Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610219435
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7610219435.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcov: 1. D. T., F.. XX.X.XXXX, T.
R. J. F. R., Š. F. XX/XX, 2. E.. H. T., F.. XX.XX.XXXX, bytom ako žalobca v 1. rade, 3. E.. E. T., F..
XX.X.XXXX, bytom ako žalobca v 1. rade, všetci zastúpení JUDr. Jozefom Pojdákom, advokátom, so
sídlom v Bratislave, Mokráň Záhon, proti žalovaným: 1. E. S., F.. XX.XX.XXXX, T. R. A., D.. U. XXX/XXA,
zastúpená JUDr. Františkom Pitoňákom, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Radničné námestie
č. 4, 2. G. H., I..J.., J. J. R. T., A. B. X/A, IČO: 35 709 332, zastúpená JUDr. Pavlom Horovčákom,
advokátom, so sídlom v Košiciach, Hroncova 3, v konaní o 100 000 € s príslušenstvom, o odvolaní

žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 1C/214/2010-182 zo dňa 1.2.2013
v spojení s opravným uznesením č.k. 1C/214/2010-218 zo dňa 18.4.2013 a dopĺňacím rozsudkom č.k.
1C/214/2010-227 zo dňa 29.1.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým
boli žalované v 1. a 2. rade zaviazané zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade do rúk žalobcu v 1. rade z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 50.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej, ako aj vo výroku o trovách konania

a vo výroku o povinnosti žalovanej v 2. rade zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 1.566 €.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným
v záhlaví v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom zaviazal žalovaných (správne
žalované) v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade do rúk žalobcu v 1. rade
z titulu nemajetkovej ujmu sumu 50.000 € a v prospech právneho zástupcu žalobcov trovy konania vo
výške 2.364,87 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného (správne žalovanú) v 2. rade
zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu v sume 1.566 €
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Rozhodol, že štát nemá právo

na náhradu trov konania.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 €
podľa § 11 a nasl. Obč. zák. za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný život),
spôsobený usmrtením blízkej osoby (manželky a matky) pri dopravnej nehode zavinenej žalovanou v 1.
rade. Keďže zásah bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, náhradu nemajetkovej ujmy považujú
za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda táto náhrada spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovanej v 1. rade, z ktorého dôvodu je povinná
vyplatiť poškodeným žalobcom túto náhradu (aj) žalovaná v 2. rade.Vykonanýmdokazovanímvzalzapreukázané,žedňa25.1.2009vobciHnilčíkdošlokdopravnejnehode
so smrteľným následkom s účasťou žalovanej v 1. rade, ktorá riadila motorové vozidlo, v ktorom na
mieste spolujazdca sedela I. T., manželka žalobcu v 1. rade a matka žalobcov v 2. a 3. rade (ďalej

„poškodená“), ktorá pri tejto dopravnej nehode zomrela. Žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5T 133/2009 zo dňa 24.11.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 29.4.2010 č.k. 7To/13/2010-258 uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia, pretože
dňa 25.1.2009 po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov a pod ich vplyvom riadila osobné
motorové vozidlo, pričom pri prejazde ľavotočivou zákrutou, nesprávnym korigovaním riadenia vozidla v

oblúku vozovky, strhnutím riadenia vľavo pri rýchlosti približne 60 km/hod. a v dôsledku neprispôsobenia
rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, stratila s vozidlom jazdnú stabilitu, zišla mimo vozovku a narazila
do zvodidiel tak, že jej spolujazdkyňa sediaca na pravom prednom sedadle I. T. pri tomto náraze utrpela
zranenia, ktorým na mieste podľahla. Žalovanej v 1. rade bol uložený trest pod dolnou hranicou trestnej
sadzby so zohľadnením okolností, za ktorých došlo k spáchaniu skutku, resp. ktoré tomuto skutku
predchádzali a síce, že poškodená so žalovanou v 1. rade strávili väčšinu dňa pred skutkom, spoločne

požívali alkohol, a teda poškodená súc si vedomá tohto stavu žalovanej v 1. rade napriek tomu šla s
ňou s motorovým vozidlom, dokonca bola to práve poškodená, ktorá dala podnet na túto cestu s cieľom
navštíviť jej známych. Sama poškodená bola v stave ťažkého stupňa opitosti v čase dopravnej nehody.
Žalovaná v 1. rade bola v stave stredného stupňa opitosti. Z výpovedí účastníkov konania a svedkov vzal
za preukázané, že žalobcovia tvorili s poškodenou plnohodnotne fungujúcu rodinu, s dobre vyvinutými

sociálnymi a citovými väzbami medzi sebou, mali harmonický vzťah, pričom poškodená bola milujúcou
matkou a riadne zabezpečovala starostlivosť o maloleté deti i domácnosť. So žalobcom v 1. rade ako
manželom mala iba bežné nezhody. Po dopravnej nehode prevzal starostlivosť o rodinu na seba v
celom rozsahu žalobca v 1. rade za pomoci svojej matky, ku ktorej sa aj s maloletými žalobcami v 2.
a 3. rade odsťahoval z dôvodu, že ťažko znášali bývanie v ich spoločnom byte, ktorý im pripomínal

poškodenú. Všetci žalobcovia ťažko vnímali stratu poškodenej. Žalobca v 1. rade sa snažil zabezpečiť
starostlivosť o deti, z toho dôvodu ukončil zamestnanie u svojho zamestnávateľa, kde pracoval na
zmeny, následne čerpal rodičovskú dovolenku a po jej skončení sa zamestnal na štyri hodiny každý
druhý deň v robotníckej profesii s charakterom práce, ktorý nie je životu nebezpečný. Doposiaľ má
nepokojný spánok a stále po nociach uvažuje o budúcnosti. Nie je schopný nadviazať vzťah s inou

ženou. Zúčastňuje sa všetkých školských podujatí, vrátane rodičovských združení. Žalobcovia v 2. a
3. rade vnímajú, že nie sú úplná rodina, najmä žalobca v 2. rade, ktorý často plače za matkou, ktorá
mu chýba, ktorá nechodieva preňho do školy, je utiahnutý, citlivejší a plačlivejší než pred nehodou a
nezúčastňuje sa podujatí organizovaných ku dňu matiek. Žalobca v 3. rade sa naviazal na svoju starú
matku, matku žalobcu v 1. rade. Matka poškodenej taktiež potvrdila, že najmä žalobca v 2. rade veľmi zle

znáša celú situáciu, neustále spomína matku, občas aj svedkyňu pomenuje mamka, pričom po nehode
je viac uzavretý do seba, je vážnejší, ináč reaguje na pohladenie a pokiaľ si aj bráva chlapcov k sebe
a snaží sa rozprávať o veselších témach, deti často odvedú reč na úmrtie matky, stále očakávajú jej
návrat a aj si poplačú. Z výpovede triednej učiteľky žalobcu v 2. rade súd zistil, že nastúpil do školy v
čase až po smrti matky, pričom svedkyňa sa s ním nikdy o tejto udalosti nerozprávala, keďže je to citlivá

téma, a taktiež sa na túto tému nerozprávala ani so žalobcom v 1. rade. Potvrdila, že žalobca v 2. rade
sa zapojil do kolektívu a zapája sa aj do mimoškolských aktivít. Z výpovede žalovanej v 1. rade vzal za
preukázané, že s poškodenou boli veľmi dobré priateľky a v deň nehody spoločne požívali alkoholické
nápoje a následne na podnet poškodenej vybrali sa na cestu motorovým vozidlom, pri ktorej došlo k
úmrtiu poškodenej. Žalovaná v 1. rade sa ospravedlnila žalobcom, ako aj matke poškodenej a poukázala

na svoje nepriaznivé sociálne pomery, nedisponuje žiadnym majetkom, z ktorého by vedela žalobcom
poskytnúť nemajetkovú ujmu a sama je v rozvodovom konaní.

Pri rozhodovaní súd aplikoval čl. 15 ods. 1,2 a čl. 19 Ústavy SR, čl. 2 ods. 1 a 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach,ust.§11,13,15a3Obč.zák.,akoajust.§4zák.č.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Konštatoval, že neoprávneným
konaním žalovanej v 1. rade bolo zasiahnuté do práva na život manželky žalobcu v 1. rade a zároveň
matky žalobcov v 2. a 3. rade, ako aj do práva na súkromie a rodinný život žalobcov, ktorý zásah nastal
momentom jej smrti dňa 25.1.2009 a ktorého následky v podobe rôznych foriem citovej ujmy (šoku,

traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobcov stále pretrvávajú. Žalovaná v
1. rade za tento protiprávny úkon bola aj právoplatne odsúdená a tým vzal za preukázanú príčinnú
súvislosťmedziujmoužalobcov,pokiaľideozásahdoichsúkromnéhoarodinnéhoživotaaprotiprávnym
konaním žalovanej v 1. rade. Z týchto dôvodov zaviazal žalovanú v 1. rade na náhradu nemajetkovejujmy žalobcom. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zaoberal sa ňou vznesenou námietkou premlčania
uplatneného nároku a následne aj námietkou nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Konštatoval,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je majetkovým právom, a teda premlčateľným právom, avšak

uplatnenie námietky premlčania nesmie byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. O výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi by išlo vtedy, ak by námietka premlčania bola len prostriedkom umožňujúcim
značne poškodiť účastníka právneho vzťahu. Uplatnenie námietky premlčania nemôže byť výrazom
zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by
za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplatnenia premlčacej námietky bol neprimerane tvrdým

postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje
právo včas neuplatnil. Žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatniť
prvýkrát dňa 26.1.2009, t.j. v deň po dopravnej nehode, od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba, ktorá skončila 26.1.2012. Žalobcovia si svoj nárok uplatnili na súde voči žalovanej v 1.
rade dňa 20.12.2010, teda v rámci plynutia premlčacej doby a voči žalovanej v 2. rade si nárok uplatnili
dňa 17.10.2011. Uznesenie o pripustení žalovanej v 2. rade do konania na strane žalovaných však

nadobudlo právoplatnosť až dňa 10.9.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Konštatoval,
že akceptáciou vznesenej námietky premlčania by došlo k vážnemu poškodeniu nielen žalobcov, ale aj
žalovanej v 1. rade, pre ktorú by plnenie, o ktorej výške súd rozhodol, bolo likvidačné a hodnotil preto
vznesenú námietku premlčania ako odporujúcu dobrým mravom. Za podstatné považoval to, že návrh
napristúpenieďalšiehoúčastníkadokonaniapodaližalobcoviavrámciplynutiapremlčacejlehoty,avšak

bola to žalovaná v 2. rade, ktorá podaním odvolania spôsobila, že právoplatnosť jej vstupu do konania
nastala až po uplynutí premlčacej doby. Aj z tohto hľadiska hodnotil vznesenie námietky premlčania ako
konanie odporujúce dobrým mravom.

K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade súd uviedol, že žalovaná v

2. rade ako poisťovňa, v ktorej bolo poistené vozidlo, prevádzkou ktorého došlo k zásahu do práv
žalobcov, je vecne pasívne legitimovaným účastníkom konania, pretože v zmysle § 4 zák. č. 381/2001
Z.z. je poisťovňa povinná plniť v dôsledku vzniku poistnej udalosti. Konštatoval, že v zák. č. 381/2001
Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla nie je upravený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v dôsledku usmrtenia pri dopravnej

nehode, nezodpovedá to však čl. 3 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, ani čl. 1 smernice
Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Obe smernice zrušila
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia predstavuje kodifikáciu oboch uvedených smerníc.
Toto zrušenie sa stalo účinným v zmysle článku 29 až dňa 27.10. 2009 a keďže dopravná nehoda
v prejednávanej veci sa stala dňa 25.1.2009, na prejednávanú vec súd použil pôvodné smernice. Zo
znenia článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola

pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto
opatrení. Článok 3 smernice 90/232/EHS stanovuje, že táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť
za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča. Poukázal na to, že je treba rozlišovať
medzi dvomi odlišnými právnymi inštitútmi; na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za
škodu, spôsobená prevádzkou motorového vozidla a na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti

povinným poistením. Tieto dva právne inštitúty sú veľmi úzko spojené, ale zároveň sú upravené v
práve Únie odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Povinnosť poistného krytia je zabezpečená
a definovaná právnou úpravou Únie. Samotné odškodnenie (rozsah odškodnenia) sa však spravuje
v zásade vnútroštátnym právom. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že cieľom vyššie uvedených
smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a členské štáty

môžu voľne upraviť režim zodpovednosti za škodu, uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúce z
prevádzky motorových vozidiel, avšak členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za
škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc. Vychádzal ďalej zo stanoviska Európskej komisie predsedovi a členom Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 23.12.2012, ktoré sa týka veci C-22/12, v ktorej je skutkový stav obdobný

ako v tejto prejednávanej veci a ktoré sa týka výkladu smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972,
ako aj smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Vo vyššie
uvedenej veci sa riešila otázka, či príslušné predpisy práva Únie vyžadujú, aby poisťovňa, u ktorejbolo uzavreté povinné poistenie škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, vyplatila náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením blízkej osoby žiadateľa. Európska komisia navrhla Súdnemu
dvoru pri prejednaní prejudiciálnej otázky odpoveď : Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z

24.4.1972 a článok 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 sa majú vykladať v tom zmysle,
že je s nimi nezlučiteľná taká vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie
nároku pozostalej osoby po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného
poistného krytia zodpovednej osoby. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EZVO vo veci Nguyen,
v zmysle ktorého paušálne vylúčenie náhrady nemajetkovej ujmy, o akú ide v prejednávanej veci, nie je

zlučiteľné s výkladom práva Únie. V kontexte tohto stanoviska súd uzavrel, že žalovaná v 2. rade ako
poisťovňa je pasívne legitimovaná v tomto konaní, pretože v zmysle § 4 zák. č. 381/2001 Z.z. je povinná
plniť. Z tohto dôvodu zaviazal žalovanú v 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy spoločne so žalovanou
v 1. rade, pričom ich solidaritu vyslovil s poukazom na ust. § 511 ods. 1 Obč. zák..

Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že usmrtením I. T. došlo k

závažnému zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov tým, že rodina prestala fungovať ako
úplná rodina, došlo k zániku manželského vzťahu a žalobcovia v 2. a 3. rade prišli o matku, pričom
vzhľadomnaichútlyvekjetoveľmiciteľnáaničímnenahraditeľnástrata.Zohľadnilvšakajtúskutočnosť,
že v rovnakej miere sa na dopravnej nehode podieľala spolu so žalovanou v 1. rade aj samotná
poškodená, keďže spoločne so žalovanou v 1. rade požívali alkoholické nápoje a spoločne realizovali

cestu, z ktorých dôvodov krátil výšku priznanej nemajetkovej ujmy na polovicu a v prevyšujúcej časti
návrh zamietol.

O povinnosti žalovanej v 2. rade zaplatiť súdny poplatok z návrhu rozhodol súd podľa ust. § 2 ods. 2 zák.
č. 71/1992 Zb. s použitím položky 7b písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcovia boli zo zákona

oslobodení od platenia súdneho poplatku z návrhu, ktorému súd vyhovel. Žalovanej v 1. rade súd priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov, preto na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu súd zaviazal výlučne
žalovanú v 2. rade. Výška toho poplatku činní 66 € a 3 % z výšky priznanej sumy, spolu 1.566 €.

O trovách konania účastníkov súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže rozhodnutie záviselo

od úvahy súdu, priznal žalobcom plnú náhradu trov právneho zastúpenia, vychádzajúc z výšky súdom
priznaného plnenia 50.000 €.

V zmysle ust. § 148 ods. 1 O.s.p. vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania, a to v súvislosti
s tým, že priznal žalovanej v 1. rade oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom tejto bol ustanovený

právny zástupca.

Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku, v zákonnej lehote podala odvolanie
žalovaná v 1. rade z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a navrhla rozsudok v napadnutom
výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasila so záverom súdu, že

rodina žalobcov prestala fungovať ako úplná rodina, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
poškodená a žalobca v 1. rade mali medzi sebou hádky a problémy a poškodená spomínala žalovanej
v 1. rade, že má nejakého priateľa - taxikára. Ďalej poukázala na tú skutočnosť, že žalobca v 1.
rade po nehode nevyhľadal žiadnu lekársku pomoc na zmiernenie následkov úmrtia svojej manželky,
nepreukázal psychickú traumu, ani narušenie psychických väzieb v zmysle žaloby. Takisto triedna

učiteľka vo svojej výpovedi nepotvrdila, žeby žalobca v 2. rade pociťoval stratu svojej matky v rozsahu,
aby to spôsobovalo pre neho nejaké psychické traumy a veľkú stratu citových väzieb. Taktiež vytýkala
súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že poškodená si bola vedomá, že žalovaná v 1. rade požívala
alkohol a napriek tomu si s ňou sadla do motorového vozidla. Podľa jej názoru postačuje žalobcom
zadosťučinenie, spočívajúce v jej odsúdení a v ospravedlnení sa žalobcom. Pokiaľ aj súd priznal

nemajetkovú ujmu, nezohľadnil ťažkú sociálnu situáciu žalovanej v 1. rade, vzhľadom na ktorú je
priznané plnenie vo výške 50.000 € neprimerané.

Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v zákonnej lehote
podala odvolanie aj žalovaná v 2. rade a navrhla rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu voči nej v

celom rozsahu zamietne, alternatívne navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Namietala odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/,d/ a f/ O.s.p..
Odôvodnenie rozsudku považuje za nedostatočne špecifikované, pokiaľ ide o základné otázky daného
súdneho sporu, t.j. posúdenie námietky premlčania a otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v2. rade, a teda toto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Trvala na námietke nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie s poukazom na zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z ustanovení ktorého vyplýva, že poisťovňa je povinná

uhradiť poškodenému škodu a nie akúkoľvek ujmu, vrátane nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom
do osobnostných práv žalobcov. V zmysle aktuálne platných všeobecne záväzných právnych predpisov
nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia. Poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, v zmysle ktorého povinnosť poisťovne na
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ust. § 13 ods. 2 Obč.
zák.. Stanovisko Európskej komisie zo dňa 23.3.2012, o ktoré sa argumentačne opiera súd prvého
stupňa, nie je právne záväzné. Rovnako zotrvala na námietke premlčania žalobou uplatneného nároku,
keďže moment vstupu žalovanej v 2. rade do konania nastal až po uplynutí zákonom stanovenej
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, a to dňa 10. septembra 2012, kedy nadobudlo právoplatnosť
uznesenie o pripustení vstupu do konania žalovanej v 2. rade. Nesúhlasila tiež s posúdením vznesenej

námietky premlčania ako konania odporujúceho dobrým mravom. Poukázala na to, že zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva pre poisťovňu povinnosť plniť nemajetkovú ujmu a túto nemožno vyvodiť
ani zo stanoviska Európskej komisie. Žalovaná v 2. rade nijakým spôsobom primárne nezasiahla
do subjektívnej sféry života žalobcov a nijako nezapríčinila vznik nemajetkovej ujmy. Žalobcovia v
premlčacej dobe podali návrh na pristúpenie žalovanej v 2. rade do konania, avšak nepodali v tejto

lehote návrh na zmenu žaloby. Neakceptovanie vznesenej námietky premlčania preto žalovaná v 2.
rade považuje za porušenie jej práva na súdnu ochranu a popretie princípu právnej istoty. Namietala
tiež, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nezohľadnil okolnosti predchádzajúce nehode,
najmä, že poškodená spolu so žalovanou v 1. rade pred dopravnou nehodou požívali alkoholické
nápoje a následne spoločne nasadli do motorového vozidla, pričom v čase nehody žalovaná v 1. rade

mala v krvi v prepočte od 1,71 až do 1,95 promile alkoholu v krvi a poškodená okolo 2,67 promile
alkoholu v krvi. Priznanú sumu považuje jednak za nedostatočne odôvodnenú a jednak za neprimerane
vysokú vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a vzhľadom na skutočnosť, že závažnosť tvrdenej
ujmy nebola preukázaná v takom rozsahu, ako to vyplýva z rozhodnutia súdu. Žalovaná v 2. rade
navrhla pripustiť dovolanie na posúdenie otázky zásadného právneho významu, a to otázky pasívnej

vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade, pretože táto otázka je od zverejnenia rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-22/12 P. U. stále riešená a posudzovaná rozdielne, čím vzniká u žalovanej v 2.
rade stav právnej neistoty. Poukázala na záver vyššie uvedeného rozhodnutia, v zmysle ktorého povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Súdny dvor teda nerozhodol a nevyslovil sa v tom smere, či zákon platný v Slovenskej republike
zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ale rozhodol, že by právny predpis
mal pokrývať a zahrnúť takúto ujmu. Správne teda mala reagovať Národná rada Slovenskej republiky
na tento rozsudok prijatím novely zákona o povinnom zmluvnom poistení. Z doposiaľ platnej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že poisťovne sú vylúčené z účastníctva vo veciach
žalôb o náhradu nemajetkovej ujmy. Týmto rozhodnutím sa žalovaná v 2. rade pri svojej doterajšej
činnosti riadi. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 kľúčovou otázkou bol najmä
výklad pojmu „ujma na zdraví“ v zmysle čl. 1 ods. 1 smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 a s ňou
súvisiacich smerníc. Keďže smernica určuje základný rozsah poistného krytia zodpovednosti za škodu

pri prevádzkovaní motorových vozidiel, tento základný rozsah poistného krytia musí v členských štátoch
EÚ zodpovedať minimálne rozsahu vyplývajúcemu z uvedeného článku smernice. Z tohto rozsudku
vyplýva, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z toho však nie je možné vyvodiť,

žeby náhrada nemajetkovej ujmy spadala do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia
v zmysle účinného slovenského práva. Zákon o povinnom zmluvnom poistení platný v SR žiadnu
takúto položku v rámci nárokov, ktoré poisťovateľ poškodenému poskytuje, nemá a neuvádza. Z toho je
možné vyvodiť, že smernica nebola do zákona o povinnom zmluvnom poistení správne transponovaná
vzhľadom na výklad pojmu ujma na zdraví, aký uviedol Súdny dvor Európskej únie v spomínanom

rozsudku. Smernica ja však adresovaná výlučne členským štátom a nezaväzuje a nezakladá priamo
práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho práva
formou právneho aktu členského štátu. Nie je preto možná priama aplikovateľnosť smernice EÚ.
Výnimka z tohto pravidla je možná, ale iba za podmienky, že priame uplatnenie smernice EÚ nesmiestanovovať povinnosti súkromným osobám. Vo vzťahu medzi súkromnými osobami nie je možná priama
aplikovateľnosť smerníc EÚ. Z tohto dôvodu nie je možné od žalovanej v 2. rade ako od súkromného
subjektu spravodlivo žiadať, aby konala a riadila sa podľa smernice EÚ, ktorá bola nesprávne alebo

vôbec implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku. Nepriama aplikácia smerníc EÚ, teda
povinnosťinterpretovaťnárodnýprávnyporiadokčlenskéhoštátuvsúladesúčelomkomunitárnejúpravy
(eurokonformný výklad), má tiež svoje hranice a pravidlá a eurokonformný výklad nemožno chápať
tak, že ide o výklad contra lege; nemôže predstavovať novelizáciu konkrétneho národného predpisu. V
súčasnej dobe teda nie je možné automaticky aplikovať záver vyššie uvedeného rozsudku na vzájomný

vzťah poškodený - poisťovňa, a to hlavne z dôvodu, že zákon o povinnom zmluvnom poistení platný v
Slovenskejrepublikeexplicitneupravujerozsah,vakomjepoisťovateľpovinnýposkytnúťpoistnéplnenie
za poisteného. V zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. v súvislosti so smrťou poškodeného sa
uhrádzajú iba náklady pri usmrtení. Súčasťou poistného krytia teda nie je nemajetková ujma. Navrhla tri
alternatívy možnej dovolacej otázky vzťahujúcej sa k posúdeniu jej pasívnej legitimácie v tomto konaní.
Za otázku po právnej stránke zásadného významu považovala aj otázku posúdenia vznesenej námietky

premlčania z jej strany, avšak dôvody ani formuláciu otázky neuviedla.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V celom
rozsahu sa stotožnili s odôvodnením uvedeného rozsudku, ktorého závery považujú za vecne aj právne
správne. Odvolania preto považujú za bezpredmetné s účelom vyhnúť sa splneniu povinností.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných ako podané včas oprávnenými
osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,2 písm. b/, 3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/,d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam

nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom,
okrem zamietavého výroku, proti ktorému účastníci konania nepodali odvolanie, a teda nadobudol v tejto
časti právoplatnosť.

Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcom do rúk
žalobcu v 1. rade z titulu nemajetkovej ujmy sumu 50.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vecne
správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. januára 2015 o 9.00 hod, pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach dňa 13. januára 2015 v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p. a zároveň v zmysle ust. § 214 ods.
3 O.s.p. bol právny zástupca žalovanej v 2.rade upovedomený elektronickými prostriedkami o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku v rovnaký deň.

Žalované namietajú odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. a odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konkrétne je namietaná nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj odňatie účastníkovi konania postupom súdu
možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 pís. f O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.

O odňatie možnosti konať ide aj v prípade, že rozhodnutie súdu nemá náležitosti v zmysle ust. § 157

ods. 1,2 O.s.p., v dôsledku čoho je takého rozhodnutie nepreskúmateľné a takýmto postupom súdu je
znemožnená realizácia procesného práva účastníka účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu.Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na

daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právnyzáver,pretoodvolacísúdjehorozsudokakovecnesprávnypodľaust.§219ods.1O.s.p.potvrdil.

Odvolacísúdsastotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
v zmysle ktorého zodpovednosť žalovanej v 1. rade za vzniknutú nemajetkovú ujmu vyplýva z ust. § 13

Obč. zák., keďže jej zavineným neoprávneným konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práva na
súkromný a rodinný život žalobcov a povinnosť žalovanej v 2. rade plniť vyplýva z ust. § 15 ods. 1 v
spojení s ust. 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z., pretože s použitím eurokonformného výkladu pojmu
„škoda na zdraví“ táto zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi napadnutého rozsudku ohľadne otázky zodpovednosti
žalovanej v 1. rade, ako aj pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade, rovnako tiež s dôvodmi týkajúcimi
sa určenia výšky nemajetkovej ujmy a na tieto dôvody odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že uplatnený nárok vo vzťahu k

žalovanej v 2. rade nie je premlčaný, avšak z iných dôvodov, ako uviedol súd prvého stupňa.

Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o splnení
zákonných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom z dôvodu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu ich súkromného a rodinného života, ako aj úvaha, na

základe ktorej náhradu nemajetkovej ujmy v priznanom rozsahu považuje za primeranú vzhľadom na
intenzitu zásahu, ako aj vzhľadom na jeho trvalé a neodstrániteľné následky, a tiež aj úvaha súdu, na
základe ktorej dospel k záveru o povinnosti žalovanej v 2. rade plniť, a to aj s poukazom na príslušné
právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a s poukazom na príslušné rozhodnutieSúdneho dvora, v zmysle ktorého uskutočnil eurokonformný výklad vnútroštátneho práva a nenáležitá
je preto námietka žalovanej v 2. rade o nepreskúmateľnosti záverov súdu prvého stupňa, na ktorých
založil svoje rozhodnutie.

Žalované v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvého stupňa,
s ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd
uvádza nasledovné :

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák.).

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105.
Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 Obč. zák.).

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa,

keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Obč. zák.).

Premlčanie je plynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, žeby
právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou
premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby

v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na
druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v
stanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k
jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne
vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania

môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby
nedomáhal uplatnením na súde.

V prejednávanej veci predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý
v zmysle súdnej praxe je majetkovým právom (osobným právom majetkovej povahy). Tento nárok sa

premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. K zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov došlo dňa 25.1.2009, kedy
pri dopravnej nehode zomrela ich manželka a matka, a teda právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch si mohli prvýkrát uplatniť nasledujúci deň, t.j. dňom 26.1.2009 začala plynúť trojročná
premlčacia doba a táto uplynula dňa 26.1.2012. Včasnosť uplatnenia nároku vo vzťahu k žalovanej v

1. rade nebola sporná.

Spornou však bola otázka včasnosti uplatnenia nároku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia navrhli vstup žalovanej v 2. rade ako účastníka na

strane žalovaných na pojednávaní dňa 5.10.2011, čo je zrejmé zo zápisnice o pojednávaní s tým, že
písomné podanie predložia súdu dodatočne. Toto písomné podanie bolo následne súdu doručené dňa
17.10.2011 aj s odôvodnením pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade. Uznesením zo dňa 3.11.2011 súd
pripustil žalovanú v 2. rade do konania ako účastníka na strane žalovaných.

Keďže súd o návrhu žalobcov na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania (žalovanej v 2. rade)
rozhodol a pripustil jej pristúpenie, hmotnoprávne účinky začatia konania voči žalovanej v 2. rade
ako ďalšiemu (novému) žalovanému nastali dňom, kedy súdu došiel návrh na pristúpenie účastníka
(žalovanej v 2. rade) do konania a týmto dňom je 5.10.2011, kedy žalobcovia ústne do zápisnice (§
42 ods. 1 O.s.p.) predniesli návrh na začatie konania voči žalovanej v 2. rade. Plynutie premlčacej

lehoty sa preto voči žalovanej v 2. rade prerušilo týmto dňom a bez právneho významu je tá skutočnosť,
kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o pripustení pristúpenia žalovanej v 2. rade a kedy bola súdu
doručená zmena žaloby. Žalovaná v 2. rade sa stala síce účastníkom konania až právoplatnosťou
uznesenia súdu o jej pripustení do konania, avšak konanie voči žalovanej v 2. rade bolo začaté dňom5.10.2011, kedy žalobcovia voči nej uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy návrhom na jej
pristúpenie do konania.

Ako už uviedol Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení v tejto prejednávanej veci č.k.
3Co/402/2011-94 zo dňa 13.7.2012, návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania je v podstate
uplatnením práva žalobcom proti ďalšiemu žalovanému už v prebiehajúcom konaní, k začatiu ktorého
bol potrebný návrh. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka je v tomto zmysle tiež návrhom na začatie
konania, ktoré môže podať iba žalobca. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia uplatnili svoj nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej v 2. rade dňa 5.10.2011, a teda v trojročnej premlčacej
dobe, ktorá uplynula až dňa 26.1.2012, preto námietka premlčania vznesená žalovanou v 2. rade nie je
dôvodná a nebolo potrebné zaoberať sa otázkou, či vznesenie tejto námietky je alebo nie je konaním
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná v 2. rade namietala aj svoju pasívnu legitimáciu z dôvodu, že náhrada nemajetkovej ujmy

nie je predmetom poistného krytia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Súd prvého stupňa pri posúdení tejto právnej otázky dospel k správnemu záveru, že v konaní je daná
vecná pasívna legitimácia žalovanej v 2. rade, ktorá je poistiteľom žalovanej v 1. rade (zodpovedného

subjektu) a jej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva zo zákona č.
381/2001 Z.z., ku ktorému záveru dospel vychádzajúc z vyjadrenia Európskej komisie zo dňa 23.3.2012,
adresovanej predsedovi a členom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 v obdobnom
skutkovom prípade a ktorá podáva výklad smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 a smernice Rady
9/232/EHS zo 14.5.1990. V zmysle tohto stanoviska je s vyššie uvedenými smernicami nezlučiteľná

taká vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie nároku pozostalej osoby po obeti
dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného poistného krytia zodpovednej osoby, a
preto v kontexte tohto stanoviska uzavrel, že žalovaná v 2. rade je povinná plniť aj náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z.z..

Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného
zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,jepredovšetkýmzabezpečiťreálneuspokojenieprávpoškodenýchprivzniknutýchškodových

udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov,
resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom
spojenýmstoutonebezpečnoučinnosťou.Najprirodzenejšouanajefektívnejšouochranoupoškodeného
je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo
na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi

ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. §
15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi
zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe,
preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či
nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči

obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za
poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom
predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu,
ktorá poškodenému vznikla.

Priame právo poškodeného na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby (poisteného) bolo v cit. zákone
ustanovené transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel (Tretej smernice), ako aj smernice č. 2000/26/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 16.5.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení
smerníc Rady 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) - ďalej len„cit. smernice“, ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie (EÚ). Slovenská republika s
účinnosťou od 1.5.2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, ktorá podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi SR. Z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii

vyplýva i povinnosť dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať úniové právo, teda právo
EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj cit. smernice a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Základnou
charakteristikou úniového práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, preto v prípade, že dôjde
ku konfliktu úniového práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo
vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom úniovým (tzv. eurokonformný výklad), a pokiaľ právna

norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo
nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje úniovému právu.

Právny vzťah medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ust. § 15 cit. zákona), v ktorom žalobcovia ako poškodení

uplatňujú voči žalovanej ako poistiteľovi žalovanej v 1. rade (zodpovedného subjektu) nárok na
náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok. V danom
právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú cit. smernice EÚ
priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny
záväzok členskému štátu), avšak prichádza do úvahy ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv.

eurokonformnomvýkladepojmovčiustanovenízákonač.381/2001Z.z.vsúladespríslušnousmernicou
EÚ.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase vzniku škody dňa 25.1.2009 (ďalej len „cit. zákon“) poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na
každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej
zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení (písm. a/).

Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné

plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený
zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 7 ods. 1 cit. zákona limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa
pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej
5 mil € za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených
alebo usmrtených.

Podľa § 15 ods. 1 (Priamy nárok poškodeného) cit. zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

Z ust. § 4 ods.1 cit. zákona vyplýva, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Z poistenia
zodpovednosti má poistený právo , ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných podmienok,
t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu o.i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods.

2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu
škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.V právnej teórii i súdnej praxi sa pojem „škoda“ (ako kategória občianskeho práva) chápe ako
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako
všeobecným ekvivalentom, a teda je v prípade, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná

poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Náhradu škody možno priznať
za škodu na veci alebo za škodu na zdraví. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú
nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.),
ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč.zák.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje

zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z
porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej
úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
v cit. smerniciach sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich

území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd, a aby
akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali
neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o.i. vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za
ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča

vyplývajúcu z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, čl. 1 smernice 90/232/EHS) a aby
bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového
vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej
osoby, pričom podľa cit. smerníc za „poškodeného“ sa považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu
alebo škodu následkom dopravných nehôd) oprávnená na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek

škodualeboujmuspôsobenúmotorovýmivozidlami(čl.1ods.2smernice72/166/EHS,čl.3ai.smernice
90/232/EHS).

So zreteľom na uvedené, s použitím eurokonformného výkladu (v súlade s cit. smernicami a ich cieľmi)
pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím

k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, odvolací súd je toho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnostifyzickejosobyvyvolanýprevádzkoumotorovýchvozidielsavrámcináhradyškodyodškodňuje
aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú
možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč.zák., ktorú v

širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001
Z.z. V posudzovanom prípade žalobcami (ako poškodenými) požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč.zák. preto spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti žalovanej v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
podľa cit. zákona a v súlade s čl. II Všeobecných poistných podmienok pre povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla PZP 04, ktoré sú súčasťou
zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uzavretej medzi
prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda (MUDr. Martin Okály)
a právnou predchodkyňou žalovanej v 2. rade (Česká poisťovňa Slovensko, a.s., Bratislava). Správnosti
záveru,ženárokynanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochspadajúdorozsahupovinnéhozmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle cit. zákona
okrem vyššie uvedeného nasvedčuje tiež samotná výška limitu poistného plnenia (najvyššia hranica
poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti), ktorá v § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona v
znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená najmenej vo výške 5 miliónov € za škodu podľa
§ 4 ods.2 písm. a/ a náklady podľa § 4 ods. 3.

Vyššie uvedené závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013
vo veci C-22/2012 (vec skutkovo a právne obdobná, ako je prejednávaná vec). Z tohto rozhodnutia
vyplýva, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými
vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za

škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah
náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marqeus Almeida). Členské
štáty Únie sú teda v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä
škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktorémajú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia pri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo
únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených
prevádzkoumotorovýchvozidiel,nemôžuodňaťprvej,druhejatretejsmernicipotrebnýúčinok(rozsudok

Marqeus Almeida). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením
v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov
určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a
treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych

sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 3 ods. 1 druhej smernice nachádza
najmä ujma na zdraví. Ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina
Nguyen/The Norwegian State, pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na
základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore,
ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V
dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí

nemajetkováujma,ktorejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaškoduupravujevnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici
nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len
na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada
škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli

blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením
v určitých minimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 druhej smernice.

Súdny dvor teda uzavrel, že v prejednávanej veci C-22/12 (ktorá je skutkovo a právne obdobná ako je
táto prejednávaná vec) by to tak malo byť, pretože osoby v postavení žalobkyne a jej dcéry v súlade s

§ 11 a 13 Obč. zák. majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela,
resp. otca. Uviedol ďalej, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou
vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do
ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti
za škodu v pravom zmysle slova. Keď totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho

súdu v tomto prípade vyplýva z §§ 11 a 13 Obč. zák., vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Z týchto dôvodov rozhodol
Súdny dvor tak, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166 EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a

kontrolyplneniapovinnostipoisteniatejtozodpovednosti,čl.1ods.1a2druhejsmerniceRady84/5/EHS
z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl. I prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora konštatuje, že ak vnútroštátne
právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej
nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. Obč. zák.), náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením
motorového vozidla.

O takýto prípad ide aj v prejednávanej veci, kde žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi obete dopravnej
nehodyatitulomneoprávnenéhozásahudoprávanaichsúkromnýarodinnýživotmajúprávopožadovať
náhradu nemajetkovej ujmy od žalovanej v 1. rade, ktorá je poistená u žalovanej v 2. rade.

Za stavu, že vnútroštátne slovenské právo umožňuje žalobcom požadovať náhradu nemajetkovej ujmy,
je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného
poistenia.Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej
únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť.

Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade
posúdil vecne správne a v tomto smere sú odvolacie námietky žalovanej v 2. rade nedôvodné.

Vzhľadom na skutočnosť, že ohľadne tejto otázky ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, pripustil odvolací súd proti tomuto rozsudku dovolanie a dovolaciu otázku vymedzuje na

nasledovne :

Patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah
do života a zdravia fyzickej osoby, medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, a teda vzťahuje sa povinnosť poisťovne na plnenie z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo

na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ust. § 13 ods. 2 Obč. zák.--?

Otázkou pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy rodinných
príslušníkov obete dopravnej nehody ako dovolacou otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
zaoberal v uznesení sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, z ktorého rozhodnutia vyplýva odpoveď

na položenú dovolaciu otázku, v zmysle ktorej poisťovňa nie je vecne pasívne legitimovaná v takýchto
konaniach.

K tomuto rozhodnutiu bolo pripojené odlišné stanovisko jedného z členov senátu, ktoré vychádza zo
záveru, že pod pojmom škoda použitým v zákone 381/2001 Z.z. je potrebné rozumieť aj náhradu

nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv u
pozostalých, a to s poukazom na komunitárne právo, ktoré chápe škodu ako majetkovú, tak aj
nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu.

Uvedené rozhodnutie predchádza rozhodnutiu Súdneho dvora vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013, z

ktorého vyplývajú iné závery ohľadne otázky povinnosti poisťovne plniť náhradu nemajetkovej ujmy zo
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súlade s
rozhodnutím Súdneho dvora je pripojené odlišné stanovisko sudcu) a vzhľadom na nejednotnú prax
súdov v Slovenskej republike po vydaní tohto rozsudku Súdneho dvora považuje odvolací súd za
nevyhnutné opätovné nastolenie otázky rozsahu poistného krytia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. s

ohľadom na závery vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora.

Iné otázky zásadného právneho významu v tomto konaní nebolo potrebné zodpovedať a žalovaná v 2.
rade ani neformulovala iné otázky, ktoré považuje za otázky zásadného právneho významu.

K odvolacím námietkam žalovanej v 1. rade odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním neboli
preukázané tvrdenia o mimomanželskom vzťahu poškodenej, ako na to správne poukázal aj súd prvého
stupňa.

Skutočnosť, že žalobca po smrti poškodenej nevyhľadal žiadnu lekársku pomoc na zmiernenie

následkov úmrtia svojej manželky sama osebe nevylučuje, že žalobca utrpel psychickú traumu zo straty
svojej manželky a matky svojich detí. Vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobca náhle ocitol, keď sa
musel postarať o dve maloleté deti vo veku dvoch a piatich rokov a zabezpečiť sám všetky ich potreby
vrátane psychickej podpory po strate matky, je iba prirodzené, že všetku svoju pozornosť sústredil na
zabezpečenie starostlivosti o deti a táto skutočnosť, t.j. sústredenie sa na životné potreby maloletých

detí mu určitým spôsobom mohla pomôcť prekonať daný stav traumy a smútku aj bez pomoci lekára
a bez užívania medikamentov.

Vykonaným dokazovaním bola nepochybne preukázaná najmä citová ujma všetkých žalobcov, pre
ktorých smrť matky a manželky bol traumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v ich psychike vo forme

smútku zo straty blízkej osoby, ktorý smútok neustále pretrváva, hoci je menej intenzívny, a prežívanie
danej situácie žalobcom v 2. rade sa doposiaľ prejavuje v jeho správaní (je utiahnutý, plačlivejší,
smutnejší než pred nehodou). Aj keď jeho triedna učiteľka v jeho správaní v kolektíve žiakov takéto
prejavy nespozorovala, nemožno túto jej výpoveď hodnotiť bez ohľadu na ostatné vykonané dôkazy. Vtejto súvislosti treba poukázať na to, že maloletý Patrik nastúpil do školy až po smrti svojej matky, teda
triedna učiteľka nemala možnosť spozorovať rozdiel medzi jeho správaním pred touto udalosťou a po
tejto udalosti a nakoniec sama triedna učiteľka sa nikdy s maloletým Patrikom na túto tému nerozprávala

a nevedela sa preto vyjadriť, ako danú udalosť maloletý Patrik v skutočnosti prežíva. Aj vzhľadom na
vek maloletého žalobcu v 2. rade je prirodzené, že v kolektíve rovesníkov navonok neprejavuje svoje
vnútorné pocity smútku za matkou.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka, že súd nezohľadnil okolnosti prípadu, t.j. spoločné požívanie

alkoholu poškodenou so žalovanou v 1. rade a jej vedomosť o tomto stave žalovanej v 1. rade pred tým,
než sadli spoločne do motorového vozidla, lebo z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že práve
tieto okolnosti boli dôvodom krátenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy o jednu polovicu.

Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovanej v 1. rade, v zmysle ktorej považuje za
postačujúce zadosťučinenie spočívajúce v jej odsúdení a jej ospravedlnení.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že jej protiprávnym konaním došlo k závažnému zásahu
do práva na súkromný a rodinný život žalobcov s trvalými a neodstrániteľnými následkami, pretože v
dôsledku jej konania rodina žalobcov prestala fungovať ako úplná rodina, došlo k zániku manželských
vzťahov a vzťahu matky a dieťaťa, pričom strata matky je nenahraditeľná, trvalá a citeľná. Nemožno

pochybovať, že tento stav vyvolal u žalobcov traumu a smútok, beznádej a tieto stavy pretrvávajú
doposiaľ, aj keď už v menej intenzívnej forme.

Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu a jeho neodstrániteľné a nenapraviteľné následky je morálne
zadosťučinenie nepostačujúce a žalobcom preto patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v

zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. vo výške, v akej bola priznaná
súdom prvého stupňa.

Stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá na určenie výšky peňažnej náhrady v prípade smrti blízkej
osoby ako následku protiprávneho konania škodcu nie je objektívne možné, pretože ľudský život nie je

obchodovateľnýtovarajehohodnotajevpeniazochnevyčísliteľná,možnoibazmierniťťažkúcitovúujmu
za neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalých blízkych osôb formou právnych
prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť sa do prežívania pozostalých blízkych
osôb, akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť osoby blízkej, ktorú stratili v dôsledku protiprávneho
zavineného konania inej osoby. V zmysle týchto zásad rozhodoval aj súd prvého stupňa a odvolací súd.

Keďže žalobcom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy sumou 50.000 € bez určenia podielov
pripadajúcich na jednotlivých žalobcov, je potrebné vychádzať zo záveru, že podiely všetkých žalobcov
sú rovnaké, t.j. každému zo žalobcov patrí 1/3 z priznanej sumy. Ani z odôvodnenia rozhodnutia súdu
nevplývajú žiadne dôvody, v zmysle ktorých by každému zo žalobcov prislúchala náhrada nemajetkovej

ujmy v inej výške.

Aj keď náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva každej fyzickej osobe osobitne, pretože solidarita
veriteľov je v takomto prípade vylúčená, vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, keď žalobcovia v 2. a 3.
radesúmaloletíažalobcav1.radejeichzákonnýmzástupcom,atedaajplneniepriznanéžalobcomv2.

a3.radebysavkonečnomdôsledkuplnilokrukámžalobcuv1.rade,ponechalodvolacísúdrozhodnutie
súdu prvého stupňa o určení náhrady nemajetkovej ujmy jednou spoločnou sumou žalobcom v platnosti.

Na tomto mieste však odvolací súd uvádza, že žalované nie je možné zaviazať na plnenie
spoločne a nerozdielne (solidárne), pretože ich solidarita nevyplýva z právneho predpisu, nebola

založená ani ich dohodou a nemožno ju založiť ani rozhodnutím súdu, pretože nie je podložená
osobitným hmotnoprávnym ustanovením. Ustanovenia o ochrane osobnosti neumožňujú založiť
solidárnu zodpovednosť a rovnako táto nevyplýva ani zo zák. č. 381/2001 Z.z., pretože ust. § 15 nedáva
pre tento záver dostatočný podklad. Ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. umožňuje uplatniť na súde nárok
voči škodcovi na náhradu škody, ako aj voči poisťovni, pričom treba zdôrazniť, že ide o dva samostatné

nároky poškodeného proti dvom subjektom, ale voči každému z nich z iného právneho dôvodu (v danom
prípade voči žalovanej v 1. rade ide o zodpovednostný vzťah v zmysle §§ 11 a 13 Obč. zák. a vo vzťahu
k žalovanej v 2. rade ide o plnenie zo zákonného poistenia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z.). Aj v tomto
konaní preto žalované majú postavenie samostatných spoločníkov a jedným súdnym rozhodnutím môžebyť každá z nich zaviazaná na plnenie celého dlhu žalobcom. Aj keď nová právna úprava od 1.1.2002
zaviedla všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti zodpovednému poisťovateľovi
tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, možnosť uplatniť nárok voči obom podľa

§ 15 neznamená, že ide o solidárnu zodpovednosť, pretože táto nevyplýva z právneho predpisu, ani z
ďalších dôvodov upravených v § 511 ods. 1 Obč. zák., t.j. nemá hmotnoprávny základ. Žalované v 1.
a 2. rade nemajú vo vzťahu medzi sebou tzv. náhradovú povinnosť v zmysle § 511 ods. 3 Obč. zák., čo
vylučuje ich solidárnu zodpovednosť. Ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. teda zakladá iba možnosť žalovať
priamo poisťovňu, nielen škodcu, avšak nezakladá solidaritu záväzkov týchto subjektov, vyplývajúcich

z rôznych právnych dôvodov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto vyjadril povinnosť žalovaných v 1. a 2. rade plniť
žalobcom sumu 50.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy tak, že plnením jednej zo žalovaných v
rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhej žalovanej.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa aj žalobcovia domáhali solidárneho plnenia od
žalovaných v 1. a 2. rade, súd návrhom žalobcov v tomto smere nie je viazaný (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/2/1998 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51 ročník
1998).

Vzhľadom na povinnosť žalovanej v 2. rade plniť za žalovanú v 1. rade sú bez právneho významu
sociálne a majetkové pomery žalovanej v 1. rade, a to aj s poukazom na výšku limitu poistného plnenia
v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku škody.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku ako

vecnesprávnyvzmysleust.§219ods.1O.s.p.potvrdilstým,žeinakvyjadrilpovinnosťžalovanýchplniť.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách konania účastníkov a o povinnosti žalovanej v
2. rade zaplatiť súdny poplatok z návrhu, preto odvolací súd potvrdil rozsudok aj v týchto výrokoch ako
vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto konaní nevznikli štátu žiadne trovy, keďže súdny poplatok v celom
rozsahu bola zaviazaná zaplatiť žalovaná v 2. rade a o trovách ustanoveného zástupcu žalovanej v
1. rade rozhodne Centrum právnej pomoci podľa osobitného predpisu (§ 15 zák. č. 327/2005 Z.z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi), nebolo potrebné rozhodovať o neexistujúcich

trováchštátu,pretoodvolacísúdvýrokrozsudkuonepriznanínáhradytrovkonaniaštátuakonadbytočný
zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia boli síce v odvolacom konaní úspešní, avšak náhradu trov konania si

neuplatnili, a keďže o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd len na návrh a takýto návrh zo
strany žalobcov podaný nebol, pričom zároveň žalované pre neúspech v odvolacom konaní nemajú
právo na náhradu trov konania, odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.