Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 27, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/237/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413203381
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1413203381.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA
konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom mBank S.A., pobočka zahraničnej banky,
zastúpeného Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: C. W., R. XX,
Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. RNDr. Silviou Prachovou, Horná Krupá 14, o zaplatenie
2.842,91 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
23C/66/2013-242, zo dňa 11.3.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou z 1.3.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k
zaplateniu istiny 2.842,91 eura, zmluvného úroku 16,50 % ročne od 23.2.2010 do zaplatenia a úroku
z omeškania 9 % ročne od 1.1.2012 do zaplatenia na tom skutkovom a právnom základe, že zmluvou

o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX uzavretej stranami
sporu14.11.2008poskytolžalovanémuhotovostnýúversdohodnutouúrokovousadzbou16,50%ročne.
Žalovaný sa so splácaním úveru dostal do omeškania, neuhradená zostala časť istiny 2.842,91 eura;
po viacnásobných výzvach k zaplateniu v zmysle všeobecných obchodných podmienok poskytovania
hotovostného úveru odstúpil od zmluvy písomným podaním zo 4.10.2011. Uvedené podanie bolo
žalovanému doručené 13.10.2011 s upozornením, že zmluva zaniká v deň doručenia odstúpenia.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami - zmluvou o poskytnutí hotovostného úveru
uzavretou 14.11.2008, obchodnými podmienkami poskytovania hotovostného úveru, odstúpením od
zmluvy z 4.10.2011 a odstúpením od zmluvy zo 17.3.2010, oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu. Na
základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe zmluvy o poskytnutí hotovostného
úveru „mPÔŽIČKA“ č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX uzavretej stranami sporu 14.11.2008 (ďalej aj
„predmetnej zmluvy“) poskytol žalobca žalovanému hotovostný úver 100.000,- Sk (3.319,39 eura) s
dohodnutou úrokovou sadzbou 16,50 % ročne; účastníci zmluvného vzťahu dohodli konečnú splatnosť

úveruk14.11.2013.Žalovanýsasosplácanímúverudostaldoomeškaniaak22.2.2010dlhpredstavoval
2.842,91 eura. V dôsledku uvedeného žalobca listom zo 17.3.2010 oznámil, že odstupuje od zmluvy a
vyhlásil splatnosť dlhu s účinnosťou k poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci doručenialistu. Žalovanému bol predmetný list s vyššie uvedeným obsahom doručený v mesiaci marec 2010.
Následne žalobca listom zo 4.10.2011 doručeným žalovanému 13.10.2011 odstúpil od zmluvy druhýkrát.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 48, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 100 ods. 1,
§ 107, § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., dospel k
záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech, keď mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že stranami sporu bola uzavretá predmetná zmluva, ktorá je podľa § 52 Občianskeho zákonníka
nesporne spotrebiteľskou zmluvou. V tejto súvislosti uviedol, že pri uzatváraní a plnení predmetnej

zmluvy je žalobca dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný je
spotrebiteľom. Predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci zo záväzku vzniknutého zo zmluvy
uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na § 48 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa stotožnil s argumentmi žalovaného, že už odstúpením od zmluvy zo 17.3.2010 účinným
ku dňu 30.4.2010 došlo zo strany žalobcu k platnému odstúpeniu od zmluvy, následkom čoho od
1.10.2010 (podľa správnosti zrejme 1.5.2010) začala plynúť dvojročná zákonná premlčacia lehota na

vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula 1.5.2012. Na uvedenom základe vyslovil, že nárok
žalobcu uplatnený žalobou podanou 1.3.2013 je premlčaný; aj keby žalovaný nevzniesol námietku
premlčania skonštatoval, že je s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej
povinnosti (aj bez návrhu) prihliadať na premlčanie nároku. Pri posudzovaní plynutia premlčacej doby
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka aj keď zmluva o úvere uzatvorená podľa §

497 a nasl. Obchodného zákonníka je s poukazom na § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka
takzvaným absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom. Ozrejmil, že aj keď zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru má charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou a
pri spotrebiteľských zmluvách predstavujúcich širší pojem má z hľadiska aplikácie absolútnu prednosť
Občiansky zákonník, pričom aplikácia iných právnych predpisov prichádza do úvahy až po uplatnení

spotrebiteľského práva. Z vyššie uvedeného mal za jednoznačné, že v prípade spotrebiteľských zmlúv
sa prioritne aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje spotrebiteľské právo a normy
obchodného práva sú pri spotrebiteľských zmluvách použiteľné len vtedy, pokiaľ neodporujú úprave,
ktorá tu podľa charakteru veci má prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho
zákonníka a vykonávacích predpisov. Vzhľadom na uvedené aplikoval Občiansky zákonník, ktorý

obsahuje pre spotrebiteľa priaznivejšiu úpravu premlčacej doby a žalobu zamietol, nakoľko žalobca
uplatnil žalobu po uplynutí zákonom upravenej premlčacej doby. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p.; žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu žiadne trovy nevznikli.

5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Namietal použitie nesprávnych ustanovení nepríslušného právneho predpisu na posúdenie
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého spotrebiteľské vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy, akým je napríklad

aj vzťah založený zmluvou o úvere. V tejto súvislosti však podotkol, že samotná skutočnosť, že takzvaný
absolútny obchodný vzťah je založený medzi dodávateľom (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a
spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho
zákonníka v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Aplikácia
ustanoveníupravujúcichprávnevzťahy,ktorýchúčastníkomjespotrebiteľ,atovždy,akjetonaprospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, totiž neznamená, že možno aplikovať akékoľvek ustanovenie,
ale naopak, že aplikovať možno len také, ktoré bolo prijaté za účelom ochrany spotrebiteľa, a teda
také, ktoré explicitne uvádza, že v prípade, ak je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ, treba takéto
ustanovenie na daný právny vzťah použiť. Vzhľadom na vyššie uvedené bol názoru, že výlučná aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka na záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako

spotrebiteľom nie je celkom správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zakladá aplikáciu
ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného
zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. V nadväznosti na uvedené namietal
posúdenie premlčania. S ohľadom na to, že zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere je tzv. absolútnym
obchodným vzťahom, považoval za nutné aplikovať obchodnoprávnu úpravu premlčania, v zmysle ktorej

je premlčacia doba štyri roky (§ 397 Obchodného zákonníka). Táto premlčacia doba začala podľa §
394 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť dňom nasledujúcim po účinnosti žalobcovho odstúpenia od
zmluvy. S poukazom na dobu, ktorá uplynula od okamihu začatia plynutia premlčacej doby do podaniažaloby v predmetnom prípade mal za to, že k premlčaniu jeho práva dôjsť nemohlo, a teda zamietnutie
žaloby v celom rozsahu je nedôvodné.

6. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkal nesprávne právne posúdenie, podľa ktorého mal odstúpením
vzniknúť medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Právna úprava odstúpenia od
zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou, a preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka
nepoužijú (§ 1 Obchodného zákonníka, § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S poukazom na §
506 Obchodného zákonníka uviedol, že s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy vzniká špecifická

situácia, a to z dôvodu, že napriek odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Odstúpením od zmluvy de facto dochádza k mimoriadnej splatnosti
úveru a strate výhody splátok. Vzhľadom na uvedené mal za zjavné, že jeho odstúpenie, ktoré bolo
urobené v súlade s § 506 Obchodného zákonníka mu založilo uplatnený nárok voči žalovanému na
úhradu nesplatenej časti úveru spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania. Na podporu svojho
tvrdenia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 4.11.2014, sp. zn. 14Co/41/2014,

podľa ktorého nemožno bez ďalšieho ani pri aplikácii § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť
dohodnuté následky odstúpenia od zmluvy, založené najmä na zachovaní povinnosti vrátiť úver i
primerané úroky (ako cenu úveru) za zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa odchyľujú
od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú
sumu),ajpovinnosťplatiťúrokznevrátenejčastiúveruvyplývazozmluvyoúvere(atrvá,resp.pokračuje

aj po účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy); aj § 506 Obchodného zákonníka po odstúpení od
zmluvy požaduje vrátenie nielen dlžnej sumy, ale aj úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí. Preto je
opodstatnené, aby aj po odstúpení od zmluvy o úvere dlžník platil aj úroky z úveru. V opačnom prípade
by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom (odstúpiť od zmluvy), ktoré je dôsledkom porušenia
povinnosti dlžníka, dostal do horšieho postavenia, ako mal pred porušením povinnosti dlžníkom.

7. Ďalej argumentoval tým, že aj napriek tomu, že s účinnosťou od 1.4.2015 sa spotrebiteľské zmluvy
posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj vtedy, ak by sa mali inak použiť normy
obchodného práva, je výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na všetky spotrebiteľské
zmluvy v rozpore so zásadou právnej istoty ako základným princípom právneho štátu. Dôvodil, že

predmetná zmluva bola uzatvorená za účinnosti odlišnej právnej úpravy než aká je v súčasnosti; pri
jej uzatváraní a takisto pri uskutočňovaní právnych úkonov s ňou súvisiacich postupoval v súlade s
platným právnym stavom a nemohol kvalifikovane predpokladať, že sa tento zmení a akým spôsobom.
V čase uskutočnenia právneho úkonu, ktorým odstúpil od predmetnej zmluvy, ešte nebola do § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka začlenená jeho posledná veta, ktorá určuje primárnu aplikáciu Občianskeho

zákonníka; nemohol mať preto vedomosť o tom, že by malo prísť k bezdôvodnému obohateniu. Úverovú
zmluvu uzatváral podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý v zmysle § 263 ods. 2 zmluvu o
úvere upravuje ako absolútny obchodnoprávny vzťah. V nadväznosti na uvedené vyslovil názor, že po
veriteľoch nemožno spravodlivo požadovať, aby v čase uskutočňovania právnych úkonov postupovali v
súlade s právnou úpravou, ktorá bude účinná o viac ako päť rokov odo dňa uskutočnenia úkonu. Právny

úkon vykonaný v roku 2010 by nemal byť posudzovaný podľa novej (aktuálnej) právnej úpravy, a to
nielen s poukazom na zásadu zákazu retroaktivity, ktorá má garantovať princíp právnej istoty, kde právny
predpis (resp. jeho účinky) môžu pôsobiť výlučne do budúcnosti, a nie do minulosti. V čase vykonania
právneho úkonu (v roku 2010) žiadny z účastníkov právneho vzťahu nemal možnosť oboznámiť sa s
obsahom budúcej právnej normy a nemal ani možnosť jej obsah predpokladať. Vzhľadom na vyššie

uvedené mal za to, že by predmetná zmluva mala byť posúdená podľa právneho stavu platného v
čase uskutočnenia odstúpenia, uvedomujúc si absenciu prechodných ustanovení pre aplikáciu novely
Občianskeho zákonníka.

8. Žalobca okrem toho namietal, že nakoľko jeho žaloba bola podaná 28.2.2013, nemohlo dôjsť k

premlčaniu jeho práva; do dňa podania žaloby neuplynula ani subjektívna dvojročná, ani objektívna
trojročná premlčacia lehota. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim
po nadobudnutí účinnosti odstúpenia. Účinnosť odstúpenia nastala k poslednému dňu mesiaca
nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo odstúpenie doručené, a teda 30.4.2010. V tejto súvislosti
zdôraznil, že pre okamih začatia plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby (podľa § 107

Občianskeho zákonníka) je rozhodujúce, kedy sa ten, na koho úkor sa niekto obohatil, reálne
dozvedel,žedošlokbezdôvodnémuobohateniu;vyžadujesaskutočná,nielenpredpokladanávedomosť
oprávneného z bezdôvodného obohatenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 145/2004).
V čase odstúpenia nemal vedomosť o tom, že by v dôsledku odstúpenia malo prísť k bezdôvodnémuobohateniu žalovaného; nemal možnosť vedieť, že predmetná zmluva bude posudzovaná podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a teda ani nemohol mať vedomosť o tom, že vôbec prišlo k
bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Naopak odôvodnene predpokladal, že účinky odstúpenia od

zmluvy nastali v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené vyslovil, že k začatiu
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty mohlo prísť najskôr 23.4.2014, kedy vstúpila do platnosti novela
Občianskeho zákonníka zákonom o ochrane spotrebiteľa, nakoľko až táto stanovuje, že s účinnosťou od
1.4.2015 budú spotrebiteľské zmluvy posudzované podľa ustanovení občianskeho práva. S poukazom
na dobu, ktorá uplynula od okamihu začatia plynutia premlčacej doby do podania žalobného návrhu

uviedol, že k premlčaniu jeho práva dôjsť nemohlo a jeho nárok na zaplatenie dlžnej sumy bol uplatnený
včas. Napokon poznamenal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepostačujúce a v rozpore s
§ 157 ods. 2 O.s.p. Napadnutý rozsudok okrem kusého odkazu na niektoré ustanovenia neobsahuje
žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že ide o tzv. absolútny
obchodný vzťah považoval za príslušné výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka a na ustanovenia
Obchodného zákonníka napriek jeho upozorneniam neprihliadal. V bezprostrednej súvislosti s inštitútom

odstúpenia od zmluvy je citované iba všeobecné ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka. Obsah tohto
ustanovenia však nie je vyložený v súvislosti s riešením odstúpenia do takej miery, aby bolo možné
vyvodiť vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením, a prečo a ako bolo aplikované práve
toto zákonné ustanovenie. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd
prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalobca nemal možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu, považoval za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby účinnosť
žalobcovho odstúpenia.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že
problematika použiteľnosti Občianskeho zákonníka na všetky podmienky týkajúce sa spotrebiteľských

zmlúv, resp. vylúčenie uplatnenia ustanovení Obchodného zákona na spotrebiteľské vzťahy je
dlhodobým problémom v rámci aplikačnej praxe, ktorého následkom bola nejednotnosť v rozhodovacej
praxi súdov. Za irelevantnú považoval argumentáciu žalobcu, že nemal ako vedieť, že sa bude aplikovať
Občiansky zákonník na všetky spotrebiteľské vzťahy; uvedené vyplývalo priamo z judikatúry súdov.
Práve v súvislosti s uvedenou judikatúrou súdov bol do Občianskeho zákonníka následne zavedený §

52 ods. 2, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Bol toho názoru, že s poukazom na predmetné ustanovenie, súd prvej inštancie správne posúdil právny
vzťah ako spotrebiteľský, čoho následkom bolo posúdenie všetkých podmienok úverovej zmluvy podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne uplatnil § 107 Občianskeho zákonníka

vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu. Údajnú nevedomosť žalobcu považoval za účelovú, nakoľko
podľa ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch je práve žalobca
ten, ktorý má konať s odbornou starostlivosťou, a uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej lehote.
V súvislosti so žalobcom namietanou zásadou zákazu retroaktivity upriamil pozornosť na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého sa § 52 ods. 2 tretia

veta vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v závere svojho
rozhodnutia uviedol, že súdy pri riešení otázky premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy musia vziať
na zreteľ jednak § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého musí súd ako orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadnuť na premlčanie ako zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobcom a taktiež musí zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší
súd SR ďalej uviedol, že obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1.5.2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom. Preto mal žalovaný za to, že niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú

vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

10. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu poukázal na to, že žalovaný
ohľadom prednostnej, resp. výlučnej aplikácie Občianskeho

zákonníka na jednej strane priznáva, že v čase odstúpenia žalobcu od zmluvy nebola otázka právnych
účinkov odstúpenia od zmluvy normatívne (judikatórne) a ani doktrinálne uniformná, na druhej strane
však tvrdí, že „uvedené vyplývalo priamo z judikatúry súdov“. Zdôraznil, že nie je jasné, ako mohla
dať judikatúra súdov SR v čase uskutočnenia odstúpenia žalobcu od zmluvy jednoznačnú odpoveďna otázku, ktorú podľa názoru žalovaného judikovala konštantne odchylne. Ďalej poukázal na to, že
žalovaný označil žalobcovu objektívnu nevedomosť o obsahu budúcej právnej úpravy za účelovú; svoje
vyjadrenie opiera o skutočnosť, že práve žalobca má byť ten subjekt spotrebiteľských vzťahov, ktorý má

konať s odbornou starostlivosťou. Reductio ad absurdum bolo, resp. bolo jeho základnou povinnosťou
predvídať obsah právnej úpravy pro futuro. V čase odstúpenia od zmluvy (v roku 2010) mal podľa názoru
žalovaného vedieť, že sa obsah právnej úpravy o viac ako päť rokov hyperbolicky zmení v prospech
spotrebiteľa, a preto svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka
radšej ani nemal realizovať. V tejto súvislosti zopakoval, že je neprípustné, aby súdy retroaktívne

zasahovali do uskutočnených právnych úkonov a odobrovali obohacovanie sa nedobromyseľných
dlžníkov na úkor veriteľov, a to pod hlavičkou zmeny právnej úpravy v súčasnosti. Ďalej uviedol, že
si svoje právo vyplývajúce z § 565 (zosplatnenie úveru) Občianskeho zákonníka a predmetnej zmluvy
uplatnil listom zo 17.3.2010, čo deklaruje aj samotný text odstúpenia od zmluvy a vyhlásenia splatnosti
úveru: „Vzhľadom k tomu, že svoje záväzky vyplývajúce z článku 7 Zmluvy neplníte... a nastali okolnosti,
za ktorých je Banka podľa článku 9.3 Zmluvy oprávnená odstúpiť od Zmluvy a požadovať okamžité

splatenie istiny úveru a príslušenstva“ a ďalej, že: „Banka odstupuje od Zmluvy a vyhlasuje úver za
splatný súčinnosťou k poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci doručenia tohto listu.“ V
súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok vyhlásenia splatnosti úveru v kontexte § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka konštatoval, že tak, ako to vyplýva z výpisu z úverového účtu žalovaného a z
harmonogramu splátok, ktorý bol neoddeliteľnou a záväznou súčasťou predmetnej zmluvy, žalovaný bol

v omeškaní s úhradou splátky s poradovým číslom 14 ku dňu 14.1.2010, pričom žalobca si uplatnil právo
podľa § 565 Občianskeho zákonníka listom z 17.3.2010 s účinnosťou k 30.4.2010, teda po uplynutí
troch mesiacov od vzniku omeškania so zaplatením splátky a súčasnom zachovaní lehoty nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (lehota predstavovala spolu 44 dní). Zdôraznil, že v prípade
uplatnenia práva veriteľa v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka zákonodarca nestanovuje žiaden

osobitný režim dĺžky a začiatku plynutia premlčacej doby. Vo všeobecnosti preto platí, že premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho
zákonníka). V predmetnom konaní začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba 1.5.2010, pričom
žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 28.2.2013; pred uplynutím zákonom stanovenej doby na
vykonanie práva. V súvislosti s aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. upriamil pozornosť na uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014, sp. zn. 3Co/495/2014 podľa ktorého zákon č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa je hmotnoprávnym predpisom, nakoľko upravuje hmotnoprávne postavenie
subjektov spotrebiteľských vzťahov, preto aj § 5b je, ako súčasť zákona o ochrane spotrebiteľa,
hmotnoprávnym ustanovením, keď navyše i samotný inštitút premlčania má hmotnoprávny charakter.
Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť týmto ustanovením postup súdov, zahrnul by túto úpravu

v rámci novelizácie procesného predpisu, napr. do Občianskeho súdneho poriadku, čim by tak predišiel
problémom s prípadnou retroaktivitou tohto ustanovenia ... z uvedeného preto vyplýva, že súd prvej
inštancie, ktorý na premlčanie nároku žalobcu, uplatneného v konaní prihliada ex offo podľa § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa, ktoré je hmotnoprávnym predpisom, kedy v prípade absencie prechodného
ustanovenia platí, že daný právny vzťah sa má posudzovať podľa doterajšieho právneho stavu a teda

bez toho, aby žalovaný, resp. jeho opatrovníčka vzniesla námietku premlčania, z dôvodu ktorého návrh
žalobcu ako nedôvodný zamietol, zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, keď uvedeným postupom odňal žalobcovi jeho právo konať pred súdom.
V tejto súvislosti žalobca uviedol, že sa prikláňa k uvedenému právnemu názoru, nakoľko má za to,
že intertemporálne ustanovenia nie sú samoúčelné, ale v právnom poriadku plnia dôležitú funkciu

prepojenia starej a novej právnej úpravy, a to tak, aby sa eliminovali účinky prípadnej retroaktivity, a aby
sa zabezpečila ochrana nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní právom chránených subjektov
záväzkovo - právnych vzťahov. Napokon ozrejmil, že pri § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide
o výlučne hmotnoprávnu normu. Fundamentálnym znakom hmotnoprávnej intertemporality je princíp
aretroaktivity, resp. zákazu retroaktivity (stavu, kedy hmotnoprávna norma po nadobudnutí svojej

účinnosti nemôže spätne regulovať právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím svojej účinnosti).
Ak zákonodarca intertemporálne pravidlo nevytvorí priamo v právnom predpise, pomerne konštantná
judikatúra ústavného súdu, ako aj doktrinálne názory sa zhodujú v tom, že tento princíp (princíp zákazu
retroaktivity) je priamo odvoditeľný z princípov právneho štátu, akými sú princíp legitímnych očakávaní,
dôvera subjektov práva v právo samotné, či z ochrany nadobudnutých práv. V tejto súvislosti upriamil

pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, na ktorý
vo svojom vyjadrení opakovane poukazuje žalovaný a uviedol, že riešenie intertemporality uvedené v
predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nemá obdobu v hmotnom práve Slovenskej republiky.
Zdôraznil, že paušálne vymedzenie v tom zmysle, že nová právna úprava sa vzťahuje odo dňa účinnostiajnaprávnevzťahyzaloženépredjejúčinnosťou,jevprávnomštáteneprijateľné;priamymlegislatívnym
zásahom nemôže dochádzať k zmene obsahu práv a povinností adresátov právnych noriem. Vzhľadom
na uvedené mal za to, že nesprávnym je názor žalovaného poňatý z obsahu predmetného rozsudku

Najvyššieho súdu SR ohľadom aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou.

11. Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobcu vyjadreného v ods. 10 zopakoval, že k účinnosti
odstúpenia od zmluvy došlo 30.4.2010; premlčaciu dobu je potrebné počítať dňom nasledujúcom po

dni odstúpenia od zmluvy, t.j. 1.5.2010; nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe 1.5.2012. S poukazom na skutočnosť, že žalobca podal na
súd prvej inštancie žalobu až 1.3.2013 nemožno pochybovať o premlčaní tohto záväzku. Ďalej upriamil
pozornosť na § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z týchto ustanovení vyplýva, že
ak sa v spotrebiteľskej zmluve dohodla strata výhody splátok alebo ak o tom rozhodne súd, veriteľ má
právo od dlžníka (spotrebiteľa) žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Podotkol, že ak chce (veriteľ) toto

právo uplatniť, môže tak urobiť len ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej trojmesačná
lehota. Pred uplynutím uvedenej lehoty nie je veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka splnenie celého dlhu
naraz. Zákon navyše vyžaduje, aby veriteľ dlžníka upozornil, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého
dlhu (strata výhody splátok). Veriteľ musí uplatnenie svojho práva notifikovať vopred aspoň v pätnásť
dňovej lehote. Po jej uplynutí sa právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky stáva účinným. V tejto

súvislosti považoval za nevyhnutné uviesť, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaný napokon v súvislosti s námietkami žalobcu k aplikácii § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka v kontexte judikatúry Najvyššieho súdu SR upriamil pozornosť na čl.
2 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít: ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.4.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
správne posúdil, že predmetná zmluva o poskytnutí hotovostného úveru je spotrebiteľskou zmluvou

a to aj napriek tomu, že podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodným
záväzkovým vzťahom, čo ostatne ani žalobca v odvolaní nenamietal. Súd prvej inštancie tiež správne
vyhodnotil, že pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikácie
absolútnu prednosť Občiansky zákonník a aplikácia iných právnych predpisov prichádza do úvahy až po
uplatnení spotrebiteľského práva, lebo pri spotrebiteľských zmluvách sa prioritne aplikujú ustanovenia

právnych predpisov upravujúce spotrebiteľské právo a právne normy obchodného práva sú v prípade
spotrebiteľských zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu z povahy veci má prednosť,
teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho
vykonanie.

14. V nadväznosti na uvedené odvolací súd ďalej poznamenáva, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, účinného v čase odstúpenia od predmetnej zmluvy žalobcom (17.3.2010), ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že
na účely posúdenia odstúpenia a následného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
pri spotrebiteľskom právnom vzťahu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom
zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca
novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 14/2014, zo dňa 21.4.2015, ktorým zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskehozákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Aktuálna súdna prax
zastáva tak jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej
úpravy odstúpenia podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka) odôvodňuje aplikáciu ustanovení

Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Uvedené
potvrdzuje aj staršia súdna prax (viažuca sa k zneniu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka pred jeho
novelizáciou), podľa ktorej úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne
vzťahy, a preto je plne súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej
úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych

právach, teda Občiansky zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku
(uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.2.2015, sp. zn. 6Co/246/2014); niet rozumného
dôvodu na skonštatovanie, že na odstúpenie jedného z účastníkov od zmluvy a jeho dôsledky
v typickej občianskoprávnej veci, má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
biznismenmi (podnikateľmi), ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto
úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

11.6.2015, sp. zn. 16Co/1134/2014). Hodno tiež podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy
o odstúpení od zmluvy a premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich
spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013,
sp. zn. I. ÚS 402/2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Odvolací súd v
tejto súvislosti dodáva, že novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa len stabilizoval už

existujúci judikovaný právny stav a expressis verbis sa zakotvilo výkladové pravidlo o prednostnej
aplikácii režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy (obdobne rozsudok Krajského súdu
v Žiline zo dňa 20.4.2015, sp. zn. 11Co/53/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
28.12.2016, sp. zn. 13Co/478/2015 ). K retroaktívnemu pôsobeniu
novelizovaného § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka z vyššie uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť;

práva a povinnosti žalobcu vyplývajúce z hmotného práva (tie vyplývali už zo znenia § 52 ods. 2 pred
jeho novelizáciou) sa aplikáciou novelizovaného ustanovenia spätne do minulosti nijako nezmenili a
vzhľadom na skutočnosť, že k novelizovanému ustanoveniu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka niet
prechodného ustanovenia, mali túto otázku súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred l.5.2014, teda
pri všetkých sporoch v čase ich rozhodovania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp. zn.

3 MCdo 14/2014 ). Na uvedenom základe pri posudzovaní otázky
odstúpenia od zmluvy a následného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak súd
prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujúceho pre spotrebiteľa
priaznivejšiu úpravu tak odstúpenia od zmluvy ako aj premlčacej doby vyplývajúcej z následného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (odstúpenie od zmluvy s účinkami ex tunc, oproti účinkom

odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka s účinkami ex nunc, subjektívna premlčacia doba
v trvaní dvoch rokov a objektívna v trvaní troch rokov, oproti štvorročnej všeobecnej premlčacej dobe
ustanovenej Obchodným zákonníkom). Námietka žalobcu, že odstúpenie sa malo posudzovať podľa
§ 506 Obchodného zákonníka s tým, že premlčacia doba plynula podľa Obchodného zákonníka preto
nebola dôvodná.

15. Odvolací súd ďalej uvádza, že § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 17.3.2010
(zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), treba vykladať tak, že v prípade

duálnej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
Obchodný zákonník, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti
občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôsledkom
transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a
znamená, že strany si v spotrebiteľských zmluvách nemôžu dojednať zmluvné podmienky odchylne od

Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa; predmetné ustanovenie bolo do právneho poriadku
SR inkorporované zákonom č. 150/2004 účinným od 1.4.2004 t.j. bolo účinné v čase odstúpenia žalobcu
od zmluvy, ale aj v čase podpisu predmetnej zmluvy zmluvnými stranami. V tejto súvislosti je nutné
podotknúť, že odstúpením od zmluvy sa zmluva podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka ruší od
počiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z takéhoto vzťahu ako z

bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu podľa § 506 Obchodného
zákonníka ako naň poukázal odvolateľ, odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy záväzok dlžníka vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok naďalej trvá. S poukazom na uvedené je zrejmé, že
dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka sú pre spotrebiteľa zjavne nevýhodnejšieako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku; akékoľvek rozšírenie záväzkov
spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po
zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje (obdobne rozsudok Krajského súdu

v Prešove zo dňa 20.2.2014, sp. zn. 21Co/115/2013). Dôsledky odstúpenia od zmluvy, tak ako si ich
na základe formulárovej zmluvy vymienil žalobca, preto bezpochyby zhoršujú postavenie spotrebiteľa
oproti právnej úprave odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a preto takáto úprava
nemôže žalovaného v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaväzovať.
Aj právna doktrína a judikatúra súdov SR potvrdzuje, že sa zmluvné dojednania v spotrebiteľských

zmluvách nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa; týka sa to tých dispozitívnych noriem,
ktoré účastníkom spotrebiteľskej zmluvy umožňujú spotrebiteľom odchýliť sa od zákona (pozri rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.11.2015, sp. zn. 7Co/199/2015, uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2013, sp. zn. 16Co/256/2013). Z uvedeného vyplýva, že odklon od
dispozitívnej právnej normy § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v neprospech spotrebiteľa vylúčený;
odstúpenie žalobcu preto nemohlo vyvolať účinky stanovené v čl. 9 bod 9.3 predmetnej zmluvy t.j. že

zmluva nezaniká a dlžníkov záväzok platiť úroky trvá. Hoci žalobca v odvolaní argumentoval tým, že
od zmluvy neodstúpil podľa vyššie uvedeného zmluvného ustanovenia, ale využil svoje zákonné právo
podľa § 506 Obchodného zákonníka, záver o prednostnej aplikácií Občianskeho zákonníka to nijakým
spôsobom nemení. S poukazom na uvedené a tiež argumentáciu v odseku 13. tohto rozsudku žalobca
mohol a mal dôvodne predpokladať, že ak v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je odklon

od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa možný, potom tento
odklon nebude možný ani v zmysle vtedy účinného § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (čo ostatne
vyplývalo aj z tohto ustanovenia - bod 13. tohto rozsudku) a bude sa aplikovať právna úprava, ktorá je
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Inými slovami žalobca mohol a mal predpokladať,
že sa zmluva zruší od počiatku (ex tunc) s následným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Neobstojí preto ani námietka žalobcu o neuplynutí subjektívnej premlčacej doby podľa Občianskeho
zákonníka s odôvodnením, že nemal skutočnú vedomosť o vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie;
nemohol predvídať aplikáciu Občianskeho zákonníka na odstúpenie od zmluvy.

16. K námietke žalobcu, že si listom z 17.3.2010 uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (t.j.

vyhlásil splatnosť celého úveru) a preto začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba 1.5.2010,
žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 28.2.2013 a jeho právo teda nie je premlčané a k jeho
námietke ohľadom možnej retroaktivity § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. odvolací súd uvádza, že obe
tieto výhrady žalobca prvýkrát vzniesol až vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu
t.j. po lehote na uvedenie odvolacích dôvodov. K procesným podmienkam v odvolacom konaní podľa

predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy O.s.p. patrilo v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania
aj to, že odvolateľ bol povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote,
uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 C.s.p.)
rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda. Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda
mohol odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však mohol využiť len do uplynutia lehoty

na odvolanie. Rozsah a dôvod odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním a odvolací súd je
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), čím sa obmedzuje preskúmavacia
právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní a nie
v stanovisku odvolateľa k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu. Odvolací súd je viazaný
dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní

súčasne aj preukázala (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 279/2010). Z
týchto dôvodov sa odvolací súd skutočnosťami namietanými žalobcom v jeho stanovisku k vyjadreniu
žalovaného ďalej nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné.

17. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií určenia premlčania nároku žalobcu neboli

skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; na uvedenom základe odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1
C.s.p. potvrdil; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie. Súd prvej

inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220
ods. 2 C.s.p.), pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzanýchstranamisporu.Odôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručneajasneobjasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany na spravodlivý proces. Odvolací

súd tak neakceptoval opodstatnenosť námietok žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).