Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110226378
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7110226378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov

JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu: T.. Z. C., G.. X.XX.XXXX, K.
C.T., Q. Č.. XX/A, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, advokátom so sídlom v
Košiciach, Štefánikova č. 40 proti žalovanej T.. M. Č., G.. X.XX.XXXX, K. M. Č.. XX/A, C., zastúpenej
advokátom JUDr. Jánom Spišákom, so sídlom v Košiciach, Idanská č. 17, o neúčinnosť právneho úkonu,
o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 31. októbra 2013 č.k.
35C/292/2010-237 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 83,89 eura a tieto zaplatiť
advokátovi JUDr. Vladimírovi Kucharčíkovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá
dňa 1.4.2009 medzi T.. M. M., nar. 27.4.1968, bytom M. Č.. XX, C., ako predávajúcim a žalovanou
ako nadobúdajúcou, na základe ktorej predávajúci previedol na nadobúdajúcu vlastnícke právo a) k
spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 4/9 k celku na: pozemku parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2 -
záhrady, pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere XXX m2 - záhrady, pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere

XXX m2 - zastavené plochy a nádvoria, pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere XXX m2 - zastavané
plochy a nádvoria, pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere XX m2 - zastavané plochy a nádvoria, zapísané
na LV č. XXXX pre obec C. - A., kat. územie Severné mesto, vedenom Správou katastra Košice a b) k
spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1/2 k celku na: stavbe - rodinný dom súp. č. XXXX postavenej na
parc. č. XXXX/XX a stavbe - rodinný dom súp. č. XXXX postavenej na parc. č. XXXX/XX, zapísaných
na LV č. XXXXX pre obec C. - A., kat. územie Severné mesto, vedenom Správou katastra C., je voči
žalobcovi právne neúčinná. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.167,68

eur do rúk právneho zástupcu žalobcu, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení poukázal na tvrdenie žalobcu, že má voči dlžníkovi T.. M. M., s ktorým podnikal v
období od roku 1997 do roku 2002, pohľadávku vo výške 23.235,74 eura, uplatnenú dňa 30.12.2005
na Okresnom súde Košice I (kópia žaloby bola doručená T.. M. dňa 6.5.2006) a priznanú rozsudkom zo
dňa 22.9.2010 sp. zn. 38C/27/2006, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 20.12.2012

sp. zn. 2Co/339/2010 a tiež pohľadávku vo výške 58.089,36 eura, priznanú rozsudkom Okresného súdu
Košice I zo dňa 22.11.2010 sp. zn. 33/Cb/12/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.
zn. 3Cob/55/2010, právoplatným dňa 25.7.2011. Ten v snahe vyhnúť sa uspokojeniu týchto pohľadávok,
uzatvoril so žalovanou (sestrou manželky N. M.) kúpnu zmluvu, ktorou na ňu previedol v zmluvešpecifikované nehnuteľnosti, čím uspokojenie týchto pohľadávok ukrátil, pretože už žiadnym majetkom
nedisponuje, o čom svedčí i vyhovenie žiadosti dlžníka o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní
vedenom pod sp. zn. 33Cb/12/2008.

Po právnom posúdení veci podľa § 42a ods. 1 a 2, § 116 Občianskeho zákonníka dospel k záveru,
že došlo k naplneniu všetkých podmienok pre určenie označenej kúpnej zmluvy za neúčinnú voči
žalobcovi, keďže žalobca bol ukrátený ako veriteľ dlžníka Ing. M. M. týmto jeho úkonom, realizovaným

v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a žalovanou, jemu blízkou osobou, ktorá pri uzatváraní
označenej kúpnej zmluvy nevynaložila náležitú starostlivosť na zistenie dlžníkovho úmyslu ukrátiť
žalobcu. Konštatoval, že žalobca svoj nárok uplatnil včas, ak odporovaciu žalobu podal na súd dňa
27.10.2010, pretože kúpna zmluva, ktorej neúčinnosti sa domáha, bola uzavretá dňa 1.4.2009. Zo
skutočnosti, že dlžník peňažné pohľadávky žalobcu priznané právoplatnými a vykonateľnými súdnymi
rozhodnutiami doposiaľ neuhradil a už nedisponuje majetkom, ktorým by mohli byť uspokojené vyvodil,

že namietaným prevodom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka (t.j. k
pozemku a domu na M. ulici) preukázateľne došlo k ukráteniu žalobcu, nakoľko exekúciou na tento
spoluvlastnícky podiel mohli byť jeho pohľadávky uspokojené. Ďalej uzavrel, že žalovaná je blízka
osoba Ing. M., nakoľko by ujmu, ktorá by ho postihla, by dôvodne pociťovala ako vlastnú. Dôvodil
pritom, že nejde o abstraktnú ujmu, ale reálnu hrozbu exekúcie jeho spoluvlastníckeho podielu na

nehnuteľnostiach, ktorých spoluvlastníčkou je žalovaná a jej sestra a v ktorých má žalovaná a jej sestra
reálny pobyt, kedy by bol exekúciou postihnutý nielen susedný byt a pozemok k nemu prináležiaci,
ale bol by postihnutý i byt, v ktorom býva sestra žalovanej a ktorý tvorí druhú časť spoločného domu
obývaného výlučne príslušníkmi rodiny žalovanej. Dodal, že proti tvrdeniam žalovanej o naštrbených
vzťahoch s dlžníkom svedčí účastníkmi nepopieraná skutočnosť, že po svadbe sestry žalovanej s T..

M. žili všetci spoločne v rodinnom dome v A. približne osem rokov, následne spoločne postavili a
investovali do dvojbytového rodinného domu (označenie v stavebnom povolení vydané dňa 10.3.1999
podč.ŽP-694/99-KIR)naM.F.vKošiciach,doktoréhosaspoločnenasťahovalipovydaníkolaudačného
rozhodnutia dňa 31.1.2001 pod č. ŽP-2076/2077/2000/2001-KIR na meno všetkých troch staviteľov pod
názvom: rodinný dom so vstavaným garážovým boxom o 2 státiach, ktorý pozostáva z 2 b.j., pričom

takáto situácia pretrváva dodnes. Ďalej uviedol, že žalovaná v roku 2000 vystupovala ako ručiteľ v
stavebnom medziúvere Slovenskej sporiteľne svojej sestry a jej manžela T.. M., že mu poskytla pôžičku
vo výške 1.000.000,- Sk dňa 10.4.2002 a na základe zmluvy zo dňa 27.10.2003 v sume 700.000,-
Sk, v článku II ktorej je síce uvedené, že dlžník pri podpísaní tejto zmluvy obdržal požičanú sumu ako
zálohunakúpunehnuteľnostiazaväzujesazadohodnutúcenupredaťžalovanejbližšienešpecifikovanú

nehnuteľnosť, pričom pri oboch týchto pôžičkách žalovaná nechala uplynúť premlčaciu lehotu, pretože
sa spoľahla na prísľub svojho švagra, že jej tieto peniaze vráti, keď ho o to požiada. Konštatoval, že
tietoskutočnosti(ručeniestavebnéhomedziúveru,spoločnébývanie,poskytnutievysokýchsúmpôžičky,
ako aj spoľahnutie sa na prísľub ich vrátenia) nezodpovedajú konaniu osoby, ktorá by s dlžníkom mala
od roku 1995 naštrbené vzťahy, naopak preukazujú istý stupeň dôvery žalovanej voči konaniu svojho

švagra a dobrú úroveň ich vzťahu, keď naviac žalovaná i dlžník T.. M. zhodne uviedli, že žalovaná nebola
odkázaná na spoločné bývanie s dlžníkom v jednom rodinnom dome so spoločným vstupom, pretože
disponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov tak v čase výstavby rodinného domu, ako
aj v čase poskytnutia pôžičiek a mohla si zariadiť samostatné bývanie. Z uvedeného potom vyvodil,
že žalovaná by postihnutie spoluvlastníckeho podielu dlžníka žalobcu dôvodne pociťovala ako vlastnú

ujmu, keďže by tým bolo narušené jej súkromie a súkromie jej rodiny a nebolo by jej ľahostajné, ak by
jej sestra a švagor boli zasiahnutí exekúciou spoluvlastníckeho podielu na byte, v ktorom v súčasnosti
bývajú, na ktorého výstavbe sa spoločne podieľali a žalovaná obýva druhú bytovú jednotku, ako aj na
pozemku, ktorý tvorí okolie domu a prístupovú cestu k nemu. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 653/2006 NS ČR napokon uzavrel, že žalovaná v konaní nepreukázala, že

vynaložila náležitú starostlivosť pri zisťovaní úmyslu dlžníka ukrátiť žalobcu, keď v priebehu konania
výslovne uviedla, že v čase uzavretia označenej kúpnej zmluvy sa o dlhy a záväzky T.. M. nestarala a
nepýtala sa na ne, hoci v tom čase mala z médií vedomosť o tom, že voči T.. M. prebieha trestné konanie
a že má „určité problémy“.

Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. a procesným úspechom žalobcu,
ktorému priznal náhradu trov spočívajúcich v zaplatenom súdom poplatku z podanej žaloby v sume
99,50 eura a v náhrade trov jeho právneho zastúpenia v sume 1.068,18 eura, ktoré vyčíslil podľa § 11ods. 1 písm. a), § 14 ods. 2 písm. a) a ods. 5, § 16 ods. 2, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách
advokátov z hodnoty jedného úkonu právnej služby 625,73 eura, vychádzajúc z tarifnej hodnoty - kúpnej
ceny (102.071,30 eura) uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2009, neúčinnosti ktorej sa domáhal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti jeho výroku o náhrade trov konania.
Navrhol zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti a uložiť žalovanej povinnosť nahradiť mu trovy
prvostupňového konania vo výške 10.579,37 eura. Podľa obsahu odvolania uplatnil odvolací dôvod

uvedený v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď namietol správnosť aplikácie vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri vyčíslení trov jeho
právneho zastúpenia. Poukazom na nález ÚS SR č. I. ÚS 119/2012, na znenie § 9 ods. 1, § 10 ods.
2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. mal za to, že pre určenie tarifnej hodnoty pre priznanie odmeny jeho advokáta
bolo potrebné aplikovať ust. § 10 ods. 2 cit. vyhl. a vychádzať z tarifnej hodnoty oceniteľného úkonu
- predstavujúcej sumu kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, ktorej neúčinnosti voči žalovanej sa

dovolával, nie z ust. § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhl., pretože tarifnú hodnotu tvorí hodnota veci alebo práva.
Nestotožnilsaanisozáveromsúduprvéhostupňa,ktorývyhodnotilzaneúčelnýúkon-poradasklientom
dňa 26.6.2013 a nepriznal mu tarifnú odmenu s odôvodnením, že medzi pojednávaniami dňa 7.6.2013 a
6.9.2013 nedošlo zo strany žalovanej k predloženiu žiadnych podaní ani dôkazov, hoci na pojednávaní
dňa 3.5.2013 vypovedal svedok Kamil Fischer a dňa 7.6.2013 svedkyňa T.. N. M., predložené dva nové

listinné dôkazy vo veci spoločnej výstavby dvojdomu, ku ktorým bola táto porada.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie i žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.. Navrhla

zmeniť napadnutý rozsudok, žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania, alebo rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukazom na znenie § 42a, § 42b Občianskeho
zákonníka namietla, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, ak dospel k záveru, že je
blízkou osobou vo vzťahu k dlžníkovi, svojmu švagrovi. Mala za to, že dôvod podľa § 42a ods. 3 písm.
a) Občianskeho zákonníka nebol naplnený. Tvrdila, že prostredníctvom sestry odvodzovať blízky vzťah

k dlžníkovi nemožno, ujmu voči dlžníkovi by objektívne nepociťovala ako vlastnú, pretože akýkoľvek
vlastník susediacej bytovej jednotky by mal podľa zákona rovnaké práva a povinnosti, mohol by teda
užívať samostatne svoju bytovú jednotku so samostatným vchodom a samostatnou dodávkou médií
a nebolo by ani narušené jej súkromie. Prípadnou exekúciou by sa tak nemohla zmeniť jej pozícia v
situácii, ak v nehnuteľnosti, ktoré by exekúciou mohli byť dotknuté, nikdy nebývala, keďže je výlučnou

vlastníčkou samostatnej bytovej jednotky rodinného domu na parc. č. 1641/51 a exekúciou podielu
dlžníka by nemohol byť dotknutý ani jej podiel na pozemkoch, ani obmedzené jej práva na užívanie
spoločných pozemkov, keď dlžník má trvalý pobyt v Košiciach na adrese M. XX a ona na adrese M. XX/
A, naviac jediným rodinným príslušníkom s ktorým býva v spoločnej domácnosti v samostatnom byte
dvojbytového rodinného domu je len jej mama. Jej blízky vzťah s dlžníkom nepreukazuje ani skutočnosť,

že s dlžníkom uzatvorila zmluvu o pôžičke „bez akéhokoľvek zabezpečenia“. Namietla ďalej, že v čase
prevodu bol dlžník účastníkom súdnych sporov, o ktorých nevedela, žiadna judikovaná pohľadávka
žalobcu voči dlžníkovi neexistovala, rozsudkom Špecializovaného trestného súdu mu nebola uložená
povinnosť nahradiť vzniknutú škodu vzniknutú jeho konaním, v čase podania žaloby o uplatňovaných
pohľadávkach žalobcu ešte súdom právoplatne rozhodnuté nebolo, ona sama mala voči dlžníkovi skôr

splatné pohľadávky ako žalobca a pri uzatváraní označenej kúpnej zmluvy sa jednoducho odôvodnene
domnievala, že dôvodom jej uzavretia je splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke. Súdu prvého stupňa
vytkla, že v napadnutom rozsudku uviedol iný dátum kúpnej zmluvy ako navrhoval žalobca, neuviedol,
kedy rozsudky vo veciach sp. zn. 38C/27/2006 a sp. zn. 33Cb/12/2008 nadobudli právoplatnosť, z
odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť, z akých skutkových zistení vyvodil záver, že svoje tvrdenia

prispôsobila, že tvrdenia jej sestry ako svedkyne sú účelové a protichodné a že svedok C. Y. potvrdil
vo svojej výpovedi, že jej vzťah s dlžníkom bol na dobrej úrovni a napokon, že oporu v skutkovom
ani v právnom stave veci nemajú jeho závery na strane 12 a 13 rozsudku, ani konštatovanie, že na
pojednávaní dňa 14.9.2012, ktorého sa nezúčastnila, potvrdila „že pri prevode časti rodinného domu sa
o finančnej situácii T.. M. nebavili“. Uvedeným mala jej byť odňatá možnosť konať pred súdom.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdiť ako
vecnesprávnyapriznaťmunáhradutrovodvolaciehokonaniazavyjadreniekodvolaniuvovýške760,52eura. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil žalovanou opätovne
spochybňovaný vzťah ako blízkej osoby k dlžníkovi a za nepravdivé označil i jej tvrdenie, že exekúcia
na majetok dlžníka, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy napadnutej odporovateľnosťou, by sa jej osoby

nedotkla. Upozornil, že priamy dosah exekúcie na prevedené spoluvlastnícke podiely Ing. Maroša M. X/
X k celku na žalovanú by sa týkal parciel KN C č. XXXX/XX, na ktorej sa nachádza stavba žalovanej,
parc. č. XXXX/XX, kde je dvor a prístupová cesta k bytovej jednotke žalovanej a parc. č. XXXX/XX, t.j.
pozemku pod prístupovými schodmi k jej domu a nepriamo by sa jej dotýkali i všetky ostatné, nakoľko
dom (s dvoma bytovými jednotkami) a pozemkami tvorí jeden oplotený celok, ktorý aj na vstupnej bráne

má iba jedno číslo 35, nie aj 35A, s jediným spoločným prístupom - schodiskom, nachádzajúcim sa na
parcele č. 1641/52, ku ktorej mala žalovaná zriadené vecné bremeno právo prechodu. Napokon doplnil,
že o zmene petitu v časti dátumu napadnutej kúpnej zmluvy rozhodol súd prvého stupňa uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 1.2.2013, na pojednávaní dňa 14.9.2012 vo veci nekonal a odročil ho
na deň 16.11.2012, na ktorom žalovaná uviedla, že pri prevode časti rodinného domu sa o finančnej
situácii T.. M. nebavili, lebo sa ho na to nepýtala, nezaujímala sa o to.

Odvolací súd na základe podaného odvolania účastníkov prejednal vec bez nariadenia pojednávania §
214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedený v § 214 ods. 1 O.s.p.,
za dodržania podmienok ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. V rozsahu vyplývajúcom z ust.

§ 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovanej nie je opodstatnené.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie
dôvody uplatnené žalovanou (vo vzťahu k výroku vo veci samej) a ani žalobcom (vo vzťahu k výroku

o trovách konania) nie sú naplnené.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na
skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli. Vykonané dokazovanie následne vyhodnotil
podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci. Na základe takto dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne
právne posúdil, na danú vec aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vo veci správne
rozhodol. Rozsudok je vecne správny v jeho výroku, vrátane akcesorického výroku o trovách konania
a preto je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu

a žalovanej odvolací súd považuje za potrebné dodať:
Predmetom konania je určenie, že voči žalobcovi je právne neúčinná kúpna zmluva o prevode
nehnuteľností, uzavretá dňa 1.4.2009 medzi dlžníkom žalobcu T.. M. M. a žalovanou, na základe ktorej
predávajúci dlžník previedol na žalovanú vlastnícke právo k svojmu spoluvlastníckemu podielu o veľkosti
4/9 k celku na pozemku parc. č. XXXX/X, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX,

zapísaných Správou katastra Košice pre obec Košice - Sever, kat. územie Severné mesto na LV č. XXXX
Q. k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1/2 k celku na stavbe - rodinný dom súp. č. XXXX postavenej
na parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX, zapísanej na L. Č.. XXXXX.

Z obsahu spisu a odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že dôvodom vyhovenia žaloby bol

záver súdu o splnení všetkých zákonných podmienok pre určenie neúčinnosti označenej kúpnej zmluvy,
keďže žalobca ako veriteľ dlžníka T.. M. M. bol touto zmluvou ukrátený, nakoľko bola realizovaná v
posledných troch rokoch a žalovaná ako dlžníkovi blízka osoba pri jej uzatváraní na zistenie dlžníkovho
úmyslu ukrátiť žalobcu nevynaložila náležitú starostlivosť.

V podanom odvolaní žalovaná správnosť tohto záveru prvostupňového súdu namietla, spochybňujúc
pritomjehozáver,žejedlžníkoviosoboublízkouaženáležitústarostlivosťnazisteniedlžníkovhoúmyslu
ukrátiť žalobcu nevynaložila. Zároveň tvrdí, že zo strany súdu došlo k porušeniu jej práva na súdnu
ochranu, tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p..Odvolací súd sa s vyššie uvedeným záverom súdu prvého stupňa stotožňuje o splnení všetkých
zákonnýchpodmienokpreurčenieneúčinnostikúpnejzmluvyšpecifikovanejvovýrokupreskúmavaného

rozsudku a ani odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé tento záver, ktorý vyplynul z vykonaného
dokazovania, spochybniť.

Pokiaľ žalovaná namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku, táto jej odvolacia námietka dôvodná
nie je. Napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok

vznik vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia spl´nˇa zákonné predpoklady
vyjadrené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené a svojvoľné.

Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 1 O.s.p. patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, cˇ. 303-A, s. 12, §
29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba skutocˇnostˇ, že žalovaná sa s právnym názorom
prvostupňového súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu

(por. napr. sp. zn. I. ÚS 188/06).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Súd prvého stupnˇa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere,
že o naplnení všetkých podmienok pre určenie označenej kúpnej zmluvy za neúčinnú voči žalobcovi a
dostatočne sa vysporiadal s námietkami žalovanej.

Ak žalovaná vo svojom odvolaní tvrdí, že právne posúdenie súdu prvého stupňa bolo nesprávne,
pretože je výsledkom nesprávneho zhodnotenia vykonaného dokazovania a v nadväznosti na to, aj
neúplného zistenia skutkového stavu veci, zapríčineného nevyhodnotením skutočností, ktoré vyplynuli
z písomných, resp. ústnych prednesov účastníkov konania a svedkov, ani túto námietku nemožno
považovať za dôvodnú.

Vychádzajúc z obsahu spisu a z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku možno konštatovať, že súd
prvého stupňa splnil svoju zákonnú povinnosť podľa ust. § 132 O.s.p. vyporiadať sa so všetkým,
čo vyšlo v priebehu konania najavo a čo účastníci konania tvrdili vo vzťahu k prejednávanej veci.
Prvostupňovému súdu nemožno vytknúť, že by sa zistenými skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami
vôbec nezaoberal alebo že by sa s nimi vyporiadal nedostatočným spôsobom. Učinené zistenia súdu

prvého stupňa majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne
závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení
ochrany subjektívneho práva oboch účastníkov, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej
dôveryvprávo,akoipredvídateľnostisúdnehorozhodnutia.Žalovanápretoneopodstatnenesúduvytýka
vadu konania, premietajúcu sa ako zásah do jeho ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy SR).

Súd prvého stupňa v danom prípade otázku neúčinnosti označenej kúpnej zmluvy uzavretej medzi
dlžníkom žalobcu T.. M. a žalovanou posúdil za použitia správneho právneho predpisu, ktorý vyložil
správne a na daný skutkový stav ho i správne a v súlade s ustálenou súdnou praxou aplikoval.

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne
úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných trochrokoch medzi dlžníkom a osobami jeho blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom
čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa
aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

V posudzovanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca má voči T.. M. nepochybne vymáhateľnú
pohľadávku, ktorá v čase rozhodovania prvostupňového súdu bola mu právoplatne priznaná rozsudkom
Okresného súdu Košice I zo dňa 22.9.2010 sp. zn. 38C/27/2006 (vo výške 23.235,74 eura), v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 20.12.2012 sp. zn. 2Co/339/2010 a tiež rozsudkom zo dňa

22.11.2010 sp. zn. 33/Cb/12/2008 (vo výške 58.089,36 eura), v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Košice sp. zn. 3Cob/55/2010, právoplatným dňa 25.7.2011. Na tomto závere nemení nič skutočnosť, že
v čase podania žaloby o neúčinnosť označenej kúpnej zmluvy o týchto pohľadávkach ešte právoplatne
rozhodnuté nebolo.

Vprípade,žedlžník,ktorýjefyzickouosobou,učiníodporovanýprávnyúkon(vdanomprípadeoznačenú

kúpnu zmluvu) s inou fyzickou osobou, vymedzuje osoby jemu blízke § 116 Občianskeho zákonníka.
Sú nimi jeho príbuzní v priamom rade, súrodenci a manžel, ako aj iné osoby, ktoré sú s dlžníkom v
pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala
ako vlastnú ujmu.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že dlžník žalobcu Ing. M. je blízkou
osobou žalovanej, nakoľko by ujmu, ktorá by ho postihla, dôvodne pociťovala ako vlastnú v situácii, ak
prevádzané spoluvlastnícke podiely T.. M. M. sa týkali parciel KN C č. XXXX/XX, na ktorej sa nachádza
stavbažalovanej,parc.č.XXXX/XX,kdejedvoraprístupovácestakbytovejjednotkežalovanejaparc.č.
XXXX/XX, t.j. pozemku pod prístupovými schodmi k jej domu a samotný rodinný dom (s dvoma bytovými

jednotkami) s pozemkami tvorí jeden oplotený celok s jediným spoločným prístupom - schodiskom.

V zmysle ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych
úkonoch, ktorými bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami
alebo ktoré dlžník urobil v ich prospech. Ide teda o zákonnú domnienku, teda zo zákona sa predpokladá

vedomosť týchto blízkych osôb o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Ide však o vyvrátiteľnú právnu
domnienku, ktorá neplatí, ak druhá osoba (osoba blízka dlžníkovi) úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti je však na tejto blízkej
osobe.

Ak teda ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo o právny úkon urobený v
prospech tejto osoby, nemusel žalobca tvrdiť ani preukazovať, že žalovanej musel byť úmysel dlžníka
Ing. odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon tu vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť
veriteľa predpokladá a preto žalovaná musela (musí) preukazovať, ak žaloba nemá byť úspešná, že v

dobe právneho úkonu dlžníkov úmysel aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Vynaloženie náležitej starostlivosti v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom znamená,
že žalovaná ako osoba dlžníkovi blízka vynaložila aktívne akékoľvek úsilie, ktoré možno za daných

pomerov požadovať, aby sa o úmysle dlžníka dozvedela. To platí aj vtedy, keď si dlžník uzavretím zmluvy
plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť zo zmlúv o pôžičke. Zákon aj v tom prípade vyžaduje, aby
osoba blízka dlžníkovi sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnym úkonoch, ktoré dlžník
urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka. Ak sa
tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky

aj z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Jedná sa teda o prísnu
a kvalifikovanú formu starostlivosti. Žalovaná tak musela (musí) preukázať aktívne konanie a zisťovanie
pred uskutočnením právneho úkonu, teda že naozaj urobila všetko preto, aby sa presvedčila, či sa
nejedná o úkon smerujúci k ukráteniu veriteľa.

Vzhľadom na obsah spisu je súvislosti s uvedeným záver súdu prvého stupňa, že žalovaná nevyvinula
náležitú starostlivosť, aby úmysel svojho švagra ukrátiť svojho veriteľa mohla rozpoznať, správny
v situácii, ak na pojednávaní dňa 16.11.2012 sama potvrdila, že pri posudzovanom prevode častirodinného domu sa o finančných pomeroch T.. M. nebavili, lebo sa ho na to nepýtala, nezaujímala sa
o to (č.l. 132 súdneho spisu). Tento jej pasívny postoj nemožno obhajovať ani skutočnosťou, že ona
sama mala z titulu zmlúv o pôžičke voči dlžníkovi skôr splatné pohľadávky ako žalobca a pri uzatváraní

označenej kúpnej zmluvy sa jednoducho odôvodnene domnievala, že dôvodom jej uzavretia je splnenie
dlhu zo zmluvy o pôžičke. Takýto pasívny postoj nie je možné považovať za náležitú starostlivosť, ktorá
nepochybne vyžaduje aktívny prístup a je nevyhnutné, aby žalovaná preukázala, že ani pri uskutočnení
konkrétnych aktivít úmysel svojho švagra ukrátiť veriteľa nezistila.

Za stavu, ak žalovaná nepreukázala, že úmysel svojho švagra Ing. Merjavého uvedeným právnym
úkonom ukrátiť veriteľa nemohla spoznať ani pri náležitej starostlivosti, nebola vyvrátená zákonná
domnienka, v zmysle ktorej vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa sa zo zákona predpokladá. Záver
súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalovanou v tomto smere je preto správny.

K námietke žalovanej týkajúcej sa hodnotenia dôkazu svedeckou výpoveďou jej sestry N. M. Q. A. C. Y.
súdom prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva,
že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal.Prisvedeckejvýpovedisudcahodnotínajprvvšeobecnevierohodnosťvýpovedesprihliadnutím

na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná
úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom
na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na správanie sa pri výpovedi a pod.. Tieto poznatky potom
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú
tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia

dôkaznýchprostriedkovjezáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáverotom,
čiadoakejmieryúčastníksplnilsvojupovinnosťpreukázaťskutkovétvrdenia.Takéhodnoteniedôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že
rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

Ani v tomto smere súdu prvého stupňa žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo) nemožno
vyčítať. Neopodstatnené sú i ostatné odvolacie námietky žalovanej, nakoľko prvostupňový súd o zmene

petitu v časti dátumu napadnutej kúpnej zmluvy rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa
1.2.2013 (č.l. 139 súdneho spisu), na pojednávaní dňa 14.9.2012 vo veci samej nekonal a odročil ho na
deň 16.11.2012(č.l. 127, 128 súdneho spisu).

V rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd napokon nezistil existenciu vád v zmysle § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v konaní a nezistil ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo veci samej podľa § 219
ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

Vecne správne rozhodol prvostupňový súd i o trovách konania účastníkov, z ktorého dôvodu odvolací

súd potvrdil rozsudok aj vo výroku o trovách konania.

Po preskúmaní tejto časti napadnutého výroku rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že v
posudzovanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal z ust. § 142

ods. 1 O.s.p. a pri vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia advokátom žalobcu správne aplikoval
ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov.Odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách
konania podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. nie je naplnený.

Podstatou odvolacích námietok žalobcu je jeho tvrdenie, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania nesprávne aplikoval vyhlášku č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov, keď pri vyčíslení trov
právneho zastúpenia advokátom nevychádzal z hodnoty nehnuteľnosti v posudzovanej kúpnej zmluve

tak, ako to predpokladá § 10 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.. Táto odvolacia námietka žalobcu
je neopodstatnená.

Podľa § 10 ods. 2 cit. vyhl. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania

právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je
jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,

alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Uvedená právna úprava rozlišuje situácie, kedy je predmet právnej služby o ktorom prebieha súdne
konanie v občianskoprávnej veci, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy

tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

V preskúmavanej veci podal žalobca návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Hodnotu predmetu
žalobcom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tohto návrhu

jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie takého konečného
cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t.j. i keby žalobcovi v konečnom dôsledku išlo o vymoženie sumy
102.071,30 eura), nemožno prehliadať, že návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a
môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu
(v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti); podaným návrhom žalobcu sa teda nemá (a ani nemôže)

priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch (por. nar. uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 9/2009).

Vprípadeakpredmetomkonaniajeurčenieneúčinnostiprávnehoúkonu,vtomtoprípadekúpnejzmluvy,
pri výpočte trov právneho zastúpenia tak treba vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods.

1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol nepriznanie náhrady trov konania za úkon
právnej služby porada s klientom dňa 26.6.2013, učinil tak nedôvodne. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že tento úkon právnej služby je v pomeroch súdenej veci neúčelný.

V odvolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na
rozhodnutie o priznaní náhrady trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Odvolací súd priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za jeden
úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia na odvolanie zo dňa 16.12.2013, doručené
dňa 29.1.2014 (§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „citovaná vyhláška“). Polovica základnej sadzba tarifnej
odmenyzatentoúkonprávnejslužbyčiní61,87eura(§11ods.1písm.a/,§13aods.2písm.b/cit.vyhl.),
čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového
základu v sume 8,04 eura (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) a sumou 13,98 eura (§ 18 ods. 3 cit. vyhl. 20 % DPH),
činí spolu 83,89 eura. Priznané trovy odvolacieho konania je žalovaná povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu žalobcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§ 149 ods. 1 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.