Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/63/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200479
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200479.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: eD' systém
Slovakia, s.r.o., Stará Vajnorská 21, Bratislava, IČO: 36 413 658, zastúpený: Agner & Partners, s.r.o.,
Špilálska 10, Bratislava, JUDr. Vojtech Agner, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmame zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1100301/1/26310/2013/5003 zo dňa 14.01.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70 eur a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 501,60 eur, na účet jeho právneho zástupcu, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou tunajšiemu súdu dňa 15.03.2013 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/26310/2013/5003 zo dna 14.01.2013, ktorým bol na základe
odvolania žalobcu potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty
č. 9900403/5/2646362/2012/Dur zo dňa 24.09.2012. ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na

§ 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej
len DPH) za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 90.385,28 eur.
V prvej časti žaloby žalobca uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v predmetnom zdaňovacom
období porušiť § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o DPH) tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške
60.158,18 eur z nákupu produktov s názvom internetový kupón WEBKA INFO (ďalej aj webkarta)

na základe dvoch dodávateľských faktúr vyhotovených spoločnosťou omega IT, s.r.o., Beňadická 11,
Bratislava, IČO: 44 489 170 (1470 kusov, resp. 3500 kusov). Uviedol ďalej, že uvedený produkt
žalobca následne dodal spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. Do Maďarska, pričom predaj
tohto produktu uvedenej spoločnosti deklaroval ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného
členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona o DPH, a to s ohľadom na potrebu evidovať jednotlivé
karty pre aktiváciu produktu WEBKA INFO. Vzhľadom na povahu dodaného plnenia však išlo podľa
žalobcu o dodanie služby v inom členskom štáte EÚ (Maďarsko).

Žalobcadôvodil,žewebkartajenosičominformácieohesle,prostredníctvomktoréhojemožnéaktivovať
a čerpať elektronicky dodávané webhostingové služby, ktoré prostredníctvom svojej infraštruktúry
zabezpečuje anglická obchodná spoločnosť (prevádzkovateľ služby). Žalobca uvádzal, že podľažalovaného predaj a nákup webhostingových služieb existuje len medzi prevádzkovateľom služby a
koncovým užívateľom (konečným zákazníkom), pričom hodnota webkarty je protihodnotou za dodanie
elektronicky dodávanej webhostingovej služby; nejde o plnenie spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o

dodanie webhostingovej služby od prevádzkovateľa služby pre koncového užívateľa, ktorý za dodanie
služby zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej webkarte; žalobca nebol konečným užívateľom, ale
bol v rade nákupu a predaja len ďalším predajcom webkarty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie DPH
a toto právo preukázal odberateľskou faktúrou od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného
obchodu; žalobca žiadnu dodávku služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal a teda mu nie je možné

uznať právo na odpočítanie DPH z faktúr č. 20090003 zo dňa 14.05.2009 a č. 200900007 z 27.05.2009
vyhotovených uvedenou spoločnosťou; pri predaji produktu WEBKA INFO medzi spoločnosťou omega
IT, s.r.o. a žalobcom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a z tohto dôvodu nie sú dodávateľské
faktúry faktúrami vyhovenými podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, ale ide len o doklady, na ktorých je
uvedená DPH; platenie DPH v danom prípade vyplynulo z § 71 ods. 6 zákona o DPH a nie z dôvodu
vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku.

Žalobcanamietal,žeuvedenézáveryžalovanéhosúnesprávneaodporujúustanoveniamzákonaoDPH
(§ 9 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 2 tohto zákona). Podľa žalobcu tým, že prevádzkovateľ služby (anglická
spoločnosť) poskytol produkt WEBKA INFO ďalšej obchodnej spoločnosti (distributérovi), preniesol
na ňu právo využívať elektronicky dodávané webhostingové služby. Každá webkarta totiž obsahuje

údaje potrebné na aktiváciu a čerpanie webhostingových služieb, pričom tieto údaje sú prístupné nielen
koncovému užívateľovi (zákazníkovi), ale aj distributérovi. Týmto prenesením práva na distribútora
poskytol prevádzkovateľ služby službu, ktorá je zdaniteľným plnením. Tým však nie je len tento prvý
predaj produktu WEBKA INFO, ale je ním aj každý následný predaj v distribučnom reťazci, keďže aj
takýto následný predaj spĺňa definíciu dodania služby podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.

Záver o tom, že nákup a predaj služby existuje len medzi poskytovateľom služby a j ej koncovým
užívateľom, by podľa žalobcu obstál len v prípade, ak by produkt WEBKA INFO koncovému užívateľovi
predal priamo poskytovateľ služby (anglická spoločnosť). V danom prípade však do predaja produktu
vstúpili ďalšie obchodné spoločnosti, ktoré si v rámci

distribučného reťazca postupne tento produkt ako zdaniteľné plnenie vo vlastnom mene a na vlastný
účet predávali. V dôsledku toho koncový užívateľ neuhrádza platbu za produkt poskytovateľovi služby,
ale ju uhrádza spoločnosti, ktorá mu tento produkt (webkartu) bezprostredne predala. Táto platba teda
nie je podľa žalobcu platbou, ktorú koncový užívateľ uskutočňuje v prospech poskytovateľa služby.
Navyše predaj webkariet v distribučnom reťazci sa neuskutočňuje za tú istú cenu, čo potvrdzujú

žalobcom predložené dodávateľské a odberateľské faktúry počas daňovej kontroly. Znamená to, že
cena, ktorú zaplatí koncový užívateľ, nemusí byť rovnaká ako cena, za ktorú sa uskutočnil predaj medzi
poskytovateľom služby a prvým distribútorom v distribučnom reťazci.

Žalobca poukázal na či. 1 ods. 2 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme

DPH a tvrdil, že mechanizmus odpočtu DPH je v záujme zachovania daňovej neutrality upravený tak,
že zdaniteľné osoby sú oprávnené odpočítať od DPH, ktorú sú povinné platiť, sumy DPH, ktoré už
predtým zaťažili tovary alebo služby na vstupe a táto daň sa v každom štádiu ukladá iba na pridanú
hodnotu a napokon ju znáša koncový užívateľ, V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ preto má DPH
zaťažiť len koncového užívateľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré

vstupujú do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia a to bez ohľadu na počet
transakcií, ku ktorým došlo (napr. C-520/IO Lebara Ltd). Žalobca citoval z uvedeného rozsudku SD EÚ
a na jeho základe tvrdil, že záver žalovaného, podľa ktorého predaj a nákup služby existuje len medzi
prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, je zjavne nesprávny, nakoľko poskytnutím služby nie
je len prvý predaj webkarty poskytovateľom služby, ale aj každý ďalší predaj webkarty realizovaný jej

distribútormi až po koncového užívateľa. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že dodanie produktu
WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. žalobcovi je zdaniteľným plnením v zmysle § 9 ods. 1 písm.
a/ zákona o DPH a preto sú vyššie uvedené dodávateľské faktúry vyhotovené podľa § 71 ods. I zákona
o DPH a žalobca má na ich základe právo na odpočítanie DPH.

Žalobca tiež podotkol, že právo na odpočítanie dane nie je dotknuté ani tým, že v daňovom priznaní za
obdobie máj 2009 bol predaj tohto produktu deklarovaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska
do iného členského štátu EU podľa § 43 zákona o DPH, keďže právo na odpočítanie je samostatným
právnym inštitútom.V druhej časti žaloby žalobca uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v predmetnom
zdaňovacom období porušiť § 49 ods. 1 zákona o DPH aj tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH

v celkovej výške 13.338 eur z nákupu tovaru na základe dodávateľskej faktúry č. 290100027 zo dňa
25.05.2007 vyhotovenej spoločnosťou DI - LA Computers, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, IČO: 44
448 902, ktorej predmetom bola fakturácia 1.080 kusov LCD monitorov. Tento tovar žalobca následne
dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o
DPH maďarskej spoločnosti MEDIAWARE IMPEX Kft. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly

zistil, že dodávateľ spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila
žiaden majetok, nemala vo vlastníctve ani v prenájme žiadne skladové priestory. Prenajaté mala len
registračné sídlo, jej konateľom bol občan Maďarskej republiky - László Diczkó. Podľa názoru žalobcu
tieto informácie nespochybňujú a nevyvracajú realizáciu vykonanej transakcie medzí touto spoločnosťou
a žalobcom. V predmetnom obchodnom prípade žalobca ako kupujúci uhrádzal spoločnosti DI - LA
Computers, s.r.o. kúpnu cenu až po dodaní tovaru, preto pre realizáciu obchodu neboli rozhodujúce

skladové priestory tejto spoločnosti, ale okamih skutočného dodania tovaru žalobcovi. Skutočnosť, že
štatutárnymorgánomslovenskejprávnickejosobyjeobčaninéhočlenskéhoštátuEÚ,nemôžebyťpodľa
žalobcu dôvodom na spochybňovanie postavenia tejto spoločnosti. Správca dane tiež poukázal na to, že
spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o. je nekontaktná, od augusta 2009 nepreberá písomnosti na adrese
zapísanej v obchodnom registri a ani miesto pobytu konateľa tejto spoločnosti v Maďarskej republike sa

orgánom maďarskej daňovej správy nepodarilo zistiť. K týmto zisteniam žalobca uviedol, že sa týkajú
osoby, s ktorou nebol v žiadnom priamom obchodnom vzťahu, pričom hodnotiť prípadnú nesprávnosť
adresy bydliska štatutárneho orgánu zapísanú v obchodnom registri v neprospech tretích osôb je podľa
jeho názoru neprípustné. Mal za to, že od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby pri obchodnej
transakcii získaval údaje o personálnych a majetkových pomeroch celého radu osôb, ktoré nakladali s

tovarom pred ním.

K zisteniam správcu dane ohľadom prepravy predmetného tovaru do Maďarska žalobca uviedol, že
prepravu zabezpečoval sám kupujúci. Žalobca si riadne splnil svoj záväzok odovzdať predmet kúpy
kupujúcemu a to priamo v sklade spoločnosti UPS SCS (Slovakia), s.r.o., čo potvrdzujú doklady

vyhotovené uvedenou spoločnosťou. Pokiaľ by kupujúci nesplnil svoj záväzok zrealizovať vývoz tovaru
do Maďarska, mal žalobca za to, že prípadný postih zo strany daňových orgánov by mal byť uplatnený
voči kupujúcemu a nie voči predávajúcemu, ktorý si v dobrej viere splnil všetky svoje povinnosti
vyplývajúce z obchodno-záväzkového vzťahu. Žalobca uviedol, že k preprave tovaru disponoval CMR
dokladom č. SK 0407808 dňa 27.05.2009, ktorý mu poskytla spoločnosť MEDIAWARE IMPEX Kft., ktorá

si prepravu tovaru do Maďarska sama zabezpečovala.

K zisteniu správcu dane, že spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. vznikla 28.10.2008 a do 29.9.2009
bola už v likvidácii (zrušená súčinnosťou odo dňa 16.03.2010, vymazaná z obchodného registra dňa
09.04.2010) žalobca uviedol, že vstup spoločnosti do likvidácie niekoľko mesiacov po uskutočnení

predmetnej obchodnej transakcie nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť ani predvídať, pričom dôvodom
zrušenia spoločnosti bolo rozhodnutie konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre
nedostatok majetku a nie dobrovoľné zrušenie spoločnosti.

Správca dane vo svojich zisteniach uviedol, že za žalobcu predmetnú dodávku realizoval Ronald

Marcsa, pričom pri preverovaniach realizovaných touto osobou aj v iných obchodných prípadoch bol
tuzemský dodávateľ nekontaktný a zároveň bol nekontaktný odberateľ z Európskej únie. Podľa žalobcu
si Ronald Marcsa riadne plnil svoje zmluvné záväzky z mandátnej zmluvy so žalobcom a skutočnosť, že
zmluvný partner z nejakého obchodného prípadu vykonáva činnosť aj po uplynutí určitého obdobia po
jeho uskutočnení nie je dôkazom, ktorý by vyvracal alebo preukazoval realizovanie úplne inej obchodnej

transakcie s iným subjektom. Žalobca tvrdil, že predaj tovaru spoločnosťou DI- LA Computers, s.r.o.
podlieha DPH, vznikla pri ňom daňová povinnosť v tuzemsku a preto mal podľa § 49 ods. 1 zákona o
DPH právo odpočítať DPH na základe predmetnej dodávateľskej faktúry.

V ďalšej časti žaloby sa uvádza, že zdaňovacom období máj 2009 mal žalobca porušiť § 49 ods.

1 zákona o DPH aj tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške 16.889,10 eur z
nákupu tovaru (pevných diskov do počítačov - 700 kusov značky Samsung, 260 kusov Seagate 1000,
1000 kusov značky Seagate 500) na základe dodávateľskej faktúry č. 09022 z 11.05.2009 vyhotovenej
spoločnosťou IT SPIRIT, s.r.o., Zámocká 30, Bratislava, IČO: 47 872 620, ktorý tovar žalobca následnedodalakooslobodenédodanietovaruztuzemskadoinéhočlenskéhoštátuEÚpodľa§43zákonaoDPH
spoločnosti VORTEX HARDWARE Spolka, z.o.o. Záver žalovaného, že žalobcom predložené
bezchybné doklady nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako sú

deklarované, považoval žalobca za svojvoľné a odporujúce dôkazom predloženým v priebehu daňovej
kontroly. Podľa žalobcu nie je zrejmé, prečo by predložené doklady nepreukazovali uskutočnenie
obchodných transakcií. Opak podľa žalobcu potvrdilo dokazovanie vykonané správcom dane formou
dožiadania miestne príslušného správcu dane na preverenie reálnosti vykonania prepravy tovaru u
prepravcu Roman Žitný ROMITRANS. Stolárska 17, Bratislava, z ktorého vyplynulo, že vývoz do iného

členského štátu Európskej únie bol vykonaný. Zistenia správcu dane, že dodávateľ (spoločnosť IT
SPIRIT, s.r.o), ako aj odberateľ (spoločnosť VORTEX) sú nekontaktné a preto príslušné orgány daňovej
správy na Slovensku i Poľsku nemohli preveriť reálnosť dodávky, podľa žalobcu nespochybňuje a
nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie predložené počas daňovej kontroly.
Dôvodom na spochybňovanie postavenia spoločností dodávateľa i odberateľa taktiež podľa žalobcu
nemôže byť skutočnosť, že v mene oboch týchto subjektov bola oprávnená konať tá istá osoba -

Dominique Jean-Louis Emmanuele Doutreligne.

Aj v tomto obchodnom prípade žalobca poukázal na to, že na základe mandátnej zmluvy za žalobcu
konal Roland Marcsa, ktorý si riadne splnil svoje zmluvné záväzky voči žalobcovi.

K zisteniam správcu dane, že prepravca Roman Žitný ROMITRANS nemá k dispozícii žiadne diaľničné
známky, ktoré by preukázali, že nákladný automobil IVECO prechádzal v preverovanom období trasou
Bratislava - Holandsko, žalobca uviedol, že nemá dosah na to, či si dopravca ponechá alebo neponechá
diaľničné známky spred približne dvoch rokov. Žalobca tiež upozornil, že predpokladom platnosti
diaľničných známok je ich použitie predpísaným spôsobom, to znamená nalepenie na čelné sklo

motorového vozidla. Samotné diaľničné známky sú Štandardne vyhotovené tak, aby sa pri odlepovaní
po prvom použití znehodnotili (roztrhali). Dopravca by ich preto mohol uchovávať len tým, že by ich mal
nalepené na čelnom skle automobilu aj po uplynutí doby ich platnosti, na čo však nemá žiadny dôvod.
Skutočnosť, Či prepravca má alebo nemá k dispozícii staré diaľničné známky, nie je podľa žalobcu
dôkazom toho, či prechádzal alebo neprechádzal nejakým územím.

Ku všetkým vyššie opísaným obchodným prípadom žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly
preukázal splnenie formálnych aj vecných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH
dokladmi, ktoré sa v obchodnej praxi štandardne vyhotovujú a ktorých existenciu pri týchto transakciách
predpokladajú aj právne predpisy. Realizáciu obchodných transakcií žalobca preukázal aj ďalšími

dôkazmi, a to preverením vykonania prepravy tovaru do iného členského štátu EÚ u tretej nezávislej
osoby (dopravcu). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podľa názoru žalobcu náležité nezdôvodnil,
prečo doklady a dôkazy predložené resp. získané počas daňovej kontroly, ktoré preukazujú vykonanie
obchodných transakcií, vôbec nebral do úvahy, ale iba formálne konštatoval, že nie sú dostatočným
dôkazom. Žalovaný pritom v napadnutom rozhodnutí opakovane uviedol, že nezistil žiadnu nesprávnosť

v predložených dokladoch, ktoré preukazujú vykonanie obchodných transakcií. Takýto typ dokladov
pritom správca dane podľa žalobcu bez problémov akceptoval pri iných obdobných obchodných
prípadoch, ktoré počas daňovej kontroly preveroval.

Ako rozhodujúci zdroj dôkazov v daňovom konaní správca dane využil inštitút dožiadania a

medzinárodnej výmeny informácií. V rozhodnutí však výslovne uviedol, že poľská daňová správa
nemohla vykonať preverenie dodávky tovaru a to z dôvodu, že jeho odberateľ bol v čase dožiadania
nekontaktný. Výsledkom medzinárodnej výmeny informácií teda nebolo zistenie dôkazu o tom, že by sa
predmetná obchodná transakcia nevykonala.
ŽalobcapoukázalnarozsudokEurópskehosúdnehodvoravspojenýchveciachOptigenLtd.(C-354/03),

Fulcrum Electronics Ltd. (C-355/03) aBond House Systems Ltd. (C-484/03), v ktorom súdny dvor
konštatoval, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe nemôže byť odopreté z
dôvodu, že v dodávateľskom reťazci, ktorého súčasťou je plnenie platiteľa dane, je iné plnenie, ktoré
prechádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo
mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V ďalšom rozsudku Kittel (C-439/04) súdny

dvor spresnil, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia
sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť odopreté
uplatnenie nároku na odpočet dane. Z uvedených rozsudkov podľa žalobcu vyplýva, že odopretie
uplatnenia nároku na odpočítanie dane môže byť založené len na objektívne preukázanej vedomostiresp. potenciálnej vedomosti u daňového subjektu, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré
je spojené s daňovým únikom. Žalobca tvrdil, že v čase realizácie predmetných obchodných transakcií
ani v súčasnosti nemá vedomosť o tom, že by týmito transakciami došlo k daňovým únikom, nemal a

nemá vedomosť o žiadnom podvodnom úmysle osôb, ktoré sa ako dodávateľ alebo odberateľ zúčastnili
predmetných obchodných transakcií. Žalobca citoval z rozsudkov Súdneho dvora EU v spojených
veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a Péter Dávid (C-142/11, bod 49) tvrdiac, že skutočnosť, či daňový
subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s
daňovýmúnikom,musíobjektívnepreukázaťpríslušnýdaňovýorgán.Zodpovednosťdaňovéhosubjektu

totiž nemôže byť podľa žalobcu založená na systéme zodpovednosti bez zavinenia, keďže takýto systém
zodpovednosti prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Žalobca mal za to, že
žalovaný ani správca dane toto dôkazné bremeno neuniesli, práve naopak žalovaný sa snažil preniesť
túto dôkaznú povinnosť na žalobcu, keď v rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že konal v dobrej
viere a o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel.

Pokiaľ žalovaný vytýkal žalobcovi, že v rámci daňovej kontroly nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali
preverenie si vyššie uvedených obchodných partnerov pred uskutočnením obchodu, žalobca uviedol,
že nevie, predloženie akých dôkazov žalovaný očakáva. Žalobca tvrdil, že pri identifikácii svojich
obchodných partnerov má údaje z verejne dostupných registrov, v ktorých boli títo dodávatelia a
odberatelia riadne zapísaní. Mal za to, že daňové orgány nemôžu prenášať vlastnú úlohu kontroly na

zdaniteľnú osobu pod hrozbou zamietnutia nároku na odpočítanie dane.

Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil jeho právo na
odpočítanie DPH vyplývajúce z § 49 zákona o DPH, v rozpore s § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku nedbal
na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a dôkazy hodnotil v rozpore so zákonom.

Nakoniec žalobca tvrdil, že daňová kontrola, z ktorej zistenia sú obsiahnuté v protokole zo dňa
22.08.2012 tvoriacom podklad napadnutého rozhodnutia, trvala od 27.04.2010 do 10.09.2012. Uviedol,
že správca dane rozhodnutím zo dňa 20.12.2010 prerušil daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie
január až december 2009, pričom listom doručeným žalobcovi dňa 28.09.2011 oznámil žalobcovi, že

od 26.09.2011 pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Dňa 28.10.2011 vydal správca dane rozhodnutie,
ktorým opätovne prerušil konanie daňovej kontroly. Podľa oznámenia správcu dane z 13.06.2012
pominuli dňom 12.06.2012 dôvody na prerušenie daňovej kontroly. Napriek uvedenému správca dane
dňa 19.04.2011 zaslal Mgr. R. Peterajovi a lng. Š. Babčákovi výzvy na podanie svedeckých výpovedí.
Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že správca dane v čase, v ktorom deklaroval, že

daňová kontrola je prerušená, v daňovej kontrole v skutočnosti pokračoval vykonávaním dokazovania. S
ohľadom na postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly mal žalobca za to, že predmetná daňová
kontrola trvala dlhšie než pripúšťa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Zistenia a dôkazy získané z
takejto daňovej kontroly, vrátane protokolu z daňovej kontroly zo dňa 22.08.2012, nie sú v súlade s §
29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. resp. s § 24 ods. 4 Daňového poriadku a preto nemôžu byť použité ako

podklad napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal žalobca na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorého ak dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom stanovenú maximálnu
dobu trvania, predstavuje protokol z takejto kontroly nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý nie
je možné použiť v daňovom konaní. Ak by takýto protokol bol použitý, je celé daňové konanie zaťažené
vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza zo skutočností zistených počas

nezákonnej daňovej kontroly a je rovnako nezákonné.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že správca dane preveroval reálnosť nákupu
predmetných internetových kupónov s názvom WEBKA INFO od tuzemského dodávateľa omega IT,

s.r.o. prostredníctvom dožiadania na Daňový úrad Bratislava V, z ktorého zistil, že spoločnosť omega
IT, s.r.o. nakupovala karty WEBKA INFO od dvoch tuzemských dodávateľov na priame objednávky
žalobcu. Na základe vyjadrenia konateľa spoločnosti omega IT, s.r.o. došlo skutočne k realizácii obchodu
uvedeného na faktúrach medzi spoločnosťami omega IT, s.r.o. a žalobcom. Z predmetnej odpovede
ďalej vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nie je poskytovateľom webhostingových služieb a ani

nemá licenčné práva na ich predaj.

Za účelom preverenia reálnosti predaja predmetných internetových kupónov žalobcom maďarskému
odberateľoviBOURNESRSzolgáltatóKft.nazákladevystavenýchodberateľskýchfaktúrč.3105904781zo dňa 18.05.2009 a č. 3105909259 zo dňa 29.05.2009, ktoré žalobca vyhotovil bez vyčíslenia
DPH, správca dane požiadal listom č. 500/322/15392/10/Šoh zo dňa 01.07.2010 vtom čase Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Z odpovede Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky vyplynulo, že konateľom maďarskej spoločnosti BOURNE SR
Szolgáltató Kft. je občan Slovenskej republiky a že maďarská daňová správa nevykonala preverenie
u tejto spoločnosti z dôvodu, že spoločnosť je nedostupná. Správca dane ďalej preverovaním
obchodovania s produktom WEBKA INFO zistil, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, ale je
nosičom práva pre konečného zákazníka - užívateľa elektronicky dodávanej služby. Kúpou webkarty

si konečný zákazník zakúpi, resp. predplatí internetové služby webhostingové služby u anglickej
spoločnosti, ktoré mu bude poskytovať a dodávať samotná anglická spoločnosť. Webkarta je nosičom
informácie o hesle, prostredníctvom ktorého je možné kartu aktivovať. Konečný užívateľ - prijímateľ
služby zaplatením za služby, získal samotnou webkartou prístupové práva - prístupový kód k používaniu
elektronicky dodávanej služby. Koncový zákazník po zaktivovaní karty prijíma elektronicky dodávané
služby od dodávateľa služby, ktorou je anglická spoločnosť. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním

správcu dane, že z uvedeného dôvodu nie je možné kartu považovať za tovar v jeho nominálnej hodnote
predaja, nakoľko táto nominálna hodnota jeho predaja je protihodnotou elektronicky dodávanej služby.
Predaj a nákup služby existuje len medzi dodávateľom služby a konečným zákazníkom, t.j. užívateľom
služby. Z výsledkov preverovania vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nebola dodávateľom -
poskytovateľom služieb a žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom služieb. Fakturované

dodanie produktu WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. uvedené na predmetných faktúrach
nie je dodaním tovaru, pretože pri predaji karty WEBKA INFO nejde o prevod práva nakladať s
hmotným majetkom ako vlastník v zmysle § 8 zákona o DPH. Tým, že vo svojej podstate samotná karta
WEBKA INFO nie je tovarom, nie je možné ani považovať jej nákup a odovzdanie platiteľom omega
IT, s.r.o. žalobcovi za dodanie tovaru, nakoľko hodnota karty WEBKA INFO nie je protihodnotou za

dodanie tovaru, ale je protihodnotou za dodanie elektronicky dodávanej služby, potom nejde o plnenie
spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o dodanie služby od samotného dodávateľa služby, t.j. anglickej
spoločnosti pre konečného užívateľa služby, ktorý za dodanie služby zaplatí protihodnotu uvedenú na
zakúpenej karte. Žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom, ale bol v rade nákupu a predaja len
ďalším predajcom predmetnej karty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a preukázal toto právo

dodávateľskými faktúrami od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného obchodu, t.j. žiadnu
dodávku webhostingových služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal. Keďže sa na základe vyššie
uvedených zistení preukázalo, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, nie je možné považovať
ani predaj produktov WEBKA INFO žalobcom maďarskému odberateľovi BOURNE SR Szolgáltató Kft.
na základe odberateľských faktúr č. 3105904781 zo dňa 18.05.2009 a č. 3105909259 zo dňa 29.05.2009

za dodanie tovaru oslobodené podľa §43 zákona o DPH. Žalovaný mal za to, že v uvedenom prípade
sa na žalobcu nevzťahuje oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu
v zmysle § 43 zákona o L., nakoľko dodanie produktov - webkariet nie je dodaním tovaru podľa zákona
o L., ale dodaním služby, ktorú žalobca od svojho dodávateľa omega IT, s.r.o. v tuzemsku dokonca ani
neprijal a preto túto službu spoločnosti B. SR Q. A.. identifikovanej pre daň v inom členskom štáte ani

nemohol dodať.

I. trval aj na tom, že faktúry vyhotovené platiteľom omega IT, s.r.o. nie sú faktúrami vyhotovenými podľa
§7Xods.1zákonaoL.zauskutočnenédodávkynazákladevznikudaňovejpovinnosti.X.faktúryjepodľa
žalovaného možné považovať iba za doklady, na ktorých je uvedená daň. V danom prípade platenie

dane uvedenej na dokladoch vyhotovených platiteľom omega IT, s.r.o. pre žalobcu za predaj produktov
„webka info" vyplývalo platiteľovi omega IT, s.r.o. z ustanovenia § 71 ods. X zákona o L. a nie z dôvodu
vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku.

K námietkam žalobcu ohľadom uplatneného práva na odpočítanie dane v celkovej výške XX XXX,XX

eura z nákupu tovaru na základe dodávateľskej faktúry vyhotovenej tuzemským dodávateľom DI - LA
C., s. r. o., Q. XX, XXX XX B. č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej bola fakturácia
X XXX ks E. monitorov, žalovaný uviedol, že podľa zistení z daňovej kontroly dodávateľ predmetného
tovaru spoločnosť DI - LA C., s. r. o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, nemala
vo vlastníctve žiadne skladové priestory a ani na základe písomnej zmluvy nemala prenajaté skladové

priestory.Q.DI-LAC.,s.r.o.malauzavretúzmluvuonájmenebytovýchpriestorov,alenemalaprenajatú
kanceláriu, jednalo sa v podstate len o prenájom registračného sídla. P. konateľom tejto spoločnosti
bol občan F. republiky - E. L., ktorý v čase deklarovania dodávky tovaru bol oprávnený konať za
spoločnosť.B.zistené,žespoločnosťDI-LAC.,s.r.o.jenekontaktná,pričommiestnepríslušnýsprávcadane nemohol preveriť reálnosť dodávky tovaru, nakoľko na adrese uvedenej vo výpise z obchodného
registra má iba prenájom poštovej adresy a preberanie písomností mala spoločnosť zabezpečené
prostredníctvominejspoločnostisídliacejvrovnakejbudovenarovnakompodlažíažeodaugustaXXXX

písomnosti nie sú preberané. A. spoločnosti nebolo možné maďarskou daňovou správou zastihnúť na
registrovanej adrese, predvolanie zaslané na jeho adresu sa vrátilo s poznámkou adresát
„nenájdený", v záznamoch úradu adries v F. nie je registrovaný, jeho adresa je fiktívna, nemá žiadne iné
bydlisko, nebol a ani sa nenachádza v centrálnom nápravnom zariadení.

K odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalobca uviedol, že prepravu tovaru
organizovala spoločnosť F. D. A.. prostredníctvom prepravnej spoločnosti E. A.. K uvedenej skutočnosti
žalobca predložil správcovi dane doklad C. č. SK XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, na ktorom v kolónke
„tovar prevzal" nie je uvedené potvrdenie prijímateľa tovaru, ktorým mala byť spoločnosť F. D. A...
I. nevedel, kto tovar uvedený na odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX za
spoločnosť F. D. A.. prevzal, ale predložil správcovi dane doklad č. XXXXXXXXXX (prijatý elektronickou

poštou) vyhotovený externým skladom /R. SCS (Q.) s.r.o./, na ktorom je uvedená pečiatka spoločnosti
F. D. A.. a nečitateľný podpis. Táto skutočnosť podľa žalovaného nepotvrdzuje, že tovar bol skutočne
prepravený z územia Q. na územie F. a nadobúdateľom tovaru sa stala maďarská spoločnosť F. D. A..
v F..

X. preverovania vykonaného správcom dane v priebehu výkonu predmetnej kontroly prostredníctvom
medzinárodnej výmeny informácií maďarská daňová správa uviedla, že tovar uvedený na odberateľskej
faktúry Č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, vyhotovenej žalobcom nikdy nebol na územie F.
republiky doručený, pričom žalobca deklaroval predloženým C. dokladom č. SK XXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX prepravu predmetného tovaru do F., na ktorom bolo uvedené miesto vyloženia tovaru F.,

L.. I. bolo maďarskou daňovou správou potvrdené, že maďarská prepravná spoločnosť E. A.., ktorá je
uvedená na C. doklade č. SK XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, predmetný tovar neprepravovala.

I. poukázal na to, že spoločnosť DI- LA C., s.r.o. vznikla len XX.XX.XXXX a od XX.XX.XXXX bola už v
likvidácii, s účinnosťou odo dňa XX.XX.XXXX bola spoločnosť zrušená a dňa XX.XX.XXXX vymazaná

z obchodného registra.

Na odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhotovenej pre odberateľa F. D. A..
je uvedená ako osoba, ktorá vyhotovila predmetný doklad. F. J., ktorý predmetnú dodávku za žalobcu
realizoval. X. obchodoch realizovaných J. F. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a

zároveň bol nekontaktný aj zahraničný odberateľ z M. únie, pričom žalobca si od tuzemského dodávateľa
uplatnil právo na odpočítanie dane a predaj tovaru oslobodil od L. v zmysle § 43 zákona o L..

I. mal vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené správcom dane za to, že dodávateľovi
spoločnosti DI-LA C., s. r. o. pri predaji tovaru pre žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a

preto nevzniklo žalobcovi ani právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. X zákona o L. vo výške XX
XXX,XX eur.

V danom prípade platenie dane uvedenej na odberateľskej faktúre vyhotovenej spoločnosťou DI-LA C.,
s. r, o. za predaj tovaru žalobcovi vyplývalo spoločnosti DI-LA C., s. r. o. z ustanovenia § 71 ods. X

zákona o L. a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v tuzemsku.

K námietkam žalobcu týkajúcim sa odpočítania L. z nákupu tovaru od spoločnosti IT Q., s. r. o., ktorý
bol následne dodaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43
zákona o L. pre V. O. Q., z.o.o., žalovaný uviedol, že dodávateľ spoločnosť IT Q., s. r. o. je nekontaktná,

miestne príslušný správca dane nemohol preveriť reálnosť dodávky tovaru, nakoľko spoločnosť na
adrese sídla nesídli, nie je tam žiadne označenie a pošta jej už nie je preberaná a ani doručovaná.
Taktiež odberateľ V. O. Q., z.o.o. je nekontaktná, poľská daňová správa nemohla preveriť reálnosť
dodávky tovaru žalobcom pre tohto poľského odberateľa. I. poukázal na to, že žalobca uskutočnil s
obchodným partnerom IT Q., s. r. o. jednu obchodnú transakciu, t. j. len jeden nákup tovaru na základe

dodávateľskej faktúry č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. K. s obchodným partnerom V. O. Q., z.o.o.
uskutočnil žalobcu len jednu obchodnú transakciu, t. j. len jeden predaj tovaru na základe odberateľskej
faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V mene spoločnosti IT Q., s. r. o. v čase deklarovania
dodávky tovaru a v čase vyhotovenia faktúry č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX bola oprávnená konaťosoba L. P.-E., M. L., La S., G. a tá istá osoba bola zároveň oprávnená konať za poľského odberateľa
V. O. Q., z.o.o.. Predmetnú dodávku za žalobcu realizoval J. F., pričom pri preverovaniach obchodov
realizovaných J. F. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a zároveň bol nekontaktný

aj zahraničný odberateľ z M. únie.

I. uviedol, že prepravca J. I. J. správcovi nevedel preukázať prepravu tovaru aj napriek tomu, že
prehlásil, že prepravu vykonal, a z toho dôvodu správca dane požadoval predloženie akéhokoľvek
dokladu, napríklad aj diaľničnej známky, ktorým by preukázal, že nákladný automobil D. prechádzal v

preverovanom období trasou B. - O..

Q. dane vykonaným šetrením, v rámci ktorého preveroval odberateľa identifikovaného pre daň v
inom členskom štáte prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii, zistil, že aj keď
žalobca predložil v priebehu výkonu daňovej kontroly formálne bezchybné doklady o nákupe tovaru od
tuzemského dodávateľa IT Q., s. r. o. a o jeho následnom predaji pre odberateľa identifikovaného pre

daň v X., t.j. spoločnosti V. O. Q., z.o.o. a doklady za prepravu tovaru, deklarujúce prepravu predmetného
tovaru zo Q. do členského štátu európskej únie (v uvedenom prípade do O.), tieto nie sú dostatočnými
dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli kontrolovaným daňovým subjektom
deklarované.

K všeobecným námietkam žalobcu týkajúcim sa hodnotenia dôkazov žalovaný uviedol, že žalobou
napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané v súlade s
rozhodnutím Q. dvora v rozsudku vo veci C-XXX/XX a C-XXX/XX T. A. proti B. štátu a B. štát proti
J. J. Q.. Z vyššie uvedenej judikatúry súdneho dvora podľa žalovaného vyplýva, že daňový subjekt
musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať práva na odpočítanie L.. Pre daňové subjekty to

znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia
podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so
zreteľomkuvšetkýmokolnostiamvedieťmohli.Jetotižvzáujmepodnikateľskéhosubjektu,abyvzáujme
minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a
pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností

snažili dbať na
bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V prejedávaných prípadoch bola správcom dane
spochybnená aj osoba dodávateľa, aj osoba odberateľa.

I. pri výkone daňovej kontroly predkladal správcovi dane požadované doklady a preukazoval skutočnosti

v zmysle § 29 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. v znení neskorších predpisov. I. má aj napriek tomu za
to, že žalobcom predkladané doklady a faktúry nie sú dostatočnými dôkaznými prostriedkami, ktoré by
preukázali, že zdaniteľné obchody boli žalobcom aj reálne prijaté a dodané, tak ako sú deklarované na
prijatých a vyhotovených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie.

I. k námietkam žalobcu ďalej uvádza, že všetky dôkazy zistené v priebehu výkonu daňovej kontroly
t.j. dodávateľské faktúry, odberateľské faktúry, doklady C., dodací a záručný list, faktúry za prepravu,
informácie zo systému V. a závery z prijatých odpovedí na dožiadania a na medzinárodnú výmenu
informácií správca dane hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. I. poukázal

na to, že žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej
techniky už od roku XXXX a za túto dobu si spoločnosť vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných
partnerov - ako dodávateľov, tak aj odberateľov. Zo žalobcom predložených dokladov, ako aj z iných
zistení vyplýva, že obchoduje len s klientmi, ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou
spoluprácou a všetci majú dobrú daňovú a finančnú disciplínu. Do takejto štruktúry klientov, ale vôbec

nezapadajú spoločnosti omega IT, s.r.o., DI-LA C., s.r.o, IT Q., s.r.o., B. SR Q. A.., F. D. A.. aV. O.
Q., z.o.o. R. spoločnosti nie sú dlhoročnými obchodnými partnermi, ale ide o nových obchodných
partnerov, ktorých si žalobca v rámci obvyklých obchodných stykov nijako nepreveril, čoho dôkazom je aj
skutočnosť, že sa ani počas daňovej koni roly a ani v priebehu celého odvolacieho konania a ani v žalobe
nevyjadril, ako si preveroval uvedených obchodných partnerov, aby preukázal, že konal v dobrej viere. Z.

v uvedených prípadoch zákazky s problematickými obchodnými partnermi vybavoval J. F., pričom podľa
zistení správcu dane pri obchodných transakciách realizovaných J. F. aj v iných prípadoch a v iných
zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom výkonu daňovej kontroly, bol nekontaktný tak tuzemský
dodávateľ,akoajzahraničnýodberateľzM.únie.Q.danezistil,žeobjednávkyJ.F.vybavovaltelefonickyalebo prostredníctvom e-mailov, čo žalobca nepreukázal, keďže podľa jeho vyjadrenia z roku XXXX už
nearchivuje e-mailovú korešpondenciu.

Q., že žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a predložil formálne bezchybné
doklady o dodávke tovaru do F., nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené
tak,akobolidaňovýmsubjektomdeklarovanéazároveňtátoskutočnosťnepreukazujepoužitieinterných
kontrolných mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o
podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel a preto sa môže dovolávať svojho nároku,

t.j. práva na odpočítanie L..

K námietkam týkajúcim sa prekročenia zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly
žalovaný podaním zo dňa XX.XX.XXXX doplnil, že žalobcom popisované úkony vo veci podania
svedeckých výpovedí F.. J. X. a D.. V. B. v období, keď bola daňová kontrola prerušená, vo väzbe na
dĺžku výkonu daňovej kontroly, sa netýkali úkonov v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly, ale že

išlo o šetrenie, ktoré vykonala slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej daňovej
správy o medzinárodnú výmenu informácií. Q. dane v čase prerušenia daňovej kontroly nevykonával
žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. L. predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s §
15 ods. XX zákona č. XXX/XXXX Zb. Q. dane využil inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly
a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú.

I. mal za to, že vykonané šetrenie, keďže sa týkalo žiadosti daňovej správy iného štátu o medzinárodnú
výmenu informácií, aj napriek tomu, že bolo vykonané v období, keď bola u žalobcu daňová kontrola
prerušená,jeplnelegitímneavykonanésúladesozákonomč.XXX/XXXXZb.aZ.J.(ES)č.XXXX/XXXX
zo 7. októbra XXXX o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (resp. Z. J. č. XXX/
XXXX o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti L.), ktoré je špecifickým predpisom

pre oblasť L. a upravuje práva a povinnosti členských štátov pre administratívnu spoluprácu vnútri EÚ
s účinnosťou od l. januára XXXX. G. nariadenia zaisťuje priamu zviazanosť a aplikovateľnosť tejto
právnej normy vo všetkých členských štátoch. L. vstupu Q. republiky do EÚ sa predmetné nariadenie
stalo súčasťou právneho poriadku SR. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že správca dane
preverovanie vykonával zákonným spôsobom.

A. súd v B. ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ X46 ods. X O.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali v

doleuvedenom rozsahu z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu L. za obdobie január XXXX až december XXXX, o výsledku, ktorej vyhotovil protokol
č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Dur zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol so žalobcom riadne prerokovaný.

Na základe zistení uvedených v daňovom protokole vydal správca dane dňa XX.XX.XXXX dodatočný
platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Dur, ktorým podľa § 44 ods. X písm. b/ bod X zákona
č. XXX/XXXX Zb. v nadväznosti na § 16X ods. 5 L. poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel L. za zdaňovacie
obdobie máj XXXX v sume XX.XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na
základe ktorého G. riaditeľstvo Q. republiky rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa

XX.XX.XXXXdodatočnýplatobnývýmersprávcudanepotvrdilo.L.tohtorozhodnutiasazhodujúsvyššie
opísaným obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe.

Podľa § 244 ods. X O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. X. preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR,
t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. X O.s.p.
súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna
činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc
stanovenú zákonmi.

S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť zákonnosť postupu daňových
orgánov najmä v súvislosti s dĺžkou trvania daňovej kontroly u žalobcu, ďalej správnosť právneho
posúdenia obchodného prípadu nákupu a predaja webkariet, pri ktorom podľa žalovaného nevznikladaňová povinnosť v tuzemsku, a tiež zákonnosť záverov daňových orgánov o neuznaní žalobcom
uplatneného práva na odpočítanie L. z nákupu tovarov od spoločností DI-LA C., s.r.o. a IT Q., s.r.o.

Podľa§15ods.XX zákonač.XXX/XXXXZb.správcadaneukončídaňovúkontroludošiestichmesiacov
ododňajejzačatia.H.najbližšienadriadenýsprávcovidanemôželehotuuvedenúvprvejvetevzložitých
prípadochpredjejuplynutímprimeranepredĺžiť,najviacvšakošesťmesiacov,aakideodaňovúkontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o
XX mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku XX, príslušným orgánom na predĺženie

lehoty je ministerstvo. Podľa ods. XX ak správca dane alebo orgán podľa odseku XX nemôže daňovú
kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku XX,
je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

L. kontrola u žalobcu na L. za zdaňovacie obdobie január až december XXXX trvala od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX, pričom počas uvedeného obdobia bola správcom dane dva krát prerušená na celkovú

dobu cca XX mesiacov. I. v žalobe nenamietal nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly, tvrdil však, že
správca dane počas prerušenia kontroly vykonával dokazovanie, keď zaslal F.. R. X. a D.. Š. B. výzvy na
podanie svedeckých výpovedí. K. úkonmi podľa žalobcu fakticky pokračoval vo výkone daňovej kontroly,
prekročil zákonom stanovenú dobu trvania daňovej kontroly a urobil daňový protokol nezákonným
podkladom rozhodnutia.

A. súd sa nestotožnil s uvedenými tvrdeniami žalobcu a má za to, že žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, že
žalobcom namietané úkony správca dane realizoval mimo rámca predmetnej daňovej kontroly, a to na
základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Z. J. (ES)
č. XXXX/XXXX o administratívnej spolupráci v oblasti L., resp. Z. J.(ES) č. XXX/XXXX o administratívnej

spolupráci a boji proti podvodom v oblasti L.. H. od rámca, v ktorom boli tieto úkony realizované, je
treba zdôrazniť, že svedectvá vyššie menovaných osôb daňové orgány v daňovej kontrole nepoužili a
žiadne zo skutkových zistení správcu dane či žalovaného sa podľa odôvodnení rozhodnutí neopierajú
o stanoviská týchto osôb. L. predmetnej daňovej kontroly preto bola podľa názoru súdu v súlade s § X5
ods. XX zákona č. XXX/XXXX Zb., pričom inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly boli použité

v medziach zákona.

Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o L. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru
podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému
vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

Podľa § 19 ods. X vetá prvá zákona o L. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

T. právnych predpisov Q. republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v M. únii s tým, že od 1. mája XXXX
je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať

právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ
(pozri rozsudok Q. dvora X/XX, C. v. M., Zb.s. XXX) a konštantnou judikatúrou Q. dvora. V. orgány
aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad
vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Q.
dvora T., C-XXX/XX, X.X.XXXX, Zb. s. X-XXXX, bod XXX) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri

výklade majú alebo nemajú priamy účinok.

X. posúdenie otázky zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na odpočítanie L. z nákupu webkariet
postavili daňové orgány na tom, že nákup a predaj webhostingových služieb prostredníctvom
webkarty existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, nakoľko prevádzkovateľ

služby (anglická spoločnosť) po zadaní hesla uvedeného na webkarte poskytne službu (webhosting)
konečnémuzákazníkovi,ktorýzatozaplatíprotihodnotuuvedenúnazakúpenejwebkarte.A.,ženakoľko
žalobca nebol konečným užívateľom služby, ale len ďalším v rade predajcov webkariet, žiadnu dodávku
služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal a preto mu nie je možné uznať právo na odpočítanie
L. z nadobúdacích faktúr, keďže pri predaji webkariet spoločnosťou omega IT s.r.o. žalobcovi nevznikla

daňová povinnosť v tuzemsku.A. súd sa so záverom daňových orgánov, že nákup a predaj webhostingových služieb môže vzniknúť
len medzi prevádzkovateľom (poskytovateľom) služby a koncovým užívateľom (recipientov služby)
nestotožňuje.

I. vo svojej argumentácii poukazoval na rozsudok Q. dvora EÚ C-XXX/XX vo veci E. E.. z XX.XX.XXXX,
týkajúci sa predplatených telefónnych kariet a ich uvádzania na trh prostredníctvom siete distribútorov.
I., že na telefónnych kartách boli uvedené najmä názov značky, nominálna hodnota vyjadrená v
mene členského štátu, v ktorom bol usadený distribútor, jedno alebo viac miestnych prístupových

telefónnych čísiel, po vytočení ktorých sa uskutočňovali telefonické hovory a ukrytý X. kód. K. informácie
postačovali na uskutočnenie telefonického hovoru, ktorý bol presmerovaný do konečného miesta
určenia prostredníctvom poskytovateľov medzinárodných telefonických služieb, s ktorými operátor tiež
predtým uzatvoril zmluvy, ktoré mu umožnili prístup do medzinárodnej telekomunikačnej siete týchto
poskytovateľov. Q. dvor riešil predovšetkým otázku, či uvedené plnenie predstavuje jednu komplexnú
službu alebo dve samostatné služby, a to jednak distribútorovi v čase predaja telefónnej karty a jednak

konečnému užívateľovi pri skutočnom použití telefónnej karty. Q. dvor konštatoval, že L. má zaťažiť len
konečného spotrebiteľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré vstupujú
do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia bez ohľadu na počet transakcií,
ku ktorým došlo. R., že poskytnutie služieb sa uskutočňuje za protihodnotu a teda je zdaniteľné
len vtedy, ak medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k

výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu
za službu poskytnutú príjemcovi. Q. dvor konštatoval, že telefónny operátor prostredníctvom predaja
telefónnych kariet poskytuje distribútorovi všetky informácie potrebné na uskutočnenie medzinárodných
telefonických hovorov v stanovenej dĺžke prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje,
na základe čoho prenáša na distribútora právo využívať danú infraštruktúru na uskutočnenie uvedených

hovorov. K. operátor tým distribútorovi poskytuje službu. Na druhej strane distribútor ako protihodnotu
za uvedenú telekomunikačnú službu platí telefónnemu operátorovi, cenu na ktorej sa dohodli. K. platbu
nemožno považovať za platbu, ktorú uskutočnil koncový užívateľ v prospech telefónneho operátora, hoci
predaj telefónnej karty zo strany distribútora prípadne iných sprostredkovateľských subjektov vedie k
tomu, že v konečnom dôsledku uvedenú platbu znáša koncový užívateľ. L. totiž predáva telefónne karty

vo svojom mene a na svoj účet a využíva, aspoň na časť tohto predaja, aj iných sprostredkovateľov,
akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia. H. toho suma, ktorú koncový užívateľ skutočne
zaplatí pri nadobudnutí telefónnej karty distribútorovi alebo predajcovi - sprostredkovateľovi, sa nemusí
nevyhnutne zhodovať s cenou, ktorú zaplatil distribútor telefónnemu operátorovi alebo nominálnou
hodnotou karty a telefónny operátor túto sumu nepozná. Z. identita koncového užívateľa telefónnej

karty nemusí byť známa v čase, keď distribútor uskutočňuje platbu telefónnemu operátorovi, najmä
ak je karta určená na ďalší predaj zo strany iného sprostredkovateľského subjektu. Vzhľadom na tieto
okolnosti sa podľa súdneho dvora nemožno domnievať, že svojou platbou telefónnemu operátorovi
distribútor len prenáša na telefónneho operátora odmenu zaplatenú koncovým užívateľom a vytvára
tak medzi nimi priamy vzťah. Keďže koncový užívateľ nemá žiadne právo požadovať od telefónneho

operátora vrátenie prípadného nevyčerpaného telefónneho kreditu, nie je možné odôvodnene tvrdiť,
že na základe tohto práva existuje priamy vzťah medzi týmto užívateľom a telefónnym operátorom.
Z uvedeného podľa súdneho dvora vyplýva, že pri prvom predaji telefónnych kariet distribútorovi
dochádza medzi telefónnym operátorom a týmto distribútorom k výmene vzájomných plnení. Na základe
uvedeného súdny dvor uzavrel, že čl. X bod X Q. o L. sa má vykladať v tom zmysle, že telefónny

operátor, ktorý ponúka telekomunikačné služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva telefónne
karty obsahujúce všetky informácie potrebné na uskutočňovanie medzinárodných telefonických hovorov
prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje a ktoré distribútorov vo vlastnom mene
a na svoj vlastný účet ďalej predáva koncovým užívateľom buď priamo alebo prostredníctvom iných
zdaniteľných osôb, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia, poskytuje distribútorovi

telekomunikačné služby za protihodnotu. R. operátor však nevykonáva druhé poskytovanie služieb za
protihodnotu koncovému užívateľovi, ktorý po tom, ako nadobudne telefónnu kartu, vykonáva svoje
právo uskutočňovať telefonické hovory tým, že využíva informácie uvedené na tejto karte.

A. súd je toho názoru, že pravidlá vyplývajúce z uvedeného rozsudku Q. dvora EÚ sú aplikovateľné aj na

prejednávaný prípad, v ktorom namiesto telefónnych kariet figurovali webkarty umožňujúce po zadaní
hesla využívať webhostingové služby poskytované prevádzkovateľom tejto služby.Z citovaného rozsudku súdneho dvora možno vyvodiť, že prevádzkovateľ, ktorý ponúka webhostingové
služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva webkarty obsahujúce všetky informácie potrebné
na použitie webhostingových služieb poskytovaných prevádzkovateľom služby prostredníctvom

infraštruktúry a ktoré distribútor vo svojom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva prostredníctvom
ďalších osôb, poskytuje distribútorovi službu za protihodnotu. K. služba napĺňa definíciu služby v zmysle
§ 9 ods. X písm. a/ zákona o L. a možno ju preto považovať za zdaniteľné plnenie, avšak len za
predpokladu, že je preukázané skutočné poskytnutie služieb za protihodnotu. F. teda byť preukázaná
existencia právneho vzťahu, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, ktoré sú ekonomicky

odôvodniteľné a zodpovedajúce všeobecnej definícii podnikania.

Z informácií dostupných z administratívneho spisu sa súdu javí, že nakupovanie a predaj webkariet v
rade spoločností, ktorého súčasťou je aj žalobca, postráda za daných okolností akýkoľvek ekonomický
zmysel a navodzuje dojem fiktívnych plnení zameraných na zneužívanie jednotného systému L.. L.
orgány v danom prípade nevenovali pozornosť reálnosti a ekonomickej prijateľnosti predmetných

obchodov a dospeli k inému záveru o nemožnosti uznať žalobcovi právo na odpočítanie L.. A. súd je však
z vyššie opísaných dôvodov toho názoru, že aj keď žalobca dodávku webhostingových služieb neprijal,
nemožno pri zohľadnení európskej judikatúry kategoricky konštatovať, že dodávka webkariet medzi ich
distribútorminemôžebyťzdaniteľnýmplnením.X.tedažalovanýuzavrel,žeprinákupewebhostingových
služieb môže vzniknúť daňová povinnosť len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom,

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

X. ide o neuznanie žalobcom uplatneného práva na odpočítanie L. z nákupu tovarov od spoločností
DI - LA C., s.r.o. a IT Q., s.r.o., krajský súd sa v podstate stotožnil so závermi daňových orgánov. Je
tej mienky, že vyššie opísané zistenia správcu dane ohľadom „podnikania“ dodávateľov i odberateľov

žalobcu, absencie akéhokoľvek majetkového, personálneho a iného podnikateľského substrátu u týchto
spoločností, či okolností uzavretia posudzovaných obchodov prostredníctvom zástupcu figurujúceho
vo viacerých podozrivých kontraktoch, vniesli natoľko závažné pochybnosti o reálnosti predmetných
fakturovaných plnení, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie ďalšími dôkazmi. I. toto
dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že dodávky, ktorých sa týkalo uplatnené odpočítanie L., sa

uskutočnili tak, ako to tvrdil.

Podľa § 29 ods. X zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. X zákona o L. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď
pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. X platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov X a 7. X. môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 6X ods. X až 4, X a 9 až XX,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § X1 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o L. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu

a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení
tovaru,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj
bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a
ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. O. vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahysprávcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom
konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania

posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci
posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti.

L. bremeno je teda primárne na daňovom subjekte (§ 29 ods. X zákona o správe daní v spojení s § 49
ods. 2, § 51 zákona o L.), ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok

nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), pričom
jeho povinnosťou je preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod
použijenaúčelysvojhopodnikaniaakoplatiteľ.L.zostranysprávcudaneslúžiažnanáslednúverifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný (napr. rozsudok Z. súdu SR sp. zn. XSžf/X/XXXX z XX.XX.XXXX v spojení s rozhodnutím Y.

súdu Q. republiky č. k. D.. ÚS XX/XXXX-XX z XX.XX.XXXX). V prípade, že správca dane na základe
konkrétnych informácií nadobudne závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených
dokladov či vyjadrení daňového subjektu, nemôže ich uznať ako relevantné, kým kontrolovaný daňový
subjekt zistené pochybnosti neodstráni.

Q. dane v danom prípade nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal
dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu
dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch, pretože iba faktúry vyhotovené žalobcom ako
platiteľom dane, na ktorej je uvedená L., ešte nezakladajú právo na odpočítanie dane. K. je totiž možné
vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo

poskytnuté. Q. formálnej stránky je len jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané
odpočítanie dane. L. však musia byť odrazom reálneho plnenia. O. dôkazov neznamená mechanické
preberanieinformácií,čibezvýhradnéakceptovaniedokladov,resp.údajovvnichuvedených,akofaktov.

Q. dane pri vykonávaní daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom kládol dôraz na zisťovanie

jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole. V. všetky zákonné
možnostipresplnenieúčeludaňovejkontrolyaeliminovaniadaňovéhoúnikuvkontrolovanomreťazci.Q.
dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch
v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Je
trebazvýrazniť,žezákonosprávedaníneukladásprávcovidanezískavaťdôkazypreukazujúcetvrdenia

daňovéhosubjektu,alevytvoriťdaňovémusubjektuvpriebehudaňovejkontrolypriestorprepreukázanie
tvrdení, ktoré považuje správca dane za sporné či pochybné. V tejto súvislosti možno konštatovať, že
správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 1X ods. 5 zákona o správe daní.

Z. žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery SD

EU v rozhodnutí v spojených veciach C-XX/XX (F. kft) a C-XXX/XX (X. L.) zo dňa XX.XX.XXXX, nie
je dôvodná, pretože v týchto prípadoch súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch
týkajúcich sa odpočtu L. u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti
právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti
zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu

a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr
od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác).

Aj v rozsudku z XX.XX.XXXX v spojených veciach C-XX/XX a C-XXX/XX súdny dvor pripomenul, že
boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou

XXXX/XXX (pozri najmä rozsudky O. zo 7. decembra XXXX, R, C-XXX/XX, bod XX, ako aj z XX. októbra
XXXX K., C-50X/XX, bod XX). V tejto súvislosti súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej
právomocísanemôžupodvodnealebozneužívajúcimspôsobomdovolávaťnoriemprávaY.(pozrinajmä
rozsudok z 3. marca XXXX, G. H, C-XX/XX, Zb. s. X-XXXX, bod XX; O. a i., ako aj A. a J. J., bod XX).
Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak

sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto
zmysle rozsudky G. H, body XX a XX; A. a J. J., ako aj z XX. marca XXXX, V., C-XXX/XX, bod XX).Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich
požadovať, na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o
podvod vo vzťahu k L. alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení

bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet L. zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok A. a J.
J., už citovaný, bod XX). Z., nie je v rozpore s právom Y. požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia,
ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uisti), že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho
účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z XX. septembra XXXX, K. a i., C-XXX/XX
Zb, s. X-XXXX, body XX a XX; Z. Q., bod XX, ako aj z XX. decembra XXXX, V. H., C-XXX/XX, bod XX).

I. namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad
rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy
týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. I. má za to, že vyčerpal svoje dôkazné
bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady, svedectvo prepravcu a na podporu
svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru.

A. súd má za to, že existencia formálnych dokladov ešte nepreukazuje reálnu podstatu obchodnej
operácie a jej ekonomický účel. V. formálny prístup daňových orgánov k posudzovaniu oprávnenosti
nárokov na odpočet L. by mohol vytvoriť priestor pre zneužívanie práva vyplývajúceho zo zásady
neutrality dane z pridanej hodnoty zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných

rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on
zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Q. skutočnosť,
že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce
realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo
povinnosťou žalobcu predkladať v daňovom konaní v súvislosti preverovaním jeho nároku na nadmerný

odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Q. dane nepochybne mal právo preveriť
existenciu obchodov a dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi
napovedať,akýmspôsobommáokremdaňovýchdokladov,ktorýchvierohodnosťvovzťahukichobsahu
bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení, že skutočne obchodoval. B. na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmetné

obchody sa reálne uskutočnili.
Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcu zo zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať,
že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá

zásadám logického myslenia a medziam správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o L.. Vzhľadom na konkrétnymi zisteniami podložené spochybnenie existencie
obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, daňové orgány dospeli k správnemu
záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení vyplývajúcich z
predložených daňových dokladov. B. potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky

rozumné opatrenia a starostlivosť, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných
plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality L.. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu
neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo

nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Vzhľadom na uvedené A. súd v B. po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je potrebné podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie
konanie, pretože vo vyššie opísanej časti záverov týkajúcich sa dodávky webkariet vychádzali daňové

orgány z nesprávneho právneho posúdenia veci. X. rozhodnutím súdu bude žalovaný v ďalšom konaní
viazaný.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. X O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v
konaní mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume

XX eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (§ X1 ods. 4, § 14
ods. 1 písm. a/, b/, c/ vyhlášky č. XXX/XXXX Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb), 2x po XXX,XX eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd,k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x X,XX eur, 1x 1X4 eur za účasť na pojednávaní a paušálna
náhrada 8,X4 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 501,60 eur.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.