Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/112/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010265
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1615010265.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému X. B. a spol., stíhaných pre prečin
podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
o odvolaniach obžalovaných a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/70/2015
zo dňa 19.06.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.decembra 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaných X. B., nar. XX.XX.XXXX, D.. L. U., nar. XX.XX.XXXX a
prokurátora sa z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky boli obžalovaní X. B. a D.. L. U. uznaní za vinných
zo spáchania prečinu podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 221 ods.
1, ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

po vzájomnej dohode minimálne od 11.09.2013 až do oznámenia udalosti L. V. príslušníkmi NAKA
PZ K. K. v druhej polovici septembra 2013, na rôznych miestach najmä v okresne Malacky a v obci
Suchohrad, ako príslušníci policajného zboru, ktorí na pokyn vyšetrovateľky PZ v zmysle nariadenia
MV SR č. 175/2010 Vestníka MV SR boli poverení vykonávaním služobných úkonov s L. V., nar.
XX.XX.XXXX, počas vzájomných rozhovorov s týmto poškodeným vyvolali uňho neistotu, tak, že mu

opakovane uvádzali nepravdivé skutočnosti, že policajti , ktoré s ním dovtedy spolupracovali, „ho
hodili cez palubu“, pričom mu zároveň sľubovali , že práve oni sa o neho postarajú, poskytnú mu
nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť o jeho osobu, vybavenie rôznych výhod a pomôžu mu
v trestných konaniach, v ktorých vystupuje, čo sa však nezakladalo na pravde, nakoľko na to neboli
oprávnení a nebolo to ani v ich možnostiach, pričom za to požadovali od poškodeného finančné plnenie
v presne neustálených čiastkach až do sumy 150 000,-euro.

Za to boli obžalovaní X. B. a D.. L. U. odsúdení, každý samostatne, podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s použitím
§38ods.3,§36písm.j)Tr.zák.ktrestuodňatiaslobodyvovýmere12mesiacov.Podľa§49ods.1písm.
a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému X. B. výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní 18 mesiacov a obžalovanému D.. L. U. bol výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú
dobu v trvaní 20 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená organizácia Ministerstvo vnútra

SR odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie tak obžalovaní X. B. a D.. L. U., ako aj
prokurátor.

Obžalovaný X. B. podané odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Na úvod

odvolania poukazuje na skutočnosť, že počas vedenia trestného stíhania proti nemu sa právna
kvalifikácia skutku turbulentne menila. Pokiaľ ide o trestný čin podvodu, tak poukazuje na odbornúliteratúru, ktorá uvádza, že omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou. Uvedením do omylu
je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci,
môže byť ľsťou, ale môže ísť aj o nesprávnu informáciu. Trestný zákon a ani odborná literatúra s

pojmom „vyvolanie neistoty“ uvedenom v skutkovej vete nenakladá. Tvrdenie, že obžalovaní uvádzali
svedkovi L. V. nepravdivé skutočnosti potvrdzuje iba výpoveď svedka V.. Ide o osobu, ktorá bola
dlhoročným členom gangu Q. a k tejto skupine aj ako korunný svedok vypovedá. Vierohodnosť jeho
výpovedí je preto diskutabilná a nie je žiadnym dôkazom potvrdená. Nie je pravdou, že obžalovaní
svedkovi sľubovali nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť. Svedkovi pomohli, našli mu prácu,

aby mal prostriedky na živobytie a nemusel sa obávať pomsty Sýkorovcov. Poškodený V. však do práce
nenastúpil a ani si dohodnuté vozidlo nevyzdvihol, čo potvrdili aj svedkovia. Tieto výpovede svedčia
práve o čestnosti správania sa obžalovaného B., pričom v jeho osobe ide o mnohokrát odmeneného
a vyznamenaného policajta, ktorý nebol nikdy disciplinárne potrestaný. Nebola ani zodpovedaná
otázka, ako mohli obžalovaní V. vylepšiť procesné postavenie, keď výhodnejšie postavenie ako svedok
neexistuje. Obžalovaný U. nikdy žiadnu sumu nevyslovil, ale sumu 150.000,- euro povedal V.. Nebolo

preukázané, že obžalovaní žiadali od V. peniaze. Dňa 01.10.2013 obžalovaní nevedeli, že pred nich
Vaniš predloží nejaké peniaze. Záverom navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám
rozhodol tak, že obžalovaného X. B. oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por., prípadne vec
vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol.

ObžalovanýD..L.U.podanéodvolanieodvôvodilpísomnýmpodanímprostredníctvomsvojejobhajkyne.
V odvolaní namieta, že okresný súd sa neriadil dôsledne právnym názorom Krajského súdu v Bratislave
vyjadrenom v uznesení sp. zn. 4To/136/2016 zo dňa 26.01.2017. Krajský súd v tomto uznesení
konštatuje, že konanie obžalovaných nie je možné právne kvalifikovať ako prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s tým, že za určitých okolností by bolo možné

konanie obžalovaných kvalifikovať ako prečin podvodu v štádiu pokusu. Avšak to len v prípade, ak sa
prokurátorovi podarí preukázať, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od
svedka L. V. a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach,
v ktorých vystupoval. Podľa názoru krajského súdu, tak mal prokurátor predložiť dôkazy o tom, čo sa
kladie obžalovaným za vinu. Na hlavnom pojednávaní však prokurátor žiadne nové dôkazy nepredložil.

Súd z vlastnej iniciatívy predvolal svedkov D.. Q. I. a K. K., príslušníkov PZ, ktorí k samotnému konaniu
obžalovaných priamo nič neuviedli. Poukazuje na výpoveď svedka K., ktorý uviedol, že už koncom leta
2013 bol kontaktovaný svedkom L. V., ktorý mu hovoril niečo o tom, že obžalovaní sa vypytujú na nejaké
peniaze, ktoré by mal mať uložené. Z tejto komunikácie K. nepochopil, o čo V. išlo, ale javil sa mu akýsi
vystrašený a preto celú vec oznámil svojim nadriadeným. Žiadny dôkaz o tom, či sa skutok stal tak,

ako je obžalovaným kladené za vinu, nebol v konaní produkovaný. Je názoru, že okresný súd nemal
dostatočne preukázaný skutkový stav a mal preto rozhodnúť v prospech obžalovaných. Navrhla, aby
krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného D.. L. U. oslobodil spod obžaloby postupom
podľa § 285 písm. b) Tr. por.

Prokurátor v písomne odôvodnenom odvolaní namietal výrok o treste a to vo vzťahu k obom
obžalovaným. V tomto smere poukazuje na to, že obžalovaní sa stíhaného skutku dopustili v osobitnom
postavení, v postavení, v ktorom majú chrániť zákon a poskytovať zákonom chráneným záujmom
ochranu. Obžalovaní sa stíhaného konania dopustili zastupujúc štátny orgán, pričom zneužili toto
svoje postavenie na spáchanie úmyselného trestného činu. Vzhľadom k uvedenému považuje trest u

obžalovaných za nedostatočný. Navrhuje preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a sám rozhodol o uložení prísnejšieho podmienečného trestu odňatia slobody s dostatočnou
skúšobnou dobou.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný X. B. prostredníctvom svojho obhajcu. V

písomnom vyjadrení uvádza, že prokurátor v obžalobe, ani v záverečnej reči netvrdil, že obžalovaní
spáchali skutok zneužitím svojho postavenia, tak ako to tvrdí v odvolaní. Ani paragrafové označenie
spáchaného skutku v napadnutom rozsudku takéto kvalifikované konanie obžalovaných neuvádza.
Vzhľadom k uvedenému nemôže byť podkladom na ukladanie trestu, pričom takýto návrh prokurátora
považuje za protiústavný. Navrhol, aby krajský súd odvolanie prokurátora zamietol.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného X. B. uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutýrozsudok a sám rozhodol tak, že obžalovaného X. B. oslobodí spod obžaloby. Pokiaľ ide o odvolanie
prokurátora, tak to navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Obhajkyňa obžalovaného D.. L. U. uviedlla, že sa pridržiava argumentov uvedených v podanom
odvolaní. Toto odvolanie chce doplniť o skutočnosť, že aj samotné uznesenie o vznesení obvinenia
bolo nezákonným rozhodnutím s poukazom na právny názor krajského súdu, pričom aj ďalší postup v
prípravnom konaní bol nezákonný, keďže sa odvíjal od tohoto nezákonného rozhodnutia. Navrhla, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaný D.. L. U. bol oslobodený spod obžaloby. Čo sa

týka odvolania prokurátora, tak to navrhla zametnuť ako nedôvodné.

Prokurátorkrajskejprokuratúryuviedol,žepokiaľideoodvolaniaobidvochobžalovaných,taksúdprvého
stupňa rešpektoval právny názor krajského súdu, doplnil dokazovanie a vo veci správne rozhodol,
keď obžalovaných uznal za vinných zo spáchania pokusu prečinu podvodu. V tomto smere považuje
odvolania obžalovaných za nedôvodné a navrhol ich zamtnuť. Pokiaľ ide o odvolanie prokuratúry, tak

navrhuje, aby obidvom obžalovaným boli sprísnené tresty.

Obžalovaný X. B. uviedol, že sa pripája k prednesu svojho obhajcu. K odvolaniu prokurátora chce
zdôrazniť iba to, že v prípravnom konaní došlo k závažným procesným chybám a teraz prokurátor sa
domáha sprísnenia trestu. Považuje to za neštandardné.

Obžalovaný D.. L. U. uviedol, že sa pridržiava prednesu svojej obhajkyne. Chce povedať iba to, že sa
cíti byť nevinný.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolania obžalovaných a prokurátora
nie sú dôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316
ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ

podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval a to
kasačným uznesením sp. zn. 4To 136/2016 zo dňa 26.01.2017, ktorým postupom podľa § 321 ods.
1 písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por. zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn.
2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Dôvodom predmetného kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že súd prvého
stupňa skutok uvedený v obžalobnom návrhu nesprávne právne kvalifikoval ako prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nevykonal potrebnú selekciu dôkazov
zabezpečených v prípravnom konaní z hľadiska ich zákonnosti, či nezákonnosti ich získania vzhľadom

k tomu, že svedok L. V. plnil v predmetnej trestnej veci aj fakticky úlohy agenta a to napriek tomu, že
takéto procesné postavenie nemal a ani v zmysle ustanovení Trestného poriadku mať nemohol.

Súd prvého stupňa sa v ďalšom priebehu trestného konania spravoval záväzným právnym názorom
odvolacieho súdu, vykonal vo veci hlavné pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom.

Pokiaľ obhajkyňa obžalovaného D.. L. U. poukazovala v písomne podanom odvolaní, ako aj v prednese
na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu na to, že v zmysle kasačného rozhodnutia krajského súdu
by malo byť považované za nezákonné aj uznesenie o vznesení obvinenia, či na toto uznesenie
nadväzujúce procesné úkony vykonávané v prípravnom konaní, tak ide o nesprávne pochopenie a

interpretáciu zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení
totiž konštatoval len pochybenie orgánov prípravného konania spočívajúce v tom, že svedka Daniela
V. nechali vystupovať nielen v procesnom postavení svedka, ale fakticky aj v procesnom postavení
agenta. Vzhľadom na toto pochybenie je nezákonná iba tá časť získaných dôkazov, ktorá bola získanáaž po opätovnom vstupe svedka Daniela V. do skutkového deja na žiadosť polície. Všetky dôkazy, ktoré
boli získané pred týmto nezákonným konaním polície sú dôkazy zákonné a použiteľné na ustálenie
skutkového stavu veci a to vrátane rozhodnutí orgánov prípravného konania (napríklad uznesenia o

vznesení obvinenia, či obžaloby, nakoľko tie sa týkajú aj tej časti skutkového deja, ktorá sa odohrala
bez ingerencie polície).

Odvolací súd opätovne pripomína svoje podstatné právne závery zo zrušujúceho uznesenia spočívajúce
v tom, že orgány činné v trestnom konaní si dostatočne neujasnili, aké procesné postavenie má mať

L. V. v prípravnom konaní. Na strane jednej mal procesné postavenie svedka (poškodeného), avšak
čiastočne v predmetnej trestnej veci plnil fakticky aj úlohy agenta, či skôr spolupracujúceho svedka.
Takýto postup je však v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, pretože Trestný poriadok nepozná
činnosť spolupracujúceho svedka.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2 To/15/2015 zo dňa 25.10.2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR 1/2017 ako rozhodnutie č. 2) podľa ktorej, môže osoba vystupovať v trestnom
konaní v pozícii svedka podľa § 127 Tr. por. len dovtedy, pokiaľ neoznámi skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že má byť spáchaný trestný čin a nezačne byť riadená a ovplyvňovaná orgánmi činnými v trestnom
konaní, pretože od tohto momentu koná v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle

§ 117 Tr. por. - ako agent de facto, nie je však agentom de iure. Od tohto momentu má len formálne
postavenie svedka, čo je však závažnejšie, na dôkaz získaný a predložený takýmto svedkom, či už v
podobe výpovede alebo inej (predloženie vecného dôkazu, listin a podobne), nie je možné v ďalšom
konaní prihliadať.

Najvyšší súd SR v citovanej judikatúre pripomína, že podľa § 127 ods. 1 Tr. por. je svedkom osoba, ktorá
svojimi zmyslami vnímala a zapamätala si a môže z toho reprodukovať, čo je jej známe o trestnom čine a
o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Podľa § 10 ods. 20 Tr. por. je agentom
príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora
alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov

uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (ďalej len korupcia), trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupcie alebo trestných činov terorizmu môže byť
agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru ustanovená prokurátorom na návrh policajta
alebo príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra SR.

Z uvedeného najvyšší súd vyvodzuje, že svedok sa nemôže nijako zúčastňovať na páchaní trestného
činuvakejkoľvekforme,podobe,čištádiu.Procesnépostavenieagentajeoprotiprocesnémupostaveniu
svedka osobitné a to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok.
Najvyšší súd SR uzatvára, že ak osoba oznámi páchanie trestného činu v štádiu prípravy alebo pokusu

a nebola použitá ako agent na základe príkazu v zmysle § 117 Tr. por. (pričom okrem výnimky uvedenej
v ustanovaní § 10 ods. 20 Tr. por. môže byť agentom iba príslušník PZ) nemôže táto osoba, a to ani
v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia
páchateľa dotknutého trestného činu. Ak ku takému konaniu došlo, nie je možné výpoveď svedka vo
vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po oznámení trestného činu polícii, použiť v trestnom konaní ako

dôkaz a nie je možné použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré sa obsahovo viažu na činnosť osoby vo faktickom,
nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta.

Citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR našla svoje uplatnenie aj v posudzovanom prípade, nakoľko
Daniel V. mal procesné postavenie svedka a aj napriek tomu zasiahol do časti priebehu skutkového deja

spôsobom (inštruovanie zo strany polície, postup v súlade s pokynmi polície, predstierané odovzdávanie
finančnýchprostriedkov),ktorýTrestnýporiadokpripúšťalenvtedy,akbybolvpostaveníagenta.Svedok
L. V. pritom v danej trestnej veci ani nemohol pôsobiť ako agent, pretože nie je príslušníkom PZ a nešlo
ani o vyšetrovanie trestných činov korupcie, či terorizmu, pri ktorých môže byť agentom aj iná osoba
ako príslušník PZ. Postup polície, ktorá využila svedka Daniela V. fakticky ako agenta (hoci agentom

právne nebol a inštitút spolupracujúceho svedka Trestný poriadok nepozná) na predstieranie dokonania
trestného činu bol teda v rozpore so zákonom a všetky dôkazy, ktoré boli s touto nezákonnou činnosťou
polície obsahovo spojené sú v konaní pred súdom nepoužiteľné a súd prvého stupňa k nim nebude
môcť prihliadať.Z uvedneného vyplýva, že súd prvého stupňa správne neprihliadol len na tú časť skutkového deja
(t. j. nie na celý priebeh skutkového deja, ako sa domáhala obhajoba), ktorá sa týkala odovzdávania

finančných prostriedkov zo strany svedka L. V. obžalovaným dňa 18.09.2013 a dňa 01.10.2013. Túto
časť skutkového deja obsahuje skutok uvedený v obžalobe a preto súd prvého stupňa pri svojom
mertitórnom rozhodovaní správne upravil skutkovú vetu obžaloby a túto časť skutkového deja z nej
vypustil.Potejtoúpraveskutkovejvetynáslednesúdprvéhostupňasprávneupravilajprávnukvalifikáciu
skutku v tom smere, že nedošlo k dokonaniu žalovaného trestného činu.

Za použiteľné dôkazy, na ktorých je možné založiť meritórne rozhodnutie súdu je nutné označiť všetky
dôkazy (respektíve ich časti), ktoré sa týkajú okolností, ktoré nastali predtým ako svedok L. V. oznámil
podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo strany obžalovaných osôb, t. j. napríklad výpovede
obžalovaných osôb, svedka L. V. (v časti týkajúcej sa skutkových okolností, ktoré sa odohrali predtým,
ako celú vec oznámil polícii a začal s ňou spolupracovať), svedkov F.. E. E., D.. F. C., D.. Q. I., F.. F.

B., K. K., P. A. a F. B..

Za procesne nepoužiteľné teda bolo potrebné považovať len tie dôkazy, ktoré boli získané
prostredníctvomsvedkaL.V.faktickyvystupujúcomvprocesnompostaveníagenta,t.j.napríkladlistinné
dôkazy týkajúce sa prevzatia finančných prostredkov svedkom L. V. zo strany polície, či záznam z

odovzdávania peňazí.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, zo spáchania ktorej boli obžalované osoby uznané za vinných
v napadnutom rozsudku, tak skutkové okolností popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
zodpovedajú znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k

§ 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že pri trestnom čine podvodu musí byť škoda na cudzom majetku
spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu. Nie je však
vylúčené, že osoba uvádzaná páchateľom do omylu v priebehu príčinného vzťahu zistí svoj omyl

a následne majetkovú dispozíciu vykoná už s poznaním všetkých rozhodných skutkových okolností,
prípadne vykonanie majetkovej dispozície len predstiera. Do tejto skupiny prípadov sa v praxi zaraďujú
najmä tie, pri ktorých je určitý časový odstup od konania, ktorým páchateľ uviedol iného do omylu,
od momentu, keď osoba uvedená do omylu má vykonať majetkovú dispozíciu v prospech páchateľa
alebo inej osoby a tieto obohatiť. Práve v tomto časovom odstupe sa stáva, že osoba, ktorá má

vykonať majetkovú dispozíciu, si preverí páchateľom uvádzané informácie a zistí, že nie sú pravdivé,
respektíve oznámi páchateľove konanie polícii. Nasleduje podanie trestného oznámenia na polícii a
následné vykonanie majetkovej dispozície je už realizované za asistencie polície (s cieľom zistiť a zaistiť
páchateľa), t. j. ide už len o predstierané vykonanie majetkovej dispozície a predstieranie (pokračovania)
omylu osoby, ktorá ju vykonáva.

Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní možno urobiť
nepochybný záver, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od svedka L. V.
a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach, v ktorých
vystupoval a tak vytvárali nepravdivú situáciu obžalovaného s tým, že disponujú takými kompetenciami,

ktorými mu za finančnú odmenu môžu pomôcť. Práve v týchto skutkových okolnostiach je nutné vidieť
„uvádzanie iného do omylu“ v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Krajský súd
je názoru, že sú dostatočne vyjadrené aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V skutkovej vete
je vyslovene uvedené, že obžalované osoby uvádzali svedkovi nepravidvé skutočnosti, ktoré sú v nej
aj ďalej špecifikované s tým, že od svedka požadovali finančné prostriedky vo výške 150.000,- euro

(súhlasili s touto sumou, ktorú im uviedol svedok Daniel V.). Pokiaľ obžalovaný X. B. vo svojom odvolaní
namietal, že v „neistote“ svedka, ktorú mali u neho obžalované osoby vyvolať nie je možné vidieť „omyl“
v zmysle znakov žalovaného trestného činu, tak mu nie je možné dať za pravdu. V skutkovej vete
tvrdená neistota svedka bola totiž len výsledkom uvádzania nepravidých skutočností svedkovi zo strany
obžalovaného,t.j.výsledkomuvádzaniasvedkadoomylu.Omylom,vzmylseznakovskutkovejpodstaty

trestného činu podvodu, tu preto nie je neistota svedka, ale uvádzanie nepravdivých skutkočností
svedkovi s cieľom získať od neho finančné prostriedky.Skutočnosť, že svedok následne vec oznámil polícii nemení nič na tom, že obžalovaní už svojím
konaním, pred oznámením veci na polícii, naplnili časť znakov základnej skutkovej podstaty týkajúcich
sa úmyselného uvádzania do omylu iného s úmyslom sa obohatiť a spôsobiť mu škodu na jeho majetku.

Vzhľadom k uvedenému bolo konanie obžalovaných správne právne kvalifikované ako vývojové štádium
trestného činu podvodu a to konkrétne ako pokus tohto trestného činu.

Trestný čin podvodu však nemohol byť v danom prípade dokonaný, nakoľko svedok L. V. pri vykonávaní
majetkovej dispozície už poznal všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, t. j. už v tomto momente

príčinného vzťahu nebol v omyle a vedel, že finančné prostriedky, ktoré odovzdáva obžalovaným mu boli
dané do dispozície políciou a teda nemôže na jeho majetku ani reálne vzniknúť škoda. Vstupom polície
do skutkového deja sa pretrhla príčinná súvislosť medzi uvádzaním do omylu a prípadným vznikom
škody v dôsledku majetkovej dispozície vykonávanej v omyle. Takýto skutok je teda charakerizovaný
nedostatkom následku, ktorý je znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a preto mohlo byť
konanie obžalovaných posúdené len ako pokus trestného činu podvodu.

Vzhľadom na obdobnú trestnoprávnu úpravu v Českej republike odvolací súd poukazuje (v rámci
prípustného komparatívneho výkladu) aj na závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Tdo 634/2006 týkajúceho sa trestného činu podvodu dospel k
záveru, že „ak páchateľ koná spočiatku samostatne, avšak v dôsledku zásahu polície do skutkového

deja príde k okolnostiam, ktoré zabraňujú, aby nastali účinky, s ktorými Trestný zákon spája dokonanie
trestného činu podvodu, nie je možné páchateľa uznať vinným za spáchanie dokonaného trestného činu.
Takéto konanie je možné právne posúdiť len ako pokus trestného činu podvodu, resp. len ako prípravu“.
Najvyšší súd ČR zdôraznil, že vstupom polície do prípadu, keď polícia monitorovala záverečnú časť
skutkového deja spočívajúcu v odovzdaní peňazí nemohlo prísť k dokonaniu trestného činu podvodu.

Poškodený už totiž v čase odovzdávania peňazí nekonal v omyle a ani nemohlo dôjsť ku škode na jeho
majetku.

Pokiaľ ide o konkrétne dôkazy, z ktorých je možné vyvodiť výrok o vine obžalovaných zo spáchania
trestného činu uvedeného v napadnutom rozsudku, tak odvolací súd v prvom rade, poukazuje na

podrobnú svedeckú výpoveď L. V.. Menovaný svedok popísal všetky rozhodné skutkové okolnosti
spočívajúce v tom, že to boli práve obžalované osoby, ktoré žiadali od neho finančné prostriedky a
sľubovali mu za to nadštandartnú starostlivosť, pričom malo ísť o nepravidé informácie. Krajský súd
nezistil žiadny dôvod, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že svedok L. V. vypovedal nepravdivo, skreslene,
či nelogicky, respektíve nič nenasvedčuje tomu, že by mal tento svedok motív k tomu, aby krivo

obvinil obžalované osoby zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
(nie je zrejmé, prečo by si mal svedok L. V. vymýšľať rozhodné skutkové okolnosti a to práve na
obžalované osoby a práve v čase, keď ich trestnú činnosť oznámil). Skutočnosť, že svedok L. V.
má byť kriminálne závadová osoba nie je sama osebe dôvodom, ktorá by z neho automaticky mala
spôsobiť nedôveryhodného svedka tak, ako to naznačuje obhajoba obžalovaného Petra B.. Trestný

poriadok nepozná žiadne delenie svedkov, či žiadne mechanické hodnotenie svedeckých dôkazov podľa
doterajšieho spôsobu života svedkov. Aj podľa názoru krajského súdu tu ide o dôkaz, na ktorom možno
založiť výrok o vine.

Výpoveď svedka L. V. podporujú aj svedecké výpovede F.. E. E., D.. F. C. a K. K.. Z ich výpovedí

možo zistiť, že svedok L. V. sa nakontaktoval na svedka Ľudovíta K. a zančne v strese mu oznámil, že
obžalované osoby pýtajú od neho peniaze. Išli následne za svedkom V., ktorí im to potvrdil s tým, že
obžalovaní žiadajú peniaze, pričom svedok hovoril o sume 150.000 euro. Nahlásili to nadriadeným. V
tomto smere je nutné uviesť aj to, že obžalované osoby nikomu a žiadnym spôsobom nenahlásili, že
chcú alebo budú rozpracovávať svedka L. V. za účelom zistenia úkrytu finančných prostriedkov z jeho

trestnej činnosti.

Krajský súd ďalej podporne poukazuje aj na výpoveď obžalovaného D.. L. U., z ktorej je zrejmé, že
svedok L. V. mal mať uložené peniaze pochádzajúce pravdepodobne z trestnej činnosti. Obžalovaní sa
rozhodli získať časť týchto peňazí, obžalovaný D.. L. U. začal na popud obžalovaného X. B. vyjednávať

so svedkom L. V.om o rôznych peňažných čiastkach s tým, že svedok L. Vaniš sám od seba prisľúbil
150.000 euro.VýpoveďmenovanéhoobžalovanéhopotvrdzujeajvýpoveďsvedkaL.V.,ktorývypovedal,žepeniazeod
neho pýtal predovšetkým obžalovaný D.. L. U., ktorý bol presvedčený, že má niekde schované peniaze.
Pýtal najskôr 70.000 euro s tým, že si ich rozdelí s obžalovaným X. B.. Sám im ponúkol 150.000,- euro

a potom vec oznámil policajtovi K..

ObžalovanýX.B.vypovedal,žeceláiniciatívavyšlaodL.V.,ktorýsazrejmevslabejchvíliobžalovanému
Gondovi preriekol, že má uschované peniaze z predchádzajúcej trestnej činnosti. On osobe mal zámer
získané peniaze od V. odovzdať nadriadeným. Nadriadených však o svojich a U. aktivitách neinformoval.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného X. B., že chceli so svedkom L. V. iba rozohrať tzv. spravodajskú hru,
ktorejzámerombolozískaťodsvedkaL.V.finančnéprostriedky,takničzvykonanéhodokazovaniatomu
nenasvedčuje. X. naopak, z výpovede obžalovaného D.. L. U. možno zistiť, že to bol práve obžalovaný
Petr B., ktorý prišiel s nápadom získať finančné prostriedky od svedka, aktívne do celého priebehu
skutkového deja zasahoval, pričom nikomu z nadriadených nebolo obžalovaným oznámené, že by mali

nasvedkaL.V.„rozohraťspravodajskúhru“.Napokontakéto„hry“aninebolivnáplnipráceobžalovaných
vo vzťahu k svedkovi L. V.. Rovnako tak nie je možné akceptovať neskoršiu obhajobu obžalovaného
D.. L. U., že svedok L. V. mal záujem o kúpu jeho vozidla. Svedok L. V. žiadne vozidlo v čase páchania
skutku nepotreboval kupovať a už vôbec nie od menovaného obžalovaného.

Obhajoba obžalovaných je teda značne nepresvedčivá a možno uzatvotiť, že bola motivovaná a
prispôsobená tomu, aby sa obžalované osoby vyhli vyvodeniu trestnej zodpovednosti za spáchané
protiprávne konanie v čase, keď už bolo odhalené.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď na takto

vykonanom dokazovaní ustálil, že obžalované osoby naplnili znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20, § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Pokiaľ ide o kvalifikovanú
skutkovú podstatu, tak tá bola vyvodená zo sumy 150.000 euro, ktorú síce obžalovaným ponúkol svedok
Daniel V., avšak tí proti jej výške žiadnym spôsobom nenamietali a v podstate s ňou súhlasili.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd zamietol odvolania obžalovaných ako nedôvodné.

Pokiaľsúdprvéhostupňaajvnapadnutomrozodnutíopätovnenaznačoval,žebyvkonaníobžalovaných
mohlo ísť o spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, tak krajský súd
upozorňuje, že obsah pojmu právomoc nenapĺňa akékoľvek zákonné ustanovenie určujúce verejnému

činiteľovi spôsob a hranice jeho konania. Alebo povedané inak, to, že sa osoba v postavení verejného
činiteľa dopustí protiprávneho konania a tým zároveň poruší povinnosť ustanovenú jej zákonom ako
verejnému činiteľovi ešte automaticky neznamená, že došlo k naplneniu znakov základnej skutkovej
podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.,
pretože sa tak nemuselo stať pri vykonávaní právomoci verejného činiteľa. Už z dôvodovej správy k

predchádzajúcemu Trestnému zákonu (zákon č. 140/1961 Zb., na ktorý pri trestnom čine zneužívania
právomoci verejného činiteľa obsahovo nadviazal aj zákon č. 300/2005 Z. z.) možno vyvodiť, že
právomocou verejného činiteľa treba rozumieť predovšetkým rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb. Právomoc vždy musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Na
to, aby konkrétny verejný činiteľ realizoval právomoc v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. musia byť

súčasne splnené tri podmienky a to, musí ísť o rozhodovanie o právach alebo povinnostiach fyzických
a právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť explicitne priznané Ústavou SR, ústavným
zákonom alebo zákonom a také rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a rozhodovania. Pokiaľ ide o
podmienku týkajúcu sa rozhodovania, tak prvok moci a rozhodovania je nedielnou súčasťou právomoci
verejného činiteľa a je jedným z rozhodujúcich znakov umožňujúcich identifikovať právomoc verejných

činiteľov. Znamená nielen to, že verejný činiteľ je oprávnený konať o právach a povinnostiach iných, ale
tiež to, že toto jeho konanie je vynútiteľné donucovacou mocou štátu. Výkon právomoci je realizovaný
formálnym alebo neformálnym právnym úkonom a je vždy jednostranným právnym úkonom nezávislým
na vôli subjektu voči ktorému smeruje alebo ktorého sa týka (k uvedenému pozri bližšie napríklad
materiál Generálnej prokuratúry SR s názvom Zhodnotenie dokazovania a zákonnosti rozhodovania o

trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa a o trestných činoch korupcie (2000).

V konaní obžalovaných ako verejných činiteľov absentoval akýkoľvek výraznejší prvok moci a
rozhodovania, ktoré sú typické pre výkon právomoci verejného činiteľa. Konanie obžalovanýchspočívalo v organizovaní prepravy svedka L. V. na vyšetrovacie úkony vykonávané v inej trestnej veci
podľa požiadaviek vyšetrovateľov. Rozsah ich právomoci (obžalovaných) bol teda celkom nepatrný
a vyčerpával sa zabezpečovaním dopravy pre svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom

konaní. Nič iné vo vzťahu k svedkovi L. V. nemali v popise svojej práce, t. j. najmä nedisponovali
žiadnymikompetenciami(právomocou)vtrestnýchveciach,vktorýchvystupovalDanielV.akoobvinený,
respektíve ako svedok a objektívne žiadnym spôsobom nemohli tieto trestné veci ovplyvniť v prospech či
neprospech svedka L. V.. Obžalované osoby tu len predstierali svoje možné kompetencie (právomoci),
ktorými však vôbec nedisponovali. Obžalovaní nemali žiadnu právomoc v trestných veciach, v ktorých

L. V. vystupoval v procesnom postavení obvineného, či svedka, potom ani reálne nemohli túto
právomoc zneužiť v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vzhľadom k uvedenému je v posudzovanom
prípade vylúčené, aby sa obžalovaní mohli dopustiť tohto trestného činu a to z dôvodu absencie
znaku „vykonávania právomoci spôsobom odporujúcim zákonu“. K uvedenému je potrebné dodať, že
svoju nepatrnú právomoc spočívajúcu v preprave svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom

konaní vykonávali obžalované osoby riadne, t. j. v súlade s požiadavkami týchto orgánov. Zo strany
obžalovaných nedošlo pri zabezpečovaní prepravy svedka napríklad k násilnému konaniu z ich strany,
ktorým by svedka nútili, aby vyzradil miesto uloženia finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej
činnosti,respektíve,ktorýmbysvedkanútiliktomu,abyvypovedalurčitýchspôsobomapodobne.Možno
preto uzatvoriť, že v danej trestnej veci nebol naplnený znak základnej skutkovej podstaty trestného

činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. týkajúci sa „výkonu
právomoci“ verejného činiteľa.

V súlade so zákonom je aj výrok o treste, ktorý bol obžalovaným uložený napadnutým rozsudkom.
Súd prvého stupňa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery správne vychádzal z toho, že u obidvoch

obžalovaných prevažujú poľahčujúce okolnosti, nakoľko ide o osoby, ktoré viedli riadny život a neboli
doposiaľ súdne trestané. Žiadne priťažujúce okolnosti zistené neboli, pričom obžalované osoby viedli
riadny život nielen pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti, ale aj po nej. Skutok sa stal v roku 2013,
t. j. obžalované osoby opätovne vedú riadny život už štyri roky a do určitej mery preukázali, že spáchaná
trestná činnosť mohla byť len excesom z inak riadneho spôsobu vedenia ich života.

Vzhľadom na uvedené okolnosti považuje krajský súd uloženie výchovných podmienečných trestov
obidvom obžalovaným na spodnej hranici trestnej sadzby za trest primeraný a to nielen s poukazom na
osoby obžalovaných, ale aj s poukazom na okolnosti prejednávaného prípadu a závažnosť spáchaného
trestného činu. Vyššiu aktivitu obžalovaného Ing. L. U. pri páchaní trestnej činnosti vyjadril súd prvého

stupňa tak, že tomuto obžalovanému uložil dlhšiu skúšobnú dobu. Takýto postup okresného súdu
neodporuje zákonu a nie je mu čo vytknúť.

Pokiaľ sa prokurátor v podanom odvolaní domáhal uloženia prísnejších trestov a to vzhľadom k tomu, že
obžalovaní boli v čase spáchania skutku príslušníci PZ, tak podľa názoru krajského súdu nie je možné

túto skutočnosť preceňovať a mechanicky z nej vyvodzovať závery o tom, že uloženie podmienečného
trestu odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby za súčasného zistenia výraznej poľahčujúcej
okolnostibybolozjavneneprimerané.Priurčovanídruhuavýmerytrestujenutnévychádzaťzovšetkých
kritérií uvedených v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. a nie len z izolovanej okolnosti, ktorá sa týkala
priebehuskutkovéhodeja.Vzhľadomkuvedenémuodvolacísúdodvolanieprokurátora,ktorésmerovalo

do výroku o treste, zamietol ako nedôvodné.

V súlade so stavom veci a zákonom je aj výrok, ktorým súd prvého stupňa odkázal poškodený subjekt
Ministerstvo vnútra SR s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Tento výrok navyše ani nebol
napadnutý odvolaním zo strany oprávnených osôb.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.