Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 21, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/590/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211255
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210211255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: P.. P. M., bytom
X. XX, V., zastúpený Advokátskou kanceláriou Šiška & Partners, s.r.o., Palisády 33, Bratislava proti
žalovanému:V.F.,F.XX,V.,zastúpenýAdvokátskoukanceláriouSOUKENÍK-ŠTRPKA,s.r.o.,Šoltésovej
14, Bratislava, v konaní o zaplatenie 64.457,40 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 05.10.2012, č.k. 52C/196/2010-2558, takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 05.10.2012, č.k.
52C/196/2010-2558, v časti v ktorej bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi istinu 40 020,- eur s 9%

- ným úrokom z omeškania, špecifikovanom v 1. odseku rozsudku súdu 1. inštancie a v časti trov 1.
stupňového konania, p o t v r d z u j e.

2. V časti, v ktorej súd 1. inštancie žalobu žalobcu zamietol, odvolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 40.020,-
eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %, tak ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov
nemá právo na ich náhradu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.05.2010 voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 64.457,40 eur s prísl. z titulu neuhradenia ceny za poskytnuté
služby, a to na základe Zmluvy o poskytovaní služieb, uzavretej dňa 14.07.2008 so žalovaným. V
tejto zmluve sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému podporu pri finančnom riadení nadnárodného

programu C. II, kde žalovaný zastáva pozíciu Riadiaceho orgánu v rámci programového obdobia
2007-2013. Služby sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému na mesačnej báze a zaznamenávať ich
rozsah do priložených výkazov práce. Žalovaný sa v zmluve zaviazal platiť žalobcovi mesačne odmenu
za poskytované služby vo výške 290,- eur za jeden pracovný deň. Žalobca riadne odovzdal žalovanému
vyplnené výkazy poskytovaných služieb za mesiace jún až november 2009 a január a február 2010.
Žalovaný bez výhrad tieto výkazy prevzal, čo potvrdil podpisom zodpovednej osoby na výkazoch a
úradnou pečiatkou. Napriek tejto skutočnosti žalovaný odmenu za vyššie uvedené obdobie celkovo vo

výške 46.922,- eur neobdržal. Žalobca žalovaného niekoľkokrát vyzýval na úhradu predmetnej čiastky a
toupomienkamizodňa31.12.2009apredsporovouvýzvouzodňa05.02.2010,žalovanýdodňapodania
návrhu na súd dlžnú čiastku žalobcovi neuhradil.3. Žalovaný popieral žalovanú pohľadávku čo do dôvodu a výšky. Žalobca podľa žalovaného nebol
subjektom oprávneným fakturovať finančné čiastky za poskytovanie služieb. Žalobca si nesplnil zmluvnú
povinnosť a ani v jednom prípade, včas neodovzdal vyplnené výkazy prác, tak ako mu to vyplývalo zo

zmluvy. Uviedol, že Bratislavský samosprávny kraj zastával pozíciu riadiaceho orgánu pre Operačný
program C. II, ktorý je súčasťou štrukturálnych fondov W. a patrí do cieľa „Európska teritoriálna
spolupráca“, v zmysle čl. X nariadenia EP a Rady (ES) č. XXXX/XXXX. Operačný program C. II mal
plniť funkciu technickej pomoci pre koordináciu aktivít členských štátov EÚ, participujúcich na Európskej
teritoriálnej spolupráci, pričom aktivity mali byť plne financované zo zdrojov EÚ, t. j. neexistuje žiadne

spolufinancovanie zo strany žalovaného. Prvá etapa financovania prebiehala na základe zálohových
platieb jednak z Európskej komisie, ktorá zaslala sumu 3,6 milióna eur a bola aj minutá na aktivity
programu v polovici leta 2009. Odvtedy sa postupovalo systémom refundácii, t. j. na základe už
zrealizovaných aktivít sa zasiela na Ministerstvo financií SR žiadosť o platbu, ktorú Ministerstvo financií
SR ako Certifikačný orgán Operačného programu C. II po overení prepláca na samostatný účet vedený
žalovaným, z ktorého sú následne preplácané všetky oprávnené aktivity programu. Po prechode zo

systému preplácania aktivít cez zálohové platby na systém refundácie Ministerstvo financií SR odmietlo
uhrádzať náklady subjektov, podieľajúcich sa na prácach vykonávaných pre Operačný program C. II
zo zdrojov EÚ. Ministerstvo financií SR ako Certifikačný orgán Operačného programu C. II spochybnilo
oprávnenosťkontraktovuzatvorenýchsosubjektmi,podieľajúcimisanaprácachvykonávanýchpretento
program, t. j. aj konkrétnej Zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej so žalobcom z hľadiska súladu s

procesom verejného obstarávania pri tvorbe zmlúv. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný obrátil so svojim
podnetom na Úrad verejného obstarávania o preskúmanie, či bol pri uzatváraní zmlúv rešpektovaný
Zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a z výsledku kontroly podľa Protokolu č. X zo dňa
20.04.2010 sa konštatuje, že žalovaný pri uzatváraní Zmlúv konal v rozpore so zákonom o verejnom
obstarávaní. Má za to, že v tomto prípade Zmluva o poskytovaní služieb je neplatná, ide o absolútne

neplatný právny úkon, navrhol preto, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému
náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov konania od 01. 07. 2016
strany sporu ich zástupcov, výsluchom svedkyne E.. R. O. a oboznámením sa s predloženými listinnými

dôkazmi, nachádzajúcich sa v spise vec právne posúdil v zmysle ust. § 34, § 39 a § 41a ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, poukázal na zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom
obstarávaní účinný od 01.07.2008, ako aj od 01.01.2010, poukázal na Zákon o cenách č. 18/1996 Z.z.,
najmä ust. § 3 ods. 3 veta druhá citovaného zákona, poukázal na ust. § 262, § 269 ods. 2, § 365 ods.
3 a § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka ako i na Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. a mal

za to, že žaloba žalobcu je len čiastočne dôvodná.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany sporu uzatvorili dňa 14.07.2008 Zmluvu o poskytovaní
služieb s dohodnutou odmenou vo výške 290,- eur za jeden pracovný deň, ktorú mal žalovaný ako
klient uhrádzať žalobcovi ako poskytovateľovi služieb vždy mesačne podľa výkazu činnosti schváleného

klientom (žalovaným) najneskôr do 20. dňa nasledujúceho mesiaca. Konštatoval, že medzi stranami
sporu bola sporná najmä platnosť tohto právneho úkonu z viacerých dôvodov. Žalovaný namietal
najmä platnosť Zmluvy o poskytovaní služieb z dôvodu, že pri jej uzatváraní nebol dodržaný postup v
zmysle Zákona o verejnom obstarávaní, pričom poukázal na protokol Úradu pre verejné obstarávanie
o výsledku kontroly dodržiavania Zákona o verejnom obstarávaní č. 1. zo dňa 20.04.2010. Súd prvej

inštancie konštatoval, že zákon č. 26//2006 Z.z. o verejnom obstarávaní upravuje zadávanie zákaziek
na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž
návrhov a správu vo verejnom obstarávaní. Tento zákon zároveň upravuje mechanizmus možnosti
domáhania sa neplatnosti právnych úkonov (zmlúv) ktoré podliehajú verejnému obstarávaniu. Účelom
tejto špeciálnej právnej úpravy je zabezpečenie právnej istoty a stability právnych vzťahov založených

zmluvami, podliehajúcimi verejnému obstarávaniu. Podľa právnej úpravy platnej v čase, kedy došlo k
uzavretiu zmluvy, mohol podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy pre rozpor so zákonom o verejnom
obstarávaní jedine Úrad pre verejné obstarávanie a to v lehote jedného roka od uzavretia zmluvy. Po
zmeneprávnejúpravy,t.j.po01.01.2010bolinapodanietakéhonávrhuoprávnenéajďalšieosobyavšak
len za predpokladu, že tieto zmluvy boli výsledkom zadávaní preukázateľne začatých po 31.12.2009, čo

sa v tomto prípade nestalo. Nakoľko teda nebol podaný návrh na určenie neplatnosti zmluvy v zmysle
zákonač.25/2006Z.z.overejnomobstarávanívzákonnejprekluzívnejlehotenapodanietakéhonávrhu,
v súčasnosti už ani nie je možné napadnúť zmluvu z hľadiska jej platnosti pre rozpor so zákonom overejnom obstarávaní. Súd 1. inštancie preto považuje právnu argumentáciu odporcu v tomto smere za
právne irelevantnú.

6. K ďalšiemu dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy podľa žalovaného mala byť skutočnosť, že žalobca
mal uzatvoriť zmluvu, namiesto pracovnej zmluvy, čím simuloval jeden právny úkon, ktorým zastieral
iný právny úkon (disimulovaný právny úkon). Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade
nedošlo k simulácii právneho úkonu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 41a ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o poskytovaní služieb je štandardným zmluvným typom, pričom ako vyplýva zo

zmluvy, uzavretie zmluvy o poskytovaní služieb bolo vôľou oboch zmluvných strán, jej predmetom bolo
poskytnutie podpory pri finančnom riadení nadnárodného programu C. II, v ktorom žalovaný zastáva
pozíciu Riadiaceho orgánu v rámci programového obdobia 2007 - 2013. Zo strany žalobcu teda išlo o
výkon zmluvne dohodnutých služieb, výlučne v súvislosti s programom C. II a v jeho rámci. Zmluva sa
netýkala žiadnej inej činnosti a na žiadnom inom úseku činností vykonávaných žalovaným, na ktorých
žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Rozsah poskytnutých služieb závisel výlučne od požiadaviek

programu, žalobca tieto služby poskytoval samostatne a nezávisle a teda medzi účastníkmi zmluvy
neexistoval vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Je teda zrejmé, že predmetom zmluvy nebol výkon
závislej činnosti, ale poskytnutie služieb - podpory pri finančnom riadení programu C. II. V prípade,
že by sa súd stotožnil so závermi žalovaného, musel by prijať právne absurdný záver o tom, že
akýkoľvek výkon služieb, poskytnutých na zmluvnom základe fyzickou osobou - podnikateľom, znamená

disimuláciu pracovného vzťahu. Uvedené je v príkrom rozpore s jedným zo základných princípov
civilného práva, t.j. zmluvnej voľnosti dotknutých subjektov. Je tiež potrebné uviesť, že predkladateľom
zmluvy bol samotný žalovaný (návrh mali vypracovať jeho zamestnanci), ktorý túto skutočnosť v konaní
nepoprel a teda je zrejmé, že jeho vôľou bolo uzavretie tejto zmluvy. Žalobca so zmluvou súhlasil a jeho
vôľou bolo túto zmluvu uzavrieť za podmienok v nej uvedených. Jeho vôľou nebolo vstúpiť so žalovaným

do pracovnoprávneho vzťahu, jeho vôľou bolo poskytovať žalovanému služby výlučne v rámci programu
C. II. Nebol preto splnený základný predpoklad pre prijatie záveru o neplatnosti právneho úkonu v zmysle
§ 41a ods. 2 OZ, t.j. nedostatok vôle zmluvných strán na uzavretí zmluvy o poskytnutí služieb, resp.
existencia vôle účastníkov zmluvného vzťahu uzavrieť iný právny úkon (pracovnú zmluvu). S poukazom
na vyššie uvedené skutkové a právne závery súd považuje zmluvu o poskytnutí služieb za platný právny

úkon.

7. Žalovaný v konaní ďalej tvrdil, že právny úkon je absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to
s poukazom na to, že žalobca a ďalšie s ním spriaznené osoby (pani F., pán B.) mali konať v súčinnosti
s cieľom bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalovaného, t.j. v rozpore so všeobecne akceptovateľnými

zásadami morálky. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný disponuje s dostatočnými materiálno-
technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (má viacero zamestnancov s právnickým
vzdelaním), na základe ktorého môže a mohol svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a
brániť. Pokiaľ sa tak nestalo a došlo k uzavretiu zmluvy, ktorá je podľa jeho názoru pre neho nevýhodná,
nie je možné prijať záver o tom, že táto zmluva bola pre jej nevýhodnosť uzatvorená v rozpore s

dobrými mravmi. Žalovaný v zmluvnom vzťahu nevystupoval ako slabšia strana, resp. ako subjekt,
ktorému je potrebné poskytnúť zvýšenú právnu ochranu a teda všetky tvrdenia žalovaného sú v tomto
smere neopodstatnené. Navyše súd 1. inštancie uviedol, že žalovaný namietol platnosť zmluvy až v
tomto konaní, t.j. potom, čo sa žalobca začal domáhať svojej ochrany súdom. Tiež napriek uvedeným
tvrdeniam, žalovaný v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že by vyvodil akékoľvek právne (personálne,

či trestnoprávne) dôsledky voči dotknutým osobám (majúc ma mysli najmä zamestnancov žalovaného).
Pokiaľ žalovaný mal a má za to, že jeho zamestnanci opomenuli niektoré zo svojich povinností, resp.
konali v rozpore s oprávnenými záujmami svojho zamestnávateľa, má právo domáhať sa svojej ochrany
a nárokov voči nim, a to príslušnými právnymi prostriedkami.

8.Knámietke,žežalobcanedisponovalživnostenskýmoprávnenímapretojehoprejavneboldostatočne
vážny, perfektný, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvu uzavrel žalobca, v zmluve označený ako
poskytovateľ služieb a túto zmluvu žalobca aj podpísal. Preto z hľadiska platnosti právneho úkonu je
irelevantné, či v čase uzavretia zmluvy žalobca disponoval živnostenským oprávnením. Táto skutočnosť
podľa súdu nie je dôvodom pre prijatie záveru o neplatnosti právneho úkonu. Zmluvu o poskytovaní

služieb zo dňa 14.07.2008 uzavretú medzi stranami sporu preto považoval za platnú.

9. K ďalšej námietke žalovaného, že žalobca umelo navyšoval počty odpracovaných hodín, práce
riadne nevykonal a tieto práce neboli žalovaným ani riadne prevzaté a skontrolované z dôvodu, žeC.. F. nemala oprávnenie vystupovať v mene žalovaného a konala v súčinnosti so žalobcom, súd
prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého mal za preukázané, že to bola práve C..
F., ktorá u žalovaného zastrešovala program C. II. Uvedenú skutočnosť potvrdili svedkovia vypočutí

v konaní sp.zn. 19C/79/2010 (C.. X. V., L.. U. X.), ako aj svedkyňa O., vypočutá v tomto konaní,
ktorá prevzala po odchode C.. F. jej prácu. F. O. potvrdila aj skutočnosť, že výkazy prác preberala a
podpisovala C.. F. a po jej odchode táto úloha pripadla jej. V kontexte uvedeného súd považuje tvrdenia
žalovaného v tomto smere za účelové. Žalovaný navyše svoje tvrdenia ničím nepreukázal a listinné
dôkazy, na ktoré sa odvolával, súdu nepredložil (napr. Rozhodnutie súčasného predsedu Bratislavského

samosprávneho kraja C.. P. I. zo dňa 23.12.2009). Nakoľko zamestnávateľa konanie jeho zamestnancov
zaväzuje, pričom v konaní nebol preukázaný ani len exces niektorého z jeho zamestnancov, je potom
neopodstatnenéajtvrdeniežalovanéhootom,žetietovýkazyneboliriadneskontrolovanéabolipriznané
neoprávnené odmeny. Na tomto mieste súd 1. inštancie opätovne poukázal na skutočnosť, že pokiaľ má
žalovaný za to, že jeho zamestnanci porušili svoje povinnosti, môže uskutočniť príslušné právne kroky
vočinimanieprenášaťzodpovednosťnažalobcu.Žalobcavšetkysvojezmluvnépovinnostiriadnesplnil,

vyplnené výkazy poskytnutých služieb za dotknuté mesiace odovzdal a odovzdané výkazy žalovaný bez
výhrad prevzal. Túto skutočnosť potvrdzujú podpisy zodpovednej osoby C.. F. na výkazoch, a teda súd
má za preukázané, že výsledky poskytnutých služieb žalobcu reálne existujú a žalovaný ich aj riadne
prevzal. Žalobca má preto nárok na úhradu príslušnej zmluvnej odmeny.

10. Pretože žalovaný prevzal výkazy prác a schválil odmenu žalobcu len za mesiac jún až september
2009 a november 2009 a január až apríl 2010, pričom ostatné výkazy prác neboli za žalovaného
podpísané zodpovednou osobou, súd 1. inštancie žalobcovi priznal odmenu len za tieto mesiace, t.j.
za tie mesiace, za ktoré mal v konaní preukázané, že výsledky poskytnutých služieb žalobcu reálne
existujú a žalovaný ich aj riadne prevzal. V zostávajúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože

ostatné výkazy prác neboli za žalovaného podpísané zodpovednou osobou. Súd prvej inštancie nemal
za preukázané, že žalobca služby za príslušné mesiace žalovanému riadne poskytol a odovzdal.
Svedkyňou O. mal za preukázané, že výkazy od určitého času žalovaný nepreberal (svedkyňa O. po
odchode pani F. prevzala jej agendu), pokiaľ žalobca vykazoval poskytovanie služieb ešte aj v čase
po začatí tohto konania (do augusta 2010), súd toto konanie žalobcu považoval za účelové, s cieľom

dosiahnuť čo najväčšieho majetkového úspechu.

11. K DPH, o ktorú žalobca navyšoval odmenu za poskytnuté služby súd prvej inštancie uviedol, že v
tejto časti konal žalobca v rozpore so Zákonom o cenách, poukázal na ust. § 3 ods. 3 Zákona o cenách.
Zdôraznil, že nič nemení na skutočnosti, že sa žalobca stal platcom DPH až v čase účinnosti zmluvy.

Žalobca ako účastník zmluvy nemohol svojvoľne navýšiť cenu za poskytnuté služby o DPH, ak žalobca
chcel odmenu o DPH navýšiť, mal možnosť so žalovaným uzavrieť dodatok k Zmluve o poskytovaní
služieb, ktorým by cenu služieb po vzájomnej dohode oboch zmluvných strán upravil. To, že sa stal
žalobca platcom DPH nemôže byť na škodu žalovaného, ktorý sa zaviazal uhrádzať žalobcovi za jeden
deň poskytnutých služieb sumu 290,- eur. Daňovú povinnosť je povinný znášať ako zdaniteľná osoba

žalobca, túto povinnosť nemôže prenášať na žalovaného. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nároknazaplateniesumy40.020,-eur,atozamesiacejúnažseptember2009anovember2009ajanuár
až apríl 2010 bez navýšenia o DPH, celkom vo výške 40.020,- eur. Zároveň zaviazal žalovaného na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % odo dňa splatnosti odmeny za príslušný mesiac (t.j. odo dňa
nasledujúceho po 20. dni nasledujúceho mesiaca po mesiaci, v ktorom boli služby poskytnuté). Pretože

si žalobca uplatnil úroky z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr, ktorá vždy nastala až po 21.
dni nasledujúceho mesiaca, súd viazaný jeho žalobou priznal úroky, počnúc splatnosťou týchto faktúr,
hoci by mu v zmysle zmluvy patrili už skôr. K námietke žalovaného, že to bol práve žalobca, ktorý bol v
omeškaní, keď príslušné faktúry vystavoval subjekt rôzny od osoby žalobcu, súd poukázal na zmluvu,
v ktorej podmienkou pre vyplatenie odmeny bolo odovzdanie výkazu a schválenie príslušnej odmeny,

nie vystavenie faktúry. Splatnosť odmeny si zmluvné strany výslovne dohodli a to najneskôr do 20.
dňa nasledujúceho mesiaca po mesiaci, v ktorom boli jednotlivé činnosti vykonané, a preto vystavenie/
nevystavenie faktúry nemá vplyv na vznik omeškania na ktorejkoľvek zmluvnej strane.

12. K ďalšej námietke žalovaného, spočívajúcej v uplatnení nároku na započítanie jeho škody vo výške

367.841,60 eur voči pohľadávke žalobcu uvádza, že žalovaný nijakým spôsobom výšku vzniknutej
škody nepreukázal. Žalovaný v konaní nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývala skutočnosť, že
mu bola zamietnutá refundácia finančných prostriedkov vo výške 367.841,60 eur. Obsahom súdneho
spisu sú listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že k zamietnutiu platby zo strany MF SR skutočnedošlo, ktorá skutočnosť v konaní sporná ani nebola, nebol však predložený žiadny dôkaz, z ktorého by
vyplývala žalovaným požadovaná výška škody. Žalovaný nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody v požadovanej výške a konaním žalobcu a s poukazom na skutočnosť, že sa na programe C. II

podieľalohneďniekoľkoosôb,nepreukázalanipodielžalobcunatejtoúdajnevzniknutejškode.Žalovaný
nepreukázal výšku vzniknutej škody a teda ani nárok na náhradu škody, z ktorého dôvodu súd jeho
údajný nárok proti pohľadávke žalobcu nezapočítal.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiadnemu

z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko obaja účastníci konania boli len čiastočne úspešní.

14. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, poukázal na ust. § 132

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a ust. § 157 ods. 2 OSP (procesný predpis platný
do 30.06.2016) s tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní všetky skutočnosti,
ktoré v spore vyšli najavo. Žalovaný zdôraznil, že v súdnom konaní namietal absolútnu neplatnosť
zmluvy, v dôsledku čoho žalobcovi nemohol vzniknúť v zmysle predmetnej zmluvy žiaden právny nárok
na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Uviedol, že služby, ktoré mal žalobca vykonávať v

zmysle zmluvy, spĺňali definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, v
tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v J. nad G. pod sp.zn. 6A/45/2001. Uviedol, že
definícia závislej práce v ods. 2 má kogentnú povahu. Obsahuje definičné znaky závislej práce, najmä
nadriadenosť zamestnávateľa a podriadenosť zamestnanca, osobný výkon práce, skutočnosť, že ide o
prácu vykonávanú pre iného a jedná sa o prácu vykonávanú podľa pokynov zamestnávateľa (princíp

podriadenosti a nadriadenosti); tiež, že práca je vykonávaná v mene zamestnávateľa a na jeho náklady.
Skutočná závislá práca nikdy nespĺňa pojem podnikanie ako sústavnej zárobkovej činnosti vykonávanej
vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť s cieľom dosiahnutia zisku. Skutočne závislá práca sa
nemôže stať ani predmetom niektorého zo zmluvných typov Občianskeho zákonníka. Služby, ktoré boli
predmetom zmluvy a na ktorých výkon sa žalobca zaviazal, spĺňali preto všetky definičné znaky závislej

práce v zmysle Zákonníka práce, ktoré súd prvej inštancie v priebehu súdneho konania neskúmal.
Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný poskytol služby samostatne a nezávisle je nesprávne,
pretože súd neposudzoval i ďalšie predmety záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami. Keďže
závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere žalovaný mal za to, že súd prvej
inštanciemalprihliadaťajnavyššieuvedenécharakterovéznakyslužiebanáslednerozporsozákonnou

úpravou vyhodnotiť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

15.Namietal,žežalobcavčasepodpisuzmluvy,t.j.,keďmalužreálnevykonávaťslužbyprežalovaného,
nedisponoval príslušným živnostenským oprávnením, ktorý bol nevyhnutným predpokladom pre výkon
činnosti, na čo žalovaný poukazoval najmä v súvislosti s posúdením vážnosti prejavu žalobcu pri

uzavretí zmluvy, ktorá absentovala, čo je ďalší dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy. Súd prvej inštancie
na jednej strane argumentoval, že medzi žalobcom a žalovaným bol obchodno-právny vzťah a na
druhej strane, že v takomto obchodno-právnom vzťahu mohol žalobca vystupovať ako fyzická osoba,
nie podnikateľ, t.j., že žalovaný (správne žalobca) nepotreboval žiadne podnikateľské oprávnenie.
Žalovaný zároveň uviedol, že porušením Zákona o verejnom obstarávaní možno zmluvu považovať za

absolútne neplatný právny úkon, a to, že v tomto prípade malo byť vykonané verejné obstarávanie,
čo potvrdzujú i dokumenty, ktoré upravujú štruktúru a fungovanie OP C. II, a to opis riadiacich a
kontrolných systémov operačného programu C. II, podľa ktorého bodu 1.4. sa ustanovuje, že RO a IS
postupujú podľa národných pravidiel platných pre verejné obstarávanie, náhrady cestovných výdavkov,
účtovníctvo a tok dokumentov. Táto skutočnosť podľa žalovaného vyplýva i z článku 60 písm. a/

Nariadenia rady (ES) č. XXXX/XXXX z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia
o európskom fonde regionálneho rozvoja, európskom sociálnom fonde a kohéznom fonde, a ktorým
sa zrušuje nariadenie (ES) č. XXXX/XXXX, t.j. nariadenie XXXX/XXXX. Keďže v zmysle Zákona o
rozpočtových pravidlách sú verejnými prostriedkami aj prostriedky Európskej únie, je potrebné pri
nakladaní s týmito prostriedkami postupovať aj v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a

preto je na základe vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov zrejmé, že uzatvoreniu zmluvy so
žalobcom malo predchádzať verejné obstarávanie v zmysle Zákona o verejnom obstarávaní. Žalovaný
je totiž verejným obstarávateľom, ktorému žalobca poskytuje služby, ktoré sú hradené z verejných
prostriedkov. Uzavretím zmluvy bez verejného obstarávania zmluva svojim obsahom, ako aj účelomodporuje zákonu, čo spôsobuje absolútne neplatnosť zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Súd sa vo veci samej v spore nezaoberal otázkou neplatnosti zmluvy v dôsledku porušenia ustanovení,
jednak národných právnych predpisov, ako aj nadnárodnej právnej úpravy a jeho rozhodnutie preto

zrejme nevychádzalo z objektívne zisteného skutkového stavu.

16. Žalovaný mal za to, že v čase uzatvorenia zmluvy, úmyslom žalovaného (správne má byť žalobcu)
a osôb C.. Y. F. a P.. U. B., P.. bolo obohatenie sa na úkor žalovaného, návrh zmluvy bol účelovo
pripravený týmito osobami. Túto skutočnosť súd prvej inštancie nebral do úvahy, pričom pani F. jednak

zadávala pokyny pre výkon služieb žalobcovi, podpisovala výkazy jeho prác a v tomto súdnom spore
nebola zohľadnená jej výpoveď ako svedka. Navyše konanie žalobcu možno považovať ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi, navyše za špekulatívne a účelové, ktoré smeruje k obohateniu sa na
úkor žalovaného. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že návrh zmluvy bol predložený žalovaným, k
tomuto nesprávnemu konštatovaniu súd zrejme dospel vzhľadom na to, že neprihliadol na skutočnosti
o spriaznenosti, prepojenosti a účelovosti konania žalobcu a vyššie uvedených osôb, čo však súd prvej

inštancie nezohľadnil vo vzájomnej súvislosti.

17. Súd sa nezaoberal námietkami žalovaného, že rozsah prác v jednotlivých výkazoch prác žalobcom
nezodpovedá skutočnému rozsahu prác. Žalobca síce predložil množstvo listinných dôkazov, že vykonal
činnosti podľa zmluvy, avšak väčšina týchto dokumentov nemohla byť vypracovaná žalobcom a tiež

žalobca nevykonal pre žalovaného služby v rozsahu ním deklarovanom. Žalovaný (správne má byť
žalobca) účelovo predlžoval počet odpracovaných hodín žalobcom, keď napríklad v mesačnom výkaze
prác žalobcu za mesiac september a október v časovom úseku od 16.09.2009 - 28.09.2009 a v časovom
úseku 13.10.2009 - 23.10.2010 žalobca v dvoch rôznych mesiacoch nemohol vykonávať v rámci 9.
dní v rovnakom poradí totožné činnosti. Žalovaný zároveň poukázal na mail samotného žalobcu z

27.08.2009, ako aj mail z 23.09.2009, kedy mal byť u lekára, napriek tomu z listu príchodov a odchodov
žalobcu vyplýva, že tieto dni vykonával činnosť pre žalovaného od 09.00 do 17.30 hod. Tiež žalobca vo
vykazovaných prácach poukazoval na činnosť „agenda finančného manažéra“, ktorú žalovaný (správne
má byť žalobca) uvádzal vo svojich výkazoch prác, pričom v iné mesiace túto činnosť takmer vôbec
neuvádza, a to aj napriek tomu, že u žalovaného mal v rámci poskytovania služieb pozíciu finančného

manažéra a teda všetky činnosti mali byť vykonávané v rámci tejto agendy. Žalovaný zároveň uviedol,
že nie je mu jasné, čo mohol žalobca vykonávať pod činnosťou „administrácia mailovej schránky“. Tiež
žalovanýpoukázal,žežalobcaniektorédokumentyosobnenepripravoval,napríkladdokumentsnázvom
„checklist“, pričom tento dokument bol vypracovaný spoločnosťou W.&Q., k.s. ako i dokument „control
checklist“ vypracované tiež vyššie uvedenou spoločnosťou, alebo dokumenty „verification check list“ a

„overwiew of paid advaced paiment“, ktoré však neboli vypracované žalobcom, ale pani V. D.. Preto
možno mať dôvodné pochybnosti ohľadom objektívnosti jednotlivých výkazov prác. Povinnosťou súdu
bolo skúmať obsah a reálnosť predmetných výkazov prác.

18. Výkazy prác neboli prevzaté a schválené zodpovednou osobou za žalovaného tak ako to konštatoval

súd prvej inštancie. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ust. § 16 ods. 3 Zákona o vyšších územných
celkoch, v zmysle ktorého predseda zastupuje samosprávny kraj navonok, pričom v majetkoprávnych
vzťahoch, pracovnoprávnych vzťahoch a v iných vzťahoch je štatutárnym orgánom, tiež poukázal na §
31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou
alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v

ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Plnomocenstvo sa musí udeliť písomne
(§31ods.2OZ).VýkazyprácžalobcusúpodpísanélenpaniY.F.,ktorábybolaoprávnenánapodpísanie
týchto výkazov len za podmienky, ak by ju vopred písomne splnomocnil terajší predseda Bratislavského
samosprávneho kraja, navyše, ak by aj takéto plnomocenstvo bolo udelené, žalovaný poukázal na
rozhodnutie súčasného predsedu Bratislavského samosprávneho kraja C.. P. I. zo dňa 23.12.2009, ktorý

s okamžitou účinnosťou zrušil všetky plnomocenstvá a poverenia vydané zamestnancom V. v mene
Bratislavského samosprávneho kraja s výnimkou plných mocí a poverení udelených pre zamestnancov
BSK pre potreby súdnych konaní. Preto pani F. nebola oprávnená podpisovať výkazy prác. Súd priznal
odmenu žalobcovi za mesiac január až apríl 2010, t.j. za obdobie, kedy jednotlivé práce neboli schválené
žalovaným, resp. osobou oprávnenou konať za žalovaného.

19. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal procesnou obranou žalovaného, a to jeho
kompenzačnou námietkou, ktorou si uplatnil jednostranný zápočet in eventum v zmysle ust. § 98 OSP,
nesprávne konštatoval, že žalovanému bola spôsobená škoda tým, že mu neboli preplatené finančnéprostriedky, pričom na druhej strane konštatoval, že škoda nebola preukázaná. Príčinná súvislosť
podľa žalovaného medzi vznikom škody a konaním žalobcu priamo vyplýva zo samotnej pracovnej
náplne žalobcu, pretože práve žalobca vykonával funkciu finančného manažéra a mal zodpovednosť za

finančné operácie v rámci finančného riadenia programu C. II, podávanie finančných správ ako i ďalšie
náplne žalobcu. Súd prvej inštancie nevzal v úvahu takmer žiadne skutočnosti, ktoré boli žalovaným
namietané v jeho písomných vyjadreniach, pri hodnotení dôkazov ich žiadnym spôsobom nezohľadnil a
v rozsudku nezaujal takmer žiadne objektívne stanovisko, a preto súd prvej inštancie porušil ust. § 132
OSP, keď neprihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

20. Tiež súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na daný spor neaplikoval ust. § 39
Občianskehozákonníka,ust.§41aods.1,2Občianskehozákonníka,ust.§265Obchodnéhozákonníka
a príslušné ustanovenia Zákona o verejnom obstarávaní a Zákona o rozpočtových pravidlách, ako aj ust.
§ 98 OSP. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2M Cdo/7/2009 a zdôraznil, že
v prípade, ak účastník konania vyžaduje, aby sa vec posudzovala podľa iných zákonných ustanovení,

súd je povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po
právnej stránke správne.

21. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to podaním
zo dňa 29. 10. 2012, doručené dňa 07.11.2012.

Zástupca žalobcu žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne právny a správny
potvrdil. K odvolacím námietkam žalovaného v časti závislá práca žalobca uviedol, že činnosti v rámci
OP C. II (ďalej len „program“) nespadajú pod závislú prácu v zmysle Zákonníka práce. Nie všetky
činnosti v rámci programu spadajú pod závislú prácu, pretože tieto sa riadia potrebami Európskej
komisie (ďalej len „EK“) a podliehajú rozhodnutiu monitorovacieho výboru (ďalej len „MV“) v rámci

schvaľovania ročných plánov práce. Žalobca v časti programu (v rámci OP C. II) poskytoval žalovanému
na základe zmluvy o spolupráci služby, činnosti, podľa konkrétnych podmienok a požiadaviek programu.
Tieto činnosti poskytoval na základe iného zmluvného vzťahu ako pracovnoprávneho, uzavretého so
žalovaným za účelom dodania služieb, a to bez pokynov žalovaného. Činnosť, ktorá je vykonávaná
na základe zmluvných vzťahov mimo ustanovení Zákonníka práce nie je závislou prácou. Služby

poskytované externými dodávateľmi podľa pokynov, výrobnými prostriedkami, v určenom čase a
v priestoroch odberateľa nemusia byť závislou prácou, aj keď väčšina pojmových znakov závislej
práce je naplnená. Žalobca nevykonával prácu podľa pokynov zamestnávateľa, ale podľa rozhodnutia
nadnárodného monitorovacieho výboru programu na základe ročných plánov práce schválených členmi
monitorovacieho výboru. Odpočet práce bol vykonávaný jeden krát v priebehu šiestich mesiacov na

zasadaní monitorovacieho výboru. Žalovaný plnil funkciu riadiaceho orgánu (ďalej len „RO“), preto
žalovaný nemal akúkoľvek možnosť meniť podmienky programu a teda nemohol ani udeľovať iné
pokyny, ktoré by nevyplývali z podmienok programu. V časti programu boli poskytnuté výrobné
prostriedky priamo z programu, a to špeciálne softwérové vybavenie, ktoré nebolo vo vlastníctve
žalovaného. Práca žalobcu nepozostávala z opakovania určených činností, ale sa odvíjala od potrieb

programu, W. kontaktné body, C. F.), IS na základe schváleného ročného plánu práce. Výkon činností
nepozostával z opakovania určených činností, ale z konkrétnych požiadaviek programu. Činnosť, ktorá
vyplývala z programu nemala povahu opakovaných výkonov, išlo o zabezpečenie plnenia programu na
základe už schváleného ročného plánu prác.

22. Návrh na zmluvnú spoluprácu a jej formu prišiel zo strany žalovaného, teda išlo o dispozitívnu
možnosť zmluvných strán uzatvoriť zmluvný vzťah, ktorý nie je v rozpore so zákonmi v SR. Uzavretie
zmluvy so žalobcom (t.j. nie pracovnej zmluvy), bolo rozhodnutím vedenia žalovaného z dôvodov, aby
sa zbytočne nenavyšoval rozpočet žalovaného v roku 2008. Program bol novou aktivitou, ktorá nespadá
pod zákonom stanovené činnosti H., zmluva bola uzavretá dňa 14.07.2008 v súlade s ustanoveniami

Obchodného zákonníka s odkazom na ust. § 1 ods. 3 posledná veta Zákonníka práce. Odmeny
poskytovateľov služieb programu sa vyplácali nie z rozpočtu žalovaného, ale z národných príspevkov
XX členských štátov a dvoch štátov W., ktoré boli a sú držané na mimorozpočtových účtoch, nakoľko sa
nejednáooperačnýprogramSR,aleoprogramnadnárodnéhocharakteruatenmusíbyťoddelenýspolu
s jeho finančnou základňou od financií, tvoriacich verejné financie SR a teda aj financie žalovaného.

Preto žalovaný navrhol žalobcovi takýto typ zmluvy. Ak žalovaný spochybňuje platnosť tejto zmluvy,
je potrebné, aby konzekvencie vyvodil predovšetkým voči svojmu klientovi, ktorý uviedol žalobcu do
omylu a obohatil sa na škodu žalobcovho majetku, čím naplnil skutkovú podstatu trestného činu podvodu
podľa § 221 Trestného zákona. K námietkam žalovaného, ktorý rozporuje platnosť zmluvy v súvislostis aplikáciou ustanovení Zákona o verejnom obstarávaní, žalovaný ako verejný obstarávateľ, ak bol
povinný obstarávať, aj keď v danom prípade sa Zákon o verejnom obstarávaní neaplikoval, žalovaný a
nie žalobca naplnil skutkovú podstatu trestného činu. Preto takáto neplatnosť právneho úkonu by mala

byť kvalifikovaná podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka a nie podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t.j.
dôvodu neplatnosti sa môže s úspechom dovolávať len sám podvedený účastník zmluvy v zmysle §
40a Občianskeho zákonníka a zostáva len na ňom, či sa dovolá omylu právneho úkonu, ktorý u neho
žalovaný vyvolal. Ide o relatívnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

23. K časti absencie žalobcu na výkon služieb žalobca uviedol, že zmluva bola uzavretá dňa 14.07.2008
a v živnostenskom registri SR je zápis na povolenie podnikania pre žalobcu od 24.07.2008, čo
predstavuje rozdiel 9 dní. Žalobca však práce reálne vykonával až od 14.07.2008. Žalobca sa so
žalovaným ústne dohodli, že žalobca bude v zmluve vystupovať ako fyzická osoba - podnikateľ. Zmluva
však bola uzatvorená v časovej tiesni, keď žalobca ešte nebol držiteľov oprávnenia na živnostenské
podnikanie, a preto zmluva bola uzavretá v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka a nie v

zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca bol v dobrej viere, že zmluvu uzatvára ako
podnikateľský subjekt s právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Žalobca preto nenaplnil skutkovú
podstatu trestného činu neoprávneného podnikania, pretože k tej zo subjektívnej stránky sa vyžaduje
úmysel. Tento však v danom prípade absentoval, keďže už na deviaty deň žalobca disponoval svojim
živnostenským oprávnením. V prípade naplnenia ďalšieho pojmového znaku citovaného trestného činu,

resp. prečinu je potrebné, aby páchateľ neoprávnene podnikal (sústavná činnosť) v malom rozsahu. V
danom prípade necelých 9 dní nie je sústavnou činnosťou. Zároveň sa žalobca vyjadril k DPH, s ktorou
sa rátalo v rámci schváleného rozpočtu programu. Žalobca v čase, keď nespĺňal zákonné podmienky v
zmysle Zákona o DPH (t.j. nedosiahol príslušný obrat za posledných predchádzajúcich 12 mesiacov),
nebol povinný vystavovať faktúru s DPH, po splnení zákonnej výšky obratu sa žalobca stal platcom

DPH a ním vystavená faktúra musela obsahovať DPH. Je preto irelevantné tvrdenie žalovaného, že
zmluva bola neplatná z dôvodu chýbajúcej náležitosti DPH. Identické sa vzťahuje aj na IČO, ktoré bolo
pridelené žalobcovi neskôr, teda až po uzavretí zmluvy. Po tom, čo IČO-om disponoval, informoval
o tejto skutočnosti žalovaného. Zdôraznil, že žiadna faktúra, na ktorej bola uvedená DPH, nebola
žalobcovi preplatená, nakoľko na pridelenie IČO, čo však nie je povinnosťou mať IČO a DIČ je potrebné

čakať, na faktúrach ju žalobca uvádzal až po ich obdržaní a následne doložil žalovaného doklad o ich
pridelení. Všetky faktúry prešli kontrolou na základe internej smernice o obehu účtovných dokladov a
boli skontrolované aj auditorskou spoločnosťou Ernest & Young Slovakia, s.r.o.

24. K časti verejné obstarávanie žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaného sa netýkajú merita sporovej

veci. Napriek tomu uvádza, že za verejné obstarávanie zodpovedá žalovaný ako verejný obstarávateľ
a jeho príslušný organizačný útvar v zmysle príslušných interných smerníc. Následne žalobca uviedol
stručnú charakteristiku programu z pohľadu európskych nariadení a z dôvodu nemožnosti aplikácie
ustanovení ZVO. Zdôraznil, že žalovaný ako hosťujúca inštitúcia riadiaceho orgánu programu nebol
povinný postupovať v súlade s ustanoveniami Zákona o verejnom obstarávaní, a preto ani neporušil

ustanovenie ZVO okrem iného i z dôvodu, že EK ako exekutívny orgán EÚ delegovala svoje právomoci a
kompetencie na riadení, realizáciu a implementáciu celého programu v rámci EÚ, na žalovaného, keďže
ide o nadnárodný program. Takýto postup bol zvolený z dôvodu, že sa jedná o iniciatívu spoločenstva,
pričom EÚ nie je subjektom medzinárodného práva. Žalovaný ako hosťujúca inštitúcia riadiaceho
orgánu mala právo podpísať 27 + 2 medzinárodných bilaterálnych zmlúv. Zdôraznil, že programom sa

neposkytujú služby SR alebo žalovanému, pretože sa jedná o nadnárodný program. Žalovaný nebol
vymenovaný do pozície riadiaceho orgánu vládou SR, ale prostredníctvom súťaže viacerých členských
štátov EÚ, o čom rozhodol nadnárodný monitorovací výbor v marci 2008 vo X.. Všetky finančné
prostriedky použité a poukázané na účel programu zo strany EK a z národných príspevkov 27 členských
štátov a 2 štátov W. sú MF SR ako certifikačným orgánom držané na mimorozpočtových účtoch, pretože

sa nejedná o operačný program SR, ale o program nadnárodného - medzinárodného charakteru a ten
musí byť oddelený spolu s jeho finančnou základňou od financií tvoriacich verejné financie SR, a teda
aj financie žalovaného. Preto žalobca nebol zodpovedný za to, či žalovaný bol alebo nebol povinný
aplikovaťustanoveniaZákonaoverejnomobstarávaní.Žalobcazdôraznil,žebolnazákladepohovorova
jehoprofesionálnychskúsenostíoslovenýzástupcomštatutárnehoorgánužalovanéhonadanúpozíciua

jeho účasť v programe bola oznámená monitorovaciemu výboru a EK na zasadnutí MV v G. 20.11.2008.
Žalobca poukázal na list L.. U. X. ako vedúceho právneho oddelenia žalovaného zo dňa 05.11.2009.
ZároveňžalobcaspochybnilvýpoveďL..U.X.akosvedkažalovaného,keďsvedoknevypovedalvsúlade
s jeho právnymi názormi, ktoré uviedol v predmetnom liste a nevypovedal ani v súlade so skutočnosťou.Navyše, podľa § 148 Zákona o verejnom obstarávaní platného a účinného v rozhodnom čase, ÚVO
nepodal návrh na určenie neplatnosti zmlúv obsiahnutých v protokole. ÚVO svojim konaním nemal za
to, že žalovaný uzatvoril neplatné zmluvy. Žalovaný ani nedostal sankciu v podobe pokuty.

25. Žalobca k časti zosúladenosť konania uviedol, že táto argumentácia žalovaného nesúvisí s meritom
veci a žalovaný sa odkláňa od skutkovej podstaty, ktorou je neplnenie záväzkov z platne uzatvorenej
zmluvy.

26. K časti nereálnosť rozsahu prác vo výkazoch žalobca uviedol, že zmluva nedefinovala povinnosť
odpracovať 8 hodín denne od - do. Podľa zmluvy mal byť žalobca k dispozícii 8 hodín denne, tiež
nie je uvedené miesto výkonu práce, nie je jednoznačne stanovené, že práce majú byť vykonávané v
priestoroch žalovaného. Žalobca ak aj bol u lekára, prípadne sa na jeho strane vyskytla iná prekážka v
jehopráci,prácusižalobcavykonalvdanýpracovnýdeňbuďužalovanéhoalebodoma,prostredníctvom
svojho notebooku a na maily. V prípade potreby žalobca zostal v práci dlhšie a tak došlo k navýšeniu

počtu hodín. Žalobca pracoval na konkrétnom zadaní, ktoré si vyžadovalo dlhodobejšie vynaloženie
energie a času žalobcu, ktoré sa opakovalo a zároveň sa činnosti vykonávané žalobcom obsahovo
podobali. Ak žalobca dlhodobo pracoval na jednom konkrétnom opakujúcom sa zadaní je logické, že
mohlo dôjsť k opakovaným činnostiam, ktoré nie sú v rozpore s opisom miesta, zmluvou, interným
manuálom procedúr. Kopírovať opakujúcu sa činnosť nie je zakázané. Ak žalovaný rozporuje náplň

agendy finančného managera, k tomu žalobca uviedol, že agenda finančného managera znamená
všetko, čo je popísané v systéme riadenia dokumentov a podkladov nachádzajúcich sa u žalovaného
a prislúcha žalovanému ako RO, ako aj internému manuálu procedúr, a pod. Žalobca na prípravu
aktuálneho výkazu za konkrétne obdobie používal aj výkazy za predchádzajúce obdobia. Činnosti
vyplývali z povahy rozhodnutí monitorovacieho výboru, pričom niektoré činnosti sa opakovali a vyplývali

zo zadefinovateľných činností z prijatých dokumentov - systém riadenia, interný manuál procedúr,
metodický pokyn. Žalobca nebol finančný manager programu. Z podstaty programu vyplýva, že je
manažovanýafinancovaný27členskýmištátmiEÚ.Žalobcazodpovedázafinančnéoperácieprogramu,
čo je potvrdené aj listinným dôkazom - náplň práce. Žalobca tiež robil podporu finančných operácií
v rámci finančného managementu programu, teda nebol zodpovedný za celý finančný management

programu. Žalovaný v súvislosti s preukázaním nedodania služieb nijako nespochybňuje prevzaté
služby, podložené časovým a vecným výkazom prác pred júnom 2009, ktoré boli zo strany žalovaného
prevzaté, podrobené vnútornému postupu kontroly a zároveň aj uhradené. Zdôraznil, že ich spoločnosť
Ernest & Young Slovakia, s.r.o. spolupracovala s finančným managerom a na tabuľkách, či pie chartoch,
flow chartoch a podobne pracovali viacerí, nielen sám žalobca. Žalobca poskytoval súčinnosť, mal

pracovné rokovania so zástupcami spoločnosti Ernest & Young Slovakia, s.r.o. a bol povinný ich
informovať o prijatých dokumentoch na národnej a nadnárodnej úrovni. Išlo o prípravu podkladov z
jednotlivých účtovných dokladov, ich dopracovanie, doplnenie a následná kontrola, keď sa príslušná
tabuľka s výdajmi dostala späť ku žalobcovi. Tento proces sa opakoval aj niekoľko krát. Činnosť
finančného managera je detailne popísaná v internom manuáli procedúr, a preto žalobca nemusel

vypisovať do výkazu detailne rovnako tak ako ostatní, pretože nie je potrebné opisovať napísané. Aj
v prípade check listu, aj keď ho žalobca nepripravil, bol povinný z účtovného a finančného hľadiska
ho bod po bode, položku po položke odkontrolovať. Žalobca tak odpracoval 200 dní. Zdôraznil, že v
predchádzajúcom programe C. I boli predkladné výkazy, ktoré neboli tak podrobne spracované ako
výkazy pracovníkov programu a napriek tomu odmeny boli vyplatené. V prípade programu C. I celú

realizáciu, t.j. kontrolu, audit, certifikáciu programu zabezpečovala súkromná obchodná spoločnosť, a
preto v snahe transparentnosti programu bola do programu involvovaná verejná správa. Žalovaný do
dnešného dňa výsledky a výstupy vykonanej a uznanej práce používa. Žalovaný doposiaľ neobjasnil,
ako bolo možné vykonať zo strany žalovaného všetky činnosti potrebné pre získanie auditu súladu zo
strany EK, pokiaľ by služby nevykonával samotný žalobca.

27. K časti absencia podpisu a schválenie výkazov žalobca zdôraznil, že výkazy podpisovala C..
F., neskôr E.. O. a nie C.. V.. Rovnako sa postupovalo i v prípade zamestnancov IS (C.-F.). Išlo o
podpisovanie v rámci programu žalovaného ako RO a nie žalovaného ako BSK. C.. F. podpisovala
výkazy aj iným osobám, ktoré pracovali pre program, ich výkazy žalovaný nerozporuje a odmena

bola týmto osobám bez problémov vyplatená. C.. F. nemala mať prečo písomné poverenie, plnú moc,
prípadne iný písomný súhlas od predsedu BSK, keďže C.. F. podpisovala výkazy a konala v
rámci svojich kompetencií, udelených jej programom a nie predsedom samosprávneho kraja. Žalovaný
účelovodezinterpretujedanéokolnostiatýmstierahranicumedzižalovanýmakosubjektomsamosprávya žalovaným ako RO v rámci programu. Pán C.. V. podpisoval výkazy len pani C.. F., resp. ich
jej podpisovala pani P.. V., aby nedošlo ku konfliktu záujmov. Žalovaný v súvislosti s preukázaním
nedodania služieb nijako nespochybňuje prevzaté služby.

28. K časti náhrady škody žalobca uviedol, že žalovaný nepreukázal, že mu vznikla reálna škoda a
nepreukázal kauzálny nexus, teda príčinnú súvislosť medzi škodou skutočnou a konaním subjektu.
Naopak, práve žalobcovi konaním, resp. nekonaním žalovaného v rozpore s obsahom zmluvy vznikla
škoda. Zdôraznil, že finančné prostriedky programu neboli prostriedkami žalovaného ako BSK, ale

ako RO (riadiaceho orgánu), boli to prostriedky 27 členských krajín, na základe čoho boli pracovníci
programu vybraní na európskej úrovni. Žalobca bol predstavený na rokovaní monitorovacieho výboru a
tam bolo uvedené, že bude zastávať uvedenú pozíciu, nakoľko došlo k jej presunu z IS na žalovaného
ako RO. Žalobca mal za to, že konajúci súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, vyhovel účastníkom konania prednášať ich ústne prednesy, písomné podania, navrhovať
dôkazy a obidvom účastníkom poskytol v dostatočnej miere priestor a čas na ich vyjadrenie a vykonanie

dôkazov. K výške odmien uviedol, že žalovaný nebral do úvahy tú skutočnosť, že odmena v zmysle
obdobných zmlúv sa pohybovala od 3000,- do 15.000,- eur za mesiac, navyše i pri zmluve Ministerstva
financií v roku 2008, ktoré podpísalo so spoločnosťou U. N. si predmetná spoločnosť účtovala sumu
135,- eur na pracovníka za hodinu školenia, čím za jeden deň práce pri 6-hodinovom časovom fonde
vyšiel na sumu 810,- eur, čo táto čiastka predstavuje viac ako 2,7 krát vyššiu odmenu ako odmena

žalobcu. Odmeny pre všetkých pracovníkov programu, t.j. nielen pre slovenských ale aj zahraničných
pracovníkov boli akceptované a preplácané z verejných prostriedkov členských štátov, odsúhlasené na
nadnárodnom monitorovacom výbore a na európskej komisii v V..

29. K vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa 01.10.2013 vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho

právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zo dňa 29.10.2012 uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava
svojej doterajšej argumentácie, použitej v doterajšom konaní v spore.
K závislej práci a neplatnosti zmluvy poukázal na systém riadenia a implementácie operačného systému

C. II na obdobie 2007 až 2013 (systém riadenia), pričom okrem tam vymedzených hlavných úloh je
RO zodpovedný aj za vytvorenie vhodného kontrolného systému, vrátane systému vnútornej finančnej
kontroly. Podľa zmluvy sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému na základe jeho požiadaviek
podporu pri finančnom riadení OP C. II v zmysle prílohy č. X a spolupracovať na riadení a implementácie
OP C. II a preberal zodpovednosť za finančné riadenie a reportovanie OP C. II, pričom za vykonané

služby bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odmenu vo výške 290,- eur za jeden pracovný deň,
maximálne 22 pracovných hodín. Žalovaný ako RO mal v rámci OP C. II jasne definované úlohy,
pričom úlohy, ktoré vykonával žalobca boli vykonávané na pokyn žalovaného, pretože ak by žalovaný
neuzavrel so žalobcom zmluvu, žalobca by nebol vykonával v rámci OP C. žiadnu z činností, ktorá
spočívala v poskytovaní služieb. Ak boli na činnosť RO určené finančné prostriedky, boli to prostriedky

RO, vrátane celého technického zabezpečenia určeného na akúkoľvek činnosť RO a teda aj na
činnosť žalobcu, vykonanú pre žalovaného. A preto žalovaný mal za to, že činnosť, ktorá spočívala v
poskytovaní služieb, ktorú vykonával žalobca pre žalovaného napĺňala všetky pojmové znaky závislej
práce. Zmluva s poukazom na judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/144/2010 a sp.zn.
5Cdo/208/2010) mala ako simulovaný právny úkon vykazovať minimálne náležitosti definované ako

podstatné náležitosti pracovnej zmluvy podľa § 43 a nasl. Zákonníka práce, čo však splnené nebolo,
a preto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca zmluvu nemohol v žiadnom prípade
uzavrieť v dobrej viere, nakoľko žalobca v čase podpísania zmluvy nebol oprávnený na výkon činnosti,
na ktorých poskytnutie sa zmluvou zaviazal. Poukázal na ust. § 2 Zákona o živnostenskom podnikaní, v
zmysle ktorého živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene na vlastnú

zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Zároveň
poukázal na ust. § 10 ods. 1 a 2 živnostenského zákona. Žalobca nebol oprávnený na výkon činnosti od
uzavretia zmluvy až do získania živnostenského oprávnenia a v tom čase konal v rozpore so zákonom.
V tejto časti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Ncdo/11/2009. Tým, že
žalobca uzavrel zmluvu bez živnostenského oprávnenia došlo k rozporu so živnostenským zákonom.

30. K jednotlivým prípadom odmien iných osôb, na ktoré žalobca poukazuje, žalovaný uviedol, že nejde
o osoby, ktoré vykonávali činnosti v rámci OP C. II pre RO ale pre sekretariát OP C. II (pán N. a pán U.).
Tieto prípady preto nie je možné stotožňovať. Poukázal na vec vedenú na OS BA II sp.zn. 11C/201/2010a na svedeckú výpoveď E.. R. O. s tým, že po ukončení spolupráce so žalobcom s týmito osobami boli
uzatvárané pracovné zmluvy, nie zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, pričom odmena bola
1800,- eur za kalendárny mesiac.

31. Žalovaný mal za to, žalobca bol povinný výsledok svojej činnosti zaznamenávať denne v dennom
výkaze prác, i keď zo zmluvy jednoznačne nevyplýva miesto výkonu práce, ale z knihy príchodov a
odchodov, ktorú vypĺňal a podpisoval žalobca u žalovaného je zrejmé, kedy mal žalobca vykonávať
služby v sídle žalovaného a konkrétne dňa 27.08.2009 žalobca nemohol poskytovať služby na

pracovisku žalovaného, nakoľko to je v rozpore so skutočným stavom, nakoľko v daný deň bol žalobca
doma z dôvodu zdravotných problémov. Mal za to, že žalobca preto v podkladoch dôležitých pre
vyčíslenie jeho odmeny uvádzal zavádzajúce informácie, z čoho vznikajú vážne pochybnosti o rozsahu
práce žalobcu, ktoré mal vykonať pre žalovaného. Žalovaný naďalej zotrval na svojej argumentácii, že
žalobca nemohol vykonávať v rámci deviatich dní v rovnakom poradí a v rovnakom časovom rozsahu
totožné činnosti. Mal za to, že žalobca činnosť „agenta finančného managera“ vo svojich výkazoch práce

uvádzal účelovo v prípadoch, keď nevedel preukázať výkon žiadnych iných konkrétnych činností, ktoré
malvdanédnivykonať.Žalobcasažiadnymspôsobomnevyjadrilkukonkrétnymnámietkamžalovaného
ohľadom jednotlivých činností, ktoré si žalobca zosobnil napriek tomu, že dané činnosti boli vypracované
osobami inými ako je osoba žalobcu.

32. K podpisovaniu jednotlivých výkazov, keďže ako klient je v zmluve označený žalovaný, zastúpený
svojim štatutárnym orgánom, výkazy práce nebola oprávnená podpisovať žiadna osoba, ktorá na to
mala byť poverená žalovaným, ale za žalovaného by bola oprávnená konať a teda aj za žalovaného
podpisovať výkazy práce osoba iná ako štatutárny orgán len v prípade, že by na také konanie bola daná
osoba splnomocnená v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca je povinný

predložiť, preukázať plnomocenstvo každej osoby, ktorá mu daný výkaz práce podpísala. Opätovne
žalovaný poukázal na rozhodnutie súčasného predsedu Bratislavského samosprávneho kraja C.. P.
I. zo dňa 23.12.2009, ktorý s okamžitou účinnosťou zrušil všetky plnomocenstvá a poverenia vydané
zamestnancov BSK v mene Bratislavského samosprávneho kraja. Keďže predpokladom na vyplatenie
odmeny v zmysle zmluvy žalobcovi, je žalovaným schválený a podpísaný výkaz práce, žalobcovi

nemohol vzniknúť právny nárok na zaplatenie odmeny v zmysle výkazov práce, pretože ani pri jednom
výkaze práce nie je splnená základná zmluvná podmienka pre jej vyplatenie žalovaným. K faktúram
vystaveným žalobcom a k omeškaniu žalovaného, tento poukázal na § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z.
o cenách, ako aj na čl. 4 ods. 2 predmetnej zmluvy, keď žalobca vystavoval faktúry za ním deklarované
činnosti v rozpore so zmluvou, nakoľko odmena podľa zmluvy zahŕňala aj prípadnú DPH, keďže strany

sa v zmluve nedohodli inak. Žalobca vystavoval faktúry v rozpore so Zákonom o cenách.

33. Žalovaný si v rámci kompenzačnej námietky uplatnil jednostranný zápočet v zmysle § 98 OSP, a
to vo výške žalobcom uplatnenej žalovanej istiny, avšak súd sa bližšie týmto zápočtom nezaoberal.
Zároveň zdôraznil, že platby z Európskej komisie, uhrádzané za účelom zabezpečenia funkčnosti OP

C. II majú formu zálohovej platby, zálohová platba predstavovala počiatočný pracovný kapitál, ktorý
pokrývalvýdavkynarozbehnutieoperačnýchsystémov,pričomkaždúpriebežnúplatbu,aleajzáverečnú
platbu Európska komisia prevedie len na základe skutočne vynaložených výdavkov prijímateľom.
Prijímateľ následne uhradí výdavky dodávateľovi z vlastných zdrojov/poskytnutej zálohovej platby.
Zároveň žalovaný poukázal na jeho postavenie ako RO v otázke financovania OP C. II a následne i

na postavenie žalobcu v rámci organizačnej štruktúry RO a jeho povinnosti vyplývajúce z postavenia
finančného managera. Zdôraznil, že žalobca predmetnou zmluvou prevzal zodpovednosť za finančné
riadenie a finančné reportovanie OP C. II, t.j. bol povinný dodržiavať všetky povinnosti a obmedzenia,
ktoré vyplývali žalovanému ako RO a v prípade porušenia týchto povinností žalobca nesie zodpovednosť
za takto spôsobenú škodu tak, ako to ustanovuje zmluva. Žalobcom overené schválené a podpísané

žiadosti o priebežnú platbu certifikačným orgánom boli zamietnuté a žalovaný musel z vlastných
rozpočtovýchprostriedkov,t.j.zrozpočtuBSKuhradiťneoprávnenévýdavkyvcelkovejsume262.061,85
eur; suma v prvostupňovom konaní bola stanovená vyššia, nakoľko v tom čase nebolo zrejmé, v akej
výške bude žalovaný povinný vrátiť neoprávnene vynaložené finančné prostriedky. Zdôraznil, že žalobca
v pozícii finančného managera schvaľoval a dával príkazy na úhradu neprimerane vysokých odmien,

musel si byť vedomý hrubého porušenia stanovených limitov osobám, ktoré boli spriaznené s jeho
osobou, keď C.. Y. F. odobrovala toto konanie žalobcu. K týmto skutočnostiam súd prvej inštancie
nezaujal stanovisko a tým porušil ust. § 132 OSP.34. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca podaním zo dňa 08. 02.
2017 a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalobca
uviedol,žesavplnomrozsahupridržiavavšetkýchpísomnýchpodaníaústnychprednesovvdoterajšom

súdnom konaní. Žalovaný ani v odvolaní a ani vo vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti a
nepredkladá žiadne nové dôkazy, spôsobilé riadne preukázať dôvod na zamietnutie žaloby. Účelovo
zahlcujesúdyrozsiahlymiaduplicitnýmipodaniamiscieľomnevenovaťsamerituveci.Žalobcazdôraznil
v súvislosti s namietanou absolútnou neplatnosťou zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 14. 07. 2007, že
táto zmluva bola uzavretá v zmysle § 269 ods. 1, v súbehu s ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Zároveň poukázal na ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a uviedol, že zmluva podľa Obchodného
zákonníka môže byť uzavretá aj medzi nepodnikateľmi. Avšak zmluvný vzťah medzi stranami sporu
bol podriadený Obchodnému zákonníku. K námietke žalovaného o uzavretí riadnej pracovnej zmluvy
žalobca uviedol, že bolo zodpovednosťou žalovaného pred uzavretím akejkoľvek zmluvy posúdiť, akým
právnym režimom sa má daný zmluvný vzťah spravovať. Nie je dôvod prenášať zodpovednosť za
uzavretie nesprávneho zmluvného vzťahu, žalovaným na žalobcu. Aby mohlo dôjsť k naplneniu legálnej

definície závislej práce je potrebné, aby všetky jej znaky boli splnené súčasne kumulatívne. Pretože
v čase plnenia zmluvy žalobca vystupoval v postavení fyzickej osoby - podnikateľa, logicky potom
nemohol vykonávať závislú prácu podľa Zákonníka práce. Súd prvej inštancie jednoznačne presvedčil
a odôvodnil z akého dôvodu nie je možné zmluvu o poskytovaní služieb považovať za neplatnú a
s touto argumentáciou sa žalobca v plnom rozsahu stotožňuje, aj pokiaľ sa týka postavenia žalobcu

ako podnikateľa. K výkazom práce a k ich podpisovaniu žalobca poukázal na samotný výsledok
poskytnutých služieb zo strany žalobcu. Zdôraznil, že žalobca nebol finančný manažér programu, keďže
z podstaty programu vyplýva, že je manažovaný a financovaný 27 členskými štátmi EÚ. Žalobca bol
podľa programu zodpovedný za finančné operácie programu, čo je potvrdené aj náplňou práce. Žalobca
robil podporu finančných operácií v rámci finančného managementu programu, nebol teda zodpovedný

za celý finančný management programu. Naopak žalovaný ako RO vykonával úlohy stanovené v článku
60 nariadenia (ES) číslo XXXX/XXXX s výnimkou tých, ktoré sa týkajú riadenia operácií a výdavkov vo
vzťahu k vnútroštátnym predpisom a predpisom spoločenstva. Finančné hospodárenie VKS ako RO a
IS kontroloval prvostupňový kontrolór EY v zmysle článku 16 nariadenia a nie žalobca. K podpisovaniu
výkazov žalobcu, tieto podpisoval len C.. F. a pani E.. O., nie pán C.. V., rovnako sa postupovalo

i v prípade zamestnancov IS (C. F.). Vychádzalo sa zo systému organizačnej štruktúry a príslušnej
hierarchie v rámci podpisovania schvaľovania dokumentácie v rámci programu žalovaného ako RO v
rámci programu, a nie žalovaného ako BSK. K údajnej náhrade škody a započítaniu uviedol, že niet
logiky v argumentácii žalovaného vo veci vzniku údajného nároku na náhradu škody voči žalobcovi
na takýto hmotnoprávny úkon, akým je započítanie, je potrebné splniť viacero podmienok, nie len

stroho konštatovať tieto skutočnosti. Žalovaný v konaní nepreukázal vznik nároku na náhradu údajnej
škody. Žalobca nie je zodpovedným subjektom za vznik akejkoľvek škody na strane žalovaného.
Keďže nepreukázal existenciu vzniku škody nemôže sa žalovaný domáhať započítacieho prejavu proti
pohľadávke žalobcu. Preto obrana žalovaného vo forme námietky započítania nie je dôvodná.

35. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

36. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom v časti merita veci, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).

37. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesno-právneho

žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje z dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.38. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniam,pričomvýsledkyhodnoteniadôkazovmajúbyťajsúčasťouodôvodneniarozsudku,
keď z ust. § 157 ods. 2 OSP (právny predpis platný do 30. 06. 2016) vyplýva súdu povinnosť v

odôvodnení jeho rozsudku jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd
má za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, keď na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. V zmysle článku X ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudským práv a základným slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva
na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil z jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v
súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré jasne, stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
Namietaným rozhodnutím nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces, ktorý zahrňuje i
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam i rozhodnutie riadne odôvodnil, vyhodnotil dôkazy v zmysle ust.
§ 132 OSP (procesný právny predpis platný do 30. 06. 2016, následne na základe vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a preto námietka žalovaného v tomto smere nie je dôvodná.

39. Neobstojí námietka žalovaného o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu, že služby, ktoré mal
žalobca vykonávať v zmysle zmluvy, spĺňali definičné znaky závislej práce. Okrem dôvodov, ktoré
uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie uvádza nasledovné: Pracovná zmluva ako dvojstranný právny úkon je právnou skutočnosťou,
ktorá zakladá pracovnoprávny vzťah a determinuje jeho existenciu. Pracovnú zmluvu nie je možné
v súlade s § 1 ods. 3 Zákonníka práce nahradiť iným zmluvným typom napr. podľa Občianskeho
alebo Obchodného zákonníka. Zákonník práce v ust. § 18 zakotvuje, že zmluva je uzatvorená, len
čo účastníci dohodli na jej obsahu. Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi

zamestnávateľom a zamestnancom (§ 42 ods. 1 Zákonníku práce) ak došlo k platnému založeniu
pracovného pomeru. Obsahom takejto dohody musia byť podstatné obsahové náležitosti pracovnej
zmluvy podľa § 43 Zákonníka práce. Medzi podstatné obsahové náležitosti patria: deň nástupu do práce,
miesto výkonu práce, druh práce a jeho stručná charakteristika a mzda. Podstatou definície závislej
práce je, že musí splniť všetky definičné znaky, ktoré sú jej určené. Ak nespĺňa hoci len jeden z nich,

nemožno hovoriť o výkone závislej práce. Správne žalobca poukázal na tú skutočnosť, že jeho práca
nepozostávala z opakovania určených činností, pretože sa odvíjala od potrieb programu (C. 2), išlo o
konkrétne požiadavky samotného programu a účelom programu nebolo zabezpečenie opakovaných
činností. Navyše pokiaľ žalovaný v priebehu prvostupňového konania uvádzal, že žalobca uzatvoril
zmluvu namiesto pracovnej zmluvy, čím simuloval jeden právny úkon, ktorým zastieral iný právny

úkon, odvolací súd uvádza, že z uzatvorenia pracovnej zmluvy, ktorou sa pracovný pomer zakladá,
naopak vznikajú práve zamestnávateľovi ďalšie povinnosti. Medzi ne patria povinnosť zamestnávateľa
platiť sociálne a zdravotné poistenie a daň z príjmu zamestnanca. V praxi preto práve na strane
zamestnávateľa dochádza k disimulovaným právnym úkonom, práve z dôvodu ďalších povinností
zamestnávateľa voči tretím subjektom (orgánom štátnej správy), keď s existenciou pracovného pomeru

sú spojené i ďalšie náklady pre zamestnávateľa, ktorý je ich povinný odvádzať a to bez ohľadu na
kvalitu práce, ktorú zamestnanec vykonáva. Práve zo strany zamestnávateľov vznikajú početné snahy k
obchádzaniupracovnéhopomeruavyužívaniuinýchzmluvnýchtypov,vďakaktorýmsúzamestnávatelia
oslobodení od ďalších nákladov. Na základe predloženej zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej medzi
stranami sporu dňa 14. 07. 2008 vyplýva, že nedošlo k vzniku pracovného pomeru medzi žalobcom

a žalovaným ako zamestnancom a zamestnávateľom, pričom zmluvné strany si v zmysle slobodnej
vôle dohodli na príslušný zmluvný vzťah zmluvu o poskytovaní služieb, ktorej sa žalobca zaviazal
poskytnúť žalovanému, práve na základe požiadaviek samotného žalovaného, podporu pri finančnom
riadení nadnárodného programu C. II. Žalobca sa zaviazal poskytovať žalovanému služby, mesačne
zaznamenávať ich rozsah a žalovaný sa zaviazal platiť žalobcovi mesačne odmenu za poskytované

služby v dohodnutej výške 290,- eur za jeden pracovný deň. Tak ako uviedol súd prvej inštancie
predkladateľom takejto zmluvy, s ktorou dobrovoľne súhlasili obe zmluvné strany, bol práve žalovaný.
Žalovaný nepredložil žalobcovi návrh na uzavretie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. iného právneho úkonu
- pracovnej zmluvy. Námietka žalovaného, že služby, ktoré boli predmetom zmluvy a na ktorých výkonsa žalobca zaviazal mali spĺňať definičné znaky závislej práce v zmysle Zákonníka práce, a keďže
závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, súd prvej inštancie podľa žalovaného
mal prihliadať na uvedené charakterové znaky služieb, a následne rozpor so zákonnou úpravou

vyhodnotiť v zmysle § 39 OZ, je podľa odvolacieho súdu, vzhľadom na vyššie uvedené nedôvodná. Súd
prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými vznesenými námietkami
žalovaného, a to i pokiaľ sa týka skutočnosti, že žalobca nedisponoval príslušným živnostenským
oprávneným v čase podpisu zmluvy, k tejto námietke správne prvej inštancie uviedol, že zmluvu uzavrel
samotný žalobca ako poskytovateľ služieb v zmluve, a túto zmluvu žalobca následne aj podpísal.

Žalovaný mal teda vedomosť o tom, že žalobca v čase podpisu predmetnej zmluvy nedisponuje
živnostenským oprávnením, napriek tomu túto skutočnosť vytýka výlučne žalobcovi. V tomto smere
možno súhlasiť so stanoviskom samotného žalobcu, že žalobca nenaplnil skutkovú podstatu trestného
činu neoprávneného podnikania, nakoľko u neho absentuje úmysel, keď žalobca následne podal po
podpise zmluvy žiadosť na príslušný živnostenský úrad o vydanie živnostenského oprávnenia, pričom
obdobie od reálneho vykonávania prác do zápisu na povolenie podnikania nemožno vyhodnotiť ako

sústavnú činnosť.
Pokiaľ žalovaný uvádza, že návrh zmluvy mal byť účelovo pripravený okrem žalobcu i osobami C..
Y. F. a P.. U. B. a súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosti o spriaznenosti a prepojenosti
žalobcu a týchto osôb, súd prvej inštancie poukázal na konanie žalobcu a ďalšie s ním spriaznené
osoby. V odôvodnení svojho rozhodnutia (viď strana 12 odôvodnenia rozsudku), preto odvolací súd v

podrobnostiach odkazuje na dôvody súdu prvej inštancie. To isté sa týka i námietky žalovaného ohľadom
rozsahu prác v jednotlivých výkazoch. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, zároveň dodáva, že odôvodnenie rozhodnutia musí dať odpoveď na podstatné (zásadné)
otázky a námietky, ktoré spochybňujú závery napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,

súvisiace s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. K námietke žalovaného, že je
pochybnosť u žalobcu, keď tento u dvoch rôznych mesiacoch nemohol vykonávať v rámci 9 dní v
rovnakom poradí totožné činnosti, najmä s poukazom na email z 27. 08. 2009 a z 23. 09. 2009, kedy
žalobca mal byť u lekára a tiež pokiaľ poukazoval na jeho činnosť „agenda finančného manažéra“,
odvolací súd poukazuje na uzavretú zmluvu o poskytovaní služieb (čl. X-XX spisu) z ktorej nevyplýva

povinnosť žalobcu v presne stanovenom čase pre žalovaného poskytovať služby, správne podotkol
žalobca, že podľa predmetnej zmluvy má byť k dispozícii 8 hodín denne a keďže miesto výkonu práce
v predmetnej zmluve nie je uvedené, nie je jednoznačne stanovené, že práce majú byť vykonávané v
priestorochžalovaného.Pokiaľzlistupríchodovaodchodovužalobcumalovyplynúť,žetietodninapriek
tomu vykonával činnosť pre žalovaného odvolací súd má za to, že bolo vecou C.. Y. F. a následne pani

O., ktoré výkazy prác preberali a podpisovali, aby v tomto smere konanie žalobcu preverili, či predmetné
práce žalobca vykonal prostredníctvom svojho notebooku a prostredníctvom mailov, a či tieto práce boli
vykonané a zodpovedajú skutočnému rozsahu prác uvedených v jednotlivých výkazoch žalobcu.

40. Súd prvej inštancie sa zaoberal už i ďalšou námietkou žalovaného uvedenou v odvolaní a to,

že výkazy prác neboli prevzaté a schválené zodpovednou osobou, pričom pokiaľ žalovaný opätovne
poukazuje na rozhodnutie súčasného predsedu bratislavského samosprávneho kraja C.. P. I. zo dňa
23. 09. 2009, toto rozhodnutie žalovaný ani v odvolacom konaní nepredložil, navyše správne súd
prvej inštancie konštatoval, že práve C.. F. a následne i svedkyňa O. boli oprávnené vystupovať v
mene žalovaného v rámci zastrešovania programu C. II. Z vykonaného dokazovania na súde prvej

inštancie vyplýva, že C.. F. podpisovala výkazy v rámci svojich kompetencií, ktoré jej boli udelené
programom, preto nie je zrejmé odvolaciemu súdu, prečo žalovaný, ak má za to, že jeho zamestnanci
mali konať v rozpore s oprávnenými záujmami svojho zamestnávateľa, nevyvodil voči nim žiadne
sankcie a nepodnikol žiadne kroky na ochranu svojich záujmov. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že na podpísaní
jednotlivých výkazov práv žalobcu za žalovaného by bola pani C.. Y. F. oprávnená len za podmienky, že

ju na také konanie vopred splnomocnil vtedajší predseda bratislavského samosprávneho kraja, nebolo
povinnosťou žalobcu predkladať písomné plnomocenstvo, bolo vecou samotného žalovaného, aby v
súvislosti s ním podpísanou zmluvou zabezpečil a schválil zodpovednú osobu za žalovaného, ktorej
žalobca mal v zmysle zmluvy povinnosťou odovzdať výkaz prác. Pokiaľ žalovaný v odvolaní konštatuje,
že nemá vedomosť o udelení písomného plnomocenstva pre C.. Y. F., samotný žalovaný v priebehu

konania neuviedol, kto bol teda zodpovednou osobou za žalovaného vystupovať v jeho mene voči
žalobcovi, kto mal po vykonaní jednotlivých činností žalobcu, potvrdiť svojim podpisom tzv. výkaz prác
poskytovateľovi - žalobcovi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vykonané dokazovanie na súde
prvej inštancii na pojednávaní dňa 30. 11. 2011 a na výpovede C.. F. a svedka V. zo spisu vedenéhopod sp. zn. 19C/79/2010, keď z výpovede svedka C.. X. V. vyplynulo, že žalovaný - bratislavský
samosprávny kraj uspel v súťaži pred T. a I. na realizáciu projektu C., pričom išlo o nadnárodný
projekt, ktorého financovanie bolo vykonané na základe tzv. servisného kontraktu medzi bratislavským

samosprávnym krajom a EÚ v V.. Samotné podmienky pre financovanie tohto projektu boli stanovené
V., pričom bratislavský samosprávny kraj vykonával sekretariát projektu. P. F. zastrešovala sekretariát
a u nej sa zhromažďovali výsledky vykonaných prác, ktoré následne dávala odsúhlasiť spoločnosti W.
& Q. - auditorskej spoločnosti, pričom ak tieto správy boli správne, C.. F. ich posunula ďalej do V..
Svedok zároveň uviedol, že sekretariát projektu C. bol samostatným subjektom, aj keď pani F. bola

zamestnancom bratislavského samosprávneho kraja. Uviedol zároveň, že takýto vzťah na Slovensku
ešte nebol a SR bola prvou krajinou ktorá pristúpila k tomuto projektu a prvýkrát to robil samosprávny
kraj, nakoľko v Rakúsku to robil Úrad spolkového kancelára. V konaní sp. zn. 19C/79/2010 vypovedala
i samotná svedkyňa C.. F., ktorá uviedla, že po vyhlásení výberového konania na program C. II sa
podieľala na príprave podkladov, a potom ako sa žalovaný dozvedel, že tento program získali a to v marci
2008, na jej pôvodné miesto bola prijatá iná pracovníčka a s ňou žalovaný uzavrel novú pracovnú zmluvu

s tým, že 2/3-ový úväzok bol pre C. a 1/3 pre ostatné programy interegionálnej spolupráce. S pánom
Ježom, ktorý pracoval na Dohodu a spolu s ním tento projekt so svedkyňou prezentovali aj v V., tvorili
pracovnú skupinu. Z výpovede svedkyne zároveň vyplynulo, že ona osobne zastrešovala prácu na tomto
projekte, sama preberala aj výkazy aj ich odsúhlasovala, zadávala práce, kontrolovala ich vykonanie.
Zároveň uviedla, že napr. u pána V., ktorý vykonával na Úrade vlády tieto práce mal vyplatené všetky

práce podľa výkazov, ktoré výkazy podpísala len sama svedkyňa, neboli podpísané ani predsedom ani
podpredsedom BSK. Vzhľadom na vyššie uvedené svedkyňa F. podpisovala výkazy a konala v rámci
svojich kompetencií, ktoré jej boli udelené programom C. II. a nie predsedom samosprávneho kraja. K
námietkam žalovaného o nedodržaní postupu v zmysle zákona o verejnom obstarávaní odvolací súd v
plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdom prvej inštancie.

41. Správny jej záver súdu prvej inštancie, pokiaľ posudzoval procesnú obranu žalovaného spočívajúcu
v uplatnení nároku na započítanie jeho údajnej škody vo výške 367 841,60 eur voči pohľadávke žalobcu
v zmysle ust. § 98 OSP (procesný právny predpis platný do 30. 06. 2016).
Podľa § 98 OSP vzájomným návrhom je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju

pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac než čo uplatnil žalobca.
Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.
Vyššie citované ustanovenie v podstate upravuje hmotnoprávny úkon započítania pohľadávok v
priebehu súdneho konania, hmotnoprávny úkon započítania smeruje k zániku záväzku, ktorý má
žalovaný voči žalobcovi. Podľa výšky pohľadávky, ktorá je uplatnená na započítanie sa rozlišujú dve

situácie: V prípade ak žalovaný uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie v menšom alebo práve
rovnakom rozsahu ako je pohľadávka žalobcova, ide o tzv. kompenzačnú námietku. 2. V prípade
ak žalovaný uplatňuje na započítanie pohľadávku vo vyššom rozsahu, ako je pôvodne uplatnená
pohľadávka žalobcova, ide o vzájomný návrh.

42. V danom prípade z obsahu spisu odvolací súd má za preukázané, že žalovaný písomným podaním
zo dňa 26. 03. 2012, doručené súdu prvej inštancie 29. 03. 2012 (čl. XXXX) si uplatnil voči žalobcovi
pohľadávku, spočívajúcu v nároku žalovaného na náhradu škody v sume zodpovedajúcom žalobcom
uplatnenejpohľadávkesnámietkouzapočítaniavzmysleust.§98OSP.Žalovanýzdôraznil,ženámietku
započítania uplatňuje len pre prípad, že by jeho doterajšia obrana nebola úspešná, t.j. pre prípad in

eventum. Uviedol, že započítací prejav vôle žalovaného nevyjadruje v žiadnom prípade započítanie s
okamžitými hmotnoprávnymi účinkami voči žalobcovi a zároveň tiež žiadnym spôsobom nesmeruje k
uznaniu žalobcom uplatneného nároku v tomto súdnom konaní. Žalovaný pokiaľ sa týka pohľadávky,
ktorá mala spočívať v nároku žalovaného na náhradu škody, poukázal na tú skutočnosť, že žalobca
v zmysle zmluvy prebral zodpovednosť za finančné riadenie a finančné reportovanie programu C. II,

pričom žalovanému ako riadiacemu orgánu OP C. II nebola priznaná refundácia finančných výdavkov
v celkovej sume 367 841,60- eur, ktorá suma spočívala v nákladoch na výplatu od mien osôb, pre
ktoré riadiaci orgán vykonávali zmluvne dojednané činnosti. Túto sumu žalovaný hradil z vlastných
rozpočtových prostriedkov, čím mu vznikla skutočná škoda. Z tejto sumy si žalovaný pre prípad in
eventumuplatnilvočižalobcovipohľadávkuvovýške,ktorázodpovedážalobcomuplatnenejpohľadávke

v zmysle ust. § 98 OSP.

43. Odvolací súd uvádza, že samotné uplatnenie kompenzačnej námietky je len procesnou obranou
žalovaného proti žalobcovmu nároku a preto v čase jej uplatnenia nebolo potrebné, aby boli v tomčase splnené kritériá podľa § 79 ods. 1 OSP (predpis platný do 30. 06. 2016), v súčasnosti ust. § 132
ods. 1 CSP. Pri tzv. kompenzačnej námietke in eventum ide o takú procesnú situáciu kde žalovaný
si uplatňuje svoju kompenzačnú námietku len pre prípad (in eventum), kedy jeho procesná obrana

zlyhala. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď sa kompenzačnou námietkou zaoberal až
vtedy, ak vylúčil ostatné procesné prostriedky obrany žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.
Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že by sa súd prvej inštancie dostal do vzájomnej rozpornosti
vlastných tvrdení, keď mal konštatovať, že žalovanému mala byť spôsobená škoda, tým že mu neboli
preplatené finančné prostriedky, pričom na druhej strane mal konštatovať, že škoda nebola preukázaná.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že v súdnom spise sa nachádzajú listinné dôkazy,
ktoré preukazujú len tú skutočnosť, že došlo k zamietnutiu platby zo strany MS SR (správne má byť MF
SR) avšak súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v konaní žalovaný nepredložil žiaden dôkaz z ktorého
by vyplývalo, že mu bola zamietnutá refundácia finančných prostriedkov vo výške 367 841,60 eur,
teda, že žalovaný nepreukázal výšku vzniknutej škody a tým pádom ani samotný nárok na náhradu
škody. Žalovaný žiaden dôkaz v priebehu prvostupňového konania, z ktorého by vyplývala žalovaného

požadovaná výška škody, súdu prvej inštancie nepredložil. Tým ani žalovaný nepreukázal príčinnú
súvislosť, medzi vznikom škody a konaním žalobcu i z dôvodu, že na programe C. II. sa podieľalo
hneď niekoľko osôb, a teda žalovaný v konaní nepreukázal ani podiel žalobcu na tejto údajne vzniknutej
škode. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti zdôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dopĺňa
že dôkazná povinnosť v danom prípade vždy stíha tú stranu sporu, v koho záujme je, aby ním tvrdená

určitá skutočnosť bola v konaní preukázaná. V danom prípade dôkazná povinnosť preukázať existenciu
započítania schopnej pohľadávky proti žalobcom v uplatňovanej sume spočíva na žalovanom, ktorý
zamietnutie žaloby z dôvodu zániku dlhu započítaním namieta (viď E. v P. z 05. 03. 1998, sp. zn.
Cmo/402/1996). Pretože žalovaný nepožadoval pri uplatnení svojej pohľadávky voči žalobcovi, aby mu
bolo prisúdené viac než čo si uplatnil žalobca (išlo teda len o procesnú obranu žalovaného), správne

súd prvej inštancie sa s obranou žalovaného vysporiadal len v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Pokiaľ sa týka ďalších námietok žalovaného, uvedených v odvolaní, odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa s týmito námietkami vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia, pretože ide o odvolacie námietky na ktoré žalovaný poukazoval vo svojich

písomných podaniach adresovaných súdu prvej inštancie, vrátane ústnych podaní v priebehu
prvostupňového konania.

44.Pokiaľžalovanývodvolacompetite(čl.XXXX)žiadal,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, podľa odvolacieho súdu odvolateľ
napadol výrok rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku ktorým súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Tým žalovaný prekročil medze prípustnosti odvolania stanovené v ust. §
201 prvá veta OSP (procesný predpis platný v čase podania odvolania), podľa ktorého účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ to zákon nevylučuje, v spojení s ust. § 202 ods. 4 OSP,

ktoré nepripúšťa odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia. Za aplikácie ustanovení § 201, prvá veta a
§ 202 ods. 4 OSP na rozsah odvolania žalovaného a jeho odvolacieho návrhu je zrejmé, že žalovaný
rozsahom svojho odvolania i svojim odvolacím návrhom prekročil medze prípustnosti odvolania, keď
žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak,
že žalobcu v celom rozsahu zamietne. V časti ktorou súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaný

nemôže podať odvolanie, pretože v tejto časti bol ako strana sporu úspešný, čiže v tejto časti neboli
dotknuté jeho práva. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol
návrh žalobcu zamietnutý, nemohol byť napadnutý odvolaním zo strany žalovaného, a preto zostal
právoplatným. Keďže žalovaný rozsahom svojho odvolania prekročil medze prípustnosti odvolania,
odvolanie žalovaného v tejto časti je neprípustné a preto odvolací súd odvolanie žalovaného v časti,

v ktorej súd prvej inštancie návrh zamietol, odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. c) CSP odmietol,
pretože smeruje proti časti rozhodnutia, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

45. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, ak ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a ak odvolanie podal len niektorý so subjektov alebo ak určitý spôsob usporiadania
vzťahov medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Vyššie citované ustanovenie upravuje viazanosť
rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, t.j. odvolací súd je viazaný rozsahom, v akom odvolateľ
napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie a preto ani rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdunesmie byť užší, než aký je rozsah účinkov odvolania, ale zároveň musí zodpovedať petitu odvolania,
t.j. odvolací súd prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ nenapadol výrok
trov prvostupňového konania o ktorých súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá

právo na ich náhradu, preto odvolací súd túto časť výroku v odvolacom konaní neprejednal a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi istinu, ale aj v
trovách prvostupňového konania rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Podľa § 239 ods. 1 CSP proti
uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré je potrebné doručiť, je prípustná
sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 248 CSP.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 :
0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
- dovolací návrh (§ 428 CSP).