Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/706/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206182
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4413206182.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so
sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 26 429 705 (pôvodne zastúpený
Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421), proti žalovanej: P. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. B., T. Y. XXXX/XX, o zaplatenie 1.120,87 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/201/2013-159 zo dňa 19. septembra 2016,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca si svojou žalobou voči žalovanej uplatnil pohľadávku podľa článku 4 ods.1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej aj „nariadenia“), pozostávajúcu zo zmenkovej
sumy vo výške 1.120,87,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,06 % denne zo sumy 1 120,87
Eur od 01.09.2010 do zaplatenia, 6% ročný zo sumy 1 120,87 Eur od 26.10.2010 do zaplatenia,
zmenkovú odmenu vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 3,74 Eur a náhradu trov konania z dôvodu,
že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 24.2.2010

na zmenkovú sumu 1.120,87 eur pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne od 1.9.2010 a indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku k zaplateniu.

2. Žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaná sa na pojednávanie konané dňa 19.9.2016 nedostavili.
Žalobca a jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili mailovým podaním zo dňa 13.9.2016
a nepožiadal o odročenie pojednávania. Žalovaná mala doručenie predvolania vykázané podľa

ustanovenia § 106 odsek 3 C.S.P. Súd tak pojednával podľa § 180 C.S.P. v neprítomnosti žalobcu,
právneho zástupcu žalobcu a žalovanej.

3. Zhora označeným napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie žalobu
zamietol a súčasne žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

4. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie zistil nasledovne:

5. Dňa 24.2.2010 žalovaná ako dlžník uzavrela so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava ako veriteľom Zmluvu o úvere č. 408500096, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo
výške 500,- eur a žalovaná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 484,- eur, t.j.celkovo čiastku 984,- eur, a to v 12 mesačných splátkach po 82,- eur počnúc dňom 18.3.2010. V zmluve
bolo uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania a zároveň na druhej strane
zmluvy o úvere sa nachádzajú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v článku 14 sú uvedené

ustanovenia dohody o vyplnení zmeniek, podľa ktorých na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil
vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas

štyri po sebe idúce splátky prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zároveň žalovaná dňa 24.2.2010 podpísala veriteľovi zmenku s
tým, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava sumu 1.120,87 eur

a zmenkový úrok 0,25 % denne od 1.9.2010, pričom zmenková suma, ako aj dátum začiatku úročenia
boli do zmenky dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené, že je splatná
„bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a že je splatná pre POHOTOVOSŤ
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava ( zmluva o úvere a zmenka).

6. V exekučnom konaní tunajšieho súdu 13Er/1048/2011 sa spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, ako oprávnená domáhala voči žalovanej ako povinnej vymoženia sumy
1.120,87 eur s príslušenstvom, pričom k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doložená Zmluva o úvere č. 408500096 zo dňa 24.2.2010 a rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Bratislava SR 13435/10 zo dňa 10.2.2011, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky

(blankozmenky) vystavenej dňa 24.2.2010. Oprávnený doložil aj uvedenú zmenku, pričom Okresný
súd Nové Zámky svojim uznesením 13Er/1048/2011-9 zo dňa 28.7.2011 zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.9.2011. Uznesením
zo dňa 11.1.2012 exekučný súd exekučné konanie uznesením č. k. 13Er/1048/2011-15 zastavil a o
trovách exekúcie bolo rozhodnuté tak, že súd ich nepriznal žiadnemu z účastníkov. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2013. Exekúcia bola právoplatne skončená. V súdnom konaní
tunajšieho súdu 9C/201/2013, v ktorom si žalobca uplatnil zaplatenie zmenkovej sumy, zmenkového
úroku a zmenkovej odmeny, žalobca predložil zmenku totožnú so zmenkou predloženou spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava v konaní tunajšieho súdu 13Er/1048/2011 (pripojený spis tunajšieho
súdu 13Er/1048/2011 a zmenka).

7. Žalobca je zapísaný v Obchodnom registri Mestského súdu v Prahe od 24.01.2001 s obchodným
menom CD Consulting s.r.o. a s prideleným IČOm: 264 29 705 (výpis z obchodného registra).

8. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na citované ustanovenia Smernice 93/13/EHS,

citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.), citované ustanovenia zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, citované ustanovenie Obchodného zákonníka (zákon
č. 513/1991 Zb.) a citované ustanovenia zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. odôvodnil
nasledovne:

9. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný, a preto
ho súd zamietol. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom
štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej
veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy
spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný

z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom
konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z rozhodovacej činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný remitent
- spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila, a ktorá predmetnú
zmenku od žalovanej prijala, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je taktiež
vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako iná

spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské /iné úvery. Preto si súd zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy.
Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd mal postupovať podľa procesných pravidiel nariadenia,
súd uvádza, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávaniadôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže
nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia
je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa

§ 132 odsek 1 a § 185 C.S.P., na ktorú odkazoval žalobca, súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu
je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie nariadenia nevylučuje takéto
skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade,
ak je žalovaná prípadne nečinná a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký prípad čl.
7 ods. 3 nariadenia ustanovuje len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti žalovanej konať a vydať

rozsudok; to však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či
nejde o spotrebiteľský vzťah. Cieľom nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou
hodnotou sporu a na ne nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v
konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov
je jedným zo základných princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom práve (Zmluva o
fungovaní Európskej únie, Charta základných práv Európskej únie). Súd preto dospel k záveru, že

aj v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň
ochrany spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet
konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri
nečinnosti spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a
vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012

zo dňa 21.3.2012). Práve pri spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie § 132
odsek 1, § 185 C.S.P., teda výnimku z prejednacej zásady. V zmysle čl. 3 nariadenia sa jedná o
cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie
daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia Rady ( ES ) č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní

a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník
zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
Vecne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1 písm.
a) nariadenia. Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť rozhodné právo, ktorým sa daný
spor má riešiť. Súd dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude toto konanie považovať za spor

súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou - v takom prípade je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - alebo
výlučne za spor zo zmenky - a vtedy určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (keďže
nebolo preukázané ani tvrdené, že by si žalobca a žalovaný zvolili rozhodné právo) - daný právny vzťah

sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej
republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej
republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. Podľa čl. 5 ods. 1
nariadeniajekonaniepísomné,pričomžalobcaanižalovanánetrvalinanariadeníústnehopojednávania,

avšak súd alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie , ak to považuje za potrebné. Súd pojednávanie
v právnej veci nariadil, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania oboznámením
sa s časťou spisu Okresného súdu Nové Zámky 13Er/1048/2011, ktorý obsahuje zmluvu o úvere medzi
predchodcom žalobcu spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Bratislava a žalovanou, vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s

tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Vzhľadom na
vyššie citované ustanovenia článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení
zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov
o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na
zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému

záveru, že zmenka predložená žalobcom bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k
zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako blankozmenka. Vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej
zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade,
keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný zákaz

splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na
rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná
až s účinnosťou od 01.01.2011. Preto súd mohol v danom prípade považovať zmenku predloženú
žalobcom, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanej,len za zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu
žalovanej.Predmetomtohtokonaniajetedanárokžalobcuvyplývajúcizvlastnejvistazmenkyvystavenej
žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe
ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky. Uvedená Zmluva o úvere č. 408500096 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa
znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú
(typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami

sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Na tomto
nič nemení ani skutočnosť, že v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na
výkon povolania, avšak z rozhodovacej praxe súdu je známe, že tieto úvery neboli poskytované
na výkon povolania, pričom údaje do zmluvy zapisoval pracovník spoločnosti, ktorý cielene uvádzal

účel poskytnutia úveru na výkon povolania, aby sa zmluva neposudzovala ako spotrebiteľská. Keďže
pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť k
záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon
povolania zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve („na výkon
povolania“) súdu preukázaný nebol, súd vychádza z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné

účely (teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností
o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len

všeobecnýúdajouzavretízmluvy(poskytnutíúveru)navýkonzamestnania,povolaniaalebopodnikania,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Po preskúmaní celej
zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je
koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (spísanie
notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom
splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú celá zmluva a
všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti
dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v

takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek

tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal
aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Právo zo zmenky,
ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní na tunajšom súde, bolo už uplatnené jeho predchodcom

na rozhodcovskom súde, ktorý návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodcovský rozsudok vydaný
rozhodcovskýmsúdommalnadobudnúťprávoplatnosťavykonateľnosťamalsastaťexekučnýmtitulom,
pričom na jeho základe bol podaný návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanej na vymoženie priznanej
sumy a jej príslušenstva, avšak exekučný súd žiadosť na vydanie poverenia zamietol a následne
exekučné konanie právoplatne zastavil, pričom vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval rozpor

konania oprávneného s platnými právnymi predpismi. Vzhľadom k tomu, že vzťah, z ktorého vznikla
zmenka, je vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, tak vzniká otázka, či zmenka a jej indosácia
nadmerne nesťažili, ba dokonca neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné spotrebiteľské práva
vrátane práva na ex offo súdnu ochranu (rozsudok súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 až
C-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa zmenky napr. sťažené

uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky a právo veriteľa na vyplnenie blanko
zmenky. Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej zo spotrebiteľskej
zmluvyešteviacsťažujeakniejepriamoažznemožnené.Žalobcasastriktnepridržiavapráv,ktorésúvo
všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považuje v predmetnej veciprávo spotrebiteľa podľa čl.6 ods.1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ zbavený účinkov
neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10 (POHOTOVOSŤ

proti Kočkovská ) aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej miery nákladov.
Článok 6 smernice je treba považovať za ustanovenie rovné kogentným ustanoveniam vnútroštátneho
práva a poskytovanie ochrany je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku, teda vždy a za
každých okolností. Zmenkové práva žalobcu môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými právami žalovanej,
keďže spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto skutočnosť aj

predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia (nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS 457/10,
podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom a teda výkonu práva,
ktorý je jeho zneužitím nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ,
ale predovšetkým čl.36 Listín). Súd preto nevidí najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho
názoru a je si vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu
prax, v dôsledku ktorej dochádza k využitiu resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej

zmluvnej strany. Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z
ktorej by súdy mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo,
ktorého základné princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov
umožňujúcich zabrániť vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali
také východiska, ktoré by zneužívaniu práv zabránili. V konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný aj

historický výklad zákonodarcu, ktorý postupne od obmedzenia zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4
ods.6 zákona č.258/2001 Z.z.) uzákonil ich úplný zákaz (§ 17 ods.3 zákona č.129/2010 Z.z.). Indosácia
zmenky je tiež v zjavnom rozpore s ustanovením § 54 ods.1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak
nesmie zhoršiť svoje postavenie. Z dôvodu blízkosti princípov zmenkového práva je pre rozhodovaciu
činnosť súdov inšpiratívne prelomenie prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou

(rozsudok BGH, 25.2.1965 - II. ZHR 191/62 Hamm). Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke
nezohľadňuje vyššie uvedené práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa
plnenie z neprijateľných podmienok, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bez platnej dohody o
vypĺňacom práve niet platnej zmenky (rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Neplatnosť zmenky
potom determinuje výsledok sporu. V prejednávanej veci je jednoznačné, že medzi účastníkmi ide

o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o úvere č. 408500096 zo dňa 24.2.2010, pričom v ten istý
deň žalovaná vystavila veriteľovi zmenku v zmysle článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so
zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáha svojich práv na základe
takto vystavenej zmenky považuje súd za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce

neodporuje výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,
aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež
v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití
prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska
pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa

niekto správa podľa práva , ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a
nežiaduci (rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru v Zmluve o úvere zo dňa 24.2.2010 je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu a preto zmenku, ktorá bola vystavená na

základe tohto zmluvného dojednania je potrebné považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o
vyplnení zmenky je neplatná vzhľadom na vyššie uvedené. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu,
podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej
zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č.
87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení

členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluváchnezakazuje,alepodľačl.10tejtosmernicejednoznačnečlenskéštátymôžupovoliťpoužívanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa.
Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter
zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného

právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje
nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z
judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle
ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebododávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorápodľaustanoveníSmerniceRadyč.93/13/EHSmusíbyťposkytnutáspotrebiteľovi,čopotvrdzujeaj
čl.14SmerniceRadyč.87/102/EHS.Akbyprivymáhanídlžnejsumyzindosovanejzmenkyvnútroštátny

súd vôbec nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých
zmluvných podmienok, išlo by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušeniezásadyefektivity.Vtakomtoprávnomrežimejenemožnéalebominimálneneprimeraneťažké,
aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením

§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy
o úvere bolo v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh
zmenkou alebo šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma
v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a

príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)
vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú
veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek
na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo
postúpenia práv zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej

sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu.
Zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom
Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu
tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje
právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a

preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.
Na takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, platná do 31. 12. 2010,
umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také v
súdnom konaní znevýhodňuje žalovanú ako zmenkovú dlžníčku, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna

úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol
vzniknúť platný zmenkový záväzok.

10. Na záver súd ešte dodáva, že vzhľadom na odlišnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach súdov v

rámci Slovenskej republiky sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa 20. októbra 2015
uskutočnilo spoločné zasadnutie občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberalo posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou, pričom
podľa stanoviska z tohto zasadnutia, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží
zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý žalobca použil, že pokiaľ z akýchkoľvek

okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou
uplatnenéhonároku,jetentoexoffopovinnýzabezpečiťprieskumnárokuvintenciáchmožnejabsolútnej
neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky
vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovanej, je možné
preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v

rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje. Súd
zohľadnil aj záver spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zaoberajúceho sa posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 C.S.P., nakoľko žalovaná bola v konaní síce

úspešná, ale neuplatnila si žiadnu náhradu trov konania, preto jej súd žiadnu nepriznal.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnuté rozhodnutie je podľa neho
prekvapivé, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, lebo odporca uplatnený nárok nepoprel,
a je tu aj rozpor s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Namietal, že účastníci nenavrhli
dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, pričom dokazovanieje podľa § 120 OSP ovládané prejednacou zásadou. On predložil ako dôkaz o svojich nárokoch
platnú zmenku, preukazujúcu jasne, úplne a zrozumiteľne jeho právo na úhradu zmenkovej sumy a
jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej strany neboli žiadne námietky, a

preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa mal
rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaná
strana mohla na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak
neurobila, akékoľvek iné námietky musia byť odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd nesprávne vykonával a hodnotil dôkazy na skutočnosti, ktoré netvrdil

žiadny z účastníkov konania, preto dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych
predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Trval
na tom, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského
vzťahu, pričom predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. S odkazom
na ustanovenie § 17 Zmenkového a šekového zákona žalovaná strana nie je oprávnená vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom

zmenky. Podľa neho súd porušil poučovaciu povinnosť obmedzenú ustanovením § 5 ods. 1 OSP.
Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi žalovanou stranou
a remitentom je irelevantný; jemu nie je známy obsah ich údajného zmluvného vzťahu. Dohoda o
vyplňovacom práve nemohla byť neplatnou ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože právna
úprava spotrebiteľských úverov explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Limitovaná bola len

výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia zmenky. Zmenka preto aj v
prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych
zmluvných záväzkov, sú záväzkami samostatnými. Nesúhlasí s názorom súdu, že sú závislé na
úverovom vzťahu. Ak je návrhom uplatnený nárok zo zmenky, nie je možné bez ďalšieho v takomto
konaní rozhodovať o záväzkoch zo zmluvy, ani keď je nepochybné, že s danou zmenkou súvisia. Na

podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutia iných súdov.

13. Žalovaná strana sa k odvolaniu nevyjadrila.

14. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. z 21.05.2015 - Civilného sporového poriadku (CSP) účinného 01.

júla 2016/§ 474) došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku (§ 473), pričom podľa prechodných
ustanovení nový zákon - CSP platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, keď právne účinky
úkonov, ktoré v konaní dovtedy nastali, zostávajú zachované (§ 470 CSP).

15. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom

konania v zákonom stanovenej lehote na a zistení, že spĺňa náležitosti, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania(§379a380CSP)askutkovýmstavomzistenýmsúdomprvejinštancie(§383CSP) prejednal
vec bez nariadenia pojednávania (§378 a 219 CSP) s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní
veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť
ako vecne správne, keď odvolanie nie je dôvodné. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý

rozsudok je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s
ustanovením§387ods.2CSPopakovaťtieistépodstatnédôvody,ktorésúobsiahnutévprvostupňovom
rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok
odvolací súd dodáva nasledovné:

16. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4
ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca
domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého
návrhu je žalobca ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná,

pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.

17. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku

zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou
spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo
zmenky indosovanej na navrhovateľa sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo
zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkouhodnotou sporu upraveného Nariadením. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Odvolací súd prijal záver o tom, že ak súd prvej inštancie vo všeobecnosti nemal

na základe vyplneného tlačiva žalobcu k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci,
mohol žalobcu vyzvať na doplnenie a mohol realizovať aj iné postupy v súlade s vnútroštátnym
procesným predpisom. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných
pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho,
aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4

Nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá, a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z Čl. 8 a 9 uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v
konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a
nariadiťústnepojednávanie,aktopovažujezapotrebné.ZjednodušenáformakonaniapodľaNariadenia
je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na

nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie, čo priamo vyplýva z Čl. 19 Nariadenia.

18. Jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty

povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa
nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to
aplikáciouprocesnéhoprávamásúdtútopovinnosťnaplniť,čoznamená,ževprípadeuplatnenianároku
zo zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna
právna úprava platná do 31.12.2010 umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, použitie

zmenky ako takej v spotrebiteľskom právnom vzťahu v skutočnosti nebolo úplne v súlade s právom EÚ
naochranuspotrebiteľa.Vnútroštátnaprávnaúpravado31.12.2010nezabezpečilatotižvhodnúochranu
spotrebiteľa na základe Smernice Rady 87/102/EHS v konaní o nároku zo zmenky a zákonodarca túto
skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. a
prijatím nového zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 01.01.2011. Zmenkové právo ako
také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31.12.2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, nemôže byť akceptovaná bezvýhradne.

19. Odvolací súd preto neprijal právny názor žalobcu, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii
zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú

spotrebiteľského úveru (ďalej len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem
vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť
štandard ochrany spotrebiteľa a preto vhodnú ochranu spotrebiteľa je potrebné chápať ako celkový

právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ
zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným
rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa,
aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby
hodnotilpôvodnúzmluvuospotrebiteľskomúvereaskúmal,čitátoobsahujenekalézmluvnépodmienky.

20. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je však vo svetle judikatúry Súdneho
dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká
súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa

ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj Čl. 14
Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak by totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny
súd vôbec nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých
zmluvných podmienok, išlo by o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a oporušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime by bolo nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Abstraktný charakter zmenky bol sčasti spochybnený

už v ustanovení § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z. nakoľko bolo zakázané splniť dlh zmenkou alebo
šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov
zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30

% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
V tomto prípade zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v
rozpore s právom Európskej únie (EÚ).

21. Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - aby bola právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná
vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody však
žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú stranu nevyplývajú. Žalobca a ani jeho
právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohli

zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje)
uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalovanej strany. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že
v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Neinformovanosť spotrebiteľa mu nemôže byť na ujmu. Pritom potreba vystavenia
a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala žalovanej strane zo zmluvy, ale len zo všeobecných

úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o

zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods.
1,2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne
vystavená a ani platne indosovaná.

22. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v prekvapivom rozhodnutí súdu prvej

inštancie, čo považoval za vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Súd
prvej inštancie v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia konštatoval svoj postup a postup žalobcu
neprítomného na pojednávaní, preto námietka žalobcu o prekvapivom rozhodnutí je nepravdivá.
Odvolací súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť,
keď žalobca sa svojou neprítomnosťou na pojednávaní sám zbavil možnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom.

23. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie rovnováhy v
právachapovinnostiachzmluvnýchstrán,atonajmävustanoveniachozabezpečovacíchprostriedkoch.

Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo vzniknúť právo na
vyplnenie blankozmenky. Žalobca v tejto časti dôvodov odvolania neuviedol k právnemu posúdeniu veci
nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor na skúmaní tohto právneho
úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na základe ním predloženej zmenky.
Vzhľadom na vyššie uvedené, prijaté stanovisko NS SR v judikáte R 93/2015, odvolací súd považuje

tento odvolací dôvod za bezpredmetný.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol
návrh zamietnutý za vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 378 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej strane priznal nárok v plnej výške.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).