Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/167/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200687
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200687.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov JUDr. Pavla

Lacza a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Bea Trans, s.r.o., so sídlom Bratislavská
19, 924 01 Galanta, IČO: 44 623 313, zastúpeným advokátom JUDr. Ing. Arpádom Barczim, so
sídlom T. Vansovej 225/3, 924 01 Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 9. júla 2014 jednohlasne t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou osobne doručenou súdu dňa 29.09.2014 sa žalobca zastúpený advokátom domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 9.7.2014,
ktorý tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok") zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka
Galanta č. 9211401/5/5261069/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 124 951,60
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5
Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010

zmenil na sumu 114 059,71 eur.

V podanej žalobe žalobca predovšetkým namietal tú skutočnosť, že žalovaný ako odvolací správny
orgán rozhodol len v rozsahu zmeny, ale v ostatných častiach napadnutého výroku správcu dane
nerozhodol, čím sa teda stalo uvedené rozhodnutie neurčité, nepreskúmateľné, zmätočné, matematicky
aj obsahovo nesprávne, a teda nezákonné.

V súvislosti s nepriznaním práva na oslobodenie od dane za dodanie tovaru (konkrétne sa jednalo o
fotovolticképolykryštálovépanelytypuPhonoSolarPS75P-12/DaNapájaciesadytypuCSPS75P;pozn.
súdu) spoločnosti ARMAR 62 Kft. (Maďarská republika) má žalobca za to, že splnil podmienky plynúce
z príslušného ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď tento dodal tovar osobe identifikovanej
pre daň v inom členskom štáte, o čom svedčia doklady o preprave CMR č. SK5673475 a č. SK
5673472, preukazujúce miesto určenia dodania tovaru a zároveň identifikujúce EČV vozidla, ktorým sa

príslušný tovar prepravoval, ďalej priložené faktúry č. 2010/025 a č. 2010/026, ako aj príslušné príjmové
pokladničné doklady preukazujúce úhrady za jednotlivé faktúry. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca
zastáva názor, že dôkazné bremeno, ktoré je naňho cez ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty
kladené uniesol, pričom vzťahy týkajúce sa jeho odberateľa a odberateľových subdodávateľov nemôžutvoriť súčasť žalobcovho dôkazného bremena. Na tomto mieste poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky č. k. 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné
bremeno nemožno vnímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek

skutočností, teda aj tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Taktiež poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03
(BondHouseSystemsLtD), z ktorého plynie záver, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý tým, že v
reťazci dodávok je iná predchádzajúca, alebo následná transakcia zaťažená nemožnosťou preukázania
dodávky / odberu, alebo daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie, alebo nemôže vedieť.

Ďalej poukázal na to, že na každej faktúre, dodacom liste ako aj CMR sa nachádza podrobný súpis
dodaného tovaru. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých odberateľov by mal nadštandardne
zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude možné v
neskoršom čase vynútiť dôkazy, spoluprácu s daňovými subjektmi, svedectvá, alebo účtovnú evidenciu.

VďalšejčastipodanejžalobydalžalobcadopozornostiajrozsudkySúdnehodvoraEÚC-184/05(Twoh),
C-273/11 (Mecsek-GabonaESD) a C-409/04 (Teleos).

V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu žalobca poukázal na svedeckú výpoveď p. Mgr. F. S.,
konateľa prepravnej spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. v čase uskutočnenia prepravy, ktorý
potvrdil, že spoločnosť BR Trade Slovakia spol. s r.o. bola v obchodnom styku so žalobcom, avšak z
dôvodupredajaspoločnostinemalkdispozíciípríslušnéúčtovnédokladyanevedelsakonkrétnevyjadriť
ku skutkovým otázkam. Zároveň svedok bližšie uviedol, že boli vykonané dve prepravy (dňa 08.07.2010

a 14.07.2010), tovar bol prepravený zo Sládkovičova a do jeho dodania odberateľovi (ARMAR 62 Kft.)
bol uskladnený v skladovacích priestoroch spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o., ktorá mala tieto
priestory v prenájme od spoločnosti EKOPROMPT s.r.o.

Ďalšie pochybenie videl žalobca v tom, že v priebehu odvolacieho konania navrhol vypočuť p. O. B.
- vodiča prepravcu BR Trade Slovakia spol. s r.o., vykonávajúceho v rozhodnom období prepravu
príslušného tovaru, avšak žalovaný tento navrhovaný dôkaz odmietol vykonať.

Správca dane nemôže dávať na ťarchu žalobcovi, že odberateľ (ARMAR 62 Kft.) so správcom dane

nekomunikuje a je v likvidácií. Táto skutočnosť nie je dôkazom o tom, že predmetný tovar dodaný nebol.
Žalobca splnil všetky zákonom požadované podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane
za intrakomunitárne dodanie tovaru, pričom žalovaný nemôže od žalobcu žiadať predloženie ďalších
dôkazov, ktoré taxatívne neurčuje zákon o dani z pridanej hodnoty.

Rovnako konštatoval, že v daňovom konaní síce platí prejednávacia zásada, teda žalovaný, (resp.
správca dane) mal prejednať a uviesť svoje pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných
na správne určenie dane, mal konkrétne pomenovať, aké má pochybnosti o preukaznosti plnenia a
jeho oprávnenosti a najmä uviesť, ako ich odstrániť, resp. aké dôkazy by správca dane považoval za
relevantné. Na podporu svojho tvrdenia žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 6Sžf 10/2012 a 3Sžf 1 /2011.

Žalobca zastáva názor, že tak žalovaný, ako aj správca dane mali vychádzať zo skutočností, ktoré
sú bežne zaužívané v obchodnom styku a vyžadovať od daňových subjektov preukazovanie dôkazov

v rozumnej miere, ktoré možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku, teda faktúru, dodací list,
prepravnýdokladCMR,dokladyoplatbe,ktorébolivdanomprípadepredloženéakonateľomodberateľa
potvrdené.

Ďalej žalobca uviedol, že v danom prípade nevystavil pre odberateľa ARMAR 62 Kft. faktúru, na ktorej
by uviedol daň, preto si odberateľ túto daň nemohol uplatniť, z toho dôvodu neexistuje právny dôvod
na dorubenie dane.Nakoniec v tejto časti žalobca uzavrel, že správca dane žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
predmetný tovar bol dodaný nejakému subjektu na území Slovenskej republiky, čím teda zo strany

správcu dane uplatnená fikcia, že takéto dodanie tovaru sa považuje za dodanie podľa ust. § 8 zákona
o dani z pridanej hodnoty je nesprávna a ničím nepodložená.

Vsúvislostisnepriznanímprávanaodpočítaniedanezdodávateľskýchfaktúrvystavenýchdodávateľom
Immobiliare spol. s r.o. žalobca uviedol, že v danom prípade bola medzi ním a dodávateľom uzatvorená
kúpna zmluva v zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa stala perfektnou vykonaním
poslednéhoúkonu-zaplatenímkúpnejceny,pričomplatbazadodanýtovarbolavykonanáapreukázaná
príjmovýmipokladničnýmidokladmičíslo100100034zodňa15.7.2010vsume38556eur,č.100100035
zo dňa 19.7.2010 v sume 98 294 eur a č. 100100037 zo dňa 31.7.2010 v sume 218 484 eur. Týmto

bola splnená podmienka plynúca tak z ust. § 8 ako aj § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, a teda
žalobcovi vznikol nárok na odpočet dane podľa ust. § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty. Zároveň
uvedenú skutočnosť potvrdzujú aj príslušné faktúry a na nich potvrdzujúci podpis konateľa žalobcu. Ak
teda dodávateľ Immobiliare spol. s r.o. vystavil pre žalobcu faktúry, na ktorých uviedol daň, ktorú je
povinný odviesť, má žalobca v zmysle zásady daňovej neutrality právo odpočtu dane.

Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že ak tovar bol predaný a vyvezený mimo územie Slovenskej
republiky, tak musel byť aj obstaraný, preto tvrdenie žalovaného o nedodaní tovaru dodávateľom
Immobiliare spol. s r.o. sa javí ako nelogické a nezákonné a v rozpore so zásadou daňovej neutrality.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca zastáva názor, že žalobou napadnuté rozhodnutie
je neurčité, nezákonné a z dôvodu jeho vnútorného rozporu aj nepreskúmateľné, nie je dostatočne
odôvodnené, výrok rozhodnutia nevychádza zo stavu zisteného v daňovom konaní, odôvodnenie
rozhodnutia neobsahuje všetky skutočnosti, ktoré by mali byť podkladom rozhodnutia, skutkový stav

veci je nedostatočne a nesprávne posúdený, žalovaný nesprávne právne vec posúdil a zároveň bola
zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Záverom navrhol, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie č. 1100307/1/311571/2014/13997 zo

dňa 9.7.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č.
9211401/5/5261069/2013 zo dňa 25.11.2013 zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie.
Rovnako si uplatnil tak náhradu trov konania ako aj právneho zastúpenia.

Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti

žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením
č. k. 14S/167/2014-178 zo dňa 11.3.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 9.7.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na
súde pod sp. zn. 14S/167/2014.

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.12.2014 a žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

K námietke týkajúcej sa pochybenia žalovaného, ktorý v rozhodnutí rozhodol len v rozsahu zmeny, ale o

ostatných častiach nerozhodol, žalovaný uviedol, že v danom prípade prvostupňové rozhodnutie trpelo
vadou matematicky nesprávne vypočítaného peňažného plnenia, t. j. rozdielu dane, ktorý mal žalobca
v stanovenej lehote uhradiť. Nakoľko správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu,
ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, žalovaný postupom podľa ust. § 3 ods. 1 v
spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil.

Ďalšiu námietku, že žalobca preukázal splnenie podmienok plynúcich z ust. § 43 zákona o dani z
pridanej hodnoty, vyhodnotil žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko všetky žalobcom predložené a vpodanej žalobe bližšie špecifikované doklady vykonaným dokazovaním boli spochybnené. Deklarovaný
prepravca totiž nepotvrdil odberateľskými faktúrami deklarovanú prepravu tovaru, keď tento nevedel, či
predmetnú prepravu vykonal a ani to, či bolo na prepravu použité vozidlo s EČV uvedenom na sporných

medzinárodných nákladných listoch ani to, či niekto zadal za žalobcu objednávku na nejakú prepravu.
Taktiež výsledky šetrenia maďarskej daňovej správy nepotvrdili reálnosť intrakomunitárneho dodania
sporného tovaru spoločnosti ARMAR 62 Kft. Navyše predmetná spoločnosť dňom 07.04.2010 vstúpila
do konkurzu a bol určený správca konkurznej podstaty, z čoho následne vyplýva, že v rozhodnom
období mal za spoločnosť konať správca konkurznej podstaty a nie vtedajší konateľ p. V. H.. Súčasne

konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o., ktorá mala v rozhodnom období prepravovať
sporný tovar, p. Mgr. F. S., nevedel, či mali byť sporné prepravy objednané osobne žalobcom a
zároveň si nepamätal žiadne okolnosti predmetných prepráv. Žalobca vierohodne nepreukázal, že
predmetný tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a súčasne, že nadobúdateľom
deklarovaného tovaru sa stala spoločnosť ARMAR 62 Kft., nakoľko ním predložené doklady a dôkazy
získané dožiadaním počas kontroly si navzájom odporujú a nepreukazujú, že nadobúdateľom je

osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, tak to plynie z ust. § 43 ods. 1 zákona o
dani z pridanej hodnoty. Predloženie sporných odberateľských faktúr, dodacích listov, pokladničných
príjmových dokladov ako aj medzinárodných nákladných listov predstavuje síce splnenie formálnej
podmienky na uznanie oslobodenia dane z pridanej hodnoty, avšak zároveň, uvedené doklady musia byť
odrazom skutočnosti, čo sa však v danom prípade nepreukázalo. K návrhu žalobcu o vypočutie svedka

p. V. H.alovaný uviedol, že správca dane v rámci doplneného konania predvolal túto osobu, príslušné
predvolanie táto prevzala, neskôr telefonicky sa dohodla so správcom dane na termíne výsluchu,
na ktorý sa však táto bez ospravedlnenia nedostavila; rovnako pokus o jej predvedenie príslušným
obvodným oddelením policajného zboru nebolo úspešné.

K námietke žalobcu, že svedok p. Mgr. F. S. (v rozhodnom období konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia
spol. s r.o.) na ústnom pojednávaní dňa 13.09.2010 potvrdil vykonanie dvoch prepráv pre žalobcu
do Budapešti odberateľovi ARMAR 62 Kft., a to v dňoch 7.7.2010 a 14.7.2010, žalovaný uviedol, že
uvedené prepravy nepreukazujú prepravenie sporného tovaru v zdaňovacom období júl 2010, nakoľko

tieto tvrdenia nebolo možné preveriť a nepostačujú k prijatiu záveru, že skutočne došlo k realizácii
zdaniteľných obchodov.

K prekročeniu zákonného oprávnenia správcu dane, keď tento od žalobcu požadoval preukázanie
takých skutočností, ktoré sú v dispozícii spoločnosti ARMAR 62 Kft., žalovaný poukázal na skutočnosť,

že vypočutie (podľa žalobcu) kľúčového svedka p. V. H. navrhol sám žalobca a zároveň dodal, že v
rozhodnom období uvedená osoba nebola oprávnenou osobou konať za spoločnosť, nakoľko v tom
čase bol na predmetnú spoločnosť vyhlásený konkurz, a teda za spoločnosť konal správca konkurznej
podstaty, o čom mal žalobca vedieť, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z verejne dostupného maďarského
obchodného registra.

K zamietnutiu návrhu žalobcu o vypočutie vodiča p. O. B., žalovaný poukázal na to, že tak žalobca v
zápisnicioústnompojednávanízodňa28.02.2013akoajvtedajšíkonateľspoločnostiBRTradeSlovakia
spol. s r.o. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 26.02.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, pričom v

danom prípade je dôkazným bremenom žalobcu, aby tento preukázal, že predmetný tovar bol dodaný
odberateľovi ARMAR 62 Kft. do Maďarska. Táto povinnosť totiž plynie žalobcovi z ust. § 3 ods. 8 ako
aj z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Navyše žalobca o vodičovi p. O. B. neuviedol žiadne iné
identifikačné údaje, nakoľko oznámenie iba mena a priezviska nie je postačujúce na to, aby bolo možné
získať o tejto osobe bližšie informácie z príslušného Centrálneho registra obyvateľov.

K námietke žalobcu, že správca dane mal prerokovať a uviesť pochybnosti ohľadom preukázania
skutočností potrebných na správne určenie dane, žalovaný uviedol, že správca dane nie je povinný
napovedať daňovému subjektu, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť
bola spochybnená, preukazovať pravdivosť svojich tvrdení. Na ústnom pojednávaní dňa 4.9.2013 bol

žalobca oboznámený so všetkými skutočnosťami, zistenými správcom dane, pričom po ich oboznámení
sa, žalobca nepodal žiadne námietky, návrhy, iba uviedol, že s uvedenými závermi nesúhlasí. Rovnako k
vyjadreniu sa k protokolu žalobca v ňom uvedeným záverom vyjadril nesúhlas a navrhol vypočuť ďalšíchsvedkov, pričom ani s tým súvisiace doplnenie konania neprivodilo žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

K namietanému nepreukázaniu záveru správcu dane o tom, že predmetný tovar nebol dodaný do
Maďarska, že nebol ani prepravený mimo územie Slovenskej republiky a zostal na území Slovenskej
republiky a podľa názoru žalobcu ostal v jeho majetku a dispozícií, čím nemožno teda uplatňovať
ust. § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, žalovaný uviedol, že na základe žalobcom predložených
listín v priebehu daňového konania nebolo dostatočne preukázané, že predmetný tovar opustil územie

Slovenskej republiky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko oslobodenie od dane z pridanej
hodnoty pri dodaní tovaru platiteľovi do iného členského štátu sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na
predmetpredaja,alenadodanietovaru,tedadaňovútransakciumedzitýmitosubjektmiajspreukázaním
dodania tovaru nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V tomto prípade žalobca nepreukázal dodanie
tovaru mimo územia Slovenskej republiky pre odberateľa ARMAR 62 Kft., a že bol predmetný tovar
aj zdanený. Taktiež žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetný tovar u neho zostal,

preto správca dane postupoval správne, keď k sporným odberateľských faktúram vyčíslil daň z pridanej
hodnoty a ako deň dodania uviedol deň uvedený v príslušných sporných odberateľských faktúrach, čo
taktiež zo strany žalobcu v priebehu daňového konania rozporované nebolo.

K námietke, že žalobca nevystavil pre odberateľa ARMAR 62 Kft. faktúru, na ktorej by uviedol daň,
preto si odberateľ túto daň nemohol uplatniť, z toho dôvodu neexistuje právny dôvod na dorubenie
dane pri zachovaní daňovej neutrality podľa Šiestej smernice Rady EHS, žalovaný uviedol, že princíp
neutrality predpokladá, že akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia,
alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania, alebo

prepravy. Správca dane na základe medzinárodnej výmeny informácií zabezpečil dôkaz o tom, že
odberateľ ARMAR 62 Kft. si neplní svoje daňové povinnosti.

K námietke žalobcu, že na základe vzniknutého zdaniteľného obchodu a na základe príslušných faktúr,
resp. príjmových pokladničných dokladov z júla 2010 za tovar dodaný dodávateľom Immobiliare spol.

s r.o. vznikol žalobcovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 zákona o dani
z pridanej hodnoty, žalovaný uviedol, že v priebehu daňového konania bolo zistené, že predmetná
dodávateľská spoločnosť je nekontaktná, so správcom nespolupracuje, jej adresované zásielky sa
vracajú s poznámkou doručovateľa „adresát neznámy" a konateľa p. O. Z. sa ani po neúspešných
opakovaných predvolaniach nepodarilo predviesť ani príslušným obvodným oddelením policajného

zboru. Žalovaný ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že sám žalobca nevedel spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti preukázať, že predmetný tovar bol dodaný spoločnosťou Immobiliare spol. s
r.o., nevedel kedy a kde dohodol predmetný obchod, taktiež nevedel meno vodiča, ktorý mal prepraviť
príslušný tovar od dodávateľa do skladu v Sládkovičove. Rovnako žalobca nemal žiadne vedomosti o
svojej vykazovanej aktivite a fungovaní obchodu, keď tvrdil, že spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. mu

nielen dodala predmetný tovar, ale aj konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. p. O. Z. za dodaný
tovar aj žalobcovi uhradil. Taktiež žalovaný poukázal na rozporuplnosť tvrdenia žalobcu o tom, že v čase
dodania predmetného tovaru bol konateľom p. S. F., pričom z výpisu z obchodného registra vyplýva,
že v rozhodnom období bol konateľom spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. p. O. Z. (od 30.01.2010
do 18.01.2011), pričom žalobcom zmieňovaná osoba p. S. F., konateľom menovanej spoločnosti nikdy

nebol. Zároveň žalovaný dodal, že v rámci doplneného konania správcovi dane uložil povinnosť vypočuť
osobu p. O. Z., avšak túto sa nepodarilo vypočuť.

K námietke, že ak tovar bol predaný a vyvezený mimo územie Slovenskej republiky, tak musel byť aj

obstaraný, žalovaný uviedol, že v danom prípade nebola spochybnená samotná existencia tovaru, ale
spochybnené bolo to, že predmetný tovar dodala práve spoločnosť Immobiliare spol. s r.o.

K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-184/05, C-273/11 a C-409/04, na
ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že v danom prípade nemožno predpokladať

dobromyseľnosť žalobcu, keď tento uzatváral obchody so spoločnosťou v konkurznom konaní. Žalobca
neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že dodávku,
ktorú uskutoční v rámci Spoločenstva nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa
ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil tak

právny zástupca žalobcu ako aj poverený zástupca žalovaného.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že žalovaný vo svojom
rozhodnutí nespochybnil existenciu tovaru, ktorý mal byť dodaný do iného členského štátu. V tejto
súvislosti poukázal na to, že žalobca splnil aj ďalšie podmienky uvedené v § 43 zákona o správe

daní, ktoré sú podstatné pre režim oslobodenia od dane, keď príslušnými listinnými dokladmi CMR,
faktúrami, príjmovými pokladničnými dokladmi preukázal dodanie tovaru, pričom doklady boli podpísané
preberajúcou osobou (odberateľom ako aj prepravnou spoločnosťou). Ďalej namietal, že žalobca v
daňovom konaní navrhol v konaní vypočuť svedka, ktorého nevedel síce identifikovať, avšak správne
orgány mohli šetrením jeho adresu zistiť, resp. zistiť jeho pobyt, a to aj s poukazom na to, že sa zmenil
konateľ prepravnej spoločnosti ako aj pomery v tejto spoločnosti. Okrem toho namietal, že žalovaný v

inom prípade, týkajúceho sa iného zdaňovacieho obdobia (február 2010) uznal režim odpočtu zo strany
žalobcu, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že je dôležité, aby nedochádzalo k neopodstatneným
rozdielom v rozhodovaní v skutkovo zhodných veciach. Taktiež z vyjadrenia Maďarskej daňovej správy
vyplýva, že spoločnosť ARMAR 62 Kft. ako odberateľ tovaru nebola v likvidácii v čase ako to uvádza
žalovaný, t.j. v rozhodnom období ale do konkurzu táto spoločnosť išla dňa 10.2.2012. V súvislosti s

navrhovaným dôkazom - výsluch svedka O. B., ktorého žalobca žiadal vypočuť v konaní pred správnym
orgánom uviedol, že žalobca nemal vedomosť o pobyte tejto osoby, a preto navrhol správcovi dane,
aby urobil dopyt na sociálnu poisťovňu ohľadne tejto osoby, resp. zistenia pobytu tejto osoby. Poukázal
na to, že išlo o kľúčového svedka, pokiaľ ide o preukázanie obchodných transakcií, ktoré boli v rámci
jednotlivých zdaňovacích období zrealizované. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 24 ods. 2 daňového

poriadku, keď správny orgán by mal viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti boli zistené čo najúplnejšie,
čo zo strany správnych orgánov nebolo uskutočnené. V súvislosti s výsluchom F. S. ako bývalého
konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia (prepravca tovaru) uviedol, že tento výsluch sa ohľadne
predmetného zdaňovacieho obdobia uskutočnil až po troch rokoch, pričom F. S. v zápisnici z ústneho
pojednávania zo dňa 26.2.2013 uviedol, resp. nevylúčil, že tieto prepravy boli vykonané, avšak nemal

k dispozícii už účtovné doklady, nakoľko previedol túto spoločnosť na iný subjekt. V tejto súvislosti
právny zástupca žalobcu poukázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 13.9.2010, ktorá sa týkala
zdaňovacieho obdobia júl 2010, pričom svedok do tejto zápisnice uviedol, že v mesiaci júl 2010 boli
vykonané dve prepravy a jednalo sa o prepravu solárnych panelov.

Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že pokiaľ právny
zástupca žalobcu poukazuje na zdaňovacie obdobie február 2010 ako aj skutočnosť, že správca dane
uznal odpočet za toto zdaňovacie obdobie, tak ako si ho uplatnil žalobca, tak uviedol, že v tomto
zdaňovacom období išlo o rozdielny tovar, rozdielneho odberateľa ako aj rozdielneho prepravcu. V tejto

súvislosti poukázal na ust. § 3 ods. 9 zákona o správe daní, ktorý sa nedá aplikovať v tomto prípade, a to
vzhľadom na rozdielnosť týchto vecí. V ostatnom sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v
písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 19.12.2014, v ktorom žalovaný reagoval na všetky tvrdenia,
ktoré uvádzal žalobca vo svojej žalobe.

Podľa § 244 O.s.p.
(1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

(3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,

ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj
jeho nečinnosť.Podľa § 247 O.s.p.
(1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

(2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň

pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250i O.s.p.
(1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 Daňového poriadku
Na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1);

Podľa § 3 Daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 Daňového poriadku

(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a

evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 Daňového poriadku
(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v

rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

(2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.(3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej
príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.

(4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať
u toho istého daňového subjektu aj opätovne,
a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním,

b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35)

c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva,
d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa § 45 Daňového poriadku
(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"),

má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa

na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 Daňového poriadku(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly,
druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.

Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie
daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu
nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto
skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový
termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone

daňovej kontroly.
(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontrolyvrátanevyhodnoteniadôkazov;protokolsanevyhotovuje,akjedaňovákontrolaukončenápodľa
odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový
subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa
osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu

aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v

sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu
sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a)

(9) Daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,

b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo

c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a)

(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie
daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré
určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety

pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

Podľa § 68 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci
deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia

rozhodnutiadaňovémusubjektu;vyrubovaciekonanienezačne,aksavýzvapodľa§46ods.8nezasiela.
Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení
protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane,
ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné

riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný
správca dane.

(5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.

Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (ďalej len „zák. č.
222/2004 Z. z.")
(1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely

tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú
cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na euráreferenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí;

Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom
dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej

obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 43 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného
členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo

iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané;

Podľa § 51 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71;

Podľa § 69 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň.

Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z
princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti

aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania
sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom
upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi

normami (najmä daňovými zákonmi). V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh
správcudane,akoajzárukouzákonnejochranyprávaprávomchránenýchzáujmovdaňovýchsubjektov.
Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre
správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi(ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku)
správcadanepostupujevdaňovomkonanívúzkejsúčinnostisdaňovýmisubjektmi.Predaňovúkontrolu
a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. §

3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva,

že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť
(ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva
prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti,
pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom

podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od
otázky, ktorú treba objasniť.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov

preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi
rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010.

Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že v

zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9211401/5/2730443/2012/Col zo dňa 27.9.2012 začala
dňa 22.10.2012 v zmysle ust. 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010.

Dňa 18.9.2013 bol pod č. 9211401/5/4261718/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie správcu
dane, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím júl 2010 žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62
Kft. nevzniklo právo na oslobodenie od dane, čím mu vznikol rozdiel dane v sume 93 933,11 eur a vo
vzťahu k spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, čím mu bol
vyrubený rozdiel dane v sume 31 018,49 eur, a teda v súhrne 124 951,60 eur.

Výzvou č. 9211401/5/4262217/2013 zo dňa 18.09.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46
ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol), bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedených v Protokole najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Z obsahu pripojeného
administratívneho spisu vyplýva, že predmetná výzva spolu s príslušným protokolom bola žalobcovi

doručená dňa 04.10.2013.Podaním žalobcom nazvaným „Vyjadrenie k protokolu č. 9211401/5/4261718/2013„ a správcovi dane
došlým dňa 21.10.2013, žalobca vyjadril nesúhlas s výsledkami zistenými správcom dane. Má za to,
že správcovi dane predložil všetky relevantné daňové a účtovné doklady, a teda postupoval v súlade

s platnou legislatívou, ako aj bežnou obchodnou praxou. Správca dane neuviedol a nekonkretizoval,
aké ďalšie doklady a dôkazy mal žalobca predložiť. Žalobca nemôže zodpovedať za skutočnosti, ktoré
nastali u jeho dodávateľov a odberateľov. Vo vzťahu k spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že zo
strany pôvodného konateľa nebolo možné, aby si pamätal konkrétne prepravy realizované pre žalobcu,
a to navyše bez možnosti nahliadnutia do účtovníctva spoločnosti, nakoľko toto bolo odovzdané novému

konateľovi spoločnosti. Poukázal na zápisnicu spísanú pred Daňovým úradom Galanta, v ktorej p. Mgr.
F. S. (konateľ spoločnosti od 24.09.2009 do 26.01.2011; pozn. súdu) potvrdil vykonanie prepráv pre
žalobcu. Vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62 Kft. uviedol, že správca dane nevyužil všetky možnosti na
zisteniereálnostiobchodnýchtransakciíazároveňpožiadalovypočutiekonateľamenovanejspoločnosti
p. V. H.. Záverom podaného vyjadrenia k príslušnému protokolu žalobca dodal, že neuznanie práva na
odpočítanie dane považuje za neopodstatnené a nezákonné.

Protokol bol prerokovaný dňa 18.11.2013 - Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/5143608/2013
zo dňa 18.11.2013 s tým, že správca dane vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k Protokolu č.
9211401/5/4261718/2013 zo dňa 18.09.2013 ako nedôvodné, a teda nemajúce vplyv na zistenia

uvedené v príslušnom protokole.

Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 25.11.2013 pod č.
9211401/5/5261263/2013 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu

dane, ktorým vyrubil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 124 951,60 eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010.

Kontrolou predložených dokladov a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za
kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2010 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil oslobodenie od

dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa ARMAR 62 Kft. (Maďarská republika)
na základe faktúr č. 2010/025 zo dňa 8.7.2010, a č. 2010/026 zo dňa 14.7.2010 v celkovej fakturovanej
sume bez dane z pridanej hodnoty › 359 040 eur. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu
veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností
získaných a poskytnutých zo strany maďarskej finančnej správy na základe medzinárodnej výmeny

daňových informácií, z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Prešov (preverenie
uskutočnenia prepravy spoločnosťou BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsluchu svedka p. Mgr. F. S. (v
rozhodnom období konateľ prepravcu BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsledkov získaných na základe
dožiadania Daňového úradu Košice (vypočutie svedkov p. H. S. - konateľa spoločnosti BR Trade
Slovakia s.r.o. v období od 04.04.2011 do 20.05.2014 a p. T. S. - konateľa spoločnosti BR Trade

Slovakia s.r.o. v období od 18.01.2011 do 04.04.2011) a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
reálne uskutočnenie prepravy deklarovanej dokladmi CMR č. SK5673475 a č. SK 5673472. Žalobca
ako aj ďalšie preverované subjekty vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že tovar
uvedený na odberateľských faktúrach bol reálne dodaný do iného členského štátu (spoločnosti ARMAR
62 Kft. - Maďarská republika), a teda nebolo v konaní preukázané, že by žalobcovi vzniklo právo na

oslobodenie od dane. Vzhľadom na uvedené, správca dane s poukazom na ust. § 19 zák. č. 222/2004
Z. z. považoval žalobcom deklarované dodanie za dodanie v zmysle ust. § 8 zák. č. 222/2004 Z. z. a
uložil žalobcovi povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu daň z pridanej hodnoty v sume 93 933,11 eur.

Preverovaním zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom - spoločnosťou Immobiliare
spol. s r.o. správca dane zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č.
100100034 zo dňa 15.7.2010, č. 100100035 zo dňa 19.7.2010 a č. 100100037 zo dňa 31.7.2010 v
cene bez dane › 298 600 eur a daňou › 56 734 eur. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu
veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým z výsledkov

získaných na základe dožiadania Daňového úradu Nitra (preverenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia
u spoločnosti Immobiliare spol. s r.o.), z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu
Banská Bystrica (vypočutie svedka p. O. Z. - v rozhodnom období konateľ Immobiliare spol. s r.o.)
a dospel k záveru, že v danom prípade nebolo jednoznačne a vierohodne preukázané, že dodávateľžalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. vo faktúre deklarovaný tovar skutočne žalobcovi dodal.
Dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. nepreukázal, či vôbec vykonáva ekonomickú
činnosť, nepreukázal odkiaľ tovar nadobudol, ako bol tovar prepravený odberateľovi (žalobcovi), či má

dodanie tovaru zaúčtované vo svojom účtovníctve a v záznamoch dane z pridanej hodnoty za príslušné
zdaňovacie a v tomto prípade tiež kontrolované obdobie. Vzhľadom na vyššie uvedené, správca dane
konštatoval na strane žalobcu porušenie ust. § 49 zák. č. 222/2004 Z. z., čím mu v konečnom dôsledku
nevzniklo právo na odpočítanie dane v sume 56 734 eur.

Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal
jeho nezákonnosť, porušenie svojich práv pri výkone daňovej kontroly, nesprávne zistenie skutkového
stavu veci ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V
súvislosti s neuznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru spoločnosti ARMAR 62 Kft. zastával
názor, že v dostatočnom rozsahu splnil všetky podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane

plynúce z ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z., keď odberateľ tovaru bol v danom čase osobou identifikovanou
pre daň v inom členskom štáte, žalobca predložil príslušné doklady o preprave s uvedeným miestom
určenia, príslušné faktúry ako aj doklady o platbe.

Ďalej poukázal na pochybenie správcu dane, keď tento nevypočul žalobcom navrhnutého svedka p. V.
H. (konateľa spoločnosti ARMAR 62 Kft.). Vo vzťahu k prepravcovi - spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o.
uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že táto spoločnosť je nekontaktná a jej aktuálny konateľ
je nezastihnuteľný. Poukázal na výpoveď p. Mgr. F. S. (konateľ menovanej spoločnosti v rozhodnom
období), ktorý potvrdil obchodný styk so žalobcom, avšak vzhľadom na to, že nemal k dispozícií účtovné

dokladyspoločnosti,nevedelsakonkrétnevyjadriť.Taktiežtentonepoprelpravosťžalobcompredloženej
faktúry. Rovnako potvrdil vykonanie dvoch prepráv pre žalobcu odberateľovi ARMAR 62 Kft. v období
8.7.2010 a 14.7.2010.

Žalobca ďalej navrhol v odvolacom konaní vypočuť svedka p. O. B. - vodiča, ktorý vykonával prepravu

príslušného tovaru.

Žalobcavďalšejčastipodanéhoodvolanianapadolsprávcomdaneaplikovanéust.§19zák.č.222/2004
Z. z. ako aj to, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Pochybenie
správcu dane žalobca videl aj v tom, že ho tento nevyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktoré by

preukázali hodnovernosť už žalobcom predložených dokladov.

K neuznaniu odpočítania dane z dodávateľskej faktúry vystavenej dodávateľom Immobiliare spol. s r.o.
poukázal na to, že v čase dodania tovaru bol konateľom menovanej spoločnosti p. S. F. (?), ktorý bol dňa
04.03.2013 vypočutý na Daňovom úrade Banská Bystrica v súvislosti s výkonom miestneho zisťovania

u žalobcu, z čoho vyplýva, že táto osoba je kontaktná. Zároveň žalobca uviedol, že požiadal správcu
dane o opätovné vypočutie p. O. Z., nakoľko správca dane túto osobu z dôvodu jej nezastihnuteľnosti
nemohol vypočuť a žalobca na uvedenú osobu získal kontakt, čo však správca dane odmietol. K záveru
správcu dane o nepreukázaní dodania tovaru spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., žalobca uviedol, že
skutočnosť, že jeho dodávateľ neprizná dodanie tovaru nemôže sama o sebe znamenať, že nedošlo

k reálnemu dodaniu tovaru. Z dôvodu, že v konaní správcu dane bola zistená taká vada, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, z dôvodu nesprávne a nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov a vzájomný vnútorný rozpor dôvodov, žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil
odvolaním napadnuté rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný rozhodnutím 1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 9.7.2014, postupom podľa ust. §
74 ods. 4 Daňového poriadku zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č.
9211401/5/5261069/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 124 951,60 eur na dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku,
tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 zmenil na sumu 114
059,71 eur.V súvislosti so žalobcom namietaným nevypočutím osôb p. V. H. a p. O. Z., žalovaný uložil správcovi
dane doplniť konanie o ich vypočutie, pričom bolo zistené, že uvedené osoby (na ktoré sám
žalobca ponúkol kontakt) nebolo možné ani po vyčerpaní všetkých procesných možností (opakované

predvolanie, predvedenie) vypočuť. Vo vzťahu k spoločnosti ARMAR 62 Kft. sa žalovaný v plnom
rozsahu stotožnil so závermi zistenými správcom dane, nakoľko na základe vykonaného dokazovania
bolo zistené, že žalobca právne relevantným spôsobom nevyvrátil pochybnosti správcu dane ohľadom
prepravy deklarovaného tovaru inému členskému štátu - spoločnosti ARMAR 62 Kft. Žalobca nesplnil
podmienky pre oslobodenie dodania tovaru v zmysle ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. a správca dane

správne postupoval, keď podľa ust. § 19 a § 27 zák. č. 222/2004 Z. z. pristúpil k zdaneniu sporného
tovaru. Navyše v rozhodnom období mal za spoločnosť konať správca konkurznej podstaty, (spoločnosť
ARMAR 62 Kft. ku dňu 7.4.2010 vstúpila do konkurzu) a nie p. V. H..

Ako dôvodnú posúdil žalovaný odvolaciu námietku žalobcu, že správca dane pri výpočte základu

dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Žalovaný znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 10 891,89
eur zodpovedajúcu rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty zodpovedajúcou rozdielu medzi daňou z
pridanej hodnoty (68 217,60 eur) vyčíslenou správcom dane z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za
sporné odberateľské faktúry nezníženú o daň z pridanej hodnoty a daňou z pridanej hodnoty (57 325,71
eur), vyčíslenou k sporným odberateľským faktúram z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za sporné

odberateľské faktúry zníženú o daň z pridanej hodnoty.

Vo vzťahu k spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. sa taktiež žalovaný v plnom rozsahu stotožnil so závermi
zistenými správcom dane, žalobcom predložené doklady nepreukázali ním prezentované skutočnosti,
nevyvrátil a neodstránil pochybnosti, či deklarovaný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou

Immobiliare spol. s r.o., a preto správca dane postupoval správne, keď žalobcovi uplatnené právo na
odpočítanie dane nepriznal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým
rozhodnutím a jeho odôvodnením, pričom z dôvodu vyčíslenia správnej výšky dane z pridanej hodnoty

zmenil vo výrokovej časti prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 zmenil na sumu 114 059,71 eur.

V súvislosti s nepriznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre
odberateľa ARMAR 62 Kft. má žalobca za to, že podmienky na priznanie oslobodenia od dane boli v jeho

prípade splnené a riadne správcovi dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje
za nezákonné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvod.

Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že
tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach,

dokladoch o preprave CMR, a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Nesplnenie čo len jednej
z hmotnoprávnych zákonných podmienok má za následok nesplnenie nároku na odpočítanie dane.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na daňové konanie po odpočte dane z pridanej hodnoty sú
na preukázanie nároku na odpočet DPH kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní. Zo
zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie,

pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.
Pokiaľ ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti

inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre
ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok,
ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si teda platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V
súvislosti s realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou ARMAR 62 Kft. je potrebné konštatovať,

že z výsledkov získaných správcom dane na základe medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že
uvedená spoločnosť od 7.4.2010 vstúpila do likvidácie, v roku 2010 nemala spoločnosť žiadnych
zamestnancov, za obdobie od 1.4.2010 do 31.12.2010 nepredložila žiadne daňové priznanie a ani
žiaden súhrnný výkaz. Nesprávne konštatovanie žalovaného, že spoločnosť ARMAR 62 Kft. vstúpilado konkurzu 7.4.2010 nemá podľa názoru súdu skutočne vplyv na zistený skutkový stav ako aj na
zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože v danom prípade nebolo zo strany žalobcu preukázané, že
by tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu. V takýchto prípadoch totiž nepostačuje,

pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných
dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej
ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke žalobcu súd dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 24
daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je
jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje.

Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je
povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného
plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný
v uplatnení nároku na odpočet DPH. Napriek tomu správca dane na základe dožiadania príslušných
daňových úradov sa snažil zabezpečiť účasť svedkov aj cestou predvolaní, opakovaných predvolaní ako

aj predvedenia, avšak neúspešne. Pokiaľ správca dane nevykonal výsluch svedka - vodiča O. B., tak
neučinil tak preto, pretože žalobca neuviedol žiadne identifikačné údaje, pokiaľ ide o túto osobu a tiež ani
vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. nevedel uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu
tovaru vykonávať. Z ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od
dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý si oslobodenie od dane uplatňuje. V danom prípade žalobca

svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukázal, keď nepreukázal rozhodujúcu podmienku pre oslobodenie
od dane a to, že tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a že nadobúdateľom
deklarovanéhododaniaspornéhotovarujespoločnosťARMAR62Kft.,ktorájedeklarovanánasporných
odberateľských faktúrach ako odberateľ. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že technicky
je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie

skutočne poskytnuté bolo. Znamená to, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať
nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Listiny predložené žalobcom (sporné odberateľské
faktúry, dodacie listy, medzinárodné nákladné listy či príjmové pokladničné doklady) by bolo spôsobilé
privodiť žalobcovi uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky,
že by bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol

zdanený odberateľom v inom členskom štáte (Maďarská republika), čo preukázané nebolo. Pre daňovú
kontroluadaňovékonaniejejednouznajvýznamnejšíchzásadtzv.zásadavoľnéhohodnoteniadôkazov,
podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V
danom prípade dokazovanie prebehlo zo strany správnych orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne

smerovalo k zisťovaniu okolností jednotlivých transakcií, ktoré mali byť predmetom zdanenia. Ak
žalobca v tomto smere poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03
(FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), tak tieto nemožno aplikovať na daný
prípad,pretoževpredmetnejvecijepodvodompoznačenépriamoplnenie,ktorémaluskutočniťžalobca,
t.j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu predchádzalo alebo nasledovalo v reťazi dodávok, a teda nie

ako to vyplýva z vyššie uvedených rozsudkov. Taktiež nemožno na daný prípad aplikovať rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 z 25.3.2005, pretože uvedený rozsudok rieši
situáciu, kedy mal žalobca dokazovať v rámci daňového konania aj osoby, ktoré dodali príslušný tovar
jeho dodávateľovi, pričom žalobca tieto skutočnosti nepreukázal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na
odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je
deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň reálne
materiálne preukázané. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si uplatnil oslobodenie od platenia
dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý

tovar bol v Maďarskej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (oznámenie Maďarskej finančnej
správy ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04 vo veci (Teleos). Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného
bremena, tak v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní
alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Znamená to,

že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne
zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora EÚ,
na ktoré žalobca poukázal súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom
prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, žeskutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora EÚ a nielen
uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Naviac treba vziať do úvahy aj to,
že odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už podaného odvolania žalobcu voči

prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 25.11.2013.

PokiaľideoobchodnývzťahsospoločnosťouImmobiliarespol.sr.o.,takzust.§49ods.1,2vspojenís§
51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vyplýva, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom
stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň, či nárok na odpočítanie dane

nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o DPH
nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia. Pokiaľ ide o výsluchy
svedkov, tak správne orgány nariadili viaceré ústne pojednávania, na ktoré sa svedkovia z rôznych
dôvodov neustanovili (napr. O. Z. - aktuálny konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. buď nepreberal
písomnosti, pokiaľ ich prevzal, tak sa výsluchu nezúčastnil a menovaného sa nepodarilo ani predviesť).
Z tohto vyplýva, že správca dane vyčerpal všetky zákonné prostriedky (ust. § 20 daňového poriadku) a to

tak inštitút predvolania ako aj predvedenia a okrem toho vykonal aj potrebné dokazovanie. Na podporu
toho, že k faktickému existujúcemu zdaniteľnému plneniu nedošlo svedčí aj odpoveď Daňového úradu
Nitra, z ktorej vyplýva, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s r.o., so správcom dane
nekomunikoval, nebol kontaktný, nepreukázal výkon ekonomickej činnosti a za tretí štvrťrok v roku 2010
nedeklaruje v daňovom priznaní dodanie tovarov a služieb. Taktiež ani aktuálny konateľ spoločnosti

Immobiliare spol. s r.o. (p. U. F.) s daňovým úradom nespolupracuje, čo vyplýva z podania Prezídia
Policajného zboru SR zo dňa 20.11.2012.

Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky
dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahli dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal,
tak v rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a
dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami.
Žalobcom uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp.

správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Pokiaľ
ide o spisový materiál predložený žalobcom z administratívneho spisu správcu dane vyhotoveného pri
kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, tak tento je skutkovo odlišný od prejednávaného
prípadu a preto v danom prípade nemožno aplikovať ust. § 3 ods. 9 zákona o správe daní, pretože
sa jednalo o rozdielny tovar, rozdielneho odberateľa ako aj rozdielneho prepravcu. Naviac žalobca

porovnáva kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2010, avšak nemožno porovnávať dve rozdielne zdaňovacie obdobia, a to najmä vtedy, ak išlo o
rozdielny tovar, rozdielneho odberateľ ako aj rozdielneho prepravcu. Je možné preto konštatovať, že
žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také
skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom sa zaoberali

všetkými žalobcom vznesenými námietkami. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne pritom len na tie vady pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.), takýmito vadami sú spravidla procesné pochybenia,
ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Pokiaľ teda
žalobca v priebehu tohto preskúmavacieho konania na pojednávaní uvádzal ďalšie žalobné dôvody

a súdu predkladal listinné doklady, ktoré sa týkali iného zdaňovacieho obdobia (zápisnica o ústnom
pojednávaní zo dňa 13.9.2010), tak na tieto žalobné dôvody súd v tomto štádiu konania už nemohol
prihliadať, nakoľko boli vznesené až na ústnom pojednávaní dňa 31.3.2016. Súd totiž nevyhľadáva za
účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2
O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým

je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli vznesené
v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi. Pokiaľ sa
jedná o zmenu prvostupňového správneho orgánu žalovaným v časti zmeny výšky vyrubeného rozdielu
dane z pridanej hodnoty, tak k tomuto súd považuje za potrebné uviesť, že zo strany správcu dane
bol matematicky nesprávne vypočítaný rozdiel dane, ktorý mal žalobca uhradiť, pričom správca dane

nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej
hodnoty, a preto postupom podľa § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zmenil.Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne neúspešnému žalobcovi

súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto
súdu na Najvyšší súd SR.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.