Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/135/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201007
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:1014201007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov

senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu MP Production s.r.o.,
Michalovce, J. Murgaša 1321/13, zastúpeného JUDr. Františkom Komkom, advokátom, so sídlom v
Prešove, Hlavná 27, proti žalovanému Slovenskej obchodnej inšpekcii - Ústredný inšpektorát Slovenskej
obchodnejinšpekciesosídlomvBratislave,Prievozská32,Bratislava,vkonaníožalobenapreskúmanie
rozhodnutia žalovaného zo 07.04.2014 č. SK/0762/99/2013, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods.2 písm.c), e) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo 07.04.2014 č.
SK/0762/99/2013 a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre

Košický kraj z 09.09.2013 č. P/0184/08/13 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania vo výške 269,82 eur, ktoré je povinný zaplatiť
žalovaný do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Františka
Komku, VÚB, Prešov, č. účtu: XXX XXX-XXX/XXXX.

O d k l a d á vykonateľnosť rozhodnutia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v

Košiciach pre Košický kraj z 09.09.2013 č. P/0184/08/13 v spojení s rozhodnutím SOI, ÚI SOI so sídlom
v Bratislave zo 07.04.2014 č. SK/0762/99/2013 do právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj zo dňa 09.09.2013
č. P/0184/08/13, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 700,-- eur pre porušenie povinnosti
podľa§4ods.3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSNRč.372/1990Zb.o
priestupkoch v znení zákona č. 397/2008 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ochrane spotrebiteľa). Inšpektormi SOI totiž pri vykonanej kontrole zo dňa 03.05.2013 v prevádzkarni:

posilňovňa IRON GYM KLUB, J. Hollého 5879, Michalovce bolo zistené nedodržanie povinností vo
vzťahu k spotrebiteľovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní výrobkov a služieb
ustanovenú osobitným predpisom, pretože predávajúci odmietol poskytnutie služby, ktorá bola v jeho
prevádzkových možnostiach.

Žalovaný konštatoval, že nezistil žiadny dôvod na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého
rozhodnutia, pričom v odvolaní žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by ho

zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky. Konštatoval, že vykonanou kontrolou zameranou na
prešetrenie podnetu spotrebiteľa evidovaného správnym orgánom pod č. 46/12, bolo zistené, že
spotrebiteľom - príslušníkom rómskej menšiny, ktorí sa do kontrolovanej prevádzkarne dostavili za
účelom zakúpenia jednorazového vstupu, resp. permanentky do posilňovne, bolo poskytnutie služiebodmietnuté s poukazom na vypredanie permanentiek a kapacitné dôvody. Bezprostredne po odmietnutí
predaja jednorazového vstupu, resp. permanentky týmto spotrebiteľovi však bola permanentka na
časové obdobie dvoch týždňov v hodnote 10 eur riadne odpredaná inšpektorom SOI, vystupujúcich

v postavení spotrebiteľov. Týmto konaním žalobca porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v
poskytovaní služieb a odmietol poskytnutie služby, ktorá bola v jeho prevádzkových možnostiach.

Žalovaný v odôvodnení konštatoval, že prvostupňový správny orgán poskytoval pri postihovaní žalobcu
na základe zákona o ochrane spotrebiteľa citujúc ustanovenie § 4 ods.3 tohto zákona.

Ďalej citoval ustanovenia § 2 ods.1 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktoré upravujú všeobecné pravidlá zákazu diskriminácie,
a to aj v oblasti poskytovania výrobkov a služieb. Žalovaný konštatoval, že žalobca, na ktorom v zmysle
antidiskriminačného zákona spočíva dôkazné bremeno, v priebehu správneho konania nepreukázal, že

službu rómskym spotrebiteľom neposkytol z dôvodu, že títo konkrétni spotrebitelia nespĺňajú podmienky
na kúpu podľa osobitných predpisov. Žalovaný tiež dospel k záveru, že z popisu skutkového stavu
zaznamenaného v inšpekčnom zázname SOI jednoznačne vyplýva, že účastník konania odmietol
poskytnutie služby „z kapacitných dôvodov a vypredania permanentiek“, a až následne pri vyjadrení
sa k inšpekčnému záznamu SOI poukázal na nesplnenie hygienických dôvodov zo strany rómskych

spotrebiteľov.

V súvislosti s námietkou žalobcu, ktorý v odvolaní stavia rómskych spotrebiteľov do pozície „agentov
provokatérov“, žalovaný uviedol, že v zmysle § 5 ods.2 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov je Slovenská

obchodná inšpekcia oprávnená na kontrolu prizvať zamestnancov iných orgánov, právnických osôb
alebo fyzické osoby (ďalej len „prizvané osoby“) s ich súhlasom, ak je to odôvodnené osobitnou povahou
kontrolnej úlohy, a požadovať ju uvoľnenie najdlhšie na 10 pracovných dní kalendárneho roka.

Na odvolaciu námietku žalobcu ohľadom výšky uloženej pokuty žalovaný poukázal na to, že z

ustanovenia § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že zákonom je uložená obligatórna
povinnosť správneho orgánu pristúpiť k uloženiu pokuty pri zistenom porušení povinností vyplývajúcich
zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto bolo začaté správne konanie o uložení pokuty aj v
tomto prípade. Výšku pokuty považoval žalovaný za primeranú zisteným skutočnostiam, charakteru
protiprávneho konania, rozsahu zisteného porušenia a možných následkov. Konštatoval, že pri určení

výšky pokuty správny orgán prihliadol na skutočnosť, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
pri predaji výrobkov a poskytovaní služieb boli porušené práva spotrebiteľa chránené zákonom. Vzal do
úvahy, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k spotrebiteľovi z dôvodu príslušnosti
k etnickej skupine, žalobca porušil zákonom stanovených zákaz nekonať spôsobom, ktorý je zakázaný.
Pokuta uložená v spodnej hranici zákonnej sadzby je podľa názoru žalovaného vzhľadom na jej

represívnu a východnú funkciu primeranou.

Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, v ktorej
konštatoval, že rozhodnutie žalovaného považujú za nesprávne a nezákonné, s jeho zámermi, že
prerušil zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminoval rómskych spotrebiteľov tým, že im neumožnil

vstup do posilňovne, nesúhlasí a považuje rozhodnutie za neúplné, predčasné a nezákonné. Uviedol,
že v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonáva prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu
a rekondíciu, t.j. fitnes činnosť, pričom vykonávanie tejto činnosti vyžaduje dodržiavanie pravidiel a
podmienok, ktoré sa objektívne vzťahujú na každého spotrebiteľa bez ohľadu na jeho farbu pleti, rasu
a náboženské presvedčenie. Pri vstupe do objektu posilňovne pri recepčnom pulte pracovníčky, ktorá

predáva, a kde sa zakupujú vstupy do posilňovne, sa nachádzajú výrazne označené vypracované
pokyny upravujúce podmienky vstupu do posilňovne, s ktorými pokynmi má možnosť a aj povinnosť
oboznámiť sa každý klient. Obsahom týchto pokynov je striktné dodržiavanie najmä osobnej hygieny,
čistota, vyžaduje sa vlastná prezuvková obuv, športové oblečenie a uterák, s poučením, že pokiaľ tieto
podmienky a potreby zo strany klienta nie sú dodržané, nemôže mu byť umožnený vstup do posilňovne.

Žalobca poznamenal, že v minulosti Slovenská obchodná inšpekcia viedla proti nemu správne konanie,
ktoré bolo zastavené z dôvodu, že vystupovanie pisateľa podnetu ako figuranta pri vykonávaní
kontroly nebolo objektívne, pretože z predchádzajúceho obdobia pretrvávajú medzi ním a žalobcomneodstrániteľné osobné problémy. Kontrolu vykonanú dňa 03.05.2012 považuje žalobca za následok
zastavenia predchádzajúceho konania.

Žalobca v žalobe ďalej poukázal na to, že z rozhodnutia žalovaného nie sú presne vymedzené a
špecifikované skutkové okolnosti, t.j. k akému odmietnutiu konkrétnych služieb malo dôjsť, či išlo o
jednorazový vstup, resp. permanentku do posilňovne. Uviedol, že správny orgán nepostupoval v súlade
s ustanoveniami § 3 ods.2, 4, 5, § 32 ods.1, 2 a § 46 a § 47 ods.3 správneho poriadku, výsledkom čoho
je to, že iba výlučne jednostranným zhodnotením dôkazov v neprospech žalobcu dospel k nesprávnemu

právnemu záveru a rozhodnutiu, ktoré je pre nedostatok dôvodov neurčité a nepreskúmateľné. Podľa
názoru žalobcu správny orgán sa s tvrdeniami a vznášanými námietkami, ktorými žalobca argumentoval,
z akého dôvodu nedošlo k umožneniu vstupu rómskemu občanovi, sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
a ani nekonštatoval, či tieto žalobcove argumenty a námietky sú alebo nie sú právne významné,
hlavne v tom, či nasadený agent - rómsky občan spĺňal hygienické požiadavky a ďalšie požadované
podmienkyprevstupdoposilňovne.Pokiaľideovýškuuloženejpokutyvovýške700,--eur,tútopovažuje

žalobca za likvidačnú, keďže sa prakticky jedná o jednomesačné tržby z činnosti, z ktorých je potrebné
uhrádzať mzdy pracovníkom a nevyhnutné náklady na prevádzkovú činnosť. Navrhol, aby súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a žiadal, aby
súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil ho žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení z 26.01.2015 navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalobcovu námietku, že
skutkový stav nebol spoľahlivo zistený, nepovažuje za dôvodnú. Naďalej sa pridržiava záverov kontroly
vykonanej v spolupráci s rómskymi spotrebiteľmi zo dňa 03.05.2013, ktorou bolo zistené, že žalobca
porušil zásahu rovnakého zaobchádzania a diskriminoval rómskych spotrebiteľov tým, že im neumožnil

vstup do posilňovne tak ako iným spotrebiteľom. Žalobca, na ktorom zmysle antidiskriminačného
zákona spočíva dôkazné bremeno, v priebehu správneho konania nepreukázal, že službu rómskym
spotrebiteľom neposkytol z dôvodu, že títo konkrétni spotrebitelia nespĺňajú podmienky na kúpu podľa
osobitných predpisov. Poukázal na to, že v inšpekčnom zázname SOI zo dňa 03.05.2013 je jednoznačne
uvedené, že žalobca odmietol poskytnutie služby „z kapacitných dôvodov a vypredania permanentiek“,

a až následne pri vyjadrení sa k inšpekčnému záznamu SOI poukázal na nesplnenie hygienických
dôvodov zo strany rómskych spotrebiteľov.

Žalovaný konštatoval, že sa podľa jeho názoru dostatočným spôsobom vysporiadal s obhajobou
žalobcu, ktorý odmietnutie poskytnutia služby odôvodňoval nesplnením hygienických podmienok

spotrebiteľov.

Námietky žalobcu, že kontrola vykonaná 03.05.2013 bola ako následok predchádzajúceho zastavenia
správneho konania, žalovaný uviedol, že dôvodom zastavenia správneho konania bolo uplynutie
jednoročnej prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods.7 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Pokiaľ žalobca namietal, že v rozhodnutí nie sú presne vymedzené a špecifikované skutkové okolnosti,
k akému odmietnutiu konkrétnych služieb malo dôjsť, žalovaný má za to, že napadnuté správne
rozhodnutie spĺňa formálne a obsahované požiadavky a že výroková časť správneho rozhodnutia je
dostatočne určitá a zrozumiteľná a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Z výrokovej

časti prvostupňového správneho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, kto je účastníkom konania, aká
právna povinnosť bola porušená, ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého došlo k uloženiu
sankcie, výška pokuty a lehota splatnosti, a v neposlednom rade je v ňom dostatočne jasne a určito
špecifikované aj protiprávne konanie, ktoré je predmetom uloženia sankcie, a to jednak prostredníctvom
vymedzenia miesta, dátumu kontroly, počas ktorej bolo takéto protiprávne konanie zistené, ako aj

konkrétneho vymedzenia protiprávneho konania účastníka konania, ktorým sa dopustil porušenia
zákonnej povinnosti.

K žalobcovej námietke ohľadom výšky pokuty žalovaný je toho názoru, že pri ukladaní výšky pokuty
boli zohľadnené všetky aspekty uvedené v § 24 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa, najmä charakter

protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinností, spôsob a následky porušenia povinnosti,
pričom pokutu správny orgán uložil v súlade s ustanovením § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa.Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného,
oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že žalobe žalovaného na zrušenie
rozhodnutia je potrebné vyhovieť.

Predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach
pre Košický kraj z 09.09.2013 č. P/0184/08/2013, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 700,-- eur pre
porušenie povinností predávajúceho podľa § 4 ods.3 o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 24 ods.1 tohto zákona za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo
právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi,
predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66.400,-- eur;
za opakované porušenie povinností počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166.000,-- eur.

Podľa§27zákonaoochranespotrebiteľanakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní okrem § 20 ods.3 písm.e) - h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods.1, 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny
poriadok správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú

povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a
dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k

správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne
vybavenie.Správneorgánydbajúnato,abykonanieprebiehalohospodárneabezzbytočnéhozaťaženia
účastníkov konania a iných osôb.

Podľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa názoru súdu správny orgán prvého stupňa a žalovaný nepostupoval v preskúmavanej veci v
súlade s citovanými právnymi ustanoveniami, vo veci si nezadovážili relevantné dôkazy potrebné pre
vydanie rozhodnutí, preto ich rozhodnutia je potrebné považovať za predčasné, a súčasne sa správny

orgán prvého stupňa v konaní dopustil vady konania, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

V súlade s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva
trestné činy, priestupky, iné správne delikty, sa za delikt považuje len také porušenie povinností, či už
konania alebo opomenutie, ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi

jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrený
v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh
subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie priestupkom.
V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, t.z. o postih, ktorý vykonáva správny orgán a
určité nedovolené konanie, alebo opomenutie. Formálne označenie určitého cyklu protispoločenského

konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty, a z
toho vyvodené následky v podobne sankcií, je iba vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu. V konaniach
zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa zo spáchania deliktu a ukladaní sankcie
zaň na základe analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestno-právnej zodpovednosti v
zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, alebo

trestného zákona.Pretože zákon o ochrane spotrebiteľa neustanovuje hmotnoprávnu, a ani procesnoprávnu úpravu
sankcionovania správnych deliktov, je potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Súd v tejto veci poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012,
v ktorom okrem iného konštatoval, že: „keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia a postupov
správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu

aplikovať na danú vec článok 6 ods.1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika článkom 1 ods.2 Ústavy SR sa zaviazala, že uznáva
a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený dohovor sa podľa článku 154c ústavy sa stal
súčasťou právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak
zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy trestné obvinenie a práva a záväzky
občianskej povahy, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti článku 6 ods.1 dohovoru vykladať autonómne
od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok
neu meister v. Rakúsko z júla 1976).

Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sqzn 3Sžn/68/2004,
3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa
analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty
právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako

trestný postih za trestné činy. Z toho hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému.

Napokon aj odporúčanie výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré

boli schválené Výborom ministrov 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča vládam
členských štátov, aby sa vo svojom práve aj v praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania.
Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty,
ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty,
alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy

postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného odporúčania vo vzťahu
k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledované zásady: každá osoba, ktorá čelí
správnej sankcii, má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by byť jej daný dostatočný čas na prípravu
prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená,
osoba, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá)

predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať
dôvody, na ktorých sa zakladá“.

Z administratívneho spisu preskúmavanej veci vyplýva, že správny orgán so žalobcom neprejednal

priestupok, ktorý mu kladie za vinu na ústnom pojednávaní, termín ústneho pojednávania neurčil a
vychádzal iba z inšpekčného záznamu, ktorý vyhotovili pracovníci inšpekcie pri vykonanej kontrole.

Na túto vadu súd prihliadol z úradnej povinnosti, pretože má za následok odňatie práva žalobcovi na

spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods.1 ústavy.Povinnosť nariadiť ústne pojednávanie nielen v priestupkových veciach, ale aj v konaniach o iných
správnych deliktoch, vyplýva okrem iného z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 231/2010-38 z
25.08.2010. Z uvedeného nálezu vyplýva požiadavka zachovať princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti

naprerokovaníveciaspoňnajednomstupnivkonanípredsprávnymiorgánmi,čojevsúladesustálenou
judikatúrou ESĽP. Pretože žalobca sa prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohol vyjadriť k
veci ústne, nemohol byť prítomný pri výsluchu svedkov, nemohol im klásť otázky a podobne, správny
orgán svojím postupom zasiahol do jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46 ods.1 ústavy spojený s článkom 12 ods.1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa zrušiť z dôvodu uvedeného v § 250j ods.2 písm.e) O.s.p., pretože v konaní bola
zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň súd zrušil
rozhodnutie žalovaného aj z dôvodu uvedeného v § 250j ods.2 písm.c) O.s.p., pretože žalobcovi nebolo

umožnené vyjadriť sa priamo na pojednávaní k veci, navrhnúť dôkazy a prípadne konfrontácie svedkov,
a tak podľa názoru súdu zistenie skutkového stavu nebolo dostačujúce na posúdenie veci.

V ďalšom konaní bude potrebné vo veci nariadiť ústne pojednávanie, umožniť žalobcovi realizovať svoje

práva v zmysle zákona č. 71/1967 Zb., a vo veci opätovne rozhodnúť.

Podľa § 250j ods.7 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Pretože žalobca bol v konaní úspešný, súd mu priznal právo na náhradu trov konania vo výške
283,33 eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Františka Komku na jeho účet vo VÚB Prešov. Trovy pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,-- eur a odmeny za právne zastúpenie za dva úkony právnej

služby, a to prevzatie a príprava a podanie žaloby á 61,87 eur a 2 x režijný paušál á 8,04 eur.

Súd vzhľadom na výrok rozsudku, ktorým napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo zrušené z
dôvodov porušenia procesných predpisov, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia, vyhovel žiadosti
navrhovateľa a rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia z Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj z 09.09.2013 č. P/0184/08/13 v spojení s rozhodnutím
SOI,ÚISSOIsosídlomvBratislavezo07.04.2014č.SK/0762/99/2013doprávoplatnostitohtorozsudku.
Súd pri rozhodovaní o tejto žiadosti prihliadol na výšku uloženej pokuty a charakter podnikania žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.