Rozsudok ,
Potvrdené, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoPr/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112239646
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4112239646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra

Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci navrhovateľa: E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom
H. XX, F., zastúpený JUDr. Petrom Koscelanským, advokátom so sídlom Fraňa Mojtu 24, Nitra, proti
odporcovi: Ernst Keller Slovakia, s.r.o., so sídlom Dolné Hony 9, Nitra, IČO: 36 553 387, zastúpený
JUDr. Radovanom Palu, LL.M, PhD., so sídlom Panenská 6, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15.
apríla 2013 č. k. 10Cpr/5/2012-169, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia v sume 81,46 eura na účet právneho zástupcu navrhovateľa, v lehote do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomzodňa15.04.2013č.k.10Cpr/5/2012-169súdprvéhostupňaurčil,ževýpoveď
uložená navrhovateľovi rozhodnutím odporcu zo dňa 02. 10. 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce je neplatná. Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania
vo výške 403,54 eura právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Petrovi Koscelanskému do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61 ods. 1, 2,
§ 63 ods. 1, písm. e/, § 63 ods. 4, § 240 ods. 8, 9 Zákonníka práce. Navrhovateľ sa žalobou podanou
dňa 19. 11. 2012 domáhal určenia, že výpoveď uložená navrhovateľovi rozhodnutím odporcu zo dňa 02.
10. 2012 podľa § 63 ods. 1, písm. e/ Zákonníka práce je neplatná a zároveň žiadal priznať náhradu trov
konania.Návrhodôvodniltým,žeuodporcujevpracovnompomerenazákladepracovnejzmluvyzodňa
17. 03. 2005. Okrem iného pôsobí u odporcu ako aktívny odborár, a to konkrétne ako predseda základnej
organizácie odborného zväzu KOVO: OKO pri Ernst Keller Slovakia, s.r.o., Nitra pod organizačným

číslom 03-2840-4214, ktorá vznikla 01. 02. 2011. Uviedol, že ako predseda odborového zväzu sa snaží
obhajovaťzáujmyzamestnancov,ktoríuodporcupracujúaztohtodôvodusačastodostávadokonfliktov
a problémov s vedením odporcu. Výsledkom boli vymyslené a nezmyselné upozornenia na jeho údajné
porušovanie pracovnej disciplíny, na základe ktorých s ním odporca neskôr ukončil pracovný pomer
výpoveďou. Výpoveď mu bola daná na základe rozhodnutia odporcu a bola mu odovzdaná do vlastných
rúk na pracovisku 02. 10. 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorá mala spočívať v
porušeniach pracovného poriadku. Dôvody výpovede v návrhu nerozoberal, pretože ich považuje za

vymyslené, avšak za najzávažnejší dôvod neplatnosti výpovede považuje skutočnosť, že ak mu bola
daná výpoveď ako odborovému funkcionárovi, nebola v zmysle § 240 ods. 8 ZP podložená súhlasom
odborovej organizácie. Listom zo dňa 14. 09. 2012 prerokovala odborová organizácia návrh a výbor ZO
OKO po zvážení všetkých okolností rozhodol, že neudeľuje súhlas s výpoveďou jeho osobe. Odporcaopakovane žiadal o udelenie takéhoto súhlasu, avšak opakovane mu nebol udelený. Poukázal na to,
že celé znenie dôvodov uloženej výpovede sa odvoláva na to, že porušil Pracovný poriadok odporcu
zo dňa 24. 04. 2009 a na neho nadväzujúcu internú smernicu evidencie dochádzky zamestnancov v 3-

zmennej prevádzke zo dňa 07. 05. 2012. Odporca tento pracovný poriadok vydal bez súhlasu zástupcov
zamestnancov, a tým je neplatná aj Interná smernica, ktorá v úvode uvádza, že bližšie rozvádza
pravidlá čl. 4 tohto pracovného poriadku. Rovnako skonštatovala kontrola Inšpektorátu práce Nitra, že
zamestnávateľ vydal pracovný poriadok bez súhlasu zástupcov zamestnancov. Navrhovateľ vypočutý
ako účastník konania spresnil, že u odporcu pracuje od 17. 03. 2005, od roku 2009 bol členom výboru

odborovej organizácie vo funkcii hospodár a od februára 2011 vykonáva funkciu predsedu odborovej
organizácie u odporcu. Pokiaľ navrhovateľ nepôsobil v odboroch, nemal so zamestnávateľom žiadne
problémy. Uviedol, že spolu s vedúcou výroby bez toho, aby s nimi rokovali, dopredu avizovali, že
sa s nimi nedá dohodnúť. Niekoľkokrát boli podané trestné oznámenia na inšpekciu práce, na úrad
verejného zdravotníctva, ktoré vždy potvrdili porušenie, najmä bezpečnostných predpisov. Poukázal na
to, že zamestnanci, ktorí neboli členmi odborov mohli desiatovať, telefonovať, rozprávať sa medzi sebou,

mohli si označiť koniec pracovnej zmeny aj napriek tomu, že už boli prezlečení a zamestnávateľ to
toleroval. Práve uvedené činnosti vytýkal odporca navrhovateľovi, čo naznačovalo jeho snahu dostať
odborových funkcionárov zo spoločnosti. Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že výpoveď je neplatná
z dôvodu, že nebol udelený súhlas odborov, hoci u navrhovateľa ide o predsedu odborovej organizácie
a poukázal aj na právo súdu preskúmať náležitosti výpovede, pričom má za to, že potrebné náležitosti

neobsahuje a výpoveď je nepreskúmateľná. Vo výpovedi chýba výpovedný dôvod, je zmätočná v
časti uvádzajúcej dôvody výpovede a odkazuje len na jednotlivé články pracovného poriadku, ktorý je
neplatný. Vzhľadom k uvedenému žiadal žalobe vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu trov konania.
Právny zástupca odporcu uviedol, že odporca je nemecká spoločnosť pôsobiaca v Nitre od roku 2003 a
zamestnáva stabilne 130 ľudí. Od zamestnancov vyžaduje dodržiavanie pracovnej disciplíny a poctivý

prístup k práci, dodržiavanie pracovných pokynov. Navrhovateľ neustále porušoval pracovnú disciplínu,
odmietal kooperovať napriek viacerým navrhnutým riešeniam. Uviedol, že dôvodom výpovede bolo
sústavné porušovanie pracovnej disciplíny, pričom týchto porušení bolo niekoľko. Dôvodom výpovede
bolo porušovanie pracovnej disciplíny zo dňa 20. 08. 2012. a 21. 08. 2012 a skutkové vymedzenie
porušenia je uvedené vo výpovedi tak, že je poukázané na dve upozornenia 20. 02. 2012. Za

posledné porušenie dostal výpoveď. Dôvodom skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom bol
problém s odstránením nedodržiavania pracovnej disciplíny, čo viedlo k výraznému narušeniu atmosféry
na pracovisku. Navrhovateľ bol na porušenia vopred upozornený, avšak tieto upozornenia odmietal
prevziať. Mal za to, že navrhovateľ mnohonásobne svojím konaním porušil internú smernicu odporcu
a nie je na mieste formalistické vyžadovanie času, kedy k týmto porušeniam došlo a prostredníctvom

odkazu na upozornenia sú skutky porušenia pracovnej disciplíny dostatočne vymedzené. Žalobu žiadal
zamietnuť. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov konania a oboznámením sa s
listinnými dôkazmi založenými v spise. Z vykonaných dôkazov zistil, že navrhovateľ bol zamestnancom
odporcu od 17. 03. 2005, s rovnakým dňom nástupu do práce, na dobu neurčitú. U odporcu zároveň
pôsobil ako predseda odborovej organizácie s názvom OKO pri Ernst Keller Slovakia, s.r.o. pod č.

03-2840-7214. Navrhovateľovi bola daná výpoveď na základe rozhodnutia odporcu, a to dňa 02. 10.
2012, kde sa uvádzalo, že v dňoch 17. 05. 2012, 21. 05. 201. 18. 06. 2012, 10. 07. 2012, 11. 07, 2012,
12. 07. 2012, 16. 07. 2012, 30. 07. 2012 a 22. 08. 2012 mu odporca doručil písomné upozornenia na
možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. Predmetom porušenia bolo: predčasné
opustenie pracoviska, vyhrážanie sa zamestnancom - oznamom nekorektná podpisová akcia, hlasné

rozprávanie sa a rušenie ostatných zamestnancov na pracovisku, opakované, sústavné a zámerné
nedodržiavanie pravidiel evidencie dochádzky (v súvislosti s týmto porušením mu doručili 7 upozornení).
Vo výpovedi je citovaný pracovný poriadok a smernica, ktorú mal navrhovateľ porušiť, ako aj vyjadrenie
odporcu k už doručeným upozorneniam. V závere výpovede je uvedené, že neprejavil záujem o nápravu
svojho správania a o konštruktívny dialóg so zamestnávateľom o pracovných podmienkach, s ktorými

nesúhlasil. Odporca požiadal listom zo dňa 31. 08. 2012 navrhovateľa ako predsedu výboru ZO OZ
KOVO OKO o poskytnutie súhlasu s výpoveďou v zmysle § 240 ods. 8 ZP, prílohou bola výpoveď a
upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 14. 09. 2012 neudelilo súhlas s udelením
výpovede pre predsedu ZO OKO z dôvodu, že nemá reálne opodstatnenie a tvrdenia v ňom uvedené sa
nezakladajú na pravde a E. sa svojím konaním nedopustil žiadneho z porušení uvedených v bodoch 1 -

10 žiadosti. Opakovane o súhlas požiadal odporca 17. 09. 2012 a odpoveď ZO OZ KOVO listom zo dňa
26. 09. 2012 súhlas odporcovi neposkytol a trval na svojich výhradách voči výpovedným dôvodom ako
uviedli v liste zo 14. 09. 2012. Súd preskúmal všetky upozornenia, ktoré odporca doručil navrhovateľovi.
Súdvykonanýmdokazovanímzistil,ževovýpovedisamotnejsúpopísanéporušeniapracovnejdisciplínyzo strany navrhovateľa, na ktoré sa vo výpovedi poukazuje, je v nej uvedený zoznam týchto upozornení,
ale samotné skutkové vymedzenie, za aký skutok bola navrhovateľovi daná výpoveď v nej uvedené
nie je. Výpoveď zhŕňa doposiaľ vytknuté porušenia pracovnej disciplíny, ale nový skutok, pre ktorý

bola navrhovateľovi daná výpoveď, neobsahuje. Samotný odporca nevedel uviesť, pre ktorý skutok
dal navrhovateľovi výpoveď, potom uviedol, že to bolo pre porušenia, pre ktoré už dostal navrhovateľ
upozornenia. Súd konštatoval, že pokiaľ dal zamestnávateľ za určitý skutok upozornenia, nemôže
pre ten istý skutok dať výpoveď. Výpovedným dôvodom nie je súhrn porušení pracovnej disciplíny,
ktorej sa mal zamestnanec dopúšťať opakovane, ale sústavné porušovanie pracovnej disciplíny, pričom

podmienkou je, že bol zamestnanec pred 6 mesiacmi od obdržania upozornenia upozornený, že pri
ďalšom porušení pracovnej disciplíny s ním môže byť ukončený pracovný pomer. Z konania odporcu
vidno nepochopenie tejto možnosti dať výpoveď, keď už pri prvom menej závažnom porušení pracovnej
disciplíny neupozorňoval navrhovateľa na porušenie pracovnej disciplíny, ale na možnosť skončenia
pracovné pomeru. Ďalej podotkol, že vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou
právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak

je výpoveď podľa § 61 ods. 2 ZP neplatná. Výpovedný dôvod je skutkovo konkretizovaný, ak je
vymedzený nezameniteľným spôsobom, t. j. ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené
tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Bez konkretizácie využitého výpovedného
dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu
bol so zamestnancom pracovný pomer skončený a že nebude možné výpovedný dôvod dodatočne

meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Zamestnávateľ musí uviesť, ktorý z
dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 ZP je dôvodom výpovede. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že
výpovedný dôvod vo výpovedi z 02. 10. 2012 nie je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom
a ani výkladom nemožno zistiť, pre aký skutok dal odporca navrhovateľovi výpoveď. Navrhovateľ
opodstatnene namieta neplatnosť výpovede podľa § 240 ods. 8 ZP, pretože v konaní bolo preukázané,

že navrhovateľ pôsobil u odporcu ako predseda základnej organizácie odborového zväzu OKO pri
Ernst Keller Slovakia, s.r.o., pričom odborová organizácia neudelila súhlas s udelením výpovede pre
navrhovateľa. Súd ďalej nevykonával dokazovanie, či nemôže spravodlivo požadovať od odporcu,
aby navrhovateľa naďalej zamestnával z dôvodu, že výpoveď považoval za neplatnú, a preto ďalšie
dokazovanie by bolo nehospodárne, nakoľko akékoľvek výsledky prípadného dokazovania by nezmenili

závery súdu. Z rovnakého dôvodu sa súd nezaoberal ani platnosťou pracovného poriadku a smernice
odporcu. Súd priznal náhradu trov konania navrhovateľovi, pretože bol v konaní úspešný, a to vo výške
403,54 eura. Trovy zahŕňajú prevzatie a prípravu, spísanie žaloby na súde, písomné vyjadrenie vo veci
samej, 2x zastúpenie na pojednávaní, 2x režijný paušál za rok 2012 a 3x za rok 2013 a DPH 20 %.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok

zmenil tak, že súd návrh navrhovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
uloženou navrhovateľovi rozhodnutím odporcu zamietne, ďalej aby súd zaviazal navrhovateľa nahradiť
odporcovi trovy konania a v prípade, že súd zistí, že sú naplnené podmienky pre aplikáciu § 221 ods.
1 písm. h/ OSP navrhuje, aby rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods.

2 písm. f/ OSP, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle §
205 ods. 2 písm. d/ OSP, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ OSP a že v konaní došlo k vade
uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h/ OSP. Aj naďalej sa pridŕža doterajších tvrdení a trvá na tom, že výpoveď
je platná. Má za to, že súd nesprávne aplikoval právne úvahy, pri odvolaní sa na judikatúru neobjasnil,

ako ju aplikoval na daný skutkový stav, štruktúra odôvodnenia nie je dostatočné prehľadná, jednotlivé
argumenty v odôvodnení logicky nesúvisia a protirečia si. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný,
pretože nie je náležite odôvodnený, čím odchádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa č. 46 Ústavy SR a práva účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odôvodnenie rozsudku

považuje za rozporné s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, najmä rozhodnutím 5Cdo 56/2008.
Najvyšší súd SR jednoznačne deklaroval, že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu samotným
(výlučným) odkazom na písomné upozornenia, ktorými zamestnávateľ zamestnanca upozorňoval na
možnosť výpovede zodpovedá zákonnej požiadavke na platnosť výpovede podľa § 61 ods. 2 ZP. K
tvrdeniu o nedostatku náležitostí pracovnej zmluvy sa vyjadril nasledovne, a to, že takéto tvrdenie je

nesprávne,pretoževýpovednýdôvodjeskutkovovymedzenýpodrobnýmopísanímporušeniapracovnej
disciplíny - najmä nedodržiavania pravidiel dochádzky, ktoré bolo navrhovateľovi opakovane písomne
aj ústne vytýkané, a to až do dňa 22. 08. 2012, kedy ho odporca písomne vytkol navrhovateľovi
naposledy - písomným upozornením doručeným mu toho istého dňa. Toto upozornenie, na rozdiel odpredchádzajúcich upozornení, nebolo upozornením na možnosť výpovede, ale iba upozornením, že
navrhovateľ opätovne porušil pracovnú disciplínu. Navrhovateľ odmietal s odporcom komunikovať o
porušeniach pracovnej disciplíny, preto sa odporca domnieval, že bez písomného upozornenia by mohlo

byť porušovanie pracovnej disciplíny spochybňované. Domnieva sa, že súd prehliadol obsah a charakter
posledného upozornenia. Podotkol, že išlo o viacnásobné a sústavné menej závažné porušovanie
pracovnej disciplíny, na ktoré bol navrhovateľ sústavne písomne upozorňovaný a v porušovaní napriek
tomu aj ďalej pokračoval. Poukázal na to, že skutkové vymedzenie dôvodu tak, ako je uvedené vo
výpovedijeviacakodostatočnéajvzmyslejudikatúry,podľaktorejpriviacnásobnomporušenípracovnej

disciplíny je postačujúce, ak je dôvod výpovede vymedzený aspoň odkazom na upozornenia pre
porušenie pracovnej disciplíny NS SR 5 Cdo 56/2008. Najvyšší súd v rozhodnutí jednoznačne judikoval
a presvedčivo odôvodnil, že vyššie uvedená špecifikácia výpovedného dôvodu prostredníctvom odkazu
na iné listiny je postačujúca na to, aby bola výpoveď platná. Výpoveď daná navrhovateľovi obsahovala
nielensamotnýodkaznaupozornenia,aleajpriamovovýpovedibolijasneazreteľneskutkovopopísané
konania navrhovateľa, ktorými priamo porušoval pracovnú disciplínu a ktoré boli dôvodom skončenia

pracovného pomeru. Poukázal na to, že ani súd ani inšpektorát práce nevyhlásil v rámci kontroly
Smernicu za neplatnú a má za to, že nebolo v kompetencii navrhovateľa svojvoľne ju deklarovať za
neplatnú, vedome a úmyselne ju v dôsledku toho porušovať. Súd prvého stupňa skonštatoval, že
výpovedný dôvod nie je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom a ani výkladom nemožno
zistiť, pre aký skutok bola navrhovateľovi daná výpoveď. Odporca má za to, že sa súd nijakým spôsobom

nevysporiadal ani nezaoberal tým, prečo považoval dôvod výpovede za nezameniteľný. Domnieval
sa, že pri postupe súdu, ktorý by zodpovedal výkladovým pravidlám prejavu vôle a predchádzajúcej
judikatúre NS SR, dospel by k záveru, že dôvod je skutkovo nezameniteľný, keďže bol podrobne
skutkovo opísaný v texte výpovede a doplnený odkazmi na upozornenia. Uviedol, že súd nepristúpil
k skutočnému skúmaniu okolností, ktoré predchádzali podaniu výpovede a skúmaniu vôle odporcu.

Má za to, že tak pravdepodobne ani nechcel urobiť. Nesúhlasil s právnym názorom súdu, že pokiaľ
dal zamestnávateľ upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny, nemôže pre ten istý skutok dať aj
výpoveď. Takýto záver je v priamom rozpore so závermi NS SR v rozhodnutí 5Cdo 56/2008. Uviedol,
že zamestnávateľ je oprávnený dať zamestnancovi výpoveď aj pre porušenie pracovnej disciplíny, na
ktoré zamestnanca upozornil, dokonca to je z hľadiska transparentnosti vhodné, aby bol zamestnanec

upozornený na to, že zamestnávateľ považoval určité konanie za porušenie pracovnej disciplíny.
Za nepochopiteľný považuje názor súdu, ktorým uviedol, že výpovedným dôvodom nie je súhrn
porušení pracovnej disciplíny, ktorého sa zamestnanec opakovane dopúšťal. Vyjadrenie považoval za
nezrozumiteľné, a to z hľadiska jazykového ako aj syntaxe, za nesprávne z hľadiska logického výkladu
ZP. Tým, že súd odporcovi vyčítal „nepochopenie možnosti dať výpoveď“, implicitne vyjadril domnienku

akoby odporca už od začiatku mal vedieť, že navrhovateľ bude opakovane mnohonásobne porušovať
pracovnú disciplínu a kvôli tomu neformulovať prvé písomné upozornenie v zmysle § 63 ods. 1 písm.
e/ ZP. Nerozumie tomu, ako nepochopil možnosť dania výpovede. Upozornil aj na to, že rozlišovanie
medzi sústavným a opakovaným menej závažným porušením pracovnej disciplíny, na ktoré poukazuje
súd vo svojom rozsudku nie je z hľadiska platných predpisov relevantné a aktuálne. V súčasnosti platné

znenie Zákonníka práce už neobsahuje inštitút „sústavného porušovania pracovnej disciplíny“ tak, ako
tomu bolo v znení platnom do 30. júna 2003, preto nie je sústavnosť ani zákonodarcom vyžadovaný
právny znak pre naplnenie právneho dôvodu opakovaného menej závažného porušovania pracovnej
disciplíny. Súčasná právna úprava obsahuje už len závažné a menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pričom menej závažné porušenie môže byť výpovedným dôvodom ak k nemu dôjde dvakrát

v priebehu 6 mesiacov a pokiaľ bol zamestnanec po prvom porušení upozornený na možnosť dania
výpovede. Uviedol, že každé upozornenie obsahovalo tak vytknutie porušenia pracovnej disciplíny, ako
aj upozornenie na možnosť výpovede. Ďalej ako odvolací dôvod uviedol, že z odôvodnenia rozsudku
nie je jasné, o aké dôkazy sa súd pri hodnotení platnosti výpovede opieral. V odôvodnení sa odvoláva
okrem iného aj na dokumenty, ktoré mu neboli vôbec predložené a neexistujú (str. 4 rozsudku). Uviedol,

že navrhovateľovi bolo doručených 7 upozornení v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, avšak
v rozsudku bolo takých upozornení 10, pričom navrhovateľovi nebolo dané žiadne upozornenie 18.
07. 2012, 17. 07. 2012 ani 19. 07. 2012, rovnako nebolo dané upozornenie zo dňa 05. 09. 2012
a 04. 09. 2012. Do pozornosti odvolacieho súdu dal aj skutočnosť, že súd pri hodnotení dôkazov
pravdepodobne prehliadol odlišný obsah upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny vystavené

dňa 22. 08. 2012. Vyhlásenie súdu, že na výzvu konateľ odporcu nevedel uviesť dôvod výpovede
považujú za nepravdivé, pretože tento dôvod bol vo výpovedi uvedený, a teda takáto otázka súdu bola
nedôvodná a považuje ju za irelevantnú. Súd nielenže použil túto odpoveď konateľa odporcu ako jeden
z bodov odôvodnenia svojho rozhodnutia o neplatnosti výpovede, ale išiel nad rámec toho, čo odporcavyhlásil. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa na prvom pojednávaní uznesením rozhodol o
tom, že predvolá na výsluch dvoch z troch svedkov navrhnutých odporcom, avšak po dostavení sa
svedkov na nariadené pojednávanie náhle zmenil svoje rozhodnutie a výsluch zamietol. Na prvom

pojednávaní splnenie hmotnoprávnych náležitostí výpovede nebolo zo strany súdu spochybňované a
výsluchomsvedkovchcelpristúpiťkdokazovaniutoho,čimožnoododporcuspravodlivopožadovať,aby
navrhovateľaďalejzamestnával.Konštatoval,žeakbysúdpovažovalvýpoveďzaneplatnúodzačiatkuz
dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych predpokladov, bol by rozhodol už na prvom pojednávaní. Súd náhle
zmenil svoje rozhodnutie pred druhým pojednávaním, a to bez toho, aby boli predložené nové dôkazy

alebo by vyšli najavo iné skutočnosti dôležité pre posúdenie hmotnoprávnych náležitostí výpovede. Má
za to, že v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vrátane tých, ktorých vykonanie vopred
schválil. K tvrdeniu, že nebola splnená podmienka v zmysle § 240 ods. 10 ZP uviedol, že súd mu nedal
svojim postupom možnosť preukázať, že podmienka je splnená, t. z. že súd od neho nemôže spravodlivo
požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Podotkol, že ak by súd vykonal dokazovanie, zistil by,
že navrhovateľ predovšetkým programovo nerešpektuje autoritu a pokyny zamestnávateľa a pri svojom

pôsobení sa s neprimeraným rešpektom správa k väčšine zamestnancov, ktorí pôsobenie navrhovateľa
nepodporujú. Je ťažko si predstaviť, že navrhovateľ, ktorý sa opovržlivo vyjadruje na adresu väčšiny
svojich spoluzamestnancov a neskrýva voči nim neúctu, bude účinne a úprimne obhajovať ich práva. V
závere odvolania uviedol, že súd v konaní nesprávne právne posúdil platnosť výpovede a pri právnom
posudzovaní postupoval príliš formalisticky, neberúc do úvahy súčasnú rozhodovaciu prax Najvyššieho

súduSR.Keďžesasúdvodôvodnenírozsudkuodvolalnadokumenty,ktorémunebolinikdypredložené,
pretože neexistujú, je teda možné, že sa obsahom súdneho spisu dostatočne nezaoberal.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu odporcu proti rozsudku o určení neplatnosti
skončenia pracovného pomeru uviedol, že s poukazom na ust. § 219 OSP navrhuje napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a žiada o priznanie náhrady trov odvolacieho konania. Uviedol,

že odvolanie odporcu je rozsiahle a postavené na citácii rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo
56/2008, ktoré nebolo prevzaté z oficiálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a nie je publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a nie je publikované
ani v odbornom časopise Zo súdnej praxe, pretože toto rozhodnutie sa vzťahuje na úplne iný prípad
založený na iných skutkových a právnych dôvodoch ako je prejednávaný prípad. Okrem iného obsahuje

vyslovený právny názor, ktorý je v mnohých častiach v rozpore s dlhodobou zaužívanou súdnou
praxou a obsahuje neudržateľné právne zdôvodnenia, preto ho nemožno aplikovať na tento konkrétny
prípad. Podstata celého sporu spočíva na skutočnosti, že výpoveď bola daná bez súhlasu odborovej
organizácie k výpovedi danej predsedovi odborovej organizácie. Poukázal na znenie § 17 ods. 2,
§ 77 a § 240 ods. 9 ZP a uviedol, že tieto ustanovenia predstavujú výraznú a významnú ochranu

pred skončením pracovného pomeru zamestnanca, ktorý vykonával funkciu zástupcu zamestnancov.
Výpoveď je naplnená tým, že bolo povinnosťou zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu
pracovného pomeru predchádzajúci súhlas zástupcov zamestnancov. Zástupcovia zamestnancov
sú orgán oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru bolo motivované jeho
postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo išlo o iné dôvody, ktoré s výkonom tejto

funkcie nesúvisia. Do pozornosti odvolacieho súdu dal aj Dohovor Medzinárodnej organizácie práce a
ochrany zástupcov pracovníkov v podniku a o uľahčení podmienok na výkon ich činností. Konštatoval,
že z vykonaného dokazovania a zo správneho právneho posúdenia veci zo strany súdu prvého stupňa
v žiadnom prípade neboli „ostatné podmienky výpovede splnené“, a to z dôvodu, že výpoveď trpí takými
formálno-právnymiahmotnoprávnymivadami,žejenepreskúmateľnáaanigramatickýmčiextenzívnym

výkladom nemožno zistiť, pre aký skutok mu dal odporca výpoveď. Výpoveď neobsahuje skutkovo
vymedzený a špecifikovaný dôvod skončenia pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že výpoveď je tak
zmätočne napísaná, že ani výkladom nie je možné dospieť k tomu, akého porušenia pracovnej disciplíny
sa mal dopustiť a čo by malo byť ako dôvod preskúmavané zo strany súdu. Správne konštatoval
súd prvého stupňa, že výpoveď mu bola daná za súhrn upozornení za údajné porušovanie pracovnej

disciplíny, ktoré sa končili dňom 22. 08. 2012, čo je zo zákona neprípustné a v rozpore s dikciou § 63 ods.
1 písm. e/ ZP. Výpoveď mu mala byť uložená za nejaký ďalší konkrétny skutok, ktorého by sa dopustil
po doručených upozorneniach. Uviedol, že vo vymenovaní a zhrnutí porušení pracovnej disciplíny je vo
výpovedi na predposlednej strane uvedené, že výpoveď je daná podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP a ďalej
sa odvoláva len odkazom na články 4. a 5. Pracovného poriadku a na § 81 písm. b/ a c/. Naďalej trvá

na tom, že výpoveď je nepreskúmateľná a neobsahuje výpovedný dôvod. Ak by odvolací súd rozhodol
o odvolaní bez nariadenia pojednávania, uplatnil si trovy odvolacieho konania za úkon právnej pomoci
- vyjadrenie vo výške 60,07 eura + režijný paušál 7,81 eura s pripočítaním DPH vo výške 13,58 eura,
t. j. celkovo 81,46 eura.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 písm. a/ OSP a dospel k
záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok potvrdil

podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 2 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
V danom prípade súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu navrhovateľa ohľadne
určenia neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou zistil skutkový stav v rozsahu
zodpovedajúcom obsahu ustanovenia § 120 ods. 1, 3 a 4 OSP, ktorý pri dodržaní myšlienkového
postupu zakotveného v ustanovení § 132 OSP (hodnotenie dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti) následne aj správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§

61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1, 4, § 240 ods. 8, 9 Zákonníka práce, účinného v čase dania výpovede
navrhovateľovi). S poukazom na tieto skutočnosti, odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zo
dňa15.04.2013č.k.10Cpr/5/2012-169akovecnesprávnypotvrdil(§219ods.1OSP),pričomvďalšom
odkazuje na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Pokiaľ ide o skutkové vymedzenia jednotlivých porušení pracovnej disciplíny navrhovateľom, tak ako sú

vymedzené vo výpovedi odporcu zo dňa 02. 10. 2012, tak odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním
prvostupňového súdu v tom smere, že ide iba o súhrn všetkých doposiaľ vytknutých porušení pracovnej
disciplíny odporcom. Predmetný zrušovací prejav odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi však postráda
presnú špecifikáciu skutku, pre ktorý bola vlastne navrhovateľovi daná výpoveď. Povinnosť uviesť vo
výpovedi výpovedný dôvod v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce má iba zamestnávateľ a to iba s

poukazom na taxatívne uvedené dôvody v tomto zákone. Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť
zamestnávateľa výpovedný dôvod skutkovo vymedziť, ale zároveň zakotvuje aj požiadavku na spôsob
tohto vymedzenia. Výpovedný dôvod musí byť skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným výpovedným dôvodom. Výpovedný dôvod je skutkovo vo výpovedi nezameniteľným spôsobom
iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne

tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami, čo v danom prípade odporca daním výpovede dňa 02.
10. 2012 (predovšetkým z aspektu špecifikácie jednotlivých skutkov) navrhovateľovi nesplnil. Odvolací
súd sa stotožňuje aj so zaujatým právnym záverom prvostupňového súdu v tom smere, že k určeniu
neplatnosti výpovede zo dňa 02. 10. 2012 postačovalo naplnenie obsahu ustanovenia § 61 ods. 2 Zák.
práce, t. j. nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu v nej uvedeného, bez toho, že by

súd musel skúmať neplatnosť predmetnej výpovede aj podľa § 240 ods. 8 Zák. práce. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zo dňa 15. 04. 2013 v celom rozsahu (aj
pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania), ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 151 a § 142 ods. 1 OSP s

tým, že ich náhradu spolu v sume 81,46 eura (1 úkon právnej služby, t. j. písomné vyjadrenie zo dňa 26.
06. 2013 k odvolaniu á 60,07 eura + režijný paušál 7,81 eura + 20 % DPH 13,81 eura) predstavujúcu
trovy právneho zastúpenia priznal navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.