Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416207052
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4416207052.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a
členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci
oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova
13, IČO: 50 361 368, proti povinnému: L. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., X. M. XXX/XX, o vymoženie

sumy 2.880,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 16. júna 2016 č. k. 14Er/388/2016-27 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha,
so sídlom Exekútorského úradu Piaristická 2, 949 01 Nitra zo dňa 31. 03. 2015 o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 14Er/388/2016, EX 2631/15. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, § 45 ods. 2, § 35 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj
článkami Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a rozsudkami Súdneho dvora (ES). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí

uviedol, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené
a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Preskúmaním zmluvy
o úvere zistil, že úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere
boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť
nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. V zmysle Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských úveroch, z článku 3 vyplýva,

že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa podľa smernice nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky súd prvej inštancie vyvodil aj z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného) ako slabšej

zmluvnej strany domáhať sa dojednania rozhodcovskej doložky individuálne. Nekalosť rozhodcovskej
doložky dokazuje aj skutočnosť a to konkrétne uvedenie, že sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory
s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní prípadne pred všeobecným súdom, ale v prípade,
ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Ďalej uviedol, že za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj všeobecnéobchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Oprávnený (pôvodný)
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov (výpis z obchodného registra) a v predmetnej
exekúcii ide o vymáhanie pohľadávky oprávneného vzniknutej zo spotrebiteľskej zmluvy na základe

exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal, na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je už vyššie špecifikovaná. Súd prvej inštancie
preskúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy
nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie

svoje tvrdenie oprel o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM,
čl. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie. Smernica Rady
93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť
vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii
potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či
je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných
podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale

priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu (zastaviť) zamietnuť exekúciu vedenú na základe
rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti
spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo45/2013. Uviedol, že
je toho názoru, že ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva

zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj
osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať,
sú plne namieste. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal

na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do
zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti

o objektívnosti rozhodovacieho procesu. V závere súd prvej inštancie uviedol, že je toho názoru,
že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je
spôsobilýmexekučnýmtitulom.Žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
zamietol podľa § 44 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) z dôvodu, že oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným

exekučným titulom, pretože bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovskú
doložkuobsiahnutúvobchodnýchpodmienkachpreúver, súdprvejinštancievyhodnotilakoneprijateľnú
zmluvnú podmienku a rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je
teda nulitným právnym aktom.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o

opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie

zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že oplatnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu
došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona.

V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s
odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra
2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle
ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala

v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej
doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku.Malzato,žeexekučnýsúdnesprávneaplikovalustanoveniaObčianskehozákonníka.Vytýkajúc
nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 215 CSP sa opätovne stotožnil
s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23

Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň
bol toho názoru, že CSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú
absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie
alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a

legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na

skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a. s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 Zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskomkonaní,apretonavrhol,abypríslušnýsúdnapadnutéuznesenievcelomrozsahuzmenil

tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne,
aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

3. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu

oprávneného nemienila vyhovieť pre vecnú správnosť napadnutého uznesenia.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporovéhoporiadku(ďalejlenCSP),viazanýodvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP)prejednalodvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 31. 03.
2015, kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi návrh na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., sp. zn. IA-C/0713/0400 zo dňa 29. 11. 2013,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 02. 2014 a vykonateľnosť dňa 04. 03. 2014. Súdny exekútor dňa
29. 04. 2016 doručil súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom, zmluvou o úvere a

obchodnými podmienkami pre úver. Následne po doručení všeobecných obchodných podmienok súd
prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vec po právnej stránke posúdil a
svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

8. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal

stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

10. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Co 31/2013).

11. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu

(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

12. Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvej inštancie ako exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvej inštancie, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bolauzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky súd prvej inštancie len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

13. K samotnému záveru súdu prvej inštancie v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti,
a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutú

v bode 10.2 všeobecných obchodných podmienok, nemožno považovať v súlade so zákonom č.
483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť
stanovenúv§93bods.2zák.č.483/2001Z.z.,atodaťklientovimožnosťneprijaťrozhodcovskúdoložku
- „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme
návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto

klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. (OSP, Exekučný poriadok).“ Naviac odvolací
súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená vo všeobecných obchodných podmienkach
nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože rozhodcovská doložka
nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čím sa aj vylúčila akákoľvek možnosť
rozhodcovskú doložku neprijať. Na uvedenom nič nemení odkaz v bode 3 ods. 7 zmluvy o úvere,

pretože prostredníctvom tohto bodu povinná nemohla ovplyvniť prijatie rozhodcovskej doložky. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Na uvedenom nič nemení ani

skutočnosť,žezriaďovateľsúdu,ktorývydalexekučnýtitul,ječlenomzáujmovéhozdruženiazapísaného
v zozname stálych rozhodcovských súdov a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore

so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. S poukazom
na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).