Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200685
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200685.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov JUDr. Pavla

Lacza a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Bea Trans, s.r.o., so sídlom Bratislavská
19, 924 01 Galanta, IČO: 44 623 313, zastúpeným advokátom JUDr. Ing. Arpádom Barczim, so
sídlom T. Vansovej 225/3, 924 01 Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9. júla 2014 jednohlasne t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou osobne doručenou súdu dňa 29.9.2014 sa žalobca zastúpený advokátom domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9.7.2014,
ktorý tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka
Galanta č. 9211401/5/5260428/2013 zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 43 707,60
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5
Daňového poriadku, tak že vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec

2010 zmenil na sumu 36 729,08 eur.

V podanej žalobe žalobca predovšetkým namietal tú skutočnosť, že žalovaný ako odvolací správny
orgán rozhodol len v rozsahu zmeny, ale v ostatných častiach napadnutého výroku správcu dane
nerozhodol, čím sa teda stalo uvedené rozhodnutie neurčité, nepreskúmateľné, zmätočné, matematicky
aj obsahovo nesprávne, a teda nezákonné.

V súvislosti s nepriznaním práva na oslobodenie od dane za dodanie tovaru (konkrétne sa jednalo o
Power LED) spoločnosti HM Top služby s.r.o. (Česká republika) mal žalobca za to, že splnil podmienky
plynúce z príslušného ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď tento dodal tovar osobe
identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, o čom svedčí doklad o preprave CMR č. SK6906574
preukazujúci miesto určenia dodania tovaru a zároveň identifikujúce EČV vozidla (GA 235 BL), ktorým
sa príslušný tovar prepravoval, ďalej priložená faktúra č. 2010/014, ako aj príslušný príjmový pokladničný
doklad preukazujúci úhradu za túto faktúru ako aj odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu

informácií. Vzhľadom na tieto skutočnosti, žalobca zastáva názor, že dôkazné bremeno, ktoré je
naňho cez ust. § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty kladené uniesol, pričom vzťahy týkajúce
sa jeho odberateľa a odberateľových subdodávateľov nemôžu tvoriť súčasť žalobcovho dôkazného
bremena. Na tomto mieste poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k.5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno vnímať extenzívne a
rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých ohľadne ktorých
takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-354/03

(OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), z ktorého plynie
záver, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý tým, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca, alebo
následná transakcia zaťažená nemožnosťou preukázania dodávky / odberu, alebo daňovým podvodom,
o ktorom platiteľ nevie, alebo nemôže vedieť.

Ďalej poukázal na to, že na každej faktúre, dodacom liste ako aj CMR sa nachádza podrobný súpis
dodaného tovaru. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých odberateľov by mal nadštandardne
zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude možné v
neskoršom čase vynútiť dôkazy, spoluprácu s daňovými subjektmi, svedectvá, alebo účtovnú evidenciu.

VďalšejčastipodanejžalobydalžalobcadopozornostiajrozsudkySúdnehodvoraEÚC-184/05(Twoh),
C-273/11 (Mecsek-GabonaESD) a C-409/04 (Teleos).

Ďalej namietal, že celé daňové konanie je poznačené nesprávnym výkladom § 29 ods. 8 zák.č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov (v priebehu preskúmavacieho konania uviedol, že malo ísť o ust. § 24

zák.č. 563/2009 Z.z.), pokiaľ ide o dôkazné bremeno, pretože nemôže zaťažovať iba daňový subjekt
a rozdelenie rizika ako aj dôkazného bremena, či povinnosti medzi daňový subjekt a daňový orgán
v nadväznosti na preukázanie skutočností alebo pri podvode spôsobeného treťou osobou musí byť v
súlade so zásadou proporcionality. Skutočnosť, že spoločnosť HM Top služby s.r.o. (odberateľ tovaru)
so správcom dane nekomunikuje, nie je dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru nedošlo.

V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu žalobca poukázal na svedeckú výpoveď p. Mgr. Róberta
Vargu, konateľa prepravnej spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o. v čase uskutočnenia prepravy,
ktorý potvrdil, že spoločnosť BR Trade Slovakia spol. s r.o. bola v obchodnom styku so žalobcom, avšak
z dôvodu prevodu obchodného podielu na iného konateľa, tento sa nevedel k tomuto konkrétne vyjadriť.

K uvedenej preprave bola predložená svedkovi faktúra, ktorej pravosť svedok p. Varga nepoprel a bol
predložený aj doklad o úhrade.

Ďalšie pochybenie videl žalobca v tom, že v priebehu odvolacieho konania navrhol vypočuť p. K. Z.
- vodiča prepravcu BR Trade Slovakia spol. s r.o., vykonávajúceho v rozhodnom období prepravu

príslušného tovaru, avšak žalovaný tento navrhovaný dôkaz odmietol vykonať, resp. ho zamietol.
Žalobca síce tohto svedka navrhol vypočuť, avšak vzhľadom k tomu, že sa jednalo o osobu, s ktorou
nemal žalobca právny vzťah ohľadom prepravy, tak ani nevedel získať jeho údaje týkajúce sa jeho
bydliska.

Ďalej poukázal, že so spoločnosťou HM Top služby s.r.o. žalobca obchodoval aj v zdaňovacom období
február 2010, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola od 14.5.2010 do 14.12.2011, pričom správca dane
si preveroval skutočnosti aj medzinárodnou výmenou informácií. V tejto súvislosti poukázal na to, že po
vykonaní tejto daňovej kontroly nebol vyrubený žiadny rozdiel dane, pričom tento prípad sa skutkovo
zhoduje s posudzovaním prípadom a išlo o daňovú kontrolu, ktorá bola začatá až dňa 20.10.2010,

vykonávaná v bezprostrednej časovej nadväznosti po uskutočnení obchodov a bola zo strany správcu
dane vyhodnotená ako bez závad, bez vyrubeného rozdielu dane a presne za tých istých podmienok
dokazovania, ktoré žalobca predložil v žalobou napadnutom konaní.

Rovnako konštatoval, že v daňovom konaní síce platí prejednávacia zásada, teda žalovaný, (resp.

správca dane) mal prejednať a uviesť svoje pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných
na správne určenie dane, mal konkrétne pomenovať, aké má pochybnosti o preukaznosti plnenia a
jeho oprávnenosti a najmä uviesť, ako ich odstrániť, resp. aké dôkazy by správca dane považoval za
relevantné. Na podporu svojho tvrdenia žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6Sžf 10/2012 a 3Sžf 1 /2011.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca zastáva názor, že žalobou napadnuté rozhodnutie
je neurčité, nezákonné a z dôvodu jeho vnútorného rozporu aj nepreskúmateľné, nie je dostatočneodôvodnené, výrok rozhodnutia nevychádza zo stavu zisteného v daňovom konaní, odôvodnenie
rozhodnutia neobsahuje všetky skutočnosti, ktoré by mali byť podkladom rozhodnutia, skutkový stav
veci je nedostatočne a nesprávne posúdený, žalovaný nesprávne právne vec posúdil a zároveň bola

zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca zastáva názor, že preukázal predmetnú daňovú transakciu, resp. dodanie tovaru do ČR, čo
potvrdil svedok K. H., bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby s.r.o., ktorý potvrdil uskutočnenie
intrakomunitárnej dodávky na základe faktúry č. 2010/014 zo dňa 4.3.2010. Tento tiež potvrdil, že podpis

na prepravnom doklade o prevzatí tovaru je jeho (CMR SK 6906574), potvrdil úhradu faktúry ako aj
miesto dodania tovaru do Březí (ČR), pričom s odstupom času si nespomenul na ďalšie podrobnosti
týkajúce sa vykládky tovaru ako aj skutočnosť, komu bol tovar predaný.

Záverom navrhol, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie č. 1100307/1/310803/2014/13997 zo

dňa 9.7.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č.
9211401/5/5260428/2013 zo dňa 25.11.2013 zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie.
Rovnako si uplatnil tak náhradu trov konania ako aj právneho zastúpenia.

Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti
žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením
č. k. 14S/165/2014-171 zo dňa 11.3.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 9.7.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na
súde pod sp. zn. 14S/165/2014.

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.12.2014 a žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

K námietke týkajúcej sa pochybenia žalovaného, ktorý v rozhodnutí rozhodol len v rozsahu zmeny, ale o
ostatných častiach nerozhodol, žalovaný uviedol, že v danom prípade prvostupňové rozhodnutie trpelo
vadou matematicky nesprávne vypočítaného peňažného plnenia, t. j. rozdielu dane, ktorý mal žalobca
v stanovenej lehote uhradiť. Nakoľko správca dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu,
ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, žalovaný postupom podľa ust. § 3 ods. 1 v

spojení s ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil.

Ďalšiu námietku, že žalobca preukázal splnenie podmienok plynúcich z ust. § 43 zákona o dani z
pridanej hodnoty, vyhodnotil žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko všetky žalobcom predložené a v
podanej žalobe bližšie špecifikované doklady vykonaným dokazovaním boli spochybnené. Deklarovaný

prepravca totiž nepotvrdil odberateľskými faktúrami deklarovanú prepravu tovaru, keď tento nevedel,
či predmetnú prepravu vykonal a ani to, či bolo na prepravu použité vozidlo s EČV uvedenom na
sporných medzinárodných nákladných listoch ani to, či niekto zadal za žalobcu objednávku na nejakú
prepravu. Skutočnosť, že žalobcom deklarovaný nadobúdateľ spornej dodávky tovaru, HM Top služby
s.r.o., bol v čase vykonávaných obchodov osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a

žalobcom predložený doklad o preprave CMR č. SK 6906574 nedokazuje, že k uskutočneniu samotnej
prepravy naozaj došlo. Taktiež podrobný súpis deklarovaného dodaného tovaru na listinných dokladoch
(faktúrach, dodacom liste a CMR) nie je dôkazom, ktorý by svedčil o reálnosti zdaniteľného obchodu.

Pokiaľ ide o svedka Mgr. Róberta Vargu (v rozhodnom období konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia

spol. s r.o.) na ústnom pojednávaní dňa 26.2.2013 tento uviedol, že si nepamätá, či sa preprava
deklarovaná predmetnou faktúrou uskutočnila, pričom žalovaný uviedol, že nebolo preukázané, že
by uvedená preprava tovaru v zdaňovacom období marec 2010 bola zrealizovaná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že žalobcom predložené sporné faktúry, prepravný doklad CMR č. SK 6906574, EČV
GA 235 BL, potvrdenie o prevzatí tovaru českým odberateľom nepotvrdzujú, že zdaniteľné obchody boli

naozaj zrealizované, a mal za to, že akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia
nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo reálne uskutočnené.K zamietnutiu návrhu žalobcu o vypočutie vodiča p. K. Z., žalovaný poukázal na to, že tak žalobca v
zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 28.2.2013 ako aj vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia
spol. s r.o. nevedeli uviesť meno vodiča a ani jeho identifikačné údaje, a preto vypočutie tejto osoby

považoval za nedôvodné.

K námietke žalobcu, že správca dane mal prerokovať a uviesť pochybnosti ohľadom preukázania
skutočností potrebných na správne určenie dane, žalovaný uviedol, že správca dane nie je povinný

napovedať daňovému subjektu, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť
bolaspochybnená,preukazovaťpravdivosťsvojichtvrdení, keďpridôkaznejpovinnostidaňovníkanieje
príslušný daňový orgán vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňovníka, resp. daňového subjektu.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR (2Sžf/4/2009 z 23.6.2010, 2Sžf/4/2014
z 19.3.2014) ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.2.2011, v ktorých je
konštatované, že dôkazné bremeno pri uplatnení nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty je na

daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene.

V súvislosti výsluchom svedka K. H. (bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby s.r.o.) realizovanom dňa
20.6.2014 pred Daňovým úradom Trnava, pobočka Galanta uviedol, že tento si na detaily objednávok
nespomínal, pokiaľ ide o doklady CMR č. SK 6906572 a č. SK 6906574 - prevzatie tovaru podpísal on,

avšak bližšie podrobnosti neuviedol. Pamätal si, že to bolo v obci Březí (ČR) u známeho v sklade, ale
nevedel uviesť od koho bol sklad prenajatý. Skutočnosť, že žalobca obchodoval so spoločnosťou HM
Top služby s.r.o. aj v zdaňovacom období február 2010 a po vykonanej daňovej kontrole nebol vyrubený
správcom dane žiaden rozdiel dane, nemá relevanciu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2010.

K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-184/05, C-273/11 a C-409/04, na
ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že v danom prípade nemožno predpokladať
dobromyseľnosť žalobcu, keď tento uzatváral obchody so spoločnosťou v konkurznom konaní. Žalobca
neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že dodávku,

ktorú uskutoční v rámci Spoločenstva nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Tiež poukázal
na to, že v danom prípade neišlo o obchodný reťazec, správne orgány tiež nevyslovili, že ide o podvod
a rovnako v posudzovanej veci nebola spochybnená existencia plnenia, ktoré predchádzalo alebo
nasledovalo po plnení, ktoré je predmetom posudzovania.

Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa
ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil tak
právny zástupca žalobcu ako aj poverený zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojedná
vaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že skutkovo sa jedná o podobný prípad ako v konaní vedenom

pod sp.zn. 14S/164/2014.

V súvislosti s navrhovaným dôkazom - výsluch svedka K. Z., ktorého žalobca žiadal vypočuť v konaní
pred správnym orgánom uviedol, že žalobca nemal vedomosť o pobyte tejto osoby, a preto navrhol

správcovi dane, aby urobil dopyt na sociálnu poisťovňu ohľadne tejto osoby, resp. zistenia pobytu tejto
osoby. Poukázal na to, že išlo o kľúčového svedka, pokiaľ ide o preukázanie obchodných transakcií,
ktoré boli v rámci jednotlivých zdaňovacích období zrealizované. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 24
ods. 2 daňového poriadku, keď správny orgán by mal viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti boli zistené
čo najúplnejšie, čo zo strany správnych orgánov nebolo uskutočnené. Ďalej poukázal na výpoveď býv.

konateľa spoločnosti HM Top služby s.r.o. (K. H.), ktorý v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 20.6.2014
jednoznačne uviedol, že obchodná transakcia sa uskutočnila a tento potvrdil, že prevzatie tovaru na
CMR aj podpísal. Za tohto stavu považoval ďalšie dokazovanie realizované správcom dane, vzhľadom
na doloženie listinných dokladov zo strany žalobcu, za neprimerané, nakoľko boli splnené podmienky
pre oslobodenie od dane a bolo tiež preukázané, že reálne došlo k dodaniu tovaru odberateľovi (HM

Top služby s.r.o.) a boli splnené formálne a materiálne podmienky uvedené v § 43 zákona o DPH.
Skutočnosť, že obchodnej spoločnosti HM Top služby s.r.o. bola zrušená registrácia pre DPH je pre
toto konanie irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je posudzovanie zdaňovacieho obdobiamarec 2010. Taktiež nemôže byť na ťarchu žalobcu, že spoločnosť, s ktorou žalobca obchodoval je
nekontaktná.

Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedol, že pokiaľ ide o
výpoveď M. H., tak táto mala všeobecný charakter, pričom bývalý konateľ spoločnosti HM Top služby
s.r.o. nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal bez pochybností, že skutočne došlo k realizácii
obchodných transakcií. V súvislosti s touto spoločnosťou ďalej uviedol, že táto so správnym orgánom
vôbec nekomunikovala, bola nekontaktná, a v roku 2012 jej bola zrušená registrácia pre DPH.

Podľa § 244 O.s.p.
(1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

(3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj
jeho nečinnosť.

Podľa § 247 O.s.p.
(1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

(2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250i O.s.p.
(1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 Daňového poriadku
Na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie

činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1);

Podľa § 3 Daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a iných osôb.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 Daňového poriadku

(1) Daňový subjekt preukazujea) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 Daňového poriadku
(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v
rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

(2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
(3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej
príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.

(4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať
u toho istého daňového subjektu aj opätovne,
a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním,

b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35)

c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva,
d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa § 45 Daňového poriadku

(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"),
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov

kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 Daňového poriadku
(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly,
druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.

Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie
daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu
nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto
skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový
termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone

daňovej kontroly.
(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontrolyvrátanevyhodnoteniadôkazov;protokolsanevyhotovuje,akjedaňovákontrolaukončenápodľa
odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový
subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa

osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu
aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt

predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v
sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu
sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a)

(9) Daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,

b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo

c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a)(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie
daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré
určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety

pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

Podľa § 68 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci

deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia
rozhodnutiadaňovémusubjektu;vyrubovaciekonanienezačne,aksavýzvapodľa§46ods.8nezasiela.
Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení
protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane,
ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné

riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný
správca dane.

(5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.

Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (ďalej len „zák. č.
222/2004 Z. z.“)
(1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely

tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú
cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá
referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí;

Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom

dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 43 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného
členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,

že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.Podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z. z.

(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,

ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané;

Podľa § 51 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71;

Podľa § 69 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň.

Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z
princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti
aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania
sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa

záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom
upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi
normami (najmä daňovými zákonmi). V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh
správcudane,akoajzárukouzákonnejochranyprávaprávomchránenýchzáujmovdaňovýchsubjektov.

Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre
správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
(ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku)
správcadanepostupujevdaňovomkonanívúzkejsúčinnostisdaňovýmisubjektmi.Predaňovúkontrolu
a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. §

3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva,

že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť

(ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva
prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti,

pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom
podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od
otázky, ktorú treba objasniť.Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov

preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi
rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010.

Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že v
zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9211401/5/2730443/2012/Col zo dňa 27.09.2012

začala dňa 22.10.2012 v zmysle ust. 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010.

Dňa 18.09.2013 bol pod č. 9211401/5/4261718/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobia január, marec - október 2010, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie správcu
dane, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím marec 2010 žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti HM Top
Služby s.r.o. nevzniklo právo na oslobodenie od dane, ako odberateľa - platiteľa DPH z iného členského
štátu na základe faktúry č. 2010/014 vystavenej na sumu 230. 040,- eur, žalobcovi teda nevzniklo právo
na odpočítanie dane, pričom mu bol vyrubený rozdiel dane v sume 43.707,60 eur.

Výzvou č. 9211401/5/4262217/2013 zo dňa 18.09.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46
ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol), bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedených v Protokole najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Z obsahu pripojeného

administratívneho spisu vyplýva, že predmetná výzva spolu s príslušným protokolom bola žalobcovi
doručená dňa 04.10.2013.

Podaním žalobcom nazvaným „Vyjadrenie k protokolu č. 9211401/5/4261718/2013„ a správcovi dane
došlým dňa 21.10.2013, žalobca vyjadril nesúhlas s výsledkami zistenými správcom dane. Má za to,

že správcovi dane predložil všetky relevantné daňové a účtovné doklady, a teda postupoval v súlade
s platnou legislatívou, ako aj bežnou obchodnou praxou. Správca dane neuviedol a nekonkretizoval,
aké ďalšie doklady a dôkazy mal žalobca predložiť. Žalobca nemôže zodpovedať za skutočnosti, ktoré
nastali u jeho dodávateľov a odberateľov. Vo vzťahu k spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol,
že zo strany pôvodného konateľa nebolo možné, aby si pamätal konkrétne prepravy realizované pre

žalobcu, a to navyše bez možnosti nahliadnutia do účtovníctva spoločnosti, nakoľko toto bolo odovzdané
novému konateľovi spoločnosti. Záverom podaného vyjadrenia k príslušnému protokolu žalobca dodal,
že neuznanie práva na odpočítanie dane považuje za neopodstatnené a nezákonné.

Protokol bol prerokovaný dňa 18.11.2013 - Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/5143608/2013
zo dňa 18.11.2013 s tým, že správca dane vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k Protokolu č.
9211401/5/4261718/2013 zo dňa 18.09.2013 ako nedôvodné, a teda nemajúce vplyv na zistenia
uvedené v príslušnom protokole.

Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 25.11.2013 pod č.
9211401/5/5261263/2013 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu
dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 43.707,60 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010.

Kontrolou predložených dokladov a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za
kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2010 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil oslobodenieod dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa HM Top Služby s.r.o. (Česká
republika) na základe faktúry č. 2010/014 zo dňa 4.3.2010, vo fakturovanej sume bez dane z
pridanej hodnoty › 230.040,- eur. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu

k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných a
poskytnutých zo strany českej finančnej správy na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií,
z výsledkov získaných na základe dožiadania Daňového úradu Prešov (preverenie uskutočnenia
prepravyspoločnosťouBRTradeSlovakias.r.o.),zvýsluchusvedkap.Mgr.RóbertaVargu(vrozhodnom
období konateľ prepravcu BR Trade Slovakia s.r.o.), z výsledkov získaných na základe dožiadania

Daňového úradu Košice (vypočutie svedkov p. Tomáša Vaľka - konateľa spoločnosti BR Trade Slovakia
s.r.o. v období od 04.04.2011 do 20.05.2014 a p. Františka Vaška - konateľa spoločnosti BR Trade
Slovakia s.r.o. v období od 18.01.2011 do 04.04.2011) a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne
uskutočnenie prepravy deklarovanej dokladmi. Žalobca ako aj ďalšie preverované subjekty vierohodným
a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že tovar uvedený na odberateľskej faktúre bol reálne
dodaný do iného členského štátu (spoločnosti HM Top Služby, s.r.o., (Česká republika), a teda nebolo

v konaní preukázané, že tovar bolo odoslaný, alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu
predávajúcim, a že by žalobcovi vzniklo právo na oslobodenie od dane. Vzhľadom na uvedené, správca
dane s poukazom na ust. § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. považoval žalobcom deklarované dodanie za
dodanievzmysleust.§8zák.č.222/2004Z.z.auložilžalobcovipovinnosťodviesťdoštátnehorozpočtu
daň z pridanej hodnoty v sume 43.707,60 eur.

Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal
jeho nezákonnosť, porušenie svojich práv pri výkone daňovej kontroly, nesprávne zistenie skutkového
stavu veci ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V

súvislostisneuznanímoslobodeniaoddanepridodanítovaruspoločnostiHMTopSlužby,s.r.o.,zastával
názor, že v dostatočnom rozsahu splnil všetky podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane
plynúce z ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z., keď odberateľ tovaru bol v danom čase osobou identifikovanou
pre daň v inom členskom štáte, žalobca predložil príslušné doklady o preprave s uvedeným miestom
určenia, príslušnú faktúru ako aj ďalšie doklady, že obchodné transakcie boli realizované, avšak

v súvislosti s neuznaním oslobodenia od dane pri dodaní tovaru spoločnosti HM Top Služby, s.r.o,
neuviedol žiadne odvolacie dôvody.

Vo vzťahu k prepravcovi - spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť
za to, že táto spoločnosť je nekontaktná a jej aktuálny konateľ je nezastihnuteľný. Poukázal na výpoveď

p. Mgr. Róberta Vargu (konateľ menovanej spoločnosti v rozhodnom období), ktorý potvrdil obchodný
styk so žalobcom, avšak vzhľadom na to, že nemal k dispozícií účtovné doklady spoločnosti, nevedel
sa konkrétne vyjadriť k týmto transakciám Taktiež tento nepoprel pravosť žalobcom predloženej faktúry
č. 2010/014.

Žalobca ďalej navrhol v odvolacom konaní vypočuť svedka p. K. Z. - vodiča, ktorý vykonával prepravu
príslušného tovaru.

Žalobcavďalšejčastipodanéhoodvolanianapadolsprávcomdaneaplikovanéust.§19zák.č.222/2004
Z. z. ako aj to, že správca dane pri výpočte základu dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Pochybenie
správcu dane žalobca videl aj v tom, že ho tento nevyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktoré by
preukázali hodnovernosť už žalobcom predložených dokladov.

Žalovaný rozhodnutím 1100307/1/310803/2014/13997 zo dňa 09.07.2014, postupom podľa ust. § 74
ods. 4 Daňového poriadku zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5260428/2013
zo dňa 25.11.2013 o vyrubení rozdielu dane vo výške 43.707,60 eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2010, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, tak že vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 zmenil na sumu 36.729,08 eur.Pokiaľ ide o zdaňovacie obdobie marec 2010 tak žalovaný ako odvolací orgán uviedol, že samotná
okolnosť, že odberateľ tovaru spoločnosť HM Top Služby, s.r.o. so správcom dane nekomunikoval,
nebola dôvodom neuznania oslobodenia DPH pri deklarovanom dodaní tovaru. Žalovaný konštatoval,

že z výsledkov vykonaného šetrenia vyplynulo, že konateľ odberateľa bol v čase preverovania nielen
nekontaktný, ale ani nepredložil žiadne relevantné doklady, ktoré by v kontexte s inými dôkazmi
potvrdzovali uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Okrem toho považoval výpoveď, resp. tvrdenia p. K.
H. v rámci doplneného konania iba všeobecného charakteru, keď na podstatné okolnosti zdaniteľných
obchodov si nespomenul a ani nepredložil žiadne dôkazy, a teda relevantným spôsobom sa mu

nepodarilo vyvrátiť pochybnosti, či sporný tovar nimi deklarovaný bol skutočne prepravený do iného
členského štátu - spoločnosti HM Top Služby, s.r.o., t.j nadobúdateľovi identifikovanému pre DPH v inom
členskomštáte.Znamenáto,žedaňovýmsubjektomnebolisplnenépodmienkypreoslobodeniedodania
tovaru podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH.

Ako dôvodnú posúdil žalovaný odvolaciu námietku žalobcu, že správca dane pri výpočte základu

dane vyfakturovanú sumu neznížil o daň. Žalovaný znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 6.978,52
eur zodpovedajúcu rozdielu medzi daňou z pridanej hodnoty zodpovedajúcou rozdielu medzi daňou z
pridanej hodnoty (43.707,60 eur) vyčíslenou správcom dane z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať
za spornú odberateľskú faktúru nezníženú o daň z pridanej hodnoty a daňou z pridanej hodnoty
(36.729,08 eur), vyčíslenou k spornej odberateľskej faktúry z protihodnoty, ktorú mal žalobca prijať za

túto odberateľskú faktúru zníženú o daň z pridanej hodnoty.

Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vypočutie svedka - vodiča K. Z., tak ohľadne tejto osoby daňový subjekt
neuviedol žiadne identifikačné údaje a okrem toho vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia, s.r.o.,

ako aj žalobca na ústnom pojednávaní dňa 28.2.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, ktorý prepravu
tovarumalvykonať.Námietkudaňovéhosubjektu,žesprávcadaneneprejednalsožalobcomakédôkazy
od neho požaduje a nevyzval ho na ich predloženie nepovažoval za dôvodnú, pretože bolo na žalobcovi,
aby predložil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Aj z písomného vyjadrenia žalobcu k zisteniam a
záverom správcu dane žiadne dôkazy nepredložil, vyjadril iba nesúhlas so závermi správcu dane a

navrhol vypočuť ďalších svedkov, ktorých ani sám nevedel zabezpečiť, napriek tvrdeniu, že má na nich
kontakt.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým
rozhodnutím a jeho odôvodnením, pričom z dôvodu vyčíslenia správnej výšky dane z pridanej hodnoty

zmenil vo výrokovej časti prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 zmenil na sumu 36.729,08 eur.

Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že

tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach,
dokladoch o preprave CMR, a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Nesplnenie čo len jednej
z hmotnoprávnych zákonných podmienok má za následok nesplnenie nároku na odpočítanie dane.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na daňové konanie po odpočte dane z pridanej hodnoty sú
na preukázanie nároku na odpočet DPH kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní. Zo

zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie,
pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.
Pokiaľ ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre
nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si teda platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V súvislosti s

realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou HM Top služby s.r.o. je potrebné konštatovať, že
konateľ odberateľa bol v čase preverovania nielen nekontaktný, ale ani nepredložil žiadne relevantné
dôkazy, ktoré by v kontexte s inými dôkazmi potvrdili uskutočnenie zdaniteľného obchodu. V tejto
súvislosti súd považuje za potrebné tiež uviesť, že samotná okolnosť, že odberateľ tovaru (HM Topslužby, s.r.o.) so správcom dane nekomunikoval, nebola dôvodom neuznania oslobodenia DPH pri
deklarovanom dodaní tovaru. Pokiaľ ide o výpoveď, resp., tvrdenia v správnom konaní vypočutého
svedka K. H., tak táto jeho výpoveď mala iba všeobecný charakter, tento si na podstatné okolnosti

zdaniteľných obchodov nespomínal a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by sa mu podarilo vyvrátiť
pochybnosti, či sporný tovar nimi deklarovaný bol skutočne prepravený do iného členského štátu. Pokiaľ
ide o návrh žalobcu na vypočutie svedka - vodiča K. Z., tak ohľadne tejto osoby daňový subjekt neuviedol
žiadne identifikačné údaje. Okrem toho vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia, s.r.o., ako
aj žalobca na ústnom pojednávaní dňa 28.2.2013 nevedeli uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu

tovaru vykonať. Námietku daňového subjektu, že správca dane neprejednal so žalobcom aké dôkazy
od neho požaduje a nevyzval ho na ich predloženie súd nepovažoval za dôvodnú, pretože bolo na
žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Znamená to, že daňovým subjektom neboli
splnené podmienky pre oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. V takýchto
prípadoch totiž nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je

potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke žalobcu súd dáva
do pozornosti, že v zmysle ust. § 24 daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu, pričom v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či
bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí

vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach,
pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto
zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Napriek tomu
správca dane na základe dožiadania príslušných daňových úradov sa snažil zabezpečiť účasť svedkov
aj cestou predvolaní, opakovaných predvolaní ako aj predvedenia, avšak neúspešne. Pokiaľ správca

dane nevykonal výsluch svedka - vodiča K. Z., tak neučinil tak preto, pretože žalobca neuviedol žiadne
identifikačné údaje, pokiaľ ide o túto osobu a tiež ani vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia
s.r.o. nevedel uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu tovaru vykonávať. Z ust. § 43 ods. 5 zákona
o DPH vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý
si oslobodenie od dane uplatňuje. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že technicky

je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie
skutočne poskytnuté bolo. Znamená to, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať
nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Listiny predložené žalobcom (sporné odberateľské
faktúry, dodacie listy, medzinárodné nákladné listy či príjmové pokladničné doklady) by bolo spôsobilé
privodiť žalobcovi uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky,

že by bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol
zdanený odberateľom v inom členskom štáte (Česká republika), čo preukázané nebolo. Pre daňovú
kontroluadaňovékonaniejejednouznajvýznamnejšíchzásadtzv.zásadavoľnéhohodnoteniadôkazov,
podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V

danom prípade dokazovanie prebehlo zo strany správnych orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne
smerovalo k zisťovaniu okolností jednotlivých transakcií, ktoré mali byť predmetom zdanenia. Ak
žalobca v tomto smere poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03
(FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03 (BondHouseSystemsLtD), tak tieto nemožno aplikovať na daný
prípad,pretoževpredmetnejvecijepodvodompoznačenépriamoplnenie,ktorémaluskutočniťžalobca,

t.j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu predchádzalo alebo nasledovalo v reťazi dodávok, a teda nie
ako to vyplýva z vyššie uvedených rozsudkov. Taktiež nemožno na daný prípad aplikovať rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 z 25.3.2005, pretože uvedený rozsudok rieši
situáciu, kedy mal žalobca dokazovať v rámci daňového konania aj osoby, ktoré dodali príslušný tovar
jeho dodávateľovi, pričom žalobca tieto skutočnosti nepreukázal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na
odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je
deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň reálne

materiálne preukázané. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si uplatnil oslobodenie od platenia
dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý
tovar bol v Českej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (oznámenie Českej finančnej správy
ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04 vo veci (Teleos). Pokiaľ ide o rozloženie dôkaznéhobremena, tak v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní
alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Znamená to,

že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne
zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora EÚ,
na ktoré žalobca poukázal súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom
prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že
skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora EÚ a nielen

uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.

Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky
dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahli dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal,
tak v rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a

dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami.
Žalobcom uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp.
správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Pokiaľ
ide o spisový materiál predložený žalobcom z administratívneho spisu správcu dane vyhotoveného pri
kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, tak tento je skutkovo odlišný od prejednávaného

prípadu a preto v danom prípade nemožno aplikovať ust. § 3 ods. 9 zákona o správe daní. Naviac
žalobca porovnáva kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 s kontrolou DPH za zdaňovacie
obdobie marec 2010, avšak nemožno porovnávať dve rozdielne zdaňovacie obdobia, v ktorých sa
posudzujú iné listinné doklady. Je možné preto konštatovať, že žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v
súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány

relevantnýmspôsobomnevysporiadali,pričomsazaoberalivšetkýmižalobcomvznesenýminámietkami.
Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne pritom len na tie vady pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.),
takýmito vadami sú spravidla procesné pochybenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť
napadnutého správneho rozhodnutia. Pokiaľ teda žalobca v priebehu tohto preskúmavacieho konania

na pojednávaní uvádzal ďalšie žalobné dôvody tak na tieto žalobné dôvody súd v tomto štádiu konania
už nemohol prihliadať, nakoľko boli vznesené až na ústnom pojednávaní dňa 31.3.2016. Súd totiž
nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa §
249ods.2O.s.p.majútvoriťobsahžalobyaurčovaťrozsahpreskúmaniazákonnostirozhodnutiasúdom,
ktorým je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli

vznesené v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi.
Pokiaľ sa jedná o zmenu prvostupňového správneho orgánu žalovaným v časti zmeny výšky vyrubeného
rozdielu dane z pridanej hodnoty, tak k tomuto súd považuje za potrebné uviesť, že zo strany správcu
dane bol matematicky nesprávne vypočítaný rozdiel dane, ktorý mal žalobca uhradiť, pričom správca
dane nesprávne vyčíslil základ dane, keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej

hodnoty, a preto postupom podľa § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zmenil.

Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne neúspešnému žalobcovi
súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto

súdu na Najvyšší súd SR.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.