Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 7, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815201539
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7815201539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu U. Y., O.. XX.X.XXXX, V. Z. T., Z. XXXX/X,
Z..Č.. V. E.R., D. XXXX/XX, zast. JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátkou AK Košice, Mäsiarska 4, proti
žalovanej Slovenskej republike konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp.zn. 8C/58/2015-68 z
24.5.2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 007,01 Eur istiny s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 25.2.2015
do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Súd konanie o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 2 000 Eur zastavil (výrok II.). Súd konanie o zaplatenie 5,05 % ročných úrokov z
omeškania za obdobie od 28.10.2014 do 24.2.2015 zo sumy 3 007,01 Eur zastavil (výrok III.). Žalovaný
je povinný zaplatiť trovy konania žalobcovi vo výške 279,77 Eur, a to na účet právneho zástupcu žalobcu,
vedeného v F. F.O. R.. F.. M., číslo účtu: XXXXXXXXX/XXXX, IBAN SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX

XXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
Vychádzal z toho, že Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 17.10.2014 opätovne vrátila žiadosť
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu spravodlivosti SR, pretože zotrvala na svojom
právnom názore, vyslovenom v prípise zo dňa 25.9.2014 sp.zn. VI/3 Spr 113/14/1000-2. Odpis
predmetného podania bol opäť doručený aj žalobcovi.
Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 27.10.2014 vrátilo postúpenú žiadosť žalobcu o prerokovanie
nároku na náhradu škody Generálnej prokuratúre SR, s tým, že naďalej zotrvalo na svojich záveroch,

uvedených v liste zo dňa 13.10.2014, keďže predmetnú žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie,
ktorá bola vrátená z Generálnej prokuratúry SR nepovažovala za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná
ministerstvom spravodlivosti SR.
Súd vo veci vykonal dokazovanie okrem oboznámenia sa s celým obsahom trestným spisom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 2 Tv 4/13, peňažným denníkom právnej zástupkyne žalobcu, aj výsluchom
účastníkov, keď žalobca trval na podanej žalobe, čo do výšky 1 007,01 Eur s prísl., kým žalobu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 Eur s prísl., pred začatím konania, ako je to aj vyššie

uvedené, zobral späť, v ktorej späťvzatej časti konanie žiadal zastaviť. Vo svojej výpovedi zdôraznil,
že žalovaná suma, čo do výšky 1 007,01 Eur predstavuje škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s
poskytnutím právnej pomoci v jeho trestnej veci, ktorá trestná vec bola skončená oslobodením žalobcu
spod obžaloby Okresného prokurátora v Prešove, s tým, že vo veci rozhodol Okresný súd v Prešoverozsudkom sp. zn. 2 Tv 4/2013 zo dňa 20.januára 2014, keď bol žalobca oslobodený v plnom rozsahu
spodobžaloby.Nahlavnompojednávanídňa20.1.2014povyhlásenírozsudkupodalOkresnýprokurátor
OS Prešov odvolanie. O odvolaní Okresného prokurátora rozhodol Krajský súd v Trenčíne, ktorý dňa

2.6.2014 uznesením sp. zn. 23 Tov 4/2014 - 186 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove
zamietol, pretože nebolo dôvodné. Rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 20.1.2014 sp. zn. 2
Tv 4/13-171 nadobudol právoplatnosť dňa 2.6.2014. Žalovaná suma predstavuje sumu, ktorú vyplatil
žalobca advokátovi, ktorý ho obhajoval v trestnom konaní.
Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 2 Tv 4/2013-171 zo dňa 20. 1. 2014 bol žalobca

oslobodený spod obžaloby za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods.1/ ods.4/ písm. a/
Trestného zákona z dôvodu, že skutok ktorý sa mu kládol za vinu nie je trestným činom. Prokurátor
proti predmetnému rozsudku podal odvolanie, ktoré odvolanie okresného prokurátora bolo uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tov 4/2014 - 186 zo dňa 2.6.2014 zamietnuté ako nedôvodné.
Súd mal nepochybne zistené z pripojeného trestného spisu, že žalobca mal v danom konaní právneho
zástupcu, advokáta na základe plnej moci - JUDr. Ľudmilu Raffáčovú. Z pripojeného spisu vyplýva, že

právna zástupkyňa žalobcu skutočne vykonala nevyhnutné úkony, na základe čoho vystavila žalobcovi
príjmový pokladničný doklad zo dňa 7.7.2014 na sumu 961,37 Eur, za poskytnutú právnu pomoc.
Vzhľadom na to, že v trestnom konaní prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru a následne bol žalobca spod obžaloby oslobodený, súd má za to, že v
zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., ide o nezákonné rozhodnutie.

Súd poukazuje na ustálenú súdnu prax (rozsudok NS SR zo dňa 30.3.2011, č. k. 3Cdo/194/2010). V
súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, ako aj hlavne v
prípadoch, keď bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých
skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobnej štátnym orgánom, v zmysle zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgán štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa
ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu
škody spôsobnej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobnej uznesením o vznesení obvinenia.
Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je
v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate
týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti

zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 2Cdo/194/2010 konštatoval, že s
ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už
vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom,

v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu,
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi
iným, na názore, že ten proti komu bolo trestné konanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby má, podľa ustanovenia § 1, § 4 citovaného zákona zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na to nadviazal záver, že ten proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto
právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v
súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby. Na podstate týchto právnych záverov, ku
ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva

súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že zákon č. 514/2003
Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri porušovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania.

I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že v zmysle právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnymči nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn 4M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 06. 12. 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutím súdov Slovenskej republiky).
Z predložených listín a z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Tv 4/2013 bolo preukázané
skutočné vykonanie týchto úkonov, ktoré neboli ani žalovaným po nahliadnutí do trestného spisu
spochybňované a namietané, dokonca žalovaný výslovne uviedol, že nerozporuje nárok žalobcu, ani
samotné úkony, ani výšku týchto úkonov.

Táto odmena obhajoby v trestnom konaní bola vyčíslená za úkony právnej služby, t. j. za:
1. príprava a prevzatie obhajoby vrátane prvej porady 86,93 Eur
2. podanie vyjadrenia zo dňa 14.11.2013 - stanovisko obhajoby 86,93 Eur
3. účasť na hlavnom pojednávaní na OS Prešov dňa 14.11.2013 86,93 Eur
4. účasť na hlavnom pojednávaní OS Prešov dňa 20.1.2014 90,17 Eur
5. vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 23.4.2014 90,17 Eur

6. účasť na verejnom zasadnutí KS Trenčín dňa 2.6.2014 90,17 Eur
Celkom odmena za úkony právnej služby 531,30 Eur
Režijný paušál 3 x 7,81 Eur + 3 x 8,04 Eur - celkom: 47,55 Eur
Hodnota každého úkonu právnej služby predstavovala v zmysle
§ 12/3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (ďalej len vyhlášky)

za rok 2013 sumu 86,93 Eur a za rok 2014 sumu 90,17 Eur.
Z titulu cestovného bola vyúčtovaná celková suma 35,68 Eur a to za:
S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia a na zaužívanú súdnu prax, súd dospel k záveru,
že žalobcovi vznikla škoda z dôvodu vzniku trov konania za obhajobu splnomocnenému právnemu
zástupcovi v trestnom konaní, v dôsledku čoho žalovaného zaviazal súd plnením.

Súd zároveň priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne za obdobie od 25.2.2015 do
zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s náhradou škody. K prvému dňu omeškania t. j. k
25.2.2015 bola základná úroková sadzba 5,05 %. Žalobca má právo na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 5,05 % ročne z prisúdenej čiastky. Súd za obdobie od 28.10.2014 do 24.2.2015 zo sumy 3
007,01 Eur konanie zastavil, keďže žalobca za uvedené obdobie žalobu, čo do úrokov z omeškania

zobral späť a to s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1/, 2/ O.s.p. Súd zároveň zastavil v zmysle
citovaného ustanovenia § 96 ods. 1/ O.s.p. aj konanie, čo do sumy 2 000 Eur, z titulu nemajetkovej ujmy,
v ktorej časti žalobca žalobu zobral späť ešte pred začatím pojednávania.

2. V podanom odvolaní žalovaná navrhla rozsudok zmeniť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie alebo pripustiť dovolanie.
Žiadala priznať trovy konania. V odvolaní namietala, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.514/2003Z.z."),ještát,(t.j.Slovenskárepublika)zodpovedným
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v trestnom konaní. V súlade s ustanovením § 21 zákona

č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov, pred súdom za štát
koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá
je oprávnená podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je tomto prípade zákon č. 514/2003 Z.z.,
ktorý v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ostatnú zmenu zákona č. 514/2003 Z.z., platnú a účinnú od 1.1.2013, je nesporné, že

v predmetnej veci nie je orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra
SR.Vzmysleplatnejprávnejúpravyzákonač.514/2003Z.z.savšaknedádospieťanikzáveru,žekonať
v mene Slovenskej republiky by mala Generálna prokuratúra SR. Nárok uplatnený žalobou, žalovaná, v
priebehu prvostupňového konania neuznávala, pretože zastávala názor, že Generálna prokuratúra SR
nie je oprávnená vo veci konať za štát, keďže nie sú splnené hmotnoprávne predpoklady na postup

podľa ust. § 4 ods. 1, písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. - škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor) a teda
nie je daná príslušnosť GP SR na konanie.
Obdobne ako na hlavnom pojednávaní konanom v predmetnej veci dňa 14.04.2016, dávam do
pozornosti rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci LAVRECHOV proti Českej republike
z 20.06.2013, v zmysle ktorého skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, samo o sebe

neznamená, že trestné stíhanie bolo od začiatku nezákonné alebo inak vadné.
Rovnako poukazujem na Nález ÚS SR sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 - „skutočnosť, že
vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií TK, do štádia, v
ktorom sa TK vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétnaosoba, v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností
rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne
predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie

ktoré ho boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila".
V prejednávanej veci súd prvého stupňa založil zodpovednosť žalovanej za škodu na základe vydania

rozhodnutia o vznesení obvinenia a zamietnutia sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu bez toho, aby
sa náležite zaoberal skutočnosťou, či existoval vzťah príčinnej súvislosti medzí porušením povinnosti
žalovanej a vzniknutou škodou. Súd pri rozhodovaní neprihliadol na okolnosť, že sa skutkový dej
uvedený v obžalobe stal, že sa žalobca do uvedenej situácie dostal sčasti aj vlastným pričinením,
keďže identickým konaním sa dopustil prinajmenšom porušenia služobnej povinnosti, čomu nasvedčuje
aj vyjadrenie žalobcu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14.04.2016 v otázke vrátenia neoprávnene

vyplateného príspevku na bývanie.
Keďže pre úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých
zákonných podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu, nezákonného rozhodnutia, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a
nezákonnýmrozhodnutím,avtejtoveciniejesplnenáprvápodstatnáazákladnápodmienka-existencia

nesprávneho úradného postupu a existencia nezákonného rozhodnutia, nie je daný v tejto veci už
samotný prvotný právny základ.

3. V podanom vyjadrení žalobca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny, nežiadal trovy
odvolacieho konania.

Nesprávne právne zistenia podľa žalovanej spočívajú v nesprávnom označení orgánu, ktorý je
oprávnený za žalovanú konať. Žalovaná pripúšťa, že v predmetnej veci nie je oprávnené konať MV SR,
avšak podľa jej názoru nedá sa dospieť ani k záveru, že konať v mene SR by mala GP SR. GP SR sa
necíti byť oprávnená na prejednanie právnej veci, pretože zo žiadosti (žalobcu) nevyplynuli skutočnosti
zakladajúce možnosť postupu podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.. Nesprávne právne

posúdenie vidí žalovaná v nedostatku zistenia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovanej
a vzniknutou škodou.
NarozdielodGPSRvšakMinisterstvospravodlivostiSRsvojestanoviskoopreloozákonnéustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. a svoje stanovisko výstižne a presvedčivo zdôvodnilo, opierajúc sa pritom o
zákon.

Žalobca konečne sa nikdy nedomáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na inom
orgáne než u GP SR. Systém právnych noriem v SR je budovaný na princípe bezmedzerovosti. Na tomto
princípe stojí aj zákon č. 514/2003 Z. z., z ktorého ustanovení potom jednoznačne plynie, ktorý orgán je
oprávnený konať a v akom prípade. V prejednávanej veci má žalobca za to, že správne podal žiadosť
o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody u adresáta, ktorým bola GP SR a ani z odvolania

žalovaného nevyplynulo čo má žalovaný pod pojmom že sa necíti byť oprávnený na prejednanie danej
veci.
Žalovaný dôvodí, že nie sú splnené hmotnoprávne predpoklady podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f), pretože
škodu nespôsobil prokurátor.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori

trestným stíhaním osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozorom nad zachovávaním
zákonnosti pred začatím trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného zákona a v prípravnom konaní.
Podľa ust. § 230 ods. 1 a ods. 2 je prokurátor jedinou osobou, ktorá vykonáva dozor nad dodržiavaním
zákonnosti v prípravnom konaní. Na zabezpečenie dozoru má prokurátor k dispozícii prostriedky podľa
písm. a)- vydávať záväzné pokyny na postup podľa ust. § 197, ktorý priamo upravuje, že ak nie je dôvod

na začatie trestného stíhania prokurátor alebo policajt uznesením vec odovzdá príslušnému orgánu na
prejednanie priestupku, inému orgánu na disciplinárne konanie, odloží alebo odmietne.
Podľa písm. f/ cit. zák, ustanovenia má prokurátor právo zrušiť nezákonné rozhodnutie policajta,
ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím, z čoho žalobca vyvodzuje, že za vydanie nezákonného
rozhodnutia nesie zodpovednosť v celom rozsahu aj prokuratúra, t. j. orgán vykonávajúci dozor.

Prokuratúreničnebránilozrušiťnezákonnérozhodnutiepolicajtaavecpostúpiťnadisciplinárnekonanie,
pokiaľ v odvolaní poukazuje, že žalobca minimálne porušil služobnú povinnosť. Keďže však prokuratúra
trvala na trestnom stíhaní žalobcu, zamietla sťažnosť žalobcu, podala obžalobu na žalobcu a následnepodala aj odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku OS v Prešove za nezákonnosť rozhodnutia na
základe ktorého k tomuto došlo zodpovedá GP SR.
Žalobca sa ohradzuje voči výroku, že minimálne porušil služobné povinnosti pretože ohlásenie zmeny

formy bývania nie je uvedené v zákone ako povinnosť ktorú treba služobnému orgánu nahlásiť a z
podaného odvolania je zrejmé že prokuratúra do dnešného dna nerešpektuje právoplatný oslobodzujúci
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne.
V prejednávanej veci je výška škody odvodená od výšky trov obhajoby, teda sumy, ktorú žalobca za
obhajobu zaplatil a výšky cestovného, ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s pojednávaním na Krajskom

súde v Trenčíne. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla, škoda v materiálnej podobe je datovaná až dňom, kedy
žalobca splnomocnil obhajobou advokátku. K splnomocneniu obhajkyne nedošlo 30.05.2013, k udeleniu
plnomocenstva došlo až v momente, keď prípravné konanie bolo skončené a vec bola predložená súdu.
Žalobca má zato, že osobitosti trestného prípadu na ktoré žalovaná v podanom odvolaní poukazuje sú
v prejednávanej veci dané, pretože ani v čase pred vznesením obvinenia neboli splnené podmienky na
vznesenie obvinenia, keďže čestné prehlásenie podané žalobcom k žiadosti o poskytnutie príspevku

na bývanie obsahovalo pravdivé skutočnosti. Paradoxne žalobcovi bolo po prvý krát vznesené
obvinenie ešte v decembri 2012 pod ČVS: ORP-467/OEK-RV-2012 HL kde skutok policajt naformuloval
nasledovne: „sa dopustil tým, že predložil čestné vyhlásenie, ktorým uviedol do omylu služobný úrad,
tým, že vyhlásil, že spĺňa podmienky obsiahnuté v § 170 ods.2 zák.č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe
profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR viazané na poberanie príspevku na bývanie". Na sťažnosť

žalobcu bolo uznesenie zrušené a následne vznesené opätovne v znení: - „vedel, že ako nájomca bytu
je oprávnený poberať príspevok na bývanie vo výške jednej polovice sumy ustanovenej § 170 ods. 2
písm. d) zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej
republiky, dňa 28.2.2008 na základe zmluvy o nájme bytu uzatvorenej s 1. Rožňavskou a. s. sa stal
nájomcom bytu, uvedenú skutočnosť nenahlásil príslušným orgánom VÚ 8024 Rožňava, ktorého je

príslušníkom a od 1.3.2008 do súčasnej doby neoprávnene poberal naďalej príspevok na bývanie v
plnej výške priznaný mu na základe čestného vyhlásenia podľa § 171 ods. 2 zákona č. 346/2005 Z.
z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky zo dňa 2.7.2007, čím
svojim konaním spôsobil pre Ministerstvo obrany SR škodu vo výške 6 256,77 €.
Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu , aby nevyhovel požiadavke žalovanej o vyslovenie prípustnosti

dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku, z dôvodu, že „ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, pretože túto možnosť nová zákonná úprava v CSP obsiahnutá nepripúšťa- §§420, 421 CSP.

4. Odvolací súd postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - na prejednanie odvolania
nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) prejednal

odvolanie a zistil, že treba potvrdiť rozsudok, ktorý je správny a zákonný.

5. Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,
t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod.

6. K naplneniu tohto odvolacieho dôvodu dôjde, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. K neprávnym procesným postupom možno zaradiť aj taký procesný postup alebo
aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané

mu CSP ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu)
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06,
III. ÚS153/07).

7. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.8. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie

veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti

zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu

vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v

prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92
Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie
jehoprocesnéhoprávananapadnutierozhodnutiasúduodvolaním(§355CSP),t.j.abymoholodvolanie

odôvodniť z hľadiska § 365 ods. 1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje
ibanedostatočnédôvody,vtakomprípadestranasporuobjektívnenemáanimožnosťposúdiťsprávnosť,
resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

10.Napadnutýrozsudoknezodpovedápožiadavkámvyplývajúcimz§220ods.2CSPazásadámsúdnej
praxe a je preskúmateľný len čiastočne.

11. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods. 1 písm. h)
CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods. 1 písm. h)]
je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval

(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil.

12. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že podľa Čl.46 (PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU
OCHRANU) ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších
ústavných zákonov; ďalej len Ústava) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

13. Podľa Čl.48 ods.2 Ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa Čl.6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z. ďalej len Dohovor)
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v
záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť
konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného sudu SR vyplýva,

že tak základné právo podľa Čl.46 ods.1 Ústavy, ako aj právo podľa Čl.6 ods.1 Dohovoru v sebe
zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia, pričom obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a
iných orgánov Slovenskej republiky a ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje

ústavnoprávne princípy.

16. O.s.p. podľa svojho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

17. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu
jeho povinnosť o veci konať, pričom právo na súdnu ochranu, okrem Čl.46 ods.1 Ústavy, Čl. 36 ods.1
Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb. a Čl.6 ods.1 Dohovoru zabezpečujú a vykonávajú
aj jednotlivé ust. O. s. p. a obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo

účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

18. Odvolací súd poznamenáva, že v súlade s čl. 46, 48 ods.2 Ústavy SR, pretože každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, poukazuje na ustálenú
súdnu prax, keď odvolací súd, ak súhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie a v odvolaní sa

nenavrhujú nové dôkazy, je oboznámený a postačuje zistený skutkový stav pre rozhodnutie vo veci
samej, potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

19. Odvolací súd naviac konštatuje, že 1.7.2016 nadobudol účinnosť civilný sporový poriadok (zákon
č. 160/2015 Z.z. - ďalej len CSP) a odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016

postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods.1 CSP, podľa tohto, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie a začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
už podľa tohto zákona. Odvolanie bolo podané v júli 2016, avšak doručovalo sa ešte pred 1.7.2016
a odvolací súd podmienky jeho prípustnosti (či ide o oprávnenú osobu - žalovaného alebo či bolo
odvolanie podané v zákonnej lehote), posudzoval podľa právneho stavu existujúceho v čase podaného

odvolania podľa príslušných ustanovení CSP (zákonnú lehotu podľa OSP) a dôvodom pre takýto postup
je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti a ochrany porušených práv
a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

20. Okrem iného je treba prisvedčiť vyjadreniu žalobkyne, že nič nebránilo žalovanej, keď už v štádiu,

v ktorom policajt obligatórne zasiela uznesenie o vznesení obvinenie konkrétnej osoby v zmysle §
206 ods.1 Tr.por., do 48 hodín prokurátorovi, mala a mohla prokuratúra možnosť konať a nezákonné
rozhodnutie policajta zrušiť, dodatočne odôvodnený záver o spáchaní trestného činu určitou osobou -
fyzickou osobou žalobcu vyžadovaný v § 206 ods.1 Tr.por. nebol totiž daný ani v čase pred vznesenímobvinenia ani v čase obvinenia. Profesionálny vojak nemusí nahlásiť zmenu formy bývania a podľa §
119 Zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov potom ohlasovacia povinnosť je zakotvená výlučne
k zmene okolností podľa § 13 cit.zák. V konaní bolo preukázané, že žalobca uvedenú skutočnosť

nenahlásil (ako nájomca bytu bol oprávnený poberať príspevok na bývanie vo výške 1/2 -ice sumy
ustanovenej v § 170 ods.2 písm.d/ zák. č. 346/2005 Z.z.), že sa stal nájomcom bytu príslušným orgánom
VÚ 8024 Rožňava, ktorého je príslušníkom od 1.3.2008.

21. Síce v ďalšom vyjadrení Okresná prokuratúra Rožňava uviedla, že podaním z 23.11.2016 oznamuje

len súdu, že už prostriedky procesnej obrany neuplatňuje a zotrvala na svojom názore.

22. Súčasná aplikačná prax najvyššieho súdu už vyriešila otázku zodpovednosti žalovaného subjektu
za náhradu škody v obvyklých veciach, keď je žalovaná buď Ministerstvo vnútra alebo Generálna
prokuratúra, a preto ak súd prvej inštancie založil zodpovednosť žalovanej za škodu na základe
vydania rozhodnutia o vznesení obvinenia a zamietnutí sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu,

rozobral príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovanej a vzniknutou škodou, potom už nie
je potrebné pripúšťať dovolanie, keďže otázka náhrady škody už bola vyriešená, čo napokon vysvetlil
vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 2Cdo/194/2010 je jasne
konštatované, že zák. č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie.

23. S poukazom na § 420, § 421 CSP, keďže ustálená súdna prax je jednotná v otázke zodpovednosti
za náhradu škody, odvolací súd nepripustil dovolanie, pretože nejde o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu tak ako to v odvolaní navrhovala žalovaná, a táto možnosť nevyplýva ani z § 420,
§ 421 CSP. Dovolací súd pritom nerozhoduje v podobných veciach jednotne, bez odchýlok.

24. Podľa § 396 CSP úspešný žalobca nežiadal trovy v odvolacom konaní, preto neboli stranám tieto
trovy priznané v odvolacom konaní.

25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.