Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/640/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710204336
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1710204336.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová, členovia
senátu JUDr. Ivana Jahnová a JUDr. Silvia Walterová, v právnej veci žalobcu: P. P., nar. XX.XX.XXXX, H.
XXX/XX, XXX XX V., proti žalovanému: X. O. A., Družstevná 802/1, 900 23 Viničné, IČO: 11697512, zast.
JUDr. Jana Fridrichová, advokátka, Jakubovo nám. č. 9, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 1 795,20 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 8C 335/2010-129

zo dňa 10. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 8C 335/2010-129 zo dňa 10. júna 2014 v právnej veci žalobcu:
P. P., nar. XX.XX.XXXX, H. XXX/XX, XXX XX V., proti žalovanému: X. O. A., Družstevná 802/1, 900 23
Viničné, IČO: 11697512, zast. JUDr. Jana Fridrichová, advokátka, Jakubovo nám. č. 9, 811 09 Bratislava

o zaplatenie 1 795,20 eur s príslušenstvom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 795,20 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 836 eur odo dňa 17.06.2009 až do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 959,20 eur odo dňa 17.07.2009 do zaplatenia a
to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania, spočívajúcich v iných trovách a v trovách právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa žalobou podanou dňa 21.04.2010 domáhal zaplatenia sumy 1 795,20 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 836 eur odo dňa 17.06.2009 až do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 959,20 eur odo dňa 17.07.2009 až do zaplatenia a
náhrady trov konania.

3. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný si na základe dohody so žalobcom objednal

zámočnícke pomocné práce. Po vykonaní dohodnutých prác vystavil žalobca dňa 02.06.2009 faktúru č.
XXXXXX na sumu 836 eur, splatnú dňa 16.06.2009, ďalšiu faktúru vystavil dňa 02.07.2009 č. XXXXXX
na sumu 959,20 eur, splatnú dňa 16.07.2009. Žalovaný predmetné faktúry nezaplatil. Okresný súd vydal
vo veci platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal odpor s odôvodnením, že nárok žalobcu voči
žalovanému za vykonanie zámočníckych prác realizovaných v máji a júni 2009 neexistuje.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov (X. F., I. F.,
D.. V. X.K., F. X., P. F.), listinnými dôkazmi (najmä návrh faktúra č. XXXXXX zo dňa 02.06.2009,
faktúrou č. XXXXXX zo dňa 16.07.2009, fotokópia kalendára máj 2009, jún 2009, faktúra č. XXXXXX zo
dňa 30.04.2009, príjmový pokladničný doklad 15.05.2009, čestným prehlásením firmy ZAMOZO s.r.o.,
čestným prehlásením P. F. -L., čestným prehlásením D.. V. O.- O.- F., čestným prehlásením D.. M.
Q.- Q., čestným prehlásením F. X.). Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom

a žalovaným existoval obchodný zmluvný vzťah, nakoľko obidve strany sporu podnikali na základe
živnostenského oprávnenia. Žalobca ukončil živnostenské oprávnenie k 23.2.2012. Účastníci medzisebou uzavreli nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej
bolo vykonanie zámočníckych prác na základe objednávky žalovaného. Táto nepomenovaná zmluva
bola uzavretá medzi účastníkmi ústne.

5. Súdu nebolo preukázané, že účastníci uzavreli medzi sebou tzv. rámcovú zmluvu a a ani zmluvu
o dielo, na základe ktorej žalobca vykonával presné určené diela za pevne stanovenú cenu. Žalobca
žalovanému vystavil faktúru č. XXXXXX z 02.06.2009 (splatná 16.06.2009) na sumu 836 eur za
mesiac 5/2009, faktúru č. XXXXXX z 02.07.2009 (splatná 16.07.2009) na sumu 959,20 eur za

mesiac jún 2009. Žalovaný predmetné faktúry za uvedené obdobie riadne a včas neuhradil.

6. Z priloženej fotokópie kalendára žalobcu za mesiac máj/jún 2009 bolo súdu preukázané, že medzi
účastníkmi bola za odpracované služby dohodnutá odmena podľa počtu odpracovaných hodín pre
žalovaného a nie vykonanie konkrétneho diela, nakoľko by táto evidencia nemala význam a žalobca by
si ju neviedol, ak by vykonával presne určené dielo za pevne stanovenú cenu od žalovaného. Zároveň

súd mal za preukázané, že počet hodín poskytovania služieb svojím podpisom potvrdil aj žalovaný, čím
potvrdil aj súhlas s danými skutočnosťami. Tvrdenie žalovaného, že išlo iba o evidenciu v súvislosti
s pohybom v mieste jeho podnikania, ako aj z dôvodu poriadku na pracovisku možno považovať za
účelové. Z výpovede svedka X. F. mal súd za preukázané, že v čase máj/ jún 2009 vykonával resp.
poskytoval služby žalovanému spolu so žalobcom. Svedok ďalej uviedol, že so žalovaným nemal

uzavretú zmluvu o dielo a faktúry vystavoval za poskytnuté služby na základe počtu odpracovaných
hodín, rovnako ako žalobca.

7. Z čestného vyhlásenia X. X. súd zistil, že žalobca nemal uzavretú žiadnu zmluvu o dielo, na základe
ktorej by žalovaný vyplácal dohodnutú zmluvnú odmenu za dohodnuté špecifikované dielo. Počas

výkonu práce mu žalovaný vyplácal odmenu v závislosti od počtu odpracovaných hodín. Uvedená
dohodnutá odmena mu bola vyplácaná pravidelne na mesačnej báze a nemá vedomosť, že by niekto
vykonával obdobné práce a mal byť odmeňovaný iným spôsobom. Z čestných prehlásení (ZAMOZO
s.r.o., P. F.H. - L., D.. V. O. - O. F., D.. M. Q. -Q.), ktoré predložil súdu žalovaný mal súd preukázané
tvrdenie žalovaného, že s firmou, ktorá mu dodala požadované práce diela, si vždy stanovili pevnú sumu

za dielo, ktorá bola vyplatená až po riadnom odovzdaní a odsúhlasení. Z týchto čestných prehlásení
mal súd za preukázané iba spoluprácu so subdodávateľmi a žalovaným.

8. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 2 ods. 2 písm. b), § 269 ods. 2, § 369 ods. 1 a
2 písm. a/ Obchodného zákonníka, podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na

základe živnostenského oprávnenia a vychádzal z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,
ktorý umožňuje zmluvným stranám, aby si v rámci svojej zmluvnej voľnosti vymedzili
predmet zmluvy a tým aj obsah svojho záväzku aj iným spôsobom, ako je vymedzený pre jednotlivé
zmluvné typy uvedené v Obchodnom zákonníku tzv. nepomenované (inominatné zmluvy). Za základné
pravidlá pre uzatváranie nepomenovaných kontraktov pre prax v záujme bezproblémového uplatnenia

nároku vzniknutého zo zmluvy možno považovať predmet záväzku musí byť dostatočne určitý, obsah
ustanovení nemôže byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona, výhodnejšia je písomná
forma, hoci ju zákon nevyžaduje. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že
účastníci uzavreli ústne nepomenovanú zmluvu, predmetom ktorej bolo vykonanie zámočníckych prác.
Zo zhodných tvrdení žalobcu a žalovaného na pojednávaní mal súd za preukázané, že žalobca v máji

2009 a v júni 2009 vykonával práce pre žalovaného, čo aj potvrdil na pojednávaní svedok X. F.. Žalobca
si viedol evidenciu (kalendár) v ktorom si zapisoval počet odpracovaných hodín za každý deň pre
žalovaného. Žalovaný mu svojím podpisom potvrdil počet odpracovaných hodín. Z priloženej evidencie
žalobcu vyplýva, že za mesiac máj si žalobca so žalovaným dohodli hodinovú odmenu 5,47 eur a za jún
5,55 eur. Z kalendára žalobcu vyplýva, že odpracoval pre žalovaného 154,15 hodín (5,47 eur x 154,15=

843,20 eur). Žalobca vystavil faktúru na sumu 836 eur za mesiac 2009. Za mesiac jún 2009 žalobca
odpracoval pre žalovaného 174,40 hodín, 174,40 eur x 5,50= 959,20. Žalobca predložil súdu aj faktúru
za 3,4/2009 s príjmovým pokladničným dokladom, ktorú vystavil žalobca. Žalovaný súdu nepreukázal
žiadny iný doklad a tom, že by vyplácal žalobcu nejakou pevnou dohodnutou sumou na základe nim
tvrdenej zmluvy o dielo. Čo sa týka dohodnutej práce žalobca tvrdil na pojednávaní, že robil lavice pre

automobilku, svedok X. F. uviedol, že so žalobcom vykonávali montáž a rekonštrukciu. Žalovaný na
pojednávaní taxatívne vypočítal práce, na ktorých sa žalobca so žalovaným dohodli, a to rekonštrukcia
lexanovej striešky a dverí, termín dokončenia dňa 18.06.2009, bolo dokončené, schody so zábradlím,
nedokončené, hliníkové slnolamy žalobca nezačal, dokončoval oblé plechy stolov do 30.6.2009 ichnedokončil, okapotovanie dverí olovom a plechom s termínom dodania 07.07.2009, práce nedokončil
do 30.06.2009. Na základe vyššie uvedeného bolo súdu preukázané z vyjadrenia žalovaného, že
žalobca za mesiac máj a jún pracoval pre žalovaného a vykonal uvedené dohodnuté práce. Žalovaný

ústne zadával práce pre žalobcu, ktoré na základe ústneho pokynu žalobca aj vykonával. Žalobca
na pojednávaní dňa 12.03.2013 uviedol, že opravoval pre žalovaného maringotku, ktorú odstrojil, kde
zostala hrdzavá konštrukcia, hrdzu vymenil, vyrezal a dal nové okovy, ktoré ponatieral. Z čestného
prehlásenia F. X. vyplýva, že opravoval a upravoval maringotku podľa predstáv žalovaného. To, že sa
svedok so žalobcom pri prácach na uvedenej maringotke nestretli, ešte neznamená, že žalobca práce,

ktoré na maringotke vykonal neurobil. Nakoľko práce, ktoré vykonal žalobca neboli zhodné s prácami,
ktoré na maringotke vykonal svedok.

9. Okresný súd mal preukázané, že žalobca vykonal práce pre žalovaného, za ktoré mu žalovaný
nezaplatil, a preto návrh považoval za dôvodný a žalobcovi žalovanú sumu v plnom rozsahu, t.j. vo výške
1 795,20 eur priznal. Súčasne súd žalobcovi priznal i uplatnené príslušenstvo pohľadávky, t.j. úrok z

omeškania v uplatnenom rozsahu vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy, vychádzajúc z príslušného
právnehopredpisukprvémudňuomeškania,zaktorývsúladesnávrhomsúdpovažovaldeňnasledujúci
po uplynutí lehoty na zaplatenie pohľadávky stanovenej v faktúre č. XXXXXX, t.j. od 17.06.2009 na sumu
836 eur, v faktúre č. XXXXXX t.j. od 17.07.2009 na sumu 959,20 eur. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil a žalobu zamietol.

11. Žalovaný v podanom odvolaní poukázal na to, že pôsobenie ideí Európskej únie, nárast vážnosti
postulátovprirodzenéhoprávaiprelínanieaspektovkontinentálnehoaanglosaskéhoprávnehomyslenia
nachádza svoj odraz v tendencii súdov - v ich rozhodovacej činnosti - argumentovať tým, že každý
subjekt má byť chránený pred stratou nescudziteľného ľudského práva na nádej a snahu dosiahnuť
šťastie (ide o teóriu tzv. legitímnych - oprávnených - očakávaní ). K tomu sa viaže aj poučovacia

- vysvetľovacia povinnosť silnejšieho zmluvného partnera a jeho povinnosť k ohľaduplnosti voči
slabšej strane. Tu ide o postulát, frekventovaný aj v našom právnom poriadku, povinného
predchádzania vzniku škôd (všeobecnú prevenčnú povinnosť). Tak prevládla koncepcia, harmonizujúca
s princípmi prirodzeného práva, že len pri poruche parity zmluvných strán je sudca povinný skúmať
obsah záväzku prizmou ústavných princípov a generálnych ustanovení Občianskeho zákonníka. V

civilno-právnych vzťahoch sú zmluvné strany vo svojom postavení rovnocennými účastníkmi, no
samozrejme a logicky sledujú rôzne záujmy, mnohokrát aj protichodné zmluvné ciele. Všetci účastníci
kontraktu ale požívajú právnu ochranu. S týmto právnym pojmom operuje napr. SR č. 2 Obdo
6/2011 z 28.02.2012. Nakoľko všetci zúčastnení na súkromnoprávnych vzťahoch sa môžu
dovolávať autonómie vôle, musí platiť právo praktickej konkordancie. Kolidujúce pozície treba vnímať v

ich ambivalentnom postavení a ohraničiť ich tak, aby pre všetkých zúčastnených boli čo možno najviac
účinné, vyvážené a slušné (korelujúce dobrým mravom). Žiadna zmluvná strana nesmie prakticky
jednostranne určovať zmluvný obsah. Len ak by sa dala zistiť zásadná štrukturálna podriadenosť
jedného zmluvného účastníka a účinky zmluvy by boli pre podriadený subjekt neštandardne zaťažujúce,
mohlo by právo na to reagovať a umožniť korekcie. To vyplýva zo zmluvnej autonómie ako aj ústavných

princípov demokratického a sociálneho štátu. Využívanie predstieranej slabosti a neskúsenosti, bútľavé
manifestovanie podnikateľskej kvalifikácie, ale postavenie sa do reálnej pozície zamestnanej osoby,
nepožíva právnu ochranu. Zmluvy nesmú byť prostriedkom cudzieho/jednostranného rozhodovania.
Keď obsah zmluvy masívne zaťažuje jednu zmluvnú stranu a vo vyrovnaní záujmov strán je zjavne
neprimeraný, nesmú sa súdy uspokojiť s konštatovaním „zmluva je zmluva". Musia

objasniť, či určité pravidlo (úprava vzťahov) nie je dôsledkom deformovanej rokovacej pozície. V prípade
obchodnéhozmluvnéhovzťahudvochpodnikateľov-atojenášprípad,obstojíichplnázmluvnávoľnosť.

12. Ústavný súd Českej republiky /ktorého právne stanoviská (ako aj stanoviská iných európskych
súdov) sú plne použiteľné v našich podmienkach, keď Slovenská republika povinne aplikuje aj európske

komunitáme právo/ sa vyjadril, že všeobecné súdy pochybili, ak nepriznali relevanciu princípu dôvery
účastníka právneho vzťahu. Taký komplex konania zmluvného partnera, ktorý sa „v zmluvnom predkole"
snaží vyvolať dôveru kontrahenta k výhodnosti uzatváranej zmluvy, a to v negociačnom postupe,
spôsobe kontraktácie a predkladaním informácií, ale potom pri „zmluvnej realizácii" by opak bolvýsledkom, treba označiť za právne nekorektný. Takto ho samozrejme treba vnímať v konkrétnom
súdnom procese a v konzekvenciách diskvalifikovať (Nález Ústavního soudu ČR č. I. ÚS ČR 342/2009).

13. Podmienkou zákonného, ba ústavnoprávne konformného, rozhodovania všeobecného súdu je
zistenie verifikovateľnej vôle subjektov. K tomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SK č. 3 Cdo
21/2002 z 28.02.2003, resp. rozsudok NS SR č. 1 Sžo 283/2008 z 11.08.2009: bez vyjadrenia prejavu
vôle v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Konfabuláciami o právnom
úkone (najmä písomného) eo ipso nemožno dopĺňať do zmluvy chýbajúce ustanovenia či skutočnosti.

Ak sú zmluvné ustanovenia nepresne formulované, možno hľadať ich podstatu, či zmysel. Ak by
boli ustanovenia (pasáže) v písomnej zmluve natoľko neurčité, že ich neurčitosť či nezrozumiteľnosť
nemožno odstrániť interpretáciou testu, tak je súdom zakázané v zmluve „ nájsť " prejavy vôle, ktoré
sa v nej objektívne nenachádzajú. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33 Odo 1171/2005
zo dňa 26.01.2007 je neprípustné, aby súd pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle účastníka
zmluvy o budúcej zmluve „naprával" neurčité údaje týkajúce sa podstatných náležitostí budúcej zmluvy

„výmyslami"oprejavochvôleúčastníkov.Určitosťprejavusatýkajehoobsahovejstránky;neurčitýprejav
môže byť síce zrozumiteľný, avšak neistý ostáva jeho obsah. Neurčitosť môže byť odstránená výkladom
podľa § 35 OZ. Pokiaľ nie je možné uvedený nedostatok zmluvného textu odstrániť týmto spôsobom,
ide o právny úkon neplatný. V tomto smere argumentuje napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
Cdon 227/1996 zo dňa 31.07.1996: nestačí, že (niektorým) účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je

predmetom zmluvy, ak to nie je poznateľné z jej textu. Pokiaľ teda v zmluvnom texte určitá povinnosť
chýba, nejde o výklad nepresného ustanovenia, ale o neexistenciu povinnosti/práva. Nemôže človek,
ktorý sa prezentuje ako podnikateľ - živnostnícka firma - prichádzať k svojmu zmluvnému partnerovi,
robiť si „dochádzku" a očakávať vyplatenie „satisfakcie" za stratený čas, pri súčasnom nezodpovedaní
za výsledky svojej práce, ich kvalitu, úplnosť prevedenia a včasnosť ukončenia. Nemôže a nesmie takto

natískať svojmu okoliu, že on reálne nepodniká, ale u niekoho iného „pracuje".

14. Prvoinštančný súd dezinterpretoval skutkový stav i právnu stránku veci, keď mylne dôvodil -
konfabuloval deje a postupy - a tým dospel k nesprávnemu záveru o povinnosti žalovaného uhradiť
žalobcovi istinu 1.795,20 € s príslušenstvom. Súd sa riadne nevysporiadal so svedeckými výpoveďami

a tvrdeniami tých osôb, ktoré argumentačne podporili žalovaného. Jednoznačným dôkazom je predsa
to, čo ako tvrdenie žalobcu uviedol súd na str. 2 napadnutého rozsudku: „.T. svoj Z. H. K., Ž. Ž. Q. na I.
L. Q. Ž. H. I. X. X.. Po V. L. X. V. Ž. ... G.. ". Teda keď súd vie, že sám žalobca hovorí o objednaní prác
(zo strany živnostníka X.. O.J.) a nutnosti vykonať (zo strany živnostníka P.. P.) to čo bolo dohodnuté
a až následne očakávať úhradu, ako súd toto všetko ignoroval a priznal plnenie žalobcovi na základe

svojvoľnej konštrukcie deja, je úplne nepochopiteľné, ale najmä právne neprípustné.

15. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Pritom to je práve
jeho povinnosťou, ak si chce zabezpečiť procesný úspech. Ak žalobca chce tvrdiť, že mu patrí plnenie,
je na ňom aby v súdnom konaní preukázal svoj prípadný nárok. Teda on musí dokázať, čo presne

(podľa akého výpočtu) a na akom základe požaduje. Pritom je súčasne potrebné, aby žalobca preukázal
splnenie zákonných podmienok pre priznanie jeho údajného nároku. Odvolateľ zdôraznil, že žalovaný
nemôže predsa dokazovať neexistenciu tej dohody (k plateniu „na hodiny"), o ktorej hovorí žalobca. Na
otázku bremena tvrdenia a dôkazného bremena poukázal už v podaní z 07.03.2014.

16. Súd v napadnutom rozsudku (na str. 3) zdôvodnil priznanie plnenia žalobcovi tým, že:
tvrdenia žalobcu majú zmysel a žalobca mal byť, podľa názoru súdu, platený „podľa X. H. O.; súd dospel
k záveru, že taká bola dohoda zmluvných strán, nakoľko žalobca si viedol evidenciu odpracovaných
hodín (žalobca si viedol svoj kalendár) a nemalo by význam viesť si kalendár, ak by žalobca nemal
byť platený podľa počtu odpracovaných hodín. Taká úvaha je však tautológiou. Tvrdenie žalobcu chcieť

vidieť dokázané jeho tvrdením, je v právne kultivovanom štáte neprípustné.

17. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej

právnej skutočnosti (napr. od žalobcu nemožno požadovať, aby preukázal, že mu žalovaný ešte nevrátil
požičané peniaze. V takom alebo podobnom prípade, je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že
pôžičku už vrátil. Neexistencia určitej právnej skutočnosti sa teda zásadne nepreukazuje. Principiálne
platí, že dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z tvrdenia, na ktoré sa dôkaznébremeno vzťahuje, chce vyvodiť pre seba priaznivé právne dôsledky - rozsudok č. 4 Cdo 253/2007 z
31.03.2009NSSR,resp.recipovanýnázor,vyjadrenývUzneseníNSSRč.4Cdo13/2009z24.02.2010.
V rozsudku NS SR č. 2 Obo 17/2009 z 01. 04. 2009 je uvedené, že: „...každý civilizovaný súd v dnešnej

dobe akceptuje pravidlo, že dôkazné bremeno je medzi účastníkmi rozdelené tak, že každý v konaní
preukazuje tie skutočnosti, ktoré tvrdí v rámci svojho procesného postavenia na podporu svojho
procesného postavenia".

18. Žalovaný osobitne poukázal na dezinterpretáciu výpovede svedka X. F.. Ten sa na pojednávaní dňa

03.05.2012 jasne vyjadril, že: Z. V. H. K., Ž. navrhovateľ V. odporcovi G. T. Z. T. Q. na H. L. navrhovateľ
T. odporca - súd na Q.. X Z. J. T. A. (V. J. Q. K. T. H. K. O. X.. F.), Ž. R. Q. V. G. J. T. Ž., H. V. G. Q. K., Ž. „.
Q. O., za A. Q. K. Q., K. Q. Q. L. na V. Q. - súd na str. 3 napadnutého rozsudku ale konštatuje (v rozpore
s tým ako o tom hovoril X.. F.), že svedok „. V. za X. Q. na I. X. H.C. O., J. T. Ž.. Špeciálne poukázal
i na masívnu dezinterpretáciu obsahu čestného vyhlásenia X. X. (on nebol vypočutý ako svedok). Z
predmetného čestného vyhlásenia vyplýva, že X. X. uvádza informácie o jeho zmluvnej spolupráci so

živnostníkom X.. O.. Cituje: „. X. X. .... Č. V. .... Ž. Q. Z. R. .. I. H. L. ... X. V. X. ... F. B. V. H. H. X. H.
O....". Súd na Q.. X H. T. A.: „. Č. V. X. X. ... súd I., Ž. Ž. Z. R. Ž. I. H. L., na I.A. A. B. Ž. V. L. I. H. za
L. Š. L..". Súd jednoducho konfabuloval keď tvrdil, že X.. X. sa vyjadroval k spolupráci
žalobcu so žalovaným. Taký postup súdu je neprípustný. X. X. vo svojom čestnom vyhlásení uviedol len
a len informácie, týkajúce sa jeho spolupráce so živnostníkom X.. O.. Pritom čestné prehlásenia tých

podnikateľských subjektov, ktoré predložil žalovaný na preukázanie systému jeho zmluvnej spolupráce
so zhotoviteľmi, u ktorých si on práce objednal, súd ignoroval a bagatelizoval s tým, že tie sa týkajú „. Q.
Q.Q.T.Ž..Takýnerovnakýpostojsúdukčestnýmprehláseniam-predloženýmsporovýmistranami-jeaj
porušením princípu rovnosti strán a rovnosti zbraní. Ako súd vyhodnotil výpovede svedkov, navrhnutých
žalovanou stranou: P. F., I. F., D.. V. O., ostalo v napadnutom rozsudku nezodpovedané. Tí pritom v

zásade zhodne uviedli, že ako obchodní partneri žalovaného s ním spolupracovali tak, že cena diela
bola dohodnutá pevne (pri výpočte sa vychádzalo z množstva vloženej práce do zhotovenia diela). Za
podstatnéjenutnépovažovať,žesúdprivýpočtenárokužalobcusinekritickyosvojiljeho„matematiku",a
tonapriektomu,žektakémupostupuneexistuježiadnyrelevantnýdôkaz.Akýsivytrhnutýlistzkalendára
žalobcu s jeho poznámkami a číslami nedávajúcimi zmysel, nemôže byť predsa relevantným dôkazom o

dohodezmluvnýchstránkspôsobuspolupráceasystémuplatieb;kpočtuhodínzaktorébymalžalovaný
zaplatiť, ani k jednotkovej cene za hodinu, čo by údajne v súčine malo tvoriť povinnosť žalovaného
v prospech žalobcu. V danom prípade žalovaný na nejasnosť, nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť
a celkovú nelogickosť výpočtu žalobcu v konaní osobitne upozornil. Ďalej uviedol, že súd na str. 6
napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobca vykonal pre žalovaného práce na maringotke.

Zdôraznil, že súdu stačilo - ako dôkaz o tom - tvrdenie žalobcu. To že žalovaný vykonanie prác na
maringotke zo strany žalobcu poprel, súd nepovažoval za významné. Výpoveď svedka F. X., že na
maringotke pracoval - od začiatku až do konca - on so svojim švagrom X.. O., a že pri prácach svedok
nikdy žalobcu nestretol, súd vyhodnotil nasledovne: „. Ž. Q. Q. Q. Ž.T. X. X. na R. F. Z., M. Z., Ž. Ž.
X., A. na F. V., Z.. Vo vzťahu k takému - právne neprípustnému - súdnemu hodnoteniu dôkazov niet

čo dodať. Pritom v rozhodovaní súdu nesmie absentovať platným právom a konštantnou judikatúrou
požadovaná relevantnosť úsudku. Súd je v intenciách § 132 OSP povinný hodnotiť tvrdenia sporových
strán a dôkazy podľa pravidiel formálnej logiky a právom podložených úvah. Musí ich hodnotiť jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná. Súd nesmie
do konania vkladať akési vlastné „dotvárania" alebo informácie z akýchsi len jemu známych prameňov.

Skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Zákon pritom vychádza
z tak koncipovanej zásady voľného hodnotenia dôkazov, aby záver, ktorý sudca urobí o pravdivosti u
nepravdivostitvrdenýchskutočnostivzhľadomkinformáciám-získanýmzvykonanýchdôkazov,bolsíce-
vecou vnútorného presvedčenia sudcu, ale súčasne výsledkom objektívne hodnotiteľných logických a
právne relevantných myšlienkových postupov.

19. Súd sa vmanévroval do predstavy o žalobcovi (nepodnikateľovi) občanovi P.. P. a
kvalifikovaniu jeho nároku nie s charakterom komerčnej pohľadávky, ale zaplatenia „mzdy" - refundácie
za „odpracované hodiny". Súd považoval za nepreukázané, že žalobca (živnostník P.. P.) uzatvoril so
žalovaným živnostníkom: X. O. - A., (IČO: 11 697 512, miesto podnikania: 900 23 Viničné, Družstevná

802/1) zmluvu o dielo. Ten istý súd ale (na s. 5 cit. rozsudku) hovorí, že žalobca so žalovaným
uzatvorili zmluvu o vykonaní zámočníckych prác - to je ale predsa klasickým obsahom zmluvy o dielo.
Súčasne súd zistil, že nemalý vecný rozsah prác ostával zo strany žalobcu (P.. P.) „nedokončený".
Súd v evidentnej neznalosti vnútrofiremného chodu podnikateľských subjektov vyslovil názor (na str. 3odôvodnenia rozsudku), že existovala evidencia odpracovaných hodín zo strany žalobcu P.. P.. Na tejto
báze súd vlastne vypracoval sám pre seba koncepciu „.X.-X. X.. To, že vykazovanie do konkrétneho
diela vloženého penza práce samozrejme slúži pre kalkulovanie ceny diela, súdu úplne uniklo. Súd teda

dezinterpretoval zákonné pravidlá o určení ceny diela [zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách a najmä § 546
a nasl. Obchodného zákonníka].

20. V právne kultivovanom štáte je nemysliteľné, aby súd „zrušil" pre vzťahy medzi dvomi živnostníkmi
aplikáciu Obchodného zákonníka a konštrukciou „nepomenovanej zmluvy" nahradil neexistujúcu

pracovnú zmluvu. Je teda neprípustné, aby súd z objednávateľa diela, živnostníka X.. O., vytvoril
„zamestnávateľa"; a zo zhotoviteľa diela, živnostníka P.. P., vytvoril „usilovne, ale často bezvýsledne
pracujúceho občana". V tomto procesnom kontexte je irelevantné, ako svoju prácu chápal svedok X.
F. a svedok X. X..

21. Žalovaný vzhľadom na prednesenú argumentáciu odôvodňuje odvolanie proti rozsudku poukazom

na § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP pamätá na situáciu,
keď súd pochybil pri zistení skutkového stavu veci, čiže skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
rozsudok, je nesprávne. Ide teda aj o také skutkové zistenie, na základe ktorého by prvoinštančný súd
vec síce posúdil po právnej stránke hoci aj správne, ale skutkové zistenia urobené súdom sú nesprávne

a v nemalom rozsahu im chýba základ vo vykonanom dokazovaní. Súd ignoroval skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov vyplynuli. Reálny stav prvoinštančný súd vyhodnotil v rozpore s platným právom.

22. Žalovaný odôvodňuje svoje odvolanie proti rozsudku aj ustanovením § 205 ods. 2 písm. f) OSP
- tvrdením, že rozhodnutiu chýba úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu predpisov ide, ak by súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce adekvátny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
Nesprávne právne posúdenie merita sporu je vždy odvolacím dôvodom. Odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. f) OSP je teda v predmetnom prípade zreteľne daný. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom treba ale hovoriť vždy vtedy, ak sa názor súdu natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I.
ÚS 115/2002).

23. S poukazom na vyššie uvedené a fakt, že podľa § 205 ods. 2 OSP je možné podať odvolanie proti

rozsudku vo veci samej len v taxatívne vypočítaných prípadoch, pričom žalovaný preukazuje situáciu
predvídanú § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f)
OSP,odvolateľnavrhol,abyKrajskýsúdvBratislaverozsudokakovecneiprávnenesprávnypodľa§221
ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátil so svojim záväzným právnym názorom
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. ak odvolací súd dospeje k záveru, že

nie sú dané podmienky na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, aby predmetný rozsudok podľa
§ 220 OSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a súčasne žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, pri preskúmaní veci bol viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.
účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené
zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

25. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, Občiansky súdny
poriadok.

26. Podľa § 470 ods. 1, 2, C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.27. V danom prípade odvolacie konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol
zrušený ku dňu 30.6.2016. V zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný. Rovnakým spôsobom upravuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu aj Civilný

sporový poriadok v § 379 písm. a) a § 380 ods. 1. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal
žalovaný, a preto na základe jeho odvolania a dôvodov, ako bolo uvedené vyššie, skúma odvolací súd
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

28. Okresný súd skúmal splnenie predpokladov pre žalobcom navrhované uloženie povinnosti, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 795,20 eur.

29. Súd prvej inštancie pri vyhovení žalobe vychádzal iba zo skutkových tvrdení žalobkyne, ale v
rámci dokazovania sa nezaoberal už ďalšími námietkami žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie súdu
podstatné a pre svoje rozhodnutie si tak nezabezpečil dostatočný podklad.

30. Podľa § 125 a § 127 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, za dôkaz
môžuslúžiťvšetkyprostriedky,ktorýmimožnozistiťstavveci,najmävýsluchsvedkov,znaleckýposudok,
správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov.
Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

31. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom,
že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a
že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu) alebo poskytnuté
požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a

poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

32. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti
netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo

za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy.
Teóriavtejtosúvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdenia
a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a
na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu

sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena
na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že
neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Z ustanovenia § 120 ods.
1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú

účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

33. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

34. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým

splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá
nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú
podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka

väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

35. Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. d) OSP pamätá na situáciu, keď súd pochybil pri zistení skutkového stavu veci,
čiže skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozsudok, je nesprávne. Ide teda aj o také skutkové
zistenie, na základe ktorého by prvoinštančný súd vec síce posúdil po právnej stránke hoci aj správne,

aleskutkovézisteniaurobenésúdomsúnesprávneavnemalomrozsahuimchýbazákladvovykonanom
dokazovaní. Súd ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli. Reálny stav
prvoinštančný súd vyhodnotil v rozpore s platným právom. Žalovaný odôvodňuje svoje odvolanie proti
rozsudku aj ustanovením § 205 ods. 2 písm. f) OSP - tým, že rozhodnutiu chýba úplné právne posúdenie
prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

36. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre

opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl.
46 ods. 1 Ústavy, čl. 6

ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p. teraz § 220 ods.
2 C.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne
napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

37. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v

danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28.
februára 2006).

38. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

39. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

40. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.41. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

42. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04).

43. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04).

44. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivýsúdnyprocespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

45. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

46. Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

47.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

48. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia.

49. Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal dostatočné dokazovanie pre svoj záver o
dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva,

že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a
výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Právomoc konať
o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. (I. ÚS 52/03).

Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011,
2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

50. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu,
túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je.

51. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri
hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

52. Poukazujúc na uvedené tak odvolací súd hodnotí názor súdu prvej inštancie o dôvodnosti uplatnenej
sumy žalobcom, ako predčasný. Žalovaný v podanom odvolaní opodstatnene namietal nesprávne
právne posúdenie veci okresným súdom. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav
veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo
(povinnosť) je alebo nie je.

53. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Procesnoprávny rámec uvedeného práva predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl.
6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl.
46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157
ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p. teraz § 220
ods. 2 C.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

54. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS

117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c.
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.

55.Vsúlades§157ods.2O.s.p.teraz§220ods.2C.s.p.musísúdvodôvodnenírozsudkupodaťvýklad
opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku. Súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery.

Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený
skutkový stav. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

56. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty spravodlivého
procesu. Za nedostatočne zdôvodnený rozsudok možno považovať rozsudok, kde dôvody úplne alebo
čiastočne absentujú, ale aj, kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovýmizisteniami,prípadne,keďprávnezáveryzoskutkovýchzistenívžiadnejmožnejinterpretáciinevyplývajú,
alebo zistenia sú uvedené len všeobecne, súhrnne bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali
byť tieto zistenia vyvodené.

57. Aby sa nedostatok dôvodov dal posúdiť ako porušenie spravodlivého súdneho procesu, ktoré je
neakceptovateľné a stane sa dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, musí dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

58. Keďže súd prvej inštancie nedostatočne vyriešil základný predpoklad žaloby o uloženie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu v tomto konaní, ku dňu svojho rozhodovania neoveril
dostatočným spôsobom pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu voči žalovanému, ale do svojho
rozhodnutia bez ďalšieho prevzal tvrdenia žalobcu, týkajúce sa uplatnenej sumy voči žalovanému, ktoré
neposúdil ako jeden z dôkazných prostriedkov v súlade s ostatnými predloženými a tvrdenými dôkazmi
zo strany žalovaného a v súlade s predloženými písomnými dôkazmi založenými v spise, svoje skutkové

a právne závery v rozhodnutí neodôvodnil dostatočným spôsobom, možno uzavrieť, že napadnutý
rozsudok vyššie uvedenú vadu spravodlivého súdneho procesu má a toto pochybenie nie je možné
napraviť odvolacím súdom.

59. Vzhľadom k tomu, že nebola v konaní správne a dostatočne ustálená otázka nároku žalobcu na

zaplatenie 1 795,20 eur, ktorý žalovaný v priebehu konania namietal a tvrdil, že nárok žalobcu voči
žalovanému za vykonanie zámočníckych prác realizovaných v máji a júni 2009 neexistuje a namietal
uplatnený nárok v celkovej sume, odvolací súd sa nezaoberal v tomto štádiu konania správnosťou
ďalších záverov súdu prvej inštancie k veci samej, ktoré namietol žalovaný vo svojom odvolaní.

60. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

61. V zmysle uvedeného ustanovenia, odôvodnenie rozhodnutia musí sledovať účel vyložiť
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Odôvodnenie rozhodnutia

je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia z hľadiska možnosti
preskúmania rozhodnutia na podklade opravného prostriedku.

62. Ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. dáva dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia.
Z hľadiska úplnosti odôvodnenia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné

prednesy strán sporu a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy,
ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie
zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

63. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné

pochybenie súdu, spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom. O odňatie možnosti konať
pred súdom ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým (postupom)
sastranesporuodnímemožnosťprednímkonaťauplatňovať(realizovať)procesnéoprávneniasubjektu
občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava, za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

64. Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p. zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie,
v ktorom súd vykoná dostatočné a potrebné dokazovania za účelom zistenia dôvodnosti uplatneného
nároku žalobcu, zistený skutkový stav posúdi podľa príslušnej právnej normy, túto vyloží a na uvedenom

základe rozhodne, či tu právo, resp. povinnosť je alebo nie je, rozhodnutie náležite odôvodní a v danej
veci sa bude opätovne zaoberať dôvodnosťou skutkových a právnych tvrdení strán sporu
v predmetnej veci.65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
o veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.).

66. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisovorovnakomzaobchádzaní aoochranepreddiskriminácioualeboodborovouorganizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).