Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, January 11, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/82/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115010515
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115010515.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Richarda
Molnára a JUDr. Petra Šamka v trestnej veci proti obžalovanému C.. E. F. stíhaného pre obzvlášť
závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/
Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
3T/34/2015 zo dňa 15.02.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. 01. 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. f/ ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 3T/34/2015 zo dňa 15.02.2016 vo výroku o náhrade škody.

V ostatných výrokoch ostáva napadnutý rozsudok nedotknutý.

II. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie poškodenej Slovenskej republiky - Finančné riaditeľstvo SR, so

sídlom G. XX, V. V. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/34/2015 zo dňa 15.02.2016 bol
obžalovaný C.. E. F. uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že

v dopoludňajších hodinách dňa 10.05.2012 v P. na ul. U. ako štátny zamestnanec na pozícii kontrolóra
oddelenia daňovej kontroly 10 Daňového úradu Bratislava, určený nadriadeným vykonať miestne
zisťovanie u daňového subjektu - obchodnej spoločnosti K. s.r.o., so sídlom P., U. X/A, C.: XX XXX
XXX (ďalej len „K. s.r.o.“) v úmysle zabezpečiť potvrdenie uskutočnenia zdaniteľného obchodu -
nákupu tovaru - drahých kameňov obchodnou spoločnosťou K&M, s.r.o., so sídlom Bratislava, Bajzova

5, IČO: XX XXX XXX (ďalej len „K&M, s.r.o.) od spoločnosti K. s.r.o. V zmysle faktúry č. 6/2011 zo
dňa 18.08.2011 v celkovej výške 832 202,10,-Eur, z toho DPH vo výške 138 700,35,-Eur, postupujúc
v rozpore s ustanoveniami § 19 ods. 2, ods. 4, § 37 ods. 2, § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty a v rozpore s povinnosťami
štátneho zamestnanca uvedenými v § 60 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ a písm. e/ zákona č.

400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
úmyselne nevykonal riadne miestne zisťovanie, ktorým bol poverený, zamlčal nekontaktnosť daňového
subjektu ZUMITBAU s.r.o. v sídle spoločnosti , následne od svedka C. B. ako neoprávnenej osoby
prevzal písomné vyjadrenie k priebehu kritického obchodu a na vec sa vzťahujúce doklady, zabezpečil
bez preverenia údajov v písomnom vyjadrení prostredníctvom kolegyne svedkyne Ing. K. E. prepísanie
písomného vyjadrenia, ktoré obsahovalo aj vyjadrenie konateľa svedkyne U. B., nar. XX.XX.XXXX do

zápisnice z úkonu, pričom zápisnica bola spísaná bez prítomnosti U. B. a nebola v nej zaznačená
ani iná osoba prítomná na úkone, takto spísanú zápisnicu o miestnom zisťovaní číslo XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Ry zo dňa 10.05.2012 aj s prílohami, vedomý si toho, že je sfalšovaná a jej obsah sa
nezakladá na pravde a že bude slúžiť ako dôkaz v daňovom konaní, dňa 14.05.2012 na Daňovom
úrade Bratislava na Vazovovej ulici v Bratislave použil na vypracovanie prípisu č. XXXXXXX/X/XXXXXX/

XXXX Ry a tento v rovnaký deň zaslal dožadujúcemu pracovisku oddelenia daňovej kontroly, pričom
na základe takto vybaveného dožiadania kontrolóri vyhodnotili, že k preverovanému obchodu v mesiaci
august 2011 medzi spoločnosťou K. s.r.o. a K&M s.r.o. skutočne došlo, uvedené dožiadanie, resp.
dôkazy na základe neho získané boli použité ako dôkazy k vyhotoveniu protokolu z daňovej kontroly
č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Bali zo dňa 09.07.2012, po prerokovaní ktorého Y. úrad Bratislava

vydal platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 25.07.2012 pre spoločnosť K&M s.r.o.,
ktorým pre uvedenú spoločnosť priznal celkové odpočítanie DPH v zmysle preverovanej faktúry vo
výške 138 700,35,-Eur, z ktorej bol následne uplatnený nárok na vrátenie DPH vo výške 92 819,71,-
Eur spoločnosti K&M s.r.o. aj vyplatený, čím zabezpečil spoločnosti K&M s.r.o. neoprávnený prospech
v rozsahu 138 700,35,-Eur, zodpovedajúci škode spôsobenej F. republike - I. riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská V., IČO: XX XXX XXX.

Za to mu bol podľa § 326 ods. 4 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. uložený trest odňatia
slobody vo výmere 10 (desať) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. bol pre výkon uloženého
trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods.
1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj ochranný dohľad na dobu 1 (jeden) rok). Podľa § 288 ods. 1 Tr.

por. bola poškodená Slovenská republika zastúpená I. riaditeľstvom F. republiky odkázaná s nárokom
na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný C.. E. F. ako aj zástupca
poškodeného subjektu.

ObžalovanýC..E.Schwarzpodanéodvolanieodôvodnilosobitnýmpísomnýmpodanímprostredníctvom
svojho obhajcu. V odvolaní namieta, že napadnutý rozsudok je chybný, nesprávny a nezákonný s
tým, že obžalovaný mal byť oslobodený spod obžaloby. Rovnako tak považuje napadnutý rozsudok
za nepreskúmateľný a nezrozumiteľný, odporujúci ustanoveniu § 168 ods. 1 Tr. por. V podrobnostiach

poukazuje na to, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel obžalovaného k spáchaniu
skutku. Je názoru, že sa nepreukázali dva obligatórne znaky skutkovej podstaty a to objektívna a
subjektívnastránkatrestnéhočinu.Pokiaľideožalovanýtrestnýčintaksavyžadujeúmyselnézavinenie,
nestačí len zistenie, že verejný činiteľ vykonával právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale vyžaduje
sa zároveň aj to, aby verejný činiteľ konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo

inému neoprávnený prospech. Znak v úmysle spôsobiť inému škodu vyjadruje pohnútku páchateľa. Ide
o motív, o zložku subjektívnej stránky konania páchateľa, pričom tento motív musí byť preukázaný.
V danom prípade však vôbec nebol preukázaný akýkoľvek motív obžalovaného zadovážiť inému
neoprávnený prospech. Obžalovaný nemohol mať vedomosť, že Daňový úrad Bratislava II dožiada
DaňovýúradPezinokovykonaniejednotlivéhoúkonuprisprávedaníaužvôbecnemoholmaťvedomosť

o tom, že vec bude pridelená jeho osobe. Dožiadania pridelovala jeho nadriadená a v konkrétnej veci
dožiadnie náhodne pridelila obžalovanému a Ing. K. E.. Ohľadne konkrétneho pridelenia dožiadania
obžalovaný nadriadenú nekontaktoval. Existujú tu preto dôvodné pochybnosti o úmysle spôsobiť inému
škodu a vzhľadom na absenciu úmyslu nejde o stíhaný trestný čin.

Ďalej je toho názoru, že nebolo preukázané porušenie ustanovení zákona o štátnej službe a daňového
poriadku, ktoré sú citované v napadnutom rozsudku. Poukazuje v tomto smere na § 46 ods. 10 daňového
poriadku v zmysle ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej
začatia. Predmetnú daňovú kontrolu vykonával správca dane, konkrétne Daňový úrad Bratislava II,
ktorý o vykonanie jednotlivého úkonu pri správe daní a to preverenie deklarovania obchodu na základe

faktúry spoločnosti K. s.r.o. a preverenie zdaniteľného plnenia dožiadal Daňový úrad Pezinok. Spolu s
C.. K. E. zákonným spôsobom vykonali miestne zisťovanie u daňového subjektu spoločnosti K. s.r.o.
Z predložených dokladov nevyplynulo podozrenie, že by k deklarovanému obchodu s drahými kovmi
nedošlo. Neporušil teda povinnosti štátneho zamestnanca.

Obžalovaný je taktiež názoru, že prokurátor neuniesol v konaní pred súdom dôkazné bremeno, pričom
naďalej pretrvávajú pochybnosti o tom, či sa dopustil skutku uvedeného v obžalobe. Napadnutý
rozsudok je založený iba na predpokladoch s tým, že tu sú závažné pochybnosti aj o bezprostrednej
príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a vznikom škody. Má za to, že škoda vznikla preprimárne opomenutie povinnosti dožadujúceho orgánu. Rozhodujúcim pre vydanie platobného výmeru
pre spoločnosť K a M s.r.o., ktorým si mala znížiť vlastnú daňovú povinnosť a zároveň sa jej priznal nárok
na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH za august 2011 nemohol byť samotný výsledok miestneho

zisťovania a údaje uvedené v zápisnici spolu s dokladmi k nej priloženými, nakoľko nič nebránilo
dožadujúcemu orgánu vyhodnotiť údaje z miestneho zisťovania správne takým spôsobom, aby platobný
výmer vydaný nebol, pretože spoločnosť Zumitbau s.r.o. nemohla dodať spoločnosti K a M s.r.o. v
auguste a septembri tovar, ktorý mala nakúpiť v novembri rovnakého roku. Uvedenú nezrovnalosť
nepostrehol v zápisnici o miestnom zisťovaní dokonca ani dožadujúci orgán. Zodpovednosť za vydanie

platobného výmeru spočívala primárne na dožadujúcom orgáne, ktorý vzhľadom na obsah zápisnice
nemal pristúpiť k vydaniu platobného výmeru. Iba porušenie povinnosti dožadujúceho orgánu pri
vydaní platobného výmeru mohlo byť bezprostrednou príčinou vzniku škody, ktorá je konštatovaná
obžalobou. Bezprostrednou príčinnou vzniku škody teda nemohlo byť konanie obžalovaného. Vzhľadom
na správanie C. B., ktorý vystupoval ako zástupca spoločnosti K. s.r.o. nepovažoval obžalovaný
túto spoločnosť za nekontaktnú. K zápisnici z miestneho zisťovania dodáva, že nebola preukázaná

nepravosť podpisu U. B. a preto neobstojí jej tvrdenie, že sa nejedná o jej podpis.

Podľa odvolateľa súd sa nevysporiadal s ľudským aspektom omylu pri vyhotovovaní predmetnej
zápisnice so zohľadnením preťaženosti daňových orgánov, keď logické chyby v zápisnici o miestnom
zisťovaní si nevšimla ani svedkyňa Ing. K. E. a ani svedkyňa U.. F. V.. Z výpovedí svedkov vyplývala

zaťaženosť daňového úradu ako aj predchádzajúca iná špecializácia obžalovaného. Súd pristúpil k
vykonávaniu miestneho zisťovania neprimerane formalisticky. Súd sa pohybuje iba v rovine domnienok,
keď vyvodzuje závery z toho, že obžalovaný a svedok C. B. sa mali baviť prostredníctvom šifier a kódov.
V rovine domnienok je aj úvaha súdu, že obžalovaný mal pre C. B. vykonávať činnosť za odmenu.
Súd spochybňuje dôveryhodnosť svedka C. B. z dôvodu, že je trestne stíhaný, pričom tu je nutné

zohľadniť prezumpciu neviny. V napadnutom rozsudku nie je bližšie špecifikované v čom malo spočívať
sfalšovaniezápisniceomiestnomzisťovaní.Taktiežvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuniejeuvedená
presvedčivá úvaha, prečo súd vylučuje existenciu plnomocenstva udeleného v rozhodnom čase pre
svedka C. B. od svedkyne U. B. ako konateľky, keď úzus udelenia plnej moci potvrdzuje aj neskoršie
plnomocenstvo zo dňa 25.09.2012. Svedok C. B. pripustil možnosť svojho tichého spoločníctva v

spoločnosti K. s.r.o.

Obžalovaný má za to, že hodnotenie dôkazov zo strany súdu je ústavne neakceptovateľné, nakoľko
vychádza iba z domnienok, bez základu v relevantných dôkazoch. Namieta nedostatok príslušnosti
Okresného súdu Bratislava I s tým, že bolo porušené právo obžalovaného na zákonného sudcu. Má za

to, že Okresný súd Bratislava I nie je miestne príslušným súdom a preto o obžalobe nekonal zákonný
sudca. Miestne príslušným mal byť Okresný súd Pezinok vzhľadom k tomu, že miestne zisťovanie sa
uskutočnilo v meste Pezinok. Vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam navrhuje, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je stíhaný.

Poškodená Slovenská republika odôvodnila podané odvolanie prostredníctvom Daňového úradu
Bratislava tak, že podáva odvolanie do výroku o náhrade škody a to z dôvodu nesprávnosti výroku
o náhrade škody. Podľa poškodeného subjektu bolo v trestnom konaní preukázané, že obžalovaný
zadovážil neoprávnený prospech spoločnosti K a M s.r.o., ktorá si za mesiac august 2011 neoprávnene

uplatnila odpočítanie DPH vo výške 92.819,71 euro s tým, že nadmerný odpočet bol spoločnosti
vyplatený. Deklarované zdaniteľné plnenie oprávňovalo túto spoločnosť znížiť vlastnú daňovú povinnosť
o 138.700,35 euro. Práve túto sumu je potrebné považovať za rozsah spáchaného činu. V trestnom
konaní si pritom poškodený riadne a včas uplatnil náhradu škody vo výške 138.700,35 euro. Vzhľadom k
uvedenému poškodený navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody

a sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží povinnosť uhradiť škodu 138.700,35 euro.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril aj prokurátor. Odvolaním napadnutý rozsudok považuje
za správny a zákonný v celom rozsahu s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo vypracované
v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. Počas hlavného pojednávania bol vykonaný rad priamych

a aj nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom súhrne náležite preukázali vinu obžalovaného na skutkovom
základe uvedenom v obžalobe. Obhajoba opakovane poukazuje na to, že ITP vo veci boli zabezpečené
až po spáchaní skutku. Tento fakt však neznamená ich nepoužiteľnosť v danej trestnej veci. Tieto
ITP dokumentujú blízky vzťah obžalovaného a svedka Hurtoňa. V kontexte ITP sa niektoré tvrdeniaobžalovaného, ako napríklad, že nepoznal Hurtoňa, javia ako vyslovene nepravdivé. Nestotožňuje sa
ani s námietkou obhajoby, ktorá vzťahuje úmysel obžalovaného len na štádium pridelenia dotknutého
dožiadania jeho osobe. Obžaloba pritom nekladie obžalovanému za vinu, že si toto dožiadanie v rozpore

so zákonom pridelil, respektíve, že by si jeho pridelenie mal protiprávne zabezpečiť, ale obžaloba tvrdí,
že toto dožiadanie bolo zo strany obžalovaného vybavené protiprávne, kde evidentne jeho úmysel, ale
aj motív preukázaný bol. Z listinných dôkazov ako aj z výpovedí pracovníkov daňovej správy vyplýva,
že rozhodujúcim pre vydanie platobného výmeru zo dňa 25.07.2012 bol práve výsledok miestneho
zisťovania, teda údaje uvedené v zápisnici a doklady k nej priložené. Niet teda pochýb o tom, že konaním

obžalovaného bol spoločnosti K a M s.r.o. zabezpečený neoprávnený prospech v rozsahu 138.700,35
euro. Tomuto prospechu sa strane druhej zodpovedá škoda spôsobená Slovenskej republike. Pokiaľ
ide o posudzovanie dôveryhodnosti svedkyne B. tak poukazuje na to, že predmetná svedkyňa žiadnu
reálnu podnikateľskú činnosť nevykonávala a nemala žiadnu vedomosť o fungovaní spoločnosti K. s.r.o.
Predmetná spoločnosť pritom nemala žiadne reálne sídlo, prevádzku, nevlastnila žiadny majetok a
nemala žiadnych zamestnancov. Predmetná svedkyňa tiež vylúčila, že by bola prítomná pri spisovaní

zápisnice z miestneho zisťovania. Na takýto úkon tiež nikoho nesplnomocnila. Napokon, aj samotný
obžalovaný potvrdil, že pri tomto úkone bol prítomný len svedok B. a v podstate so žiadnou inou osobou
v tejto súvislosti do priameho kontaktu neprišiel. B. pritom nemal žiadnu plnú moc na zastupovanie
spoločnosti Zumitbau s.r.o. a ak by plnú moc mal, potom by obžalovaný nemal žiadny dôvod k tomu,
aby do zápisnice nevypísal jeho osobu ako osobu splnomocnenú na zastupovanie spoločnosti K. s.r.o.

Rovnako tak neexistovala žiadna zmluva o tichom spoločenstve B. ohľadne spoločnosti Zumitbau
s.r.o. Za nedôvodnú považuje prokurátor aj námietku ohľadne miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Bratislava I. Zo skutkovej vety obžaloby jasne vyplýva, že k časti relevantného konania obžalovaného
došlo aj v Bratislave na Vazovovej ulici, čo je v územnom obvode Okresného súdu Bratislava I. Práve na
tomto mieste mal obžalovaný vypracovať predmetný prípis, ktorého súčasťou bola aj sporná zápisnica

o miestnom zisťovaní. Navrhol, aby krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že zotrváva na písomných
dôvodoch podaného odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k odvolaniu
obžalovaného. Navrhol, aby krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné a rovnako
tak zamietol odvolanie poškodeného subjektu. Respektíve navrhol, aby krajský súd zrušil výrok ohľadne
náhrady škody, nakoľko takýto výrok v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR v danom prípade nemá

byť uvedený v rozsudku.

Obžalovaný C.. E. F. uviedol, že sa pripája k záverečnému návrhu svojho obhajcu.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolanie poškodeného subjektu nie je dôvodné a podané odvolanie
obžalovaného je dôvodné iba čiastočne a to len ohľadne výroku o náhrade škody.

Podľa§321ods.1písm.f/Tr.por.odvolacísúdzrušínapadnutýrozsudokakjerozhodnutieouplatnenom

nároku na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku
a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom
pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie

súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.Pokiaľ ide o výrok o vine, tak z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní (najmä z listinných
dôkazov zabezpečených v daňových konaniach ako sú daňové priznania spoločnosti K a M s.r.o.,
faktúry od spoločnosti Zumitbau s.r.o., výsledkov daňových kontrol, či platobných výmerov vydaných

správcom dane) nepochybne vyplýva, že spoločnosť K a M s.r.o. podala na vtedajší Daňový úrad
Bratislava II daňové priznanie ohľadne dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za mesiac august
roku 2011, v ktorom uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 92.819 euro.
Príslušný správca dane pred vydaním rozhodnutia o určení daňovej povinnosti rozhodol o vykonaní
daňovej kontroly voči spoločnosti K a M s.r.o., t. j. o vykonaní kontroly uplatneného nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH, pričom bolo zistené, že spoločnosť K a M s.r.o. uplatnila nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH na základe dodávateľskej faktúry číslo 06/2011 zo dňa 18.08.2011, ktorá
mala preukazovať uskutočnenie zdaniteľného plnenia medzi spoločnosťami K a M s.r.o. a Zumitbou
s.r.o. Predmetné zdaniteľné plnenie malo znižovať daňovú povinnosť spoločnosti K a M s.r.o. na výstupe
o sumu 138.700,35 euro. Na podklade tejto faktúry si teda spoločnosť K a M s.r.o. z časti znížila
vlastnú daňovú povinnosť ohľadne DPH (vo výške 45.880,64 euro) a z časti jej vznikol nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH (vo výške 92.819,71 euro, ktorý si nárokovala v daňovom priznaní).

Správca dane rozhodol v rámci daňovej kontroly vykonať kontrolu predmetnej dodávateľskej faktúry
vystavenejspoločnosťouK.s.r.o.sosídlomvPezinkuatoformoudožiadaniaadresovanéhovtedajšiemu
Daňovému úradu Pezinok. Vybavením tohto dožiadania boli poverení pracovníci tohto daňového úradu

a to obžalovaný C.. E. F. (ďalej len obžalovaný) a C.. K. E.. Následne došlo s účinnosťou od 01.01.2012 k
reorganizáciidaňovejsprávystým,ževznikolDaňovýúradBratislavaaobžalovanýbol(spoločnesC..K.
E.) premiestnený z Pezinka do Bratislavy na Vazovovú ulicu. Z listinných dôkazov zaslaných Finančným
riaditeľstvom SR vyplýva, že obžalovaný dodatkom k služobnej zmluve s účinnosťou od 01.01.2012 bol
preložený na I. riaditeľstvo SR so sídlom Bratislava, Vazovova č. 2 na štátnozamestnanecké miesto

kontrolór, do funkcie odborný radca, na oddelenie daňovej kontroly. S účinnosťou od 16.01.2012 bol
obžalovaný preložený na Daňový úrad Bratislava, Vazovova č. 2.

Pokiaľ teda obžalovaný v odvolaní namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I na
konanie a rozhodnutie v danej trestnej veci, tak mu nie je možné dať za pravdu. Podstatou konania

obžalovaného, ktoré sa mu kládlo prokurátorom za vinu totiž nebolo len to, že vykonal v Pezinku
miestne zisťovanie v rozpore so zákonom, ale aj to (a to hlavne), že skoncipoval odpoveď dožadujúcemu
orgánu v rámci ktorej úmyselne zaslal dožadujúcemu orgánu aj listinné podklady, ktoré obsahovali
nepravdivé informácie (nepravdivé v tom smere , že mali preukazovať uskutočnenie deklarovaného
zdaniteľného plnenia), ktoré výrazným (rozhodujúcim) spôsobom ovplyvnili konečné rozhodnutie vo veci

zo strany správcu dane. Protiprávne konanie obžalovaného sa preto neobmedzovalo iba na izolovanú
časť konania obžalovaného uskutočnenú v Pezinku, ale pokračovalo sumarizovaním podkladov
dožadujúcemu orgánu zo strany obžalovaného a koncipovaním odpovede tomuto orgánu. Protiprávne
konanie obžalovaného teda spočívalo v celom rade postupných krokov, ktoré sa realizovali v rôznom
čase (miestne zisťovanie malo prebehnúť podľa zápisnice dňa 10.05.2012, koncipovanie odpovede

dožadujúcemu orgánu dňa 14.05.2012) a na rôznych miestach (miestne zisťovanie malo prebehnúť
v Pezinku a následné koncipovanie odpovede dožadujúcemu orgánu v Bratislave na Vazovovej ulici).
Práve zaslanie dokladov zo strany obžalovaného dožadujúcemu orgánu malo pritom podstatný význam
z trestnoprávneho hľadiska, nakoľko až ich zaslaním a následným doručením správcovi dane vzniklo
ohrozenie pre majetok Slovenskej republiky (a následne aj skutočná škoda na jej majetku po vydaní

platobnéhovýmerunapodkaldezaslanýchinformácií),nakoľkozaslanédokladyzostranyobžalovaného
nasvedčovali tomu, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH zo strany spoločnosti K a M s.r.o.
je oprávnený. Skutok sa preto stal aj v Bratislave na Vazovovej ulici, t. j. v územnom obvode Okresného
súdu Bratislava I s tým, že v zmysle § 20 Tr. por. bol vo veci povinný konať a rozhodnúť Okresný súd
Bratislava I, pretože na tento súd podal prokurátor obžalobu (napokon, adresa Bratislava, Vazovová

ulica je aj súčasťou popisu skutku uvedeného v obžalobnom návrhu).

Z listinných dôkazov teda vyplýva, že na adrese Bratislava Vazovová ulica obžalovaný skoncipoval
odpoveď na dožiadanie správcu dane, ktorá bola datovaná dňom 14.05.2012 s tým, že k odpovedi
bola priložená aj zápisnica z miestneho zisťovania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 10.05.2012 ako aj

iné dokumenty, ktoré mali byť predložené konateľkou spoločnosti Zumitbau s.r.o. svedkyňou U. B.. Z
obsahu predložených dokladov nielen že nevyplynulo podozrenie, že by k deklarovanému obchodu s
drahými kameňmi nedošlo, ale práve naopak, obsah vybaveného dožiadania bol nosným dôkazom, z
obsahu ktorého pre dožadujúci vyplynulo, že sa niet čoho obávať, pretože k uskutočneniu zdaniteľnéhoobchodu s drahými kovmi od dodávateľa spoločnosti K. s.r.o. skutočne došlo. Ak teda obžalovaný v
odvolaní namietal, že v napadnutom rozsudku nie je uvedené v čom malo spočívať falšovanie zápisnice
o miestnom zisťovaní, tak treba uviesť, že tu nešlo o falšovanie v tom zmysle, že by obžalovaný

neoprávnene manipuloval so zápisnicou, ale išlo o „falšovanie“ obsahu zápsinice, t. j. uvádzanie
nepravdivých informácií, z ktorých malo vyplývať, že deklarované zdaniteľné plnenie riadne prebehlo.
Alebo povedané inak, falšovanie obsahu zápisnice zo strany obžalovaného možno vidieť v tom, že v nej
neuviedol rozhodné okolnosti ohľadne spoločnosti K. s.r.o., teda to, že ide o nekontaktnú spoločnosť,
ktorá nevykonáva prkaticky žiadnu podnikateľskú činnosť, že za túto spoločnosť jednal s osobou, ktorá

nebola oprávnená na konanie v mene tejto spoločnosti, že predmetná spoločnosť nemala žiadne sídlo,
zamestnancov, majetok a podobne.

Z uvedeného dôvodu správca dane (dožadujúci orgán) akceptoval preukázanie uskutočneného
zdaniteľného plnenia z kontrolovanej faktúry a platobným výmerom zo dňa 25.07.2012 priznal nárok
na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH za príslušné zdaňovacie obdobiu, t. j. spoločnosti K a M

s.r.o. bol zo strany správcu dane (ktorý koná v mene Slovenskej republiky) vyplatený uplatňovaný
nadmerný odpočet v požadovanej výške (t. j. v sume 92.819,71 euro, pričom správca dane uznal celkové
odpočítanie DPH v zmysle preverovanej faktúry vo výške 138.700,35 euro, teda aj v časti zníženia
vlastnej daňovej povinnosti).

Dňa 30.04.2014 bola správcom dane začatá opätovná daňová kontrola oprávnenosti uplatneného a
vyplateného nadmerného odpočtu DPH zo strany spoločnosti K a M s.r.o. za zdaňovacie obdobie
mesiacaaugustroku2011,pričomkontroladospelakzáveru,žezdaniteľnéplneniedeklarovanéfaktúrou
č. 06/2011 sa neuskutočnilo s tým, že zápisnica z miestneho zisťovania zo dňa 10.05.2012 nepreukazuje
reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného v predmetnej faktúre pre odberateľa spoločnosti

K a M s.r.o. Následne bolo vydané rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 26.01.2015, ktorým
správca dane vyrúbil uvedenej spoločnosti rozdiel dane v sume 138.700,35 euro na DPH za zdaňovacie
obdobie mesiaca august roku 2011.

Všetky tieto skutkové okolnosti boli nepochybne zistené a ustálené dokazovaním vykonaným na

hlavnom pojednávaní a neboli medzi stranami sporné.

Rovnako tak nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaný mal pri vybavovaní prideleného dožiadania
postavenie verejného činiteľa v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák. Z listinných dôkazov zabezpečených z
FinančnéhoriaditeľstvaSRvyplýva,žeobžalovanýbolvymenovanýdoštátnozamestnaneckéhopomeru

služobného úradu Daňového riaditeľstva SR a to najskôr do dočasnej štátnej služby a neskôr do stálej
štátnej služby v odbore dane. Pôsobil ako kontrolór, vo funkcii odborný radca na oddelení daňovej
kontroly. Obžalovaný bol teda štátny zamestnanec (pracovník daňového orgánu), ktorý sa podielal
na plnení úloh štátu (a to konkrétne na správnom ustálení daňovej povinnosti daňových subjektov),
pričom používal právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti na plnenie úloh zverená (právomoc

daňového kontrolóra pri výkone daňovej kontroly, súčasťou ktorej bolo aj vybavovanie dožiadania
príslušného správcu dane) a protiprávneho konania sa dopustil v súvislosti so svojou právomocou a
zodpovednosťou.

V tomto smere krajský súd poukazuje na to, že povinnosťou obžalovaného ako pracovníka daňového

orgánu bolo vybaviť riadne, úplne a pravdivo dožiadanie správcu dane, t. j. zistiť všetky relevantné
skutkové okolnosti. Obžalovaný však nedostál svojim povinnostiam špefifikovaným v skutkovej vete
výrokovej časti napadnutého rozsusku a správcu dane v konečnom vybavení dožiadania uvádzal
do omylu o podstatnej skutkovej okolnosti a to o tom, že spoločnosť Zumitbau s.r.o. je riadne
fungujúca spoločnosť s tým, že k uskutočnenému zdaniteľnému plneniu došlo. Z obsahu vybavenia

dožiadania (konkrétne z obsahu zápisnice o miestnom zisťovaní a priložených dokladov) je zrejmé,
že pri miestnom zisťovaní nevznikli žiadne relevantné pochybnosti o predmetnej spoločnosti a o
preverovonom uskutočnenom zdaniteľnom plnení. Obžalovaný teda dožadujúcemu orgánu zamlčal
podstatné rozhodné skutkové okolnosti spočívajúce v tom, že spoločnosť Zumitbau s.r.o. fakticky
nevykonáva žiadnu relevantnú podnikateľskú činnosť, jej konateľka nie je spôsobilou osobou na riadenie

obchodnej spoločnosti a vykonávanie podnikateľských rozhodnutí, predmetná spoločnosť nemá fakticky
žiadne sídlo, žiadny majetok, žiadnych zamestnancov a teda je vysoko nepravdepodobné, že by
obchodovala s drahými kovmi, tak ako to bolo deklarované v preverovanej faktúre. Rovnako tak
správcovi dane zamlčal, že prakticky jednal pri vybavovaní dožiadania len so svedkom Hurtoňom ato aj napriek tomu, že tento svedok nebol oprávnený na konanie v mene uvedenej spoločnosti. Ak
by riadne vykonával svoje zákonné povinnosti, ktoré mu boli zverené v súvislosti s jeho právomocou
daňového kontrolóra, potom by postačilo ak by do zápisnice o miestnom zisťovaní uviedol len tieto

okolnosti ohľadne nemožnosti spoločnosti K. s.r.o. uskutočniť deklarované zdaniteľné plnenie a bolo by z
jeho zistení zrejmé, že ide o spoločnosť, ktorá je len využívaná inými daňovými subjektmi na znižovanie
si vlastnej daňovej povinnosti, prípadne na neoprávnený vznik nadmerného odpočtu DPH. Obžalovaný
bol skúsený pracovník daňového orgánu a preto tu z jeho strany celkom určite nešlo len o ľudský omyl
pri spisovaní zápsinice o miestnom zisťovaní ako to uvádza vo svojom odvolaní (ak by obžalovaný

nekonal v prospech daňového subjektu K a M s.r.o., či svedka C. B., potom by sa celkom určite stretol s
konateľkoupreverovanéhosubjektuapomerneľahkobyzistil,žeideospoločnosť,ktorájelenpoužívaná
na znižovanie vlastnej daňovej povinnosti iných subjektov a ktorá existuje len preto, aby vydávala faktúry
deklarujúce zdaniteľné plnenia, ktoré sa neuskutočnili), ale išlo o úmyselné konanie obžalovaného, ktorý
do vybavenia dožiadania uvádzal nepravdivé údaje, pričom musel vedieť, že práve výsledok dožiadania
bude rozhodujúci pri konečnom rozhodovaní správcu dane pri vydávaní platobného výmeru.

Vzhľadom k uvedenému sa krajský súd nestotožňuje s odvolaním obžalovaného v tom, že podstatným
pre spôsobenie škody na majetku Slovenskej republiky bolo len a výhradne konanie správcu dane,
ktorý vydával platobný výmer. Odvolací súd opakuje, že podstatou daňovej kontroly bolo preskúmanie
uplatňovaného nároku na vrátenie DPH, ktorý si v daňovom priznaní uplatňovala spoločnosť K a M s.r.o.

Správca dane pritom môže uznať takýto daňovým priznaním deklarovaný nárok iba vtedy, ak zistí, že
zdaniteľné plnenie, z ktorého sa tento nárok odvodzuje, skutočne (reálne) prebehlo. Podstatným teda nie
je,čiexistujefaktúra,ktorá„papierovo“deklaruje,žekurčitémuzdaniteľnémuplneniumedziobchodnými
spoločnosťami došlo, ale nevyhnutným je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov
má povahu faktu, t. j. že skutočne došlo k obchodovaniu medzi podnikateľskými subjektmi. Tieto, pre

výsledokdaňovejkontroly,podstatnézáverycelkomurčitepoznalajobžalovanýakodlhoročnýpracovník
daňového orgánu a preto celkom určite vedel, že podstatným (rozhodujúcim) pre konečné rozhodnutie
správcu dane bude jeho zistenie, teda zistenie, či k zdaniteľnému plneniu, ktoré deklarovala faktúra
vystavenáspoločnosťouZumitbaus.r.o.skutočnedošlo.Zobsahudožiadaniavybavenéhoobžalovaným
pritom správca dane mohol vyvodiť, že na preverovanom zdaniteľnom plnení, či na spoločnosti, ktorá

faktúru vystavila nie je nič podozrivé a nie je dôvod na neuznanie tohto zdaniteľného plnenia a tým aj
na neuznanie uplatňovaného nároku na vrátenie DPH. Konanie obžalovaného bolo teda rozhodujúcim
faktorom, ktorý ovplyvnil rozhodnutie správcu dane o vyplatení uplatňovaného nadmerného odpočtu
daňového subjektu a ktorým došlo k reálnemu zníženiu majetku Slovenskej republiky.

Možno preto uzatvoriť, že to bolo práve konanie obžalovaného, ktoré bolo nosnou (hlavnou) príčinou
vzniku škody na majetku Slovenskej republiky. Je síce pravdou, že správca dane mohol rozhodnúť aj
inak, než rozhodol v spornom platobnom výmere, t. j. nebol viazaný výsledkami vybaveného dožiadania,
avšak na strane druhej nemal správca dane žiadne relevantné dôvody na spochybňovanie vybaveného
dožiadania, respektíve na spochybňovanie obsahu, ktorý neprinášal žiadne zásadné pochybnosti o

fungovaní spoločnosti K. s.r.o., či o preverovanej faktúre.

Pokiaľ teda obžalovaný v odvolaní namietal zavinenie správcu dane (teda nie vlastné) na vzniku škody,
tak aj krajský súd pripomína a opakuje závery súdu prvého stupňa, že trestnoprávna teória ako aj
ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním a následkom, vychádza tradične

z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, respektíve nenastal spôsobom akým
nastal. Nie je rozhodujúce, ak k následku došlo pôsobením viacerých okolností, teda nielen konaním
obžalovaného, pretože určitá činnosť alebo okolnosť, nestráca povahu príčiny len preto, že okrem nej
viedli k následku aj iné činnosti, či okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny, ktorá
spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia, iná príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto príčin bola

inak spôsobilá privodiť následok sama o sebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom
spolupôsobení s druhou príčinou (napríklad judikatúra R 47/1970). Alebo povedané inak, skutočnosť,
že škoda Slovenskej republike vznikla v dôsledku vydania platobného výmeru zo strany dožadujúceho
orgánu v žiadnom prípade neznamená, že konanie dožadujúceho orgánu bola výlučná príčina vzniku
tejto škody, nakoľko podstatou celého daňového konania, ktoré vyústilo do vydania platobného výmeru

bolo aj a najmä vybavovanie dožiadnania zo strany obžalovaného, ktoré malo rozhodujúci význam pre
rozhodnutie správcu dane. Ak by sa tak nestalo (ak by obžalovaný vybavil dožiadanie pravdivo a uviedol
do výsledku dožiadania, že spoločnosť Zumitbau s.r.o. je nefungujúca spoločnosť, ktorá na vykonávanie
podnikateľskej činnosti nemá žiadne zázemie, zamestnancov, majetok a ani podnikateľské schopnostikonateľky spoločnosti) potom by dožadujúci orgán celkom určite vydal platobný výmer, ktorým by
neuznal uplatňovaný nadmerný odpočet DPH (tak ako to urobil po vykonaní opätovnej daňovej kontroly)
a v žiadnom prípade by nedošlo k vzniku škody na majetku Slovenskej republiky. Príčinou vzniku

následku (škody na majetku Slovenskej republiky) bolo preto hlavne úmyselné protiprávne konanie
obžalovaného, ktorý sa pri vybavovaní dožiadania nesprával a nekonal ako pracovník daňového úradu,
ale ako zamestnanec svedka C. B., respektíve spoločnosti K a M s.r.o., t. j. ako osoba, ktorej úlohou
je oklamať dožadujúci orgán s cieľom získania majetkovej neoprávnenej výhody pre konkrétny daňový
subjekt. Takéto konanie obžalovaného preto celkom určite nemožno označiť za konanie bezvýznamné

na vzniknutom následku.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam postupoval súd prvého stupňa správne keď uznal obžalovaného
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., nakoľko obžalovaný v postavení daňového kontrolóra
(pracovníka správcu dane) v rámci výkonu daňovej kontroly (pri vybavovaní dožiadania týkajúceho sa

preverovania podstatných okolností rozhodujúcich pre vydanie platobného výmeru zo strany správcu
dane) porušil povinnosti špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku, t. j. svoju právomoc
verejnéhočiniteľaprisumarizovanípodkladovprekonečnérozhodnutiesprávcudanezneužilvprospech
daňového subjektu, keď obsah vybaveného dožiadania neodrážal pravdivé skutkové okolnosti, čím
došlo k omylu správcu dane, ktorý na podklade týchto informácií vydal platobný výmer v dôsledku

čoho došlo k priznaniu celkového odpočítania DPH vo výške 138.700,35 euro. Výška tohto priznaného
celkového odpočítania DPH z preverovanej faktúry sa rovná výške prospechu daňového subjektu
a zároveň aj výške škody spôsobenej Slovenskej republike. Priamy úmysel obžalovaného v zmysle
§ 15 písm. a/ Tr. zák. sa tu vzťahuje nielen na znaky základnej skutkovej podstaty žalovaného
trestného činu (t. j. na skutočnosť, že obžalovaný celkom zjavne chcel porušiť záujem chránený

Trestným zákonom, keď vybavil dožiadanie tak, aby v správcovi dane nevodil dojem, že k zdaniteľnému
plneniu deklarovanému preverovanou faktúrou skutočne došlo, pretože ak by dostál svojim zákonným
povinnostiam celkom určite by zistil, že spoločnosť Zumitbau s.r.o. nie je spoločnosťou, ktorá by
vykonávala reálnu podnikateľskú činnosť), ale aj na znak kvalifikovanej skutkovej podstaty (vznik
následku vo forme škody), nakoľko obžalovaný už z obsahu dožiadania vedel, že preverovaná faktúra

znie na sumu 138.700,35 euro a že daňový subjekt si uplatňuje práve odpočítanie DPH v tejto výške.
Pokiaľ svoje protiprávne konanie pri vybavovaní dožiadania zameral práve na to, aby došlo k uznaniu
tohto nároku v daňovom konaní, potom nutne chcel, aby daňový subjekt K a M s.r.o. bol zvýhodnený
o túto sumu a zároveň, aby bola Slovenská republika o túto sumu poškodená (reálny úbytok na jej
majetku).

Pokiaľideovýkladpojmuprávomocverejnéhočiniteľavzmyslestíhanéhotrestnéhočinu,takkrajskýsúd
poukazuje (v rámci komparatívneho výkladu práva) na súdnu prax, ktorá prvok rozhodovania vyvodila
aj u daňového kontrolóra pri výkone daňovej kontroly, ktorý sám nemal právo rozhodovať o právach a
povinnostiach daňových subjektov, pretože proces rozhodovania zahŕňa fázu prípravnú, vlastné prijatie

rozhodnutia a fázu výkonu rozhodnutia. Pokiaľ je s pojmom právomoc spojená fáza druhá a tretia,
potom aj vecná príprava takéhoto rozhodnutia, bez ktorého by nemohlo byť prijaté, musí pod pojem
právomoc taktiež spadať. Pokiaľ je prejavom právomoci aj výkon prijatých rozhodnutí, logicky ním musí
byť aj podmienka, bez ktorej by takéto rozhodnutie a ani jeho výkon nebol (primerane rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 371/1999). Predmetný právny názor je aplikovateľný aj v

posudzovanejtrestnejveci,vktorejobžalovanýnemalsíceprávomocnavydaniekonečnéhorozhodnutia
vo veci, avšak ako daňový kontrolór sa podieľal na jeho príprave a to formou vybavenia dožiadania,
ktorého obsah bol podstatný pre vydanie konečného platobného výmeru. Vzhľadom k uvedenému sa
preto aj vo fáze vybavovania dožiadania v priebehu výkonu daňovej kontroly mohol obžalovaný dopustiť
stíhaného trestného činu. Uvedený právny záver možno vyvodiť aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR

(rozhodnutie č. 48 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2017),
z ktorej vyplýva, že pojem právomoc verejného činiteľa použitý v legálnej definícii § 128 ods. 1 Tr.
zák. vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade
uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takýmto rozhodnutím obmedzené
na svojich právach. Nemusí pritom nevyhnute ísť o formalizované rozhodovanie (vydanie rozhodnutí s

určitými procesne predpísanými náležitosťami a formou).

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že nemohol mať vedomosť, že Daňový úrad Bratislava II dožiada
Daňový úrad Pezinok o vykonanie úkonu pri správe daní a že nemohol mať vedomosť, že vybavenietohto dožiadania bude jeho nadriadenou náhodne pridelené jeho osobe, tak krajský súd sa stotožňuje s
písomným vyjadrením prokurátora k odvolaniu obžalovaného v tom, že táto námetka je neopodstatnená,
nakoľko obžaloba nekládla obžalovanému za vinu protiprávne konanie pri prideľovaní dožiadania, ale

mu kládla za vinu protiprávne konanie pri vybavovaní dožiadania. Rovnako tak je neopodstatnenou
odvolacia námietka obžalovaného, ktorý uvádzal, že považoval svedka Ivana B. za oprávneného na
konanie v mene spoločnosti K. s.r.o. Obžalovaný ako skúsený pracovník daňového orgánu nemohol
omylompredmetnéhosvedkapovažovaťzaosobuoprávnenúkonaťvmenetejtoobchodnejspoločnosti,
nakoľko tento svedok nebol v orgánoch spoločnosti, nedisponoval plnomocnenstvom od štatutárneho

orgánu spoločnosti na vystupovanie v mene spoločnosti v daňovom konaní a nebol ani tichým
spoločníkom v tejto spoločnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že v
čase miestneho zisťovania neexistovala žiadna plná moc pre tohto svedka a ani písomná zmluva o
tichom spoločenstve. Logickým je tu aj úvaha súdu prvého stupňa, že ak by existovala plnú moc na
svedka C. B., či zmluva o tichom spoločenstve, celkom určite by túto skutočnosť obžalovaný uviedol do
zápisnice o miestnom zisťovaní, čo sa však nestalo. Skutočnosť, že svedok Ivan B. bol splnomocnený

konateľkou spoločnosti až časovo neskôr (po spáchaní skutku) neznamená, že tu takáto plná moc bola
aj v čase spáchania skutku. Práve naopak, ak by existovala, celkom určite by bola v trestnom konaní (a
predtým aj v daňovom konaní) predložená ako listinný dôkaz podobne ako plná moc udelená svedkovi
až po spáchaní skutku. Navyše, aj samotný obžalovaný potvrdil, že fakticky jednal len so svedkom B. a s
inou osobou zo spoločnosti K. s.r.o. neprišiel do priameho kontaktu. Táto informácia sa však v zápisnici

o miestnom zisťovaní nenachádza a ani to, že obžalovaný jednal s neoprávnenou osobou. Obžalovaný
všetky tieto informácie zamlčal.

Pokiaľ ide o úmyselné zavinenie obžalovaného, tak aj pri testnom čine zneužívania právomoci
verejného činiteľa platí, že okolnosti subjektívneho charakteru možno spravidla dokazovať len nepriamo

z okolností objektívnej povahy, z kotrých sa dá podľa zásad logického myslenia usúdiť vnútorný
vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom (R 62/1973),
pričom záver o subjektívnej stránke trestného činu možno oprieť aj o skutočnosti, ktoré nastali až po
spáchaní trestného činu (R 5/1951). Vzhľadom k uvedenému majú svoj význam aj dôkazy zabezpečené
prostredníctvom odpočúvania a záznamu informačnotechnickej prevádzky a je bez významu, že išlo o

dôkazy, ktoré dokumentujú obdobie po spáchaní žalovaného trestného činu. Práve tieto dôkazy totiž
dokumentujú zjavný priateľský vzťah obžalovaného a svedka B. a možno z nich vyvodiť aj motív konania
obžalovaného, t. j. úmysel konať v súlade so záujmami svedka B..

V podrobnostiach krajský súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plnom

rozsahu stotožňuje bez nutnosti ho na tomto mieste opakovať. Napokon, odvolacie námietky
obžalovaného sú len opakovaním námietok, ktoré obžalovaný v prevažnej miere uplatnil už v konaní
pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa logickým spôsobom vysporiadal už okresný súd v napadnutom
rozsudku.

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri ukladaní trestu odňatia slobody, keď obžalovanému uložil trest,
ktorý zodpovedá zásadám ukladania trestov. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému
vychádzal správne zo závažnosti trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 4 Tr. zák., ktorú určil zákonodarca rozpätím trestnej sadzby na 10 rokov až 20 rokov. Aj odvolací
súd zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť a to okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný

viedol pred spáchaním stíhaného trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Priťažujúcu okolnosť
odvolací súd nezistil žiadnu. Vzhľadom k tomu, že prevažovali poľahčujúce okolnosti, súd prvého stupňa
v súlade so zákonom postupom podľa § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák., znížil hornú hranicu trestnej sadzby o
jednu tretinu (jedna tretina z rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby je 3 roky a 4 mesiace), teda
po tejto zákonnej úprave bola upravená trestná sadzba v rozpätí 10 rokov až 16 rokov a 8 mesiacov (od

hornej hranici trestnej sadzby sa odpočítali 3 roky a 4 mesiace).

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému, odvolací súd konštatuje, že ak ide o trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí
súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.), pričom podmienečne odložiť uložený výkon trestu

odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky (§ 49 ods.
1 Tr. zák.), respektíve tri roky (§ 51 ods. 1 Tr. zák.). Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej trestnej
veci bolo možné uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu,
ako trestu samostatného, tu vylučuje priamo Trestný zákon.Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom aj v tom, že z hľadiska výmery trestu postačí na
nápravu obžalovaného uloženie trestu odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby, t. j. 10 rokov,

nakoľko u obžalovaného nejde o recidivistu, ktorý by sústavne, či opakovane páchal úmyselnú trestnú
činnosť, ale išlo o ojedinelé vybočenie z inak riadneho spôsobu vedenia jeho života. Výmera uloženého
trestu je tu dostatočná aj z hľadiska generálnej prevencie, t. j. z hľadiska odradenia ostatných členov
spoločnosti od páchania obdobnej trestnej činnosti.

Na strane druhej, ani krajský súd nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by bolo možné označiť za
mimoriadne a ktoré by mohli byť považované za výnimočné okolnosti umožňujúce znížiť trest pod
zákonom stanovenú trestnú sadzbu za použitia ustanovenia § 39 Tr. zák. Navyše, ani prísnosť zákonom
stanovenej trestnej sadzby nemôže byť sama o sebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu
pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (primerane judikatúra - R 24/1966 - III).

V súlade so zákonom je aj zaradenie obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., pretože v osobe
obžalovaného nejde o narušeného páchateľa a jeho náprava bude preto lepšie zaručená v tomto stupni
stráženia.

Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj pri uložení ochranného dohľadu, nakoľko jeho
uloženie je vzhľadom k zneniu ustanovenia § 76 ods. 1 Tr. zák. v danom prípade obligatórne.

Okresný súd však pochybil pri výroku o náhrade škody, keď odkázal poškodenú Slovenskú republiku
podľa § 288 ods. 1 Tr. por. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Práve táto skutočnosť bola

kasačným dôvodom tohto výroku zo strany krajského súdu.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 71, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2017,
v zmysle ktorého majetkové nároky štátu vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých

vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku,
vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej
dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú administratívnu povahu a rozhodnutia o nich
podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku. Tieto nároky nie sú nárokom
na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Tr. por.

Právne závery predmetného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR sú plne aplikovateľné aj
v posudzovanej trestnej veci, nakoľko Slovenská republika prostredníctvom správcu dane si nárokovala
škodu v trestnom konaní na podklade neoprávneného uplatnenia odpočítania DPH, t. j. na základe toho,
že konkrétny daňový subjekt si znížil vlastnú daňovú povinnosť ohľadne DPH o sumu 138.700,35 euro.

V zmysle uvedeného zjednocujúceho stanoviska tu teda nejde o nárok, ktorý by bolo možné uplatniť v
trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Tr. por., nakoľko vychádza zo zákona o DPH a o týchto nárokoch
rozhodujú príslušné daňové orgány podľa Daňového poriadku. Napokon, v danej veci sa tak aj stalo,
keď po vykonaní opätovnej daňovej kontroly oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH spoločnosťou K a M s.r.o. za zdaňovacie obdobie august roku 2011 správca dane vyrúbil

spoločnosti K a M s.r.o. rozdiel dane v sume 138.700,35 euro na DPH. Len pre úplnosť krajský súd
dodáva, že citované zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu je aplikovateľné nielen pri daňových
trestných činoch, ale aj pri akomkoľvek inom trestnom čine v rámci ktorého si poškodená Slovenská
republika uplatňuje nárok na náhradu škody na podklade majetkového nároku, ktorý vyplýva z daňového
hmotnoprávneho predpisu.

Vzhľadom k tomu, že vyššie uvedený nárok nie je možné považovať za nárok na náhradu škody, o
ktorombybolomožnérozhodovaťvtrestnomkonaní,neprichádzadoúvahyžiadnyvýroksúduotakomto
uplatnenom nároku. Tieto dôvody viedli krajský súd k tomu, že zamietol odvolanie poškodeného subjektu
ako nedôvodné a zároveň na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok iba vo výroku

o náhrade škody s tým, že v ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok nedotknutý.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.