Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/388/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112237184
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8112237184.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcov: X. B. O., P.. Ž., G..

XX.X.XXXX, K. O., Z. XX, J.: B.. T. Š.Q., Q., A. A. Z. A., F.. A. I. XXX/XX, 2. Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42176778 p r o t i žalovanému: EX
CREDIT, a.s.., so sídlom Werferova 3, Košice , IČO: 36572586, zastúpený: WERNER & Co. s.r.o. so
sídlom Stromová 54/A, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a o kolektívnu
ochranu práv spotrebiteľov a prísl. takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu v 2. rade o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade 700 Eur a je tiež p o v i n n ý nahradiť jej trovy
konania vo výške 644,92 Eur na účet jej právneho zástupcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobu žalobkyne v 1. rade v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalobca v 2. rade a žalovaný v konaní o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov n e m a j ú nárok

na náhradu trov konania.

Vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 3.000 Eur súd v y l u č u j e na samostatné konanie, v ktorom
bude rozhodnuté aj o trovách konania o vzájomnom návrhu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa v 1. rade žalobou zo dňa 14.1.2011 sa domáhala podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa primeraného finančného zadosťučinenia 3.000 Eur. Nárok odôvodnila nekalými
praktikami žalovaného pri poskytnutí úveru 50.000,- Sk, kedy jej vnútil uzavretie kúpnej zmluvy, ktorou
svoje hnuteľné veci predala žalovanému a následne ich drahšie od neho kúpila.

Žalobca v 2. rade svojou žalobou o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov žiadal, aby žalovaný bol
zaviazaný zdržať sa voči spotrebiteľom zo zmluvných vzťahov zasielania upomienok označených
ako upomienka a následne písomným podaním zo dňa 12.4.2011 (č.l. 36) upresnil žalobu o zdržanie
sa zasielanie zásielok označených ako „UPOMIENKA„ otvorenými listami a v obálkach s vonkajším
označením „UPOMIENKA“. Zároveň žiadal aby bol zaviazaný zdržať sa vymáhania pohľadávok od
spotrebiteľov tým, že spotrebiteľov navštevujú proti ich vôli osoby v mene žalovaného v obydlí

spotrebiteľov.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. poprel žalobkyni status spotrebiteľky pri uzatváraní predmetných
zmlúv, v ktorých bola označená číslom IČO a DIČ, k zmluve bol predložený jej aktuálny výpis zoživnostenského registra, preto zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Navyše je potrebné chrániť dobrú
vieru žalovaného, ktorý do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval ako s podnikateľkou. Ohľadom
nárokunafinančnézadosťučineniepoukázalnato,žežalobkyňasvojouplatobnounedisciplinovanosťou

spôsobila žalovanému majetkovú ujmu, keďže doposiaľ mu nevrátila celú istinu. V súvislosti so žalobou
žalobcu v 2. rade uviedol, že správanie žalovaného nie je v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa,
ale navyše poukázal, že žalobca nepreukázal, aby aj v súčasnosti takéto praktiky pretrvávali alebo
hrozili. Napokon vzniesol námietku miestnej príslušnosti súdu pri žalobe žalobcu v 2. rade, ktorý nie je
spotrebiteľom, ale právnickou osobou a preto o tejto žalobe by mal konať súd v mieste sídla žalovaného

(písomné vyjadrenie zo dňa 21.11.2013 na č.l. 73).

V priebehu konania ďalším podaním zo dňa 28.7.2014 žalovaný protižalobou sa domáhal zaplatenia
3.000 Eur od žalobkyne v 1. rade, ktorú sumu jej uhradil na základe právoplatného rozsudku vo veci 11C
10/2011, ktorý neskôr bol zrušený dovolacím súdom. Žalovaný však neuplatnil započítaciu námietku.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, písomným vyjadrením žalovaného, spismi tohto súdu
17C269/2009,19Cb46/2013,splátkovýmkalendárom,upomienkou,akoajďalšímspisovýmmateriálom
a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa aj s manželom sa ocitla vo finančnej tiesni, hrozilo im, že prídu o byt a preto mala záujem

o získanie prostriedkov z úveru alebo pôžičky vo výške 50.000,- Sk. Žalovaný jej ponúkol to riešenie,
že v ten istý deň - 20.12.2012 jej dal podpísať dve zmluvy. Jednou žalobkyňa odpredala konkrétne
hnuteľné veci žalovanému - počítačovú zostavu, práčku Wirpool, čalúnenú súpravu spálňu Maraton a
videorekordér za 100.000,- Sk bez uvedenia doby splatnosti. Druhá zmluva je označená ako zmluva o
predaji na splátky z toho istého dňa a ňou žalovaný tie isté veci odpredal žalobkyni za 121.760,- Sk.

V zmluve sa ďalej uvádza, že ako akontácia je 50.000,- Sk, mesačná splátka je 3.987,- Sk a počet
mesačných splátok 18.

To,čobolouvedenévspomínanýchzmluváchvšaknezodpovedaloskutočnosti.Kžiadnemuodovzdaniu
hnuteľných vecí tvoriacich predmet kúpy nedošlo. Žalobkyňa nevyplatila žiadnu akontáciu, práve opačne

reálne dostala od žalovaného 50.000,- Sk a žalovanému mala vrátiť 71.760,- Sk. Došlo tak k simulácii
kúpnych zmlúv ako právnych úkonov v snahe žalovaného obísť zákon o spotrebiteľských úveroch.
K tomuto záveru dospel súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17C 269/2009, v ktorom právoplatným
rozsudkom č.k. 17C 269/2009-60 zo dňa 12.7.2010 určil obe tieto zmluvy vrátane zmluvy o zriadení
záložného práva k hnuteľným veciam za neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 15.9.2010, teda

žalovaný sa ani neodvolal. Súd považoval zmluvy za neplatné v zmysle § 39 OZ. Žalobkyňu v danom
konaní považoval za spotrebiteľku ako viackrát konštatoval aj v citovanom rozsudku. Žalovaný v tomto
konaní sa bránil tým, že žalobkyňu nemožno považovať za spotrebiteľku, keďže v príslušných zmluvách
bolo uvedené jej IČO. Je pritom nesporné, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmlúv mala síce živnosť, ale
podnikala len v oblasti kaderníctva. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom posúdenia

toho, že žalobkyňa nie je spotrebiteľkou.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv (v znení účinnom od
1.4.2004 do 31.7.2008) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ô smej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 ak zmluvnými stranami sú na

jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 OZ spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Žalobkyňa jednoznačne poprela, že by kúpne zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Jej výpoveď je pritom

taktiež dôkazným prostriedkom, ktorý navyše je aj logickým záverom skutočnosti, že predmetom zmluvy
neboli veci slúžiace na jej podnikanie, ale tvoriace jej bytové zariadenie. To napokon potvrdil ako svedok
aj manžel žalobkyne Z. O. v konaní 17C 269/2009 (č.l. 53). Dôkazné bremeno na preukázanie toho,
že žalobkyňa neuzatvárala príslušné zmluvy ako spotrebiteľka je na žalovanom. Zároveň však súdupozorňuje, že v zmysle ustanovenia § 52 ods. 3 OZ sa vyžaduje, aby podnikateľský subjekt nielen
uzatváral príslušnú zmluvu v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ale ju aj plnil
v rámci tejto svojej činnosti. Už samotná skutočnosť, že v ten istý deň žalobkyňa predávala bytové

zariadenie a v ten istý deň ho kúpila od žalovaného nepochybne vylučuje záver o tom, že by aj pri
plnení danej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný teda neuniesol dôkazné
bremeno, keďže vychádzať len z tej skutočnosti, že žalobkyňa bola v zmluve označená aj ičom (ale
zároveňajsvojimrodnýmčíslomačíslomobčianskehopreukazu)nepostačuje.Navyšemožnopoukázať
aj na viazanosť právnym posúdením tejto otázky v už spomínanom právoplatnom rozsudku vo veci 17C

269/2009 a to s poukazom na § 159 ods. 2 O.s.p. Súd totiž v spomínanom konaní vyslovil neplatnosť
sporných zmlúv pre obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. čo znamená, že
žalobkyňu tak, ako to aj konštatoval v rozhodnutí, považoval za spotrebiteľku.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne
uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v
rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore s vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť

zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti
a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi, ale všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti

činnosti.

Podľa § 7 ods. 1 nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 obchodná praktika sa považuje za nekalú ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 1. rade na primerané finančné zadosťučinenie podľa názoru súdu
boli splnené všetky zákonné predpoklady vyššie zákonného citovaného zákonného ustanovenie pre
priznanie nároku. Žalobkyňu súd považuje za spotrebiteľku, ktorá sa úspešne domohla ochrany práva,
ktoré jednoznačne porušil žalovaný, ako to bolo konštatované a ustálené v rozsudku vo veci 17C
269/2009. Konkrétne bolo porušené právo žalobkyne na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere v

zmysle osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 258/2001 Z.z. Je neospravedlniteľný postup
žalovaného, ktorý vedome spracoval absolútne neplatné zmluvy a tento jeho postup hraničí aj s možnou
trestnoprávnou zodpovednosťou, či už pre trestný čin úžery, prípadne poškodzovanie spotrebiteľa alebo
trestný čin nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi. Príslušnými zmluvami žalovaný zastrel tú
skutočnosť, že žalobkyni poskytol pôžičku 50.000,- Sk, ktorú mala vrátiť v lehote 18 mesiacov v celkovej

výške 71.760,- Sk, teda s neúmerne vysokým úrokom 43,53% a navyše prinútil žalobkyňu poskytnúť mu
do zálohy príslušné hnuteľné veci v hodnote minimálne dvojnásobku poskytnutého úveru. Takýto postup
žalovaného bol nepochybne spôsobilý privodiť ujmu žalobkyne.

Finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od

porušovania práv spotrebiteľov. Na druhej strane nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie
spotrebiteľov.Vdanomprípadeboloprihliadnuténaskutočnosť,žežalobkyňaneuhradilaaniistinuúveru
a aj keď táto skutočnosť nevedie k zániku jej nároku na finančné zadosťučinenie, nepochybne má vplyv
na posúdenie jeho výšky, keďže súd ho ustaľuje na základe svojej voľnej úvahy s poukazom na § 136O.s.p. Vychádzajúc z konkrétnych okolností tohto prípadu a skutočnosti, že žalovaný týmto nekalým
spôsobom chcel dosiahnuť zisk vo výške 21.760,- Sk (722,30 Eur) súd považoval za primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 700 Eur.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 2. rade o zdržanie sa nekalých praktík žalovaného je potrebné uviesť,
že každé právo sa má vykonávať v súlade so zásadou dobrých mravov a aj keď žalovaný má právo
vymáhať svoju pohľadávku od žalobkyne a iných dlžníkov výkon jeho práva spôsobom, ktorý popísala
žalobkyňa nemôže požívať právnu ochranu. Zároveň však súd považoval za rozhodujúce, že vzhľadom

na odstup času od podania žaloby (4.1.2011) a skutočnosť, že minimálne od roku 2010 už žalobcovia
nevedeli preukázať, že by žalovaný pokračoval vo vytýkaných praktikách a vzhľadom na skutočnosť, že
pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, súd považoval za dôvodné túto
žalobu zamietnuť. Nepochybne aj podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne v 1. rade je zrejmé, že žalovaný
minimálne od roku 2010 už nepokračuje v tých praktikách, zdržania ktorých sa domáha žalobca v 2.
rade. Vzhľadom na odstup takmer 5 rokov preto ani nehrozí, že by v týchto praktikách pokračoval, preto

súd uvedenú žalobu zamietol.

Žalobca vzájomným návrhom sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.000 Eur,
avšak pri tomto nároku neuplatnil započítaciu námietku a preto jeho podanie je potrebné považovať
za vzájomný návrh. Rozhodnutie o vzájomnom návrhu bude závisieť od ustálenia výšky priznaného

finančného odškodnenia žalobkyni na základe právoplatného rozhodnutia. Súd preto tento nárok vylúčil
na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p.

Úspešnej žalobkyni v 1. rade súd podľa § 142 ods. 1 priznal aj náhradu trov konania. Tieto predstavujú
trovy právneho zastúpenia, pričom bolo vychádzané z hodnoty sporu 700 Eur, čo podľa § 10 ods. 1

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. činí 51,45 Eur. Vykonané boli tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie z 1.3.2012 k dovolaniu žalovaného, účasť na meritórnom
pojednávaní dňa 22.1.2014, 24.9.2014 a 4.2.2015 a na nemeritórnom pojednávaní dňa 30.5.2014. za
tento úkon právnej služby prislúcha len štvrtinová odmena s poukazom na § 13 a ods. 4 vyhlášky teda
vo výške 12,86 Eur. K týmto úkonom bol pripočítaný aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a to 2

x 7,41 Eur, 1 x 7,63 Eur a 3x 8,04 Eur a 1x 8,39 Eur. Úhrnne tak odmena predstavuje 376,52 Eur.

Priznané boli aj hotové výdavky vo výške cestovného vlastným motorovým vozidlom právneho zástupcu
žalobkyne na pojednávania konané dňa 22.1.2014, 30.5.2014, 24.9.2014 a 4.2.2015 so Svidníka do
Prešova a späť, čo je 120km. Pri prvých troch pojednávaniach prichádza do úvahy náhrada 0,27Eur/km,

čo je 32,40 Eur za účasť dňa 22.1.2014, v súvislosti s cestou na pojednávanie dňa 30.5.2014 si právny
zástupca účtuje len 1/3, t.j. 10,80 Eur, dňa 24.9.2014 len 1/5, čo predstavuje 6,48 Eur a dňa 4.2.2015
účtuje len 1/3, ale tu je náhrada nižšia 0,26eur/km, čo je 31,20 Eur a z toho 1/3 predstavuje 10,40 Eur.

Priznaná bola aj náhrada za premeškaný čas v súvislosti s účasťou na spomínaných pojednávaniach

stále za 4 polhodiny s poukazom na § 17 ods. 1 vyhlášky a to za rok 2014 po 13,40 Eur, takže v súvislosti
s účasťou na pojednávaní 22.1.2014 bola priznaná náhrada 53,60 Eur, za účasť dňa 30.5.2014 vo výške
1/3 teda v sume 11,87 Eur za účasť dňa 24.9.2014 vo výške 1/5, čo je 10,72 eur a napokon za účasť
dňa 4.2.2015 prislúcha náhrada po 13,98 Eur, z toho právny zástupca účtuje 1/3, čo 18,64 Eur.

Základná náhrada za 1km jazdy predstavuje podľa § 1 písm. b/ opatrenia č. 632/2008 Z.z. 0,183 Eur/km.
Náhrada za spotrebované pohonné hmoty podľa technického preukazu činí 0,08 Eur/km za rok 2014
(6,5 + 4,1 + 5 = 15,6:3 = 5,2 liter/100km) 0,052 liter/km a pri cene nafty 1,529 Eur/liter = 0,08 Eur/km. Po
zaokrúhlení tak náhrada za použitie motorového vozidla za rok 2014 predstavuje 0,27 Eur/km (0,183 +
0,08). Za rok 2015 v dôsledku zmeny ceny nafty na 1,369 Eur/liter predstavuje náhrada za spotrebované

pohonné hmoty 0,07 Eur/km. Priznané hotové výdavky tak predstavujú 160,91 Eur, odmena 376,52 Eur
a k tomu súd pripočítal ešte 20% DPH s poukazom na § 18 ods. 3 vyhlášky a to vo výške 107,49 Eur,
takže priznaná náhrada trov konania predstavuje sumu 644,92 Eur.

O trovách konania medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným súd rozhodol podľa § 150 O.s.p. zohľadnil

pritom okolnosti tohto prípadu, keďže nepochybne bolo preukázané minimálne zasielanie nevhodných
upomienok spotrebiteľom zo strany žalovanej spoločnosti v čase podania žaloby. K jej úplnému
zamietnutiu došlo však v dôsledku toho, že súd rozhodoval až s odstupom času od podania žaloby
po zrušení pôvodného rozsudku dovolacím súdom kedy sa už skutkový stav zmenil. Bolo by pretonespravodlivé, aby žalobca v 2. rade mal nahradiť trovy konania žalovanému, t.j. s prihliadnutím
na konanie žalovaného ktoré má prvky konania minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov v
súvislosti k spotrebiteľom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.