Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 3, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 8C/240/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214105
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Vančová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2017:1412214105.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Martinou Vančovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko, s.
r.o.,Grösslingova4,81109Bratislava,protižalovanému:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 811 03 Bratislava, o náhradu majetkovej škody
vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eura, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej

škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

2. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - R. D. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny

a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu

za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov

riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho

majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil

ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 663,88 eura.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní

o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže
neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní,ktorýmbysakonštatovalo,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledok
prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu
spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol,
že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca

je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu
mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno
považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou.

4.Súdnarozhodnutievovecinenariadilverejnépojednávanieavsúlades§219ods.3C.s.p.vzákonnej
lehote oznámil na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu verejné vyhlásenie rozsudku na
termín 03.11.2017.

5. Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra
Sucháčeka so sídlom v Bratislave dňa 14.02.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej
pohľadávky voči povinnému - R. D. - dlžníkovi (v postavení spotrebiteľa) zo zmluvy o úvere. Súdny

exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 16.02.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Dňa 06.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Uznesením č.k. 37Er/1580/2006-19 zo dňa 29.03.2012 exekučný súd (okrem iného) návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že došlo k zastaveniu exekúcie pre jej

neprípustnosť. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, ktoré odvolací súd uznesením
č.k. 22CoE/239/2012-38 zo dňa 14.11.2012 odmietol (v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na zmenu
súdneho exekútora). Exekučné konanie nie je do dnešného dňa ukončené. Uvedený skutkový stav mal
súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37Er/1580/2006.6. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č.

514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

7. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

8. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

9. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

10. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy

Slovenskej republiky.

11. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

12. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

13. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
14. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutímalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

16. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30

dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
18. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
19. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.
21. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

22. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá

mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

23. V prvom rade, čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie

žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

24. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

25. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 29.03.2012, a to tak, že tento návrh zamietol. Návrh
na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 06.10.2010. Exekučný súd teda
rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle §
44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu

úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý
predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.

26. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu

sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 01.01.2013) pri posudzovaní nesprávnehoúradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 01.01.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),

čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam

kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by

sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však

konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces

argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do

úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky akoúčastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.

V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v

minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

27. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch.

Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175,-
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70,- eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40,- eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom (v sume 50,- eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie

majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné

bremeno.

28. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak

niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktoréhonepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým

spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

29. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu

na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu

v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Uvedené platí o to viac, že exekučné konanie sa vedie od roku 2006 a do dnešného dňa nie
je ukončené (vymáhanie pohľadávky žalobcu tak prebieha ďalej). Navyše podľa názoru súdu v priebehu

exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna
škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej
vykonávať úkony exekučného konania.

30. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262
ods. 1C.s.p. tak, že žalovanému, ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si
náhradu trov konania neuplatnil a zároveň mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Bratislave, prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, písomne, v troch vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.