Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200700
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200700.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň

JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./
R. V. U. - I. L., so sídlom P., Q. XXX/X, IČO: XX XXX XXX, 2./ P. Z. I., bytom ul. T. C. XX/X,
XX-XXX B., U. republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove,
Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanejzodňa12.marca2014číslo:18248-3/2014-BAvspojení
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade rozhodnutie žalovanej zo dňa 12. marca 2014 číslo: 18248-3/2014-
BA spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 04. novembra 2013 číslo:
5920-34/2013-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i vec žalovanej na ďalšie konanie.

Náhradu trov konania žalobcovi v 1./ rade n e p r i z n á v a.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2./ rade trovy konania v sume 296,44 Eur, ktoré je povinná
zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Dušana Remetu, advokáta,
vedený v Tatra banke, a.s. pobočka Prešov, číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 19.05.2014 sa žalobcovia v 1./ a 2./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 12.marca 2014 číslo: 18248-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu.

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12.03.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach

žalobcov proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Svidník
zo dňa 04.11.2013 číslo: 5920-34/2013-SK tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 04.11.2014 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod
1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa
28.05.2013.V napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a jeho
oprávnenia rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14
ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1./ rade vykonáva
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení od 01.10.2011 a v registri
zamestnávateľov je vedený od 01.10.2010. Žalobca v 2./rade ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol

vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.10.2011.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú
koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické
osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 13 (1) písm. a), článok 13 (3) základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu

poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá
sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov
spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia
sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6,
15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto

spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
S. podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov
zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v U. republike. V zmysle
koordinačnýchnariadeníanazákladepožiadavkyinštitúciesociálnehozabezpečeniaS.F.bolaSociálna

poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu
reálnehovýkonuprácezamestnancovnaúzemíSlovenskejrepubliky.TútovykonalaSociálnapoisťovňa,
pobočka Košice. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a
teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“,

ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo
viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú
sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva
registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení

miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg
Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania,
že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo
alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla,
že prvostupňový správny orgán osobnou návštevou zamestnancov vykonávajúcich kontrolu dňa

12.03.2013 zistil, že v mieste registrovaného sídla vedenom v osvedčení o živnostenskom oprávnení
sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Podľa záznamu z pracovného stretnutia
medzi zamestnancami prvostupňového správneho orgánu a I., ktorý je zamestnávateľom (žalobcom v
1./ rade) poverený k vedeniu firmy, je adresa uvedená vo výpise zo živnostenského listu virtuálnou
adresou. Reálne má žalobca v 1./ priestory na adrese K. XXX, P., (hotel D.). Na uvedenej adrese

sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby I.. L. J.. Účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na
adrese splnomocnenca I.. L. J.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky
podľa objednávky zmluvných partnerov. Žalobca v 1./ rade riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho
trvalého bydliska G.. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou. Fond pracovného času

zamestnancov je určený pracovnou zmluvou, obvykle 5-10 dní za mesiac. Z týchto zistení prvostupňový
správnyorgánvyvodil,žespoločnosťzamestnávateľauvedenávovýpisezobchodnéhoregistranespĺňa
základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1./ rade sa

nepodarilo preukázať, že na žalobcu v 2./ rade sa po 28.05.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca
v 1./ rade ako zamestnávateľ predložil formálne doklady (pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky
a evidenciu dochádzky), nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon zamestnanca na určenom
mieste v určený deň napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Ďalej vo vzťahuk žalobcovi v 2./ rade žalovaná uviedla, že formulár PD A1 mu vystavila s platnosťou od 01.10.2011
do 28.05.2013, t.j. na dobu určitú. Na základe skutočností zistených kontrolou rozhodla, že žalobcovi
v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v

nezamestnanosti uplynutím dňa 28.mája 2013 podľa slovenskej legislatívy. Formulár vystavila v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území SR.

Poukázala, že Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je

oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a
v prípade určenia slovenskej legislatívy, ako uplatniteľnej, je príslušná formulár PD A 1 vystaviť.

V súlade s článkom 13(5) základného nariadenia sa žalobca v 2./ rade po 28.05.2013 bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo SZČO, ktorá získava celý svoj
príjem v U. republike.

Žalovaná ďalej uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a
nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona. Zdôraznila, že obstarávanie podkladov
pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkmi

konania, ale je povinná vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1./rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia § 11 Zákonníka práce, § 4, § 210 ods.

1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej
správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,
konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania

v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca
dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.
Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť

rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup
podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo
žalobca v 1./ rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2./ rade, občanov

U. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (S.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanec žalobcu
podlieha legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal,
že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny
orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej

v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie
skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany
správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola
výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na
podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito

zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal
prvostupňový správny orgán u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov
neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho
poistenia zamestnanca.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny

vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií

alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,

keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie
podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,

sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne

zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového
správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené
trovy konania.

V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 04.02.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na
strane žalobcu, a to žalobcu v 2. / rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6S/46/2014-34 zo dňa 20.03.2015 krajský súd podľa § 92
ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu,
a to žalobcu v 2./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.03.2015.Žalobcovia v 1./ a 2./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Ich neúčasť na pojednávaní ospravedlnil ich
právny zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)

preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol
v neprítomnosti žalobcov a žalovanej, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade je žaloba nedôvodná, vo vzťahu k žalobcovi v
2./rade je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia
správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi v 2./
rade zaniklo uplynutím dňa 28.05.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou
u žalobcu v 1./rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca- žalobcu v 2./ rade na území
Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie predmetných žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.

Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým

sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo
účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a
dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie
(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu,
základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca

činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonávatakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho

vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia S., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc U. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie S. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v U. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení,bolainštitúciasociálnehozabezpečeniaS.F.oprávnenápožadovaťpreukázanierelevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce

skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna
poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie

príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,

platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1./ rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej

osoby I. sa konajú na adrese K. XXX, P., (hotel D.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária
splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby I.. L. J.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca I.. L.
J.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávok zmluvných
partnerov. Žalobca v 1./ rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v U. republike, ale aj

z K. XXX, P., kde navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí sa
nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústnou formou. Na základe kontroly dospel
prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností
zamestnancov žalobcu v 1./ rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie
miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovaťoznačenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide

o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup,

rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutého rozhodnutia nepreukazuje žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3
O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania

pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu, by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,

že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti

Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4
tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky

Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo
byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca ( žalobcu v 2./ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán ani žalovaná neboli

oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnanca
žalobcu v 1./ rade.Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a

povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm

poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy

nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1./ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti

konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

K námietkam žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutia v Oznámení žalovanej
príslušnémuorgánuU.republikyaretroaktivite,súdkonštatuje,žežalobcav1./radevžalobenenamietal

porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a tiež
aké jeho subjektívne práva boli porušené. Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade prvostupňový správny orgán
nerozhodol ani retroaktívne.Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe, súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je
namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2./ rade. Postup žalovanej bol v súlade so zákonom,

preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením

rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty

nemožno odpustiť. Osobitný zákon (č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2./ rade do vlastných rúk.
Bolo doručené matke žalobcu v 2./ rade S.

Zároveňzpodaniaprávnehozástupcu (návrhnavstupďalšiehoúčastníkadokonanianastranežalobcu,
a to žalobcu v 2./ rade zo dňa 04.02.2015) vyplýva, že žalobca v 2./ rade sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovanej z dôvodu porušení svojich subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutie
žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, a žalobca v 2./ rade sa
aktívne domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti

O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto
rozhodnutia doručovať žalobcovi v 2./ rade, preto žalobu žalobcu v 2./ rade považoval za včas podanú.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré

majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia

upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo
na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (S.) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy. To znamená, či zamestnanci skutočne vykonávali
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných

podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc U. republiky, ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie S. podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v U. republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti prvostupňový správny orgán vyvodil z kontroly
vykonanej dňa 26.02.2013 a zo zistenia, že na adrese žalobcu v 1./ rade uvedenej vo výpise zo
Živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Ide o virtuálnu
adresu. Spoločné stretnutia žalobcu v 1./ rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej
osoby I. sa konajú na adrese K.. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného

vedúceho podniku zahraničnej osoby I.. L. J.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy,
korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie
letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi spoločnosť
z miesta svojho trvalého bydliska z U. republiky. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou.Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia
zamestnávateľa práce boli viazané na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.

Na základe týchto zistení správny orgán vyvodil, že nebolo preukázané, že žalobca v 2./rade
reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2./ rade reálne činnosť zamestnanca na
území Slovenskej republiky, nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1./ rade, lebo
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať

pracovné povinnosti ústne, riadiť svoju činnosť externe a pod.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,

podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný

prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú
osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú
sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade ako zamestnávateľovi,
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti
vo vzťahu k priestorom v W., ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv

s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom
náboru zamestnancov a podobne, podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu
vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje

tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej

zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnickýchosôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 2./rade na území
Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k vydaniu

napadnutých rozhodnutí, sú tieto rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s
poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení
právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 2./
rade zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil
vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli

žiadnepochybnostiomiestepodnikaniažalobcuv1./radearovnakovykonaťdokazovanienaobjektívne
preukázanie,čižalobcav2./radečinnosťzamestnancanaúzemíSlovenskejrepublikyreálnevykonával.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi v 2./ rade, ktorý mal
v konaní úspech, náhradu trov konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur.

Právny zástupca žalobcu v 2./rade vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 432,30 Eur, za 3 úkony
právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby a pojednávanie dňa 20.05.2015)
podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1

úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur. V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky
žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur, spolu vo výške 24,47 Eur, spolu
trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83+24,47 Eur). Žiadal, aby krajský súd priznal žalobcovi v
2. /rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur.

Súd priznal odmenu za 2 úkony právnej pomoci :
1.prevzatie a príprava veci (plnomocenstvo z 10.01.2015)........................................ 139,83 Eur
2. účasť na pojednávaní dňa 20.05.2015....................................................................139,83 Eur
3.režijný paušál rok 2015 (2x po 8,39 Eur)..................................................................16,78 Eur

Spolu trovy právneho zastúpenia................................................................................296,44 Eur

Rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami právneho zastúpenia spočíva v nepriznaní náhrady trov
právneho zastúpenia za úkon- spísanie a podanie žaloby, keďže v danom prípade išlo o postup podľa
§ 92 ods. 1 O.s.p., keď žalobca v 2./ rade nepodával samostatnú žalobu, ale krajský súd pripustil jeho

vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akomrozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.