Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/51/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200332
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012200332.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Maroša Trenčana, v právnej veci žalobcu: Aliancia Fair-
play, občianske združenie, Západný rad 39, Bratislava IČO: 31 810 195, právne zastúpený advokátom:
Mgr.VladimírŠárnik,Národnéhooslobodenia25,Bernolákovoprotižalovanému:Generálnaprokuratúra
SR, Štúrova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 243/11-7 zo dňa
16.12.2011, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.2.2012 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 243/11-7 zo dňa 16.12.2011, ktorým zamietol rozklad žalobcu
podaný dňa 28.11.2011 proti rozhodnutiu trestného odboru Generálnej prokuratúry SR, sp.zn. IV.Spr.
329/11 zo dňa 1.12.2011, ktorým bola odmietnutá žiadosť o sprístupnenie informácie o telefonickom
rozhovore, ku ktorému malo dôjsť XX.X.XXXX medzi vtedajším predsedom Najvyššieho súdu SR Z.. I. E.
a G. N.. Poukázal, že žalobcom požadované informácie sa týkali telefonátu medzi vtedajším predsedom

Najvyššieho súdu SR Z.. I. E. a páchateľom závažnej trestnej činnosti s prvkami organizovanosti a
medzinárodnosti. Intenzívny priateľský kontakt so zločincom je niečím, čo úplne diskvalifikuje nielen
predsedu najvyššej súdnej inštancie, ale aj akéhokoľvek sudcu a robí ho úplne nespôsobilým na
vykonávanie sudcovskej funkcie. Je názoru, že v demokratickej spoločnosti je nevyhnutné, aby otázka
podozrenia z neprípustného správania predstaviteľa justície mohla byť predmetom verejnej diskusie.
Verejnosť však má právo, aby si mohla úsudok o tak závažnej otázke spraviť sama bez toho, aby
bola ako pasívny konzument odkázaná na sprostredkované úsudky, ktoré jej poskytujú politici v

rámci politického boja. Samotný obsah telefonátu je zdanlivo verejne známy z vyjadrení politikov.
Verejnosť však má právo, aby pravdivosť tvrdení politikov mohla konfrontovať s autentickými podkladmi.
Pre verejnosť je totiž rovnako znepokojujúcou tak možnosť, že predseda Najvyššieho súdu SR
priateľsky komunikuje so zločincom, ako aj možnosť, že predseda Najvyššieho súdu SR je nepravdivo
obviňovaný z neprijateľného správania. Poukázal na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ktorý jasne vymedzuje
materiálne podmienky obmedzenia práva na informácie. Základnou a neopomenuteľnou podmienkou je
predovšetkýmnevyhnutnosťobmedzeniaprávanainformácievdemokratickejspoločnosti.Obmedzovať

informácie o vážnych prešľapoch a pochybeniach sudcu však v demokratickej spoločnosti nielenže nie
je nevyhnutné, ale je to dokonca škodlivé. Vzhľadom na princíp prevažujúceho verejného záujmu v
takýchto prípadoch ustupuje právo sudcu na ochranu súkromia pred právom verejnosti na informácie..
Ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o slobodnom prístupe
k informáciám) je potrebné vykladať ústavne súladným spôsobom, aplikujúc kritéria vymedzené čl.
26 ods. 4 Ústavy SR. Podmienka nevyhnutnosti obmedzenia práva na informácie v demokratickej

spoločnosti nie je v súvislosti s informáciami požadovanými žalobcom naplnená. Nie je však naplnená
ani podmienka nevyhnutnosti pre ochranu ktoréhokoľvek z taxatívne určených záujmov, v tomto prípade
bezpečnosti štátu a verejného poriadku. Keďže podľa medializovaných informácií a žalovaný neuviedol
vo svojom rozhodnutí inak, sa požadované informácie týkajú trestného vyšetrovania, ktoré prebiehalo
pred mnohými rokmi. Nie je preto naplnené riziko zmarenia už dávno skončeného vyšetrovania. Naopak,

obrovským rizikom pre bezpečnosť štátu je skutočnosť, že na Najvyššom súde SR pôsobia sudcovia,
ktorí mali neprípustné kontakty so zločineckým podsvetím. V žalobe ďalej žalobca poukázal na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 5.1.2001 sp.zn. II.ÚS 44/00, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
2S 94/05 zo dňa 15.2.2006.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby krajský súd žalobou napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

II.

Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave 12.4.2012 uviedol, že žalovaný
nie je subjekt, ktorého za žalovaného označuje zákon, t.j. ust. § 250 ods. 4 zákona č. 99/1963
Zb. „Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní, je žalovaným správny orgán, ktorý
rozhoduje v poslednom stupni“. Je názoru, že predmetný žalobný návrh trpí neodstrániteľnou vadou

konania, a preto navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Ďalej uviedol, že žalobný návrh je takmer
identický s obsahom podaného rozkladu, a preto sa v plnom rozsahu odvoláva na obsah odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia. Žiada, aby krajský súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

III.

Vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S 51/2012-33 zo dňa 20.6.2013 tak, že
žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Sži/17/2013 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že krajský súd opätovne vo veci rozhodne, v rozhodnutí sa
vysporiada s návrhom na prerušenie konania a rozhodnutie náležite a riadne odôvodní.

IV.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 26.2.2015 o 9:00 hod.. Právny zástupca žalobcu podaním
zo dňa 18.2.2015 doručeným tunajšiemu súdu emailom dňa 18.2.2015 žiadal o odročenie pojednávania

z dôvodu kolízie pojednávaní, pretože na Okresnom súde Bratislava II v ten istý deň o 9,30 hod. mal
nariadené pojednávanie vo väzobnej veci, ktoré bolo nariadené skôr.

Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako dôležitého dôvodu
na odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 2 OSP bola už opakovane riešená v judikatúre

Najvyššieho súdu SR, ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13.1.1999 uverejneného pod č. 11/1999 v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu SR, nie je povinnosťou súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti na odročenie
pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych
súdoch nie akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie riadne a

včas vytýčeného pojednávania. Samotná kolízia dvoch pojednávaní u toho istého zástupcu v tom istom
termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého
dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach
dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má možnosť účelne využiť všetkyzákonom akceptovateľné spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje. Do
úvahy prichádza aj zastúpenie advokátskym koncipientom alebo iným advokátom podľa § 16 zákona
č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní

alebo podľa § 25 OSP. Súd z uvedených dôvodov na žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania
neprihliadol, pretože nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl.
OSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov

uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a na pojednávaní konanom dňa 26.2.2015 dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä

s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP
súd skúma aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho
orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.

Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. Ei 243/11-7
zo dňa 16.12.2011, ktorým bol rozklad žalobcu zamietnutý a rozhodnutie trestného odboru Generálnej
prokuratúry SR, sp.zn. IV.Spr. 329/11 zo dňa 1.12.2011 bolo potvrdené. Rozhodnutím trestného
odboru Generálnej prokuratúry SR, sp.zn. IV.Spr. 329/11 zo dňa 1.12.2011 bola odmietnutá žiadosť o

sprístupnenie informácie o telefonickom rozhovore, ku ktorému malo dôjsť 17.9.1994 medzi vtedajším
predsedom Najvyššieho súdu SR Z.. I. E. a G. N..

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca sa žiadosťou o informácie z dňa
25.11.2011 domáhal od Generálnej prokuratúry sprístupnenia:

1. prepisu telefonátu, ku ktorému malo dôjsť XX.X.XXXX medzi vtedajším predsedom Najvyššieho súdu
SR Z.. I. E. a G. N.

2. sprievodnej informácie k prepisu alebo zvukovému záznamu telefonátu, ku ktorému malo dôjsť

XX.X.XXXX medzi vtedajším predsedom Najvyššieho súdu SR Z.. I. E. a G. N.

3. identity osoby označenej v telefonáte ako „S.“.

Prvostupňový správny orgán, ktorým bola Generálna prokuratúra SR, trestný odbor, rozhodnutím zo dňa

1.12.2011 č. IV.Spr. 329/11-2, podľa § 18 ods. 2 s poukazom na ust. § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1
písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyhovela žiadosti žalobcu zo dňa 21.11.2011 zn.
2011-11-25-Z-R-2 o poskytnutie predmetnej informácie. Žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu
rozklad dňa 28.11.2011, na základe ktorého rozhodoval žalovaný rozhodnutím zo dňa 16.12.2011 sp.zn.
Ei 243/11-7, zamietol rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

V predmetnej veci, ktorá sa týka prístupu k informáciám podľa zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, je sporná otázka výkladu a následnej aplikácie ust. § 9 a § 11 ods. 1 písm. d) citovaného
zákona na zverejnenie prepisu telefonátu, ku ktorému malo dôjsť XX.X.XXXX medzi vtedajším
predsedom Najvyššieho súdu SR Z.. I. E. a G. N., sprievodnej informácie k tomuto prepisu alebo

zvukovému záznamu telefonátu a identity osoby označenej v telefonáte ako „S.“.

V.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, osobami povinnými

podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie
územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať
o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v
rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 3 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 211/2000 Z.z.o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo

na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Povinná osoba podľa § 2 ods.
3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu
majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, 3a) o úlohách alebo
odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného

dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými
Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide

o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti
štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky). Podľa č. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Výkladovým pravidlom

pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na
základe podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2,3,4 Ústavy SR) alebo osobitných, vzťahujúcich sa na
konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 Ústavy SR).

Podľa čl. 16 ods.1 Ústavy SR, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do

súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 22 ods. 2 Ústavy SR, nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a
záznamov,čiužuchovávanýchvsúkromí,alebozasielanýchpoštou,aleboinýmspôsobom;výnimkousú
prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom
alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Rozsah, podmienky a postup prístupu k informáciám upravuje zákon o slobodnom prístupe k
informáciám (§ 1), podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby

k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo
záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám).
Osobami povinnými podľa tohto zákona o sprístupňovaní informácií sú štátne orgány, obce, ako aj
tie právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiachfyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej
činnosti(§2ods.1zákonaoslobodnomprístupekinformáciám).Obmedzeniaprávanaslobodnýprístup
k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona.

Podľa § 9 ods. 1 zákona ZSI, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby,
písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové zvukové záznamy týkajúce sa
fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje
osobitný zákon alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba

nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú
dotknuté.

Podľa § 9 ods. 2 zákona ZSI, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané
v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní
len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej

osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný
zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

Podľa § 9 ods. 3 zákona ZSI, povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje
fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným

zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva,
predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky,
prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu
Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme,
vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom

pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na
procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje
v rozsahu:

a) titul,

b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti,
f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu

alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon
funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu
alebo z iného verejného rozpočtu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona ZSI, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie, alebo
informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o
rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

Pri realizácii ústavou zaručeného práva na informácie, garantovaného článkom 17 Listiny základných
práv a slobôd, v spojení so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, je potrebné akékoľvek
obmedzeniaposkytovaniainformáciívykladaťreštriktívnymspôsobom.Inýpostup,t.j.extenzívnyvýklad
podmienok, za existencie ktorých zákon o slobodnom prístupe k informáciám umožňuje právo na
poskytnutie informácií obmedziť a informácie neposkytnúť, by bol zameraný proti vlastnému zmyslu a

účelu tohto zákona, ako aj ústavou zaručeného verejného subjektívneho práva garantovaného článkom
17 Listiny základných práv a slobôd. Právo na informácie predstavuje vo vzťahu k verejnej správe jednu
zo záruk zákonnosti, ktorá by v prípade extenzívneho výkladu bola v značne obmedzená. Primeraná
informovanosť o verejných záležitostiach má pre verejnosť veľký význam, pretože prístup verejnosti
k informáciám posilňuje jej dôveru k verejnej správe. Toto právo samozrejme nie je absolútne, ale je

limitované obmedzeniami vyplývajúcimi z potreby ochrany legitímnych verejných záujmov, medzi ktoré
patrí aj ochrana súkromia.Právo na súkromie spočíva v práve jednotlivca samostatne rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a
v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené.
Súkromie je chápané ako priestor, kde jednotlivec realizuje svoju osobnosť podľa vlastných predstáv bez

zbytočných obmedzení orgánov verejnej moci. Pod súkromím treba rozumieť jednak osobné súkromie
osoby (napríklad údaje týkajúce sa identifikácie osoby) a jednak právo jednotlivca na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s inými ľuďmi (súkromnej a aj profesijnej povahy). V takomto prípade tento priestor
nie je len obydlie ale aj kancelária a podnikateľské priestory. Účelom práva na súkromie je ochrana
jednotlivca pred svojvoľným neprimeraným zásahom verejnej moci do jeho súkromia.

V zmysle článku 16 ods. 1 Ústavy SR ústavná ochrana súkromia sa podľa tohto ustanovenia spája s
nedotknuteľnosťou fyzickej osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou
integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy. Do tejto sféry patrí aj súkromná komunikácia
vrátane korešpondencie a iných kontaktov (Fekete, I. Občiansky zákonník. 1. Veľký komentár. Žilina:
Eurokódex, 2011, s. 105.), zároveň Ústava limituje možnosť obmedzenia súkromia len zákonom.

Právo na súkromný život garantuje rovnako právu jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia,
či vôbec, prípadne v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť informácie o
jeho osobnom súkromí sprístupnené iným subjektom. Uvedený aspekt tohto práva nachádza svoje
vyjadrenie v článku 19 ods. 3 ústavy garantujúcom jednotlivcovi právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, a to v spojení s
článkom 22 ods. 2 ústavy chrániacim listové tajomstvo, tajomstvo záznamov, či už uchovávaných
v súkromí, alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom. Týmto spôsobom vymedzené základné
právo, ktoré možno skrátene vyjadriť ako právo na informačné sebaurčenie, dotvára spolu s osobnou
slobodou v priestorovej dimenzii, slobodou komunikačnou a ďalšími ústavne garantovanými základnými

právami osobnostnú sféru jednotlivca, ktorého individuálnu integritu je nevyhnutné rešpektovať a
chrániť. Ak nebude jednotlivcovi garantovaná možnosť kontrolovať obsah a rozsah osobných dát
a informácií ním poskytnutých, ktoré majú byť zverejnené, uchovávané či použité na iné než
pôvodné účely, nebude mať možnosť rozpoznať a zhodnotiť dôveryhodnosť svojho potencionálneho
komunikačného partnera a prípadne tomu prispôsobiť i svoje správanie, potom nevyhnutne dochádza

k obmedzeniu až potlačovaniu jeho práv a slobôd, čo nie je v slobodnej a demokratickej spoločnosti
akceptovateľné (Spolkový ústavný súd Spolkovej republiky Nemecko z 15.12.1983, sp. zn. BVerfGE 65,
1 Volkszählungsurtel. In: Pl. ÚS ČR 42/11).

Účel úpravy podľa čl. 19 ods. 3 a podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy v rozsahu „údajov o osobe" možno vymedziť

a rozlíšiť tak, že predmetom ochrany podľa čl. 19 ods. 3 je ochrana osobných údajov a predmetom
ochrany podľa čl. 22 ods. 1 je poskytnutie štátnej záruky, že napr. pri štatistických zisťovaniach nedôjde
k nezákonnému nakladaniu s osobnými údajmi. Úpravou čl. 22 ods. 2 Ústavy sa vymedzuje okruh
subjektov, ktoré majú ústavnú povinnosť rešpektovať základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností, ako aj ochranu osobných údajov. Inak povedané, každý orgán

verejnej moci, ale aj každý subjekt súkromného práva je povinný správať sa tak, aby neporušil listové
tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností, tajomstvo správ podávaných telefónom
alebo telegrafom, alebo ochranu osobných údajov ( Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.
3 vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 441 a nasl.). Súčasťou ochrany súkromia je právo na ochranu
informácií prenášaných prostredníctvom rôznych telekomunikačných operátorov, preto každý adresát

týchto práv, ktorý komunikuje s inou osobou, má legitímne očakávanie, že obsah komunikácie zostane
dôverný a nesprístupnený tretím osobám. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva „telefonický hovor
nestráca svoj súkromný charakter tým, že sa jeho obsah týka alebo môže týkať verejného záujmu" (A.
v. Francúzsko z 23. novembra 1993. In: Čapek, J. Z rozhodnutí Evropského soudu a Evropské komise
pro lidské práva. (Ochrana soukromého a rodinnéh života, obydlí a korespondence).

Ochrana práva na súkromie môže byť obmedzená spôsobom a v prípadoch ustanovených zákonom
a v súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné základné právo alebo
slobodu jednotlivca. Univerzálnou normou ustanovujúcou všeobecné kritéria a predpoklady možného
obmedzenia základných práv a slobôd sú ustanovenia obsiahnuté v článku 13 ústavy. Z ich obsahu

vyplýva, že ústavodarca rozlišuje formálne i obsahovo medzi povinnosťami a medzami základných práv
a slobôd. Ukladanie povinností ústava limituje tým, že musia byť zachované základné práva. Orgán
verejnej moci môže obmedziť základné práva, ak koná vo verejnom záujme. K obmedzeniu osobnej
integrity a súkromia fyzických osôb tak zo strany verejnej moci môže dôjsť len celkom výnimočne, ak jeto v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ak nemožno účel sledovaný verejným záujmom dosiahnuť
inak a ak je to akceptovateľné z hľadiska zákonnej existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk
proti ľubovôli.

K obmedzeniu základných práv môže dôjsť aj v prípade kolízie. V prípade kolízie základných práv je
všeobecným testom riešenia kolízie zásada proporcionality. Pri kolízii základných práv a pri úvahe o
priorite jedného z nich je nevyhnutné skúmať, či boli využité všetky možnosti minimalizácie zásahu do
základného práva druhého. Pri riešení konfliktu základných práv treba rešpektovať princíp spravodlivej

rovnováhy, ktorý sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno z konfliktných
práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu. Princíp spravodlivej rovnováhy je súčasťou
opatrení slúžiacich pri obmedzovaní práva na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel"
obmedzovaného práva. Zásah do základného práva musí byť primeraný sledovanému legitímnemu
cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je potrebné zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má
obmedziť.

V prípade kolízie základných práv s verejným záujmom, respektíve s inými základnými právami treba
posudzovať účel takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom. Nevyhnutným predpokladom je
v tomto prípade predvídateľnosť a primeranosť zásahu, a to najmä vzhľadom na cieľ, ktorý má byť
dosiahnutý a na mieru obmedzenia základného práva. Pri používaní ustanovení o medziach základných

práv musí byť skúmaná ich podstata a zmysel s tým, že tieto ustanovenia nemôžu byť zneužité na iné
účely, než na aké boli ustanovené. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného
súdu SR, zásahy do práva na súkromie sa vykladajú v určitej logickej nadväznosti, resp. postupnosti.
Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva
na súkromie. Ak áno, treba skúmať kumulatívne splnenie troch základných kritérií, ktorými sú zásada

legality, zásada legitimity a zásada proporcionality takéhoto zásahu. Tieto kritériá sa posudzujú v určitej
postupnosti. Najskôr sa skúma, či zásah je legálny, zákonný, a teda má základ v zákone. V ďalšom sa
skúma,čijelegitímnyanakoniec,čijeproporcionálny.Aksadospejeknegatívnejodpovedipriniektorom
z týchto kritérií, ďalej sa v skúmaní problematiky nepokračuje.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že žalobca žiadal
sprístupniť informáciu týkajúcu sa prepisu telefonátu, ku ktorému malo dôjsť XX.X.XXXX medzi
vtedajším predsedom Najvyššieho súdu SR Z.. I. E. a G. N., sprievodnej informácie k tomuto prepisu
alebo zvukovému záznamu telefonátu a sprístupnenie identity osoby označenej v telefonáte ako „S.“.
Žalovaný žalobcovej žiadosti nevyhovel s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm.

d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože požadované informácie sa dotýkajú ochrany
osobnej integrity fyzickej osoby a rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky nedisponuje informáciou k identite osoby označenej v telefonáte ako
„S.“.

Žalobcanesúhlasilsprávnymposúdenímvecižalovanýmvzhľadomnaprincípprevažujúcehoverejného
záujmu v tomto prípade, kedy právo sudcu na ochranu súkromia pred právom verejnosti na informácie
ustupuje, keďže samotný obsah telefonátu je zdanlivo verejne známy z vyjadrení politikov a verejnosť
má právo, aby pravdivosť tvrdení politikov mohla konfrontovať s autentickými podkladmi.

Podľa názoru krajského súdu požadované informácie sa týkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby,
ide o zvukový záznam týkajúci sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy (§ 9 ods. 1 zákona
o slobodnom prístupe k informáciám), ktorý možno považovať za súčasť práva na súkromie dotknutej
osoby. Tiež požadované informácie týkajúce sa osobných údajov fyzickej osoby sú spracúvané v
informačnom systéme povinnej osoby - Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 zákona

o slobodnom prístupe k informáciám). Tieto požadované informácie možno sprístupniť len za podmienok
stanovených osobitným zákonom (v zmysle poznámky pod čiarou osobitným zákonom je zákon č.
428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov) alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
dotknutej osoby. Dotknutá osoba, teda Z.. I. E. žalovanému písomný súhlas na sprístupnenia zvukového
záznamu týkajúceho sa jeho osoby v zmysle ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobodnom prístupe k

informáciám neudelil.

Zo sprístupnenia sú samotným zákonom o slobode informácií vylúčené informácie, ktoré sa dotýkajú
osobnosti a súkromia fyzickej osoby a informácie, ktoré obsahujú osobné údaje fyzickej osoby.Špecifickú ochranu súkromia fyzickej osoby zabezpečuje zákon o ochrane osobných údajov. Zákonom
o ochrane osobných údajov sa ustanovuje ochrana osobných údajov fyzických osôb v súlade s článkami
19 ods. 3 a čl. 22 ústavy a článkom 8 ods. 1 Charty EÚ. Možno tiež uviesť, že týmto zákonom sa

konkretizuje tiež smernica č. 95/46/ES. Osobnými údajmi podľa ich vymedzenia v ust. § 3 zák. č.
428/2002 Z.z. sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takouto osobou
je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného
identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,
fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Tieto osobné údaje

boli do informačného systému prevádzkovateľa - povinnej osoby zhromaždené na účely uplatňovania
zákonom ustanovených práv a povinností vyplývajúcich pre Generálnu prokuratúru SR a generálneho
prokurátora SR a tieto možno spracúvať (teda aj sprístupňovať) len v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Osobné údaje o dotknutej osobe možno zásadne získať od inej osoby a spracúvať
v informačnom systéme len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. To neplatí,
ak poskytnutím osobných údajov o dotknutej osobe do informačného systému, iná osoba chráni

svoje zákonné práva alebo právom chránené záujmy, alebo oznamuje skutočnosti, ktoré odôvodňujú
uplatnenie právnej zodpovednosti dotknutej osoby, alebo sa osobné údaje spracúvajú na základe
osobitného zákona. Ten, kto takto osobné údaje spracúva, musí vedieť preukázať Úradu na ochranu
osobnýchúdajovSR,kedykoľveknajehožiadosť,žeichzískalvsúladesozákonomoochraneosobných
údajov (§ 7 ods. 5 zákona o slobodnom prístupe k informáciám).

Osobné údaje dotknutej osoby možno poskytnúť z informačného systému inej právnickej osoby, fyzickej
osobe, prípadne subjektu v cudzine len spolu s písomným dokladom o danom súhlase, ak tento
zákon takýto súhlas vyžaduje: ten, kto osobné údaje takto poskytuje, môže písomný doklad po danom
súhlase nahradiť písomným vyhlásením prevádzkovateľa o udelení súhlasu dotknutými osobami, ak

prevádzkovateľ vie preukázať, že písomný súhlas dotknutých osôb bol daný (§ 7 ods. 1 zákona o
slobodnom prístupe k informáciám).

V § 8-11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú uvedené prípady, kedy nie je možné
požadovanú informáciu sprístupniť, alebo je jej sprístupnenie potrebné obmedziť. Pojem „osobný údaj“

podľa zákona č. 428/2002 Z.z. v spojení s aplikáciou zákona o ZSI znamená, že údaje v rozsahu meno,
priezvisko, hodnosť a funkcia príslušníka Policajného zboru v zmysle definície uvedenej v § 3 zákona
č. 428/2002 Z.z., je potrebné považovať za osobné údaje. Na definíciu osobných údajov postačuje,
aby za splnenia daných podmienok bola osoba určiteľná. Určiteľnosť je taký stav, kedy na základe
jedného alebo viacerých údajov možno osobu identifikovať. Identifikácia sa realizuje prostredníctvom

konkrétnych charakteristických znakov, resp. identifikátorov, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej
osobe.Fyzickúosobujemožnépovažovaťzaurčenú,keďnazákladedostupnýchúdajovjejednoznačne
identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme.

Súd poukazuje, že ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácie o súkromí či zverejnenie verejných

osobných údajov, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona ZSI sprístupní len vtedy, ak to
ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby
(t.j. osoby, ktorej sa informácia týka). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť
požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu o súhlas. V
prípade, ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo, ak súhlas nie je

založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.

Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nárok na rešpektovanie súkromného života sa autenticky
redukuje v závislosti od toho, do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu
s verejným životom, pričom poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Bruggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko zo dňa 12.7.1977. Uvedené rozhodnutie sa
týka problematiky umelého prerušenia tehotenstva a komisia sa v ňom zmienila o práve na súkromie.
Podľa názoru súdu však informácie požadované oprávnenou osobou možno považovať za súčasť práva
na súkromie dotknutej osoby a podliehajú pod režim ustanovenia § 9 zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, nakoľko sa dotýkajú ochrany osobnej integrity fyzickej osoby a nárok na rešpektovanie

súkromného života nemožno automaticky redukovať z dôvodu, že dotknutá osoba je v kontakte s
verejným životom. V danom prípade podľa názoru súdu ide o kolíziu základných práv, kedy neboli
splnené podmienky obmedzenia základných práv v zmysle čl. 13 ústavy. Naviac je potrebné uviesť,
že informácie požadované oprávnenou osobou podliehajú aj pod režim ustanovenia § 11 zákona oslobodnom prístupe k informáciám, nakoľko sa dotýkajú rozhodovacej činnosti orgánov činných v
trestnom konaní. Požadovaná informácia bola získaná v rámci trestného konania, v ktorom pôvodne
konal vyšetrovateľ Policajného zboru a predmetnú vec dozorovala Krajská prokuratúra Prešov. Súd ďalej

zistil, že Generálna prokuratúra SR nedisponuje informáciou k identite osoby označenej v telefonáte ako
„S.“, a preto túto informáciu ani nemohol sprístupniť, keďže ňou nedisponuje.

Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že žiadané údaje nespĺňajú ani definičné kritérium osobných
údajov v zmysle ust. § 3 zák. č. 28/2002 Z.z., nakoľko nejde o informácie týkajúce sa fyzickej osoby,

ale ide o informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR II.
44/00 zo 5.1.2001. V uvedenom náleze sa Ústavný súd zaoberal podnetom účastníka, ktorý namietal
porušenie základného práva na informácie (čl. 26 ) a to pri zhotovovaní fotodokumentácie z petičnej
akcie. Účastník súdneho sporu totiž v rámci realizácie petičnej akcie, t. j. pri realizácii svojho petičného
práva vyhotovoval fotodokumentáciu zamestnancov mestskej polície, ktorí sa rozhodli zakročiť a
zakázať petičnú akciu. Zamestnanci mestskej polície teda v rámci výkonu svojich právomocí zakázali

petičnú akciu a zároveň účastníkovi konania zakázali zhotovovať obrazové záznamy z ich konania, t. j.
zo zásahu mestskej polície voči petičnej akcii. Ústavný súd v tomto prípade uviedol, že došlo k zásahu
do práva na informácie a dospel k záveru, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí (a v dôsledku
toho) strpieť zvýšenú kontrolu k verejnosti nad takouto svojou činnosťou. Aj pri výkone základných
práv podľa článku 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom

sa informácie získavajú, vrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. čl. 19 ústavy. Ak by preto v dôsledku
výkonu základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý postihnutý má právo sa
brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených v § 13 Občianskeho

zákonníka. Toto právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak
sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo k neoprávnenému
zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16 a čl.19 ústavy, nakoľko ich
postavenie ako verejných činiteľov ich nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne
trestnoprávnej ochrany svojej osobnosti. Podľa právneho názoru Ústavného súdu za súčasť základného

práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u
verejného činiteľa - zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej
právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu osobnosti patria zásadne
otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej
povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o

diametrálne odlišné otázky verejnej a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať
za súčasť ich základného práva na súkromie. Podľa názoru súdu z uvedeného nálezu je zrejmé, že
je potrebné rozlišovať výkon ústavných a zákonných právomocí verejných činiteľoch na verejnosti a
následne ich súkromný život a právo na súkromie. Je nesporné, že obsah súkromného telefonického
rozhovoru nie je výkonom ústavných a zákonných právomocí verejného činiteľa na verejnosti, a teda

nie je možné dospieť k záveru, že by uvedený nález Ústavného súdu bolo možné aplikovať na skutkový
stav v prejednávanej veci.

Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 11. marca 1999, sp. zn. PL. ÚS 15/98, podľa
ktorého v súlade s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný“ je v demokratickej spoločnosti

možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.
Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť
nemožno. Uvedený nález sa týka ústavnosti zákona o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa názoru súdu právne závery Ústavného súdu SR v danom prípade paušálne aplikovať nemožno,
pretože nevyhnutnosť v tomto smere nie je smerodajným dôvodom pre obmedzenie základného práva

na súkromie.

Na námietku žalovaného, že žalobca žalovaného zle v žalobe označil, to znamená, že žalovaný nie
je pasívne legitimovaný, súd uvádza, že v správnom súdnictve toho, kto je žalovaným, určuje zákon
(§ 250 ods. 4 OSP). Žalovaným pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je

správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, t.j. správny orgán, ktorý rozhodol v správnom konaní
o odvolaní alebo o rozklade a pokiaľ príslušný zákon riadny opravný prostriedok nepripúšťa, buď je
to správny orgán, ktorý rozhodol v prvom a súčasne aj v poslednom stupni. Pri ústredných orgánoch
štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele (minister,predseda, vedúci). Napríklad ministerstvo je centralizovaným a monokratickým orgánom štátnej správy,
na čele ktorého stojí minister menovaný prezidentom na návrh predsedu vlády. Právnu subjektivitu
má ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z.).

Minister nie je sám o sebe správnym orgánom, ale osobou stojacou v čele tohto správneho orgánu. Pri
rozhodovaní o rozklade rozhodovanie v prvom aj druhom stupni správneho konania zostáva na úrovni
správneho orgánu toho istého stupňa; ide vlastne o osobitý prípad opravy vlastného rozhodnutia (k tomu
pozri napríklad nález Prvorepublikového Najvyššieho správneho súdu zo dňa 23.10.1947 č. 302/46-7
publikovaný v Bohuslavovej zbierke nálezov Najvyššieho správneho súdu vo veciach administratívnych

pod č. BOH.A 1729/49 30296, podľa ktorého „ministerstvo je úradom predstavujúcim súhrn osobných
a vecných prostriedkov organizovaných do jedného celku za účelom výkonu určitého vymedzeného
úseku verejnej správy“). Na zodpovedajúce zákonu sa považuje žaloba, ktorá smeruje proti ministerstvu
(resp. inému orgánu verejnej správy), ale správne sa domáha zrušenia rozhodnutia ministra (predsedu,
vedúceho úradu a podobne). Označenie žalovaného nie je potrebné meniť ani dopĺňať, ak v žalobe
označený správny orgán je v tejto veci pasívne legitimovanou osobou. Podľa ustálenej súdnej praxe,

žalovaným je orgán štátnej správy, aj keď rozhodnutie v druhom stupni, (ktoré je napadnuté žalobou),
vydala osoba, ktorá stojí na jeho čele (k tomu pozri napríklad rozsudok NSSR sp.zn. 8Sžo 6/2010), preto
táto námietka žalovaného nebola opodstatnená.

V predmetnej veci žalobca tiež žiadal, aby súd podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie

a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy SR, ak by súd dospel k záveru, že ustanovenie § 10 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o
slobodnomprístupekinformáciáma§3zák.č.428/2002Z.z.nemožnoanivzmyslečl.152ods.4Ústavy
SR (a v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 15/98) vykladať ústavne konformným
spôsobom.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Súd požiadavke žalobcu, aby súd postúpil vec na rozhodnutie o ním predložených otázkach Ústavnému
súdu nevyhovel. Ustanovenie § 109 OSP dáva súdu fakultatívnu možnosť a nie povinnosť prerušiť
konanie a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Najvyšší súd Slovenskej republiky v

uznesení sp. zn. 4 Sžo/36/2012 zo dňa 18. septembra 2012 zaujal stanovisko k danej problematike, keď
uviedol, že „Ústavný súd judikoval, že pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa
týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o
súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania.

Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo medzinárodnými
dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí
prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o
osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil
poštára" s ústavným súdom. (uznesenie Ústavného súdu, spisová značka III. ÚS 99/08 z 1. apríla 2008,

tiež uznesenie ústavného súdu spisová značka II. ÚS 420/2010 zo 6. októbra 2010)“. V tomto štádiu
konania súd nepovažoval za potrebné potupovať v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Naviac je
potrebné uviesť, že Nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/2009 nebolo vyhovené návrhu Krajského
súdu v Bratislave na začatie konania podľa článku 125 ods. 1 písm. a) a článku 144 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám s čl.

1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods.
4 Ústavy slovenskej republiky. V predmetnom náleze Ústavný súd vyslovil, že účel sledujúci realizáciu
základného práva na informácie je s ohľadom na svoju ústavnú relevanciu spôsobilý odôvodniť zásah do
základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy SR aj v prípade, ak ústavodarca neustanovil
osobitné dôvody obmedzenia týchto základných práv. Obmedzenie základných práv podľa čl. 19 ods. 3

a čl. 22 ods. 1 ústavy však predpokladá, že v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy musí k takémuto obmedzeniu
dôjsť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom. Musí ísť o taký dôvod obmedzenia základného
práva, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú máobmedzované základné právo. V zásade ním bude iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený
verejný záujem.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a z predloženej písomnej dokumentácie
žalovaného a z uvedených skutočností, po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v medziach žaloby Krajský súd v Bratislave mal za preukázané, že rozhodnutie žalovaného
bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie rozhodnutia
žalovaného, žalobu preto zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi
ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Bratislave, písomne, dvojmo.

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam;
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.