Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 19, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Sa/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201103
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017201103.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: J. B. B., M..

XX.XX.XXXX, Š. U.Í. I. D., bez dokladov totožnosti, trvale bytom A., I., toho času umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpený Centrom právnej pomoci,
Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3,
040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina,
Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe zo dňa 29.11.2017 o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-132-014/2017- AV zo dňa 15.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ
Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, č. PPZ-HCP-BB7-132-014/2017- AV zo dňa 15.11.2017 týkajúce
sa žalobcu J. B. B., M.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I. D., bez dokladov totožnosti, trvale bytom
A., I., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca J. B. B., nar. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený

zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 29.11.2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-BB7-132-014/2017 - AV zo dňa 15.11.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň navrhol, aby bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia ako aj maloletého
dieťaťa T. B. I., M.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I. D., trvale bytom ako žalobca a žalovaný bol
zaviazanýuhradiťžalobcovi trovykonania.Snapadnutýmrozhodnutímžalovanéhonesúhlasilzdôvodu,

že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia a rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné.

2. V žalobe uviedol, že spolu s ním sa na základe samostatného rozhodnutia žalovaného v zariadení
precudzincov nachádzaajjeho maloletýbratranec T.B.I.M..XX.XX.XXXXanazákladesamostatného
rozhodnutia o zaistení aj sestra maloletého M. B. I., M.. XX.XX.XXXX.

3. V odôvodnení správnej žaloby ďalej uviedol, že zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
žalovaný považoval maloletého bratranca žalobcu za osobu zúčastnenú v konaní o zaistení,
vo výroku napadnutého rozhodnutia však neidentifikoval maloleté dieťa ako osobu, ktorá má byť
týmto rozhodnutím zaistená a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je žiadna právnaúvaha žalovaného ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého.
V napadnutom rozhodnutí teda chýba samotný výrok o umiestnení, respektíve zaistení maloletého
cudzinca v zariadení pre cudzincov spolu so žalobcom, teda maloletý sa v zaistení nachádza

bez právneho titulu. Pojem použitý žalovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia „spolu s rodinným
príslušníkom“ je vágny a neurčitý, nakoľko rodinným príslušníkom žalobcu môže byť aj jeho
dieťa, manžel, či iný blízky príbuzný. Zdôraznil, že absencia takéto výroku spôsobuje neurčitosť a
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax
Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach.

4. Rovnako namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a článkom 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj s článkom 13 a bodom 20
úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé,
že žalovaný sa nevyporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí,
ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov, ako aj nariadením Dublin III. Vzhľadom

k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobcu a maloletého
dieťaťa, postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby a bolo teda povinnosťou
žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia
zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiada. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil,
vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a svojim postupom zároveň

nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
„ESĽP“), v zmysle ktorej by deti nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú
zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, ako aj ESĽP a zdôrazňoval obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania
rodín s maloletými deťmi (napríklad vo veci L. a ďalší proti Belgicku, rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 10Szak/11/2016 zo 17.10.2016, 10Sza/12/2016 zo 14.06.2016 a 1Szak/14/2016 zo 04.11.2016).
Doplnila, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom, či
súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie
nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl v inej
krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie

centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (článok 28
ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (odporúčanie Rady ministrov
REC(2003)5 zo 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom
preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.

5. Pokiaľ sa týka ďalšej námietky zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podčiarkol povinnosť
policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania
odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Najvyšší súd
poukazoval na článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle § 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.
Teda ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným spôsobom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do

iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania
je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Szak/19/2016 z 03.01.2017, sp. zn.
1Szak/1/2017z24.01.2017).VzhľadomnarozhodovaciučinnosťNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

mala za to, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení v predmetnej veci nielen poukazovať na
právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale
mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami
v dožiadanom členskom štáte, t. j. Rumunsku. Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil
skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Rovnako v zmysle

konštantnej judikatúry bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine kam má
byť žalobkyňa transferovaná a dostatočne ustáliť, či je dožiadaná členská krajina schopná a ochotná
žalobcu prevziať (rozsudok sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.01.2017).6. Žalobca zdôraznil, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci
vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. O to väčšmi tak mal spraviť,
keďže sa v prejednávanej veci jedná o zaistenie a následný tzv. dublinský transfer osoby spolu s

maloletým dieťaťom. Bol povinný zisťovať aktuálne správy o krajine do ktorej má byť štátny príslušník
tretej krajiny vrátený, resp. odovzdaný bez ohľadu na to, či sa jedná o výkon administratívneho
vyhostenia, odovzdanie v zmysle Dublinského nariadenia III, prípadne inú formu odsunu z územia SR. Z
napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia,
že by transferom žalobcu a maloletého dieťaťa na územie Rumunska nedošlo k porušeniu článku 3

Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný preto nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä
tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu a maloletého dieťaťa do
Rumunskasohľadomnapotrebudodržiavaniačlánku3Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd. Členský štát nemožno považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť
cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia v oblasti
prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl. Považoval preto napadnuté rozhodnutie žalovaného

za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti
dublinského transferu žalobcu a maloletých detí do Rumunska a teda účelnosti jeho zaistenia, ako aj
z dôvodu absencie zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích
podmienok v Rumunsku.

7. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-132-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017 podľa
§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu na základe oznámeného a začatého konania
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu spolu s rodinným
príslušníkom (ďalej „účastník konania“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa

osobitného predpisu.

8. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle
Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátuzodpovednéhozaposúdeniežiadostiomedzinárodnúochranupodanejštátnympríslušníkomtretej

krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie
III“) najdlhšie však do 27.12.2017. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o ich umiestnení v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).

9. V záhlaví rozhodnutia žalovaný uviedol, že J. B. B. je účastníkom konania a konania je zúčastnený

aj maloletý cudzinec, ktorý je účastníkovi konania zverený - B. I. T., M.. XX.XX.XXXX štátny príslušník
Iraku, bez cestovného dokladu.

10. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 14.11.2017 boli príslušníkmi Národnej
jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred zadržané dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami, v

ktorých bolo zistené, že sa nachádza 80 štátnych príslušníkov Iraku a Iránu smerujúcich do Nemecka.
Totožnosť účastníka konania bola zistená zo Zápisnice o podaní vyjadrenia, kde tento čestne vyhlásil
svoje údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Následne lustráciou bolo zistené, že nemá na území SR
udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež
niejevsúčasnostižiadateľomoudelenieazylunaúzemíSlovenskejrepubliky.Zinformačnýchsystémov

MIGRA(EURODAC)bolazistenápozitívnazhoda,stým,že akožiadateľaoazyl zaevidovala účastníka
konania Nemecká spolková republika, neskôr Grécko a naposledy Rumunská republika. Totožnosť a
azylové konanie v Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného
systému, pričom bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o
azylnaichúzemí. Dňa15.11.2017bolopísomnekontaktovanéDublinskéstrediskoSlovenskejrepubliky

z dôvodu prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s
prípadom účastníka konania.

11. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu,
že nedisponuje fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho

oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iránu, ktorý nie je oslobodený od vízovej
povinnosti. Na základe zistenia, že požiadal prvotne o udelenie štatútu azylanta na území Rumunskej
republike príslušný správny orgán SR začal konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu keďže Rumunská republika je príslušná na konanie o jeho žiadostio udelenie azylu. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej
krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Tento sa mal zdržiavať na území
Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie

iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Rumunská republika, ako zodpovedný štát, je povinná
v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej
krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v
inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
Nevyhnutnýmpodkladomprezaistenieaprevydanierozhodnutiaozaistenívzmysle§88ods.1písm.c)

zákona o pobyte cudzincov je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia
III a skutočnosť, že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas
konania o azyle sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie
štátu v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol
zadržaný v úkryte nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene
vycestoval do inej krajiny bez oprávnenia.

12. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný
odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za
pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní,
ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii

počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj
neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke.

13. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského

nariadenia III stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 26.12.2017, pričom táto doba je podľa správnej
úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných
náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovenú dĺžku zaistenia
ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a
riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde

požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu
k riešeniu.

14. Doplnil, že správny orgán na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že Rumunská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny

štát, členský štát Európskej únie, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody. Doplnil, že sa zaoberal
rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku
rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže
žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území Nemeckej spolkovej republiky, Gréckej republiky a
Rumunskej republiky. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a

to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného
predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na územie členského štátu Únie.

15. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy

alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol
o jeho zaistení z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy,
existuje značné riziko úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať
a skrývať a tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii
výkonu v zmysle Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia

prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať
na správnom orgáne o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho
nelegálnom pobyte a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na
ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné
štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.

16. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.12.2017 navrhol, aby sa správny súd stotožnil
s napadnutým rozhodnutím a v plnom rozsahu ho potvrdil. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol vpreskúmavanom rozhodnutí a doplnil, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nedostatočne zistil skutkový
stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko lustráciou v informačných

systémoch bolo zistené, že účastník konania na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný resp. tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o
udelenie azylu na území SR, pričom bola na základe odtlačkov prstov zistená pozitívna zhoda v systéme
Migra (Eurodac) s Rumunskou republikou a konaním o azyle, ktorá aj zaevidovala účastníka konania
ako žiadateľa o azyl na ich území. Preto bolo aj začaté konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo

výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Rumunská republika je príslušná na konanie o jeho
žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika ako zodpovedný štát je povinná v zmysle čl. 18 ods.
1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť účastníka konania. Konštatoval, že účastník konania
je osobou, u ktorej existuje značné riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, vyjadrenia
účastníka konania v zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádza) a nezaistením by hrozilo, že bude
zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je

potrebné ho mať k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Dodal, že na
základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že Rumunská
republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny štát, členský štát EÚ, ktorý plne
rešpektuje ľudské práva a slobody. K námietke, že neuznal dostatok informácii ohľadom krajiny, do ktorej
má byť odovzdaný uviedol, že vychádzal z verejne dostupných rozsudkov krajských súdov, resp. NS

SR a aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR. V týchto sa uvádza, že Rumunská republika funguje
ako plnohodnotný partner, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho vyplývajú
rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a je to členský štát, ktorého príslušný správny orgán
potvrdilsvojuzodpovednosťzaposúdeniežiadostioudelenieazyluúčastníkovikonaniaavyslovilsúhlas
s jeho odovzdaním na svoje územie. Migračný úrad uvádza, že vzhľadom na všeobecnú povinnosť

členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku faktu, že právo EU zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej
domnienky, že členský štát, ktorý je na základe čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia III určený ako
zodpovedný automatický dodržiava základné práva EÚ, zaoberal sa situáciou v azylových a detekčných
zariadeniachvRumunsku.Migračnýúraddôkladnepreskúmal,čipodmienkyvrumunskýchtáborochpre
cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi

o azyl, nachádzajúcimi sa v Rumunsku. Taktiež preveruje informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový
podporný úrad, ktorý podľa dostupných informácií zintenzívnil podporu Rumunska a taktiež preveroval
aj aktuálne informácie od UNHCR, kde nezistil zo strany Rumunska žiadne pochybenia. Záverom dodal,
že zaistenie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom k výkonu odovzdania účastníka
konania na územie Rumunska priamo slúži inštitút zaistenia, aby mohol byť po preštudovaní podporných

dokumentov orgánom Rumunska odovzdaný.

17. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovanéhoakoajkonanie,ktorémupredchádzalo nanariadenom pojednávaní podľa ust.§206anasl.

SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná, preto rozhodnutie
žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu a jeho maloletého bratranca
zo zaistenia.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

19. K poznámke 85/ je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za

posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

20. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny

príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.21. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas

zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

22. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

24. Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených

právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

25. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom - zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

26. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu.

27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

28. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

29. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

30.Podľačlánku3bod1Dohovoruoprávachdieťaťa,záujemdieťaťamusíbyť prvoradýmhľadiskompri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

31. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
zautečenca, nechuž jev sprievodesvojich rodičov,iných osôb,alebobezsprievodu,dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými

stranami.

32. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, v súlade s Dohovorom Organizácie
Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by
členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri

posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny
rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej
osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu
mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.33. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo

podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

35. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo

dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

36. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho
práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.

37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

38. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

39. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

41. Predmetom konania v tejto veci bolo preskúmanie zákonnosti postupu ako aj rozhodnutia

žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-132-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu na základe oznámeného a začatého konania
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu spolu s rodinným
príslušníkom na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa §
88ods.4 zákonaopobytecudzincov stanovildĺžkudobyzaisteniadoodovzdaniavzmysleDublinského

nariadenia III, najdlhšie však do 27.12.2017 s tým, že ich umiestil v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov v Sečovciach.

42. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom

prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

43. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Rumunskej republiky ( predtým na území Nemeckej spolkovej republiky a Gréckej republiky, v oboch
prípadoch v roku 2009, správny orgán v rozhodnutí neuviedol, aký bola výsledok týchto azylovýchkonaní), pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 15.11.2017 Dublinskému stredisku ako
dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

44. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených

v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Nemecká
spolková republika, neskôr Grécka republika a napokon Rumunská republika. Mal sa teda zdržiavať
počas azylovej procedúry na území štátu, kde požiadal o azyl, a nemal opustiť jeho územie a vycestovať
na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.

45. V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a
k danému sa viažucej žalobnej námietky - absencia výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v
súčasnosti nachádza spolu so žalobcom v ÚPZC Sečovce.

46. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že J. B. B., M.. XX.XX.XXXX bol účastníkom

konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako žalobca, keďže voči rozhodnutiu žalovaného
podal správnu žalobu. V hlavičke napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol okrem žalobcu aj osobu -
B. I. T., M.. XX.XX.XXXX, Š. U. I. D., označený ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorý bol zverený
účastníkovi konania. Postavenie tejto osoby a ani to, na základe akých skutočností bol maloletý zverený
účastníkovi konania, keďže nejde o jeho potomka, ale tento je zrejme jeho bratrancom, žalovaný ďalej

vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza.

47. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však žalovaný uviedol, že zaisťuje žalobcu (s uvedením mena
a priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti) bez uvedenia, že zaisťuje aj maloletého Súd má
za to, že maloletý ( zastúpený zákonom predpísaným spôsobom) mal v konaní pred žalovaným mať

postavenie účastníka konania, resp. (v prípade splnenia zákonom stanovených dôvodov) postavenie
zúčastnenej osoby zastúpenej žalobcom.

48. Podľa názoru súdu námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletého
dieťaťa - bratranca žalobcu je dôvodná. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj

zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3
Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok
každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého
rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne
ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom

rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť
rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia
týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne
musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval

identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré
výslovneuvádza,že„Policajtjeoprávnenýzaistiťštátnehopríslušníkatretejkrajiny...“.Aksamáúčastník
tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.

49. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný za použitia v ňom citovaných právnych

ustanovení zaistil účastníka konania - J. B. B., M.. XX.XX.XXXX, ktorý bol vo výroku napadnutého
rozhodnutia dostatočne identifikovany, z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby spolu
s ním bol zaistený aj maloletý T. B. I., M.. XX.XX.XXXX, teda výroku rozhodnutia žalovaného teda nie
je vôbec zrejmé, kto okrem žalobcu mal byť, či bol spolu so žalobcom zaistený a následne spolu s ním
umiestnený do ÚPZC Sečovce. Samotné označenie : „spolu s rodinným príslušníkom“ je podľa názoru

súdu nedostatočné, nekonkrétne a teda ani nevykonateľné. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť
ani to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnený maloletý cudzinec,
ktorý je účastníkovi konania zverený, keď žalovaný naviac v rozhodnutí neodôvodnil, na základe akých
konkrétnych právnych skutočností priznal maloletému postavenie osoby zverenej žalobcovi.51. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovaný zaistil riadne
identifikovaného žalobcu, pokiaľ sa týka zaistenia jeho rodinného príslušníka, tohto žiadnym spôsobom

neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a
z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše sa žalovaný existenciou maloletého bratranca žalobcu
nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia.

52. K námietke žalobcu poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín

cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje za
dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody
a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.

53. Pokiaľ sa týka danej žalobnej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016.

54. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem
dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na
posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo
rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne

pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení
by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený
systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP,
ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo
veciachzaisteniamaloletýchcudzincovnajmätých,ktorísúvsprievode rodičovopakovanekonštatovala

porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa
názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom
do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré
sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí
sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými

dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd (kasačný súd) považoval
za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to,
že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi),
ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na
rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku

sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci L. L. J. B. L. v. Belgicko (sťažnosť
č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci L. i. v. Belgicko (č. 41442/07).

55. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako
dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov

aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletého cudzinca neprihliadal, vec
z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.

56. V závere správny súd dodáva, že pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením,

respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim
akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a
vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom
odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu
a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte

cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

57. Vzhľadom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok sa súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zaoberal iba týmito žalobnými námietkami a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho

poriadkuazdôvodovuvedenýchv§191ods.1písm.c),d)ag)Správnehosúdnehoporiadkunapadnuté
rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-117-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017 zrušil.58. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému,
aby žalobca J. B. B., M.. XX.XX.XXXX ako aj maloletý T. B. I., M.. XX.XX.XXXX boli bezodkladne
prepustení zo zaistenia.

59.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§167Správnehosúdnehoporiadkutak,žepriznalichnáhradu
žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( § 175 ods. 2
SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.