Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200337
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu N. I. U. - Z., so sídlom J. XXX/X,
I., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti A. S. J.,
bytom R. XX/XX, J., N. republika, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-
X/XXXX-BA zo dňa 18. decembra 2013 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 18.12.2013 žalovaná podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočka J. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa
09.09.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie
žalobcu zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán

príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol, že pánovi A. S. J., nar. XX.XX.XXXX
nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa - žalobcu od 01.07.2011 podľa slovenskej
legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
uviedol, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový a právny stav veci, nevysporiadal
sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, a preto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok relevantných dôvodov.
Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. I. písm. a/, čl. 11 bod 3 písm. a/ a čl. 13 bod 3 základného nariadenia
(ES) č. 883/2004. Ďalej citoval § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona a §
5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Napadnuté rozhodnutie považoval za
nezákonné z dôvodu, že nebolo vydané v lehote určenej v § 210 ods. 2 zákona. Taktiež z dôvodu,
že rozhodnutie porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a javí sa, že ide o diskriminačný postup
Sociálnej poisťovne voči občanom N. republiky. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné z dôvodov,

že prvostupňový správny orgán rozhodol o nevzniknutí sociálneho poistenia od roku 2011 na základe
kontroly vykonanej v marci 2013. Namietal, že vykonaná kontrola zo strany Sociálnej poisťovne
ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnanca je nezákonná, pretože do kompetencie Sociálnej
poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má lenInšpektorát práce. Pri kontrole boli predložené doklady súvisiace s dohodnutým druhom práce, ktoré
bez akýchkoľvek pochybností preukazujú výkon závislej práce pre zamestnávateľa. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je jasné, na základe ktorých podkladov bol prijatý záver, že zamestnanec

reálne v Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva
povinnosť zamestnávateľa mať v mieste podnikania zriadenú kanceláriu, viesť záznamy o pracovných
rokovaniach, záznamy o prideľovaní prác zamestnancom a ani zákaz spracovania personálnej a
mzdovej agendy zamestnancov externým subjektom. Argument o nemožnosti určenia miesta
výkonu práce zamestnancov neobstojí, pretože v súlade s pracovnou zmluvou je dohodnutým miestom

výkonu práce adresa miesta podnikania zamestnávateľa. Ak zamestnanec vykonáva prácu mimo miesta
v Slovenskej republike, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného pomeru.
V Sociálnej poisťovni je riadne registrovaný ako zamestnávateľ s prideleným identifikačným číslom a
zamestnáva množstvo zamestnancov. Navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolací orgán zmenil tak,
že zamestnancovi za rozhodné obdobie sociálne poistenie vzniklo.

Konštatovala, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj pánovi A. S. J., ktorý podľa § 173 ods. 1
zákona sa tiež považuje za účastníka konania. A. S. J. odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu nepodal.

Ďalej uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k

záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust.
§ 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19
ods. 1 zákona.

S poukázaním na citované ustanovenia dôvodila, že pán A. S. J. bol vedený v Registri poistencov

Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa - žalobcu od 01.07.2011. Žalobca vykonáva
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia v živnostenskom oprávnení sp.č. V.-C/XXXX/XXXXX-
XXXXX zo dňa 26.05.2011. V živnostenskom registri je zapísaný pod číslom XXX-XXXXX, s miestom
podnikania XXX XX I., J. XXX/X (do 20.05.2XX3 - XXX 01 J. - S., N. XX). V registri zamestnávateľov
je žalobca vedený od 01.06.2011.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo
dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších

zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým

sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,
resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v čl. 13

ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých
členských štátoch.

Citovala čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnúčasť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju
zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných
členských štátoch, alebo

b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto
podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva
podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

Citovala ďalej čl. 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť

ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s čl. 13 (1) základného nariadenia.

Uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť

uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho
vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti
podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl.
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste

bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl.
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa

uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS C., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov

zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc N. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v N. republike. V súvislosti
s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS C. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností

na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na uplatnenie
určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce
oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

Dôvodila, že prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu u žalobcu so zameraním na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Jedným z rozhodujúcich
faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené
vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii,

Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej
únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré
sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch

nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského
štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo
miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a v iných nariadeniach Európskej únieexistuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania
podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora v prípade Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, ktorý vypracoval
termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné

faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,
sa môžu zohľadniť tiež.

Vyššie uvedené kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo

alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto,
kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s
klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú
hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod. Ak zamestnávateľ

nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Ďalej dôvodila, že v rámci vykonanej osobnej kontroly prvostupňový správny orgán zistil, že v
registrovanom sídle zamestnávateľa - žalobcu, t.j. N. XX, J. (podľa výpisu zo Živnostenského registra

miesto podnikania XXX XX J. - S., N. XX, sa dňom 20.05.2013 mení na adresu I., J. XXX/X), sa
nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Dňa 06.03.2013 sa pred prvostupňový správny
orgán osobne dostavil X.. K. O. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol
súčinnosťprizisťovaníúdajovožalobcovi.Ovýsledkukontrolybolspísanýzáznamč.XXXXX-X/XXXXX-
KEM zo dňa 06.03.2013, ktorý bol podpísaný všetkými zúčastnenými osobami. Prvostupňový správny

orgán vykonanou kontrolou zistil, že skutočná adresa žalobcu je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia
žalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby X.. K. O. sa konajú na adrese P. XXX, I.
(hotelW.).Nauvedenejadresesanachádzakanceláriasplnomocnenéhovedúcehopodnikuzahraničnej
osoby X.. K. O.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky,
faktúry sa uchovávajú na adrese tohto splnomocnenca. Predmetom činnosti je doručovanie letákov

podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska
N. L. XXB, N. republika. Práce sú prideľované žalobcom ústnou formou, t.j. osloví potrebný počet
zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia.
Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia
žalobcu práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Z výsledkov kontroly vyplýva, že

sídlo spoločnosti žalobcu ako zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa
základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Uviedla, že kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej
na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností,

ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia
základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento
účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. Sociálna poisťovňa.

Na základe uvedených skutočností žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na
území Slovenskej republiky nevzniklo od 01.07.2011 podľa slovenskej legislatívy. Konanie vo veciach
sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasledujúcich ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku,

prerušeniaazánikusociálnehopoisteniavspornýchprípadochjenedávkovýmkonaním,ktorévzhľadom
na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Konanie bolo začaté z podnetu prvostupňového správneho orgánu a začalo dňom vydania napadnutéhorozhodnutia. Preto je toho názoru, že ust. § 210 ods. 2 zákona v znení zákona č. 677/2006 Z.z. bolo
dodržané.

Poukázala na ust. § 185 ods. 4 zákona, podľa ktorého konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto
je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký názor vyslovil aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Týmto postupom nebolo dotknuté právo žalobcu
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom vzhľadom na to, že relevantné dôkazy
na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by
sa na základe dôkazov a vyjadrení žalobcu predložených v rámci odvolacieho konania preukázala
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal, mal možnosť podľa § 217 ods. 1 zákona napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým

rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie
je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania,
ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré
dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne

a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba
vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Na účely kontroly
sú zamestnanci kontroly oprávnení od kontrolovaného subjektu vyžadovať všetky podklady potrebné na
zistenie skutočného stavu veci. Dokladmi preukazujúcimi reálny výkon práce zamestnanca na určenom

mieste v určený deň sú napr. vyúčtovanie cestových nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by
bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z týchto skutočností vyplýva, že
kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, pokiaľ je zameraná na
preverovanie dokladov, je možné vykonať aj spätne.

V závere dôvodila, že Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri
poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým
fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným
inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia v spojení s
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, v ktorej uviedol, že na území Slovenskej republiky
vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má
registrovaný status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti
zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s

právnym poriadkom Slovenskej republiky. Voči svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť, o platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákona“). Sociálna poisťovňa, pobočka J. ako prvostupňový správny orgán a organizačná zložka
žalovanej rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 09.09.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm.

a/ a § 210 ods. 1 zákona o tom, že jeho zamestnancovi A. S. J. nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.07.2011 podľa
slovenskej legislatívy, a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol preukázaný reálny
výkon práce tohto zamestnanca na území Slovenskej republiky, nemá v mieste podnikania zriadenú
kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie,

v ktorom poukázal na nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly. Žalovaná o
jeho odvolaní rozhodla napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietla a potvrdila rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu z dôvodu, že nespĺňa základné kritéria podstatnej podmienky -
registrované sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike vyžadované pre rozhodnutie o

tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní, teda že pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov bude uplatniteľnou legislatívou podľa základného nariadenia právny poriadok Slovenskej
republiky.Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. I písm. a/, čl. 11 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 základného nariadenia, § 11
ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z.

Uviedol, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu, ktoré považuje za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany EÚ by v
každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp
zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky
správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi,

ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria
tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať
spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu
práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť
správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez
zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany

žalovanej dodržané.

Akodôvodnezákonnostinapadnutéhorozhodnutiauvádza,ževydanímtohtorozhodnutiabolaporušená
zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu
arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom

dokazovaniavprvostupňovomkonaníanebolisúčasťouzistenéhoskutkovéhostavu.Nevysporiadalasa
s jeho argumentáciou uvedenou v jeho odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného
skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát až žalovanou v
napadnutom rozhodnutí. V tomto prípade jemu, aj jeho zamestnancovi bolo odňaté právo brániť sa proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát

na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup
zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, pretože správny orgán uviedol dôvody o skutočnosti
v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne ak nie je zrejmé, či boli dôkazy
vykonané.

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom informuje žalovaná
príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších
vybranýchzamestnávateľovnepodliehajúslovenskýmprávnympredpisomaotom,ževprípadepodania
odvolania tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo

strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu jej rozhodnutí a rozhodnutí jej
organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci a ďalší označení zamestnávatelia nepodliehajú
slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav, jeho argumentáciu
a argumentáciu ďalších zamestnávateľov. Zaškatuľkovala ho ako zamestnávateľa do kategórie tzv.
schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva,

že nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká.

Namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1
a 2 zákona, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky
(registračného listu) zamestnanca v roku 2011. V tomto smere je zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so

zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú vykonala
žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takomto prípade by bolo rozhodnutie vydané po
zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo
doručenie rozhodnutia, je absolútne arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej
veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Lehotu bolo možné predĺžiť iba z

dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu
možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná taktiež rozhodla po uplynutí lehoty, preto
je toho názoru, že rozhodnutia sú nezákonné.

Poukázal na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovanej došlo

k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Okrem zamestnancov - občanov z N. republiky
zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok
prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol
o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov Al. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľnýmzamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä
občanom N. republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie bol jednotne zistený skutkový
stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie

je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia ZUS vydal rozhodnutie,
ktorým predbežne deklaroval, že jeho zamestnanec podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa čl.
13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla
o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve

na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS.

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považoval za nepreskúmateľné z dôvodu, že tento
rozhodol o zániku sociálneho poistenia spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto
kontrole nebolo možné objektívne zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a
o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným

podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

Namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti
zamestnancov bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola
výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má iba Inšpektorát práce, ktorý priamo

na podnet žalovanej vykonal u neho kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Za tejto situácie bol prvostupňový správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný
ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie. V priebehu kontroly, ktorú u neho
vykonal prvostupňový správny orgán, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné
páskyaevidenciudochádzkyzamestnancov,čobezakýchkoľvekpochybnostípreukazujevýkonzávislej

práce zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na to, že v lete
2012 vykonal prvostupňový správny orgán u neho organizačná zložka žalovanej u neho kontrolu a neboli
zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta
podnikania v Slovenskej republike.

Citoval podstatné časti Praktickej príručky - Právne predpisy, na ktorú sa žalovaná v napadnutom
rozhodnutí odvoláva a ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Z tejto praktickej
príručky vyplýva:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného

procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“

„Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.“
„Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo

miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Dôvodil, že vychádzajúc z týchto postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej
republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Poukázal na to, že
spĺňa takmer všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky

registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Žiadal
napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a

vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového
správneho orgánu je nesporné, že účastníkom konania okrem žalobcu bol zamestnanec žalobcu A. S.
J., ktorému bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu aj doručované. Z uvedených dôvodov
súd uznesením č.k. 5S 21/2014-22 zo dňa 05.12.2014 pribral podľa § 250 ods. 1 O.s.p. do konania aj
tohto účastníka z dôvodu, že zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia by mohli byť dotknuté práva

a povinnosti A. S. J..

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem

všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník

správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z vyššie citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba

musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. K ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych
právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ je potrebné vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva a nie
o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne
záväzného právneho predpisu.

Žalobca tvrdí v žalobe, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup,
sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí, netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými
rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdunemajú vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení
jeho subjektívnych práv je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako
zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Zákon o sociálnom poistení v ust. § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať

poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od

a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného
dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v ods. 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej
poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna povinná
vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe

povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia je súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.

Žalobca v žalobných námietkach namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako
účastníka konania, a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo
postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia
Rady (EHS) z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi
povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobcavžalobnýchnámietkachďalejspochybňovaloprávneniežalovanejaprvostupňovéhosprávneho
orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho
zamestnancami. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ust. § 172
až § 255 citovaného zákona.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach

účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporeniavrozsahuupravenomtýmtozákonomSociálnapoisťovňa.Podľaodseku3tohto
ustanovenia, Konanie vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm

poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patría) rozhodovať v 1. stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa§195ods.1zákona,organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne

známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej

poisťovne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako
dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a
nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia,
organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na
odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. podľa odseku 7

citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať
v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci

dokazovania vo veci sociálneho poistenia je v ust. § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie
je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za
účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla.

Žalobca v žalobe namietal aj porušenie zásady dvojinštantnosti konania. Túto námietku súd taktiež

považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok.

Podľa § 218 ods. 1 zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to
nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Žalovaná pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovala preto v súlade s citovaným ustanovením
§ 218 ods. 1 zákona a rozhodnutie iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo

o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí
ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu
lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli

podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie
citovaným ust. § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré

skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.
1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu žalobcovi subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu
náhrada trov konania nepatrí a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá právo na náhradu trov konania.
Preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.