Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 15, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/200/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313229768
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313229768.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu

JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu TEPEDE EDC s.r.o., Pluhová
2, Bratislava, IČO: 44 867 131, práv. zast. JUDr. Petrom Vačkom, advokátom, Vazovova 9/A, Bratislava,
proti žalovanému DB Consulting s.r.o., Ostružinová 444/2, Hamuliakovo, IČO: 44 595 794, práv. zast.
Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 860 891, o
zaplatenie 5 880,- EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III v Bratislave č.k. 26Cb/88/2014-203 zo dňa 15.2.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 26Cb/88/2014-203 zo

dňa 15.2.2017 v napadnutej vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r
d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.864,- EUR spolu s 9,25 % p. a. úrokom z omeškania od 10.12.2013 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku konanie zastavil a žalobcovi proti žalovanému priznal právo
na náhradu trov konania v rozsahu 31,44 %.

V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že spolupráca medzi stranami sporu prebehla na základe zmluvy o poskytovaní služieb,
predmetom ktorej bolo poskytovanie vedenia účtovníctva. K ukončeniu zmluvného vzťahu došlo na
základe vzájomnej dohody ku koncu roku 2012. Žalovaný vo vyhlásení zo dňa 9.1.2013 prehlásil, že
uhradí náklady za vzniknuté škody spôsobené žalobcovi za účtovanie v roku 2011 a 2012 v plnom
rozsahu, na základe dodávateľskej faktúry za vykonané práce spojené s opravou účtovníctva. Žalobca

vystavil faktúru č. 130500003 v sume 5.880,- EUR, ktorá predstavovala náklady za opravu účtovníctva
treťou osobou, spoločnosťou BFS consulting, s.r.o.. V sprievodných listoch žalobca vyzýval žalovaného
na úhradu nákladov spojených s nesprávnym vedením účtovníctva.

2. Súd prvej inštancie s poukazom na § 323 a § 407 ods. 2, a 3, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) ako aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR (rozsudok
sp. zn. 32Odo/453/2004 zo dňa 9.12.2004 a rozsudok sp. zn. 29Odo/1126/2003) uviedol, že uznanie

záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania
trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu záväzku v čase
uznania. Uznaná právna domnienka existencie záväzku sa viaže k okamihu uznania. V niektorých
prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje.Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu, ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu neplatným,
nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 Obč. zák., § 323 Obch. zák.)
spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by

platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia
vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu
by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať
existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu
jeho účinkov. Určitosť záväzku nemožno stotožňovať s jeho výškou, ktorá má význam pre vymedzenie

rozsahu účinkov predvídaných v § 323 ods. 1, Obch. zák. Súd prvej inštancie poukázal na tvrdenia
žalovaného, podľa ktorého záväzok neexistuje, nesúhlasil s uplatnenou výškou a v prípade vád vedenia
účtovníctva si podľa neho žalobca neuplatnil nároky z vád v lehote podľa § 428 ods. 1, 2, Obch. zák.
Súd zmluvný vzťah medzi stranami sporu (vedenie účtovníctva) posúdil podľa ustanovení zmluvy o dielo
podľa § 536 a nasl. Obch. zák. s odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 29Odo/1180/2000. V súvislosti
s aplikáciou § 562 ods. 3, v spojení s § 428 ods. 3, Obch. zák. súd poukázal na rozsudok NS ČR sp.

zn. 32Odo/1604/2006 zo dňa 10.12.2008, podľa ktorého, ak sú vady diela dôsledkom skutočností, o
ktorých zhotoviteľ vedel alebo musel vedieť v dobe odovzdania predmetu diela, nebráni priznaniu práva
zo zodpovednosti za vady diela v súdnom konaní uplynutie objektívnej lehoty stanovenej v § 562 ods.
2, Obch. zák. pre podanie správy zhotoviteľovi o vadách diela. Najvyšší súd tu vysvetlil, že § 428 ods. 3,
Obch. zák., ktorý sa v prípade zmluvy o dielo obdobne aplikuje podľa § 562 ods. 3, Obch. zák., vylučuje

dôsledky vznesenia námietky, že objednávateľ neoznámil vady diela včas. Ak totiž zhotoviteľ vykonal
vedomevadnédielo,t.j.vedelalebomuselvedieťoskutočnostiach,vktorýchdôsledkukvadámdošlo,je
jeho zodpovednosť posudzovaná prísnejšie a nemôže uplatniť námietku o oneskorenom oznámení vád
diela. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný vedel o tom, že poskytuje
vadné plnenie, čo vyplývalo z podpísaného prehlásenia zo dňa 9.1.2013. Zároveň uhradil faktúru č.

120500004 vo výške 2.016,- EUR, splatnú dňa 7.2.2013 za nevykonané práce spojené so zmluvou o
poskytovaní služieb za rok 2011 a 2012. Súd mal preukázané, že žalobca spoločnosti BFS consulting
s.r.o. zadal kontrolu a opravu účtovníctva. Nutnosť prekontrolovania celého účtovníctva za rok 2011 a
2012 vyplývala z osobitného charakteru. Súd zdôraznil, že spracovanie informácií v účtovníctve podniku
je postupným uskutočňovaním troch etáp účtovných prác, a to zaznamenanie účtovných prípadov v

dokladoch (účtovná dokumentácia), systematické triedenie a zoskupovanie na účtoch podľa vecného
a časového určenia účtovných prípadov a napokon finalizovanie procesu spracovania informácií v
účtovníctve tým, že sa poskytne súhrnný obraz o stave a štruktúre majetku, záväzkov a vlastného imania
a tvorbe výsledku hospodárenia. Výsledným produktom procesu spracovania informácií v účtovníctve je
účtovná závierka. Pred zostavením účtovnej závierky treba kontrolovať správnosť údajov, zachytených

v účtovníctve a formálnu a vecnú správnosť. Preto bolo potrebné vykonať kontrolu formálnej a vecnej
správnosti zaúčtovania jednotlivých dokladov. Z výpovede svedkyne Ing. Z. M. súdu vyplývalo, že v
účtovných dokladoch žalobcu sa vyskytli mnohé nedostatky vyžadujúce opravu a nové zaúčtovanie.
Bolo by nelogické, aby žalobca zadával opravu účtovníctva žalovanému.

3. K zastaveniu konania v časti nároku uplatneného žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
pôvodne požadoval zaplatenie istiny v sume 5.880,- EUR. Písomným podaním zo dňa 7.7.2016 však
vzal žalobu v časti zaplatenia istiny v sume 2.016,- EUR späť, pričom uznal námietku žalovaného, že
opakovane žiadal úhradu účtovných položiek, ktoré žalovaný neukončil a nedodal audítorovi na audit.
Súd konanie v tejto časti preto podľa § 145 ods. 2, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len ,,C.s.p.“) zastavil.

4. K náhrade škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca celý čas deklaroval, že uplatnený nárok
predstavuje nárok titulom odstránenia vád. Súd vychádzal zo skutkových tvrdení prezentovaných
žalobcom počas celého konania, pričom uviedol, že uplatnený nárok neposudzoval podľa § 440 ods.

2, Obch. zák., ktorý striktne uvádza, že uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z
nárokov z vád, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu s tým, že objednávateľ
má nárok na náhradu škody len popri nárokoch z vád tovaru, a to podľa § 436 ods. 4, Obch. zák.. Súd
mal z vykonaného dokazovania preukázané skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom. Žalovaný uznal v
písomnom vyhlásení svoj záväzok. Výška nároku zodpovedala nákladom vynaloženým na kontrolu a

opravu účtovníctva žalobcu. Súd dodal, že v prípade účtovníctva neexistujú cenníky jednotlivých úkonov,
platí zmluvná voľnosť. V čase podpísania uznania záväzku žalovaný vyhlásil, že uhradí náklady na
základe dodávateľských faktúr. Bol si vedomý svojej zodpovednosti. Súd preto nepovažoval za potrebné
vykonať znalecké dokazovanie za účelom posúdenia účelnosti a dôvodnosti kontroly účtovníctva,pretože tá vyplývala zo samotného vyhlásenia žalovaného. Na základe zisteného skutkového stavu a
príslušných zákonných ustanovení tak súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol tak, ako vyplýva z
výroku napadnutého rozsudku a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, C.s.p. v spojení s

§ 256 ods. 1, C.s.p., k čomu uviedol, že žalobca zavinil zastavenie konania v časti 2.016,- EUR, čo
predstavuje nárok žalovaného na náhradu trov konania. Preto súd považoval za potrebné vypočítať
vzájomné pomery tak, že suma 5.880,- EUR je 100%, suma 3.864,- EUR, ktorá predstavuje úspešnosť
žalobcu je 65,72% a suma 2.016,- EUR je 34,28%. Súd preto žalobcovi priznal nárok na trovy konania
v rozsahu 31,44%.

5. Proti uvedenému rozsudku v časti uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.864,- EUR spolu s
úrokom z omeškania a v časti týkajúcej sa trov konania podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote
odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1, písm. b/, e/, f/ a h/ C.s.p. Podľa žalovaného došlo v konaní
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a k porušeniu zásady kontradiktórnosti. Uviedol, že z
prihliadnutím na právny názor súdu vyslovený na pojednávaní dňa 1.2.2016 (že žalovaný nemohol

realizovať svoje právo uznať alebo neuznať dlh v čase, keď absentovala existencia určitosti dlhu, a
preto sa súd bude zaoberať nárokom žalobcu titulom práva na zaplatenie náhrady škody) sa ďalej
nevenoval skutočnosti, či uznanie záväzku listom zo dňa 9.1.2013 bolo alebo nebolo platné, nakoľko
žalobca uvedený názor súdu nenamietal, a preto žalovaný vyslovením uvedeného právneho názoru
súdu považoval otázku neplatnosti uznania dlhu za vyriešenú s tým, že nie je možné uznať neexistujúci

dlh. Žalovaný z dôvodu, že súd napriek uvedenému svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vyjadrenie
žalovaného zo 9.1.2013 považoval za uznanie dlhu, namietal odňatie jeho možnosti konať pred súdom
ako i porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ako súčasti práva strany na spravodlivý
súdny proces, nakoľko bol zaskočený iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby mu bolo
najskôr umožnené uviesť k právnemu názoru súdu rozhodné skutočnosti a navrhnúť k nim dôkazy.

Teda žalovaný namietal, že by jeho list zo dňa 9.1.2013 bol uznaním záväzku z dôvodu, že dlh v čase
uznania neexistoval, pričom zastával názor, že svojim vyjadrením a dôkazmi predloženými žalobcom
vyvrátil domnienku existencie dlhu dňa 9.1.2013. Odmietol, že by zodpovedal žalobcovi za škodu,
pretože tá mohla vzniknúť až uhradením sumy 5.880,- EUR žalobcom spoločnosti BFS Consulting,
s.r.o. dňa 17.1.2013. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 5CoE/1/2014 zo dňa 21.12.2014 a rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.
zn. 2Er/939/2012 zo dňa 26.2.2013. K tvrdeniu súdu, že mal vedomosť o vadách diela žalovaný uviedol,
že žalobca túto skutočnosť nepreukázal, čo mala potvrdiť aj svedkyňa Mgr. M., ktorá uviedla, že postup
žalovaného mohol byť spôsobený aj jeho nevedomosťou. Žalovaný uviedol, že v priebehu konania tvrdil,
že postupoval v súlade s právnymi predpismi a účtovnými štandardmi, ale nestihol len dorobiť práce,

ktoré mal, v dôsledku čoho sa so žalobcom dohodli na zľave z ceny diela v sume 2.016,-EUR, ktorú
uhradil. Žalovanému nebolo zrejmé, prečo súd nepostupoval podľa § 440 Obch. zák. S poukazom na
ustanovenia zmluvy so žalobcom zastával žalovaný názor, že žalobca mal prípadné vady reklamovať u
žalovaného a súčasne požadovať buď odstránenie vád, primeranú zľavu z ceny alebo mohol od zmluvy
odstúpiť. Žalovaný však neobdržal od žalobcu žiadnu reklamáciu s výnimkou riešenia časti uhradenej

odmeny za nevykonané práce. Žalobca uviedol, že pri akceptácii názoru súdu by si žiadny kupujúci,
objednávateľ a podobne nemal uplatňovať svoje nároky z vád diela u predávajúceho či zhotoviteľa.
Záverom žalovaný uviedol, že súd podľa jeho názoru nepostupoval v súlade s § 373 a nasl. Obch.
zák. s tým, že zmluvne dohodnutá cena za opravu účtovníctva v akejkoľvek výške nemôže byť v
celom rozsahu prenesená na ťarchu žalovaného. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania, alebo
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.

6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že problematika právneho posúdenia
charakteru listu žalovaného zo dňa 9.1.2013 sa riešila aj po pojednávaní zo dňa 1.2.2016, čo dokazujú

aj zápisnice z pojednávaní, napr. zo dňa 9.5.2016. Žalobca považoval za potrebné dať do pozornosti,
že vyjadrenie súdu na pojednávaní dňa 1.2.2016 nemožno posudzovať v kontexte § 181 ods. 2, C.s.p.,
pretože ten nadobudol účinnosť až 1.7.2016. Žalobca uviedol, že v konaní bolo nesporné, že škody
vzniknuté v rokoch 2011 až 2013 nemuseli byť vyčíslené pevnou sumou, pričom dodal, že žalovaný vo
svojom liste zo dňa 9.1.2013 jasne vyšpecifikoval obdobie, v ktorom došlo z jeho strany k pochybeniu

(obdobie predchádzajúce uznaniu dlhu) a tiež rozsah prác, za ktoré v súvislosti s týmto pochybením
prevzal zodpovednosť. K rozhodnutiam, na ktoré sa odvolával žalovaný žalobca uviedol, že nie sú v
rozpore s argumentáciou súdu v predmetnej veci a navyše sa týkajú iných skutkových okolností. K
žalovaným uhradenej sume 2.016,- EUR žalobca uviedol, že táto suma nebola zľavou z ceny dielaza účelom úplnej kompenzácie a taktiež nie je pravdou, že dôvodom bola časová nemožnosť dielo
dokončiť. Žalobca uviedol, že z vykonaného dokazovania a priloženej mailovej komunikácie jasne
vyplývalo, že od žalovaného požadoval isté doklady v priebehu obdobia dlhšieho ako rok, no žalovaný

mu ich nedoručil, čo bolo hlavným dôvodom straty dôvery a zisťovania stavu účtovníctva. Žalobca dodal,
že keby bola obrana žalovaného pravdivá, nemal by žalovaný dôvod dňa 9.1.2013 podpisovať dva
samostatné dokumenty, v ktorých v jednom z nich sa zaviazal zaplatiť sumu 2.016,- EUR a v druhom
náhradu škody. Žalobca ďalej vyjadril názor, že zo strany žalovaného ide o určitý formalizmus s cieľom
zvrátiť rozhodnutie vo veci, nakoľko nie je pravda, že nemal vedomosť o tom, ako súd kvalifikoval

predmetnú vec. Žalovaný vedel, že účtovníctvo má nedostatky, od žalobcu tiež vedel, že ich nebude
opravovať z dôvodu straty dôvery, pričom na takomto postupe sa navzájom dohodli a žalovaný nikdy, a
to ani v rámci predsúdnych rokovaní neprejavil záujem účtovníctvo opraviť, v čom mu ale nič nebránilo.
Podľa žalobcu je zarážajúce, ak niekto urobí chybu, následne písomne vyhlási, že preberá záväzky za
jej opravu a následne tvrdí, že o chybe nevedel a že ju po dvojročnom období vlastne mal opravovať on
sám. K námietkam žalovaného ohľadom postupu súdu v časti určenia rozsahu náhrady škody žalobca

uviedol, že žalovaný uviedol len všeobecné vyjadrenia bez odkazu na konkrétne ustanovenia a právnu
kvalifikáciu. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného
a uložil mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcu v sume 179,92 EUR.

7. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1, zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1, C.s.p.
a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny.

Podľa § 387 ods. 2, C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním
dostatočne zistil skutkový stav prejednávanej veci, ktorý následne aj správne právne posúdil. Podľa
názoru odvolacieho súdu neuviedol žalovaný v odvolaní žiadne relevantné skutočnosti spochybňujúce

správnosť a zákonnosť záverov súdu uvedených v napadnutom rozsudku, pričom obsahom odvolania
sú námietky, ktorými žalovaný argumentoval aj pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa však súd
v odôvodnení dostatočne vysporiadal. V tomto smere sa možno stotožniť aj s tvrdeniami žalobcu
uvedenýmivovyjadreníkodvolaniužalovaného,atopredovšetkýmstým,žezúkonovžalovanéhojasne
vyplývalo, že o svojich pochybeniach vo vedení účtovníctva vedel, bol si vedomý svojej zodpovednosti

a svoj záväzok nahradiť žalobcovi vzniknuté náklady aj preukázateľne uznal listom zo dňa 9.1.2013.

9. K námietkam žalovaného odvolací súd na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku v prvom
rade uvádza, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia a už vôbec nie k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných žalovaným,

nakoľko riešenie otázky platnosti, prípadne neplatnosti uznania záväzku listom zo dňa 9.1.2013 nebolo
len predmetom pojednávania dňa 1.2.2016 ako tvrdil žalovaný, táto otázka nebola na tomto pojednávaní
ani s konečnou platnosťou vyriešená, ale súd ako i strany sa touto spornou skutočnosťou zaoberali v
priebehu celého konania. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal, že žalovaný mal vedomosť
o spôsobených vadách pri vedení účtovníctva odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že žalovaný si

bol vedomý vád a škody s tým súvisiacej jasne vyplýva jednak z predloženej mailovej komunikácie
ako aj z listu zo dňa 9.1.2013. Žalovaný tiež namietal, že niektoré práce len nestihol dorobiť, za čo
však žalobcovi uhradil sumu 2.016,- EUR. To, že túto sumu žalovaný skutočne uhradil v konaní nebolo
sporné a viedlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania. Úhrada tejto sumy podľa názoru
odvolaciehosúdupredstavujevpodstatezľavuzpôvodnezaplatenejodmenyzažalovanýmvykonávané

práce pri vedení účtovníctva z dôvodu nedokončenia všetkých potrebných úkonov, avšak v žiadnom
prípade za daných okolností nemožno hovoriť o úplnej kompenzácii za následky, ktoré žalobcovi
vznikli v súvislosti s konaním, resp. nekonaním žalovaného. Zo žalobcom tvrdených a preukázaných
skutočností možno podľa odvolacieho súdu jednoznačne ustáliť záver, že zo strany žalovaného nebola
možná kontrola a oprava účtovníctva najmä z dôvodu straty dôvery a bolo nevyhnutné túto kontrolu

vykonať prostredníctvom inej spoločnosti, za čo žalobcovi vznikli náklady, ktorých náhrada je predmetom
tohto konania. K otázke uznania záväzku žalovaným listom zo dňa 9.1.2013 odvolací súd uvádza,
že v podnikateľských vzťahoch je posudzovanie následkov tohto uznania odlišné ako vo vzťahoch
nepodnikateľských, nakoľko úprava uznania záväzku v Obch. zák. je komplexná a nedochádza ksubsidiárnej aplikácii úpravy obsiahnutej v Obč. zák. Zmysel uznania záväzku spočíva v tom, že uznanie
záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore
posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku, (teda či došlo k

uzavretiu zmluvy, prevzatiu tovaru objednávateľom a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok
trval v čase, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený
alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno
z veriteľa na dlžníka. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného
nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne

uznal. K tomuto písomnému uznaniu v prejednávanej veci preukázateľne došlo práve listom zo dňa
9.1.2013, avšak žalovaný namietal, že nemohlo ísť o uznanie z dôvodu, že záväzok v čase uznania
neexistoval. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že § 323 ods. 1, Obch. zák. stanovuje ako podmienku
uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý", t.j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob
takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, možno ju teda urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom.
Obch. zák. na rozdiel od Obč. zák. výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojim dôvodom

a výškou. Pokiaľ je teda záväzok dostatočne identifikovaný inými vlastnosťami než výškou, potom
ak nie je rozsah uznania nijako obmedzený možno vyvodiť, že bol uznaný v celom rozsahu aj bez
toho, že by bola uvedená jeho výška. Prvá časť prvej vety § 323 ods. 1, Obch. zák. obsahuje úplne
jednoznačnú požiadavku na existenciu prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným
spôsobom.Žalovanývlistezodňa9.1.2013prehlásil,žeuhradívzniknuténákladyzaopravuúčtovníctva

za roky 2011 a 2012 rokoch 2011 a 2012 v plnom rozsahu na základe dodávateľskej faktúry za
vykonané práce spojené s opravou účtovníctva. Tým zároveň uznal svoj záväzok voči žalobcovi,
ktorý bol dostatočne identifikovaný jednak rozsahom uznania a taktiež odkazom na faktúru za opravu
účtovníctva, pričom suma uhradená žalobcom v zmysle tejto faktúry predstavuje uznaný záväzok
žalovaného následne v konaní zohľadňujúc už uhradenú sumu 2.016,- EUR. Vzhľadom na výsledok

konania a s prihliadnutím na pomer úspechu a neúspechu žalobcu považuje odvolací súd za správne aj
rozhodnutiesúduonáhradetrovprvoinštančnéhokonania.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho
odôvodnením.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1, a § 255 ods. 1, C.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške
rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2, C.s.p.

11. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom
konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).