Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/50/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200797
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200797.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. T. E. - J. J., so sídlom T. XXX,
J., 2. E. D. P., bytom V. X/XX, XX-XXX C., H. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom,
advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave,
ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-
X/XXXX-BA zo dňa 8. apríla 2014 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 8.
apríla 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka J. č. XXXX-XX/XXXX-J. zo dňa 21.
októbra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 228,39 €, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu v 2. rade JUDr. Dušanovi Remetovi,
advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 08.04.2014 žalovaná ako orgán
rozhodujúci podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka
J. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXX-XX/XXXX-J. zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku
sociálneho poistenia rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade

zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím ako orgán
príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.08.2013.

Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1. rade ako
zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia.
Poukázal na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie.Odvolal sa na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania,

pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej
republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku
ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa
rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Zamestnanec - žalobca v 2.
rade vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a jeho náplňou práce je distribúcia

reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Bol mu vydaný formulár E 101 (PD A1) s dobou
platnosti od 01.02.2012 do 23.08.2013. Situácia sa nezmenila a naďalej vykonáva činnosť zamestnanca
v Slovenskej republike, ako aj činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike.
Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu orgánu predložená pracovná zmluva, mzdový list,
výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom
rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Neuvádzal žiadne

individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Je toho názoru, že konal v rozpore s
nariadením a so zákonom. Žiadal, aby žalobcovi v 2. rade dňa 23.08.2013 účasť na nemocenskom
poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti nezanikla.

Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2.

rade, ktorý v odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1. rade.

Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k
záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm.
a/, § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe
osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. Z.-X/XXXX/XXXXX-XXXXX zo dňa 28.12.2011 a osvedčenia
o živnostenskom oprávnení sp.č.: OU-SK-Z.-XXXX/XXXXXX-X. V živnostenskom registri Okresného
úradu J. je zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo živnostenského registra má uvedené miesto

podnikania J., T. XXX (do 20.01.2014 T., U. XX). V registri zamestnávateľov je vedený od 01.01.2012.
Žalobca v 2. rade ako zamestnanec je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.02.2012.

Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo

dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,

resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Dôvodila, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia
majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali
legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k

situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského šátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba,

ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte.Ďalej citovala článok 13 (3) základného nariadenia, ktorý uvádza, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,

alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Argumentovala, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia
z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa

18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004
a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva,žeorgányainštitúciečlenskýchštátovspolupracujúvoblastibojaprotipodvodomaomylom.Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať a vzájomne spolupracovať. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby,

ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej
legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta
výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky
údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné

nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na
určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS R., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných

podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v
Poľskej republike. Za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho
zabezpečenia ZUS R. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie

uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie
určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce
oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

Uviedla,žepriurčovaníuplatniteľnejlegislatívy,akoajpriposkytovaníúdajovrelevantnýchnaposúdenie
uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných
členských štátoch Európskej únie ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie
uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátov. Žalobcovi v 2. rade vystavila formulár PD A1 s
platnosťou od 01.02.2012 do 23.08.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti

o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Prvostupňový
správny orgán pri rozhodovaní vzal do úvahy túto skutočnosť, ako aj výsledky kontroly, na základe
čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1 t.j. 23.08.2013 je dňom zániku povinného
nemocenského, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu

v 2. rade.

Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj
na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,

ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných

okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v
členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ
alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované
sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskejúnie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri
prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Uviedla,žeSúdnydvorEurópskejúnievypracovalnazákladeprípaduPlanzerLuxembourgSarlC-73/06
termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné

faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,
sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste
bydliskanazákladedostupnýchinformáciíalebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností

je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia
podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov,
a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na

zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami argumentovala, že kontrolou so zameraním na
preverenie sídla zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území

Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 do 11.03.2013 vykonal dňa 12.03.2013 a 13.03.2013
prvostupňový správny orgán kontrolu. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle žalobcu
v 1. rade T., U. XX, ktoré platilo do 20.01.2014 žalobca v 1. rade nesídli, pretože adresa bola poskytnutá
iba za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z tohto dôvodu bola vykonaná kontrola v
kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese B. XXX, J.. Adresa uvedená vo výpise zo

živnostenského registra je virtuálnou adresou. Reálne má spoločnosť priestory na výkon svojej činnosti
na B. XXX, J., kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti.
Na adrese vo J. žalobca v 1. rade pravidelne navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti.
Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa objednávajú ústne. Na adrese
vo J. sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy korešpondencia, faktúry a

ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého
bydliska v Poľskej republike a taktiež z B. XXX, J.. Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Skutočné
miesto výkonu činnosti zamestnancov nie je možné určiť, pretože zamestnanec ho realizuje obvykle v
rozsahu 5 až 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob výkonu činnosti.

Dôvodila, že kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej
na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako
ktoré sú rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných
podmienok na učenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení, ktoré je
oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, t.j. inštitúcia oprávnená na určenie

uplatniteľnej legislatívy a tou je Sociálna poisťovňa.

Na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že žalobcovi v 2. rade povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zaniklo dňa 23.08.2013
podľa slovenskej legislatívy.

Ďalej konštatovala, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl.
ustanoveniach zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 môže začať aj z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej

poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je
možnézaprvýúkonpovažovaťajdoručenierozhodnutia,akSociálnapoisťovňadisponovalapotrebnými
a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
7Sžso 20/2010).Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je
viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré

môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré
dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne
a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba
vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Včas podanou žalobou sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania napadnutých rozhodnutí
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považovali za nezákonné Dôvodili to, že podľa
najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa
fungovaťnaprincípetzv.dobrejsprávy.Tentoprincípzahŕňauplatňovanieviacerýchzásad,akojeprincíp
viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a

aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby
nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie,
nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými
prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz
retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito,

zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a
transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietali, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania,
rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach

uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym
orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s ich argumentáciou v
podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla
ich odvolania žalobcov z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v
napadnutých rozhodnutiach. Tým bolo žalobcovi v 1. rade a zamestnancom odňaté právo brániť sa

proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po
prvýkrát, na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom.
Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a
skutočnosti, ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme,
či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009).

Poukázali na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade a zamestnanci
ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade

podania odvolania z ich strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich
organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu
v 1. rade a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym
predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a ich argumentáciu a argumentáciu

ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazujú na
skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom
poistení, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky

zamestnancov v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia
kontroly (13.03.2013), ktorú u žalobcu v 1. rade vykonala žalovaná prostredníctvom prvostupňového
správneho orgánu, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považujú
za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr

do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo.Namietali, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia
žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedli, že žalobca v 1. rade
zamestnával okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu,

ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že
nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti
formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný
postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že
podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav

vo vzťahu ku všetkým jej zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal
rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu v 1. rade podlieha legislatíve
Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná
nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu,
ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názor poľského úradu sociálneho zabezpečenia o

uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho
zabezpečenia (ZUS).

Považovali za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu,
že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly

vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie. Sú toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a

pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet
žalovanej vykonal u žalobcu v 1. rade kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať ako
podklady pre svoje rozhodnutie.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí účelovo tvrdí, že kontrola vykonaná Inšpektorátom práce bola
zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda.

Ďalej uviedli, že z uvedeného je zrejmé, že žalovaná z právneho hľadiska nebola oprávnená uskutočniť
u žalobcu v 1. rade kontrolu na zistenie reálneho výkonu činnosti. Závery žalovanej o absencii

reálneho výkonu činnosti žalobcu v 1. rade neobstoja ani z praktického (skutkového) hľadiska, pretože
zamestnanci pracujú mimo jeho sídla. Ich primárnou pracovnou náplňou je roznášanie letákov, ktoré
si preberajú v externej spoločnosti vo J.. Do tejto spoločnosti letáky distribuuje žalobca v 1. rade po
ich vyzdvihnutí u obchodných partnerov, ktorý zároveň obstaráva zákazky v Poľsku. Žalobca v 1. rade
podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek kontaktuje zamestnancov a poverí ich roznášaním

letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má vyhotovenú fotodokumentáciu.
Roznášanie letákov kontrolujú iní zamestnanci, pričom sa vedú aj dochádzkové listy, čo preukazuje
reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Žalovaná pri rozhodovaní vyberá len argumenty,
ktoré jej pre daný prípade vyhovuje, hoci v iných prípadoch tieto skutočnosti používa naopak. Poukázali
na rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 29.01.2014, kde žalovaná konštatuje, že nie je

kompetentná vstupovať do pracovno-právnych vzťahov a výkon činnosti je oprávnený kontrolovať len
Inšpektorát práce.

Žalobcav1.rade vpriebehukontroly,ktorúunehovykonalaorganizačnázložkažalovanej,riadneavčas
predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov,

čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v 1. rade
v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázali aj na skutočnosť že v lete 2012 vykonal
prvostupňový správny orgán u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky čo sa týka
reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike.

Ďalej uviedli, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej
legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, z ktorej žalobcovia citujú:„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny

vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.
„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať

podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.
„Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované
sídlo alebo miesto podnikania:
-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,

-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,
-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov
v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
-miesto náboru zamestnancov.

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodili, že je zrejmé, že uplatniteľnou

legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu v 1. rade nachádza na území Slovenskej republiky,
pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miestom podnikania. Žiadali napadnuté
rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť
žalovanej na ďalšie konanie.

V závere poukázali aj na rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28.06.2012,
prostredníctvom ktorého žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci zrušila rozhodnutie organizačnej
zložky z dôvodu, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených skutočností nepodarilo
preukázať objektívne, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával.

Podľa § 244 ods.1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho

orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem
všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré

napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ustanovenia § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda
musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak
takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup,
sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie
napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že napadnutými
rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu

nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol
priaznivejšierozhodnutievoveci.Namietanénezákonnostipostupuarozhodnutížalovanejbezuvedenia
konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné.
Je nesporné, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení
§ 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu
nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo

b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná

na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej
Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona je súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej a

prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1. rade je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutým
rozhodnutím alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky

alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne
vyplýva žalobcovi v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v
predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jej zamestnancami. Túto námietku

považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona v ustanoveniach § 172 až 255
citovaného zákona.Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach

účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporeniavrozsahuupravenomtýmtozákonomSociálnapoisťovňa.Podľaods.3konanie
vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa

do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni

1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa§195ods.1zákona,organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia

účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné

posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne

môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých
pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať

v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci
dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.
Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní
nerozhodla.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd
považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden

celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak
je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní
napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods. 1 a rozhodnutia iba
podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne,
ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané
náležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaníalebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka
Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami § 209 zákona. Zároveň v odôvodnení rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti
boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.

1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade subjektívne práva neboli porušené a
preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol.

Súd posúdil aj žalobné námietky žalobcu v 2. rade, ktorý je zamestnancom žalobcu v 1. rade.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom po zistení,
ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť
uplatniteľnúlegislatívumajúzaúlohuzabezpečiť,abysanazamestnancaasamostatnezárobkovočinnú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné

nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba
v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť
akozamestnanecalebo,akvykonávatakútočinnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátochprávnym

predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia .

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnejpoľskejinštitúciesociálnehozabezpečenia(ZUSR.)opreskúmanierozhodujúcichskutočností
zaúčelomurčeniauplatniteľnejlegislatívyt.j.čizamestnanecskutočnevykonávalzamestnanienaúzemí

Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania v prípade pochybností z dôvodu, že v posledných
rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. Z dokazovania

vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti bolo
zistené na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou J. v dňoch 12.03.2013 a
13.03.2013. Zo záznamu o vykonaní kontroly zo dňa 13.03.2013 a záznamu z pracovného stretnutia
zo dňa 11.03.2013 vyplýva, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ žalobcu v 2. rade nemá v

mieste sídla zriadenú žiadnu kanceláriu resp. prevádzku. Adresa uvedená na živnostenskom liste bola
žalobcom v 1. rade poskytnutá len za účelom obnovenia živnosti na území Slovenskej republiky. O..
E. I. je splnomocnený žalobcom v 1. rade na vedenie spoločnosti. Reálne má spoločnosť priestory na
výkon činnosti na B., J., v kancelárii O.. Na uvedenej adrese sa určuje politika spoločnosti, spravujú
sa prevádzkové záležitosti. Toto miesto žalobca v 1. rade pravidelne navštevuje za účelom riadenia

spoločnosti, zápisnice o stretnutí sa nevykonávajú, pokyny pre činnosť spoločnosti sa vydávajú ústne.
Na tejto adrese sú uschované účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
faktúry a ďalšie písomnosti. Z tohto miesta sú vykonávané finančné transakcie. Realizácia predmetu
činnosti je na území Slovenskej republiky a to doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa
objednávky zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého

bydliska v Poľskej republike. Spôsob prideľovania práce je ústny. Obdobie, za ktoré má zamestnanec
prácu zrealizovať, je obvykle 5 - 10 dní, preto nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti.
Na základe výsledkov kontroly žalovaná konštatovala, že nebolo preukázané, že žalobca v 2. radereálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná bol
realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z
odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť
zamestnanca nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1.rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti z iného miesta, než sídla spoločnosti spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú
agendu externou firmou, dojednávať postupy pre činnosť spoločnosti ústne, atď.. Ústava Slovenskej
republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.

Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,

podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z vyššie citovaných článkov vyplýva, že sa týkajú súbehu poistení s tzv. cezhraničným prvkom, kde je

nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, zamestnanca v
súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením.

Spresnenie určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 12 a 13 základného nariadenia
upravuje nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie

nariadenie), ktorým sa základné nariadenie vykonáva a to v hlave II. V čl. 14 vykonávacieho nariadenia
sú upravené základné pojmy ako podstatná časť činnosti, „osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnanec“, „centrum záujmu“ činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby a pod. V čl. 16 sa
upravuje postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé ako boli články citovaného vykonávacieho

nariadenia vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade aplikované.

Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením

§ 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladala povinnosti správnemu orgánu v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k
záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. navrhnuté
rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobkyne v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie naobjektívnepreukázanie,žežalobcav2.radereálnečinnosťzamestnancanaúzemíSlovenskejrepubliky
nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v 1. rade nebol v konaní úspešný,
náhradu trov konania mu preto súd nepriznal. Úspešnému žalobcovi v 2. rade priznal súd náhradu trov
konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“). Právny zástupca žalobcov vyčíslil trovy podľa § 11 ods. 4 vyhlášky vo výške 432,30 €.

Súd priznal žalobcovi v 2. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 228,39 € podľa § 11 ods. 4 v spojení
s § 13 ods. 2 vyhlášky a to za tri právne úkony - príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby (2014)
2 x po 67,- € (50 % tarifné odmeny 134,- €) a účasť na pojednávaní (2015) 1 x 69,92 € (50 % tarifnej
odmeny 139,83 €). Ďalej súd priznal náhradu režijného paušálu 2 x po 8,04 € a 1 x po 8,39 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky). Tarifná odmena bola znížená o 50 % z dôvodu, že právny zástupca pri zastupovaní
vykonával spoločné úkony za žalobcu v 1. a 2. rade.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu

v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.