Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 16, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/120/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413204040
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8413204040.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený W. D., s.r.o., I. 4, Bratislava, IČO: 36 864
421 proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 3C/175/2013 - 46 zo dňa 10.2.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok č. k. 3C 175/2013-46 z 10.2.2015 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.
3C/175/2013-106 zo 7.6.2017.

Nepriznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení poukázal na obsah žaloby, ako aj dôvody uplatneného nároku z titulu náhrady majetkovej
škody a náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu -
Okresného súdu Poprad, ktorý nerozhodol v zákonnej 15 - dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ďalej súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
výpismi z exekučných spisov Okresného súdu Poprad 21Er 62/2011, 11Er 501/2011, 21Er 623/2011,
21Er 122/2011, 12Er 494/2011, 11Er 78/2011, pripojeným spisom Okresného súdu Poprad pod sp. zn.
11Er 78/2011 a 21Er 623/2011.
Žalobca v predmetnom konaní pôvodnými žalobami doručenými súdu 27. 9. 2012 (vo veciach sp. zn.
3C 396/2013, 3C 365/2013, 3C 319/2013, 3C 283/2013, 3C 239/2013, 3C 398/2013) sa domáhal od
žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Uznesením zo dňa 17.10.2014

boli veci spojené na spoločné konanie
Následne súd citoval čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,
2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z) a § 44 ods. 1, 2, 8, § 41 ods. 2 písm. c), d), § 243 ods. 1 Exekučného
poriadku a uviedol, že vykonaným dokazovaním hodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti
dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť.

Procesný súd poukazuje na ďalší dôvod zamietnutia žaloby, a to z dôvodov predčasnosti podaného
návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti procesný súd poukazuje na ust. § 15a, § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z.V exekučných konaniach vedených na Okresnom súde v Poprade, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov
v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný
preskúmavať Ústavný súd Slovenskej republiky. O namietaných prieťahoch v konaní sa neviedlo
konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie, nebolo vydané
právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom nároku na
náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny úradný postup

súdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote.
Procesný súd je toho názoru, že nemožno všeobecné rozhodnutie súdu vydané po zákonom stanovenej
lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu.
Procesný súd je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody.
Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno v tom, že nevyčíslil v každom jednom

spise konkrétnu a skutočnú škodu, ktorá mu vznikla, teda nie ako škoda vynaložená na správu a
vymáhanie pohľadávky. Žalobca nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody a nepreukázal ani
ostatné atribúty - predpoklady vzniku škody, najmä nepreukázal príčinnú súvislosť medzi výškou škody
a prípadným nesprávnym úradným postupom súdu. § 420 Obč. zákonníka hovorí o predpokladoch
vzniku škody, pričom všetky predpoklady musia byť preukázané jednorázovo, teda musia existovať

na to, aby bolo možné uplatniť škodu. Doložený znalecký posudok je formálnym úkonom a nie
vyčíslením skutočnej výšky škody, tak ako s to predpokladá ust. § 420 OZ. Žalobca nepreukázal
ani nemajetkovú ujmu vo výške aplikácie nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní
finančnéhozadosťučineniazakonštatovanézbytočnéprieťahyvsúdnomkonaní.Idetuoakésipaušálne
uplatnenie nemajetkovej ujmy, ktorú nie je možné aplikovať. Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú

súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal
existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti
konať pred súdom, ďalej vady, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatočne
zistený skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa
nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ďalej
poukázal na to, že súd vôbec nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav právnej neistoty. Právna

neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul tak trvanie právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Ďalej uviedol, že súd nie je oprávnený polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými

lehotami. Bolo povinnosťou súdu aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú
neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy. Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.

Bratislava, a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný
postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku
určenej výške. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým
znaleckým posudkom. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik

nároku na náhradu škody. Žalobca nesúhlasil s tým ako súd posúdil námietku premlčania. Tvrdil,
že k premlčaniu nároku nedošlo. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v časepredchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez

nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil
na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 8.11.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
Odvolací súd z dôvodu v odvolaní namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie, skúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v

aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

5. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne

vec súd posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej
inštancie.

6. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu týkajúcim sa nemožnosti aplikácie ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013. Aplikácia tohto ustanovenia na zodpovednostné

právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou novely zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom
č. 412/2012 Z. z., neprichádza do úvahy. Retroaktivita pri aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré
nadobudlo účinnosť po vzniku zodpovednostného právneho vzťahu nie je prípustná. Aplikácia
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013, ktorý podrobne upravuje
podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe

prieťahovvkonaní,niejemožnéaplikovaťnaprávnevzťahy,priktorýchmalodôjsťkzodpovednostnému
vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia, pretože by išlo o
retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. V danom prípade súd prvej inštancie síce citoval uvedené
ustanovenie, avšak samotné právne zdôvodnenie spočíva na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

7. Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvej inštancie je vždy vecou
súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú strany sporu dôkaznú povinnosť,
t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej
povinnostimázanásledokneuneseniedôkaznéhobremena.Súdprvejinštanciesprávnepriuplatnenom
nároku na náhradu škody skúmal preukázanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu

a z dôvodu nepreukázania existencie škody, ďalšie dôkazy, t. j. napr. navrhované znalecké dokazovanie
za účelom preukázania výšky škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, nebolo hospodárne, ani potrebné
pre rozhodnutie v predmetnej veci. Takýmto postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý
súdny proces, ani na súdnu ochranu, lebo nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností.

8. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.3.2017),
ako aj ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú

teleologicky vo vzájomnej súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne
umožňuje exekučnému súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len
tak (jeho preskúmaním) môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia
umožňujú zastavenie výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon
potvrdzuje i judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje

(R 46 a 47/2012).

9. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobca si totiž musel byť vedomý, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa
prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho

podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o

pripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveci.Novprípade,aksajednaosobavpriebehu
krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods.
1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný
vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie
vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti
pre všetkých a žalobca nemohol očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých

ostatných. Žalobca tak podľa názoru súdu nemohol rozumne (legitímne) očakávať vybavenie svojich
žiadostí v 15 dňovej lehote. Za týchto okolností nemohol žalobca z nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu
„stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo „vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky“, „vnútorné zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity
„frustrácie členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o

príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a
rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

10. Podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať za poznačený
zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca
ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov.
napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V takýchto konaniach

je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z.

11. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá
mala žalobcovi vzniknúť.

12. O návrhu na prerušenie konania bolo rozhodnuté dopĺňacím rozsudkom č.k. 3C/175/2013 - 106 zo
dňa 7.6.2017

13. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04). Odvolací súd so zreteľom na to, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané v zákonnej 15
- dňovej lehote, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli
spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim
z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSPo priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.