Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Scud/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200181
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200181.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. B. E. - F., so sídlom H. XXX/X,
M., 2. L. B.ń, bytom L. XX/X, D., B. republika, 3. X. V., bytom M. XX/XX, D., B. republika, 4. N. Y., bytom
W. X, D., B. republika, 5. W. B. B., bytom F. XX, B., B. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v
Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej
č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 12. decembra 2013, XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 3. decembra 2013, č.
XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 3. decembra 2013 a č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 12. decembra 2013 na

základe žalôb takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade konanie z a s t a v u j e .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
12. decembra 2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo

dňa 14. augusta 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
3. decembra 2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo
dňa 12. augusta 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 5. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
12. decembra 2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo

dňa 14. augusta 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 1. a 3. rade náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Vo vzťahu k žalobcom v 2., 4. a 5. rade z a v ä z u j e žalovanú nahradiť trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia žalobcovi v 2. rade vo výške 306,70 €, žalobcovi v 4. rade vo výške 306,70 €
a žalobcovi v 5. rade vo výške 306,70 €, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcov v 2., 4. a 5. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavanýmrozhodnutímč.XXXXX-X/XXXX-BAzodňa12.12.2013žalovanározhodujúcpodľaust.
§ 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania
žalobcuv1.a2.radeprotirozhodnutiuSociálnejpoisťovne,pobočkaB.(ďalejlen„prvostupňovýsprávnyorgán“) č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 14.08.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods.
2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcu v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán
príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

ako zamestnancovi žalobcu v 1. rade dňom 01.01.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Konštatovala, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1. rade odvolanie
v zákonom stanovenej lehote, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia. Poukázal na neúplné
zistenie skutočného stavu veci a na nesprávne právne posúdenie zo strany prvostupňového správneho
orgánu. Bol toho názoru, že rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nebolo vydané v zákonom

určenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Odvolal
sa na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo
dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania,
pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej

republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu, ku
ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa
rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Na základe pracovnej zmluvy
zamestnanec vykonáva distribúciu reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Počas kontroly
boli predložené doklady, a to pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky.

Tieto podklady hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán
vychádza len z irelevantných skutočností. Všetky povinnosti zamestnávateľa si riadne splnil. Poukázal
na skutočnosť, že na základe zákona nepatrí do kompetencie Sociálnej poisťovne vykonať kontrolu
výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto oblasti je kompetentný Inšpektorát práce, ktorý
kontrolu aj vykonal a nezistil žiadne pochybenie, ani nedostatky. Na základe týchto skutočností uviedol,

že prvostupňový správny orgán konal v rozpore s Nariadením a so zákonom.

Ďalej konštatovala, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca
v 2. rade ako zamestnanec žalobcu v 1. rade a namietal tie isté skutočnosti, ktoré namietal aj žalobca v
1. rade, pričom žiadal zrušiť rozhodnutie tak, aby mu účasť na sociálnom poistení vznikla.

Uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru,
že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust. § 4 ods.
1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19
ods. 1 zákona.

Ďalej uviedla, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o
živnostenskom oprávnení sp.č. T.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX zo dňa 21.01.2011. V živnostenskom registri
Okresného úradu M. je zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené
miesto podnikania M., H. XXX/X (do 18.11.2013 M., N. XXX/X, do 03.09.2013 B., XX. I. XXX). V registri

zamestnávateľov je vedený od 01.02.2011. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec bol vedený v registri
poistencov od 01.01.2012.

Dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971

o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len „nariadenie“) a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie a
vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca asamostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v
ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy
len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom

podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak táto osoba vykonáva

podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch,
alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v
odlišných členských štátoch, alebo
b) právnym predpisov členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo
miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú

osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom
štáte svojho bydliska.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť

uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho
vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti
podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste

bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa

uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS O., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov

zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS O. oprávnená požadovať preukázanie

relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípadeSociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú nevykonáva Sociálna poisťovňa podľa
zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej

legislatívy.

Argumentovala, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj
na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,

ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných
okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v

členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ
alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované
sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri
prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Uviedla,žeSúdnydvorEurópskejúnievypracovalnazákladeprípaduPlanzerLuxembourgSarlC-73/06
termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich

osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné
faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,
sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste

bydliskanazákladedostupnýchinformáciíalebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností
je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia
podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov,
a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Konštatovala, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky v období od 01.02.2011 do 11.03.2013 vykonala dňa 07.03.2013
Sociálna poisťovňa, pobočka B. a dňa 11.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka M. z dôvodu, že miesto
podnikania žalobcu v 1. rade sa od 04.09.2013 nachádza vo M.. V rámci vykonanej kontroly Sociálna
poisťovňa, pobočka B. zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade B., XX. I. XXX neexistuje

kancelária, ani žiadna prevádzka. Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na
ktorej je uvedené meno žalobcu v 1. rade. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že žalobca v 1. rade sa na
uvedenejadresenezdržiava,málenschránkunadoručovaniepošty,ktorúmunásledneosobnedoručuje
na adresu M., N. X. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka M. poverení na vykonanie kontroly zistili,
že na adrese M., N. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami

bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so žalobcom v 1. rade sa uskutočňujú príležitostne na adrese
spracovateľskej firmy v priestoroch hotela L., H. ulica, M.. V Týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry žalobcu v 1. rade.
Žalobcav1.raderiadispoločnosťzadresysvojhotrvaléhobydliskavPoľskejrepublike.Konkrétnyrozpis
prác jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom

telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné
zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.S poukázaním na výsledky kontroly uviedla, že sídlo spoločnosti žalobcu v 1. rade uvedené vo výpise z
obchodného registra nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla spoločnosti.

Ďalej dôvodila, že kontroly vykonávané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly
zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných
skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a
splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných
nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými

nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia je oprávnená kontrolovať len inštitúcia
ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy,
t.j. Sociálna poisťovňa. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na
zamestnanca - žalobcu v 2. rade sa od 01.01.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1. rade
síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia

dochádzky,nepredložilvšakdokladypreukazujúcereálnyvýkonprácezamestnancanaurčenommieste,
v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé,
že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny
orgán rozhodol, že zamestnancovi - žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.01.2012 podľa slovenskej

legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať
vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Ďalej uviedla, že Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní
údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým

osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám
určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Zamestnanci žalobcu
v 1. rade, ktorí disponujú prenosným dokumentom A1 (ďalej len „formulár PD A1“), na základe ktorých
sa na týchto zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva, majú tieto formuláre vystavené na dobu
určitú. Formuláre PD A1 vystavila Sociálna poisťovňa v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti

určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo
overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa nie je
kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu
podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia slovenskej legislatívy ako
uplatniteľnej je príslušná formulár PD A1 vystaviť.

Uviedla, že na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že zamestnancovi - žalobcovi v 2. rade
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
na území Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 nevzniklo.

Poukázala na článok 13 (5) základného nariadenia, podľa ktorého sa žalobca v 2. rade bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike.

Dôvodila, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl.
ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej

poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje
o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor
vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie podkladov
pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi

účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k
presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitúskutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

V konaní súd zistil, že na tunajšom súde prebiehajú aj ďalšie konania vedené pod sp.zn. 15Scud 8/2014,
15Scud 6/2014 a 15Scud 5/2014, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov konania, a to žalobcu v 1.
rade a žalovanej, kde predmetom týchto konaní je rovnako posudzovanie vzniku sociálneho poistenia u
zamestnancov žalobcu v 1. rade. Z uvedených dôvodov súd na pojednávaní dňa 29.04.2015 spojil veci
pod vyššie uvedenými spisovými značkami podľa § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie z dôvodu

hospodárnosti konania s tým, že veci budú vedené pod spoločnou sp.zn. 15Scud 9/2014.

V ďalšom konaní žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 03.12.2013 rozhodla vo
veci odvolania žalobcu v 1. a 3. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 12.08.2013 vo veci vzniku sociálneho
poistenia podľa § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 218 ods. 2 zákona tak, že odvolanie žalobcu v 1. a 3.

rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona vo
veci rozhodovania o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol, že
žalobcovi v 3. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti od 01.07.2011 do 31.10.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Ďalším rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 03.12.2013 žalovaná podľa § 179 ods. 1 písm. b/,
218 ods. 2 zákona vo veci odvolania žalobcu v 1. a 4. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,
pobočka B. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 12.08.2013 vo veci
vzniku sociálneho poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 4. rade zamietla a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
prvostupňový správny orgán podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona vo veci rozhodovania
o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v
4. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti dňom 01.01.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutímč.XXXXX-X/XXXX-BAzodňa12.12.2013žalovanápodľa§179ods.1písm.b/a 218ods.
2zákonavoveciodvolaniažalobcuv1.a5.radeprotirozhodnutiuSociálnejpoisťovne,pobočkaB.(ďalej
len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 14.08.2013 vo veci vzniku sociálneho
poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 5. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu potvrdila. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny
orgán podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona vo veci rozhodovania o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 5. rade nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom
01.07.2011 podľa slovenskej legislatívy.

Všetky vyššie citované rozhodnutia sa týkali rozhodovania vo veci vzniku, prerušenia a zániku
sociálneho poistenia v sporných prípadoch, kde v týchto konaniach vystupuje žalobca v 1. rade ako
zamestnávateľ a žalobcovia v 2. až 5. rade ako jeho zamestnanci. Žalovaná aj v prípade vyššie
uvedených napadnutých rozhodnutí tieto odôvodnila na základe totožných skutkových a právnych

okolností, tak ako to bolo v prípade odôvodnenia rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 12.12.2013.
Preto súd na tieto vyššie uvedené dôvody poukazuje.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej.
V žalobách citoval ustanovenia základného nariadenia, a to bod 8, 11, 15, 17, čl. 1 písm. a/, čl.

11 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210
ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nesúhlasil s napadnutými rozhodnutiami a
s nimi súvisiacimi rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné.
Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala
verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých

zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu
v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom apoužitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a
zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito,
zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a

transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Dôvod nezákonnosti rozhodnutí žalovanej vidí v tom, že vydaním týchto rozhodnutí bola porušená
zásadadvojinštantnostisprávnehokonania,vdôsledkučohosúrozhodnutianepreskúmateľnéavcelom
rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovaniavprvostupňovomkonaníanebolisúčasťouzistenéhoskutkovéhostavu.Nevysporiadalasa
s argumentáciou žalobcu uvedených v odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného
skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu z dôvodov a skutočností, ktoré boli prvýkrát žalobcovi
oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo jemu a jeho zamestnancom
odopreté právo brániť sa proti rozhodnutiam orgánu verejnej správy, ktorými sa rozhodlo o ich právach a
povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa

k novým dôvodom. Tento postup podľa jeho názoru zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej,
lebo správny orgán rozhodoval na základe dôvodov a skutočností, ktoré v konaní neboli zisťované,
prípadne boli zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje
príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania
odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich

organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci
a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom
bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu jeho a ďalších zamestnávateľov.
Zaškatuľkovala ho ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala

individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že nie je žiadnou schránkou firmou, ale
riadne v Slovenskej republike podniká.

Vo vzťahu k ďalším dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukázal na
skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o

sociálnom poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním
prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Ak by aj došlo k posunutiu okamihu začatia
konanianadeňukončeniakontroly(12.03.2013),ktorúunehovykonalažalovanáprostredníctvomsvojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje

za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr
do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie
podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, preto je toho
názoru, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné už len vzhľadom na túto

skutočnosť, bez potreby ich ďalšieho skúmania.

Ďalej poukázal na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu a rozhodnutí žalovanej došlo k
porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnáva okrem zamestnancov - občanov
Poľskej republiky, aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok

prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol
o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä
občanom Poľskej republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie bol jednotne zistený skutkový
stav vo vzťahu ku všetkým jeho zamestnancom.

Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu považuje za nedôvodné aj z toho dôvodu, že príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že
zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základnéhonariadenia. Žalovaná preto nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí
prvostupňovéhosprávnehoorgánu,alesvojimrozhodnutiamitiežpoprelaprávnynázorpoľskéhoorgánu
sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na

žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu považuje za nepreskúmateľné, pretože správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto
kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a

o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným
podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietal, že kontrola
vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet
žalovanej vykonal u neho kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami)

žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich
plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, pretože na ne dal podnet. Žalovaná
účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti.

Uviedol, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal prvostupňový správny orgán, riadne a včas

predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov,
čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov v pracovnom pomere
na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonal prvostupňový
správny orgán u neho kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu
práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov

neskôr vykonaná kontrola už konštatovala závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o
zániku sociálneho poistenia zamestnanca, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná
odvoláva v odôvodnení rozhodnutí. Žalovaná pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy
poukazuje na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citoval časti tejto príručky, a to:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“
„Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.“

„Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov

v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

S poukázaním na tieto články v Praktickej príručke uviedol, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnanca je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených

kritérií sa jeho miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa
na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Spĺňa takmer všetky základné kritériá,
podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania
- administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnýmipartnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku
a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a
aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Preto je jednoznačne preukázané,

že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej
republiky. Navrhol preskúmavané rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových
správnych orgánov zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie.

Žalovanásakžalobámvyjadrilapísomnýmipodaniamizodňa13.03.2015,vktorýchpoukázalanatieisté

dôvody, t.j. skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 21.01.2015 a písomným podaním zo dňa 04.11.2014
navrhol, aby súd podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup žalobcov v 2. až 5. rade do konania na strane
žalobcov.

Súd uznesením zo dňa 05.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa
§ 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané

nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem
všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z vyššie citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že tá fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaným
hmotnoprávne, a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej
legitimácie znamená, že ak táto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych práva, súd žalobu

zamietne.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s
rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a zdôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že
žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup,
sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že napadnutými
rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu
nemajú vplyv na ich zákonnosť. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu

správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a
rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre
rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ platil povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o

sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať
poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej

právneho nástupcu .

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej

Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení je súd toho názoru, že
rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej

sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1. rade je zrejme, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky

alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne
vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto

námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v
ustanoveniach § 172 až § 255 citovaného zákona.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporeniavrozsahuupravenomtýmtozákonomSociálnapoisťovňa.Podľaods.3konanie
vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),
b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa§195ods.1zákona,organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na

rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné

posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne

môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých
pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať

v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci
dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.
Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní
nerozhodla.

Pri aplikácii nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v spojení s vykonávacím nariadením
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009,ktorýmsaustanovujepostupvykonávaniazákladného
nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a určovaní uplatniteľnej legislatívy je podľa čl. 1

základného nariadenia príslušnou inštitúciou nesporne žalovaná. Podľa čl. 1 písm. m/ základného
nariadenia „príslušný orgán“ znamená v súvislosti s každým členským štátom ministra, ministrov alebo
iné obdobné orgány zodpovedné za systémy sociálneho zabezpečenia na celom území alebo časti
územia daného členského štátu. Podľa písm. p/ inštitúcia znamená v súvislosti s každým jednotlivým
členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych

predpisov.

Žalobca v 1. rade v žalobe tvrdil, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia ZUS O. vydal
rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že jeho zamestnanci podliehajú legislatíve Slovenskej
republiky podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Toto tvrdenie však žiadnym listinným dôkazom

nepreukázal.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd
považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým

správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok . Podľa § 218 ods.1 zákona o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218
ods.1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne,
ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísanénáležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní
alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka
Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami § 209 zákona. Zároveň v odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti
boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.
1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a
preto žalobu žalobcu v 1.rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Vo vzťahu k žalobcom v 2., 3., 4. a 5. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola
žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2., 3.,

4. a 5. rade sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení súdu zo dňa
05.02.2015, ktorými pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu.

Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej, žalobca v 2. rade si napadnuté rozhodnutie

žalovanej neprevzal osobne, čo vyplýva z doručenky priloženej k preskúmavanému rozhodnutiu. Ďalej
z administratívneho spisu a doručeniek priložených k ďalším preskúmavaným rozhodnutiam nesporne
vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovanej si neprevzali osobne ani žalobcovia v 4. a 5. rade.

Podľa § 212 ods. 1 zákona, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak

tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia rozhodnutia sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do
vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia

a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo zastavení výplaty dávky,
b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,
c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále,
d) o prerušení konania,

e) o zastavení konania.

Podľa odseku 7 citovaného ustanovenia rozhodnutie je doručené len čo ho účastník konania prevezme,
len čo pošta doručenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené
konaním alebo opomenutím účastníka konania. Účinky doručenia rozhodnutia nastanú aj vtedy, ak

účastník konania odmietol rozhodnutie prijať.

Z administratívneho spisu žalovanej vo veci preskúmavania rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
03.12.2013, kde vystupuje ako účastník konania a v súdnom konaní ako žalobca v 3. rade X. V. sa súdu
javí, že napadnuté rozhodnutie žalovanej si tento prevzal osobne dňa 13.12.2013. Vychádzajúc z tejto

skutočnosti lehota na podanie žaloby podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žalobcovi uplynula dňa 13.02.2014.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavaniasúdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade konanie podľa § 250d
ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene zastavil.

Vo vzťahu k žalobcom v 2., 4. a 5. rade, ako už bolo uvedené vyššie, rozhodnutie žalovanej adresované

týmtožalobcomboloprevzatéinouosobouakoadresátom.Súdpovažovalzaneúčelnéanehospodárne,
aby ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie doručovať žalobcom v 2., 4. a 5. rade, ktorí sa síce nie
zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedeli a vzhľadom na uvedené skutočnosti
považoval žalobu týchto žalobcov za podanú včas.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení,

ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť
uplatniteľnúlegislatívumajúzaúlohuzabezpečiť,abysanazamestnancaasamostatnezárobkovočinnú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné
nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v

dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná
osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch
právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na
žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ( ZUS O. ) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré

sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských
štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu
mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z
podnikateľskej činností, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Z dokazovania vykonaného správnymi
orgánmi vyplýva, že k záveru o tom, že žalobcom v 2., 4. a 5. rade nevzniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dospeli správne orgány
na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou B. v dňoch 7. 3. 2013 a 11. 3. 2013,
Sociálnou poisťovňou, pobočkou M.. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobcovia
v 2., 4. a 5. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto
nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa

názorusúduzáverprvostupňovéhosprávnehoorgánu,sktorýmsastotožnilaajžalovanábolrealizovaný
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z odôvodnení
rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2., 4. a 5. rade reálne činnosť
zamestnanca nevykonávali.

Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1.rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou
atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.

Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosťako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v

súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, nebol dostatočne preukázaný. Z výsledkov kontroly nie je zrejmé, kde
bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto náboru zamestnancov a pod. Taktiež nebolo v

dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcov v 2., 4. a
5. rade ako zamestnancov.

Z doteraz vykonaného dokazovania , ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné preto, aby bol vyslovený
objektívny záver, že žalobca v 4.rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca
nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením
§ 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladala povinnosti správnemu orgánu v

odôvodnení rozhodnutia uviesť , ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami
bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k
záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. navrhnuté
rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1.rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, že žalobca v 4. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a žalobcovi v 4.rade ako úspešnému
účastníkovi priznal náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené právnym zástupcom
žalobcu písomným zo dňa 29.4.2015 podľa § 11 ods.4 a §13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) za 4 úkony
právnej služby - príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby a účasť na pojednávaní, celkom v sume

475,64 €. Súd priznal žalobcom v 2., 4. a 5. rade trovy právneho zastúpenia každému po 306,70 € podľa
§ 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky a to za štyri právne úkony - príprava a prevzatie, spísanie a
podanie žaloby (2014), 2 x po 67,- € (50 % tarifnej odmeny 134,- €), účasť na pojednávaní dňa 21.1.2015
a 29.4.2015 (2 x 69,92 € (50 % tarifnej odmeny 139,83 €). Ďalej súd priznal náhradu režijného paušálu
2 x po 8,04 € a 2 x po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Tarifná odmena bola znížená o 50 % z dôvodu, že

právny zástupca pri zastupovaní vykonával spoločné úkony za žalobcov v 1. až 5. rade.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-

čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.