Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Scud/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200250
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200250.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek

senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ S. L. U. - Q.-L., IČO:
XX XXX XXX, Q. č.XXX/X, P., 2/ L. N., bytom L. P. - K. X/XX, XX-XXX U., U. republika, 3/ V. L. P.,
bytom Y. č. XXX, U. republika, všetci právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so
sídlom Masarykova č. 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10,
Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 23.decembra 2013, č.
XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 23.decembra 2013 na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Konanie o žalobe žalobcu v 2. rade z a s t a v u j e .

Vo vzťahu k žalobkyni v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 23.decembra 2013 č.
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky B. zo dňa 22.augusta 2013
č. XXXXX-X/XXXX-B. a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c/,
d/, e/ O.s.p..

Žalobcovi v 1. a 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobkyni v 3. rade trovy konania v sume 359,12 eur, ktoré je
povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobkyne v 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi do 10 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Na tunajšom súde pod sp. zn.: 11Scud/11/2014 dňa 19.02.2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu
v 1. rade, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s

rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky B. a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/
XXXX-BA zo dňa 23.12.2013 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. XXXXX-X/
XXXX-B.zodňa15.08.2013zrušilavrátilvecžalovanejnaďalšiekonanieapriznalnáhradutrovkonania.

Pod sp. zn.: 11Scud/12/2014 dňa 19.02.2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade, ktorým
sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím. Navrhoval, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 23.12.2013

v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 22.08.2013,
vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania.Návrhom zo dňa 09.07.2014 žalobca v 1. rade navrhol vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobcov, išlo o jeho zamestnancov - L. N. a V. L. P.. K návrhu boli pripojené aj súhlasné vyjadrenia
týchto osôb k vstupu do konania na stranu žalobcu.

Vzhľadom na tento návrh súd uznesením č. k. 11Scud/11/2014-52 zo dňa 8.9.2014 spojil veci vedené
pod sp. zn.: 11Scud/11/2014 a 11Scud/12/2014 na spoločné konanie s tým, že konanie bude vedené pod
sp. zn.: 11Scud/11/2014, a pripustil vstup do konania na strane žalobcu v 2. rade L. N. a v 3. rade V. L. P..

Žalobca obe žaloby odôvodnil rovnako tak, že vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú
činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má zároveň registrovaný status
zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých
zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky a vo vzťahu k svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných
právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy

sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
V žalobách poukázal stručne na obsah rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky B., rozhodnutia
žalovanej s tým, že žalovaná vo výrokoch rozhodnutí odvolania žalobcu zamietla a prvostupňové
rozhodnutia potvrdila, najmä z dôvodu, že žalobca nespĺňa základné kritéria podstatnej podmienky
- registrované sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike vyžadované pre rozhodnutie o

tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní, teda že pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov žalobcu bude uplatniteľnou legislatívou podľa základného nariadenia právny poriadok
Slovenskej republiky.

V ďalších častiach žaloby citoval ustanovenia základného nariadenia tak, že podľa bodu 8 všeobecná

zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v
členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného
nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými. Poukázal na to, že podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré

sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského
štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 základného nariadenia upravuje, že vzhľadom
na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území
členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského

štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková
činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho

zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,

dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3.Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60

dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami a s ním súvisiacimi rozhodnutiami
prvostupňového orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.

Dôvodil tým, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a

zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v
dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach

žalovanou dodržané.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia, dôvod ich nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom, že
vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutia
sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa
nevyporiadala s argumentáciou žalobcu v jeho odvolaniach a nad rámec dôvodov podaného odvolania a
zisteného skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po

prvýkrát žalobcovi oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo žalobcovi
a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo
o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez
možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej,
lebo správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v

rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.:
8Sžo 12/2009).

V tejto súvislosti poukazuje žalobca v 1. rade aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa
spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo

dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
DepartmentUbezpieczeniSladek)otom,žezamestnancižalobcuaďalšíchvybranýchzamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany
žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek.
Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu

rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala
individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou

firmou, ale riadne v SR podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že boli vydané v rozpore s ustanovením
§ 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne
začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V tomto smere je

zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia
kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej
zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutialehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa názoru žalobcu
arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až
o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len

vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu a
napadnutých rozhodnutí žalovanou došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože
žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov U. republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu
ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že

nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov
A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup
ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom U. republiky a to napriek tomu, že podkladom
pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k všetkým
zamestnancom žalobcu.

O skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský
orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej
republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným

spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela
právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v
rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Žalobca v 1. rade namietal, že rozhodnutia prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné, keďže správny

orgán rozhodol, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti a o zániku sociálneho poistenia žalobkyne v 3. rade
spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť
okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne,
preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu

a pre správne rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,

ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) kontrolu, pričom nezistil
v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto
situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako
podkladypresvojerozhodnutia,keďženanedalpodnet.Žalovanáúčelovotvrdí,žekontrolavykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka
žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky
svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov
pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala

organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani
čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania
v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je
v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní
otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná
podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné častitejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o
uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas
pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky

zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba
pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska,
uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu
zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto
podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje,

napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča
sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v
úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti

s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa

uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal
možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu

uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou

pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne
sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali
rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so
zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky
povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

Žalovaná vo vyjadreniach k žalobám navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť poukazujúc na to, že od

vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia
uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a
uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre
každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v
oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred

vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia.Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe

všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného

nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje
uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v

tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany

zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území U. republiky. Títo

zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Kontroly vykonané národným inšpektorátom práce v spoločnosti S. L. U. - Q.-L. dňa 21.11.2011,
20.09.2012 a 19.06.2013 boli zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie
reálnehovýkonučinnostizamestnancovasplneniezákladnýchpodmienoknaurčeniemiestapodnikania

v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada

sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je
Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej
únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen U. republiku o zistených skutočnostiach.
Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo

vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti
boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva
z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú
bydlisko v U. republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), F.. Vo viacerých prípadoch ZUS F.
žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území
Slovenskejrepubliky,kdemázamestnávateľsídlo.ZUSF.zdôvodnilasvojužiadosťtým,ževposledných

rokoch na území U. republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo
činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon
zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc U. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie v U. republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v U. republike vykonávajú.Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „U.
zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom

vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v
rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany
osôb s bydliskom v U. republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

Na základe podnetu ZUS F. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných
„U. zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného
poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v U. republike, a ktorých zamestnávateľ má

sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu
sociálneho zabezpečenia v U. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny
výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa
o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna

poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú
slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší.
Následnepoukončeníplatnostipríslušnéhoformulárasociálnapoisťovňarozhodujeozánikusociálneho
poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz
nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných

sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o
tom,žedotknutémuzamestnancovipovinnésociálnepoistenianaúzemíSlovenskejrepublikynevzniklo.
Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu.

Žalovaná zdôraznila, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých
je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie
kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a
teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna

poisťovňapriposudzovanísplneniakritériíregistrovanéhosídlavychádzalaz„PraktickejpríručkyPrávne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a
vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka B. boli dňa 26.02.2013 poverení vykonávať kontrolu u

zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária, ani prevádzka
zamestnávateľa, sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Dňa 06.03.2013 sa
dostavil na pobočku sociálnej poisťovne za účelom pracovného stretnutia splnomocnený zástupca
žalobcu v 1. rade. Zo záznamu z pracovného stretnutia vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom
oprávnení je virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese P.,

K. XXX (Hotel D.), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom
oprávnení zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, z čoho je
zrejmé, že nie je možné relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne
vykonávajú. Všetky účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z
miesta registrovaného sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z U. republiky. Práce prideľuje

zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa
nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne
určiť,pretožejeviazanélennaobjednávkuzadávateľaaprácanikdyniejevoprednaplánovaná.Doklady
preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie
cestovnýchnákladovalebocestovnépríkazy,zktorýchbybolozrejmé,žezamestnanecvykonávalprácu

na určenom mieste, tiež neboli predložené.

ZáznamzpracovnéhostretnutiačísloXXXXX-X/XXX-B.zodňa06.03.2013bolprerokovanýapodpísaný
so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1.rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Súčasne
žalovaná poznamenáva, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka B. v lete
v roku 2012, na ktorú žalobca v 1. rade poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na

sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa
uložených zákonom č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda
nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila

Sociálna poisťovňa, pobočka B. k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým
zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej
poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom
na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom

vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady
(EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania
hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie
registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a
vykonávajúfunkciejehoústrednejsprávy.Miestopodnikaniažalobcuv1.rade-J.XX,B.(do20.05.2013)

a Q. č. XXX, P. (od 21.05.2013) nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu
v 1. rade na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej poisťovne vykonávajúci
kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá
konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie)
spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne

poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

V danom prípade pánovi L. N., zamestnancovi žalobcu v 1. rade sociálna poisťovňa formulár PD A1

nevystavila. Vzhľadom na to, že žalobca v 1. rade prihlásil menovaného do sociálneho poistenia od
01.03.2013 v pobočke sociálnej poisťovne a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného
sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, Sociálna poisťovňa,
pobočka B. rozhodla, že pánovi L. N. týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.

Zamestnankyni žalobcu v 1. rade V. L. P. formulár PD A1 vydaný bol na dobu platnosti od 01.07.2011 do
30.06.2013, bol ponechaný v platnosti, nebol zrušený spätne, a preto povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky
jej zaniklo 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. za prvý
úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového
orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci
konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa

účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ
aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania sociálna poisťovňa
ústredie ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého rozhodnutia, t.j. aj
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky B. č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 15.08.2013 a č. XXXXX-
X/XXXX-B. zo dňa 22.augusta 2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutia pobočky

sociálnej poisťovne boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutia
prvostupňového orgánu potvrdila.Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo (alebo zaniklo) povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že

v rámci kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území
Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z
odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor,
pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach.
Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté

rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na
základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadreniach tiež uviedla, že poukazujúc aj na napadnuté rozhodnutia, je obstaranie
podkladov pre rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej

poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy
také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za

dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať
ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje
diametrálne odlišný postup najmä k občanom U. republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených

postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti
formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne
rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti,
či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky,
neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú.

V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne
a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za
zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť
pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a preto sa uplatniteľná legislatíva
posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom.

U osôb s bydliskom v U. republike cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje
podľa koordinačných nariadení ES. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného
nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného
nariadenia.

Z uvedeného je teda zrejmé, že ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a to druhej hlavy.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia

- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov štátnej správy,
orgánom územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,
ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickýchosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).

Druhá hlava piatej časti O.s.p. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov, pričom z ustanovení § 247 ods. 1 až 3 vyplýva, že ide o preskúmanie právoplatných
rozhodnutí.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka B. rozhodnutím zo

dňa 15.08.2013 č. XXXXX-X/XXXX-B. ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/
bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi L. N. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa S.
L. U. - Q.-L. podľa slovenskej legislatívy a rozhodnutím zo dňa 22.08.2013 č. XXXXX-X/XXXX-B. ako

orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že pani V. L. P. zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi zamestnávateľa S. L. U. - Q.-L., dňa 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Na základe odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade žalovaná rozhodla rozhodnutím zo dňa
23.12.2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania
zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Na základe odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobkyne v
3. rade žalovaná rozhodla rozhodnutím zo dňa 23.12.2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA podľa § 218 ods. 2

Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sociálna poisťovňa, pobočka B. rozhodnutia v podstate odôvodnila tak, že citovala ustanovenia zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, konkrétne § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. b/ bod prvý, § 3 ods.
1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, ustanovenie §19 ods. 1 s tým, že od vstupu

Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné.

Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu

a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zo16.septembra2009,ktorýmsavykonávanariadenie
č. 883/2004.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenia v

článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym

predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto
činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade uviedla pobočka sociálnej poisťovne, že na základe výsledkov kontroly

nebolo preukázané, že pán L. N. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej
republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z článkov
základného nariadenia citovaných v odôvodnení.

Preto žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a

povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.marca 2013 podľa slovenskej legislatívy.

Argumentovala tým, že vydala formulár E 101 (PD A1), na základe ktorého sa na pani V. L. P. od
01.07.2011 do 30.06.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Ďalej vykonala kontrolu o zamestnávateľa S.L. U. - Q.-L. a oznámila zamestnávateľovi so sídlom J. XX, B. a to podľa výpisu zo živnostenského
registra miesto podnikania do 20.05.2013, že vykoná za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012 kontrolu
odvodov poistného a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o

sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Následne dňa 26.02.2013 osobne zamestnanci
vykonávajúci kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa zistili, že na adrese, ako je uvedená vo výpise
zo živnostenského registra, sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa a vzhľadom na
túto skutočnosť sa osobne do Sociálnej poisťovne, pobočka B. dostavil I.. L. J., splnomocnený vedúci
podniku zahraničnej osoby, dňa 06.03.2013 na pracovné stretnutie, o ktorej skutočnosti bol napísaný

záznam z pracovného stretnutia uvedeného dňa pod č. XXXXX-X/XXXX-B. a prerokovanie tohto
záznamu podpisom potvrdili zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky B. a I.. L. J. ako splnomocnený
vedúci podniku zahraničnej osoby.

Na základe tejto kontroly mal prvostupňový správny orgán zistené, že skutočná adresa zamestnávateľa
je virtuálnou adresou, riadiacou osobou je pán S. L. U. a spoločné pracovné stretnutia so

splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby I.. L. J. sú realizované na adrese K. XXX,
P. (Hotel D.) a zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, predmetom činnosti je doručovanie
letákov podľa objednávky zmluvných partnerov, miesto výkonu prácu jednotlivých zamestnancov nie
je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa výkon ich práce je viazaný
na objednávku, ktorá je nie je vopred plánovaná, písomný rozpis zadávania prác jednotlivým

zamestnancom zamestnávateľ písomne nevyhotovuje a práce sú prideľované ústnou formou.

Vzhľadom na výsledky kontroly nebolo preukázané, že pani V. L. P. reálne vykonáva činnosť ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom
ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené

skutočnostizaniklopaniV.L.P.povinnénemocensképoistenie,povinnédôchodkovépoisteniaapovinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od XX.XX.XXXX podľa slovenskej legislatívy.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade pánovi L. N. na základe vyššie uvedenej argumentácie, keďže tomuto
zamestnancovi žalobcu v 1. rade nebol ešte vydaný formulár E 101(PD A1), prvostupňový správny

orgán rozhodol, že mu od 01.03.2013 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach poukázala na rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky, obsah
odvolaní a uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutia a dospela k záveru, že

tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Poukázala na to, že podľa § 4 ods.
1 Zákona o sociálnom poistení v znení od 01.januára 2013 je zamestnanec na účely nemocenského
poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak,
fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods.
1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej

práci študentov, fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody
o pracovnej činnosti, ak je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového
dôchodku podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, invalidného výsluhového dôchodku
podľa osobitného predpisu a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v
období odbornej (výrobnej) praxe.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s
účinnosťou od 01.januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem
uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v

štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika
alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú
medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou

od 01.januára 2010 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažnéhopríjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec,
ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Účastník konania (žalobca v 1. rade) vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o
živnostenskom oprávnení sp. č. G./XXXX/XXXXX-XXXXX, z 26. mája 2011. V živnostenskom registri

je zamestnávateľ zapísaný pod číslom XXX-XXXXX. V registri zamestnávateľov je zamestnávateľ S. L.
U. Q.-L. vedený od 01.júna 2011.

Zamestnanec účastníka konania žalobca v 2. rade je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne
od 01.03.2013 a žalobkyňa v 3. rade je vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.07.2011.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov

a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa

vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Od 28.júna 2012 nadobudlo
účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a
dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie
(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Nazabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak

príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a

určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS F., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov

zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc U. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v U. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných

nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS F. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade

sociálna poisťovňa.

Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám
s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám

určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Sociálna poisťovňa
ústredie vystavila pre niektorých zamestnancov účastníka konania formulár PD A1, napr. s platnosťou
od 01.07.2011 do 30.06.2013 (V. L. P.). Formuláre bol vystavené v čase, kedy neexistovali pochybnosti
o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určene uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. V napadnutom

rozhodnutí prvostupňový orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na
základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, ak bol vydaný, t.j. 30.06.2013
v prípade žalobkyne v 3. rade, je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,

ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medziktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych

a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe

dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a

pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Sociálna poisťovňa, pobočka B. kontrolou zistila, že na adrese uvedenj vo výpise zo živnostenského

registra sa nenachádza kancelária, ani prevádzka žalobcu v 1. rade, skutočná adresa zamestnávateľa
je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku
zahraničnej osoby I.. L. J. sa konajú na adrese K. XXX, P. (Hotel D.). Účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca I.. L.
J.. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov.

Práce sú prideľované účastníkom konania ústnou formou, prideľovania práca je podľa I.. J. viazané na
objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná, písomný rozpis zadávania prác zamestnancom sa písomne
nevyhotovuje, skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť.

Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo

živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru,
že zamestnancom účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo, resp. nevzniklo podľa

slovenskej legislatívy.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o
sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom

poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký

úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá
podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych
účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z

vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitúskutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností žalovaná ako odvolací orgán dospela k záveru, že žalobcovi v 2.
rade ako zamestnancovi žalobcu v 1. rade od 01.03.2013 nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, resp. k v prípade žalobkyne v
3. rade zaniklo ku dňu 30.06.2013.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade súd poukazuje na to, že z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j
O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh,
ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie

znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych

porušení subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca
ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom
poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna
poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo

právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia
tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej
osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo
na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom
bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa

ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet
pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné
alebo voči jej právnemu nástupcovi.VzhľadomnacitovanéustanoveniarozhodnutiamiSociálnejpoisťovnepobočkynemohlobyť zasiahnuté
aj do majetkovej sféry žalobcu.

Z obsahu žalôb je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS, z
citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva žalobcovi
v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach

sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a

zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1

tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých

pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby

sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v
ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením §
209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutísprávne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému
orgánu U. republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s
uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku
2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo
vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané
porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2. rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a preto
žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd predovšetkým zisťoval, či žaloba tohto žalobcu bola podané včas a
to s poukazom na postup súdu v konaní, alebo či žaloba bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehoty a to preto, že tento žalobca sa stal účastníkom súdneho konania až na základe
právoplatného uznesenia súdu, ktoré súd citoval vyššie. Žaloba tohto žalobcu bola podaná oneskorene,

pretože Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. upravuje, že žaloba sa musí podať
do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný
zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo L. N. doručené

dňa 14.1.2014. Ak teda tento žalobca bol pripustený do konania až dňa 02.10.2014, kedy nadobudlo
právoplatnosť uznesenie zo dňa 08.09.2014, č.k.: 11Scud/11/2014-52, ktorým bol pripustený vstup tohto
žalobcu do konania, žaloba tohto žalobcu je podaná oneskorene. Postavenie žalobcu nadobudol na
základe výroku citovaného uznesenia podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1, podľa ktorého na
návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník konania. Súhlas toho, kto má

takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Účastník konania pred správnym orgánom pribratý do konania podľa ustanovenia §250 ods. 1 druhá
veta O.s.p. (súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého
práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté) nemá postavenie žalobcu,

ale iba osoby označenej „za účasti“, a teda nemá ani práva a povinnosti žalobcu. Napriek tomu, že už
v čase vydania uznesenia zo dňa 08.09.2014 bolo súdu zrejmé, že žalobu tohto žalobcu vyhodnotí ako
oneskorene podanú, nechcel túto otázku vopred prejudikovať a navyše nevyhovením návrhu na jeho
pribratie do konania ako žalobcu, by mohol namietať, že súd mu odoprel právo konať pred súdom.

Lehota žalobcu v 2. rade (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia žalovanej) nemôže byť
zachovaná ani pri argumentácii, že on a jeho zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) sú nerozluční spoločníci,
pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov pre žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade nevyplývajú rovnaké práva a povinnosti.

Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona... . Pre posúdenie, či
ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca
z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,

ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných... . Správne súdnictvo
podľa piatej časti je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva,
resp. povinnosti žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a
povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods.
1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Podľa § 250d ods. 3 - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala
neoprávnenáosoba,aksmerujeprotirozhodnutiu,ktorénemôžebyťpredmetompreskúmavaniasúdom,
ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniužaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods.
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade konanie zastavil, pretože
žaloba bola podaná oneskorene.

Z administratívneho spisu mal súd za preukázané, že rozhodnutie žalovanej nebolo doručené adresátovi
V. L. P., aj keď bolo prevzaté dňa 09.01.2014. Z podpisu na doručenke jednoznačne vyplýva, že

rozhodnutie bolo prevzaté sestrou - P. J..

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v § 212 ods. 3 písm. c/ upravuje, že rozhodnutie sa
účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o
poistnom... .

Ak teda rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom,
teda žalobkyňou v 3. rade, súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej opätovne
toto rozhodnutie doručovať žalobkyni v 3. rade, ktorá sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o
obsahu rozhodnutia dozvedela a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalobu žalobkyne v 3.

rade za podanú v zákonom stanovenej lehote.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, ktoré v odôvodneniach rozhodnutí citujú správne orgány, jednoznačne vyplýva, že
pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a

samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v
ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha
osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného
nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť

ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom
členskéhoštátu,vktoromvykonávačinnosťakozamestnanec,aleboakvykonávatakútočinnosťvdvoch
alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného
nariadenia.

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS F.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností
za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, tzn. či zamestnanec skutočne vykonáva zamestnanie
na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybností z dôvodu, že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov

zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc U.. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v U. republike.

Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobkyni v 3.

rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.6.2013, vyplynuli z vykonanej kontroly Sociálnou
poisťovňou, pobočkou B., čím malo byť zistené, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ žalobkyne
v 3. rade nemá v mieste sídla J. XX, B. zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, a že využíva
na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne

poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so sídlom vo P.. Na základe výsledkov kontroly
nebolo preukázané, že žalobkyňa v 3. rade reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území
Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3)
základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa
stotožnila aj žalovaná, bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože

z obsahu spisu ani z odôvodnení nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že táto žalobkyňa
reálne činnosť zamestnanca nevykonáva. Závery správnych orgánov sa iba javia ako správne vzhľadom
na nezanedbateľný počet podnikateľov občanov U. republiky podnikajúcich v oblasti „roznášania
reklamnýchletákov“,avšaktietoskutočnostinemôžubyťdôvodomnato,abyvoveciachbolorozhodnutéiba na základe vážnych pochybností o reálnom výkone činnosti zamestnancov žalobu v 1. rade na
vydanie rozhodnutí bez dostatočného zistenia skutkového stavu.

Dôsledne sa správne orgány nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústne, resp. telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu
externou firmou atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Z citovaného článku teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o takzvaný

cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu - zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované

sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v W.
D., P., napr. nájom priestoru atď.., nebol preukázaný. Nebolo jednoznačne preukázané, kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu
vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobkyne v 3. rade ako zamestnanca.

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 195 ods.
1 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu
na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov
konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných
fyzických osôb a právnických osôb, netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná

zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o
ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Doteraz vykonané dokazovanie podľa názoru súdu je nedostatočné pre objektívny záver, že žalobkyňa
v 3. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala, je predčasný a

zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a následne žalovaná rozhodli napadnutým rozhodnutím, súd dospel
k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú
v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutie nie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4

Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá uviesť, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri
hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky B. a rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z

dôvodov uvedených žalobkyňou v 3. rade súd dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe
nedostatočne zisteného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j
ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne
pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, že žalobkyňa v 3. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky

nevykonávala od 01.07.2013.

Právny zástupca žalobcu v 3. rade trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 18.12.2014 tak, že
žiadal priznať trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
žaloba a účasť na pojednávaní dňa 16.12.2014 - § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č.

655/2004 Z.z.) - 1 úkon vo výške 134,-- eur, spolu vo výške 402,-- eur, 3x režijný paušál po 8,04 eur (§
16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spolu vo výške 24,12 eur, trovy právneho zastúpenia v celkovej
sume 426,12 eur.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade tomuto
nepriznal trovy konania, pretože nebol v konaní úspešný.

Pretože piata časť Občianskeho súdneho poriadku nemá osobitné ustanovenie o náhrade trov konania
v prípade zastavenia konania vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, pretože podľa § 146 ods. 2 písm. c/ v spojení s ustanovením § 246c
ods. 1 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie

bolo zastavené.

Žalobkyňa v 3. rade mala v konaní plný úspech, preto jej súd priznal náhradu trov konania za 2
úkony právnej služby po 134,-- eur a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, za účasť na
pojednávaní dňa 16.12.2014 znížil odmenu o 50% na 67,00 eur, pretože išlo o konanie spojené na

spoločné konanie a odmena sa kráti až o 50% pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb, 3x režijný paušál
8,04 eur.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil na sumu 359,12 eur podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov, za poskytovanie právnych služieb § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 13a

ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a zaviazal žalovanú zaplatiť ich podľa § 149 ods. 1 O.s.p. právnemu
zástupcovi žalobkyne v 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.