Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 29, 2017

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10C/150/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416203788
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2017:8416203788.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o.,

sosídlomMýtna48,81107Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:35831154,právnezastúpeného
JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: G. o zaplatenie
527,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 131,09 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 %
ročne zo sumy 131,09 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30. 6. 2016 domáhal na žalovanom zaplatenia
sumy 527,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 527,- eur od 1. 10. 2015 do
zaplatenia. V odôvodnení žaloby uviedol, že jeho právny predchodca Všeobecná úverová banka, a.s.
so žalovaným uzavrela dňa 25. 5. 1994 zmluvu o osobnom účte evidovanú pod číslom XXXXXXXXXX,
na základe ktorej právny predchodca žalobcu zriadil v prospech žalovaného bežný účet s možnosťou
povoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte v prípade splnenia stanovených podmienok.

V žalobe tvrdil, že ich splnením poskytla Všeobecná úverová banka, a.s. dňa 31. 1. 2005 žalovanému
povolené prečerpanie finančných prostriedkov na bežnom účte vo výške 763,46 eur na dobu trvania
zmluvy o bežnom účte. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný si nesplnil svoje platobné povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok VÚB a.s. pre depozitné produkty
platných a účinných od 1. 8. 2004 vypovedal podľa žalobcovho tvrdenia jeho právny predchodca
listom zo dňa 15. 7. 2015 zmluvný vzťah so žalovaným čím sa pohľadávka z titulu úveru poskytnutého
žalovanému formou povoleného prečerpania vo výške 527,- eur stala ku dňu účinnosti výpovede

doručenej žalovanému dňa 20. 7. 2015, teda dňa 30. 9. 2015 splatnou. Nakoľko si podľa žalobcu
žalovaný nesplnil povinnosť uhradiť mu záväzok vo výške 527,- eur, od 1. 10. 2015 je so zaplatením
dlžnej sumy prečerpaných peňažných prostriedkov v omeškaní, pričom na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 1. 8. 2015 uzavretej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a žalobcom bola
pohľadávka voči žalovanému postúpená žalobcovi, preto sa jej zaplatenia domáha žalobca.

2. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil fotokópiu Zmluvy o osobnom

účte, fotokópiu výpisu z bankovej knihy VÚB, a.s., fotokópiu Všeobecných obchodných podmienok VÚB,
a.s. pre depozitné produkty platných a účinných od 1. 8. 2004, fotokópiu výpovede zmluvy o bežnom
účte s doručenkou a fotokópiu oznámenia o postúpení pohľadávky s podacím hárkom.3. Žaloba žalobcu bola súdu doručená dňa 30. 6. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. -
Občianskeho súdneho poriadku. Ten bol dňom 1. 7. 2016 nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa prechodných ustanovení CSP, a to konkrétne § 470

ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP.

4. Vo veci bol dňa 28. 9. 2016 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný včas vecne
odôvodnený odpor, v dôsledku čoho bol platobný rozkaz uznesením zo dňa 21. 10. 2016 zrušený v

celom rozsahu (§ 267 ods. 3 CSP).

5. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žaloba je nedôvodná, lebo platba
vo výške 527,- eur bola v plnej výške uhradená prevodom na náhradný účet kvôli exekúcii na pôvodnom
účte, ktorý bol vytvorený na pobočke Tatrabanky v Poprade. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že tvrdenia v ňom sú nedôvodné, pričom poukázal
tiež na to, že žalovaný k odporu nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenia. Podľa
žalobcu debetný zostatok na účte nie je možné vyrovnať otvorením nového účtu, započítať takto svoju
pohľadávku banka nemá právo, navyše v predmetnom prípade žalovaný uvádza účet v Tatrabanke, a.s.,

pričom započítanie pohľadávky Všeobecnej úverovej banky s pohľadávkou v inej banke nie je v žiadnom
prípade možné. Tvrdiac, že žalovaný žiadnymi dôkazmi svoje tvrdenia nepreukázal, pričom tieto tvrdenia
súirelevantnéanemalivplyvnaexistenciupohľadávkyžalobcu,žalobcanažalobetrvalvcelomrozsahu.
Zároveň uviedol ďalšie rozhodujúce skutočnosti na odôvodnenie uplatneného nároku, pričom vo vzťahu
k úrokom uviedol, že žalovaný bol oboznámený s úrokovou sadzbou, ktorá v prípade nezaručeného

kontokorentu bola stanovená na výšku 14,90 % ročne a v prípade nepovoleného prečerpania zvýšená
na sadzbu 25 % ročne. Žalobca uviedol, že v tomto súdnom konaní si uplatňuje len časť pohľadávky
ktorá pozostáva z istiny vo výške 131,09 eur a časti debetného úroku vo výške 395,91 eur.

7. Žalovaný sa k argumentácii žalobcu o nedôvodnosti podaného odporu proti platobnému rozkazu

napriek výzve súdu nevyjadril, ani neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

8. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Na pojednávanie nariadené na deň 30. 8. 2017
sa žalovaný nedostavil, 30 minút pred pojednávaním požiadal o jeho odročenie z dôvodu mimoriadnej
služobnej cesty. Na výzvu súdu zo dňa 30. 8. 2017 na dodatočné preukázanie tvrdeného dôvodu

neúčasti na pojednávaní a návrhu na odročenie pojednávania žalovaný nijako nereagoval, dôvod
neúčasti a návrhu na odročenie pojednávania tak, ako to predpokladá § 184 ods. 2 CSP súdu ani
dodatočne nepreukázal. Na ďalšie pojednávanie nariadené na deň 29. 9. 2017 sa žalovaný napriek
riadnemu a včasnému predvolaniu doručenému mu dňa 7. 9. 2017 nedostavil, neúčasť na pojednávaní
neospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. Na pojednávanie sa nedostavil ani predvolaný právny

zástupca žalobcu, ktorý neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. Vzhľadom
na uvedené súd v súlade s ust. § 180 CSP rozhodol, že toto pojednávanie vykoná v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu, žalobcu a žalovaného nakoľko nebol daný návrh ani dôvody na odročenie
pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

9. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie
žiadneho z nich nebolo žalovaným namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a
žalovaný žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol, pričom zistil tento skutkový stav:

10. Právny predchodca žalobcu - Všeobecná úverová banka, a.s. uzavrel so žalovaným dňa 25. 5.
1994 v Kežmarku písomnú zmluvu o osobnom účte, ktorou sa zaviazal viesť žalovanému osobný účet
slúžiaci na pravidelné sporenie a ďalšie ukladanie peňazí a vykonávanie pravidelne opakovaných alebo
jednorázových úhrad. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú s právom ktorejkoľvek strany ju písomne
vypovedať kedykoľvek bez udania dôvodu s tým, že výpovedná lehota je 2 mesiace a začína plynúť

prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (článok 17 zmluvy).

11. Z výpisu z bankovej knihy VÚB banky zo dňa 1. 8. 2015 bolo zistené, že banka v ňom potvrdila, že
žalovanému poskytla úver vo forme limitu povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnomúčte, pričom ako dátum poskytnutia povoleného prečerpania je tam uvedený deň 31. 1. 2005, ako výška
limitu povoleného prečerpania je tam uvedená suma 763,46 eur a ako dátum zaslania výpovede je tam
uvedený deň 15. 7. 2015.

12. Z výpovede zmluvy o bežnom účte zo dňa 15. 7. 2015 adresovanej žalovanému bolo zistené,
že VÚB banka mu v nej oznámila, že z dôvodu neuhradenia záväzku voči VÚB banke vzniknutého z
dôvodu jednostranného nedodržania ustanovení zmluvy o bežnom účte, dodatku k zmluve o bežnom
účte o poskytnutí kontokorentného úveru a platných všeobecných obchodných podmienok pre depozitné

produkty banka vypovedala zmluvu o bežnom účte s účinnosťou ku koncu druhého kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po mesiaci v ktorom bude výpoveď žalovanému doručená. Podľa doručenky na
čl. 6 spisu bola výpoveď žalovanému doručená dňa 20. 7. 2015.

13. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2015 súd zistil, že Všeobecná úverová banka
ním žalovanému oznámila, že ku dňu 3. 12. 2015 postúpila svoju pohľadávku zo zmluvy o bežnom účte

č. XXXXXXXXXX spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na žalobcu s tým, že
dlžný záväzok žalovaného ku dňu 15. 12. 2015 je vo výške 937,50 eur.

14. Žalobou uplatnený nárok žalobca právne odôvodnil tak, že jedná sa o nárok na vrátenie úveru,
konkrétne kontokorentného úveru, t.j. úveru poskytnutého žalovanému formou povoleného prečerpania

bežného účtu.

15. Podľa § 708 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 31. 1. 2005, teda ku dňu keď
v zmysle výpisu z bankovej knihy VÚB banky malo byť žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie
zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho

majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma.
16. Podľa § 710 Obchodného zákonníka účinného ku dňu 31. 1. 2005 ak je v zmluve určené, že banka
vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte,
spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.
).

17. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

18. Podľa § 502 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany
dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť

úroky v najvyššie prípustnej výške. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa
týka ročného obdobia.

19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) v znení
účinnom ku dňu poskytnutia povoleného prečerpania (31. 1. 2005) tento zákon sa nevzťahuje na úver

formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné karty.

20. Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že žalovanému bol zo strany VÚB
banky, a.s. poskytnutý dňa 31. 1. 2005 úver vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov
na bežnom účte zriadenom žalovanému na základe zmluvy zo dňa 25. 5. 1994. Uvedené bolo

preukázané výpisom z bankovej knihy VÚB banky, ktorý túto skutočnosť výslovne potvrdzuje. Koniec
koncov, ani žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, že bol mu poskytnutý úver formou povoleného
prečerpania na bežnom účte a že vznikol mu takto voči žalobcovi dlh. Žalobou uplatnenému nároku sa
bránil len tým, že tento jeho záväzok zanikol splnením. Súd tak žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia o
poskytnutí úveru žalovanému formou povoleného prečerpania na bežnom účte mal za nesporné, keďže

žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel (§ 151 ods. 1 CSP).21. Avšak i keď nebolo medzi stranami sporné, že dlh žalovanému titulom nevráteného úveru z
povoleného prečerpania bežného účtu vznikol, súd za nepreukázaný mal vznik nároku žalobcu na úroky
v požadovanej výške, a to z nasledujúcich dôvodov.

22. Je zrejmé, že žalovanému bolo fakticky umožnené prečerpať peňažné prostriedky na bežnom účte,
pričom z tvrdení žalobcu a predložených listinných dôkazov nevyplýva pochybnosť, že žalovanému
po započítaní kreditných a debetných transakcií vznikol na poskytnutej istine dlh vo výške 131,09 eur
tak, ako to tvrdil žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8. 11. 2016, pričom ani žalovaný tieto

tvrdenia nepoprel. Súd však za nepreukázaný a nedôvodný má nárok žalobcu na zaplatenie debetných
úrokov uplatnených žalobcom vo výške 395,91 eur, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal dohodu o ním
tvrdenej výške úrokovej sadzby nezaručeného kontokorentu vo výške 14,90 % ročne, resp. 25 % ročne
v prípade nepovoleného prečerpania. Pre úver je úročenie typické (§ 497 Obchodného zákonníka), no
je zrejmé, že výška úrokovej sadzby nemôže byť výsledkom len jednostranného rozhodnutia veriteľa,
ale len výsledkom dohody s dlžníkom, keď Obchodný zákonník v § 502 aj výslovne stanovuje, že od

doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v
najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Žalobca pritom nepreukázal
dojednanie s dlžníkom o tom, že úver sa bude úročiť práve žalobcom tvrdenou úrokovou sadzbou, keď
aj sám uviedol (viď vyjadrenie žalobcu zo dňa 8. 11. 2016 na čl. 33 spisu), že žalovaný bol oboznámený s
úrokovou sadzbou. Nebola však žalobcom preukázaná dohoda o výške úroku z ktorej žalobca vychádzal

pri vyčíslení žalovaného nároku, pričom jednostranné oboznámenie dlžníka s úrokovou sadzbou veriteľa
nie je možné považovať za dohodu o úroku.

23. Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda, ktorý hovorí, že zmluvy sa
majú dodržiavať. Z neho vyplýva zásada nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným úkonom zmluvnej

strany. Uvedený princíp sa neuplatňuje bezvýnimočne, no podľa názoru súdu v prípade dohody o
úrokoch platí v tom zmysle, že nie je možné prvotnú dohodu o výške úroku nahradiť žiadnym
jednostranným stanovením výšky úroku veriteľom. Žalobca v súdenom spore pritom nepreukázal
dohodu o konkrétnej výške úroku so žalovaným. Z ust. § 37 ods. 1 Zákona o bankách vyplýva
povinnosť banky na svojej internetovej stránke a vo svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne

informovať písomnou formou v slovenskom jazyku o podmienkach na prijímanie vkladov, poskytovanie
úverov a vykonávanie všetkých ďalších obchodov a o ich cenách vrátane uvedenia príkladov. O
každej zmene svojich obchodných podmienok na vykonávanie obchodov a o zmene cien obchodov je
banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná informovať spôsobom uvedeným v predchádzajúcej
vete, a to najmenej 15 dní pred nadobudnutím účinnosti príslušnej zmeny, ak osobitný predpis

neustanovuje inak alebo ak sa banka alebo pobočka zahraničnej banky nedohodla so svojím klientom
inak. Informačnými povinnosťami podľa tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia § 265 a § 273
ods. 1 Obchodného zákonníka a osobitných predpisov. Informačná povinnosť uvedená v tomto
ustanovení je samostatnou, vedľa stojacou informačnou povinnosťou banky v súvislosti s jej obchodnými
podmienkami. Účelom ustanovenia ale nie je upraviť možnosti jednostrannej zmeny. Toto ustanovenie

preto nemožno považovať za osobitnú úpravu vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Preto
z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť žiadne zákonné právo banky na jednostrannú zmenu zmluvných
podmienok,osobitnýoznamovacíštandardprespotrebiteľov,anižiadnuosobitnúlehotuúčinnostizmien.

24. Ak žalobca žalobou uplatnil nárok na zaplatenie úrokov ktoré vyčíslil vo výške 395,91 eur s tým,

že vychádzal pri tomto vyčíslení z konkrétnej výšky úrokovej sadzby, bolo jeho povinnosťou preukázať
dojednanie o takejto výške úrokovej sadzby so žalovaným, čo nesplnil. Pri tvrdení žalobcu o neexistencii
zákonnej povinnosti uzavrieť zmluvu o úvere v písomnej forme, čomu ustanovenie § 497 Obchodného
zákonníkadávaplnezapravduapritvrdenížalobcu,žežalovanýsvýškouúrokovejsadzbybolveriteľom
oboznámený treba uzavrieť, že nebola preukázaná, no ani tvrdená dohoda so žalovaným na takej

konkrétnej výške úrokovej sadzby, z ktorej žalobca vychádzal pri vyčíslení svojho nároku. Uvedené
má za následok, že žalobcovi nemožno priznať požadované úroky, len istinu, teda sumu peňažných
prostriedkov reálne poskytnutú žalovanému a ním doposiaľ nevrátenú. Vo vzťahu k dohode o výške
úroku súd uvádza, že vo sfére spotrebiteľských vzťahov (niet tu pochýb, že žalovanému povolené
prečerpanie poskytované bolo na osobnú spotrebu) aplikovateľný je len taký názor, aký potvrdil aj

nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3512/11 z 11. 11. 2013, ktorým ústavný súd potvrdil, že
náležitosti spotrebiteľských zmlúv týkajúce sa úrokov, poplatkov a iných vedľajších dojednaní týkajúcich
sa ceny nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou
spotrebiteľskej zmluvy. Súd v súvislosti so svojim názorom o neakceptovateľnosti jednostrannéhostanovenia a oznamovania výšky úrokovej sadzby, napr. len na výveske, resp. webovej stránke banky
poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 329/13, z ktorého cit.: “... nielenže suma
úroku za úver nebola transparentne uvedená v úverovej zmluve, ale ani v Obchodných podmienkach k

tejto zmluve, pričom na tomto mieste ústavný súd prisviedča tvrdeniu krajského súdu, že splnenie tejto
obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy nemožno nahradiť oznámením o úrokovej miere v obchodných
priestoroch sťažovateľky“.

25. Žalobca individuálnu, platnú dohodu o konkrétnej výške úroku so žalovaným z ktorej vychádzal pri

vyčíslení svojho nároku na úroky nepreukázal, preto mu súd úroky priznať nemohol a preto v časti o
zaplatenie sumy 395,91 eur predstavujúcej vyčíslené debetné úroky žalobu žalobcu zamietol.

26. Čo sa týka nároku na zaplatenie istiny vo výške 131,09 eur, v tejto časti mal žalobu za dôvodnú,
nakoľko ani sám žalovaný nepoprel, že mu titulom prečerpania na bežnom účte dlh vznikol. Ak žalovaný
v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že uhradil celú žalovanú sumu 527,- eur, bolo jeho povinnosťou

to preukázať, keďže dokazovať možno len to, že sa niečo stalo a nie to, že sa niečo nestalo, a teda
nemožno od žalobcu žiadať aby preukazoval neuhradenie dlžnej sumy. Žalovaný nepredložil a ani
neoznačil žiaden dôkaz na tvrdenie o uskutočnenej úhrade, hoci ak by k nej skutočne došlo prevodom,
ako tvrdil, predložiť dôkaz o uskutočnenom bankovom prevode objektívne nie je pre nikoho žiaden
problém. Žalovaný však nielenže nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz o tvrdenej úhrade, ale ani

neuviedol, kedy konkrétne k nej malo dôjsť, preto súd tvrdenie žalovaného o úhrade dlžnej sumy
považoval za nepreukázané. Žalovanému bolo doručené vyjadrenie žalobcu v ktorom poprel žalovaným
tvrdenú úhradu na žalovaný nárok, preto jediným spôsobom, akým žalovaný mohol túto svoju sporovú
obranu obhájiť bolo označiť dôkaz na svoje tvrdenie, čo sa nestalo, žalovaný sa okrem podaného odporu
proti platobnému rozkazu ďalej k nároku voči nemu uplatňovanému nijako nevyjadril, na pojednávanie

sa nedostavil, preto súd obranu žalovaného uzavrel ako nepreukázanú.

27. Súd preto mal za preukázaný vznik nároku veriteľa na úhradu úverovej istiny vo výške 131,09 eur
a nemal za preukázaný zánik tohto nároku plnením žalovaného.

28. Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

29. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez

zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení /§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka/.

30. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu

klienta.

31. Žalobca predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 12. 2015 preukázal že
postupca Všeobecná úverová banka, a.s. oznámil žalovanému, že pohľadávka voči žalovanému z
predmetnej zmluvy, ktorá v tom čase bola celá splatná bola spolu s príslušenstvom odplatne postúpená

na žalobcu. I keď nebol predložený dôkaz o doručovaní tohto oznámenia žalovanému pred podaním
žaloby (na poštových podacích hárkoch predložených žalobcom sa meno žalovaného nenachádza),
nakoľko predmetné oznámenie bolo žalovanému doručené do vlastných rúk spolu so žalobou, žalovaný
je povinný plniť uplatnený nárok žalobcovi a súd mal za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
na uplatnenie pohľadávky rovnajúcej sa výške nevrátenej úverovej istiny. Keďže nebolo dôkazmi

spochybnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný sumu 131,09 eur do dňa vyhlásenia rozsudku mu neuhradil,
súd žalobe v časti nároku na zaplatenie sumy 131,09 eur vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi túto dlžnú sumu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V prevyšujúcej časti
požadovanej istiny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.32. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
527,- eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia.

33. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

34. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

35. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka.

36. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2009 do 31. 1. 2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu. Táto výška úrokov z omeškania platí aj za dobu omeškania po 31. januári
2013 ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013 (viď § 10c tohto nariadenia v znení účinnom
od 1. 2. 2013). V danom prípade záväzkový vzťah strán vznikol pred 1. 2. 2013, preto výška úrokov z
omeškania na ktoré žalobcovi vzniklo právo je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

37. Žalobcom požadovaná sadzba úroku z omeškania (8,05 % ročne) takto určenú sadzbu nepresahuje.
Žalovaný dňa 1. 10. 2015 od ktorého žalobca požadoval úrok z omeškania bol v omeškaní so zaplatením
nevrátenej úverovej istiny, keďže výpoveď zmluvy doručená mu dňa 20. 7. 2015 nadobudla účinnosť
dňa 30. 9. 2015, preto súd od 1. 10. 2015 priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo

sumy 139,01 eur do zaplatenia. Keďže na ostatné uplatňované nároky (úroky) žalobcovi nárok nevznikol
a s ich zaplatením sa preto žalovaný do omeškania dostať nemohol. Vzhľadom na uvedené súd vyhovel
žalobe v časti požadovanej istiny vo výške 131,09 eur a úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo
sumy 131,09 eur od 1. 10. 2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

38. Súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu s úrokmi z omeškania v lehote
stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku keďže
na určenie dlhšej lehoty na zaplatenie, či na povolenie splácať ju v splátkach nebol podaný návrh a
nebol by na to ani zákonný dôvod vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je v omeškaní so zaplatením
nevrátenej istiny úveru viac ako dva roky, a tak by povolenie ďalšieho odkladu úhrady dlžnej sumy zjavne

odporovalo zásade spravodlivej a účinnej ochrany práv v zmysle článku 2 ods. 1 CSP. Uvedené však
žalovanému nebráni, aby sa v prípade, že by prisúdenú sumu chcel splácať v splátkach, obrátil s takouto
žiadosťou priamo na žalobcu.

39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Vo vzťahu

k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola
zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaný boli teda v časti úspešní (žalobca v rozsahu cca 25 %, žalovaný
v rozsahu cca 75 %), v časti neúspešní. Úspech žalobcu bol výrazne prevýšený jeho neúspechom.
Žalobca teda síce návrh na priznanie mu náhrady trov konania podal, vo veci však bol v prevažnom
rozsahu neúspešný, nárok na ich náhradu mu preto vôbec nevznikol. Podľa pomeru úspechu v spore

vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému. Žalovaný však náhradu žiadnych trov konania
neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú (za podaný odpor
proti platobnému rozkazu súdny poplatok za v zmysle aktuálnej právnej úpravy už neplatí), preto súd
v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko
nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že

náhradu trov konania stranám sporu nepriznal (podporne pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.
októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd
Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.