Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 9, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/565/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214203706
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214203706.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpený Jakubčák,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, proti žalovanému: H. S., nar. XX.
XX. XXXX, bytom U. L., V. XXXX/XXXA, o zaplatenie 2.609,65 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14. marca 2016 č. k. 8C/241/2014-232 v jeho
napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o trovách konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 34,12 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 02. 03. 2011 do zaplatenia, všetko
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust.
§ 52 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101 OZ, ako aj § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa (zák. č. 250/2007 Z. z.)

účinného od 01. 06. 2014, ako aj vykonaným dokazovaním. Uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na
súde prvej inštancie dňa 27. 02. 2014 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 2.609,65
eura s úrokom vo výške 17,30% ročne zo sumy 2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Svoj nárok odôvodňoval tým, že žalovaný s jeho právnym predchodcom - spoločnosťou
Slovenská sporiteľňa, a. s. uzavreli dňa 10. 03. 2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212175160. Na
základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý miniúver vo výške 39.000 Sk s úrokovou sadzbou

17,30% ročne. Žalovaný sa zaviazal splácať úver mesačnými splátkami splatnými k prvému dňu v
mesiaci, počnúc od 01. 04. 2006, pričom bolo dohodnutých 60 splátok. Žalovaný neplnil splátky úveru
riadne a včas v zmysle dohody. Na základe zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010 žalobca
nadobudol voči žalovanému pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.609,65 eura,
z ktorej suma 303,33 eura predstavovala úrok z omeškania od 02. 05. 2006 do 21. 12. 2010, riadne
úroky 1.307,23 eura od marca 2006 do 21. 12. 2010, poplatky vo výške 203,45 eura od marca 2006
do decembra 2010, čistá istina úveru 795,64 eura od 21. 12. 2010. Vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa

08. 12. 2014 č. k. 8C/241/2014-106, proti ktorému podal žalobca odvolanie v napadnutej zamietajúcej
časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 443,56 eura s úrokom 17,30% ročne z tejto sumy od 02. 03. 2011
do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 9Co/304/2015-137
odvolaniu vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Žalobca špecifikoval požadovanú sumu 443,56 eura ako 13 splátok splatných v období od 28. 02. 2010
do 01. 03. 2011 po 34,12 eura, ktoré podľa neho nemôžu byť premlčané. Taktiež si uplatňoval zmluvný
úrok vo výške 17,30% ročne z tejto sumy od 02. 03. 2011 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania.

Splátka od 28. 02. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 02.
2013, od 28. 03. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 03.
2013, od 28. 04. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 04.
2013 od 28. 05. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 05. 2013,
od 28. 06. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 06. 2013, od

28. 07. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 07. 2013, od 28.
08. 2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 08. 2013, od 28. 09.
2010 mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 09. 2013, od 28. 10. 2010
mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 10. 2013, od 28. 11. 2010 mohla
byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 11. 2013, od 28. 12. 2010 mohla byť
s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 12. 2013, od 28. 01. 2011 mohla byť s

poukazom na vyššie uvedené uplatnená najneskôr do 28. 01. 2014 - tieto všetky sú podľa názoru
premlčané a v tejto časti súd návrh zamietol. Zostáva nárok žalobcu len na jednu splátku od 28. 02. 2011,
ktorá mohla byť s poukazom na vyššie uvedené uplatnená najskôr do 28. 02. 2014 a návrh bol podaný
27. 02. 2014, takže súd mal za to, že táto splátka nie je premlčaná a v tejto časti o zaplatenie 34,12 eura
návrhu vyhovel. Taktiež vyhovel návrhu s poukazom na ust. § 517 ods. 2 OZ, ako aj § 3 ods. 1 Nariadenia

vlády č. 87/1995 v časti o zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy. Pokiaľ ide o uplatnený nárok
na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 17,30% ročne do zaplatenia, súd konštatuje, že zmluvný úrok
bol súčasťou každej jednej splátky úveru. Dokonca konečná splatnosť úveru bola určená dňom 01. 03.
2011, teda priznanie žalobcom uplatneného zmluvného úroku je duplicitným nárokom. Súd poukazuje i
na to, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov splatnosti úveru. Vzhľadom aj na účel

zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné
úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu, dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do
splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom
prípadebynaťarchuspotrebiteľadochádzalokdvojnásobnémuzaťaženiuatojednakvpodobeúrokovz

úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi.
V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré
by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po konečnej splatnosti úveru odchyľovalo od
zákona v n prospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd
návrh v časti uplatneného zmluvného úroku zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.

2 OSP, keď obaja účastníci boli čiastočne úspešní, a preto súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo.

2. Rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania

napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie tým, že
súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a ako účastníkovi mu postupom súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvej inštancie v časti režimu zmluvy
a premlčania v rozsudku sa vôbec nevysporiadal s obsahom pôvodného odvolania zo dňa 09. 03.

2016. Neuviedol vo svojom rozhodnutí, prečo nie je správna jeho argumentácia a nevysporiadal sa s
právnymi závermi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR uvedenými v podaní zo dňa 09. 03. 2016.
Navrhol, aby odvolací súd osobitne náležite posúdil jeho odvolanie vo vzťahu k arbitrárnosti konania a
rozhodovania a k ústavnému princípu právnej istoty. Aplikovanie režimu Obchodného zákonníka, ako
aj 4-ročnej premlčacej doby bolo aktuálne potvrdené v rozhodnutí Okresného súdu Košice-okolie sp.

zn. 17C/231/2014 zo dňa 09. 06. 2015, ako aj v ďalších rozhodnutiach okresných aj krajských súdov,
ktoré uviedol vo svojom odvolaní. V rozhodnutí súd prvej inštancie neuviedol také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali rozhodnutie odchýlne od uvedených rozhodnutí aplikovaním Obchodného zákonníka a 4-
ročnej premlčacej doby. Namieta, že súd prvej inštancie otázku premlčania nesprávne posúdil, poukázal
na rozsudok NS SR z 28. 08. 2015 sp. zn. 8MCdo 3/2015. Rozsudok považuje za postihnutý vadou

nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia súdu, najmä v súvislosti v bode I., II.
a III. vyššie uvedeného v tomto odvolaní. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ako aj
Ústavného súdu SR navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v
celom rozsahu vyhovel a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 409,44 eura, riadny úrok vovýške 17,30% ročne zo sumy 443,56 eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 409,44 eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia a trovy konania. Alternatívne
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na mimoriadne dovolenie Generálneho prokurátora
SR, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 28. 05. 2013 v konaní 4MCdo 3/2012 tak, že
mu v plnej miere vyhovel. Zdôraznil, že kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera
úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od
vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.

3. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 380 ods. 1 CSP bez
prejednania veci na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený na súde prvej inštancie dňa 27. 02. 2014,
ktorým sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.609,65 eura s úrokom vo výške 17,30% z

istiny 2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj úroku z omeškania vo výške 9% z istiny
2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodňoval
tým, že predmetná pohľadávka bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010
postúpená spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s. Bratislava na žalobcu. Jeho právny predchodca
a žalovaný uzatvorili dňa 10. 03. 2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212175160, na základe ktorej

jeho právny predchodca poskytol žalovanému úver vo výške 1.294,56 eura pri úrokovej sadzbe 17,30%.
Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 1. dňu toho-ktorého mesiaca.
Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 01. 04. 2016 a konečná splatnosť úveru na deň 01.
03. 2011. Žalovaný si svoj záväzok zo zmluvy o úvere nesplnil ani v dohodnutej konečnej splatnosti
úveru, t. j. do 01. 03. 2011. Celkový vyčíslený zostatok pohľadávky ku dňu 21. 12. 2010 v sume

2.609,65 eura pozostáva z istiny 2.306,32 eura, riadneho úroku v sume 0 a úroku z omeškania v
sume 303,33 eura. Zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 10. 03. 2006 (na č. l. 23, 24) nesporne
vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovanému úver vo výške v tom čase 39.000 Sk s
úrokovou sadzbou 17,30%, s poplatkom za správu úveru 50 Sk mesačne, s výškou splátky 1.028 Sk,
s platnosťou prvej splátky 01. 04. 2006, s počtom splátok 60 mesačne k prvému dňu v kalendárnom

mesiaci a s konečnou splatnosťou úveru 01. 03. 2011. RPMN bola vyčíslená na 9,60%. Súd prvej
inštancie prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 08. 11. 2014 č. k. 8C/241/2014-106, ktorým žalobu
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako zmluvu
spotrebiteľskú a aplikujúc ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z. z.),
účinného od 01. 06. 2014, žalobu pre premlčanie nároku zamietol. V dôsledku podaného odvolania

žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie Krajský súd v Nitre ako odvolací súd svojím rozhodnutím
- uznesením zo dňa 15. 10. 2015 č. k. 9Co/304/2015-137 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 443,56 eura s úrokom 17,30% ročne zo sumy 443,56
eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Predmetom konania tak zostala len suma týkajúca sa zaplatenia 443,56 eura (13

splátok splatných v období od 28. 02. 2010 do 01. 03. 2011 s úrokom 17,30% ročne zo sumy 443,56 eura
od 02. 03. 2011 do zaplatenia). Odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale zároveň sa vyjadril k námietkam žalobcu obsiahnutých v odvolaní
týkajúcich sa aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Ustálil, že v zmysle ust.
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada

bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby spotrebiteľ
sa týchto skutočností dovolával. Otázkou účinnosti ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal
už aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to, že

prvoinštančný súd musí vziať zreteľ na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako
„orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý
bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostnepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne účinky predpisov, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy

založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Odvolací
súd, vychádzajúc tak z názoru NS SR mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval
ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, avšak pre jeho
nepreskúmateľnosť ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 34,12 eura spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 02. 03. 2011 do zaplatenia, všetko do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z
účastníkov nemá na náhradu trov právo. Rozsudok v zákonnej lehote v jeho zamietajúcom výroku a vo
výroku o náhrade trov konania opätovne napadol v zákonnej lehote žalobca.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi s stranami vyplýva z osobitného predpisu.

10. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne

právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom

odvolania žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:

13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).14. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II.
ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
15. Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s navrhovaním
a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech v
konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

16. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v
prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že toto

rozhodnutie stručne, ale v dostatočnom rozsahu dáva odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré majú
pre posúdenie danej veci význam, v tomto rozhodnutí je dostatočne objasnený skutkový aj právny základ
rozhodnutia, toto rozhodnutie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, preto odvolací súd
nepovažuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné.

18. K ostatným námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní, odvolací súd považuje za potrebné tiež
uviesť, že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom,
na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci bola medzi stranami uzavretá zmluva o splátkovom
úvere, pričom právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba,

ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba,
ktoránekonalavrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti.Záversúdu
prvej inštancie o tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako
aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho
zákonníka je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj NS SR vo
svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014,
4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, 3Mcdo 14/2014, v ktorých uviedol, že aj keď ustanovenie § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné

ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto
rozhodnutiachNSSRposudzovalto,čisapriúverovejzmluve,ktorájezároveňspotrebiteľskouzmluvou,
má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR sa v
rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015 vyjadril k otázke účinnosti ustanovenia § 5bzák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom uviedol, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované

žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli
účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To
znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

19. Napokon, odvolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie NS SR zo dňa 14. 09. 2017 sp.
zn. 3Cdo 87/2017, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami NS SR, ktoré
riešili otázku, či premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa má riadiť ustanoveniami Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery uvedeného rozhodnutia
NS SR, ktorý podrobil prieskumu viaceré rozhodnutia NS SR týkajúce sa danej problematiky a dospel k

záveru, že nie je dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. „absolútny obchod“ a že naň dopadá
tretia časť Obchodného zákonníka. Na druhej strane je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva
vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy a vzhľadom na princíp ochrany spotrebiteľa dospel k záveru, že
v prípade duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu
úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Poukázal na to, že úverovú

zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i z obsahu Smernice
Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytnutý, sama
definuje označením „spotrebiteľ“.

20. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď posudzoval danú zmluvu ako absolútny obchod,

avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je opakovane použité v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie
odobril aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom
skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver
ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

21. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovanou pracou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

22. K ďalšej námietke žalobcu v odvolaní, a to k nevysporiadaniu sa s rozhodnutiami uvedenými
žalobcom v jeho vyjadrení zo dňa 09. 03. 2016 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď
princíp právnej istoty je jedným z princípov právneho štátu, závery všeobecných súdov obsiahnuté
v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, teda súd rozhodujúci v obdobnej veci

nezaväzuje, aj keď je pravdou, že odlišné rozhodnutia súdov v obdobných veciach neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani dôvery v spravodlivé súdne konanie. Čo sa
týka rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, táto je v otázkach, ktoré boli pre
posúdenie danej veci rozhodujúce nejednotná, postupne sa menila a vyvíjala, teda v týchto otázkach
nemožno v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít.

Žalobca vo svojich podaniach poukázal na rozhodnutia, ktoré podporujú jeho názor a odvolací súd pri
rozhodovaní poukázal na rozhodnutia, z ktorých vychádzal a ktoré pri rozhodovaní zohľadnil a zohľadnil
tiež to, ako rozhoduje o obdobných nárokoch tak, aby rozhodol v súlade s princípom všeobecnej
spravodlivosti. Odvolací súd nepovažuje za potrebné sa v rozhodnutí vyporiadať s každým žalobcom
uvádzaným rozhodnutím a už vôbec nie s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo rozhodnutím

krajského súdu.

23. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súdrozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v
takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa

§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že
žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).