Rozsudok Judgement was issued on Friday, January 31, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/75/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211529
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112211529.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcov v 1. rade: W. Q., N..

X.X.XXXX, A. W., F. XX, právne zastúpený JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom Jesenná
8, Prešov, v 2. rade: J.. W. K., N.. X.XX.XXXX, A. W., Ď. XX, právne zastúpený JUDr. Ladislavom
Lukáčom, advokátom so sídlom Hlavná 19, Prešov proti žalovanému: Prešovský samosprávny kraj
so sídlom v Prešove, Námestie mieru 2, Prešov, zastúpenému Správou a údržbou ciest Prešovského
samosprávneho kraja, so sídlom Jesenná 14, Prešov, IČO: 37 936 859, o náhradu za užívanie
nehnuteľností takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

žalobcovia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej sume 2.506,72
EUR tak, že každý zo žalobcov je povinný nahradiť 1 (polovicu) týchto trov, t.j. sumu 1.253,36 EUR, v
lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

žalobcovia sú p o v i n n í nahradiť trovy štátu v celkovej sume 32,46 EUR tak, že každý zo žalobcov
je povinný nahradiť 1 (polovicu) týchto trov, t.j. sumu 16,23 EUR na účet Okresného súdu v Prešove, v

lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia, ktorí boli v rozhodnom období, ktoré je predmetom žaloby, podieloví spoluvlastníci parcely
K. E. Č.. XXXX/XX, K..Ú.. B. (každý z nich v podiele 1/2 ), na ktorej sa nachádza cesta III. triedy, uplatnili
žalobou súdu podanou dňa 16.1.2007 voči žalovanému nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia
vo výške nájomného za užívanie predmetnej parcely, a to za obdobie od 17.1.2005 do 16.1.2007, každý
zo žalobcov po 11.358,84 EUR (pôvodne 342.196,50 Sk). Uznesením zo dňa 24.10.2013 súd pripustil
zmenu (rozšírenie) žaloby o 14,25%-tný ročný úrok z omeškania z uplatnenej istiny vo vzťahu k obom
žalobcom od 16.1.2007 do zaplatenia.

Žalovanýsožalobounesúhlasil.Poukázalnato,žecestabolavybudovanánapozemku,ktorývtomčase
patril štátu a teda štát budoval cestu na svojom pozemku na základe príslušného územného rozhodnutia
a stavebného povolenia. Vyslovil tiež názor, že parcela K. E. Č.. XXXX/XX vo výmere 1 578 m2, na
ktorej cesta stojí, nemala byť predmetom dražby ako súčasť prevádzkovej jednotky, pretože organizácia,
ktorej prevádzková jednotka patrila, túto parcelu neužívala, keďže na nej bola zriadená cesta, ktorá už
predtým bola odovzdaná do užívania (kolaudačné rozhodnutie zo dňa 12.2.1992, právoplatné 9.3.1992).

Napriek tomu sa jej vydražiteľmi na základe protokolu o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 11.3.1992
stali V. V. P. M. V. - B.. Poukázal tiež na to, že cesta slúži verejnosti a žalovaný sa nijakým spôsobom
neobohacuje na úkor žalobcov, nemá žiaden zisk z danej cesty, má len výdavky na jej správu a údržbu.Súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobcovia boli v rozhodnom
období podielovými spoluvlastníkmi parcely K. E. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
1578 m2 zapísanej na R. Č.. XXX K..Ú.. B., každý z nich v podiele 1-ice (v súčasnosti parcela č. 3145/21

vo výmere 291 m2 a parcela č. XXXX/XX vo výmere 1 287 m2, k. ú. Solivar, ktoré už nie sú vo vlastnictve
žalobcov).VlastníctvonadobudliodpredávajúcehoM.V.- B.vrámcikonkurzunazákladekúpnejzmluvy
zo dňa 30.7.1998, ktorej vklad bol povolený pod M. XXXX/XX dňa 5.8.1998. Prevádzaná nehnuteľnosť
bola znalcom J.. N. ocenená na sumu 33.848.461,-Sk, konkurzný súd však stanovil kúpnu cenu na sumu
8.000.000,-Sk.

Predchádzajúcimi vlastníkmi sporného pozemku boli vydražitelia V. V. P. M. V. - B., ktorí vydražili
prevádzkovú jednotku - Protektorovací závod na ul. Petrovanskej 10 v Prešove, vrátane spomínaného
pozemku, ktorý bol vedený na R. Č.. XXX vo vlastníctve Kogutexu š.p. Prešov. Vyplýva to z potvrdenia
o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 11.3.1992, pričom k verejnej dražbe došlo dňa 9.2.1992.
Skutočnosť, že pôvodne bol vlastníkom predmetného pozemku štát vyplýva aj z úplného výpisu z R.
Č.. XXX K..Ú.. B.. Na R. Č.. XXX K.. Ú.. B. boli pôvodne vedené parcely K. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/

X P. XXXX/X, ktoré nadobudli vydražitelia (V.) a od nich žalobcovia. Parcela K. E. XXXX/XX vznikla
odčlenením z týchto parciel geometrickým plánom Geomapu Prešov Č..XXX/XX zo dňa 18.8.1998.

Na parcele K. XXXX/XX sa nachádza cesta III. triedy č. 068010-privádzač na D1 Prešov - Ličartovce.
Táto cesta bola stavaná v rokoch 1983 až 1992. Dňa 24.8.1982 MsNV odbor výstavby a územného

plánovania v Prešove vydal pod č. M.. XXX/XX-K. územné rozhodnutie o umiestnení tejto stavby, okrem
iného aj na parcele H. Stavebné povolenie vydal ONV - odbor dopravy v Prešove pod č. Dopr. XXXX/
OD-XX dňa 14.3.1983 a kolaudačné rozhodnutie bolo vydané Obvodným úradom v Prešove č. Y.-W.-
XXXX/XXXX dňa 12.2.1992. V čase výstavby tejto komunikácie vrátane jej ukončenia 17.9.1991 bol
vlastníkom parciel K. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X P. XXXX/X Československý štát - OPP Koža, Guma,

Textil Prešov. Vyplýva to z úplného výpisu R. Č.. XXX K..Ú.. B. ( č.l. 131 spisu, pôvodne vedeného pod
sp. zn. 11C/9/2007).

Na parcelách, ktoré sú predmetom konania sa nachádza nielen samotná pozemná komunikácia, ale aj
priľahlý chodník, ktorý však nie je jej súčasťou. Tento záver vyplýva zo stanoviska Ministerstva dopravy,

pôšt a telekomunikácii SR ( č.l. 80 a 83 spisu, pôvodne vedeného pod sp. zn. 11C/9/2007). V stanovisku
ministerstvo poukázalo na definíciu cestného telesa v § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb., podľa ktorého
cestné teleso je ohraničené vonkajšími hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných
a obkladových múrov, pätou oporných múrov a pri miestnych komunikáciách pol metra za zvýšenými
obrubami chodníkov alebo zelených pásov. Hranica prejazdného úseku cesty vyplýva aj z definície §

4 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého šírkou prejazdného úseku cesty je šírka vozovky s
krajnicami medzi zvýšenými obrubami chodníkov. V stanovisku ministerstva sa uvádza aj to, že pre
chodník okrem iného platí úplne iný režim správy a údržby ako pre cestu, napr. v zimnom období,
kedy správca cesty (samosprávny kraj) nemôže odhŕňať sneh veľkou frézou aj na chodníku z dôvodov
rozmerov tejto samostatnej technickej jednotky ako aj z dôvodu zachovania bezpečnosti chodcov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného stanoviska ministerstva v nadväznosti na pasívnu legitimáciu
žalovanéhovtomtospore,ktorýniejevlastníkompriľahléhochodníkakcesteIII/068010bolvypracovaný
znalecký posudok znalcom z odboru geodézie J.. Q. A. W. Č.. X/XXXX, ktorý z parcely K. E. XXXX/
XX vyčlenil parcelu K. E. XXXX/XX, na ktorej sa nachádza spomínaný chodník a zvyšná parcela K.
E. XXXX/XX o výmere 1201 m2 predstavuje samotnú cestu, ktorú znalec znázornil aj na pripojenom

geometrickom pláne.

Žalobcovia k žalobe doložili odborné vyjadrenie znalca na oceňovanie nehnuteľností J.. V. M., ktorý
ustálil výšku nájomného za parcelu K. E. XXXX/XX na sumu 185,06 Sk/m2 v roku 2005 a v rokoch 2006
a 2007 na sumu 245,99 Sk/m2.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu

troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 134 ods. 2, OZ, takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125).
Podľa § 134 ods. 3 OZ, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej

držbe právny predchodca.
Podľa § 134 ods. 4 OZ, pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby.
Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo
pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 130 ods. 2 OZ, ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník,
najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

Podľa § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,

požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa§451ods.2OZ,bezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískanýplnenímbezprávneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona 427/1990 Zb. v platnom znení, o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam
na iné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len zákon) predmetom prevodu vlastníctva podľa tohto
zákona sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré ako majetková podstata prevádzkových častí organizácií

pôsobiacich v oblasti služieb, obchodu a inej než poľnohospodárskej výrobu tvoria alebo môžu tvoriť
súbor, ktorý je ucelenou hospodárkou alebo majetkovou jednotkou (ďalej len „prevádzková jednotka“).
Podľa § 4 zákona, organizácie predajú prevádzkovú jednotku vo verejnej dražbe.
Podľa § 4 ods. 2 zákona, verejnú dražbu organizujú príslušné orgány Českej republiky alebo príslušné
orgány Slovenskej republiky (ďalej len "príslušný orgán republiky").

Podľa § 4 ods. 3 zákona, príslušné orgány republík vyhotovia a potvrdia zoznamy prevádzkových
jednotiek, ktoré budú ponúknuté na predaji. Zoznamy musia obsahovať
a) presné označenie prevádzkovej jednotky pomocou
1. názvu a miesta, kde sa prevádzkové jednotka nachádza,
2. názvu a sídla organizácie, ktorá má k majetku právo hospodárenia,

3. súpisu pozemkov, stavieb, strojov a zariadenia a ďalších základných prostriedkov,
b) vyvolávaciu cenu s uvedením položiek, z ktorých sa skladá,
c) miesto, dátum a čas verejnej dražby,
d) miesto a spôsob zloženia dražobnej zábezpeky,
e) podmienky, za ktorých sa záujemcom umožní prehliadka prevádzkovej jednotky,

f) výšku úveru poskytnutého organizácii na obstaranie zásob pre danú prevádzkovú jednotku a
podmienky pre poskytnutie nového úveru.
Podľa § 4 ods. 4 zákona, ak sa nevydražuje ako súčasť prevádzkovej jednotky stavba alebo pozemok,
kde je prevádzková jednotka umiestnená, treba v zozname takisto uviesť ich presné označenie, osobu,
ktorá je ich vlastníkom, alebo organizáciu, ktorá k nim má právo hospodárenia.

Podľa § 4 ods. 5 zákona, súčasťou zoznamu je aj súpis zásob podľa inventarizácie vykonanej ku dňu
vyhotovenia zoznamu a ich cena.
Podľa § 4 ods. 6 zákona, zoznamy prevádzkových jednotiek musia byť zverejnené po dobu najmenej
30 dní predo dňom verejnej dražby; spôsob zverejnenia ustanovia zákony národných rád.
Podľa § 14 zákona, ak je predmetom predaja prevádzková jednotka, ktorá sa nachádza na pozemku,

ku ktorému má právo hospodárenia organizácia, ktorej súčasťou je prevádzková jednotka, musí sa táto
prevádzková jednotka predať aj s týmto pozemkomPodľa § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách pozemné komunikácie sa
rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na
a/ diaľnice

b/ cesty
c/ miestne komunikácie a
d/ účelové komunikácie.
Podľa § 3 d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. cesty II. triedy a III. triedy vrátane ich prejazdných úsekov
cez obce sú vo vlastníctve samosprávneho kraja, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Na základe doteraz vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobcovia boli
v čase od 17.1.2005 do 16.1.2007, teda v rozhodnom období, ktoré je predmetom žaloby podielovými
spoluvlastníkmiparcelyK.E.XXXX/XX,zastavanáplochaovýmere1578m2,evidovanejnaR.Č..XXX,
K..Ú.. B., Y. W., Y.. W.. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na predmetnej parcele sa nachádza cesta III.
triedy č. 068010, ako aj priľahlý chodník. Zároveň je nesporné, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo

na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 5.8.1998 od predávajúceho M. V. - B., ktorý
vlastnícke právo nadobudol (spolu s V. V.) v rámci privatizácie v súlade so zákonom č. 427/1990 Zb. v
platnomznenínaverejnejdražbekonanejdňa9.2.1992.Pôvodnýmvlastníkompredmetnejparcely(pred
privatizáciou), ktorá vznikla za parciel č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X P. XXXX/X bol Československý štát
- OPP Koža, Guma, Textil Prešov, pričom na týchto parcelách bola v období od roku 1983 do roku 1992

realizovaná výstavba pozemnej komunikácie, ktorú realizoval ako stavebník štát, na nehnuteľnosti, ktorá
bola v jeho vlastníctve, z čoho jednoznačne vyplýva, že pozemná komunikácia nie je neoprávnenou
stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

V prejednávanej veci súd už rozhodol rozsudkom zo dňa 27.6.2012, pričom dospel k záveru, že

žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní, keďže ich právni predchodcovia nemohli platne nadobudnúť
vlastnícke právo vzhľadom na skutočnosť, že predmetom privatizácie mohla byť iba prevádzková
jednotka a pozemky nachádzajúce sa pod touto prevádzkovou jednotkou, a keďže v čase privatizácie
už bola parcela, ktorá je predmetom tohto konania zastavaná pozemnou komunikáciou, nemohla byť
predmetom privatizácie (§ 14 zákona č. 427/1990 Zb. v platnom znení v spojení s § 39 Občianskeho

zákonníka). Odvolací súd v rámci zrušujúceho uznesenia zo dňa 18.7.2013 (sp. zn. 2Co/86/2012) okrem
iného uviedol, že základnou podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva k veciam vo vlastníctve štátu
postupom podľa zákona č. 427/1990 Zb. bola existencia práva hospodárenia v prospech tej organizácie
ktorej súčasťou bola dražená prevádzková jednotka a vo vzťahu k pozemku bola táto podmienka
výslovne uvedená v ustanovení § 14 zákona č. 427/1990 Zb. Z vykonaného dokazovania (všetkých

predložených listín) súd nezistil, aby pôvodný vlastník (Kogutex, š.p. Prešov) nemal k predmetnej
nehnuteľnosti zriadené právo hospodárenia a keďže žiaden iný subjekt sa doposiaľ úspešne nedomohol
určenia vlastníckeho práva k tejto parcele, má súd za to, že na základe citovaného zákona nadobudol
vlastníctvo k tejto parcele jej vydražiteľ.
V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991

Zb. v platnom znení, ktorého praktický výklad v rámci súdnej praxe v podstate znamená prelomenie
zásady „že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám“ (nemo plus iuris ad alium transferre
potest, quam ipse habet), teda v danom prípade to značí, že aj keď bola v rámci konkurzu do súpisu
zahrnutá vec, resp. jej časť (pozemok), ktorá sa v čase privatizácie nenachádzala pod prevádzkovou
jednotkou, jej vlastníkom sa stali žalobcovia bez ohľadu na to, že v tomto konaní vyšlo najavo, že časť

pozemku sa nachádza mimo prevádzkovej jednotky a bola už v čase privatizácie zastavaná pozemnou
komunikáciou. Právny predchodca žalobcov, ktorý vydražil v rámci privatizácie aj parcely, ktoré sú
predmetom tohto konania (k týmto mal právo hospodárenia predchádzajúci vlastník - Kogutex š.p.), tieto
ako ich vlastník v rámci konkurzu odpredal žalobcom, ktorí sa stali ich vlastníkmi. Na základe vyššie
uvedených skutočností je preto daná aktívna legitimácia žalobcov.

V súvislosti s vlastníctvom právnych predchodcov žalobcov, na základe odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu, súd skúmal aj možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V
tomto ohľade zistil, že v prejednávanej veci sa jedná o spôsobilý predmet vydržania a že už uplynula
zákonom stanovená t.j. 10-ročná doba, ako podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,
keďže žalobcom je možné započítať vydržaciu lehotu ich právnych predchodcov, a to od 9.2.1992, kedy

bol udelený príklep licitátora pri dražbe (nie od 11.3.1992 ako to uviedli samotní žalobcovia) a kedy
vydražili okrem iných aj parcelu, ktorá je predmetom tohto konania. V súvislosti so splnením podmienok
vydržania súd skúmal aj podmienku oprávnenosti držby, pričom žalobcovia, podľa názoru súdu, nemohli
byť dobromyseľní, keďže parcela je zastavaná stavbou (pozemnou komunikáciou) a žalobcovia junemohli fakticky ovládať a s vecou nakladať ako s vlastnou, tak ako aj ich právny predchodca, preto
podľa názoru súdu vydržacia lehota nezačala plynúť a to ani žalobcom, ani ich právnemu predchodcovi.
Táto skutočnosť však vzhľadom na platné nadobudnutie vlastníctva žalobcov v rámci konkurzu, nie je

právne významná.

Vykonaným dokazovaním súd opätovne dospel k záveru, že v prejednávanej veci absentuje pasívna
legitimácia žalovaného týkajúca sa vlastníctva priľahlého chodníka, čo vyplýva už z citovaného
stanoviska ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR v nadväznosti na § 1 ods. 1 zákona

č. 135/1961 Zb., keďže chodník netvorí súčasť cesty a vlastníctvo na žalovaného v zmysle § 3d
ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. prešlo zo štátu iba k cestám II. a III. triedy. Stanovisko ministerstva
napokon korešponduje aj s kolaudačným rozhodnutím, z ktorého vyplýva, že pozemná komunikácia bola
odovzdaná do správy Okresnej správy ciest a chodník bol odovzdaný do správy Mestských komunikácií
Prešov, pričom aj keď z vyjadrenia mesta Prešov vyplýva, že priľahlý chodník nie je majetkom mesta,
neznamená to, že chodník patril v rozhodnom období žalovanému. V tomto ohľade súd konštatuje, že

dôkazné bremeno preukázania skutočnosti vlastníctva chodníka je na samotných žalobcoch a nie na
žalovanom, pričom v tomto smere podľa názoru súdu, žalobcovia nesplnili povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť (neuniesli dôkazné bremeno).

Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 21.11.2013 s ohľadom na aspekt právnej istoty poukázal na

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 9Co/62/2012 zo dňa 8.10.2013 a 9Co/78/2012 zo dňa
12.11.2013). Z týchto rozhodnutí vyplývajú právne závery, ktoré sú podstatné aj pre posúdenie nároku
žalobcov v tomto konaní a z ktorých súd pri odôvodnení tohto rozsudku vychádzal.
V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo a v rozhodnom
časovom období, ktoré je predmetom tohto konania boli vlastníkmi parcely č. 3145/21 o výmere 1

578 m2. Nadobudnutie vlastníckeho práva však, bez ďalšieho, nezakladá automaticky vznik práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, ktorý je zastavaný pozemnou komunikáciou,
ktorá bola v rozhodnom období vo vlastníctve žalovaného. Stavba pozemnej komunikácie bola
realizovaná v období od 14.3.1983 a bola aj právne dokončená vydaním kolaudačného rozhodnutia
zo dňa 12.2.1992, pričom počas celého tohto obdobia bol vlastníkom pozemku, na ktorom bola stavba

realizovaná československý štát.
Z citovaného ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka vyplýva, že vlastník môže svoje oprávnenia
súvisiace s vlastníctvom realizovať iba v medziach zákona. Obmedzenia vlastníckeho práva vyplývajú
z konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. § 127, § 151 a nasl.), resp. iných predpisov,
pričom vlastnícke právo je obmedzené predovšetkým právami ostatných vlastníkov. Z článku 11 ods.

3 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že sa výslovne zakazuje zneužitie vlastníckeho práva.
Obmedzenia výkonu vlastníckeho práva spočívajú spravidla v povinnosti vlastníka niečoho sa zdržať,
niečo strpieť, prípadne aj niečo konať. V prejednávanej veci je zrejmé, že vlastníci parcely boli
v rozhodnom období obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva, keďže na ich pozemku
sa nachádzala pozemná komunikácia a vzhľadom na tento charakter, bola táto užívaná vlastníkmi

motorových vozidiel, ktorí túto pozemnú komunikáciu využívali ako dopravnú cestu. V tejto súvislosti je
alepotrebnérozlišovaťmedziprípadmizriadeniapozemnejkomunikáciebezsúhlasuvlastníkapozemku
a medzi zriadením takejto komunikácie na pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, pričom až následne
po ukončení stavby a bezodplatnom užívaní pozemku vlastníkom stavby resp. ďalších subjektov -
bežných užívateľov cesty, došlo k zmene vlastníctva pozemku jeho prevodom na inú osobu. Tento nový

vlastník nemôže nadobudnúť k tomuto pozemku viacej práv ako mal predchádzajúci vlastník, pričom
pokiaľ pôvodný vlastník pozemku sám postavil stavbu (pozemnú komunikáciu), ktorá je v súčasnosti
vo vlastníctve jeho právneho nástupcu, pričom tento pozemok sám zastaval a umožnil ho užívať
iným osobám, obdobne ako aj nasledujúci vlastník pozemku (M. V. - B.) bez toho, aby si niektorý
z týchto subjektov uplatnil akúkoľvek náhradu, nemôže si takéto právo uplatňovať ani nový vlastník

pozemku, v danom prípade žalobcovia. Vzhľadom na uvedené teda zmena vlastníka pozemku nie
je dôvodom na vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za nemožnosť užívania pozemku
terajším vlastníkom pozemku, pokiaľ vlastník stavby túto postavil v súlade so zákonom na pozemku,
ktorého bol v tom čase vlastníkom. Žalobcovia si uplatňujú svoj nárok z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia za neoprávnené užívanie pozemku v ich vlastníctve, teda z hľadiska právneho posúdenia

žiadajú vydať majetkový prospech získaný žalovaným bez právneho dôvodu, avšak o takýto dôvod sa
jedná vtedy, ak právny dôvod od začiatku vôbec neexistoval, pričom k bezdôvodnému obohateniu z
tohto dôvodu dochádza vtedy, ak je užívaná vlastníkova vec iným subjektom bez právneho dôvodu
(v danom prípade napr. nájomnej zmluvy, zriadeného vecného bremena). V tomto ohľade je dôležitéto, aký bol vzťah vlastníka pozemku k realizácii stavby v čase jej začatia. Keďže v prejednávanej veci
sa jednalo o totožný subjekt - štát, je nepochybné, že sa neriešila žiadna otázka odplatnosti, resp.
bezodplatnosti vzťahu vlastníka pozemku a stavby, pretože štát staval nepochybne na „svojom“. V

súvislosti s následným prevodom vlastníctva pozemku na vydražiteľa (V. V.) v rámci privatizácie súd
taktiež vykonaným dokazovaním nezistil, aby si tento subjekt uplatňoval nejaké nároky v súvislosti s
tým, že je obmedzovaný vo svojom vlastníckom práve. Možno teda konštatovať, že aj tento vlastník
súhlasil s obmedzením svojho vlastníctva pozemku spočívajúceho v jeho bezodplatnom užívaní, a
to na dobu neurčitú. Zároveň nie je zrejmé, prečo aj samotní žalobcovia, ktorí nadobudli vlastníctvo

pozemku už v r. 1998, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili až v r. 2007 a nie ihneď po
nadobudnutí vlastníctva pozemku, pokiaľ boli presvedčení, že žalovaný resp. jeho právni predchodcovia
sa bezdôvodne obohacovali. Súd zároveň poukazuje na to, že žalobcovia, podľa názoru súdu, mali
vedomosť o tom, že spornú parcelu nebudú môcť využívať iným spôsobom ako bežní užívatelia ciest a
v tomto ohľade nie je zanedbateľná ani rozpornosť výkonu práva žalobcov (vymáhanie bezdôvodného
obohatenia) s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka) s ohľadom na to, že žalobcovia nerealizujú

svoje právo v tých intenciách ako ich právni predchodcovia, ale odlišne a to vymáhaním plnenia z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia.
Na základe vyššie uvedených dôvodov preto súd nárok žalobcov zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov konania v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia. Jedná sa o trovy právneho zastúpenia za právne úkony vykonané v čase keď bol
žalovaný právne zastúpený a sumu 10.000,-Sk, ktorá ako záloha žalovaného bola použitá na vyplatenie
znalečného. Vykonané boli tri úkony právnej služby a to, prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15.8.2007,

vyhotovenia stanoviska k vyjadreniu žalobcov dňa 4.4.2008 a účasť na pojednávaní dňa 14.1.2008.
Tarifná odmena za tieto úkony právnej pomoci vyplýva z § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v
platnomznení.Vdanomprípade,keďžeužalobcovsajednaloosamostatnéspoločenstvobolopotrebné
vychádzať z toho, že uplatnením nároku sa vlastne jedná o spojené veci a preto dochádza k zvýšeniu
tarifnej odmeny s poukazom na § 13 ods. 4 citovanej vyhlášky. Táto tarifná odmena by podľa danej

vyhlášky predstavovala vyššiu sumu, než si ju uplatnil právny zástupca žalovaného, takže vychádzajúc
z dispozičnej zásady v súdnom konaní, súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného v
rozsahu ich uplatnenia, t.j. za jeden úkon právnej pomoci po 11.650,-Sk, čo predstavuje 386,71 EUR.
Vykonané boli tri úkony právnej pomoci a po pripočítaní režijného paušálu v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., ktorý predstavuje 2 x 190,- Sk a 1 x 209,40 Sk predstavujú tieto trovy právneho

zastúpenia sumu 35.539,40 Sk, čo je 1179,69 EUR. Súd túto náhradu trov právneho zastúpenia rozdelil
medzi žalobcov rovnakým dielom, keďže každý z nich uplatňoval neúspešnou žalobou zaplatenie tej
istej sumy, čo teda prestavuje u každého žalobcu 589,845 EUR a po pripočítaní sumy 5.000,-Sk zo
zálohy na znalečné, čo je 165,97 EUR výsledná suma priznanej náhrady trov konania predstavuje pre
každého žalobcu po zaokrúhlení sumu 755,82 EUR.

Vzhľadom na výsledok sporu súd zároveň rozhodol v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. aj o náhrade trov štátu
predstavujúcich znalečné, ktoré preddavkovo bolo vyplatené zo štátnych prostriedkov vo výške 978,-
Sk, čo predstavuje sumu 32,46 EUR, ktorú taktiež rozdelil rovnakým dielom medzi oboch žalobcov tak,
ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.