Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/505/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109206913
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4109206913.7

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcov: 1. D. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, O. J., 2. mal. M. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, O. J.,
obidvaja zastúpení JUDr. Vierou Rubaninskou, advokátkou so sídlom Horná č. 27, Banská Bystrica,
proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709

332, zastúpený MST PARTNERS, s. r. o., so sídlom Laurinská 3, Bratislava, IČO: 36 861 545, o
náhradu škody jednorazového odškodnenia, o trovách konania strán sporu a o trovách štátu, o odvolaní
žalovaného v napadnutej časti I. výroku o trovách konania strán sporu v časti o trovách konania
žalovanéhovočižalobkyniv1.radeaoodvolanížalobkynev1.radevčastiII.výrokuotrováchštátuproti
uzneseniuOkresnéhosúduNitrač.k.10C/147/2009-398zodňa20.januára2014vspojitostisopravným
uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 10C/147/2009-448 zo dňa 24. februára 2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výroku o trovách konania strán sporu
v časti o trovách konania žalovaného voči žalobkyni v 1. rade m e n í takto:

Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobkyni
v 1. rade (ohľadne zastavujúcej časti žalovanej istiny vo výške 169,22 eur s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 169,22 eur od 20.12.2008 do zaplatenia).

Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobkyni
v 1. rade (ohľadne zamietajúcej časti žalovanej istiny vo výške 12.455,41 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 10.086 eur od 20.12.2008 do zaplatenia).

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku o trovách štátu z r u š u j
e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov konania a rozhodol,
že žalobkyňa v 1. rade je povinná zaplatiť na účet súdu prvej inštancie trovy štátu 95,34 eur do 3 dní po
právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 142 ods.
1, § 150 ods.1, § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP). Súd

prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti náhrady trov strán sporu odôvodnil tým, že žalobkyňa v 1. rade
je vdovou, pracuje, dosahuje príjem vo výške 489 eur netto mesačne, poberá vdovský dôchodok 293,70
eur. Maloletý žalobca v 2. rade je poberateľom sirotského dôchodku vo výške 194,70 eur. Žalobkyňa v
1. rade žije v spoločnej domácnosti s dvomi deťmi, z ktorých jedno je plnoleté. Plnoletý syn žalobkyne v
1. rade Z. Y. je študentom Strednej odbornej školy PZ v Bratislave, pracuje, má príjem vo výške 360 eur
mesačne. Žalobkyňa v 1. rade je vlastníkom rodinného domu, v ktorom žije a ktorý nadobudla darovacou

zmluvou. Má mesačné náklady na bývanie vo výške 125 eur, na kúrenie si potrebuje mesačne odložiť
sumu 100 eur, lebo kúri drevom a platí zaň 1.200 eur ročne. Okrem toho preukázala, že platí úvervo výške 119 eur mesačne, ktorý úver si vzali ešte spoločne s nebohým manželom, keďže výpisy sú
uvedené na jeho meno. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by mala žalobkyňa v 1. rade hradiť
trovy konania žalovanému, ktorý sa nechal v konaní zastúpiť právnym zástupcom a tento si vyúčtoval

trovy spolu vo výške 3.969,49 eur, viedlo by to u nej k veľmi nepriaznivej finančnej situácii, ak zostala
na výchovu syna sama, s nízkymi príjmom a nákladmi, ktoré si vzali spoločne s nebohým manželom
a ktoré musí v súčasnosti zaplatiť zo svojho nízkeho príjmu. Na druhej strane u žalovaného, ktorý je
poisťovňou a prosperujúcou právnickou osobou, je predpoklad, že nepriznanie trov, na ktoré by inak
mal nárok, nebude mať natoľko negatívne následky, aby to ohrozilo plynulý chod tejto spoločnosti po

stránke ekonomickej. Žalobca v 2. rade je maloletý, preto ho súd prvej inštancie nemohol zaviazať na
náhradu trov konania, ktoré trovy by musela znášať aj za neho jeho zákonná zástupkyňa, žalobkyňa v
1. rade. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa a to v sociálnej situácii žalobcov. Ďalej uviedol, že uvedené rozhodnutie súdu sa vzťahuje aj
na jeho rozhodnutie o trovách konania vo výške 58,20 eur, ktorých nárok vznikol žalobcovi zo sumy,
v ktorej časti žalobcovia zobrali návrh späť. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách štátu (ktoré tvorí

zostatokznalečnéhovovýške95,34eur)tak,žezaviazalžalobkyňu v1.radenaichzaplatenie,dôvodiac
tým, že žalovaný bol v konaní úspešný a podľa § 148 ods. 1 OSP, štát má podľa výsledkov konania
proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Žalobkyňa nepožiadala o oslobodenie od
súdnych poplatkov, ide o návrhové konanie, preto súd žalobkyňu v 1. rade zaviazal na zaplatenie trov
štátu, ktoré za ňu platil.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný v časti I. výroku o trovách strán
sporu v časti o trovách žalovaného voči žalobkyni v 1. rade, ktorý navrhol rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto napadnutej časti zmeniť tak, že žalobkyňa v 1. rade je povinná uhradiť žalovanému
trovy konania vo výške 3.969,49 eur. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že súd zistil
ohľadne majetkových pomerov žalobkyne v 1. rade mesačný príjem u žalobkyne v 1. rade 489 eur
netto a vdovský dôchodok 293,70 eur, spolu 782,70 eur, ktorý prestavuje celoslovenský priemer. Naviac

žalobkyňa v 1. rade je vlastníčkou rodinného domu. Žalobca v 2. rade je poberateľom sirotského
dôchodku vo výške 194,70 eur. Konštatoval, že žalobkyňa v 1. rade nie je nezamestnaná, ani nie
je v hmotnej núdzi alebo v inom obdobnom postavení. Jej príjem zodpovedá priemernej mesačnej
mzde zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2013. Zároveň argumentoval, že súd
prvej inštancie vôbec nezisťoval majetkové pomery žalovaného, vychádzal len z toho, že žalovaný je

poisťovňou a prosperujúcou právnickou osobou. Bol názoru, že len z toho, že žalobkyňa v 1. rade je
fyzická osoba a žalovaný je právnickou osobou, nemožno usudzovať, že ide o výnimočný prípad hodný
osobitného zreteľa a že je dôvodná aplikácia ustanovenia § 150 ods.1 OSP. Žalobkyňa v 1. rade bola
dokonca v konaní zastúpená advokátom, ktorému za poskytovanie právnych služieb musela uhradiť istú
odmenu, čo by samo o sebe mohlo naznačovať, že hmotnou núdzou netrpí. Konštatovanie, že uhradenie

trov konania by u žalobkyne viedlo k veľmi nepriaznivej situácii, nie je podľa jeho názoru postačujúce.
Ustanovenia OSP o náhrade trov konania a najmä zásada zodpovednosti za zavinenie a zodpovednosti
za výsledok konania majú v občianskom súdnom konaní aj preventívny charakter a slúžia na to, aby
si účastníci konania pred podaním žaloby riadne zvážili iniciovanie konania pred súdom. Poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorý otázku aplikácie ustanovenia § 150 ods.1 OSP

posudzuje s akcentom na prípadné porušovanie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy
SR, príp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.09.2009 sp. zn. II. ÚS 122/2009). Ďalej poukázal na
judikatúru Českej republiky (rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I ÚS 191/96). V závere vyslovil názor, že nebolo
preukázané, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, nebola dostatočným spôsobom preukázaná

výnimočnosť situácie, ktorá by odôvodňovala odklonenie sa od všeobecného princípu, podľa ktorého sa
náhrada trov prizná účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Táto situácia nedosahuje takú intenzitu, aby
bola na mieste aplikácia ustanovenia § 150 ods.1 OSP. Nepomer medzi sociálnym postavením strán
sporu nie je dostatočným kritériom na preukázanie výnimočnosti situácie a existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa.

3. Žalobkyňa v 1. rade sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa v 1. rade v II. časti výroku o
trovách štátu. Namietala nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že súd pri rozhodovaní vychádzal
z ustanovenia § 148 ods.1 OSP a vyložil citované ustanovenie tak, že aj keď sú u žalobkyne preukázané

a zistené dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadom na jej sociálnu situáciu, žalobkyňa v 1. rade o
oslobodenie od súdnych poplatkov nepožiadala, preto nie je namieste zbavenie povinnosti žalobkyne
v 1. rade k náhrade trov štátu. S týmto právnym názorom súdu nesúhlasí. Z gramatického výkladu
citovaného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca považoval za relevantné len naplnenie predpokladu
na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nie podanie návrhu na oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov. Otázka, či strana spĺňa predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, bola
v tomto konaní vyriešená a preukázaná predložením všetkých dôkazov osvedčujúcich majetkovú,
sociálnu a finančnú situáciu žalobkyne v 1. rade. Ako vyplýva z dôvodovej správy k citovanému
ustanoveniu, povinnosti nahradiť trovy konania štátu je úplne alebo sčasti zbavený iba ten účastník,
u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Môže teda ísť o stranu, ktorá bola
rozhodnutím súdu oslobodená od povinnosti platiť súdny poplatok, síce nebola rozhodnutím súdu

oslobodená od povinnosti platiť súdny poplatok, ale súd dospeje k záveru, že u strany sú inak splnené
podmienky na takéto oslobodenie. Je teda zrejmé, že súd skôr než uloží strane povinnosť nahradiť trovy
štátu, musí sa zaoberať otázkou možnosti splnenia podmienky na oslobodenie tejto strany od povinnosti
platiť súdny poplatok, teda musí skúmať pomery strany odôvodňujú oslobodenie. Záverom poukázala
na to, že znalecký posudok nebol v konaní nariadený na jej žiadosť, naopak na návrh žalovaného,

žalobkyňa svoj nárok preukázala odborným vyjadrením, dokazovanie znaleckým posudkom nenavrhla.

5. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní uznesenia

súdu prvej inštancie v napadnutých častiach dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výroku o trovách konania strán
sporu v časti o trovách konania žalovaného voči žalobkyni v 1. rade zmenil podľa § 388 CSP (žalovaný
vzhľadom na žalobný návrh v podanom odvolaní nepodal odvolanie v trovách konania strán sporu aj
voči žalobcovi v 2. rade), keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho

zrušenie (§ 389 CSP) a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku o trovách štátu
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods.1 CSP z nižšie
uvedených dôvodov.

6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. S účinnosťou od 01.07.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade
s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z

tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie o trovách štátu a o
trovách konania strán sporu v časti o trovách konania žalovaného voči žalobkyni v 1. rade (v zastavujúcej

časti, ako aj v zamietajúcej časti), keď žalovaný s poukazom na žalobný petit v podanom odvolaní
nepodal odvolanie v trovách konania strán sporu aj voči žalobcovi v 2. rade. Z obsahu spisu vyplýva, že
o žalobe žalobcov v 1. a 2. rade bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 10C/147/2009-283
zo dňa 01.08.2012 tak, že súd prvej inštancie konanie zastavil v časti žalovanej istiny vo výške 169,22
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 169,22 eur od 20.12.2008 do zaplatenia voči

žalobkyniv1.radeavčastižalovanejistinyvovýške84,85eursúrokomzomeškaniavovýške5%ročne
zo sumy 84,58 eur od 20.12.2008 do zaplatenia voči žalobcovi v 2. rade s poukazom na ustanovenie
§ 96 ods.1 OSP, keďže žalobcovia zobrali v tejto časti žalobu späť a žalovaný súhlasil so späťvzatím
žaloby v tejto časti. Súd prvej inštancie zaviazal žalobcov v 1.a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielnežalovanému náhradu trov konania vo výške 58,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s
poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni v 1. rade sumu 12.455,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.086

eur od 20.12.2008 do zaplatenia a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi v 2. rade sumu
6.227,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.043 eur od 20.12.2008 do zaplatenia
a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods.3
OSP, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje
rozhodnutie vo vyhovujúcej časti odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 427 ods.1, § 448, § 517

ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 4 ods.1, ods.2 písm. a), § 15, § 92
ods.1, ods.2, § 94 ods.1, zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 Nar.
vlády SR č. 87/1995 Z. z. Na odvolanie všetkých účastníkov konania Krajský súd v Nitre rozsudkom č.
k. 8Co/327/2012-313 zo dňa 26.09.2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výrokov
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 12.455,41 eur s prísl. a žalobcovi v 2. rade

sumu 6.227,71 eur s prísl. zmenil tak, že žalobu oboch žalobcov zamietol. V napadnutej časti výroku o
povinnosti žalobcov v 1. a 2. rade zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo
výške 58,20 eur do 3 dní rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie dôvodiac nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti s
poukazom na ustanovenia § 221 ods.1 písm. f) OSP. Odvolací súd svoje rozhodnutie v časti v ktorej

zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a návrh zamietol odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 1 ods.1,ods. 2, § 2 písm. b), g), h), i), § 4 ods.1až ods. 4, § 15 ods.1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, § 488 OZ dôvodiac v závere svojho rozhodnutia tým, že žaloba
nebola dôvodne podaná, keď žalovaný ako poisťovateľ zodpovedá za škodu len v rozsahu zákonnej

úpravy zákona č. 381/2001 Z. z., teda nezodpovedá za všetky škody a ujmy spôsobené poisteným, ale
len za tie, ktorú sú definované týmto zákonom a vo vzťahu k oprávneným subjektom, ktoré tento zákon
označuje. Žalobcami uplatňované nároky na jednorazové odškodnenie nepochybne nie sú majetkovými
nárokmi v zmysle § 4 ods.2 písm. b) a c) tohto zákona. Právo na jednorazové odškodnenie je nesporne
majetkovým právom z titulu škody zásahom do majetkového postavenia žalobcov a nepredstavuje u

nich ani škodu na zdraví a tiež náklady pri usmrtení, keď náhrady požadované žalobcami nepredstavujú
im vzniknutú škodu na zdraví, ale len majetkovú ujmu vzniknutú im v súvislosti s úmrtím ich manžela,
ktorý mal vo vzťahu k nim zákonnú vyživovaciu povinnosť v zmysle Zákona o rodine, a teda ide o
formu náhrady za túto zaniknutú možnosť plnenia si vyživovacej povinnosti nebohého. Ako vyplýva
z citovaného ustanovenia § 4 ods.3 zákona č. 381/2001 Z. z., úrazové dávky a dávky úrazového

zabezpečenia poisťovateľ uhrádza (tieto) za poisteného len príslušným subjektom, ktoré tieto dávky
poisteným (na základe osobitného poistenia) oprávnene zaplatili, teda ide o formu úhrady regresných
dávok, ktoré by bol inak povinný týmto príslušným subjektom uhradiť poistený. Nestačí preto, aby
základ uplatňovaného nároku bol daný len ustanoveniami Občianskeho zákonníka, prípadne zákona
číslo 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nakoľko tento základ povinnosti plnenia poisťovateľa musí byť

daný v ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z. z. Už len na základe uvedenej skutočnosti, že uplatňovaný
nárok žalobcov ako nárok majetkový nepredstavuje škodu na zdraví žalobcov, nemožno potom vyvodiť
v konaní pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov). Za dôvodnú
odvolaciu námietku tiež odvolací súd, napriek svojmu predchádzajúcemu právnemu názoru v rozhodnutí
zo dňa 26. mája 2011, považuje to, že ustanovenie § 448 Občianskeho zákonníka neumožňuje použitím

analógie priznanie aj uplatneného nároku na jednorazové odškodnenie v zmysle ustanovenia § 94
ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, keďže i z dôvodov uvedených v spomínanom
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, toto zákonné ustanovenie
striktne upravuje len nárok oprávnených osôb na pozostalostnú úrazovú rentu, ktorý nárok však nebol
predmetom tohto konania (zo samotného návrhu žalobcov a tiež aj z výpočtu žalovanej sumy nesporne

vyplýva, že nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nežalovali a žalovali práve jednorazové odškodnenie
s odkazom na § 94 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
č. k. 2Cdo/108/2014-438 zo dňa 24.02.2015 dovolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietol a nepriznal
žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

10. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.12. Podľa § 256 ods.1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

13. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. Podľa § 142 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

15. Podľa § 146 ods.2 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, ak niektorý z účastníkov zavinil,
že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal
späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

16. Podľa § 150 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd
prihliadnenajmänaokolnosti,čiúčastník,ktorémusapriznávanáhradatrovkonania,uviedolskutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a

dôkazy uplatniť.

17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že strana sporu, ktorá v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy,
ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od

tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné
právo na súdnu ochranu dotknutej strany sporu.

18. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred
exekučným súdom) je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane sporu, ktorej to priamo priznáva

zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v
ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by
ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy
spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá

strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto
výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné
nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť
povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy
konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom

alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci,
ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky
z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad
takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (predtým § 150 OSP).

19. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 256 ods. 1 CSP odvolací súd udáva, že vo všeobecnosti
platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej
zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je
povinná platiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná

náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu,
kto ich zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zásada
zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na
posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je

správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je
vznik trov protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože
nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bolažaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.
Pojem procesné zavinenie je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá
zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým

u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne
a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je
skutočnosť, že žalovaný plnil splnil to, čoho sa žalobca domáhal a že len z toho dôvodu vzal žalobca
žalobu späť.

20. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho
sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady,
vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok
na ich náhradu.

21. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného

sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.

22. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov

konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

23. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a
nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do
úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie

odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach
na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania
povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené
stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u
čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

24. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,
ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a

prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

25. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda

potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.26. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré

je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010,
sp. zn. 2MCdo 17/2009. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska
náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za

výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom
jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak

úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

27. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil osobné,
majetkové a sociálne pomery žalobkyne v 1. rade, keď u nej vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa
odôvodňujúce nepriznanie trov konania žalovanému. Žalobkyňa v 1. rade ma pravidelný príjem,

pozostávajúci zo mzdy a vdovského dôchodku (žalobkyňa v 1. rade pracuje, dosahuje príjem vo výške
489 eur netto mesačne, poberá vdovský dôchodok 293,70 eur mesačne, spolu 782,70 Eur). Tento príjem
v súčte je o niečo málo nižší než predstavuje priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v
hospodárstve v Slovenskej republike (keď napr. priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v
hospodárstve v Slovenskej republike dosiahla v roku 2014 sumu 858 eur a v roku 2016 sumu 912 eur),

teda nie je ho možné považovať za mimoriadne nízky príjem, ohrozujúci životné potreby žalobkyne v
1. rade a ňou vyživovaného žalobcu v 2. rade. Žalobkyňa v 1. rade má zabezpečenú bytovú otázku v
rodinnom dome, ktorý nadobudla darovaním, náklady na bývanie sú adekvátne a bežné pre priemernú
domácnosťvSlovenskejrepublike.Žijevdomácnostiajsosvojimplnoletýmsynom,ktorýmásvojvlastný
príjem. Pre posúdenie nároku nie je rozhodujúca ani skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade platí úver v

sume119eurmesačne,pretožepriuzavretízáväzkovéhovzťahusimuselabyťvedomásvojejpovinnosti
tento záväzok uhrádzať a brala si ho zo slobodnej vôle. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v 1.
rade nespĺňa zákonné predpoklade na aplikáciu dôvodov hodného osobitného zreteľa a ako v konaní
neúspešnej strane jej vzniká povinnosť uhradiť účelne vynaložené trovy žalovaného.

28. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody preto priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu voči žalobkyni v 1. rade jednak ohľadne zastavujúcej časti žalovanej istiny
vo výške 169,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 169,22 eur od 20.12.2008 do
zaplatenia s poukazom na ustanovenie § 256 ods.1 CSP , ako aj ohľadne zamietajúcej časti žalovanej
istiny vo výške 12.455,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.086 eur od

20.12.2008 do zaplatenia s poukazom na ustanovenie § 255 ods.1 CSP. V súvislosti s priznaním nároku
žalovanému na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobkyni v 1. rade ohľadne časti, v ktorej
bol jej návrh zamietnutý, odvolací súd uvádza, že vychádzal z úspechu žalovaného vo veci, ktorá bola
predmetom sporu, ktorá okolnosť je určujúca ohľadne nároku na náhradu trov konania. V súvislosti
s priznaním nároku žalovanému na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobkyni v 1. rade

ohľadne zastavujúcej časti odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade
písomným podaním zo dňa 12.06.2012 (č.l.212 spisu) zobrali čiastočne žalobu späť a to žalobkyňa v 1.
rade v časti žalovanej istiny vo výške 169,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
169,22 eur od 20.12.2008 do zaplatenia a žalobca v 2. rade v časti žalovanej istiny vo výške 84,85 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 84,58 eur od 20.12.2008 do zaplatenia. Poukázali

ako na dôvod čiastočného späťvzatia žaloby - závery znaleckého posudku, podľa ktorých nedošlo k
zvýšeniu uplatnených nárokov, ale naopak k ich zníženiu. Keďže nárok na náhradu trov konania je
nárokom vyplývajúcim nie z hmotného práva, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú
žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania
sa žalovaného k požiadavkám žalobcov. Ide teda o to, či sa žalobcovia (teda žalobkyňa v 1. rade)

domohla k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bola žaloba v meritórnom konaní
úspešná alebo nie. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné prijať ten právny záver pokiaľ ide o nárok
na náhradu trov konania v zastavujúcej časti, že žalobkyňa v 1. rade z procesného hľadiska zavinilazastavenie konania, keďže dôvodom späťvzatia žaloby nebola skutočnosť, že by žalovaný splnil to, čoho
sa žalobkyňa domáhala v žalobnom návrhu a že len z toho dôvodu bola žaloba vzatá späť.

29. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

30. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 169
ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP)).
Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a
toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21.
januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia.

31. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

32. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne v 1. rade v
časti II. výroku o trovách štátu bolo dôvodne podané, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
v časti náhrady trov štátu nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí, a preto ho

možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu, za nepreskúmateľné v takej miere,
že došlo k porušeniu práva žalobkyne v 1. rade na spravodlivý proces.

33. Podľa§148ods.1OSPúčinnéhodo30.06.2016štátmápodľavýsledkovkonaniaprotiúčastníkom
právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

34. Ustanovenie § 148 ods.1 OSP upravuje náhradu trov, ktoré vznikli štátu. Štát má právo na náhradu
trov, ktoré platil, avšak iba proti účastníkovi, u ktorého nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov a iba vo výške zodpovedajúcej pomeru úspechu podľa výsledku konania. V prípade, ak sú na

strane účastníka splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy, ktoré by inak pripadli
na tohto účastníka podľa výsledku konania, znáša štát. Pritom nie je rozhodujúce, či sa účastníkovi
rozhodnutím súdu priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú inak splnené podmienky na
priznanie oslobodenia podľa § 138 OSP.35. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku o
trovách štátu s poukazom na vyššie uvedený výklad dostatočne, jasne a stručne neobjasňuje skutkový

a právny základ rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti, preto uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti II. výroku o trovách štátu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods.1 CSP.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).