Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 3C/282/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613204942
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Bejdová

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2017:8613204942.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník, v právnej veci žalobcu Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62

Bratislava, IČO: 35 763 469, zastúpený JUDr. Peter Škerlík, CSc., advokát, J. Ťatliaka 2051/8, 026 01
Dolný Kubín p r o t i žalovanému Štefan E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, XXX XX W., štátny
občan SR, zastúpený JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, v konaní o návrhu
žalovaného na obnovu konania vo veci Okresného súdu Svidník pod sp. zn. 6Ro/140/2011, takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a žalobu žalovaného na obnovu konania.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný sa podaným návrhom na súd dňa 19.8.2013 domáhal, aby súd vydal uznesenie, ktorým by

povolil obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) a e) O.s.p. /účinného do 30.6.2016/ v právnej veci v
pôvodnom konaní žalobcu Slovak Telekom, a.s., proti nemu ako žalovanému o zaplatenie sumy 915,20
eura s príslušenstvom, ktorá bola vedená pod sp. zn. 6Ro/140/2011.

2. Svoj návrh odôvodnil tým, že tunajší súd v uvedenom konaní ho platobným rozkazom pod č. k.
6Ro/140/2011-33 zo dňa 2.8.2011 zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 915,20 eura, úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 28.12.2010 do zaplatenia a trovy konania vo výške 54,50 eur.

Právnymi titulmi uplatňovaného nároku žalobcu v konaní na okresnom súde bola Zmluva o pripojení
spolusjejdodatkami.Predmetnézmluvyuzatváralžalovanýakospotrebiteľpresvojuosobnúpotrebuso
žalobcom ako právnickou osobou, ktorá poskytuje elektronické komunikačné služby v rámci predmetu
svojho podnikania. Pohľadávka žalobcu, o ktorej rozhodol okresný súd platobným rozkazom zo dňa
2.8.2011 č. k. 6Ro/140/2011-33 pozostávala z dvoch samostatne žalovateľných nárokov (elektronické
komunikačné služby a dojednaná zmluvná pokuta). Právny vzťah, ktorý vznikol medzi ním a žalobcom
má spotrebiteľský charakter, preto je v súvislosti s ním nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva.

Samotná skutočnosť, že okresný súd v konaní vôbec neuplatnil právnu úpravu zameranú na ochranu
spotrebiteľa a tým nerešpektoval platný právny poriadok je dôvodom na povolenie obnovy konania.
Považuje za nevyhnutné, aby spotrebiteľskú právnu úpravu aplikoval súd rozhodujúci o návrhu na
obnovu konania. Odôvodňuje dôvod obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. „Právoplatný rozsudok
môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy,
ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.“ Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a3C/282/2013

- 2 -

zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ Podľa § 53 ods.
4 písm. k) Občianskeho zákonníka „Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby

zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.“ Podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.“ Žalovaný by teda mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v rovnakej a nezmenenej výške
za akékoľvek porušenie svojich povinností v zmysle zmluvného vzťahu so žalobcom. Takáto zmluvná
pokuta má nežiaduci rozmer, je neobhájiteľná a neprimerane ukracuje spotrebiteľa. Súdna kontrola
štandardných formulárových zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl. Je

podstatné a rozhodujúce, že ním napádaná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je objektívne
spôsobilápoškodiťspotrebiteľa.Rovnakázmluvnápokutabolaakoneprijateľnájudikovanáajvrozsudku
KS Prešov zo dňa 15.3.2012 č. k. 16Co/31/2012-42, rozsudku KS Prešov zo dňa 15.3.2012 č. k.
16Co/32/2012-46, rozsudku KS Prešov zo dňa 23.5.2012 sp. zn. 3Co/26/2012 a rozsudku KS Prešov
zo dňa 21.6.2012 sp. zn. 7Co/36/2012. Naviac súd o nároku žalobcu nemohol rozhodovať platobným

rozkazom, pretože takýto postup bol v rozpore s ust. § 172 ods. 9 O.s.p.. Podľa § 172 ods. 9 O.s.p. „Ak
sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ,
súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky.“ Poukázal aj na nesprávne
poučenie v platobnom rozkaze o povinnosti žalovaného zaplatiť za odpor súdny poplatok, ktoré je v
priamom rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a je poučením,

ktoré pre priemerného spotrebiteľa môže mať odradzujúci charakter. Vzhľadom ku skutočnosti, že v
skrátenom konaní súd nevykonal súdnu kontrolu neprijateľných podmienok, neprihliadal na neprijateľnú
klauzulu, je možné v obnovenom konaní dosiahnuť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Dôvod obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. vidí v tom, že podľa § 228 ods. 1 písm. e)
O.s.p. „Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s

rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.“
Európska únia prikladá ochrane spotrebiteľa mimoriadny význam, čoho výrazom je čl. 169 ods.
1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 Charty základných práv EÚ. Súdny dvor Európskej
únie v doktrinálnej veci Oceáno Grupo Editorial, Salvat Editorial, C-240/98 až C-244/98 judikoval,
že: „Účel článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý členským štátom ukladá zabezpečiť, aby nekalé

podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak je na spotrebiteľovi, aby sám
poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená,
môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom sporu, čo môže spotrebiteľa
odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je pravdou, že v mnohých
členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v takých sporoch sami,

existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti spotrebiteľ na nekalý
charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú ochranu spotrebiteľa
možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené podmienky bez
návrhu“ (bod 26 rozsudku). Súdnu kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok (nekalých podmienok)
ex offo judikoval Súdny dvor aj v ďalších svojich rozsudkoch: Cofidis C-473/00 (bod 32), Mostaza Claro

C-168/05(bod38),GodardC-429/05(bod61),AsturcomC-40/08(bod32),VBPenzügyiLízingC-137/08
(bod 56), Pannon C-243/08 (bod 32) a Banco Espanol de Crédito C-618/10

3C/282/2013

- 3 -

(bod 44). V uvádzaných rozhodnutiach Súdny dvor EÚ v krajinách, v ktorých nie je povinné
zastúpenie advokátom, stanovil pre súdy povinnosť ex offo skúmať neprijateľné (nekalé) podmienky
v spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľov nezaväzovať na plnenie z takýchto nekalých podmienok.

Okrem už uvedeného z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA
proti Joaquín Calderón Camino zo dňa 14. 6. 2012 vyplýva, že právna úprava neumožňujúca súdu v
konaní o vydanie platobného rozkazu preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok nie je v súlade
s právom únie a že absolútna neplatnosť zmluvnej podmienky vylučuje právnu úpravu, ktorá by súduumožňovala obsah zmluvnej podmienky zmeniť následne potom, ako jej neprijateľnosť konštatuje.
Napadnutý platobný rozkaz zo dňa 2.8.2011 č. k. 6Ro/140/2011-33 je v priamom rozpore s citovanými
rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, čo zakladá dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p..

Vzhľadom k tomu, že právo EÚ je nadradené vnútroštátnemu právu v súlade s princípom priority, musia
byť aj vnútroštátne rozhodnutia v súlade s rozhodovacou líniou Súdneho dvora EÚ. S poukazom na
uvedené tvrdí, že sú splnené podmienky pre povolenie obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a) a § 228
ods. 1 písm. e) O.s.p.. Súčasne navrhuje, aby súd postupom podľa § 233 O.s.p. odložil vykonateľnosť
napadnutého platobného rozkazu.

3. Tunajší súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 17. júna 2014 pod č.k. 3C/282/2013-35, tak, že
povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 6Ro/140/2011 a zároveň
nariadil odklad vykonateľnosti platobného rozkazu zo dňa 2.8.2011 pod č. k. 6Ro/140/2011-33. Proti
uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 30.6.2015
zrušil uznesenie súdu 1. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. V intenciách uznesenia krajského súdu prešov súd doplnil dokazovanie výsluchom zástupcu žalobcu,
zástupcu žalovaného, listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

5. Zo spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6Ro/140/2011 súd zistil, že žalobca dňa 26.7.2011 podal

voči žalovanému na tunajší súd návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 915,20 eura
spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z dlžnej sumy od 28.12.2010 do zaplatenia a trovy konania.
Právnym titulom uplatňovaného nároku žalobcu v konaní na tunajšom súde boli nároky vyplývajúce
zo Zmluvy o pripojení č. 1467143 a dodatku k zmluve. Pohľadávka žalobcu vo výške 915,20 eura
pozostávala zo sumy 417,29 eura za poskytnuté elektronické komunikačné služby a zo sumy 497,91

eura za dojednanú zmluvnú pokutu. Dňa 2.8.2011 súd vydal platobný rozkaz pod č. k. 6Ro/140/2011-33,
ktorý prevzal žalobca dňa 10.8.2011 a žalovaný ho prevzal dňa 8.8.2011, odpor voči nemu žalovaný
nepodal. Platobný rozkaz sa preto stal právoplatným dňa 26.8.2011.

6. Zástupca žalovaného uviedol, že v celom rozsahu zotrvá na návrhu na obnovu konania vo veci

Okresného súdu Svidník sp. zn. 6Ro/140/2011. V súvislosti s právnym názorom a intenciami uvedenými
v zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu v predmetnej právnej veci konkretizoval, resp. doplnil návrh
na povolenie obnovy konania, a to v súvislosti s dátumom, kedy sa žalovaný dozvedel o dôvodoch
obnovy konania. Tieto skutočnosti sa žalovaný dozvedel od svojho právneho zástupcu pri návšteve
advokátskej kancelárii, kde zároveň svojmu právnemu zástupcovi podpísal plnomocenstvo. Tento deň

je teda 15.8.2013, čo jednoznačne vyplýva z plnomocenstva, ktoré je súčasťou spisu. Právny zástupca
žalovaného
3C/282/2013

- 4 -

poučil o tom, že vydaný platobný rozkaz je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, právnym
poriadkom Slovenskej republiky a predostrel klientovi možnosť podať návrh na podanie návrhu na
povolenie obnovy konania. Klient s týmto návrhom súhlasil, rozhodol návrh na povolenie obnovy konania
na súd podať a právny zástupca v súlade s týmto pokynom dňa 19.8.2013 podal predmetný návrh.

Čo sa týka ďalšej argumentácie krajského súdu, a to s ktorými rozhodnutiami je predmetný platobný
rozkaz v rozpore, v tejto súvislosti poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v dvoch aktuálnych
rozhodnutiach krajského súdu týkajúce sa tohto istého žalobcu, teda Slovak Telecom, a.s., pričom
rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo o povolenie konania týmito rozhodnutiami povolené. Jedna sa
o uznesenie 6C/274/2013, 4Co/259/2015. Poukázal, príkladmi na dve rozhodnutia súdneho dvora, a

to v právnej veci označenej ako Mostaza Claro a Oceáno Grupo Editorial. K argumentácii zástupcu
žalobcu uviedol, že napokon na celú túto argumentáciu dávajú odpovede ním predložené rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove. Uviedol, že celá argumentácia žalobcu absolútne neguje možnosť podania
návrhu na povolenie obnovy konania, pričom ani v najmenšom nezohľadňuje potrebné právne inštitúty
aplikované v našom právnom poriadku na ochranu spotrebiteľa. Celá právna argumentácia je vhodná

do sporu medzi rovnocennými partnermi, avšak nie ako v predmetnej právnej veci ako žalobca, ktorý
koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti je zastúpený silnou advokátskou kanceláriu a
je znalý práva a na druhej strane vystupuje bežný človek s minimálnym právnym vedomím. V tejto
súvislosti na argument žalobcu, že žalovaný nepodal proti platobnému rozkazu odpor, aj keď takútomožnosť mal, už ustálená judikatúra konštatuje, že takýto postoj nie je možné považovať za nejaký
konkludentný súhlas, ale za rezignovaný postoj neinformovaného spotrebiteľa. Dodal, že je celkom
nesporné, že v platobnom rozkaze bola priznaná zmluvná pokuta, ako neprijateľná zmluvná podmienka

a súd aj napriek skutočnosti, že v tom čase mal povinnosť ex offo skúmať existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok, v zmluve takúto kontrolu nevykonal a žalobca to napokon ani nespochybnil.
Žalobca poukazoval aj na zásady, ktoré sú všeobecne aplikovateľné aj v našom právnom poriadku, a to
na zásady, že neznalosť zákona neospravedlňuje, resp. že právo patrí bdelým, s čím je vo všeobecnosti
možné súhlasiť, avšak nachádzame sa v spore spotrebiteľskej zmluvy a ako konštatujú najvyššie súdne

autority, tieto zásady je pri dodávateľoch nutné aplikovať v najvyššej možnej miere a práve naopak
pri spotrebiteľoch. Čo sa týka subjektívnej lehoty na podanie návrhu, uviedol, že žalobcovi je zrejmý
rozdiel vzťahu advokáta a klienta. Advokát JUDr. Ambróz Motyka zastupoval klienta Združenie HOSS v
pôvodnomkonaníanajehožiadosťmuboldoručenýprávoplatnýplatobnýrozkazzroku2011.Absolútne
nerozumie, aký súvis má zastupovanie Združenia HOSS spoločné s návštevou žalovaného v auguste
2013, samozrejme žiadna súvislosť nie je, ani časová, ani logická, je to námietka absurdná. Vo vzťahu

k dodržaniu subjektívnej lehoty uviedol, že argumentácia, ktorú prezentuje žalobca, vylučovala podanie
návrhu v predmetnej právnej veci pri akejkoľvek skutkovej situácii. V rozhodnutiach Oceáno Grupo
Editorial a Mostaza Claro, na ktoré poukazuje a s ktorými sa žalobca mal možnosť oboznámiť, nakoľko
sú spomínané a citované po podanom návrhu, boli vydané dávno pred právoplatnosťou platobného
rozkazu. Ak sa nemýli, rozhodnutie Oceáno Grupo Editorial je z roku 1998 a rozhodnutie Mostaza

Claro je z roku 2005. Argumentácia o plynutí subjektívnej lehoty od dátumu zverejnenia vo vestníku je
teda absolútne nelogická. Platobný rozkaz predsa nadobudol právoplatnosť v roku 2011. Spomínanú
argumentáciu generálneho advokáta, na ktorú poukazoval žalobca rešpektuje, avšak absolútne sa s ňou
nestotožňuje. Poukázal na záver prof. JUDr. Jána Mazáka, ktorý bol rovnako generálnym advokátom a
tento názor je uverejnený aj v komentári k OSP v systéme Aspi. Pričom citoval: „ak vezmeme do úvahy,

že rozsudky
3C/282/2013

- 5 -

súdneho dvora alebo súdu 1. stupňa pred 1. májom 2004 z prevažnej časti nie sú preložené do
slovenského jazyka, potom táto subjektívna lehota je tiež viac-menej otvorená, lebo použitie rozsudku v
inom než slovenskom jazyku znemožňuje uplatnenie takého dôvodu obnovy konania. V tejto spojitosti
je nejasné, ako preukazovať, kedy sa navrhovateľ dozvedel o rozsudku, ktorý by mal byť dôvodom
obnovy konania, lebo od navrhovateľa nemožno spravodlivo očakávať, aby sledoval celú judikatúru

súdneho dvora ďalších dvoch komunitárnych súdov. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že súd pokiaľ
vôbec nevykonal nijaké dokazovanie, mal vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že
subjektívna lehota bola dodržaná. V predmetnej právnej veci však súd dodržanie subjektívnej lehoty
zisťoval a v tejto súvislosti aj vykonal dokazovanie. Naozaj bezpochybným a relevantným dôkazom o
dodržaní subjektívnej lehoty nie je možné mať dôkaz, ktorý by bol bez akýchkoľvek pochýb, avšak v

predmetnom právnom spore je z logických súvislostí zrejmé, že žalovaný ako človek, ktorý nemá právne
povedomie sa o tejto skutočnosti dozvedel od svojho advokáta, pričom v spise je založený listinný dôkaz,
a to plnomocenstvo, na ktorom je uvedený aj presný dátum. Z uvedeného dôvodu je preto podľa nášho
názoru subjektívna lehota dodržaná a rovnako je dodržaná aj objektívna lehota, nakoľko napádaný
platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť v roku 2011. Čo sa týka argumentácie o názore ústavného

súdu JUDr. Ľalíka, tak uviedol, že išlo o odlišné stanovisko jedného sudcu a teda celkové právne názory
ústavného súdu a väčšiny sudcov sú absolútne odlišné. Z uvedeného dôvodu považoval podaný návrh
za dôvodný a navrhol, aby mu súd v celom rozsahu vyhovel.

7. Zástupca žalobcu uviedol, že návrh na obnovu konania navrhuje zamietnuť a pokiaľ ide o tvrdenie

zástupcu žalovaného, uviedol, že to, kedy sa dozvedel žalovaný o obnove konania, resp. o jej dôvodoch,
je stále len v polohe tvrdenia a ničím nie je preukázané, že takéto tvrdenie treba aj preukázať. Svedčí
o tom aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 29.2.2016. Dodal, že pokiaľ sa
týka dôvodov povolenia o obnove konania, ktoré uvádzal žalovaný, len odkazom na dve rozhodnutia
Európskeho súdu má za to, že ani týmito rozhodnutiami nie je možné preukázať na existenciu dôvodov

na obnovu konania. Jednak pretože boli málo konkretizované. Uviedol, že aj keď rozhodovanie súdov
Slovenskej republiky je rozporné, poukázal na dve rozhodnutia Krajských súdov a to rozhodnutie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.45Cob/9/2013 a rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.
zn.6Co/106/2013. Uviedol, že návrhom na obnovu má za to, že ani v konaní nebola preukázanážiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod na povolenie obnovy konania a že návrh nebol podaný
v zákonných lehotách. Zdôraznil, že hoci neexistujú žiadne relevantné dôvody na povolenie obnovy
konania, považoval za potrebné zdôrazniť a doplniť, prečo nemožno návrh považovať za podaný v

zákonnej lehote. A nepodanie návrhu v zákonnej lehote je postačujúcou skutočnosťou na to, aby súd
návrh zamietol, pretože tvrdenie nie je možné považovať za dôkaz. Vyplýva to z aktuálnej právnej praxe,
ktorá sa potvrdila aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.4Cdo/133/2015 zo dňa 29.2.2016. V tomto
rozhodnutí je uvedené, že dodržanie tak subjektívnej, ako aj objektívnej lehoty je povinný ten, kto tvrdí,
že je zachovaná a aj dostatočne preukázať dôkazmi. Tvrdenie žalovaného, že sa dozvedel o dôvode

obnovy náhodne v auguste v roku 2013, považuje za nedôveryhodné. To najmä preto, že ten istý právny
zástupca, ktorý ho zastupuje v tomto konaní, si ešte 30.8.2011 vyžiadal od súdu žalobu aj s prílohami, v
podstate spis, ako zástupca združenia HOSS, na čo mu súd 12.9.2011 nezákonne zaslal už právoplatný
platobný rozkaz, ktorý sa stal právoplatným dňa 26.8.2011. Následne potom 15.8.2013, teda takmer po
2 rokoch bolo podpísané plnomocenstvo, v ktorom žalovaný
3C/282/2013

- 6 -

splnomocnil JUDr. Motyku na podanie návrhu na obnovu konania. Táto skutočnosť spochybňuje tvrdenie
žalovaného o tom, ako a kedy sa o dôvode dozvedel. Preto s týmto tvrdením možno nakladať len ako

s účelovým a nie ako vierohodným. Treba tiež povedať, ani v prípade, že ak by žalovaný preukázal
úplne nesporne, že o dôvodoch na podanie návrhu na obnovu konania sa dozvedel vtedy keď tvrdí, teda
15.8.2013,nemohlobytozakladaťpočiatokplynutiasubjektívnej trojmesačnejlehoty,atoanivsúvislosti
so žiadnym dovtedy mu neznámym rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie. Má za to, že aj tieto dve
rozhodnutia, ktoré uviedol a predložil zástupca žalovaného nie je možné považovať za dôkaz o existencii

dôvodov na obnovu konania. Poukázal na to, že hoci súdna prax nie je celkom jednoznačná, prevláda
názor, že subjektívnu lehotu, resp. jej začiatok plynutia je potrebné posudzovať reštriktívne. To preto,
že v zákone § 228 ods. 1 písm. najmä e/ bývalého OSP nebola, a ani v CSP nie je žiadnym spôsobom
stanovený počiatok jej plynutia. Zdôraznil, že nie len väčšina slovenských súdov, napr. Krajský súd v
Trnave v rozhodnutí sp. zn.24Co/425/2013 zo dňa 24.6.2014, ale aj pán Yves Bot, generálny advokát

Európskeho súdneho dvora, zastáva názor, že lehota subjektívna začína plynúť odo dňa zverejnenia
rozhodnutia príslušného súdneho dvora. Poukázal na návrhy generálneho advokáta vo veci Fallimento
OlimpiClub C-2/08 bod 64. Názor pána Bota, i keď čiastočne korešponduje, je ešte reštriktívnejší ako
názor, z ktorého vychádza. Teda subjektívna lehota začína plynúť 21. dňom od zverejnenia rozhodnutia
v Úradnom vestníku Európskej únie. Teda tak, ako to vyjadril aj v rozhodnutí sp. zn. 41Cob/9/2013

z 27.6.2013 Krajský súd v Banskej Bystrici, ktoré predložil súdu. Poukázal pri tom na to, že aj podľa
§ 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie citoval : „o všetkom, čo
bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
týka; domnienka o znalosti uverejnených právnych právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva
a Európskej únie je nevyvrátiteľná“. Uviedol, že žalovaný nevyužil možnosť podať proti platobnému

rozkazu sp. zn. 6Ro/140/2011-23 zo dňa 2.8.2011 odpor, a preto tento nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť 26.8.2011. Má tiež za to, že ak účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v
pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Ďalej účastník
konania sa má starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené a aby na ne označil
aj dôkazy. Tu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.2Cdo/96/2008 zo

dňa 29.9.2009. Žalovaný mal vyvíjať potrebnú snahu na ochranu svojich práv najneskôr v čase uplynutia
lehotynapodanieodporu,pričomjehonámietkamibysasúdbolzaoberalpozrušeníplatobnéhorozkazu
na pojednávaní. Je na účastníkovi súdneho konania, aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne
a pravdivo opíše všetky skutočnosti. Už v starom rímskom práve platila zásada Vigilantibus iura scripta
sunt, že práva patria bdelým. Táto zásada platí dodnes. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.3Cdo/193/2010 zo dňa 24.11.2011, v ktorom súd podrobne, ako aj v iných
rozhodnutiach poukazuje na všeobecne známe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napr. aj sp. zn. 4Cdo/83/99, publikované aj v časopise zo súdnej praxe č. 15/2000, v ktorom uvádza,
že vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhu na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim
procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP. Ďalej tiež, že návrhom na obnovu

konania, ale nie je možné domáhať sa nápravy prípadných pochybení právnych vecí. Odkázal aj na
časopis zo súdnej praxe 15/2002. Do pozornosti dal aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 41Cob/9/2013 z 27.6.2013, ktorým tento zmenil rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš a zmenuokrem iného zdôvodnil : „ odvolací súd uvádza, že návrh na obnovu konania je mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie riadnych
3C/282/2013

- 7 -

opravných prostriedkov, ku ktorému zo strany navrhovateľky nedošlo.“ Rovnaký názor vyslovil aj
Okresný súd Svidník v uznesení sp. zn. 2C/8361/2013 z 12.2.2014, ktorého správnosť potvrdil aj

Krajský súd Prešov uznesením sp. zn. 14Co/66/2014 zo dňa 4.11.2014, v ktorom zdôvodnil zhodne
a uviedol z neho: „obnova konania nie je opravným prostriedkom, ktorým možno dosiahnuť nápravu
nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktorá má pôvod v nesprávnom postupe súdu, alebo je výsledkom
nesprávneho právneho posúdenia veci. Na nápravu nesprávneho rozhodnutia v takýchto prípadoch
slúži odvolanie (ako riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu).Obnova konania je prostriedkom
na opravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch v skutkovom zistení, ktoré nie

sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu, ale okolnosťami, ktoré účastníkovi objektívne neumožnili
použiť skutočnosti rozhodnutia a dôkazy v pôvodnom konaní. Alebo nemožnosťou vykonať dôkazy v
pôvodnom konaní. V skutočnosti uvedeného charakteru žalovaná v návrhu neuvádza. V pôvodnom
konaní mala možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, v rámci ktorého mala možnosť uviesť
všetkyskutočnosti,rozhodnutiaadôkazy,ktorýmispochybňujenárokžalobcu.Onedostatkuprocesného

zavinenia spočívajúceho v tom, že účastník konania nemohol skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy použiť
v pôvodnom konaní bez svojej viny, čo zakladá dôvod obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm.
a/ OSP, nemožno hovoriť tam, kde odpor podaný nebol. Ako vyplýva aj zo zrušovacieho uznesenia
krajskéhosúdu,zadôvodnéjepotrebnépovažovaťpreukázaniedodržanialehôt,ktomusimyslí,žestále
neprišlo osobitne, čo sa týka trojmesačnej subjektívnej lehoty. Opätovne zdôraznil, že právny poriadok

Slovenskej republiky v duchu zásady Res iudicata, ako esenciálnej zásady garantujúcej právnu istotu
povolenia obnovy konania limituje aj trojmesačnou subjektívnou lehotou. Tu opakovane poukázal na
to, že trojmesačná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania začína plynúť 21. dňom
od zverejnenia rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie, pretože týmto dňom sa ono stáva
záväzným pre každú fyzickú aj právnickú osobu. Poukázal tiež na článok 297 ods. 1, ods. 3., veta

zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne je to článok 254 zmluvy o Európskych spoločenstvách),
podľa ktorej sa rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zverejňujú v Úradnom vestníku Európskej
únie a nadobúdajú účinnosť aj voči fyzickým osobám dňom, ktorý je v nich stanovený, alebo ak takýto
deň stanovený nie je, 20. dňom po ich uverejnení. Má za to, že aj rozhodnutia, ktorých sa dovoláva
žalovaný na pojednávaní, sa stali voči nemu účinnými najneskôr 21. dňom po ich zverejnení v Úradnom

vestníku Európskej únie, a aj keď momentálne neviem povedať presný dátum zverejnenia, z iných
sporov o povolenie obnovy konania, v ktorých zastupuje, je presvedčený, že tieto rozhodnutia boli
vydané v termíne, ktorý nerešpektuje tvrdenie žalovaného, že môžu byť dôvodom na povolenie obnovy
konania. Uviedol, že žalovaný bol v pôvodnom konaní pasívny, nevyužil možnosť podať odpor voči
platobnému rozkazu a vzhľadom na uvedené má dôvodné podozrenie, že ani návrh na obnovu konania

v skutočnosti neprezentuje jeho vôľu, ale prezentuje vôľu iného subjektu. Tu tiež ešte poukázal na to,
že aj ochrana spotrebiteľa musí mať svoje medze a nemožno ju pojať ako ochranu za každú cenu. Dal
do pozornosti aj stanovisko ústavného sudcu JUDr. Milana Ľalíka prezentované v náleze I.US 547/2012
podľa ktorého citoval: „považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane
ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne dôsledky za

svoje adekvátne konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému
rozumu. (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka
samej podstaty a hlavne primeranosti práva v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú
jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný,
3C/282/2013

- 8 -

paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura neminem leadere
a pod., ktoré by mali platiť aj pre „privilegovaného spotrebiteľa“. Opakom je potom neprípustné

zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len
elementárneho nároku, bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene
obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej
judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného, existujúce bagateľné spory tak zahĺtia všetky súdy Slovenskejrepubliky ( čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov
práva, právo, právny poriadok, a tým aj právny štát (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

8. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

9. Podľa § 397 CSP, proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo

inej osoby zúčastnenej na konaní,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím
súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany
a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré
je pre strany záväzné, alebo

f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom

rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.

10. Podľa § 398 CSP, žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu, ktorým
bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy vzťahovať aj na predpoklady, za ktorých sa zmier
schvaľoval; to platí primerane aj o platobnom rozkaze, ktorý nadobudol právoplatnosť.

11. Podľa § 399 CSP, žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu, alebo
zrušenie možno dosiahnuť inak.

12. Podľa § 400 CSP, žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
3C/282/2013

- 9 -

13. Podľa § 403 ods. 1 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy
sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď
ho mohol uplatniť.

14. Podľa § 403 ods. 2 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od
právoplatnosti rozhodnutia.

15. Podľa § 404 CSP, za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od právoplatnosti
rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak

a) bol trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v civilnom súdnom konaní priznalo právo, neskôr podľa
trestnoprávnych predpisov zrušený,

b) nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v pôvodnom konaní nebolo možné použiť,
alebo

c) ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm. c) až e).

16. Podľa § 410 CSP, žalobu na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii.17. Podľa § 413 ods. 1 CSP, súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak
a)bola podaná oneskorene,

b)bola podaná neoprávnenou osobou,
c)smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustná,
d)ide o dôvod uvedený v § 129
alebo
e)je zjavne nedôvodná.

18. Žalovaný podal žalobu o obnovu konania podľa § 228 ods.1 písm. a), e) O.s.p. ( teraz § 397 písm.
a), e) CSP).

19. Žaloba na obnovu konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k tomu, aby mohol
byť znova prejednaný právoplatne skončený spor. Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré

nadobudlo právoplatnosť je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa zásadne má docieliť
v riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania, resp. odporu. Výnimkou z tohto pravidla sú
mimoriadne opravné prostriedky, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných rozhodnutí, ak existujú
natoľko závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť rozhodnutia, že dodržanie právnej istoty
ustupuje.

20. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy. Prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia
napadnutého návrhom na obnovu konania nie je taktiež dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť
obnovy konania podľa § 397 CSP.

21. Žalobu na obnovu konania podal žalovaný podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. ( teraz § 397 písm.
a) CSP), podľa ktorého sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej
3C/282/2013

- 10 -

viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Dôvody obnovy konania, ktoré uviedol žalovaný spočívali v tom, že odporca by teda mal zaplatiť zmluvnú

pokutu v rovnakej a nemenenej výške za akékoľvek porušenie svojich povinnosti v zmysle zmluvného
vzťahu so žalobcom, takáto zmluvná pokuta má nežiadúci rozmer, je neobhájiteľná a neprimerane
ukracuje spotrebiteľa. Taktiež o nároku žalobcu nemohol súd rozhodovať platobným rozkazom, pretože
takýto postup bol v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9 O.s.o.. Súd zistil, že dňa 2.8.2011 súd vydal
platobný rozkaz pod č. k. 6Ro/140/2011-33, ktorý prevzal žalobca dňa 10.8.2011 a žalovaný ho prevzal

dňa 8.8.2011, odpor voči nemu žalovaný nepodal. Platobný rozkaz sa preto stal právoplatným dňa
26.8.2011. Súd je toho názoru, že obnovou konania nemožno napadnúť ani prípadne nesprávne právne
posúdenie veci, tie sa dajú napraviť v rámci odporu, odvolania, dovolania, prípadne mimoriadneho
dovolania,alebovkonaníosťažnostipredústavnýmsúdom(NálezÚstavnéhosúduII.ÚS161/2012-15).
Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že by právoplatné rozhodnutie malo byť zrušené len

preto, že iný súd v inej veci a medzi inými účastníkmi zaujal iný názor. V tomto prípade by riadne opravné
prostriedky tým stratili svoj význam. Nečinnosť účastníka nemôže byť napravovaná podávaním návrhu
na obnovu konania a žalovaný bol v tomto prípade nečinný, čo bolo nesporne preukázané. Taktiež
žalovaný podal žalobu na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. ( teraz § 397 písm. e) CSP)
podľa ktorého je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo

Komisie, ktoré je pre strany záväzné. Dôvody obnovy konania, ktoré uviedol žalovaný spočívali v tom,
na čo poukázal žalovaný, že Európsky únia prikladá ochrane spotrebiteľa mimoriadny význam, čoho
výrazom je článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článok 38 charty Základných práv
EÚ. Žalovaný poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-240/98 až 244/98-Oceáno
Grupo Editorial SA a Rocio Murciano Quintero zo dňa 27.6.2000, kde poukázal na neprijateľné zmluvné

podmienky. Taktiež poukázal na rozsudok súdneho dvora vo veci C-168/05-Elisa Maria Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL zo dňa 26.10.2006, s poukazom na neprijateľné zmluvné podmienky.
Súd v danom prípade sa zaoberal včasnosťou podania návrhu na obnovu konania s poukazom na §
230 ods. 1 O.s.p.,/ teraz § 403 ods. 1 CSP/ s tým, že žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote3 mesiacov, od kedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania mohol dozvedieť o dôvode obnovy,
alebo odo dňa kedy ho mohol uplatniť. V priebehu konania žalovaný uviedol, že sa o dôvode obnovy
konania dozvedel dňa 15.8.2013 od svojho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, pri návšteve advokátskej

kancelárie, kde zároveň svojmu zástupcovi podpísal aj plnomocenstvo, ktoré je zo dňa 15.8.2013. S
tým, že zástupca žalovaného ho poučil o tom, že je vydaný platobný rozkaz v rozpore s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora, právnym poriadkom Slovenskej republiky, a predostrel klientovi možnosť
podania návrhu na povolenie obnovy konania s čím klient súhlasil a zástupca v súlade s týmto pokynom
dňa 19.8.2013 podal predmetný návrh na obnovu konania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-240/98 až 244/98-Oceáno Grupo Editorial SA a Rocio
Murciano Quintero je zo dňa 27.júna 2000, a rozsudok súdneho dvora vo veci C-168/05-Elisa Maria
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL je zo dňa 26.10.2006, pričom platobný rozkaz Okresného
súdu Svidník zo dňa 2.8.2011 pod č. k. 6Ro/140/2011-33 nadobudol právoplatnosť dňa 26.8.2011, teda
pokiaľ sa týka uvedených rozhodnutí, tak predmetné rozhodnutia súdneho dvora boli dávno v platnosti
v porovnaní s platobným rozkazom, ktorý nadobudol právoplatnosť až v roku 2011. V danom prípade

tvrdenie žalovaného, že sa o dôvodoch obnovy konania dozvedel až 15.8.2013, podľa súdu nie je možné
považovať za relevantný dôkaz, pričom súd neobdŕžal od
3C/282/2013

- 11 -

žalovaného žiadny presvedčivý dôkaz o tom, kedy sa dozvedel o dôvode obnovy konania. Preto sa s
tým súd nestotožnil a teda dátum 15.8.2013 podľa súdu nemohlo byť dátumom, ktorý zakladal začiatok
plynutia subjektívnej 3-mesačnej lehoty. Podľa súdu žalovaný mal vyvíjať potrebnú snahu na ochranu
svojich práv najneskôr v čase uplynutia lehoty na podanie odporu, pričom jeho námietkami by sa bol

súd zaoberal po zrušení platobného rozkazu na pojednávaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže
žalovaný nepreukázal včasnosť podania návrhu na obnovu konania, len tvrdil určité skutočnosti, ktoré
nie sú dôkazom, preto súd vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odmietol
žalobu žalovaného na obnovu konania.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu jej úspechu
vo veci.

23.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100%.

Poučenie:

P o u č e n i e:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresný súd Svidník.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
3C/282/2013

- 12 -

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Vo Svidníku, dňa 26. januára 2017

JUDr. Anna Bejdová
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Dana Artimová