Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 28, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20Scud/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201408
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov

senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Veroniky Poláčkovej, v právnej veci žalobkyne: Z. X. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. X/XX, XX-XXX G. Q., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa
- ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti účastníka konania: REPRUF, s. r.
o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 21738-12/2014-BA zo dňa 19.11.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 23.12.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu
21738-2/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 19-11-2014“ sa žalobkyňa domáhala preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 21738-2/2014-BA zo dňa 19.11.2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie zamestnávateľa REPRUF, s. r. o., Čadca proti
rozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánu-Sociálnejpoisťovne,pobočkaČadca,č.45936-1/2013-
CA zo dňa 01.10.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že

žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o., od 01. júla 2012 do 31. decembra 2012
podľa slovenskej legislatívy a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal
na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od
01.01.2011, ako aj ustanovenia §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v
znení účinnom od 01.01.2011 a konštatoval, že žalobkyňa bola vedená v Registri poistencov Sociálnej
poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa REPRUF, s. r. o. od 01.02.2012 do 31.12.2012. Uvedený

zamestnávateľ je zapísaný v Registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka
Čadca, od 04.01.2012. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len
„základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

Poukázal na čl. 13 (1) a 13 (3) základného nariadenia a konštatoval, že rozhodujúcim faktorom
na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesto podnikania. Konštatoval, že
pokiaľ osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskomštáte, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorú
osobuzamestnávaregistrovanésídloalebomiestopodnikania.Termín„registrovanésídlo“alebo„miesto
podnikania“ nie je v nariadení vymedzený. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora (konanie C-73/06).

Poukázal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala v dňoch 04.01.2012 - 26.02.2013 a od
26.02.2013 do 08.03.2013 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa. Kontrolou bolo zistené, že
na uvedenej adrese (adrese sídla) nemá kanceláriu a v čase kontroly nebol v sídle spoločnosti prítomný
zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala opätovne
kontrolu dňa 05.03.2013, kedy sa na adrese spoločnosti nachádzala p. Anna Kalina Kucharska,

konateľka spoločnosti a p. N. B., splnomocnený konať za REPRUF, s. r. o. V rámci vykonanej kontroly sa
zistilo, že doklady účastníka konania sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca, pracovné zmluvy
so zamestnancami uzatvorené do 28.júna 2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín
mesačne, všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF, s. r. o. roznášajú letáky na požiadanie poľských
firiemdorôznychmiestnaúzemíSRazamestnávateľzadávaprácuzamestnanomtelefonicky,e-mailom
aleboprostredníctvompošty.Nazákladekontrolynebolpreukázanýreálnyvýkončinnostizamestnancov

uvedeného zamestnávateľa a žalobkyne na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta
podnikania.

Žalovaný konštatoval, že označený zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovná
zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce

reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných
nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu
na určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky dokazujúce existenciu
podnikateľskéhosubjektuvmieste,kdemázamestnanec,tedaajžalobkyňaakozamestnanecREPRUF,
s. r. o., podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác vykonávať činnosť, nemožno

však z hľadiska predmetu preverenia predmetu kontrolu považovať ich za dostatočné. Registračný list
FO - prihláška nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie. Žalovaný konštatoval, že žalobkyni ako zamestnancovi REPRUF, s. r.
o., nevzniklo povinné nemocenské poistenie, tak ako rozhodol žalovaný, v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím, pričom pri vydávaní rozhodnutia prvostupňový orgán sa neriadil úvahou o marginálnom

charaktere činnosti zamestnanca - účastníka konania a stotožnil sa s názorom prvostupňového
správneho orgánu.

Proti tomuto rozhodnutiu podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby poukázala, že 01.07.2012 uzavrela

pracovnú zmluvu s REPRUF, s. r. o., na území SR. Z dôvodu novej zmluvy podala návrh na Sociálnu
poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako
príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, teda
legislatíva štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Ako dôkaz predložila pracovnú
zmluvu uzavretú s REPRUF, s. r. o. Uviedla, že podľa pracovnej zmluvy plnila úlohy, ktoré dostala

na území Slovenska, ktoré spočívali v činnostiach, ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti
zamestnávateľa. Tvrdila, že dôchodkový orgán nesprávne použil voči navrhovateľke čl. 11 (2) písm. a)
základného nariadenia. Aplikácia tohto ustanovenia voči žalobkyni nemôže byť relevantná preto, lebo
žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Tvrdila,
že v dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol

porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázala na porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia.
Uviedla, že na základe pracovnej zmluvy s REPRUF, s. r. o., bola registrovaná pre potrebu poistenia
v SR, príslušná slovenská inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v Registračnom liste FO,
teda bol vydaný doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný práve na základe
predloženej pracovnej zmluvy uzavretej s REPRUF, s. r. o. Tvrdila, že sociálne poistenie sa riadi

podľa miesta pracoviska a poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného
vzťahu v právnom zmysle. Poukázala, že kontrola, ktorú vykonával prvostupňový správny orgán bola
vykonaná tendenčným spôsobom. Kontrolou neboli preukázané žiadne nezrovnalosti kontrolovaného
subjektu REPRUF, s. r. o., od tohto zamestnávateľa ani príslušné orgány nepožadovali predložiť
ďalšie doklady preukazujúce zamestnanecký pomer žalobkyne s uvedenou obchodnou spoločnosťou.

Tvrdila, že jej povinnosťou vyplývajúcou z pracovnej zmluvy bolo vykonávanie činnosti promotéra
produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom, náplňou práce bolo kontaktovanie
potenciálnych klientov, prezentácia, propagácia činností zamestnávateľa a jeho zákazníkov, ktorú
vykonávala osobne s náležitou starostlivosťou. Prácu realizovala v rôznych mestách na území SR.Poprela tvrdenie správnych orgánov, že prácu pre REPRUF, s. r. o., reálne nevykonávala. Tvrdila, že
dokladom o vykonaní jej práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré odovzdávala
svojmu zamestnávateľovi, keď pracovné inštrukcie dostávala od svojho zamestnávateľa s príslušnými

materiálmi potrebnými pre výkon práce, preto aj tvrdenia Sociálnej poisťovne, že práce neboli vykonané
sú neopodstatnené, nakoľko sama navrhovateľka má dôkazy - výkazy o vykonaní práce, doklady o
pobyte na Slovensku. Tvrdila, že REPRUF, s. r. o., je ekonomicky efektívny, preto nemusí zamestnávať
svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu
vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Tvrdila, že Zaklad Ubezpieczén Spolecznych

v Poľsku sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením
platných predpisov Spoločenstva. Navrhovateľka všetky podklady na potvrdenie vykonania práce chcela
predložiť príslušným slovenským orgánom, ale pre Zaklad Ubezpieczen Spolecznych takéto riešenie
nebolo prijateľné. K žalobe priložila pracovnú zmluvu uzavretú s REPRUF, s. r. o., dňa 01.07.2012,
štvrťročné správy o vykonaných prácach za štvrtý štvrťrok 2012, tretí štvrťrok 2012, registračný list FO,
potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti o preddavkoch na daň z 20.01.2013, potvrdenie

o zamestnaní vystavené REPRUF, s. r. o., dňa 31.12.2012, potvrdenie o zrážkach zo mzdy, ktoré jej
realizoval REPRUF, s. r. o.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 27.03.2015. Žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Okrem iného uviedol, že Sociálna poisťovňa formulár PD A1 nevystavila, vzhľadom na to,

že zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu do sociálneho poistenia od 01.07.2012 do 31.12.2012 v pobočke
Sociálnej poisťovne a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Má za to, že napadnuté rozhodnutie je súladné
so zákonom. Ďalej poukázal, že prihláška do Sociálnej poisťovne nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými

nariadeniami. Poukázal na čl. 76 (4) základného nariadenia, keď informoval poľskú inštitúciu sociálneho
zabezpečenia ZUS Varšava listom zo dňa 25.07.2013, že v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými je
uvedená aj spoločnosť REPRUF, s. r. o., ide o firmy, ktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť
na území SR, pričom poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava zo dňa 10.10.2013 tieto
skutočnosti aj akceptovala.

Uznesením č.k. 20Scud/68/2014-65 zo dňa 07.04.2015 bol do konania pribratý ako účastník konania
REPRUF, s. r. o., Čadca (ďalej len „zamestnávateľ žalobkyne“ alebo „zamestnávateľ“), s ktorým súd
ako s účastníkom konania konal. Uvedená obchodná spoločnosť sa k veci vyjadrila písomným podaním
zo dňa 26.05.2015, v ktorom sa stotožnila so žalobou žalobkyne. Poukázal na čl. 14 (5) vykonávacej

smernice. Uviedol, že od žalobkyne požaduje povinnosť vykonávať prácu zo závislej činnosti na území
SR. Táto práca je objednaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú
bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojdňovej pracovnej ceste, ktorá je organizovaná
prostredníctvom účastníka konania - REPRUF, s. r. o. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať
na pracovisko samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach,

súčasne sú im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok a
pripomínajú sa ich práva a povinnosti. REPRUF, s. r. o., má k dispozícii dokumenty z pracovných
ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré
zabezpečuje ochranu ich života a zdravia počas pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty potvrdzujúce
pobyt v hoteli, správy z vykonanej práce. Aj jednotliví pracovníci, teda aj žalobkyňa majú relevantné

dôkazyopodobebilingovzamedzinárodnérozhovory,pokladničnédokladyzazakúpenétovaryaslužby.
K dispozícii je aj potvrdenie mesačných prevodov mzdy za vykonanú prácu v prospech spoločnosti
na svoj bankový účet, ktorého čísla uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Spoločnosť platí všetky
pohľadávky spojené so zamestnaním žalobkyne. Z vykonania práce má žalobkyňa povinnosť podávať
štvrťročné správy o vykonaní práce a za svoju prácu jej zamestnávateľ REPRUF vypláca mzdu.

Registračnýmsídlomuvedenejspoločnostijeadresa:Palárikova76,Čadca,kdesispoločnosťprenajíma
priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti, v spoločnosti je skladová, personálna a účtovná
dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia firma, ktorá navrhla atraktívnu cenu za
každého zamestnanca prostredníctvom spoločnosti vo výške 4,3 Eur za osobu. Okrem iného využívania
služiebvonkajšejkanceláriesazbavujespoločnosťpovinnostiuzatváraťpoistnézmluvyozodpovednosti

za škodu, organizovať pracovisko, vybavovať pracovisko počítačovými a kancelárskymi zariadeniami,
licenciami na špeciálny softvér. Vonkajšia kancelária zastupuje spoločnosť pred orgánmi verejnej správy
a nesie za to plnú zodpovednosť. Pre REPRUF je ekonomickejšie a lacnejšie využívať outsourcing
účtovných a personálnych služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o uvedenúspoločnosť. Ďalej poukázali na rozhodnutia Súdneho dvora C-10/05, C-102/88, C-139/85 a C-171/88.
Práca žalobkyne nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5 % času venovaného na
podnikateľskú činnosť. Uviedol, že v protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom žalobkyne

neboli zistené žiadne pochybenia zo strany REPRUF, s. r. o., a preto Sociálna poisťovňa na základe
ľubovoľnej interpretácie z protokolu vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu a porušuje
právne predpisy. K svojím tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných
dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v

ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých

členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v
mieste bydliska.“
Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom

určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy

neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) prvý odstavec - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov,
v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na

požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov
alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (4) druhý odstavec - „Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté orgány nemajú vo veci

rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa čl.
6 vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode
7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia
v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré
poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca

uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený
v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné dôchodkové
poistenie zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 2 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá

právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.

987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto

pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len

„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti

platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec

(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:
a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v

dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa

skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych

predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z

29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO
v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobkyňa vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo
nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by

reálne, fakticky žalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s. r. o., ktorého
sídlo bolo na území SR.

V čase kontroly nebolo preukázané, že by v sídle zamestnávateľa žalobkyne sa nachádzala jeho
kancelária. Na základe opakovanej kontroly neboli zo strany zamestnávateľa žalobkyne predložené

také listinné dôkazy, ktoré by preukazovali výkon prác žalobkyne ako zamestnanca uvedeného
zamestnávateľa od 01.07.2012, ktoré by skutočne preukazovali výkon prác v súlade s pracovným
zaradením. Predložené štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktoré sú súčasťou administratívneho
spisu a ktoré žalobkyňa pripojila k podanej žalobe, nepreukazujú konkrétne práce, v konkrétnom
časovom období a v súlade s pracovným zaradením žalobkyne. Z predložených štvrťročných správ o

vykonaní prác za druhý, tretí a štvrtý štvrťrok 2012 nie je preukázané, kedy, v akom rozsahu a či skutočne
práce pre zamestnávateľa REPRUF, s. r. o., (ďalej len „zamestnávateľ) v súlade s pracovnou zmluvou
žalobkyňa vykonávala. Predložený listinný dôkaz obsahuje len prezenčné pečiatky rôznych subjektov
bez ďalších skutočností.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho
orgánu bolo zistené, že v sídle označeného zamestnávateľa žalobkyne sa nenachádza žiadna
prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu.

V správnom konaní žalobkyňa ako aj jej zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým

boli doručované výzvy správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobkyne u označeného
zamestnávateľa preukazovali.

Žalobkyňa spolu s podanou žalobou predložila ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné

správy o vykonaných prácach, v ktorých absentuje dátum vykonania prác, konkrétnejšie miesto
vykonania prác, okrem označenia Liptovský Mikuláš, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách,
ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ byť realizované.

Žalobkyňa nepreukázala konkrétne vykonávanie práce promotéra služieb a produktov poskytovaných

zamestnávateľom alebo jeho klientmi. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek,
výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a
učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade
zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéranemôžebyťlenfyzickéodovzdávanievizitiekrôznychfiriem,bezďalšieho.Listinnédôkazyakopracovná
zmluva, potvrdenie o zamestnaní, doklady o zrážkach zo mzdy, registračný list FO, nemajú vypovedaciu
hodnotu dôkazov preukazujúcich skutočný výkon práce žalobkyňou v súlade s pracovnou zmluvou.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobkyne ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch

tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Tak žalobkyňa ako aj jej zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali
napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v správnom konaní neuniesli
dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu. Naviac dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala v žalobe podľa druhej hlavy piatej časti
O.s.p. nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre

označeného zamestnávateľa od 01.07.2012 žalobkyňa prácu reálne vykonávala.

Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú

podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený
aj jej zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku
zamestnaneckého pomeru žalobkyne u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré
upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského
poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý
žalobkyňa v konaní nepreukázala.

Žalobkyňa v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojila k podanej žalobe nepreukázala, že od
uzavretia pracovnej zmluvy dňa 01.07.2012 vykonávala u označeného zamestnávateľa konkrétny
dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov zamestnávateľa. Neuviedla skutkové tvrdenia a
relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 01.07.2012,

preukázala. Preto krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení
a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký
konkrétny rozsah prác od 01.07.2012 pre zamestnávateľa, v súlade s dohodnutým druhom práce podľa
pracovnej zmluvy, vykonávala. Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce
od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, o aké činnosti sa

jednalo, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah ňou vykonaných prác pre zamestnávateľa,
potvrdili.

Keďže nebolo sporné, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskej republike a nebolo preukázané, že vykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom

podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,
nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobkyne ako zamestnanca a SZČO v
dvoch členských štátoch.

Keďže nebol preukázaný reálny súbeh činnosti žalobkyne ako SZČO v Poľskej republike a zamestnanca
u zamestnávateľa na území SR, je pre posúdenie veci irelevantné, či poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia potvrdila v danom prípade aplikáciu poľskej legislatívy a či žalovaný tento postupakceptoval (list ZUS č. 480300/106574/2013 zo dňa 27.01.2014 a č. 992900/502/32/2013 zo dňa
10.10.2013).

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003
Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ

žalovanýrozhodolmeritórneakonštatovalspolusprvostupňovýmrozhodnutím,žežalobcoviodurčitého
dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje

v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa
nemala v konaní, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov konania
nepriznal.

Krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžhuv/1/2013

zo dňa 29. apríla 2014, podľa ktorého „V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o
náhrade trov konania predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech
celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov
konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody
hodné osobitného zreteľa. Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje iba právo na náhradu trov konania

úspešného žalobcu a v odseku 1 v podstate vylučuje primerané použitie § 142 O.s.p., hoci úspech v
konaní sa u žalobcu posudzuje rovnako ako pri použití § 142 O.s.p. Právo na rozhodnutie o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997) je tiež ratione
materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bližšie Nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 212/09-26).“

Je teda zrejmé, že podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov náhradu trov konania možno priznať len úspešnému žalobcovi a nie ďalším
účastníkom konania (pribratým a účastníkom konania), a to aj v prípade, že by mali v konaní úspech, že
by v súlade s ich tvrdením v konaní súd rozhodol, preto krajský súd nerozhodol ani o trovách konania,

ktoré vznikli pribratému účastníkovi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom
rozhodnutí ďalej vyslovil právny názor, že „Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému
žalovanému, resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá
O.s.p., by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej
strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté

účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. do konania pribrať, hoci žalobca jeho
pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol. V tejto súvislosti možno poukázať napr. na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. júna 2005, podľa ktorého „aj úprava platenia
a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu
ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Prístup k súdnej a inej

právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má alebo nemá vytvorené ekonomické
predpoklady na uplatnenia tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto
procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu

bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania,
za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný s uplatnením svojho procesného stanoviska a
dosiahol, že sa návrh alebo žaloba proti nemu právoplatne zamietli alebo dosiahol procesný úspech
iným zákonom dovoleným spôsobom“.“Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.