Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/240/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413225229
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1413225229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s.
so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Michalská 14, proti žalovanému: V. H., L. Y. L., F. X, zast. Advokátska kancelária
JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova 7, o zaplatenie 651,30 eura s príslušenstvom, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 9. februára 2016
č.k. 40C/34/2015-106 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento (po čiastočnom
späťvzatí a zmene žaloby) domáhal zaplatenia sumy 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % p.a. z jednotlivých splátok od ich splatnosti do zaplatenia, súčasne rozhodol o trovách konania

tak, že žalobcovi uložil povinnosť ich náhrady pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia vo
výške 433,63 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.
2/Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so
žalovaným dňa 21.02.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (č.l. 25-26 spisu), na základe
ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 50 000,- Sk (1.659,70 eura) pri úrokovej
sadzbe 17,30 % p.a. Žalovaný sa zaviazal úver splácať mesačnou splátkou vo výške 1 308,- Sk

(43,42 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na termín 20.03.2006,
počet splátok 60, konečná splatnosť úveru 20.02.2011, RPMN 9,45 %. Podľa čl. II. bod 3. a 4. zmluvy
o splátkovom úvere všetky právne vzťahy výslovne neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť
príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, VOP, ktoré sú
súčasťou Úverovej zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, v tomto poradí.
Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 28.12.2010 (č.l. 27

spisu) právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy vo výške 3 333,93 eura s príslušenstvom
na žalobcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 spolu s prílohou č. 1 (č.l. 7-24 spisu)
súd zistil, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy na žalobcu, pričom
ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 3 333,93 eura a pozostávala z istiny 2 916,36 eura
a úrokov v sume 417,57 eura, počet dní omeškania 1 311. Z výpisu z úverového účtu žalovaného (č.l.

48-50, 73-80 spisu) súd zistil, že žalovaný čerpal úver vo výške 50 000,- Sk (1 659,70 eura) a uhradil
splátky spolu vo výške 18 664,20 Sk (619,54 eura), posledná úhrada bola dňa 15.06.2007 vo výške 1
400,60 Sk (46,49) eura. Podľa bodu 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,a.s. (č.l. 81-93 spisu) ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania
zo strany Klienta (a/ ak je Klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá
viac ako 10 dní), Banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Úveru, t.j. požadovať splatenie

Pohľadávky zo zmluvy o úvere a Klient je povinný splatiť Pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú
Banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť.
Podľa bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. Klient výslovne
súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu
na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah,

z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou
akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky
na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky
voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.
3/Konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o
splátkovom úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) v

spojení s § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému úver v rámci svojho podnikania a zároveň úver bol žalovanému poskytnutý na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (žalobca v tejto súvislosti netvrdil ani nepreukázal
opak). Predmetná zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, keďže má podobu typovej (štandardnej) formulárovej zmluvy, ktorá je

charakteristická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a spotrebiteľ vzhľadom na
formulárovú predtlač jej obsah nemôže žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť (charakter uzatvorenej
zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej ani nebol medzi účastníkmi sporný). Keďže v posudzovanej veci
si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanému pohľadávku, ktorá na neho bola postúpená právnym
predchodcom, súd sa v prvom rade zaoberal tým, či boli splnené zákonné podmienky pre platné

postúpenie pohľadávky na žalovaného. Keďže zmluva o splátkovom úvere bola uzatvorená právnym
predchodcom žalobcu, ktorý bol bankou, a týmto subjektom bola následne pohľadávka z tejto zmluvy
postúpená na žalovaného, súd posudzoval splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie
pohľadávky z hľadiska kritérií obsiahnutých v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý tieto
podmienky podrobne (a konkrétne) vymedzuje. Súd pritom dospel k záveru, že tieto podmienky v

posudzovanom prípade neboli splnené. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že
banka môže postúpiť na tretiu osobu iba takú pohľadávku (alebo jej časť), ktorá zodpovedá peňažnému
záväzku jej klienta voči nej, s ktorým je klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní so splnením. V zmysle bodu 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok
Slovenskej sporiteľne, a.s. bola Slovenská sporiteľňa, a.s. oprávnená z dôvodu porušenia zmluvnej

povinnosti zo strany žalovaného (omeškanie s úhradou splátok úveru) oprávnená okrem iného vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o splátkovom úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.
Slovenská sporiteľňa, a.s. však nevyužila ani jednu z týchto možností (žalobca v tejto súvislosti netvrdil
ani nepreukázal opak) a žalovanú pohľadávku postúpila na žalobcu bez toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o splátkovom úvere

alebo odstúpením od nej. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca si v konaní (po čiastočnom
späťvzatí a zmene žaloby) uplatnil zaplatenie pohľadávky predstavujúcej neuhradené splátky splatné
v období od 20.12.2009 do 20.02.2011 (celkom 15 splátok po 43,42 eura, spolu 651,30 eura). Tomu
celkom jednoznačne zodpovedá aj petit žaloby, v zmysle ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 43,42 eura od 21.12.2009 do

zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.02.2010 do
zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.04.2010 do
zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.06.2010 do
zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.08.2010 do
zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.10.2010 do

zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.12.2010 do
zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.02.2011 do
zaplatenia. Pokiaľ však právnym predchodcom žalobcu nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o splátkovom úvere alebo odstúpením od nej,
nemohla byť zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpená na žalobcu pohľadávka

zodpovedajúca (aj) splátkam splatným po tomto dátume (vrátane riadneho úroku a úroku z omeškania
z nich). V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže totiž banka postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu.4/Okrem toho však v posudzovanom prípade nebola splnená ani ďalšia podmienka pre platné
postúpenie pohľadávky na žalobcu, a to písomná výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovanému na
splnenie jeho povinnosti zodpovedajúcej nesplácanému (postupovanému) záväzku (s ktorým musel byť

žalovaný dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní). Žalobca v konaní ani len netvrdil (a už vôbec
nepreukázal), že by jeho právny predchodca takúto výzvu žalovanému doručil.
5/Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ Slovenská sporiteľňa, a.s. za popísaných okolností zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpila na žalobcu žalovanú pohľadávku, postupovala
v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo má za následok neplatnosť postúpenia

žalovanej pohľadávky na žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 podľa § 39
O.z.(prerozporsozákonom).Žalobcovipretochýbavsporeaktívnavecnálegitimácia,zdôvoduktorého
súdu prvej inštancie neostávalo iné, ako jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
6/Pokiaľ žalobca argumentoval v prospech platnosti postúpenia pohľadávky, pričom poukazoval na
to, že zákon o spotrebiteľských úveroch odkazuje v poznámke 22) pri postúpení pohľadávky na §
524 Občianskeho zákonníka, a nie na zákon o bankách, ďalej, že účelom § 92 zákona o bankách

je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva, keďže ods. 8 tohto ustanovenia
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čomu zodpovedá aj to, že toto ustanovenie je súčasťou
ustanovení ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO, a napokon, že zákon o bankách ani zákon
o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách

ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, tak súd tieto argumenty nepovažoval za relevantné.
Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o spotrebiteľských úveroch v poznámke pod čiarou odkazuje
na § 524 Občianskeho zákonníka, súd konštatoval, že poznámky pod čiarou, na ktoré sa v zákonoch
odkazuje, nemajú priamu normatívnu povahu, ale len charakter informačnej súčasti právneho predpisu.
Odhliadnuc od toho však súd poukázal na to, že v posudzovanej veci bola predmetom postúpenia

pohľadávka banky, ktorej podmienky postúpenia na iné subjekty špeciálne (osobitne) upravuje zákon o
bankách. Preto súd aplikoval túto špeciálnu (osobitnú) právnu úpravu, ktorá má v súlade so zásadou lex
specialis derogat legi generali prednosť pred všeobecnou právnou úpravou postupovania pohľadávok
podľa Občianskeho zákonníka.
7/Čosatýkaargumentužalobcu,žeúčelom§92zákonaobankáchjepodľajehonázoruúpravavýnimiek

z bankového tajomstva, a nie úprava podmienok platnosti postúpenia pohľadávok, súd poukázal na
dôvodovú správu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách (pôvodne išlo o § 92 ods. 7), podľa
ktorej: "V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.". Práve dôvodové správy k zákonom slúžia
(mali by slúžiť) ako výkladová pomôcka pri nachádzaní zmyslu a účelu zákona, keďže obsahujú (mali

by obsahovať) zámer zákonodarcu, ktorý ho viedol k danej právnej úprave. Odhliadnuc od toho, že
v dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu zákona o bankách sa celkom jednoznačne hovorí
o inštitúte postúpenia pohľadávky (a nie o inštitúte bankového tajomstva), je podľa názoru súdu aj
zo samotného textu citovaného ustanovenia (a jeho obsahu) celkom jednoznačné, že vymedzuje
podmienky, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku na iné subjekty. Na uvedený

záver pritom nemôže mať žiadny vplyv ani tá skutočnosť, že citované ustanovenie sa nachádza v
časti zákona označenom ako ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO medzi inými ustanoveniami,
ktoré skutočne (pritom však jednoznačne a výslovne) upravujú problematiku bankového tajomstva. V
tejto súvislosti súd poukázal tiež na to, že banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu. Nad činnosťou bánk

vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady,
poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu,
poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti,
z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, poskytovať
platobné služby pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3

zákona o bankách). Z uvedeného špecifického charakteru činnosti bánk a ich špecifického postavenia
vyplýva podľa názoru súdu aj dôvodnosť špecifickej (sprísnenej) úpravy podmienok, za ktorých môžu
svoje pohľadávky voči svojim klientom postupovať na iné subjekty. A to aj za tým účelom, aby sa klienti
vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, neočakávane neocitli v zmluvnom vzťahu s iným subjektom
(aj takým, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska)

bez toho, že by sa im poskytla možnosť uvedenému postupu zabrániť dodatočnou úhradou svojho
záväzku voči banke, a to práve na základe výzvy banky na jeho splnenie.
8/Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu,
či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonuneuvádza, súd poukázal na to, že je celkom nemysliteľné, aby zákonodarca pri prijímaní určitého zákona
dopredu myslel na všetky prípady neplatnosti právneho úkonu, ktoré môžu v budúcnosti nastať, a tieto
výslovne zahrnul do textu zákona. Okrem toho, pri prijatí argumentácie žalobcu, by sa stalo obsolétne

ustanovenie § 39 O.z., ktoré slúži práve na to, aby postihlo také prípady neplatnosti právneho úkonu,
na ktoré zákonodarca pri prijímaní zákona nepamätal (ani nemohol pamätať).
9/Pokiaľ žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014,
ďalej na nález z 01. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, ako aj na nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.02.2013, a dožadoval sa priority výkladu v prospech platnosti právneho

úkonu, neumožňujúceho hľadať jeho neplatnosť "za každú cenu", súd uviedol, že závery plynúce z
označených nálezov týkajúce sa preferencie výkladu zachovávajúceho platnosť právneho úkonu pred
jehoneplatnosťou,nebolipoužiteľnénaprejednávanúvec.Skutkový,akoajprávnyzákladvecí,vktorých
boli označené nálezy prijaté, bol celkom odlišný od prejednávaného prípadu. Súd v prejednávanej veci
dospel k záveru neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky pre nesplnenie zákonných podmienok
ustanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právny predchodca žalobcu postúpil žalovanú

pohľadávku na žalobcu v rozpore s výslovným znením zákonného ustanovenia kogentného charakteru
(preto nebol dôvodný ani poukaz žalobcu na bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok
Slovenskej sporiteľne, a.s., kde si jednostranne a odchylne od kogentnej právnej úpravy ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách právny predchodca žalobcu upravil výhodnejšie vo svoj prospech
podmienky postupovania svojich pohľadávok voči klientom). Išlo teda o prípad absolútnej neplatnosti

podľa § 39 O.z., kedy neplatnosť nastáva priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex
tunc). Súd teda v takomto prípade nemá možnosť rozhodnúť sa, či neplatnosť právneho úkonu "uzná"
alebo nie. V posudzovanom prípade navyše podľa názoru súdu vzhľadom na celkom jednoznačné
znenie citovaného ustanovenia zákona o bankách a celkom jednoznačne preukázané nesplnenie tam
uvedených podmienok právnym predchodcom žalobcu výklad ako taký ani neprichádzal do úvahy (a

teda ani výklad v prospech platnosti postúpenia pohľadávky). Výklad má totiž miesto iba tam, kde
je právny predpis (alebo právny úkon) nejasný, neurčitý alebo nezrozumiteľný, a práve výkladom (za
použitiavýkladovýchmetód)sazisťujejehoskutočnýzmyselapodstata.Taktomuvšakvposudzovanom
prípade nebolo.
10/Záverom, nad rámec uvedeného, a len pre úplnosť (keďže podstatná časť argumentácie účastníkov

sa týkala otázky premlčania), súd dodal, že ak by aj v prejednávanej veci bola daná aktívna vecná
legitimácia žalobcu, súd by bez akýchkoľvek pochybností aplikoval na posudzovaný prípad právnu
úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku (a to vzhľadom na znenie ustanovenia § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. aj bez vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného). V tejto súvislosti
súd poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného
práva. Predmetné ustanovenie vyjadruje jednoznačnú vôľu zákonodarcu, akým právnym predpisom
sa majú riadiť právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to (čo treba zdôrazniť) všetky
právne vzťahy. Zároveň týmto ustanovením zákonodarca reagoval na polemiky, ktoré vyvolávala v

oblasti spotrebiteľského práva duálna úprava niektorých inštitútov (vrátane premlčania) v Občianskom
zákonníku a zároveň aj v Obchodnom zákonníku, a tieto polemiky vyriešil jednoznačne v prospech
priority aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na tieto špecifické spotrebiteľské vzťahy. Uvedené
ustanovenie síce v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
nebolo ešte súčasťou právneho poriadku SR, právny predpis, ktorým bolo do právneho poriadku

začlenené (zákon č. 102/2014 Z.z.), však nemá prechodné ustanovenie, čo znamená, že od jeho
účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porov. rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3M Cdo 14/2014). Navyše
podľa názoru súdu zákonodarca predmetným ustanovením iba výslovne deklaroval to, čo považoval za
samozrejmé už dávno predtým (v súvislosti so zvýšenou ochranou spotrebiteľa a rozsiahlou právnou

úpravou prijatou za týmto účelom). Na podporu správnosti vyššie uvedeného záveru súd tiež podporne
poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10,
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz25.januára2011,sp.zn.5MCdo20/2009,rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2013, sp. zn. 2Co/370/2013, ale najmä na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 14. apríla 2015, sp. zn. 14Co/337/2013, v ktorom krajský súd v právnej

veci rovnakého žalobcu, na ktorého bola postúpená pohľadávka z obdobnej úverovej zmluvy rovnakým
právnym predchodcom (Slovenská sporiteľňa, a.s,), dospel k rovnakému jednoznačnému záveru o
potrebe aplikácie právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka.11/O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení
142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
12/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhol buď jeho zmenu a vyhovenie žalobe

alebo jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so závermi súdu
prvej inštancie a poukázal na to, že účelom § 92 zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek
z bankového tajomstva. Toto zákonné ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušovaniu bankového
tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu ako je banka, teda

aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by
postúpila pohľadávku na inú osobu skôr ako sú splnené stanovené podmienky a zároveň by nemala
na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo. Účel tohto zákonného ustanovenia
je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92 Vládneho návrhu zákona o bankách, na ktorý poukazuje.
Hlavný účel tohto ustanovenia bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomením bankového tajomstva a
nie obmedzením možností postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť

právneho úkonu niet v zákone zmienky. Zákon o spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje
možnosť postúpenie práva vyplývajúceho zo zmluvy na tretiu osobu, pričom tento zákon definuje, že
týmto zákonom sú dotknuté ustanovenia zákona o bankách. Týmto zákonom totiž nie sú dotknuté
ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov. Nie je teda správny postup aplikácie §
92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia

sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového
veriteľa. Poukázal tiež na viaceré rozhodnutia súdov súvisiacich s touto problematikou. Mal za to, že
súd prvej inštancie tak pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia postupoval nesprávne, keď nezohľadnil
limity dané zákonu o bankách, vôbec nezohľadňoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch,
neposúdil účel a cieľ úpravy § 92 ods. 8 a v nadväznosti na opakované závery Ústavného súdu SR

nepostupoval ústavne konformným spôsobom, ale postupoval v rozpore s princípmi právneho štátu
vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie tiež porušil závery a požiadavky Ústavného
súdu SR k preferencii výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti, pri svojom postupe založil
nepredvídateľnosť svojho rozhodnutia, k stranám konania pristupoval nerovnakým spôsobom, žalobcovi
odňal možnosť konať pred súdom a napokon namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

13/Žalovanývpísomnomvyjadreníkodvolaniužalobcunesúhlasilsjehotvrdením,žesúdprvejinštancie
hľadal neplatnosť postúpenia pohľadávky za „každú cenu“. Súd si oprávnene vyložil ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách za pomoci výkladových pomôcok, ako je napríklad dôvodová správa,
správne a objektívne. Súd prvej inštancie vyčerpávajúco objasnil svoje úvahy ohľadne následku
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, s ktorými sa žalovaný stotožňuje. K námietke, že prvoinštančný

súd sa nezaoberal posúdením vzťahu zákona o bankách a zákona o spotrebiteľských úveroch
žalovaný uviedol, že vykonanie dôkazu je vždy na úvahe súdu. Vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods.
8 zákona o spotrebiteľských úveroch mal za to, že zákon o bankách predstavuje lex specialis k
zákonu o spotrebiteľských úveroch a občianskemu zákonníku, použitie ktorého má prednosť pred
všeobecnou úpravou, keďže detailnejšie upravuje pravidlá, v danom prípade postúpenie pohľadávky

z bankovej inštitúcie na inú osobu. K predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave pod sp. zn.
24Co/330/2013 uviedol, že rozhodnutie pojednáva o skutkovo odlišnom prípade - platnosť postúpenia
pohľadávky bola posudzovaná z dôvodu absencie podstatných náležitostí na identifikáciu postúpenej
pohľadávky, čo absolútne nekorešponduje s prejednávanou vecou. Zo znenia rozsudku je podľa
žalovaného zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, obšírne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za

preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal. Nad rámec svojej povinnosti uviedol i ďalší dôvod, pre ktorý
by žalobu zamietol, a to vznesenú námietku premlčania, ktorú vyhodnotil ako opodstatnenú. Žalovaný
preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
14/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
15/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.
16/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto
zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.17/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods.
1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
18/Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o

veci správne rozhodol a skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
19/Ako je zrejmé z obsahu spisu, vo vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou
sporiteľňou, a.s. a žalovaným bola dňa 21.02.2006 uzavretá zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX,nazákladektorejsazaviazalposkytnúťžalovanémuúvervovýške50000,-Sk(1659,70
eura) pri úrokovej sadzbe 17,30 % p.a. Žalovaný sa zaviazal úver splácať mesačnou splátkou vo výške

1 308,- Sk (43,42 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na termín
20.03.2006, počet splátok 60, konečná splatnosť úveru 20.02.2011, RPMN 9,45 %.
20/Medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom bola dňa 21.12.2010 uzavretá zmluva o postúpení
pohľadávok spolu s prílohou č. 1, podľa ktorej právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z
predmetnej zmluvy na žalobcu, pričom ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 3 333,93
eura a pozostávala z istiny 2 916,36 eura a úrokov v sume 417,57 eura, počet dní omeškania 1 311.

21/Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je potrebné vo veci aplikovať
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Za typovú
zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen
všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných
ustanovení.
22/Základnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na

postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom
zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Dôvody sú tie, že
banková činnosť a s ňou spojený vznik pohľadávok je na rozdiel od iného druhu podnikania špecifická,
najmä pokiaľ ide o dopady finančných produktov na ekonomiku.
23/Odvolací súd poukazuje na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom

k 21.12.2010, podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej

banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
24/Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka opodstatňuje záver, že s bankovým
úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je

produktombanky,naktorýdopadádohľadcentrálnejbankysprísnestanovenýmipravidlamiprebankový
sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať
bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu
vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky. Postúpenie pohľadávky je bežným právnym úkonom.
Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné

pravidlá pre platné postúpenie. Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti,
iba po výzve na splnenie, výzva musí byť písomná, výzva musí byť zo strany banky a omeškanie trvá
viac ako 90 dní.
25/Nemožno spochybňovať právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre
takétopostúpeniejenevyhnutnépristúpiťvsúladesozákonomaobchodnýmipodmienkamikvyhláseniu

predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však
výlučným oprávneným banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením
pohľadávky.26/Žalobca v tomto konaní nepredložil dôkaz, že žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená
písomná výzva na splnenie, tak ako to predpokladá § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto
ustanovenia môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka

alebo časť pohľadávky, ktoré sú už v čase postúpenia splatnými. Z dôvodovej správy Zákona o
bankách vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonodarca tak mal na mysli oprávnenie banky
postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu, napriek písomnej
výzve banky v omeškaní. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, zo strany právneho predchodcu

žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 18.2.2011 len oznámenie o postúpení pohľadávky podľa
§ 526 Občianskeho zákonníka. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné
podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už
spomínaného § 92 ods. 8 zákona o bankách, sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky banky, musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v
prejednávanej veci preukázané neboli, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá

aktívnu legitimáciu na podanie žaloby a túto dôvodne zamietol.
27/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu iné než napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, stotožňujúc sa
celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Záverom odvolací súd
pripomína,žezprávanaspravodlivésúdnekonanievyplývasícepovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
28/Odvolací súd žalovanému, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).

29/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).