Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/180/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616216433
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7616216433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu X. P., narodeného XX.XX.XXXX,
bytom v D. K. Z. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou - Ján Buroci, s.r.o., so sídlom v Spišskej
Novej Vsi, Za Šestnástkou 17, IČO: 50 663 160, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo dňa 16.03.2017 č. k. 2Csp/140/2016-40

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie
vo výške 1.032,63 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.032,63 € od 20.01.2017 do
zaplatenia.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, t. j. o zaplatenie 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 1.032,63 € od
17.06.2016 do 19.01.2017 m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu vo výške 61,50
€ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 1.032,63 € odo dňa 17.6.2016 do zaplatenia do

troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného
súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu vo výške 100% do troch dní od jeho vyčíslenia súdom.
Vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.032,63 € s
príslušenstvom. Nárok žalobcu vyplynul z uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 15.10.2012, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 747,12 €.

Žalobca sa zaviazal poskytnutý úver splatiť formou 48 mesačných splátok po 50,85 €. Poplatok 242,88
€ predstavuje 32,51% z hodnoty poskytnutého úveru. Bezdôvodné obohatenie si žalobca uplatnil ako
rozdiel medzi zaplatenou čiastkou 1.779,75 € (35 splátok po 50,85 €) a poskytnutým úverom vo výške747,12 € z dôvodu, že zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a tak sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 15.10.2012
bol dohodnutý poplatok vo výške 242,88 €, ako aj celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť, a to 2.440,80
€. RPMN za úver bola uvedená vo výške 70,01%, ročná úroková sadzba revolvingu 80,97 %, ročná
úroková sadzba úrokov z omeškania 8,75 %, dátum uzavretia zmluvy 15.10.2012, dátum splatnosti prvej
splátky 19.11.2012, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 19.10.2016 a dátum splatnosti splátky v

priebehu periódy splácania 19. deň v mesiaci. Súd mal za preukázané z predložených výpisov z účtu, že
žalobca uhradil žalovanému celkovo sumu 1.779,75 €. Žalovanému zo strany žalobcu boli poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 747,12 €, uhradené splátkami v období za rok 2012, 2013, 2014.

4. Právne vec posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) v znení platnom ku dňu 15.12.2012, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 2 písm. f/,

j/, i/, k/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 15.10.2012 (ďalej
len zákon č. 129/2010 Z.z.), článku 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, § 101
a § 107 ods. 1, 2 OZ.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere, uzavretá medzi stranami

sporu dňa 15.10.2012, je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení OZ, ako aj osobitných
ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.. Z predloženej zmluvy je zrejmé, že žalovaný pri uzavretí zmluvy
konal v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra. Žalobca je spotrebiteľom
a zmluvu uzavrel ako fyzická osoba. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa jedná o
zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane, s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv

sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto
navrhnutých zmlúv. Zmluva bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a tak zmluvu o
úvere možno považovať za absolútny obchodný vzťah, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. S poukazom na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, použijú sa všeobecné ustanovenia OZ,
ako aj ustanovenia osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd na právny vzťah aplikoval ust.

§ 52 a nasl. OZ o ochrane spotrebiteľa a poukázal aj na ust. § 54 ods. 1 OZ, a § 52 ods. 2 OZ v platnom
znení, v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

6. Súd konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere nie je v súlade s úpravou ochrany spotrebiteľa

a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva musí obsahovať predpísané
povinné náležitosti, lebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, a to
ohľadom neprimeranej výšky úrokovej sadzby, neuvedenia výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov,
absencie adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti. Ustanovenia týkajúce sa nesplácania

spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, spôsobu započítania splátky na istinu a
úroky,spôsobyzánikuzáväzku,právanaodstúpenieodzmluvyainé,súsúčasťouzmluvnýchdojednaní,
no nie integrálnou súčasťou zmluvy. V zmysle judikatúry slovenských súdov sa na ustanovenia upravené
vo všeobecných zmluvných podmienkach má prihliadať iba za podmienky, že sú podpísané, inak
nenapĺňajú podmienku predpísanej písomnej formy. Absencia predpísaných povinných náležitostí alebo

prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 53 ods. 5 OZ
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V súvislosti s uvedeným
zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi.

7. Neprimeraná, resp. nesprávne je uvedená v predmetnej zmluve RPMN, a to vo výške 70,01 %.

Podľa výšky úrokovej miery úverov - nové obchody - Eur v % ročne u spotrebiteľských úverov podľa
začiatočnej doby fixácie od 1 roka do 5 rokov, ročná percentuálna miera nákladov v mesiaci október
2012, v čase uzavretia konkrétnej zmluvy bola 11,57 %. Uvedený údaj je v neprospech žalobcu, a
teda nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov v peňažných ústavoch v čase uzavretia
predmetnej zmluvy. Rovnako aj dohoda o výške úrokov musí byť v zmysle judikatúry slovenských súdov

v súlade s ust. § 39 OZ, to znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je
právny úkon absolútne neplatný. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009. Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať výšku
úrokovejsadzbyakoneprijateľnúzmluvnúpodmienku,ktorájeneplatná.Nakoľkoideoneplatnézmluvnédojednanie, treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie
výšky úrokovej sadzby ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č.
129/2010 Z.z. a z uvedeného dôvodu sa zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. a/ (správne § 11 ods. 1 písm. b/ - poznámka odvolacieho súdu) za bezúročný a bez
poplatkov. Zároveň predmetná zmluva nemá náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 129/2010 Z.z., a to uvedenie adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť.

8. Z uvedených dôvodov, keďže predmetný spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov, žalovaný má nárok len na vrátenie skutočne ním poskytnutého úveru, t.j. úveru vo
výške 747,12 €. V konaní bolo predloženými výpismi z účtu preukázané, že žalobca uhradil žalovanému
celkom sumu 1.779,75 €, z uvedeného dôvodu na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie
vo výške 1.032,63 €, ktoré je povinný žalobcovi vydať.

9. Pri posúdení námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného súd aplikoval ust. § 107 ods.
1, 2 OZ s aplikáciou úmyselného bezdôvodného obohatenia a premlčacou dobou 10 rokov odo dňa,
keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Súd poukázal na to, že žalovaný, ako to vyplýva z výpisu z
obchodného registra, v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje pôžičky a úvery nebankovým
spôsobom z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní

uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných
právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné
obohatenie žalovaného posudzovalo ako úmyselné, pri ktorom platila desaťročná premlčacia doba.
Nakoľko zmluva bola uzavretá dňa 15.10.2012, žaloba bola podaná na súd 24.10.2016, pričom žalobca
zaplatil žalovanému na úver 1.779,75 € pred podaním žaloby poslednou splátkou 16.6.2016, subjektívna

premlčacia doba, ako aj objektívna premlčacia doba boli zachované, žalobu súd považoval za včas
podanú, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

10. S poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi
nárok na úroky z omeškania počnúc nasledujúcim dňom po uhradení poslednej splátky úveru, t.j.

17.6.2016.

11. Aplikujúc § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnom poplatku
a poplatku za výpis z registra trestov uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo
výške100%,nakoľkožalobcabolvkonaníodpoplatkuoslobodenýavsporemalúspechvovýške100%.

12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobcovi náklady trov
právneho zastúpenia nevznikli, lebo rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária Košice, bol mu
priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci bezplatne, preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.

13. Proti výroku rozsudku, ktorým súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na to, že priznanie práva na právnu pomoc
žalobcovi určením advokáta na zastupovanie, podľa názoru žalobcu nemá žiaden vplyv na priznanie
náhrady trov konania. Poukázal pritom na § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej

pomoci osobám v materiálnej núdzi. Uviedol, že citovaný zákon priamo počíta s tým, že oprávnenej
osobe je možné priznať náhradu trov konania, čím dochádza k odbremeneniu štátnej pokladnice.
Navrhol v tejto časti rozsudok zmeniť a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania.

14. Proti rozsudku súdu podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. b/, d/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol alebo, aby
vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

15. Žalovaný v odvolaní ako základnú skutočnosť napadol postup a závery súdu, ktorý nepostupoval
podľa § 53 ods. 6 OZ. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola pre výšku

odplaty stanovená osobitná právna norma, ktorou je § 53 ods. 6 OZ. Postup súdu prvej inštancie popiera
uvedené ustanovenie a jeho zmysel a so spätnými účinkami popiera aj prvok právnej istoty. Zmluva bola
uzatvorená dňa 15.10.2012 a žalovaný v čase jej uzavretia nemohol objektívne ani predpokladať to, žes odstupom piatich rokov bude predmetné ustanovenie popreté, naviac spôsobom, ktorý nemá oporu
v právnom poriadku.

16. Žalovaný namietal aj závery súdu týkajúce sa použitia § 52 ods. 2 OZ. Uviedol, že právne predpisy
sa vykladajú tak, aby boli zachované základné princípy a požiadavky vyplývajúce z Ústavy SR. Jedným
zo základných princípov materiálneho právneho štátu je aj zákaz spätného pôsobenia právnej normy
(t.j. princíp zákazu retroaktivity), preto pokiaľ ohľadne dotknutého ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta
OZ chýba úprava časovej pôsobnosti, má žalovaný za to, že dané ustanovenie sa použije iba na právne

vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1.5.2014. Právne vzťahy vzniknuté pred 1.5.2014 sa preto majú a budú
naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov. Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne,
keď pre posudzovanie výšky úrokov nepoužil ust. § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 OZ.
Na základe ich použitia by podľa žalovaného nemohla byť vyslovená neplatnosť celého dojednania o
odplate a zároveň by takýto záver súd nemohol prijať na základe porovnávania s priemernými úrokovými
sadzbami bánk.

17. K záveru súdu, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje zákonom stanovené údaje poukázal
na to, že tieto údaje sú obsiahnuté v zmluvných dojednaniach. Zmluva o revolvingovom úvere pozostáva
z ustanovení nachádzajúcich sa na prednej strane listiny, na zadnej (rubovej) strane listiny a príloh, ktoré
tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí neprihliadal na obsah samotnej

zmluvy, podľa ktorej zmluvné dojednania sú jej neoddeliteľnou súčasťou, nachádzajúcou sa na zadnej
strane zmluvy. Preto dospel k nesprávnemu konštatovaniu a neprihliadal na obsah samotnej zmluvy.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že súd prvej inštancie v prípade, že
neaplikoval § 53 ods. 6 OZ, postupoval v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.4.2012 sp.zn. 5 Cdo 26/2011. Ročná úroková
sadzba úveru bola 70,01%, pričom priemer tejto miery poskytovaný bankami, bol približne šesťnásobne
nižší. Súd teda správne zhodnotil takúto odmenu za poskytnutý úver ako odporujúcu dobrým mravom.

19. K námietke použitia ust. § 52 ods. 2 OZ žalobca opätovne poukázal na to, že súd zohľadnil judikatúru

NS SR v tejto oblasti. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp.zn. 3M Cdo 14/2014.

20. Nestotožnil sa ani s odvolacou námietkou žalovaného, že zmluva obsahovala všetky povinné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že podstatou týchto zákonných požiadaviek
je, aby spotrebiteľ mohol spraviť informované rozhodnutie, teda rozhodnutie o uzatvorení zmluvy o

úvere so znalosťou všetkých jeho povinných parametrov. Pokiaľ žalovaný dodatočne tieto parametre
oznamuje, nemôže ísť teda o informované rozhodnutie spotrebiteľa a dochádza k obchádzaniu zákona
o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať
žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Žalovaný nevyužil právo na podanie odvolacej repliky.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolania žalobcu aj žalovaného ako podané včas oprávnenými
osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné (čo do náhrady trov konania) a odvolanie žalovaného
je iba čiastočne dôvodné (čo do zaplatenia úroku z omeškania).

23. Rozsudok je vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.032,63 € s
úrokom z omeškania 5% ročne od 20.01.2017 do zaplatenia vecne správny, preto ho odvolací súd v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.

24. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.10.2017 o 12,40 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 17.10.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.25. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. Žalovaný namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j., že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j., že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. h/ CSP,
t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

29. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

30. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti nie sú naplnené.

31.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193

a § 205 CSP.

32. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

33. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali
vplyv na vecnú správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého

rozsudku v potvrdenej časti.

34. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

35. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie mal na posúdenie výšky úrokov použiť ust. § 502 ods. 2
Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.36. Právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa
15.10.2012 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.). Uvedená právna úprava

definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.) a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou
zmluvy o úvere vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

37. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka a potreby aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nie je dôvodná. V prejednávanej
veci vznikol záväzok žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 15.10.2012, uzatvorenej podľa

ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo
strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa
na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).

38. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy (tak ako tvrdí žalovaný), v predmetnej veci
ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských
úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi
dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typický občiansko-právny vzťah. V

prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu
úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
M Cdo 20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny
vzťah, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona
č. 150/2004 Z.z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné

klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s jeho novým ustanovením § 54
ods. 1: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa.“

39. Ani odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2

tretej vety Občianskeho zákonníka nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 rozhodol, že: „V preskúmavanom
prípade je aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že
premlčacie právo malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka
- zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zák. č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“
bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa

inak mali použiť normy obchodného práva.“ Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť
dňa 01.05.2014 a ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka dňa 01.04.2015 a právne predpisy,
ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Totožný právny názor bol prezentovaný v rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3 M Cdo/14/2014.

40. Z vyššie uvedených dôvodov správne postupoval súd prvej inštancie, ak na zmluvný vzťah medzi
žalobcom a žalovaným aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie normy obchodného práva.

41. Vecne správny bol aj postup súdu prvej inštancie, ak náležitosti zmluvy podrobil skúmaniu súladnosti

a prijateľnosti so zákonom a dobrými mravmi.42. Aj odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že RPMN vo výške 70,01% je
neprimeraná a dohoda o výške úrokov sa prieči dobrým mravom, a preto ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

43. Pri schválenom úvere 990 € mal žalobca zaplatiť žalovanému úrok vo výške 70,01% ročne. Je síce
pravdou, že banky za poskytnutie úveru môžu dohodnúť odplatu vo forme úroku, avšak jeho výška musí
byť primeraná výške úveru a dobe, na ktorú sa zmluva uzatvára.

44. Podľa zistenia súdu, v čase uzavretia zmluvy boli u spotrebiteľských úverov podľa začiatočnej doby
fixácie od 1 roka do 5 rokov priemerné úrokové sadzby vo výške 11,57%.

45. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si uplatnil nárok na odmenu vo výške 70,01% poskytnutého
úveru, teda mnohonásobne viac ako banky pri úveroch pre fyzické osoby v rovnakom období, potom
úroky podstatne prevyšovali obvyklé úroky požadované bankami (11,57% p.a.), preto sú v rozpore s

dobrými mravmi, a teda v zmysle ust. §39 Občianskeho zákonníka neplatné.

46. Ani odvolacia námietka žalovaného o potrebe aplikácie ust. § 53 ods. 6 OZ nie je dôvodná.

47. Žalovaný argumentoval tým, že v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola výška odplaty

stanovená osobitným ustanovením a to § 53 ods. 6 OZ. V rozhodnom období sa odplata na finančnom
trhu pohybovala na úrovni 45,60%, a preto zmluvne dohodnutú odplatu vo výške 70,01% možno podľa
žalovaného považovať za odplatu prijateľnú.

48. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

49. Dohodnutá odplata vo výške 70,01% by v uvedenom prípade predstavovala odplatu vyššiu o 65%
než odplata na finančnom trhu v rozhodnom období, čo rovnako nemožno považovať za akceptovateľné
zhľadiskadobrýchmravov.Ajvdanomprípadebyboldanýhmotnoprávnyzákladvust.§39OZ,nakoľko
odplata by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské

úvery v obdobných prípadoch. V konečnom dôsledku by aj posúdenie prijateľnosti odplaty v zmysle §
53 ods. 6 OZ viedlo k záveru o jej neprimeranosti, a teda neplatnosti.

50. Aj odvolacia námietka žalovaného, že zmluva obsahuje všetky náležitosti, nakoľko sú okrem
samotnej zmluvy uvedené aj v zmluvných podmienkach tvoriacich jej neoddeliteľnú súčasť, nie je

náležitá.

51. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu (§ 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.).

52. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že ustanovenia týkajúce sa nesplácania

spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, spôsob započítania splátky na istinu a
úroky, spôsoby zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy nie sú obsiahnuté v samotnom texte
zmluvy, ale v zmluvných dojednaniach, ktoré podľa tvrdenia žalovaného mali tvoriť jej neoddeliteľnú
súčasť.

53. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy o úvere, predpokladané
zákonom č. 129/2010 Z.z., boli upravené v zmluvných podmienkach, nepodpísaných zmluvnými
stranami, takáto dohoda o podstatných náležitostiach úverovej zmluvy nespĺňa podmienku písomnej
formy.

54. Na základe vyššie uvedených skutočností bol záver súdu o tom, že úver vyplývajúci zo zmluvy o
revolvingovom úvere sa považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a
bez poplatkov, vecne správny.

55. Žalovanému tak vznikol nárok na vrátenie (iba) toho, čo žalobcovi poskytol, a teda nárok na vrátenie

sumy 747,12 €. Nakoľko žalobca uhradil žalovanému sumu 1.779,75 €, vzniklo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie titulom plnenia bez právneho dôvodu vo výške 1.032,63 €, ktoré je povinný
žalobcovi vydať.56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti
žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 € ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

57. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5% úrok z omeškania zo sumy 1.032,63
€ od 17.06.2016 do zaplatenia s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. argumentujúc, že žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa
nasledujúceho po dni, keď bola zo strany žalobcu uhradená posledná splátka.

58. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

59. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho
zákonníka).

60. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri
plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ).

61. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).

62. V zmysle ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

63. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť
dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol
určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že

splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi
stranami dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zákonné
ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal.
Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu
sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane

splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol
na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní
s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč.
zákonníka, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

64. Keďže v Občianskom zákonníku pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho,
že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň
potom,čohoveriteľpožiadalosplnenie,resp.dokoncalehoty,ktorámubolavovýzvenaplnenieurčená.
Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú

formu. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu.
Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale
deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977).

65. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné

obohatenie vtedy, keď túto povinnosť nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho žalobca požiadal o
vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie.
Od tohto dňa je možné od neho požadovať úroky z omeškania.

66. V prejednávanom spore žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému pred

podaním žaloby. Preto za prvú výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému
dňa 18.01.2017. Žalovaný teda mal plniť nasledujúci deň, t.j. 19.01.2017 a keďže tak neurobil, dostal
sa dňom nasledujúcim, t. j. 20.01.2017 do omeškania.67. Základná sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, t.j. k 20.01.2017
predstavovala 0,00% a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov predstavuje výška úrokov z omeškania
k tomuto dňu 5,00% ročne.

68. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi 5% ročný úrok z omeškania od 17.06.2016 do zaplatenia v zmysle ust. § 388 CSP
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
1.032,63 € od 20.01.2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol

(zamietnutá je žaloba o zaplatenie 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 1.032,63 € za obdobie od
17.06.2016 do 19.01.2017).

69. Odvolací súd zmenil aj výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok tak, že určil jeho výšku v zmysle
zák. č. 71/1992 Zb., lebo spôsob, akým súd vyjadril povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok, nemá
oporu v ustanoveniach zák. č. 71/1992 Zb., a ani CSP.

70. Povinnosť platiť súdne poplatky sa riadi zákonom č. 71/1992 Zb. a výška súdneho poplatku je týmto
zákonom presne určená. Povinnosťou súdu je určiť v rozhodnutí, ktorým ukladá povinnosť zaplatiť súdny
poplatok, jeho presnú výšku spôsobom vyplývajúcim zo zákona č. 71/1992 Zb. a analogické použitie
ust. § 262 CSP je vylúčené.

71. V zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len zák. č. 71/1992 Zb.), ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe
alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo
odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v

konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak
rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

72. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. u) zák. č. 71/1992 Zb., od poplatku je oslobodený spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

73. V zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb., pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena
predmetu poplatkového úkonu. Ak nie je možné základ poplatku takto zistiť, je základom poplatku cena
obvyklá v mieste a v čase podania návrhu na vykonanie poplatkového úkonu. Ak je základom poplatku
cena nehnuteľností, touto cenou sa rozumie cena zistená podľa osobitných predpisov.

74. Podľa Položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb., je súdny poplatok zo žaloby
alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzby, z ceny (z úhrady) predmetu
konania 6%, najmenej 16,50 €, najviac 16596,50 € alebo z hodnoty v obchodných veciach najviac
33193,50 €.

75. Žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku, a v konaní bol úspešný v rozsahu
100%. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby vo výške 61,50 € (6% zo sumy 1.032,63 €) na účet Okresného súdu v Spišskej Novej
Vsi.

76. Vecne nesprávne rozhodol súd o náhrade trov konania sporových strán.

77. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že žalobca mal úspech vo výške 100%, avšak dospel
k nesprávnemu záveru, že žalobcovi nevznikli náklady právneho zastúpenia.

78. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi (ďalej len zák. č. 327/2005 Z.z.), ak sa fyzickej osobe rozhodnutím centra priznal nárok na
poskytnutie právnej pomoci, centrum ju vyzve na uzavretie dohody o poskytovaní právnej pomoci s
určeným advokátom alebo centrom a na udelenie plnomocenstva na úkony súvisiace s poskytovaním

právnej pomoci určenému advokátovi alebo centru; súčasťou dohody je aj súhlas oprávnenej osoby s
poskytovaním informácií centru podľa odseku 3.79. Podľa § 12 ods. 4 zák. č. 327/2005 Z.z. advokátovi určenému centrom podľa odseku 1 patrí odmena
podľa osobitného predpisu; pri úhrade trov právneho zastúpenia sa postupuje podľa § 15.

80. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania,
nemôže oprávnená osoba v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou
nakladať; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa §
6a ods. 4. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej
úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta; to neplatí vo výške, v ktorej

advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4.

81. Podľa § 15 ods. 3 zák. č. 327/2005 Z.z., ak po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania, advokát preukáže, že pohľadávku podľa odseku 1 preukázateľne
nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená, je oprávnený požiadať centrum o úhradu
odmenypodľaosobitnéhopredpisuzníženejovýškufinančnejúčastipodľa§6aods.4;úhradouodmeny

zaniká povinnosť oprávnenej osoby a právo advokáta podľa odseku 1. Advokát je v tomto prípade
povinný predložiť centru kópiu rozhodnutia súdu.

82. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že právnemu zástupcovi strany, ktorý bol
určený centrom právnej pomoci, patrí odmena podľa § 14a a 14b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.

83. Predpokladom vzniku nároku advokáta na odmenu je úspech strany v spore, ktorú zastupoval,
rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania oprávnenej strane, ako aj skutočnosť, že si advokát

právo na náhradu trov konania uplatnil riadne a včas v konaní pred súdom.

84. V prejednávanom spore si právny zástupca žalobcu uplatnil nárok na náhradu trov konania už
v samotnej žalobe, a následne na pojednávaní dňa 20.02.2017. Žalobca bol v konaní pred súdom
prvej inštancie úspešný v rozsahu 100%, čo konštatoval aj samotný súd prvej inštancie v odôvodnení

rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu tak boli splnené predpoklady na priznanie nároku na náhradu trov
konania žalobcovi.

85. O nároku na náhradu trov celého konania (na súde prvej inštancie i odvolacieho) odvolací súd
rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca po

rozhodnutí odvolacieho súdu mal neúspech v konaní iba v nepatrnej časti, preto mu odvolací súd priznal
plnú náhradu trov celého konania voči neúspešnému žalovanému. O výške tejto náhrady rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

86. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).