Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/72/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200670
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200670.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu

JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu KÚPELE ŠTÓS, a.s., so sídlom
Štós - kúpele č. 235, Štós, IČO: 31 714 463, zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom,
so sídlom Krmanova 16, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100303/1/123453/2015/5306 zo dňa 30.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 03.06.2015 doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.06.2015 sa žalobca domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/123453/2015/5306 z 30.03.2015 a
vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Obec Štós rozhodnutím sp. zn. 1/2014-09, č. 1/2014-09-Ras z 19.11.2014 ako správca dane na základe
ustanovenia § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z., ustanovenia § 12 a nasl. Všeobecne záväzného
nariadenia obce č. 1/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady na území Obce Štós, účinného od 01. januára 2008, v znení dodatku č. 2 k VZN
účinného od 01. januára 2009 (ďalej len „VZN“) a ustanovenia § 63 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“), určil daňovému subjektu KÚPELE ŠTÓS, a.s., so sídlom Štós - kúpele č. 235, 044 27 Štós,
IČO: 31 714 463, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Sa, vložka č. 652/V,
(ďalej len „daňový subjekt“) za zdaňovacie obdobie r. 2009 daň z ubytovania vo výške 7 182,12 eur.

Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Obce Štós je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného.

V odvolaní proti rozhodnutiu Obce Štós sp. zn. 1/2014-09, č. 1/2014-09-Ras zo dňa 19.11.2014 žalobca
žiadal, aby odvolací orgán odvolaniu vyhovel, rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolacie námietky žalobcu proti citovanému rozhodnutiu Obce Štós sú obsahom odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolaniu nevyhovel arozhodnutie Obce Štós č. 1/2014-09-Ras zo dňa 19.11.2014, ktorým bola podľa § 37 zákona č. 582/2004
Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v
znení neskorších predpisov a § 12 Všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2007 o miestnych daniach a

miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Štós vyrubená daň
za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 určená podľa pomôcok v sume 7 182,12 eur daňovému
subjektu KÚPELE ŠTÓS, a.s., Štós - kúpele 235, 044 27 Štós, IČO: 31 714 463, potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný podrobne poukázal na konanie, ktoré predchádzalo

vydaniu rozhodnutia správcu dane a uviedol, že správca dane dňa 19.11.2014 vydal odvolaním
napadnuté rozhodnutie, ktorým daňovému subjektu vyrubil daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie
roku 2009, určenú podľa pomôcok. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt prevádzkuje
zariadenie, v ktorom za odplatu poskytuje prechodné ubytovanie. Za zdaňovacie obdobie roku 2009
správcovi dane neodviedol žiadnu vybratú daň. Použitie tohto spôsobu určenia dane správca dane
odôvodnil tým, že u daňového subjektu bola začatá daňová kontrola, v rámci ktorej bol daňový subjekt

vyzvaný na predloženie dokladov potrebných na výkon kontroly. Aj napriek výzve správcu dane, daňový
subjekt požadované doklady nepredložil, v čoho dôsledku nebolo možné daň správne zistiť, preto s
použitím ustanovenia § 48 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov,
určil daň podľa pomôcok. Správca dane v odôvodnení uviedol použité pomôcky - vyjadrenia zdravotných
poisťovní a Štatistického úradu Slovenskej republiky a spôsob určenia dane s ohľadom na platné VZN.

Správca dane uviedol, že k určeniu dane použil údaje o počtoch ubytovaných fyzických osôb uvádzané
zdravotnými poisťovňami, pretože ich považoval za presnejšie, ako údaje získané od štatistického úradu
(z ktorých nebolo možné zistiť presné počty ubytovaných len vo vzťahu k daňovému subjektu). Ďalej
v odôvodnení uviedol, že daňový subjekt počas určovania dane podľa pomôcok nepredložil žiadne
doklady, ktoré by mohli byť použité ako pomôcky. Tiež neuplatnil žiadne skutočnosti, z ktorých by

pre neho vyplývali akékoľvek výhody a správca dane žiadne takéto okolnosti nezistil. Správca dane
v predmetnom rozhodnutí odôvodnil nemožnosť prihliadnuť na pripomienky daňového subjektu zo
dňa 10.11.2014, podané dňa 11.11.2014, t.j. po zákonom stanovenej lehote. Daňový subjekt sa dňa
01.12.2014, podaným dňa 02.12.2014, voči predmetnému rozhodnutiu podaním odvolal.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na ustanovenie § 74 ods. 5 zákona č.
563/2009 Z. z. a uviedol, že postupoval v zmysle uvedeného ustanovenia a preskúmal dodržanie
zákonných podmienok na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaný
ďalej poukázal na ustanovenia § 46 ods. 1, § 48 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a uviedol, že
pri určení dane podľa pomôcok je správca dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii,

alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom, pričom ak daňový subjekt v priebehu
určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane
ich môže využiť ako pomôcky (§ 48 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenia § 48 ods. 5, § 44 až 47, § 3 ods. 5, § 4 ods. 2 písm. d/
zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 37, § 38, § 40 zákona č. 582/2004 Z. z.

v znení neskorších predpisov (platnom v predmetnom zdaňovacom období) a uviedol, že platiteľom
dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje (§ 41 zákona č.
582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) a správu dane vykonáva obec, na ktorej území sa
zariadenie nachádza (§ 42 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poukázal na to, že
splnomocňovacím ustanovením § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov bola obec

zaviazaná Všeobecne záväzným nariadením ustanoviť podrobnosti k § 37 až § 41, najmä náležitosti
a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej
evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a
spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenie od tejto dane alebo zníženie dane. Poukázal na to, že v
ustanovení § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. sú na základe klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov

ubytovacie zariadenia zaradené do kategórií a tried, pričom v ustanovení § 4 sú uvedené charakteristiky
jednotlivých kategórií a tried ubytovacích zariadení, ktorými sú:
1. hotel, garni hotel, horský hotel, kongresový hotel, wellness hotel, kúpeľný hotel, boutique hotel,
apartmánový hotel, motel, 2. botel, 3. penzión, 4. apartmánový dom, 5. turistická ubytovňa, 6. chatová
osada, 7. kemping, minikemp, 8. táborisko, 9. ubytovanie v súkromí, izba, objekt, prázdninový byt.

Žalovaný konštatoval, že pre posúdenie skutočnosti, či je daňový subjekt platiteľom dane za ubytovanie,
t.j. pre zaradenie ubytovacieho zariadenia do predmetu dane za ubytovanie je podstatné, aby spĺňal
podmienky uvedené v ustanovení § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Prvou podmienkou je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám a druhoupodmienkou je, že ubytovanie bolo poskytnuté v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje
osobitný predpis. Poukázal na to, že odvolávajúci sa daňový subjekt vo svojich vyjadreniach namietal,
že neposkytuje ubytovanie, ale iba pobyt na lôžku pacientom v súvislosti s výkonom svojej zdravotníckej

kúpeľnej starostlivosti. Žalovaný k námietke daňového subjektu uviedol, že o pobyte na lôžku je možné
hovoriť iba v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu
nemocnica. Pri poskytovaní kúpeľnej zdravotnej starostlivosti (čo je prípad daňového subjektu) zväčša
nejde o pacientov viazaných na lôžko, aj keď v ojedinelých prípadoch je to možné. Účel, na ktorý
sa fyzická osoba v ubytovacom zariadení prechodne ubytuje (kúpeľná starostlivosť, rekondičný alebo

relaxačný pobyt, rodinný príslušník, sprievodca a pod.) zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov nezohľadňuje, ani neustanovuje zákonné úľavy pre niektorý typ ubytovania fyzickej osoby,
preto účel ubytovania nie je z hľadiska platenia dane za ubytovanie rozhodujúci. V prípade kúpeľnej
liečby ide o prechodné odplatné ubytovanie. Ubytovanie je možné i mimo ubytovacích zariadení
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to pri využívaní všetkých ním poskytovaných služieb, pričom
ubytovaná fyzická osoba je aj v týchto iných ubytovacích zariadeniach daňovníkom dane za ubytovanie

a prevádzkovatelia týchto zariadení sú platiteľmi dane za ubytovanie.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že pre posúdenie naplnenia predmetu dane za ubytovanie tiež
nie je podstatný názov zariadenia, ani prevádzkovateľ zariadenia, ale skutočnosť, či ubytovacie
zariadenie spĺňa podmienky stanovené pre jednotlivé kategórie ubytovacích zariadení vo vyhláške

č. 277/2008 Z. z.. Uviedol, že z hľadiska vyberania tejto dane, t.j. pre účely zákona č. 563/2009 Z.
z. v znení neskorších predpisov nie je podstatná ani osoba, ktorá úhradu za ubytovanie vykonala
(ubytovanie bolo poskytnuté odplatne, čo už bolo uhradené rekreantom, samoplatcom, osobou na
liečebnom pobyte alebo zdravotnou poisťovňou) a ani spôsob úhrady (hotovosťou, bezhotovostne,
na základe fakturácie), pretože zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov takéto kritéria

nezohľadňuje. Daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti a nesúvisí so
zdravotnou starostlivosťou uhrádzanou zo zdravotného poistenia, ako sa mylne domnieva odvolávajúci
sa daňový subjekt, pretože režim tejto miestnej dane nepodlieha ustanoveniam zákona č. 577/2004 Z. z.
(na ktorý v podanom odvolaní žalobca poukázal). Žalovaný konštatoval, že hmotnoprávnym zákonom,
upravujúcim daň za ubytovanie, je zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom daň za

ubytovanie je samostatným nástrojom štátneho rozpočtu (výnos dane za ubytovanie je príjmom obce),
prostredníctvom ktorého sa posilňuje príjem turisticky zaujímavých obcí a kúpeľných miest, ktorý slúži
ku kompenzácii nákladov obce súvisiacich s turizmom a ako zdroj k zveľaďovaniu zariadení, slúžiacich
ubytovaným hosťom, ako spotrebiteľom verejných statkov a služieb.

Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovením § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
bol správca dane splnomocnený určiť vo všeobecne záväznom nariadení prípadné oslobodenia od
tejto dane alebo zníženia dane. Správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 1/2007 o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce
Štós (ďalej len „VZN“) žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil,

t.j. neposkytoval žiadnu úľavu, teda ani úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná
zdravotná starostlivosť. Žalovaný poukázal na to, že v ustanovení § 13 písm. b/ VZN správca dane
ustanovil platiteľovi dane povinnosť viesť evidenciu ubytovaných fyzických osôb a daň za ubytovanie
vyberať pri nástupe daňovníka (fyzické osoby) do zariadenia. Vybratú daň za ubytovanie bol platiteľ
dane povinný v zmysle ustanovenia § 14 VZN odviesť v hotovosti do pokladne, alebo na účet

správcu dane, Obce Štós. Žalovaný z vyššie uvedeného vyvodil záver, že ak v ubytovacom zariadení,
spĺňajúcom podmienky vyhlášky č. 277/2008 Z. z. prevádzkovateľ zariadenia poskytne odplatné
prechodné ubytovanie fyzickej osobe, naplní sa predmet dane za ubytovanie, v čoho dôsledku má
prevádzkovateľ zariadenia povinnosti platiteľa dane, vyplývajúce zo zákona a z platného VZN. Žalovaný
konštatoval, že námietka daňového subjektu, že výber dane za ubytovanie od poistencov, ktorým je

poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch nemá oporu v zákone,
je teda neopodstatnená.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé,
že daňový subjekt ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia, spĺňajúceho kritéria podľa vyhlášky č.

277/2008 Z. z., poskytol v predmetnom zdaňovacom období odplatné ubytovanie fyzickým osobám,
a to minimálne v súvislosti s poskytnutím ústavnej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zdravotnými
poisťovňami, o čom svedčia údaje vyžiadané správcom dane od Štatistického úradu Slovenskej
republiky, ktorý vedie register ubytovacích zariadení a od zdravotných poisťovní UNION zdravotnápoisťovňa, a.s., Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s.. Daňový
subjekt bol preto, vzhľadom na ustanovenie § 37 až § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov, § 13 a § 14 VZN, povinný v predmetnom zdaňovacom období vyberať daň za ubytovanie,

viesť preukaznú evidenciu o fyzických osobách, ktorým odplatné ubytovanie poskytol a následne odviesť
vybranú daň za ubytovanie správcovi dane. Poukázal na to, že daňový subjekt daň za ubytovanie za
predmetné zdaňovacie obdobie neodviedol, preto správca dane v súlade s ustanovením § 46 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov začal dňa 30.05.2015 u daňového subjektu
daňovú kontrolu, v rámci ktorej vyzval daňový subjekt na predloženie evidencie ubytovaných hostí

a údajov o počte pacientov evidovaných v zariadení daňového subjektu v predmetnom zdaňovacom
obdobívlehotedoosemdníododňazačatiadaňovejkontrolyapoučilhoonásledkochjejnepredloženia.
Daňový subjekt na výzvu správcu dane reagoval písomným vyjadrením k predloženiu dokladov zo dňa
05.06.2014 a požadovanú dokumentáciu nepredložil, čím boli splnené podmienky pre určenie dane
podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Správca dane preto v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších

predpisov, oznámením zo dňa 30.06.2014, doručeným daňovému subjektu dňa 02.07.2014, oznámil
daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok. O určení dane podľa pomôcok správca dane
vyhotovil dňa 26.08.2014 protokol o určení dane podľa pomôcok, v ktorom uviedol, že nezistil žiadne
skutočnosti, z ktorých by pre daňový subjekt vyplývali nejaké výhody. Protokol o určení dane podľa
pomôcok bol daňovému subjektu doručený dňa 28.08.2014, čím bolo určenie dane podľa pomôcok

ukončené.

Žalovaný k námietke daňového subjektu, že správca dane s ním jeho pripomienky k protokolu o dani
určenejpodľapomôcokneprerokovalavzápisnicineuviedolžiadnekonkrétnezávery,čímnerešpektoval
rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 26.03.2014, uviedol, že podľa ustanovenia § 49 ods.

2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov daňový subjekt je oprávnený písomne sa
vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu
postupu podľa § 48 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, na čo bol vo výzve
na vyjadrenie zo dňa 26.08.2014, doručenej daňovému subjektu dňa 28.08.2014 upozornený. Uviedol,
že daňový subjekt predložil vyjadrenie zo dňa 15.09.2014 k zisteniam v protokole o určení dane podľa

pomôcok v lehote určenej správcom dane vo výzve, avšak tieto nesmerovali k dodržaniu zákonných
podmienok na použitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok alebo ku skutočnosti, či správca dane
pri zisťovaní základu dane o určení dane dodržal povinnosť prihliadnuť na zistené okolností, z ktorých
vyplývajú pre daňový subjekt výhody. Vo vyjadrení síce formálne uviedol, že zákonné podmienky na
určeniedanepodľapomôcoknebolidodržané,aleuvedenúskutočnosťžiadnymspôsobomnepreukázal.

V skutočnosti namietal použité pomôcky, na čo nebol vzhľadom na ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č.
563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov oprávnený. Správca dane v 7. bode zápisnice o prerokovaní
pripomienok protokolu o určení dane podľa pomôcok, predmetne označenom ako závery o návrhoch
alebo námietkach smerujúcich proti obsahu zápisnice, uviedol, že návrhy a námietky daňového subjektu
nespochybňujú záver správcu dane o naplnení zákonných predpokladov vzniku dane za ubytovanie,

dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok a dodržanie postupu podľa § 48 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaný konštatoval, že vyjadrenie daňového
subjektu zo dňa 10.11.2014, podané na poštovú prepravu dňa 11.11.2014, bolo podané po zákonom
stanovenej lehote (§ 49 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov). Žalovaný
považoval námietky daňového subjektu (a teda aj jeho pripomienky k protokolu o určení dane podľa

pomôcok) za neopodstatnené.

V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že na základe vyššie uvedených skutočností a
ustanovení zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov a VZN je zrejmé, že zákonné podmienky na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z.

v znení neskorších predpisov boli správcom dane dodržané, a preto bolo potrebné odvolaniu daňového
subjektu nevyhovieť a napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
1100303/1/123453/2015/5306 z 30.03.2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie.

V podanej žalobe žalobca poukázal na § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 582/2004 Z. z.“) a uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnomposúdení pojmu: odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám. Toto ubytovanie tvorí prvú z dvoch
základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné vybrať daň z ubytovania
a aby žalobcovi vznikla povinnosť platiť túto daň. Poukázal na to, že podľa žalovaného bola táto

podmienka splnená z dôvodov, že účel ubytovania nie je rozhodujúcim činiteľom pre platenie dane z
ubytovania; zákon č. 582/2004 Z. z. takýto účel nezohľadňuje a ani neustanovuje, na jeho základe,
žiadne zákonné úľavy, ďalej, že daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti
a nesúvisí so zdravotnou starostlivosťou uhrádzanou zo zdravotného poistenia, pretože jej režim
nepodlieha zákonu č. 577/2004 Z. z., ale len zákonu č. 582/2004 Z. z. a že pojem poskytovanie

pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti sa uplatňuje len pri poskytovaní zdravotníckej
starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica.

V podanej žalobe žalobca uviedol, že žalovaný v celom odôvodnení napadnutých rozhodnutí používa len
gramatický výklad. Tento spôsob výkladu je podľa teórie práva len pomocný. Na jeho základe žalovaný
prijal právny záver, že z § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. sa dá vyvodiť to, že ak sú splnené dva

základné predpoklady na vybratie dane z ubytovania, nie je potrebné skúmať, či plateniu takej dane
nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem alebo dokonca ochrana základných práv. Konštatoval,
že takýto výkladový prístup a jeho výsledok nemožno prijať.

Žalobca ďalej uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd môže, ba

dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/341/07 z 01. júla 2008).

V podanej žalobe žalobca ďalej poukázal na to, že orgány aplikujúce právo a z pomedzi nich osobitne
sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy
svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť,
ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho

práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami
vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená,
je ústavná konformita výkladu. Ak právna norma pripúšťa viacero výkladov, treba použiť taký výklad a
používanie právnej normy, ktorá najviac súladí s požiadavkou ochrany základných práv.

Podľa názoru žalobcu sú rozhodujúcimi pre výklad pojmu: odplatné prechodné ubytovanie fyzickým
osobám, tieto právne významné skutočnosti:

- charakteristika ubytovaných fyzických osôb, ktorými sú v prípadoch napadnutých rozhodnutí výlučne
pacienti;

- odplatnosť je určená úplne iným spôsobom, než sa určuje pri prechodnom ubytovaní fyzických
osôb, ktoré nie sú pacientmi; odplatnosť je v týchto prípadoch súčasťou pojmu bezplatná zdravotná
starostlivosť na základe zdravotného poistenia (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá však
nevylučuje spoluúčasť aj pacienta;
- účelom ubytovania v zariadení žalobcu je vytvoriť nevyhnutné predpoklady na poskytovanie ústavnej

starostlivosti; iný účel takéto ubytovanie nemá;
- podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z. z. daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne
prechodne ubytuje; je zjavné, že toto ustanovenie svojim účelom mieri na takú fyzickú osobu, ktorá
sa prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu; z okruhu takých fyzických osôb je potrebné vylúčiť fyzickú
osobu pacienta, ktorý sa ubytuje len preto, aby sa mohla poskytnúť ústavná starostlivosť; pre pacienta

je ubytovanie prostriedkom a nie cieľom, pretože cieľom je dostať ústavnú zdravotnú starostlivosť.

Žalobca ďalej uviedol, že podľa názoru žalovaného, vyjadreného vo všetkých napadnutých
rozhodnutiach, ide o pacientov viazaných na lôžko, čo u žalobcu poväčšine neprichádza do úvahy.
Žalobca konštatoval, že ide o výklad, ktorý nemá žiadnu oporu v platnom práve, žalovaný ani v jednom

z napadnutých rozhodnutí necituje právnu normu, podľa ktorej v takých prípadoch ide o pacientov
viazaných na lôžko (imobilných), necituje ani žiadne súdne rozhodnutie alebo iný vierohodný zdroj. To
platí aj pre tvrdenie, že pobyt na lôžku sa spája len s pobytom v nemocnici. Žalobca ďalej citoval § 13
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnejstarostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a uviedol, že výklad
pojmu pobyt na lôžku by bol neprijateľne reštriktívny, ak by sa vzťahoval len na ležiacich pacientov
(imobilných) a nemocnice. Táto služba (poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej

starostlivosti)niejeobmedzenánaimobilnýchpacientovanemocnice;jejkvalifikáciuakoslužbyspojenej
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti určuje len to, že pobyt na lôžku musí byť totožný s časom
poskytovania ústavnej starostlivosti, čiže osobitne určenej zdravotnej starostlivosti.

V závere podanej žaloby žalobca konštatoval, že z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že

systematickýateleologickývýkladcitovanýchústavnýchazákonnýchnoriemvichspojitosti,sozreteľom
na ich účel, vylučuje právny záver, že dočasný pobyt pacientov v zariadení žalobcu možno podradiť pod
hypotézu právnej normy ustanovenej v § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. - odplatné prechodné ubytovanie
fyzickým osobám. Z toho dôvodu platenie dane z ubytovania žalobcom nemá žiadnu zákonnú oporu
a takú daň nemožno vyrubiť ani vybrať. Žalobca uviedol, že tento právny záver sa síce odkláňa od
doslovného textu § 37 zákona č. 582/2004 Z. z., avšak tento odklon je, ako to plynie z časti III. až V. tejto

žaloby racionálne zdôvodniteľný a zodpovedá aj princípu spravodlivosti. Uviedol, že na tomto závere
nemení nič ani uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/118/2004; senát skúmal len to, či došlo
k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy a nevenoval sa
hmotnoprávnym podmienkam vyrubovania a vyberania dane z ubytovania. Ústavný súd sa síce stotožnil
so všeobecnými súdmi, ale len v rozsahu záveru, že ich odôvodnenia neboli na prvý pohľad svojvoľné,

t.j. Ústavný súd pripustil, že aj taký výklad, aký použili krajský aj najvyšší súd, by mohol vecne obstáť.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.10.2015 navrhol žalobu zamietnuť. Dôvody uvedené v tomto
písomnom vyjadrení žalovaného korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Žalovaný ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o odvolaní neuplatnil gramatický výklad, ako uvádza v žalobe

žalobca, ale v rámci svojich kompetencií postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 582/2004 Z.
z. v znení neskorších predpisov a platného VZN. Žalovaný sa otázkou, či plateniu dane za ubytovanie
nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem alebo dokonca ochrana základných práv, v rozpore s
tvrdením žalobcu, zaoberal , a to preskúmaním všeobecne záväzného nariadenia obce, ktorým správca
dane mohol (ale nebol povinný) ustanoviť oslobodenie od dane alebo zníženie dane. Žalovaný ďalej

uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S/34/2011-94 zo dňa 17.08.2011 a taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžf/69/2012 zo dňa 28.02.2013. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok Najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s názormi a závermi krajského súdu a na zvýšenie
presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu, obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, žeby
jeho výklad a závery boli svojvoľne alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení vyhlášky č. 277/2008 Z. z. a zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Žalovaný poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa v predmete
zhodnom prípade zaoberal zlučiteľnosťou účinkov interpretácie hmotného zákona č. 582/2004 Z. z. v

znení neskorších predpisov a jeho aplikácie s Ústavou Slovenskej republiky, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky nezistil
aplikáciu zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorá by
popierala ich podstatu a zmysel.

Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého
rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v žalobe a oboznámení sa s administratívnym spisom
žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, za splnenia podmienok uvedených v § 250f O.s.p.
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že vyššie napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám, pričom toto ubytovanie tvorí prvú z
dvoch základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné vybrať daň z ubytovania
a aby žalobcovi vznikla povinnosť platiť túto daň. Poukázal na východiská správneho výkladu sporných
pojmov „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám a poskytovanie pobytu na lôžku“, ako aj

systematický, teleologický výklad pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám“ a doslovný
a logický výklad pojmu „poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti“. Bol
toho názoru, že podľa doktríny Ústavného súdu (uznesenie sp. zn. III. ÚS/274/07 z 11. októbra 2007)
sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť ale môže odhaľovať a formulovať vzťahymedzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy a pri plnení takej
úlohy sa sudca môže dokonca odkloniť od doslovného znenia právneho textu, a to v prípade, keď to zo
závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného

výkladu zákonov a ostatných všeobecných záväzných právnych predpisov.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb (§ 224 ods. 1 O.s.p.).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi, a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi

predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci
sa sám v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal nie sú
pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver

ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a
postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny
predpis.

Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne

odpady, predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom
zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis 23) (ďalej len „zariadenie“).

Podľa § 38 citovaného zákona, daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne
ubytuje.

Podľa § 41 citovaného zákona, platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné
ubytovanie poskytuje.

Podľa § 43 citovaného zákona, obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k § 37

až 41, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob
vedenia preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení
dane, lehoty a spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane.

Text ustanovenia § 37 odkazuje na poznámku 23 pod čiarou, ktorá je odkazom na § 2 vyhlášky

Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia
ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried. Táto vyhláška bola zrušená
vyhláškou Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008, ktorou sa taktiež ustanovujú klasifikačné znaky
na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried, a to s účinnosťou od 01.08.2008.

Podľa § 1 vyhláška č. 277/2008 Z. z., táto vyhláška ustanovuje druhy kategórií a triedy ubytovacích
zariadení,akoajklasifikačnéznaky,ktorémusiaspĺňaťubytovaciezariadeniaprizaraďovanídokategórií
a tried (ďalej len „kategorizácia“). Kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujúpodnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia 1)
(ďalej len „podnikateľ“).

Podľa § 2 citovaného zákona, na účely tejto vyhlášky sa rozumie
a) ubytovacím zariadením budova, priestor alebo plocha, v ktorom sa verejnosti celoročne poskytuje za
úhradu prechodné ubytovanie a s ním spojené služby. Ubytovacie zariadenie je aj sezónne ubytovacie
zariadenie poskytujúce ubytovanie a s ním spojené služby najviac deväť mesiacov v roku,
b) kategóriou ubytovacieho zariadenia určenie druhu ubytovacieho zariadenia podľa § 3 na základe

splnených kritérií kategorizácie podľa klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacieho
zariadenia uvedených v prílohe,
c) triedou určenie minimálnych požiadaviek na vybavenie ubytovacieho zariadenia podľa jednotlivých
kategórií a požiadaviek na úroveň a rozsah poskytovaných služieb spojených s ubytovaním podľa kritérií
uvedených v prílohe. Triedy sa označujú hviezdičkami od najnižšej triedy (*) po najvyššiu triedu (*****).

Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je

a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe
1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa osobitného predpisu
9a) alebo

2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu 9) alebo
b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (§ 10),
c) fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe
povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie

kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z., o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zo zdravotného
poistenia, na základe verejného zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádza kúpeľná
starostlivosť, ak nadväzuje na predchádzajúcu ambulantnú starostlivosť 13) alebo ústavnú starostlivosť.

12)

Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona, kúpeľná starostlivosť na účely tohto zákona je zdravotná
starostlivosť poskytovaná v prírodných liečebných kúpeľoch a v kúpeľných liečebniach. 16)

Krajský súd v Košiciach po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu
prvého stupňa uvádza nasledovné:

Krajský súd sa stotožňuje s názormi žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, že žalobca
spĺňa podmienky, aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie s tým, že zároveň spĺňa aj

podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z. z.. Prvou podmienkou,
aby poskytované služby žalobcu mohli byť predmetom dane za ubytovanie je poskytovanie odplatného
prechodného ubytovania fyzickým osobám. Žalobca poukázal na to, že medzi služby súvisiace s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti patrí aj poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania
ústavnej starostlivosti. Aj podľa názoru súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v

súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor,
ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti, a to aj napriek
tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť ,
ktorý môže byť pripútaný na lôžko, čo však nemení charakter a účelové určenie zariadenia kúpeľnej
starostlivosti. Zároveň je potrebné uviesť, že pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti teda zväčša

nejde o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia dodržiavať nemocničný režim (vizity, kontroly,
vychádzky iba s povolením v určenom čase). Taktiež zariadenie žalobcu nemožno porovnávať s
kúpeľnou starostlivosťou napr. v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, kde taktiež musí fyzická
osoba dodržiavať liečebný režim a dodržiavať aj pobyt na lôžku. Okrem toho lôžko v nemocniciach nie
je za odplatu, resp. za odplatu totožnú s platbami v zariadeniach žalobcu. V danom prípade ide teda o

prechodné odplatné ubytovanie fyzických osôb v zariadeniach žalobcu, pričom toto ubytovanie je možné
aj mimo zariadení žalobcu, a to v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení žalobcu, pri využívaní
všetkýchposkytovanýchslužiebžalobcu(okremubytovania).Vinýchubytovacíchzariadeniachjetaktiež
fyzická osoba, ktorá sa v nich ubytuje daňovníkom a platiteľom je prevádzkovateľ tohto zariadenia.Pokiaľ si však fyzická osoba zvolí, že bude počas poskytovania kúpeľnej starostlivosti ubytovaná v
kúpeľoch, tak musí zaplatiť daň za ubytovanie a zaplatiť aj za kúpeľnú starostlivosť a ďalšie poskytované
služby. Naplnenie podmienky odplatného charakteru prechodného ubytovania v danom prípade spočíva

v čiastočnej alebo plnej úhrade z verejného zdravotného poistenia (§ 7 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z.
z.), resp. úhrada za pobyt z lacných prostriedkov ubytovaných osôb nehradený z prostriedkov verejného
zdravotného poistenia. Z hľadiska posúdenia odplatnosti prechodného ubytovania je bez právneho
významu okolnosť, kto ubytovateľovi toto plnenie poskytuje, t.j. či ubytované osoby uhrádzajú odplatu
za ubytovanie priamo ubytovateľovi z vlastných prostriedkov (prípady tzv. „samoplatcov“) alebo tak robia

zdravotné poisťovne plne alebo čiastočne z prostriedkov verejného zdravotného poistenia.

Druhá podmienka pre splnenie predmetu dane za ubytovanie je to, že ide o ubytovanie v ubytovacom
zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. Aj napriek tomu, že žalobca v podanej žalobe
túto druhú podmienku pre splnenie predmetu dane za ubytovanie nenapáda, nakoľko žalobou napadá
nesprávne právne posúdenie pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám“, súd k splneniu

tejto druhej podmienky uvádza, že v súčasnosti upravuje kategorizáciu § 2 a § 3 vyhlášky č. 277/2008
Z. z. s tým, že charakteristika jednotlivých druhov kategórií je uvedená v § 4 citovanej vyhlášky. Je
potrebné poukázať na to, že § 37 odkazuje iba na kategórie ubytovacích zariadení (ktoré kategórie sú
uvedené a charakterizované v § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z. z.) a nie na to, pod akú inštitúciu
predmetné zariadenie patrí. Neodkazuje ani na skutočnosť zisťovania, kto a na akom základe zariadenie

prevádzkuje. V tomto smere súd poukazuje aj na ustanovenie § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., kde
poskytovatelia majú rovnaké postavenie bez ohľadu na to, či zdravotnú starostlivosť poskytujú na
základe osobitného povolenia alebo živnostenského oprávnenia. Čo sa týka kategorizácie zariadení
žalobcu, súd má za to, že zariadenia spĺňajú podmienky pre určenie do niektorých z kategórií v zmysle
§ 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. s poukazom na to, že žalobca je prevádzkovateľ ubytovacieho

zariadenia, v ktorom poskytuje komplexnú kúpeľnú starostlivosť, ale aj ubytovacie služby v rozsahu
voľných živností, čo vyplýva z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I odd. SA, vložka
č.: 652/V.

Žalobca preto aj podľa názoru súdu spĺňa podmienky predmetu dane podľa § 37 zákona č. 582/2004

Z. z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane podľa § 38 citovaného zákona. V žiadnych ustanoveniach
citovaného zákona, ani v iných predpisoch nie je upravená výnimka platenia dane v tom smere, žeby
poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti nemal platiť predmetnú daň. Žalobca bol povinný platiť daň za
ubytovanie v zdaňovacom období roku 2009 aj v zmysle § 12, § 13 a § 14 Všeobecne záväzného
nariadenia obce č. 1/2007 o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady na území Obce Štós.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod odkloniť
sa od právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v jeho rozsudku sp.
zn. 5Sžf/69/2012 zo dňa 28.02.2013. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že Ústavný súd

Slovenskej republiky preskúmal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012
zo dňa 28.02.2013, pričom podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
NajvyššiehosúduSR,ktorýsastotožnilsnázormiazávermikrajskéhosúduanazvýšeniepresvedčivosti
doplnilďalšiedôvodypodporujúcesprávnosťrozhodnutiakrajskéhosúdu,obsahujedostatokskutkových
a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, žeby jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
vyhlášky č. 277/2008 Z. z. a zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Aj s poukazom na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky, nezistil krajský súd dôvod na to, aby sa odklonil od doslovného znenia právneho

textu, nakoľko nedospel k záveru, že to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.