Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 17, 2017

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/480/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715215333
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2017:5715215333.3

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne O.. S.. H. Š.,
K.., J.. XX. XX. XXXX, G. S., W.. L. XX/XX právne zastúpenej JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou
advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13 proti žalovanej Slovenskej republike konajúcej
prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave v konaní o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je žalobkyni povinná zaplatiť sumu 4 301,54 € titulom náhrady škody spolu s 8,05 % úrokom
z omeškania od 14. 10. 2015 do zaplatenia, sumu 2 750 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumu
491,46 € titulom príslušenstva týchto pohľadávok, všetko do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku uplatneného nároku sa žaloba zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18. 11. 2015 sa žalobkyňa proti žalovanej domáhala
zaplatenia náhrady škody vo výške 4 606,23 € spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 16. 09.
2015 do zaplatenia a jej príslušenstva vo výške 823,40 €, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
19 000 € všetko podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a náhrady trov konania.

2. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tou skutočnosťou, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
ORPZ ÚJKP ČVS: ORP-440/OVK-MT-2010 zo dňa 06. 08. 2010 bolo žalobkyni vznesené obvinenie
pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 108 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák..
Žalobkyňa proti uzneseniu podala sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Martin uznesením č.
3Pv/325/2010-13 zo dňa 01. 10. 2010 zamietol. Následne prokurátor Okresnej prokuratúry Martin dňa
15. 12. 2010 podal Okresnému súdu Martin obžalobu pod č. 3Pv/325/2010 zo dňa 13. 12. 2010 pre

zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.. Okresný
súd uznesením sp. zn. 2T/218/2010 zo dňa 31. 03. 2011 obžalobu zamietol. Následne Krajský súd v
Žiline uznesením sp. zn. 2To/75/2011 zo dňa 22. 08. 2011 sťažnosť prokurátora zamietol. Prokurátor
Okresnej prokuratúry Martin následne dňa 03. 05. 2013 po došetrení veci podal Okresnému súdu Martin
obžalobu pod č. 3Pv/325/2010-57 zo dňa 02. 05. 2013 na žalobkyňu pre zločin týrania blízkej a zverenej
osoby podľa § 201 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.. Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

3T/63/2013 zo dňa 22. 07. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 2To/99/2014-486
zo dňa 26. 11. 2014 bola žalobkyňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodená spod obžaloby. V
dôsledku tejto skutočnosti žalobkyni podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vzniklo právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V tomto prípade je nezákonným rozhodnutím uznesenie
o vznesení obvinenia zo dňa 06. 08. 2010. V súlade s ust. § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada
škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré žalobkyni v trestnom konaní vzniesli, kde v trestnom konaní

bola žalobkyňa zastupovaná obhajkyňou, ktorá jej vyúčtovala úkony právnej služby spolu vo výške 4
606,23 €. Súčasne si však žalobkyňa uplatňuje s poukazom na ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona ajnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19 000 €. Žalobkyňa si nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatnila listom z 02. 09. 2015, ktoré zaslala Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a žiadala o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky písomným

podaním z 08. 09. 2015 pod č. KM-OPS1-P-148/2015 doručeným žalobkyni 16. 09. 2015 oznámilo
žalobkyni, že v danej veci orgánom príslušným konať v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky a preto tomuto orgánu postúpila žiadosť žalobkyne na vybavenie. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky však písomným podaním zo dňa 16. 09. 2015 č. VI/4Gc80/15/1000-3, ktorý bol
žalobkyni doručený 23. 09. 2015, oznámila žalobkyni, že vo veci nie je príslušná konať za štát a postúpila

návrh žalobkyne Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky písomným podaním zo dňa 06. 10. 2015 č. 46697/2015-141, ktoré bolo žalobkyni doručené 09.
10. 2015, oznámilo, že žiadosť žalobkyni vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republike, pretože ju
nepovažuje za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podaním z 09. 10. 2015 č. VI/4Gc80/15/1000-6, ktoré bolo
žalobkyni doručené 16. 10. 2015 oznámila, že žiadosť žalobkyne neprerokuje. Na základe skutočností,

že žiaden orgán verejnej moci žalobkyni škodu nedôvodným trestným stíhaním nenahradil, bola nútená
žalobkyňa obrátiť sa žalobou na súd.

3. Pri podaní žaloby žalobkyňa na dôkaz svojich tvrdení predložila kópie uznesení uvádzaných v žalobe
a obžalôb uvádzaných v žalobe, ako aj rozsudkov Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline,

kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 02. 09. 2015 a odpovede orgánov
verejnej moci na tieto žiadosti, navrhla ako svedkov vypočuť O.. S.. D. J., K.. M. K.. S.. P. J., K.., rovnako
predložila dôkazy o vyúčtovaní trov obhajoby.

4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prvýkrát podaním z 02. 05. 2016, na súd doručeným 04. 05.

2016, ktorým žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nestotožnila sa s tým, že by nezákonným
rozhodnutím, od ktorého žalobkyňa odôvodňuje svoje nároky, bolo práve uznesenie vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia žalobkyni. Neskoršie rozhodnutie o oslobodení žalobkyni spod obžaloby v žiadnom
prípade nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni bolo nezákonné.
Poukázala pri tom na ust. § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z., v ktorom sa vyžaduje, aby nezákonné

rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov. V právnom poriadku
Slovenskej republiky neexistuje zákon, ktorý by za orgán príslušný na zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia
o vznesení obvinenia orgánu činnom v trestnom konaní určoval súd, preto súd nemôže byť orgánom
príslušným na zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia a k takémuto záveru nie je možné dôjsť
ani extenzívnym výkladom ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona. Zodpovednosť štátu upravená zák. č.

514/2003 Z. z. stojí na prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu a nie je
prípustné rozširovanie skutkových podstát upravujúcich vznik prípadných nárokov podľa tohto zákona.
Do pozornosti súdu dala aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II ÚS 163/2013. Organy
činné v trestnom konaní majú zákonnú povinnosť stíhať osobu, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania
trestného činu a preto pri vznesení obvinenia je prípustná istá miera pochybnosti o spáchaní tohto skutku

obvineným, pričom uvedené je predmetom ďalšieho vyšetrovania, ktoré predstavuje najvýznamnejšiu
časť prípravného konania. Jedine súd v ďalšej fáze konania je oprávnený rozhodnúť o vine, resp. o
nevine obvineného. Aj keď je známych niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorých oslobodzujúci rozsudok má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania vznesením obvinenia pre nezákonnosť, tieto rozhodnutia sú výsledkom extenzívneho výkladu

zák. č. 514/2003 Z. z. a s takýmto záverom sa žalovaná strana nestotožňuje. Súčasne žiadala súd,
aby bez výhrady nenasledoval tieto rozhodnutia. Podľa názoru žalovanej neboli splnené 3 základné
podmienky pre vznik nárok na náhradu škody, a totiž existencia nezákonného rozhodnutia, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody. V dôsledku neexistencie
nezákonného rozhodnutia nie je daný ani samotný základ nároku, ktorý uplatňuje žalobkyňa.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej zaujala stanovisko listom zo dňa 26. 09. 2016, v ktorom
konštatovala, že námietka neexistencie nezákonného rozhodnutia žalovanou neobstojí a táto otázka
je vyriešená konštantnou judikatúrou najvyššej súdnej autority v jej rozhodovacej činnosti. Do
pozornosti dala súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2014 sp. zn.

4 MCdo/15/2009 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 2/2014 pod poradovým č. 37. Uviedla, že v tomto prípade mimoriadne
dovolanie podával práve generálny prokurátor a ustálenú judikatúru v dovolaní nedokázal spochybniť,
pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o ďalšom dovolaní generálneho prokurátora dňa14. 10. 2015 pod sp. zn. 8Cdo/289/2014 a toto bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 6. Uplatnená
náhrada škody z titulu zaplatených úkonov právnej služby pri realizácii Ústavou priznaného práva na

obhajobu, vychádza zo zaplatených trov obhajoby, ktoré boli vypočítané podľa tarifnej odmeny advokáta.
Žalobkyňa trovy obhajoby riadne zaplatila. Dôvodom uplatnenej nemajetkovej ujmy je poškodenie dobrej
povesti a dobrého mena žalobkyne v spoločnosti a v zamestnaní, ktorú skutočnosť žalobkyňa preukáže
výsluchom svedkov. Nemožno opomenúť, že žalobkyňa bola 4 roky vystavená psychickému stresu
a emocionálnym útrapám z hroziaceho trestu odňatia slobody najmenej vo výške 7 rokov z dôvodu

nezákonného trestného stíhania.

6. Žalovaná sa v ďalšom podaní z 28. 10. 2016 vecne vyjadrila k jednotlivým položkám a úkonom
obhajoby, pri ktorej žalobkyni vznikli trovy v trestnom konaní a uviedla, že pokiaľ ide o právny úkon
z 21. 06. 2011, tak preskúmaním trestného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/63/2013 sa
takéto písomne podanie obhajkyne v predmetnom trestnom spise nenachádza a nenachádza sa ani v

dozorovom spise tunajšej prokuratúry 3Pv/325/2010, preto spochybnila samotné vykonanie tohto úkonu.
Pokiaľ ide o úkony obhajoby, ktoré mali byť uskutočnené 23. 11. 2011, tak za tieto úkony právnej služby
prislúcha odmena ako za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. c/ Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., pretože šlo o dva úkony na seba nadväzujúce,
ktoré trvali viac ako 4 hodiny, pričom odmena prislúcha obhajkyni za každé 2 skončené hodiny a režijný

paušál je možné uplatniť len ako za 1 úkon, preto za obhajobu vykonanú tohto dňa patrí odmena ako za
2 úkony právnej služby a jeden režijný paušál spolu vo výške 254,41 €. Za úkony obhajoby uskutočnené
23. 01. 2012, 23. 03. 2012 a 18. 06. 2012 patrí odmena spolu s režijným paušálom vo výške 134,79 €
a nie ako obhajkyňa zaokrúhlila na sumu 134,80 €, kde si celkovo 3-krát uplatnila o 1 cent naviac. Za
úkon uskutočnený 08. 01. 2014, teda za účasť na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Martin

patrí odmena len za 2 úkony právnej služby a 1 režijný paušál, teda suma spolu vo výške 276,04 € a
nie v sume 426,12 € ako vyúčtovala obhajkyňa. Pokiaľ ide o úkony zo dňa 05. 03. 2014, teda účasť na
hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Martin prislúcha obhajkyni nárok na 1 a nie na 2 režijné
paušály, za 1 úkon právnej služby teda len suma spolu 276,04 €. Pokiaľ ide o úkon právnej služby zo dňa
22. 07. 2014 opäť prislúcha obhajkyni nárok na 1 režijný paušál a teda suma 276,04 € spolu s odmenou

za úkon a nie suma 284,08 €.

7. Procesné strany na svojich stanoviskách zotrvali.

8. Žalujúca strana po tom, čo bola na pojednávaní oboznámená názorom súdu v súlade s ust. § 181 ods.

2 C. s. p. do spisu pripojila ďalšie listinné dôkazy, a totiž vyúčtovanie trov obhajoby, ktoré tvorili prílohu k
faktúre č. 2015/001, príjmový pokladničný doklad č. 1 zo dňa 15. 01. 2015, zmluvu o poskytovaní právnej
pomoci uzavretú so žalobkyňou a podanie obhajkyne žalobkyne zo dňa 21. 06. 2011 urobené vo vzťahu
k Okresnému súdu Martin - vyjadrenie k sťažnosti Okresnej prokuratúry Martin a podací lístok svedčiaci
o podaní tejto zásielky na pošte v Žiline.

9. Na návrh strán súd vypočul žalobkyňu a ňou navrhnutých svedkov, oboznámil sa s listinami, ktoré
žalujúca strana pripojila do súdneho spisu a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
3T/63/2013, ktorý sa týkal vedenia trestného konania voči žalobkyni.

10. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že v roku 2010 uznesením o vznesení obvinenia voči nej
začalo trestné konania pre skutok, ktorého sa mala dopustiť voči svojim dvom deťom, v tom čase ešte
malým a veľmi sa jej dotklo, že jej deti boli opakovane psychologicky vyšetrované. Orgány starostlivosti
o deti a mládež chodili do školy, pýtali sa na ne, rovnako bola psychologicky aj psychiatricky vyšetrovaná
žalobkyňa. Ona v tom čase pracovala ako zástupca prednostu infekčnej kliniky Univerzitnej nemocnice

v Martine, venovala sa výučbe študentov Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine a pracovala aj na
dvoch ambulanciách, rovnako sa venovala prednáškovej a publikačnej činnosti, a práve v tomto období
habilitovala a získala vedecký titul docenta. Vo svojej práci sa nezmieňovala o tom, že je voči nej
vedené trestné stíhanie, ale jej kolegovia sa to postupne dozvedeli a začali sa jej na to pýtať, či je
pravdou, že je trestne stíhaná a má nezhody s manželom a pod.. O svojich problémoch sa v práci

zmienila pri tom len dvom kolegom a to tým, ktorých označila za svedkov. Keď 22. 07. 2014 Okresný
súd Martin vyhlásil rozsudok, v ktorom ju uznal za vinnú z trestného činu, z ktorého bola obžalovaná
a bol jej uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky, bola tak šokovaná, že uvažovala
o samovražde a nevedela, čo vlastne urobí, nakoniec zachovala zdravý rozum a za pomoci blízkych,a obhajkyne začala pracovať na ďalšej obhajobe, v dôsledku čoho bola nakoniec Krajským súdom
v Žiline oslobodená spod obžaloby, keďže v odvolacom konaní predložila znalecký posudok, ktorým
sa týranie staršej dcéry nepotvrdilo a dnes práve dcéra, u ktorej sa konanie matky, teda žalobkyne,

malo podpísať na jej psychickom vývoji, bez problémov študuje na vysokej škole. Mladšia dcéra bola v
priebehutrestnéhokonaniavyňatázokruhupoškodenýchpreveľminízkyvek.Ajvsúčasnostižalobkyňa
pôsobí ako vysokoškolský pedagóg a potvrdila, že v čase trestného konania obaja jej zamestnávatelia
teda tak Univerzitná nemocnica v Martine ako aj Jesseniova lekárska fakulta v Martine a vedenie
týchto inštitúcií vedeli o jej trestnom konaní, nakoľko boli vyšetrovateľmi na žalobkyňu dotazovaní.

Žalobkyňa však pripustila, že v čase prebiehajúceho trestného konania mala problémy s alkoholom,
ktoré nakoniec vyriešila odvykacou liečbou, ktorá jej umožnila plnohodnotne zaradiť sa do pracovného
procesu a pripúšťa, že na poklese známych a priateľských väzieb v tomto období prebiehajúceho
trestného stíhania sa mohli podieľať jednak aj prebiehajúce trestné stíhanie aj problémy s alkoholom.
Problémy v tomto období mala aj vo svojom osobnom živote už predtým žalobkyňa zaznamenala vážne
problémy v manželstve, s manželom bola v rozvodovom konaní a spory medzi bývalými manželmi

doposiaľ prebiehajú o druhé maloleté dieťa. Je zrejmé, že keby žalobkyňa bola právoplatne odsúdená,
dokonca k nepodmienečnému trestu odňatia slobody skončila by jej vedecká a profesionálna kariéra,
a len vďaka tomu, že jej trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom dokázala rozvíjať svoju
profesionálnu kariéru, takže dnes je prednostkou infekčnej kliniky Univerzitnej nemocnice Martin a vedie
oddelenie. V čase prebiehajúceho trestného konania sa začala vyhýbať spoločenským akciám, ktorých

sa dovtedy zúčastňovala, začala vynechávať plesy, recepcie ale aj vedecké konferencie väčšinou
v tuzemsku, ktoré boli organizované v rámci Martina, pretože jej kolegovia vedeli o problémoch
žalobkyne. Vedeckých konferencií mimo mesta Martin sa zúčastňovala, zaznamenala však zmeny
vo svojom správaní spočívajúce v tom, že postupne strácala odvahu komunikovať s kolegami aj na
takejto vedecko-spoločenskej úrovni. Rodina žalobkyne bola deprimovaná opakovanými výsluchmi pred

políciou, opakovanými návštevami sociálnych pracovníčok v domácnosti a psychologickým testovaním
detí. Žalobkyňa mala problémy koncentrovať sa na svoju prácu, pretože žila stále v obavách z výsledku
trestného stíhania a z jeho dopadu na rodinný ale aj pracovný život. Problém žalobkyne s alkoholom trval
približne do roku 2012 a žalobkyňa pripustila, že narušil jej vzťah s dcérou, avšak tento vzťah narušilo
aj prebiehajúce trestné stíhanie, pretože jej staršia dcéra nechápala prečo kvôli matke musí chodiť po

výsluchoch, podrobovať sa psychologickým vyšetreniam a jednoducho nechápala čo sa okolo nej deje.

11. Prelomový znalecký posudok, ktorý zvrátil výsledky trestného stíhania, na ktorý sa odvolal Krajský
súd v Žiline vo svojom oslobodzujúcom rozsudku vo vzťahu k žalobkyni, podala v rámci odvolacieho
konania, pretože do vyhlásenia prvostupňového rozsudku verila, že to pre žalobkyňu dopadne dobre.

12. Pokiaľ ide o svedkov, vypočutá bola O.. S.. D. J., ktorá je kolegyňou a aj priateľkou žalobkyne, a
tá uviedla, že žalobkyňu bližšie spoznala po roku 2003, keď prišla pracovať do Martina, vnímala ju ako
pomerne utiahnutú ženu, avšak od matky žalobkyne vedela o problémoch žalobkyne v osobnom živote,
v rodine a o problémoch s alkoholom. Všimla si, že žalobkyňa sa príliš nezúčastňovala vedeckých

a spoločenských podujatí, ktoré organizoval ich zamestnávateľ, nevedela však časovo ohraničiť, či
obdobie, keď žalobkyňu takto vnímala, spadalo práve do obdobia prebiehajúceho trestného stíhania. O
tomto trestnom stíhaní sa sprostredkovane dozvedela prevažne od matky žalobkyne, nepoznala však
detaily. Vedela však, že v rámci trestného konania vedeného voči žalobkyne boli do tohto zainteresované
deti a až neskôr sa dozvedela, že trestné konanie pre žalobkyňu dopadlo dobre. Všimla si, že v

istom období, ktoré opäť nevedela časovo ohraničiť, žalobkyňa viditeľne schudla. Priznala však, že
aj v súčasnosti žalobkyňa pôsobí rezervovane a takto vystupuje aj v súčasnosti. Na pracovisku, kde
pracovala svedkyňa, trestné stíhanie žalobkyne nerezonovalo a nevšimla si, že by o tom klebetili
kolegovia z iných pracovísk. Jej vzťah k žalobkyni však vedomosť o trestnom stíhaní žalobkyne
neovplyvnil.

13. Svedok K.. S.. P. J., K.. uviedol, že jeho vzťah k žalobkyni bol a stále je čisto kolegiálny, nepozná jej
rodinu, bývalého manžela ani deti, pozná len rodičov žalobkyne a v minulosti vnímal, že žalobkyňa mala
problémy, žiaľ aj s alkohol a, že mala aj nejaké problémy v rodine, ale detaily neovládal. Uviedol, že
žalobkyňu však na stretnutiach, ku ktorým došlo na pracovisku alebo na podujatiach, ktoré pracovisko

organizovalo nikdy pod vplyvom alkoholu nevidel ani nevidel, že by sa nevhodne správala. V uplynulých
rokoch ju však vídaval aj smutnú aj uplakanú, nevedel však posúdiť či to bolo spôsobené problémami
v osobnom živote alebo problémami, ktoré spôsobilo prebiehajúce trestné stíhanie, pretože nie je
dôverným priateľom žalobkyne, ani dôverným priateľom členov jej rodiny.14. Súd sa podrobne oboznámil s listinami, ktoré žalobkyňa pripojila do súdneho spisu a aj s podstatným
obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/63/2013 a takto vykonaným dokazovaním mal súd

nepochybne preukázaný skutkový stav tvrdený žalobkyňou.

15. Nepochybne bolo preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, odboru kriminálnej
polície Úradu justičnej a kriminálnej polície v Martine zo dňa 06. 08. 2010 ČVS:ORP-440/OVK-MT-2010,
žalobkyni bolo vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. pre skutok, ktorého sa mala dopustiť od začiatku roku 2009 vo vzťahu
k dvom maloletým dcéram - H., J.. XX. XX. XXXX M. Y., J.. XX. XX. XXXX a týmto skutkom podľa
znalcapsychológazprežívaniasprávanímal.H.Š.súprítomnéstopypopsychickejtraumatizácii,pričom
psychická traumatizácia spočíva v prežívaní vnútorného napätia, u maloletej boli evidentné prejavy
citovej deprivácie, nevytvorenie vzťahu k matke, čo u maloletej vedie k neochote a strachu dospievať.
Toto uznesenie bolo 13. 09. 2010 doručené žalobkyni, žalobkyňa 14. 09. 2010 udelila plnomocenstvo

JUDr. Kristíne Mitrovej Polkovej advokátke so sídlom v Žiline na svoju obhajobu v prebiehajúcom
trestnom konaní a obhajkyňa žalobkyne dňa 16. 09. 2010 podala sťažnosť proti vyššie uvádzanému
uzneseniu vyšetrovateľa. Táto sťažnosť bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Martin sp.
zn. 3Pv/325/2010 - 13 zo dňa 01. 10. 2010 zamietnutá ako nedôvodná. Následne je nesporné, že
trestné stíhanie voči žalobkyni prebiehalo spôsobom, ktorý žalobkyňa opísala, v konaní boli opakovane

vypočúvanírodičiažalobkyne,samotnážalobkyňaajejdcéraH.Š.,pracovníčkaÚradupráce,sociálnych
vecí a rodiny v Martine - S.. Q. H., pričom dňa 13. 12. 2010 bola na žalobkyňu Okresnou prokuratúrou
Martin pod sp. zn. 3Pv/325/2010 podaná v poradí prvá obžaloba pre trestný čin podľa § 208 ods. 1
písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. d/ Tr. zák.. Táto obžaloba bola na
verejnom zasadnutí uskutočnenom Okresným súdom v Martin dňa 31. 03. 2011 pod sp. zn. 2T/218/2010

predbežne prejednaná, pričom Okresný súd Martin uznesením túto obžalobu podľa § 244 ods. 1 písm.
h/ Tr. por. odmietol a vrátil vec prokurátorovi Okresnej prokuratúry Martin na došetrenie, keďže zistil
závažné procesné chyby, a to porušenie ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby. Krajský súd v
Žilinekonajúciosťažnostiprokurátorapodľa§193ods.1písm.c/Tr.zák.uznesenímsp.zn.2To/75/2011
zo dňa 22. 08. 2011 sťažnosť prokurátora zamietol. Po vrátení veci na došetrenie boli vypracované

nové psychologické posudky a doplnky posudku z odboru psychiatrie, vypočutí rodičia žalobkyne a jej
manžel ako aj svedkyňa S.. Q. H., ktorá pracovala v mene kolízneho opatrovníka mal. H. M. Y. Š.. V
trestnom spise sú pripojené aj zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo pred Okresným súdom Martin
sp. zn. 8C/92/2011, v konaní o rozvod manželstva žalobkyne a jej manžela a v konaní o úpravu práv
a povinností k maloletým deťom. Rovnako je pripojené uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým obe

maloleté deti dňa 27. 05. 2011 uznesením, ktoré vydal Okresný súd Martin pod sp. zn. 12P/122/2011 boli
zverenédoosobnejstarostlivostiotcadoprávoplatnéhoskončeniarozvodovéhokonania.Dôvodombolo
správanie žalobkyne pod vplyvom alkoholu. Až v marci 2012 bolo manželstvo žalobkyne a jej manžela
rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2011 rozvedené a obe maloleté deti boli zverené do
striedavej starostlivosti oboch rodičov. Z rozsudku vyplýva, že súd zohľadnil odvykaciu liečbu žalobkyne

pri rozhodovaní o úprave práv a povinností k maloletým deťom.

16. Dňa 03. 05. 2013 potom prokurátor Okresnej prokuratúry Martin pod sp. zn. 3Pv/325/2010 podal v
poradí druhú obžalobu na žalobkyňu pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.
1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr. zák. pre skutok, ktorého sa mala

dopustiť voči svojej dcére Kristíne a Okresný súd Martin po vykonanom dokazovaní rozsudkom sp. zn.
3T/63/2013 zo dňa 22. 07. 2014 uznal žalobkyňu za vinnú z trestného činu, z ktorého bola obžalovaná a
uložil jej trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pričom výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú
dobu 2 rokov a súčasne žalobkyni uložil probačný dohľad nad správaním žalobkyne ako obžalovanej
v skúšobnej dobe. Ako súčasť probačného dohľadu uložil žalobkyni obmedzenie spočívajúce v zákaze

požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, a uložil ochranné protialkoholické liečenie
ambulantnou formou.

17. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a do trestného spisu pripojila znalecký posudok
vo veci posúdenia duševného stavu osobnosti H. Š., teda svojej dcéry, ktorý vypracoval MUDr. Stanislav

Kollár a Mgr. Emília Kollárová na objednávku žalobkyne v procesnej pozícii obžalovanej. Zo záverov
tohto posudku vyplynulo, že znalci aktuálne nezistili žiadnu duševnú poruchu a trvalé následky na
duševnom zdraví u H. Š., ktoré by bolo popísané v rozsudku zo dňa 22. 07. 2014.18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na základe odvolania podaného žalobkyňou rozsudkom sp. zn.
2To/99/2014 zo dňa 26. 11. 2014 zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/63/2013
zo dňa 22. 07. 2014 a na základe ust. § 322 ods. 3 Tr. por. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. žalobkyňu

oslobodil spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr. zák., ktorého
sa mala dopustiť vo vzťahu k poškodenej dcére H., pretože skutok nie je trestným činom. Z odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Žiline vyplynulo, že skutok uvedený v obžalobe prokurátora sa síce stal,
ale konanie obžalovanej popísané v obžalobe nebolo takej intenzity, aby boli naplnené všetky znaky

skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle vyššie uvedených
ustanovení Trestného zákona. Trestné konanie voči žalobkyni tak bolo právoplatne skončené až 26.
11. 2014.

19. Nároky žalobkyne súd posudzoval podľa príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

20. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

21. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo

poverený príslušník Policajného zboru a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

23. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2013, vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (zák. č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

24. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

25. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

26. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

27. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

28. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a ztitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

29. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

30. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

31. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

32. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

33. Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody pred príslušným orgánom.

34. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení súd usmernil žalobkyňu pri úprave žaloby,
že príslušným orgánom v zmysel § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z. z. je Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, vzhľadom na skutočnosť, že v prípade žalobkyne neboli splnené podmienky,

ktoré predpokladá ust. § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona. V prípade žalobkyne prokurátor jednak
zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia žalobkyni a
jednak prokurátor opakovane vo veci podal obžalobu príslušnému Okresnému súdu Martin. Až v konaní
pred súdom, na základe vyššie uvádzaného rozsudku krajského súdu, bolo trestné stíhanie žalobkyne
zvrátené a skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Boli to však orgány prokuratúry, ktoré vykonávali dozor

nad prípravným konaním.

35. Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť v zmysle § 6
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, prípadne o postúpení veci do

priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným, pretože právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia (o zastavení trestného stíhania, prípadne o
postúpení veci inému orgánu) sa trestné konanie končí, čiže zanikajú účinky vznesenia obvinenia a
zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným Zastavenie trestného
stíhania, pretože výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin prípadne, súčasne

znamená, že podozrenie zo splácania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o vznesení obvinenia (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS/25/2011
zo dňa 24. 03. 2011).

36. Ak zastavenie trestného stíhania alebo postúpenie veci do priestupkového konania má rovnaké

účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, o to viac má takéto účinky oslobodzujúci rozsudok
súdu ako rozhodnutie orgánu jedine povolaného na rozhodovanie o vine a treste. Oslobodzujúci
rozsudok súdu znamená, že trestné stíhanie proti obvinenému nikdy nemalo byť začaté, pretože občan
čin nespáchal. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,ktoré bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, treba hľadať v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štátu, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo

zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadať, že štát nemá slobodnú vôľu ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane sa súd stotožňuje s
tvrdením žalovanej strany, že je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa
ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv občana. V takejto situácii nie je rozhodné

ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v
trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená.

37. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo ukončené
oslobodzujúcim rozsudkom sa tak podľa presvedčenia súdu má posudzovať ako nárok na náhradu

škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo zrušené.

38. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobkyne, že vynaložením nákladov - trov obhajoby v trestnom konaní,
ktoré pre žalobkyňu skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, žalobkyni vznikla vecná škoda, avšak podľa
presvedčenia súdu nie v takom rozsahu, v akom žalobkyňa požadovala.

39. Žalobkyňa do spisu pripojila (č. l. 99 - 103 spisu) vyúčtovanie trov obhajoby ako prílohu k faktúre
č. 2015/001. Štúdiom spisového materiálu, totiž spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/63/2013, súd
dospel k presvedčeniu, že boli vykonané všetky úkony v zodpovedajúcom časovom období tak, ako
ich vyúčtovala obhajkyňa žalobkyne v predmetnom vyúčtovaní, dokonca na rozdiel od žalovanej strany,

ktorá svoju výhradu vyjadrila v podaní z 28. 10. 2016 súd za uskutočnený považoval aj úkon obhajoby,
a to písomné podanie z 21. 06. 2011, ku ktorému žalujúca strana pripojila fotokópiu. Išlo o vyjadrenie k
sťažnosti Okresnej prokuratúry Martin z 21. 06. 2011 (kópia na č. l. 108 spisu). Toto písomné podanie
obhajkyne žalobkyne nie je síce žurnalizované v spise Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/63/2013,
avšak je zrejmé, že k vyjadreniu bola žalujúca strana vyzvaná, resp. obhajkyňa žalobkyne vyzvaná,

nakoľko sa v predmetnom spise nachádza výzva súdu, aby sa obhajca žalobkyne k sťažnosti vyjadril.
Žalobkyňa do spisu pripojila aj podací lístok svedčiaci o tom, že toto písomné podanie bolo podané na
pošte v Žiline na prepravu dňa 21. 06. 2011 a teda písomné podanie bolo teda obhajkyňou žalobkyne
urobené. Skutočnosť, že nie je pripojené v trestnom spise, môže vyplývať z toho, že sa toto podanie
administratívnym nedopatrením mohlo priamo stratiť na Okresnom súde Martin alebo omylom nepripojiť

do trestného spisu. Mohlo byť však spôsobené, podľa presvedčenia súdu, aj menej pravdepodobnou
príčinou a totiž, že pošta toto podanie na súd nedoručila, súd však tento úkon obhajoby uznal. Inak úkony
obhajoby ani ich časové rozpätie neboli medzi stranami sporné, sporné bolo hodnotenie výšky odmeny
a režijného paušálu za jednotlivé úkony obhajoby. Právna zástupkyňa žalobkyne, však na poslednom
meritórnom pojednávaní vo veci samej, uznala správnosť výpočtu odmeny žalovanou stranou a uznala

argumentáciu žalovanej strany k výške trov obhajoby tak, ako to vyplynulo z písomného podania
žalovanej strany zo dňa 28. 10. 2016. Pre strany sa takto výpočet trov obhajoby s prihliadnutím na
námietky žalovanej strany stal nesporný mimo úkonu z 21. 06. 2011, ktorý bol na základe dôkazov
predložený žalujúcou stranou, nesporný pre súd a súd pri kontrole trov obhajoby sa stotožnil s výpočtom
tak, ako vyplýva zo stanoviska žalovanej strany. Preto aj keď z vyúčtovania obhajkyne žalobkyne vyplýva

celková výška trov obhajoby v sume 4 606,23 €, ktorú žalobkyňa titulom trov obhajoby zaplatila svojej
obhajkyni dňa 15. 01. 2015, o čom svedčí príjmový pokladničný doklad vystavený na sumu 4 606,23 €,
je súd tohto názoru s prihliadnutím na argumentáciu žalovanej strany, s ktorou sa súd stotožnil pokiaľ ide
o výšku odmeny za niektoré úkony obhajoby a počet tzv. režijného paušálu za tieto úkony, že správna
výška trov obhajoby zodpovedá sume 4 301,54 €.

40. Súd považoval za dôvodné a preukázané všetky úkony obhajoby a pracovné cesty zo sídla advokáta
do sídla orgánu činného v trestnom konaní tak, ako vyplynuli z vyúčtovania, za preukázaný považoval aj
úkonzodňa21.06.2011stým,žepokiaľideovýškuodmenyarežijnéhopaušáluzaúkony,ktorébolipre
žalovanú stranu sporné sa stotožnil s argumentáciou strany žalovanej, ku ktorej sa nakoniec priklonila

aj strana žalujúca. Trovy obhajoby boli tvorené odmenou obhajkyne za úkony obhajoby a cestovnými
náhradami obhajkyne za cesty vykonané zo sídla advokátky do sídla orgánu činného v trestnom konaní
podľa vykonávaného úkonu a späť, ako aj náhradou za stratu času. V tomto smere vykonanie týchto
pracovných ciest a výška vyúčtovania pre strany nebola sporná, rovnako nebola sporná ani pre súd.Trovy obhajoby boli takto stanovené v súlade s ust. Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom ku dňu vykonávania toho, ktorého úkonu.

41. K tejto sume súd žalobkyni priznal aj nárok na úroky z omeškania v súlade s ust. § 16 ods. 4 zák. č.
514/2003 Z. z. v spojení s ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. a ust. § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

42. Z korešpondencie medzi orgánmi verejnej moci, ktorú žalobkyňa pripojila do súdneho spisu je potom

zrejmé, že žalobkyňa žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. zo dňa 02. 09. 2015 doručila najskôr dňa 07. 09. 2015 Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, toto ju následne postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá obdržala žiadosť
žalobkyne dňa 11. 09. 2015. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky postúpila žiadosť žalobkyne
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ju obdržalo dňa 21. 09. 2015 a následne listom
zo dňa 06. 10. 2015 ju vrátilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky listom zo dňa 09. 10. 2015, ktorý bol doručený právnej zástupkyni žalobkyne dňa
14. 10. 2015 oznámila žalobkyni, že jej žiadosť neprerokuje, pričom dôvodila tou skutočnosťou, že nie
je tým orgánom, ktorého konaním bola žalobkyni spôsobená škoda. Vec tým považuje za skončenú
a pokiaľ sa s názorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky žalobkyňa nestotožňuje, môže sa
obrátiť na súd.

43. S prihliadnutím na ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona takto Generálna prokuratúra Slovenskej
republikyoznámilaprávnejzástupkynižalobkynedňa14.10.2015,žežiadosťžalobkyneneprerokuje,čo
de facto znamenalo, že nárok žalobkyne neuspokojí. Preto najskôr týmto dňom mohla plynúť žalovanej
Slovenskej republike, prostredníctvom ktorej konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky lehota

omeškania uvádzaná v ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona. Preto súd priznal žalobkyni nárok na úroky
z omeškania až od 14. 10. 2015.

44. Žalobkyňa podľa presvedčenia súdu uplatňovala sadzbu úrokov z omeškania v správnej výške,
nakoľko záväzkovo-právny vzťah, z ktorého žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na náhradu škody, bol

založený vydaním nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa v roku 2010, čiže žalobkyňa má nárok na
úroky z omeškania o 8 % bodov vyššie ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda k 14. 10. 2015.

45. Pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý nárok je upravený vo vyššie

citovanom ustanovení § 17 zák. č. 514/2003 Z. z., pri posudzovaní tohto nároku súd vychádzal z týchto
preukázaných skutočností:

46. Žalobkyňa žiadala odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 19 000 €, ako odškodnenie
nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená v dôsledku trestného stíhania v oblasti pracovného a

spoločenského života z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia. V priebehu konania
poukázala na skutočnosť, že trestné konanie voči nej bolo vedené cca 4 roky. V tomto smere súd
však poznamenáva, že ani výpoveďou žalobkyne, ani výpoveďou ňou navrhnutých svedkov, nebolo
preukázané, že by trestné stíhanie žalobkyne malo trvalo negatívny dopad na vzťahy v jej okolí.
Žalobkyňa v danom období v rokoch 2010 až 2012 (a táto skutočnosť rezonuje z trestného spisu), mala

vážne problémy s konzumáciou alkoholu a v osobnom živote, keď práve v dôsledku konzumu alkoholu
sa narušili jej vzťahy so staršou dcérou a s manželom, bola v tomto období v rozvodovom konaní a bývalí
manželia riešili aj úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva. Samotná
žalobkyňa ako vyplynulo z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sa dopúšťala skutkov, ktoré
boli uvedené v skutkovej vete trestného rozsudku, avšak tieto skutky nevyhodnotil krajský súd ako

tak intenzívne, aby naplnili skutkovú podstatu trestného činu, z ktorého bola žalobkyňa obžalovaná,
resp. aby dosiahli stupeň spoločenskej nebezpečnosti a to nebezpečnosť trestného činu, ktorú Trestný
zákon v danej skutkovej podstate predpokladá. Skutočnosť, že žalobkyňa sa v tomto období cítila
neistá a vyhýbala sa spoločenským akciám, nie je možné dávať len do súvislosti s prebiehajúcim
trestným konaním, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v danom období rokov 2010 až 2013

prechádzala zložitým životným obdobím, keď sa jej prakticky rozpadla rodina. Svedkovia nepotvrdili, že
by zaznamenávali nejaké vážne ohlasy na prebiehajúce trestné konanie u žalobkyne v jej zamestnaní,
samotní svedkovia nepoznali žiadne detaily a to napriek tomu, že žalobkyňa ich označila ako blízkych
priateľov (táto skutočnosť sa minimálne nepotvrdila výsluchom svedka K.. J.E.). Naviac z trestného spisunebolo zistené, že by ako svedkovia boli vypočúvaní blízky spolupracovníci žalobkyne, teda že by mimo
klebiet, z ktorých sa možno pracovné okolie žalobkyne dozvedelo o trestnom stíhaní žalobkyne, ktorých
ale výraznejšia intenzita sa dokazovaním nepotvrdila, boli kolegovia žalobkyne priamo konfrontovaní

orgánmi činnými v trestnom konaní.

47. Súd však dáva žalobkyni za pravdu, že prebiehajúce trestné konanie a najmä opakované výsluchy jej
najbližších príbuzných - rodičov, bývalého manžela a staršej dcéry H., ktorá bola v konaní poškodenou,
zvyšovalo napätie v rodine, v istom období trestného konania zhoršilo vzťahy žalobkyne s dcérou (v

záveretrestnéhokonaniazoznaleckéhoposudkuvyplynulo,ževzťahymedzimatkouadcérousúdobré)
a, že žalobkyňa do istej miery bola pod existenčným tlakom z obáv o svoj profesionálny život pre prípad,
že by došlo k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku. Teda súd je toho presvedčenia, že prebiehajúce
trestné konanie, vyšetrovacie úkony s tým spojené, sa podieľali na istých duševných útrapách, ktoré
žalobkyňa v období rokov 2010 až 2014 prežívala, na ktorých sa ale súčasne podpisovali jej problémy
s alkoholom (dá sa povedať dobre zvládnuté - proti alkoholickou liečbou) a problémy v osobnom a

rodinnom živote. Žalobkyňa však nepreukázala ujmu v jej spoločenskom a pracovnom živote a vznik
trvalej ujmy spočívajúcej v naštrbení vzťahov s najbližším rodinným okolím žalobkyne, predovšetkým s
jej staršou dcérou v dôsledku trestného stíhania.

48. Za takýchto okolností sa preto odškodnenie, ktoré žalobkyňa požadovala titulom náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, javilo súdu ako absolútne neprimerané. Pri stanovení
rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo skutočností, že žalobkyňa po dobu celého
trestného stíhania, ktoré začalo v septembri 2010 a skončilo v novembri 2014 právoplatnosťou
oslobodzujúceho rozsudku (trvalo približne 4 roky a 2 mesiace -takmer 50 mesiacov) bola vo vnútornej
neistote jednak z obáv o svoju ďalšiu profesionálnu existenciu ale jednak z vývoja vzťahov v rodine, z

vývoja jej vzťahu so staršou dcérou.

49. Súd s prihliadnutím na počet mesiacov, po ktoré táto neistota žalobkyne trvala, určil výšku
odškodnenia na sumu 55 € za mesiac, čo spolu za 50 mesiacov predstavuje sumu 2 750 €.

50. Pri úvahách o rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy súd vychádzal z Nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/06, III. ÚS 235/04, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06, III. ÚS 118/06,
ktoré sa zaoberali výškou finančného zadosťučinenia v prípade zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
Priemerné finančné zadosťučinenie poskytované sťažovateľom bolo približne v rozsahu 55 € za mesiac
trvania zbytočných prieťahov.

51. Je samozrejmé, že odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobkyne, ktoré bolo spôsobené vydaním
nezákonného rozhodnutia a následných trestným konaním vedeným voči nej, nachádza právnu oporu
v iných právnych predpisoch a nejedná sa o ujmu, ktorá vznikla zbytočnými prieťahmi v inom tipe
súdneho konania. Avšak aj v tomto prípade, vzhľadom na možné fatálne následky trestného konania,

existovala po dobu trestného stíhania žalobkyne počas približne 50-tich mesiacov u žalobkyne neistota,
ktorá nebola bežnou neistotou účastníka iného typu súdneho konania. V trestnom konaní, kde hrozí
strata slobody, v prípade podmienečného odsúdenia možná strata zamestnania, prípadná spoločenská
izolácia a pod., je samozrejme táto neistota závažnejšia a aj keď žalobkyňa v časoch prebiehajúceho
trestného stíhania prežívala peripetie spôsobené osobnými a aj zdravotnými problémami vyvolanými

nadmerným konzumom alkoholu, je nepochybné, že samotný charakter trestného stíhania a úkony v
rámci neho vykonávané v nej vyvolávali duševné útrapy, ktoré podľa presvedčenia súdu si zasluhujú
odškodnenie v rozsahu, aký súd určil.

52. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu vecnej škody, úrokov z omeškania z tejto náhrady a

ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd z vyššie uvádzaných dôvodov žalobu nepovažoval
za dôvodnú a preto ju zamietol.

53. Pokiaľ ide o ďalšiu sumu, ktorú žalobkyňa uplatňovala a to bolo príslušenstvo vo výške 823,40 €,
žalobkyňa do spisu pripojila prílohu k faktúre č. 2015/009 (č. l. 103 a 55 spisu). Šlo o trovy právnej

pomoci, ktorá bola žalobkyni poskytnutá v súvislosti s predbežným prerokovaním jej nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy u príslušných orgánov verejnej moci. Šlo o odmenu jej právnej zástupkyne
podľa prílohy k faktúre č. 2015/009 vo výške 403,31 € a režijný paušál vo výške 8,39 € za 2 úkony
právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie - spísanie žiadosti o predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa02.09.2015.Ozastupovanížalobkynepritýchtoúkonoch
svedčízmluvaoposkytovaníprávnejpomoci,ktorábolapripojenádosúdnehospisuzodňa02.09.2015.
Žalobkyňa uviedla, že ide o príslušenstvo jej nároku na náhradu škody a odškodnenia nemajetkovej

ujmy.

54. Podľa § 121 ods. 3 Obč. zák., príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

55. Príslušenstvom nároku na náhradu škody sú nepochybne i náklady mimosúdneho uplatnenia nároku
u škodcu alebo u príslušného orgánu, ak zákon poškodenému ukladá tento nárok najprv uplatniť takýmto
spôsobom. V tomto prípade povinnosť žalobkyni predbežne prerokovať nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy ukladalo ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Súd je toho názoru, že žalobkyni
možno priznať takéto príslušenstvo, ktoré tvorí náklady spojené s uplatnením jej nárokov u príslušného
orgánu, avšak musí ísť o účelne vynaložené náklady. Žalobkyňa pri požadovaní odmeny za 1 úkon

právnejslužby,ktorájejbolaposkytnutápripodanížiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody u orgánu verejnej moci, vychádzala z ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Vychádzala z tarifnej hodnoty veci vo výške
23 606,23 €, čo predstavuje súčet nároku na náhradu vecnej škody vo výške 4 606,23 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 19 000 €. V tejto súvislosti však súd poznamenáva, že pokiaľ ide o výšku

vecnej škody, žalobkyňa nesprávne uplatnila nárok na náhradu trov obhajoby v nesprávnej výške, čo súd
zdôvodnil vyššie a pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy, vzhľadom na vykonané dokazovanie,
túto ujmu, resp. náhradu uplatnila vo výške, ktorá bola zjavne neprimeraná preukázanému skutkovému
stavu.

56. Súd je preto toho názoru, že žalobkyňa môže uplatniť nárok na príslušenstva jej nároku, resp.
pohľadávky vzniknutej jej titulom náhrady vecnej škody a nemajetkovej ujmy avšak len v rozsahu, ktorý
zodpovedá výške pohľadávky žalobkyne, ktorú po vykonanom dokazovaní ustálil súd.

57. Súd celkovo žalobkyni priznal sumu 7 051,54 € titulom pohľadávky voči štátu, ktorá žalobkyni vznikla

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a preto účelne vynaloženými nákladmi na uplatnenie tohto nároku u
orgánu verejnej moci môžu byť trovy právnej služby poskytnuté v súvislosti s uplatnením nároku v tejto
výške. V takom prípade by právna zástupkyňa žalobkyne mala v súlade s ustanoveniami vyhlášky č.
655/2004 Z. z. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. b/ nárok na odmenu za 1 úkon právnej služby vo
výške 237,34 € a nárok na režijný paušál v sume 8,39 €, čo za 2 úkony právnej služby spolu tvorí sumu

491,46 €. Preto aj pri uplatňovaní tohto nároku súd žalobkyni priznal ako príslušenstvo jej pohľadávky
z titulu nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej nezákonným trestným stíhaním
žalobkyne podľa ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. sumu 491,46 € ako účelne vynaložené náklady spojené s
uplatnením pohľadávky na príslušnom orgáne a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol.

58. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. Pri uplatnení nároku na náhradu vecnej škody, ktorý žalobkyni
vznikol nezákonným trestným stíhaním a pri uplatnení nároku na príslušenstvo, pohľadávky na celkové
odškodnenie žalobkyne, bola žalobkyňa proti žalovanej úspešnejšia, na druhej strane bola pri uplatnení

nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyni vznikla, nepomerne úspešnejšia strana
žalovaná,ktoránadruhejstranezasvkonanívzniktrovnepreukázala.Súdpretovzáujmespravodlivého
usporiadaniapomerovmedzistranamirozhodol,žežiadnazostránnemáprávonanáhradutrovkonania.

59. Podľa § 232 ods. 3 C. s. p. súd určil žalovanej dlhšiu lehotu na plnenie, ktorá má slúžiť na

administratívne zabezpečenie potrebných finančných prostriedkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.