Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 8, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/120/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616210562
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7616210562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka, v spore žalobkyne U. T., W.. XX.XX.XXXX, F. U. L. W. U.,
R..O. Č.. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Jánom Burócim, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Za
Šestnástkou 17, proti žalovanému PROFI CREDIT, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX
XXX XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Kubányho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 6.12.2016 č.k. 9C 243/2016 - 54 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyni priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do troch
dní od právoplatnosti rozsudku sumu 1.055,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
30.7.2016 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa má nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči
žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.055,37 eur s úrokom z omeškania vo výške
5,5 % ročne od 12.7.2013 do zaplatenia tvrdiac, že uzavrela so žalovaným dňa 25.6.2007 zmluvu o
revolvingovomúvereč.XXXXXXXXXX,nazákladektorejžalovanýjejposkytolúvervovýške199,16eur,
ten bol dňa 22.12.2008 navýšený o poskytnutých 164,31 eur, spolu jej tak žalovaný poskytol finančné
prostriedky v sume 364,47 eur z ktorých žalobkyňa žalovanému vrátila 876,48 eur a následne dňa

15.3.2010 uzatvorila so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný jej poskytol úver vo výške 471,61 eur z ktorého uhradila žalovanému sumu 986,72 eur, a to
s tým, že obe zmluvy boli formulárovými zmluvami, ktoré uzatvorila so žalovaným bez toho, aby s ňou
boli individuálne dojednané, pričom odmena za poskytnutie prvého úveru určená žalovaným činila sumu
10.500,-Sk, za poskytnutie každého revolvingu 4.950,-Sk, poplatok za uzavretie zmluvy predstavoval
sumu 1.500,-Sk, spolu odmeny a poplatky činili 16.950,-Sk, teda 562,64 eur, ročná percentuálna miera
nákladov úveru bola 147,68 % a po vykonaní revolvingu 128,46 %, odmena za poskytnutie druhého

úveru bola žalovaným určená na sumu 536,64 eur, t.j. za poskytnutie každého revolvingu 379,32 eur,
čo zjavne odporuje dobrým mravom, a preto rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a
sumou, ktorú žalobkyňa uhradila žalovanému v prípade prvej zmluvy 513,01 eur a v prípade druhej
zmluvy 542,36 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré žiada od žalovaného vydať.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal i na obranu žalovaného, ktorý žiadal zamietnuť
žalobu žalobkyne s tvrdením, že zmluvy o revolvingovom úvere sa riadili ustanoveniami Obchodného

zákonníka, lebo prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo zavedené
až zákonom účinným od 1.4.2015, žalobkyňa akceptovala žiadosť o uzavretie úverovej zmluvy za
podmienok, ktoré sama podpísala a ročná percentuálna miera nákladov sa určuje v deň uzavretia
zmluvy, nie v čase podania návrhu na jej uzavretie a tento údaj nemôže byť výsledkom prejavu zmluvnej
slobody strán spočívajúcej v ich vzájomnej dohode na jeho hodnote.

4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že sporové strany uzatvorili dňa 25.6.2007
zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo
výške 547,70 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach splatných
po 18,26 eur vždy do 12. dňa v mesiaci po dobu 30 mesiacov, pri ročnej priemernej miere nákladov
na úrovni 147,68 %, ako i že dňa 15.3.2010 sporové strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č.

XXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 480 eur, ktorý sa žalovaná
zaviazala splácať v mesačných splátkach splatných po 27,25 eur vždy do 10. dňa v mesiaci po dobu 36
mesiacov,priročnejpriemernejmierenákladov70,01%,priemernejročnejpercentuálnejmierenákladov
ku dňu podpisu zmluvy 48,66 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru uvedenej v zmluve 70,01 % s tým, že
celkové náklady, ktoré žalobkyňa ako dlžníčka musela zaplatiť, činili sumu 501 eur, pričom podľa článku

8, bod 8.1 bol predmetom dohody o poskytnutí služby záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho
žiadosť a po splnení podmienok službu, spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu aj za poskytnutie služby
spočívajúcejvmožnostiodkladusplatnostisplátokúveruvovýške71,28eur.Súdprvejinštanciezvýpisu
z účtu zistil, že žalovaným bola žalobkyni dňa 25.6.2007 poukázaná suma 199,16 eur, následne dňa

22.12.2008 suma 164,31 eur, spolu 361,47 eur, z ktorej žalobkyňa uhradila žalovanému spolu sumu
602,58 eur, z druhej úverovej zmluvy žalobkyňa žalovanému uhradila 273,90 eur, celkovo tak žalobkyňa
uhradila žalovanému na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX sumu 876,48 eur. Zistil tiež, že žalovaný
poukázal žalobkyni dňa 15.3.2010 sumu 170,46 eur, sumu 273,90 eur žalovaný poskytol žalobkyni na
zaplatenie úveru z druhej úverovej zmluvy, spolu teda žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 444,36

eur, z ktorého žalobkyňa vrátila žalovanému sumu 986,97 eur. Ďalej súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že podľa priemerných úrokových mier z úverov poskytovaných v
roku 2007 priemerná úroková miera v mesiaci jún 2007 pre spotrebiteľské úvery so splatnosťou od 1
do 5 rokov predstavovala 13,30 % a podľa priemerných úrokových mier z úverov poskytovaných v roku
2010, priemerná úroková miera v mesiaci marec 2010 pre spotrebiteľské úvery so splatnosťou od 1 do

5 rokov predstavovala 12,66 %.

5. Po právnom posúdení sporu podľa § 19 písm. d), § 41, § 42 a § 290 Civilného sporového poriadku,
podľa § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 4 ods. 2 písm.
g), § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu 15.3.2010

a v znení platnom ku dňu 25.6.2010, podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom ku dňu 15.3.2010 a v znení platnom ku dňu 25.6.2007, konštatoval, že zmluvy
o revolvingovom úvere uzavreté medzi sporovými stranami sú spotrebiteľské zmluvy, ktoré sa okrem
všeobecných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, spravujú osobitnými ustanoveniami
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia zmlúv, pričom ide

o formulárové zmluvy vopred pripravené žalovaným, ktorý pri uzavretí zmlúv konal v rámci predmetu
svojich činností a žalobkyňa zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba bez toho, aby mala možnosť zmluvné
podmienky reálne ovplyvniť. Uviedol, že ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení
účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa nepoužije Obchodný
zákonníka v prípade, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti

občianskoprávnej úprave zhoršilo, poukázal na novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č.
102/2014 Z.z. i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 26/2011 a sp.zn. 3MCdo
14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou, dospel súd prvej inštancie k záveru, že dohoda o odplate
zaposkytnutýúvernazákladezmluvyč.XXXXXXXXXX(spoluvovýške363,47eur)anazákladezmluvy

č. XXXXXXXXXX (vo výške 471,61 eur) je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je absolútne neplatnou
podľa § 39 Občianskeho zákonníka a nemožno ju modifikovať. Poukazom na výšku ročnej percentuálnej
miery nákladov pri prvej zmluve a výšku úroku z úveru v druhej zmluve, keď úrok podľa zmluvy činil 70,01
% ročne, a teda v porovnaní s úrokmi s poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvypodľa zistenia z internetovej stránky Národnej banky Slovenska niekoľkonásobne vyšší úrok, za ktorý
za obdobných podmienok banky úver poskytovali, prvoinštančný súd dodal, že je v rozpore s dobrými
mravmi, ak sa spotrebiteľovi poskytne úver za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu priemernú cenu

porovnateľných úverov poskytovaných bankami tak, ako tomu bolo v posudzovanej veci. Z uvedeného
súd prvej inštancie vyvodil, že úver je bezúročný. Doplnil, že úver, ktorý bol poskytnutý žalobkyni na
základe zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX považuje za bezúročný a bez poplatkov z
dôvodu, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle v čase uzavretia posudzovanej zmluvy platnom ustanovení §

4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z., pretože v tejto zmluve nebola uvedená úroková sadzba a ani výška
poplatkov. Ďalej dodal, že v zmluve č. XXXXXXXXXX absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru
podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a tento
termín nie je možné zo zmluvy určiť, keďže je v nej uvedený len počet splátok a ich splatnosť a ak
uvedené údaje boli uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníka, súd prvej inštancie dôvodil,
že toto oznámenie žalobkyňou podpísané nie je a v zmysle platných právnych predpisov obligatórne

údaje musia byť uvedené už v spotrebiteľskej zmluve. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobe
vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 1.055,37 eur ako sumy pozostávajúcej z rozdielu
medzi sumou, ktorá bola žalobkyni poskytnutá na základe oboch úverových zmlúv, t.j. sumou 807,83
eur a sumou, ktorú žalobkyňa na základe zmlúv žalovanému uhradila, t.j. sumou 1.863,20 eur.

6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Zb. dôvodiac, že úrok z
omeškania žalobkyni priznal odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému a v prevyšujúcej
časti požadovaných úrokov z omeškania žalobu zamietol z dôvodu, že v spore nebolo preukázané, aby
žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny pred začatím konania, teda nepreukázala,

aby sa žalovaný dostal do omeškania skôr.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že procesne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že
o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. b), písm. d) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a žalobu zamietnuť alebo vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný namietol
správnosť záveru súdu prvej inštancie, že dohodnutá výška odplaty v zmluve o revolvingovom úvere

č. XXXXXXXXXX E. Č.. XXXXXXXXXX je absolútne neplatnou pre rozpor s dobrými mravmi. Tvrdil, že
takýto záver súdu prvej inštancie je v rozpore s úpravou platnou v čase uzavretia jednotlivých zmlúv
o revolvingovom úvere, pretože zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bola uzavretá dňa
25.6.2007 a prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo do Občianskeho
zákonníka zavedené až zákonom č. 102/2014 Z.z., účinným od 1.4.2015. Z týchto dôvodov mal žalovaný

za to, že na uzavretú zmluvu sa môžu použiť len tie predpisy Občianskeho zákonníka, ktoré v roku
2007 osobitne upravili otázky neregulované Obchodným zákonníkom, ktorý výšku úrokov pre túto
úverovú zmluvu upravoval v ustanovení § 502 Obchodného zákonníka, a preto záver súdu zneplatňujúci
dojednanie o úrokovej sadzbe ako o celku je podľa žalovaného nedôvodný a v rozpore s ustanoveniami
zákona. V súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX žalovaný tvrdil, že súd prvej

inštancie postupoval v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 10 a 11 zákona č.
258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu jej uzavretia, lebo výška odplaty nemôže byť neplatná ako celok.
Žalovaný napadol ako nesprávny záver súdu prvej inštancie, že ako veriteľ nemohol zmysle zákona
č. 258/2001 Z.z. požadovať úrok v prípade zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, lebo v
zmluve nie je uvedený údaj o úroku, a to tvrdiac, že v zmluve je úrok uvedený celou sumou ako konečné

číslo za celú dobu trvania zmluvy a je označený ako zmluvná odmena a dodal, že zákonná úprava v
čase uzavretia zmluvy neurčila, ako sa má vyjadrenie úroku uvádzať, t.j. či sadzbou alebo číselným
vyjadrením. Namietol takisto správnosť záveru súdu prvej inštancie, že úver zo zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročným a bez poplatkov preto, lebo zmluva neobsahuje údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona

č. 258/2001 Z.z. a podčiarkol, že súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere sú aj prílohy, ktoré sú v
zmysle článku 7 ods. 7.1 zmluvných dojednaní neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a z článku 4 ods.
4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového
kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený v deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingupodľa posledného splátkového kalendára, čo je dňom konečnej splatnosti úveru. Z uvedeného žalovaný
mal za to, že údaj o dni splatnosti poslednej splátky je zrejmý a vyplýva aj z oznámenia veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi, ktoré tvorí jej neoddeliteľnú súčasť v článku 7 ods. 7.1 písm. g) zmluvných

dojednaní. Z uvedeného mal žalovaný za to, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
obsahuje všetky zákonné náležitosti, a ani v súvislosti s ňou nedošlo k jeho bezdôvodnému obohateniu
na úkor žalobkyne.

9. Žalobkyňa v replike na odvolanie žalovaného označila napadnutý rozsudok za správny a navrhla ho

potvrdiť, pretože žalovaný ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne okolností, ktoré by spochybnili jeho
správnosť a zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Podčiarkla pritom, že nesúhlasí s
tvrdením žalovaného, aby sa na zmluvný vzťah vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže
na aplikáciu § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka je v zmysle názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, vysloveného v rozhodnutí zo dňa 21.4.2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014, nutné pristúpiť
i pred jeho účinnosťou. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že zotrváva na svojom tvrdení, že výška RPMN

poskytnutého revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX vo výške 147,68 % a výška úrokovej sadzby v
revolvingovomúvereč.XXXXXXXXXXvovýške70,01%jednoznačnehruboprekračujepriemersadzieb
rozhodného obdobia a odporuje dobrým mravom.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako

podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné odmietnuť a odvolanie proti
výrokuvčasti,ktorejsúdprvejinštanciežalobevyhovelavovýrokuotrováchkonaniajeneopodstatnené.

11. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že žalovaný podal odvolanie proti všetkým úrokom napadnutého
rozsudku. Žalovaný teda podal odvolanie aj proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti tomuto
výroku, keďže žalovaný ním nebol dotknutý na svojich právach a preto v zmysle § 386 písm. b) CSP

odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti odmietol.

12. Vo zvyšnej časti odvolací súd následne preskúmaval napadnutý rozsudok v jeho ďalších výrokoch
a to vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 1.055,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

od 30.7.2016 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, pričom súd bol viazaný žalovaným
uplatnenými odvolacími dôvodmi.

13. V posudzovanom prípade žalovaný odôvodnil odvolanie odvolacím dôvodom podľa § 365 ods.
1 písm. b), d) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne
s judikatúrou Europského súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade musí
ísť o porušenie procesných práv, zabezpečujúcich spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených alebo
porušenýchprávaprávomchránenýchzáujmovatotak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty,vktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú

subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie súdu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdenímje omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú v
posudzovanom spore naplnené.

16. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu potom vyvodil aj
správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Správne pritom vzťah medzi sporovými
stranami posúdil ako vzťah spotrebiteľský a posudzované zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa
25.6.2007 a zo dňa 15.3.2010 posúdil v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii,

v znení účinnom ku dňu uzavretia jednotlivých úverových zmlúv a správne zameral dokazovanie na
zistenie, či posudzované zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú náležitosti predpísané zákonom č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi žalobkyňou
a žalovaným. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody tejto časti napadnutého
rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP)

a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva
následovné:

17. Z obsahu odôvodnenia preskúmavanej časti rozsudku vyplýva, že dohodu o odplatách za poskytnutý

úver na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX a na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX súd prvej inštancie
vyhodnotil ako dohodu rozpornú s dobrými mravmi, a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatnú
s tým, že v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.6.2007 poukázal v tejto súvislosti na výšku ročnej
percentuálnej miery nákladov a v prípade zmluvy zo dňa 15.3.2010 na výšku úroku z úveru, dôvodiac,
že úrok podľa ostatnej zmluvy činiaci 70,01 % ročne, v porovnaní s úrokmi poskytovanými peňažnými

ústavmi v čase uzavretia zmluvy je niekoľkonásobne vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok
banky úver poskytovali, správne vychádzajúc pritom zo zistenia, že podľa priemerných úrokových mier
pri úveroch poskytovaných v roku 2007, priemerná úroková miera v mesiaci jún 2007 pre spotrebiteľské
úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 13,30 % a podľa priemerných úrokových mier z
úverov poskytovaných v roku 2010, priemerná úroková miera v mesiaci marec 2010 pre spotrebiteľské

úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 12,66 %. Z uvedeného potom súd prvej
inštancie správne vyvodil, že úver poskytnutý za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu priemernú cenu
porovnateľných úverov poskytovaných bankami (v danom prípade úrok z úveru ročne vo výške 70,01
%) spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov úverovej zmluvy, čo odporuje
dobrým mravom. Správne túto dohodu o úvere vyhodnotil ako neplatnú podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, správne pritom vychádzajúc už z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, keď v súlade s právnym názorom vysloveným (o.i.) v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5Cdo 26/2011 a sp.zn. 3MCdo 14/2014, správne potom poskytnutý úver považoval z
uvedeného dôvodu za bezúročný a bez poplatkov. Správny je rovnako i záver súdu prvej inštancie,
pokiaľ uzavrel, že úver poskytnutý žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 25.6.2007

č. XXXXXXXXX považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia tejto
zmluvy za stavu, ak v zmluve nie je uvedená úroková sadzba, ani výška poplatkov, absentuje údaj o
termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), keďže je v nej uvedený len počet splátok
a ich splatnosť, v situácii, ak údaje sú síce uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníka, ale

oznámenie nie je podpísané žalobkyňou a vychádzajúc pritom správne z úsudku, že termín konečnej
splatnosti úveru nie je možné stotožňovať s uvedením údaju o dátume splatnosti poslednej splátky. Ak
by zákonodarca považoval za dostatočné takéto vymedzenie konečnej splatnosti úveru, nestanovil by
túto náležitosť ako osobitnú, ale postačujúce by bolo uvedenie ostatných náležitosti ako počet a termíny
splátok. Iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, preto podľa názoru

odvolacieho súdu neprichádza do úvahy. Vecne správny je aj záver súdu prvej inštancie o neplatnosti
zmluvy o úvere v časti dohody o úroku z úveru vo výške 70,01 % ročne, keďže takto dohodnutá
odplata je v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keďže podstatne prevyšuje najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Súdprvej inštancie postupoval správne, pokiaľ dohodnutý úrok z úveru v prejednávanom spore porovnával s
úrokovými sadzbami požadovanými v rozhodnom období bankami za poskytovanie obdobných úverov
a pokiaľ pri tomto porovnávaní z relevantných zdrojov z internetovej stránky Národnej banky Slovenska

zistil, že výška úrokovej sadzby určená pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti poskytovaných
na dobu 1 až 5 rokov v roku 2010 predstavovala 12,66 %, čo niekoľkonásobne prevyšuje priemernú
úrokovú sadzbu. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že takáto dohoda je v rozpore s dobrými
mravmi, a teda neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Už len táto samotná skutočnosť má za
následok neplatnosť zmluvy zo dňa 15.3.2010 v časti dojednaného úroku, a preto je žalobkyňa už bez

ohľadu na skutočnosť, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, aj vzhľadom na jej chýbajúce
náležitosti, povinná uhradiť žalovanému iba istinu, ktorá jej bola reálne zaplatená, tak ako to správne
uzavrel súd prvej inštancie.

18. Ak teda žalobkyňa plnila žalovanému 1.863,20 eur (876,48 eur a 986,72 eur), v nadväznosti na
posúdenie neplatnosti dohodnutých úrokov, ako aj v nadväznosti na posúdenie úveru ako úveru bez

úrokov a bez poplatkov vzhľadom na chýbajúce náležitosti zmluvy, mala plniť žalovanému iba sumu
807,83 eur (363,47 eur a 471,61 eur). V rozsahu nad túto sumu tak plnila žalovanému bez právneho
dôvodu a na jeho strane tak vznikol majetkový prospech vo výške 1.055,37 eur, ktorý žalovaný je povinný
vydať žalobkyni v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Ako neopodstatnenú odvolací súd hodnotí i námietku žalovaného ohľadom nemožnosti aplikácie §
52 ods. 2 poslednej vety Občianskeho zákonníka v posudzovanom spore, v zmysle ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, vzhľadom na skutočnosť, že
toto ustanovenie nebolo účinné v čase uzavretia zmluvy (dňa 25.6.2007 a dňa 15.3.2010), keďže

nadobudlo účinnosť až dňa 1.4.2015. V tomto smere odkazuje v plnom rozsahu na závery uvedené v
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014 a názor v
ňom vyslovený, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred jeho účinnosťou, na čo správne a v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou
súdov poukázal už súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku a od ktorej nie je dôvod

odkloniť sa ani v prejednávanom prípade.

20. Súd prvej inštancie správne preto vyvodil, že aj keď v posudzovanom spore vznikol zmluvný vzťah
pred nadobudnutím účinnosti citovaného zákonného ustanovenia, od jeho účinnosti, t.j. od 1.4.2015,
sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom a prednostné použitie

Občianskeho zákonníka bolo preto dôvodné aj v posudzovanom prípade.

21. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania z dôvodov, ako sú
tieto náležite uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje a s tými
sa stotožňuje.

22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobkyni v odvolacom konaní plne procesne
úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s
tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc § 251 CSP.

24.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2poslednej
vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej

mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v
sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej
mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§

422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).