Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/14/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200358
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015200358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu COMPRO
Trade, s.r.o., so sídlom Budovateľská 50, 080 01 Prešov, IČO: 36 503 312, zapísaného v Obchodnom
registri Okresného súdu Prešov, odd. Sro, vl. č. 15975/P, zastúpeného konateľom spoločnosti M.
Y., právne zastúpeného JUDr. Martinom Kirňákom, advokátom so sídlom vo Prešove, Advokátska
kancelária, Hlavná 29, 080 01 Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v
Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a
postupu žalovaného zo dňa 06. februára 2015 č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX na základe žaloby

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. februára 2015 č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX
podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške XXX,XX Eur, ktoré je povinný
žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Martina Kirňáka, advokáta v lehote 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včaspodanoužalobousažalobcadomáhalpreskúmaniarozhodnutia žalovanéhouvedenéhovúvodnej

časti rozsudku, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.
Ďalej v žalobe argumentoval tým, že vo veci rozhodol správny orgán už tretí krát, pričom zrušil
rozhodnutia správcu dane a vytkol mu nedostatky, pričom žalobca zdôraznil, že zásadnou vadou trpí
celé daňové konanie, a to z dôvodu neprimeranej dĺžky daňovej kontroly. Ďalšou vadou podľa neho je
spôsob vykonaného dokazovania správcom dane a vyhodnotenie dôkazov. V žalobe ďalej argumentoval
tým, že žalovaný v rozhodnutí zo dňa 09.06.2014 vyslovil právny názor, ktorým sa správca dane neriadil,
vyzval žalobcu dňa 01.08.2014, aby sa vyjadril, akú časť z celkového rozsahu poskytnutých reklamných

služieb uvedených vo faktúrach od dodávateľa W.. predstavovala suma za deklarované zabezpečenie
billboardovej kampane. Tento postup považuje žalobca za nezákonný, v snahe správcu dane preniesť
svoje povinnosti na neho ako daňový subjekt.
Podľa žalobcu úlohou správcu dane bolo vo vyrubovacom konaní nie získanie nových dôkazov, ale
správne vyhodnotenie a potvrdenie už získaných dôkazov a pritom brať v úvahu, že časť reklamnej
kampane bola uskutočnená.
Žalobca považuje postup správcu dane v rozpore s právnym názorom žalovaného a dôvodí v žalobe

ďalej tým, že jeho odberatelia potvrdili dodanie reklamných služieb (T. V. - T., Q. Q. - W., Q. V. - P.,
W. M. - M.), pričom žalovaný právne uzavrel, že medzi daňovým subjektom a spoločnosťami nemohlo
dôjsť k dodaniu reklamných služieb, pričom správca dane vychádzal z toho, že spoločnosť Z.P. spol.
s r.o. a T. Y., s.r.o. jednoznačne popreli poskytnutie reklamných služieb a nebral v úvahu, že všetkyostatné spoločnosti poskytnutie reklamných služieb potvrdili. Za základnú chybu v postupe správcu dane
žalobca považuje to, že tento nezisťoval u dožadovaných daňových subjektov, čo boli s poskytnutím
služieb spokojní.

K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 28.05.2015 vyjadril žalovaný, pričom v celom
rozsahu zotrval na dôvodoch a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným mal súd preukázané, že prvostupňový správny
orgán Daňový úrad W., rozhodnutím zo dňa 04.11.2014 pod č. XXXXXXX/X/XXXXXX/X/XXXX/Sed
podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov určil platiteľovi dane z
pridanej hodnoty spoločnosti E. C., s.r.o. so sídlom A. XX, XXX XX W., s príslušným IČO, DIČO, IČ pre
daň rozdiel v sume XX XXX,XX Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010.

Daňový úrad W. nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2010 v sume XX XXX,XX
Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX Eur. Správca
dane odôvodnil predmetné rozhodnutie poukazom na vykonanú daňovú kontrolu u platiteľa dane na daň
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010. O výsledku kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vyhotovil správca dane Protokol č. XXXX/XXX/XX-PD/XXXX/

Rusn zo dňa 04.01.2012. Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie október 2010 u daňového subjektu bola začatá 19.01.2011. Ako vyplýva z
predmetu podnikania daňový subjekt E. C. s.r.o. sa v kontrolovanom zdaňovacom období zaoberal
predovšetkým reklamnou činnosťou. Na účely vykonávania tejto činnosti daňový subjekt obstarával
reklamné služby od tuzemského dodávateľa W. B., s.r.o., ktoré následne dodával svojim tuzemským

dodávateľom. Zároveň poskytoval merchandising pre svojho tuzemského odberateľa a obdržal osobné
motorové vozidlo s oslobodením od dane. Okrem odpočítania dane v obstarávaní reklamných služieb
si platiteľ dane uplatňoval právo na odpočítanie z obstaraného osobného motorového vozidla a ďalších
tovarov a služieb súvisiacich s prevádzkou daňového subjektu.
Ďalej správca dane poukázal na celý postup, ktorý predchádzal samotnému vydaniu protokolu a dôvodil

poukazom na vykonané dôkazné postupy a dôkazy, ktoré v rámci výkonu daňovej kontroly boli správcom
dane u daňového subjektu vykonané.
Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia na základe výsledkov preverovaní správca dane preukázateľne
zistil dodanie reklamných služieb - poskytnutie reklamného priestoru W. B. s.r.o. od jednotlivých
subdodávateľov,ktorísúuvedenípodbodom1-14 vtabuľkovomprehľadenačl.62rozhodnutiasprávcu

dane.
Daňový subjekt E. C. s.r.o. na výzvu správcu dane nepredložil žiadne doklady preukazujúce akú časť z
celkovej fakturovanej reklamnej služby od W. B., s.r.o. predstavovalo vo finančnom vyjadrení poskytnutie
reklamného priestoru na billboardoch.
Ako vyplýva z konštatovaní správcu dane na základe výsledkov dokazovania vykonaného vo veci

vyrubenia rozdielu dane správca dane dospel k záveru, že zo strany daňového subjektu došlo k
porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, nakoľko si ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú
bol povinný platiť daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku zo služieb, ktoré mu neboli a ani
nemohli byť dodané v takom rozsahu, ako to vyplýva z faktúr od spoločnosti W. B., s.r.o.

Správca dane preto na základe vyššie uvedených dokladov získaných v predchádzajúcom konaní,
ako aj v konaní vo veci vyrubenia rozdielu dane za zdaňovacie obdobie október 2010 na základe
rozhodnutia FR SR č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 09.06.2014 v súlade s právnym
názorom odvolacieho orgánu uznal daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z preukázane
dodanej časti reklamnej služby vo výške XXX,XX Eur, t. j. znížil odpočítanie dane uplatnené daňovým

subjektom E. C. s.r.o. na základe faktúr od dodávateľa W. B., s.r.o. so sumy XX XXX,XX Eur na sumu
XXX,XX Eur .
Na základe uvedených skutočností správca dane v priebehu konania vo veci vyrubenia rozdielu za
zdaňovacie obdobie október 2010 dospel k záveru, že reklamné služby uvedené na faktúrach od
dodávateľskej spoločnosti W. B., s.r.o. neboli daňovému subjektu E. C. s.r.o. dodané v deklarovanom

rozsahu, nemohli byť predmetné reklamné služby v tomto rozsahu poskytnuté ani zo spoločnosti
E.Z. s.r.o. pre jeho odberateľov. Správca dane v tomto prípade ponecháva výšku odvedenej dane v
nezmenenej výške z dôvodu uplatnenia ustanovenia § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.
Správca dane rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.O odvolaní, ktoré obsahovalo identické skutočnosti, ako sú uvádzané v žalobe, rozhodol žalovaný
ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 06.02.2015 pod č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX tak, že

rozhodnutie správcu dane vydané 04.11.2014 pod príslušným číslom podľa § 74 ods. 4 zákona č.
563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (Daňového poriadku) potvrdil.
Žalovaný v rozhodnutí poukázal na dôvody uvádzané daňovým subjektom v celom rozsahu a preskúmal
napadnuté rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, pričom poukázal v
rozhodnutí na postup správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu predmetného rozhodnutia a citoval

príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, konkrétne § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51
ods. 1 písm. a), ako aj zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, konkrétne § 2 ods. 1, ods. 3, § 15 ods. 1,
ods. 17, § 29 ods. 2, ods. 4, ako aj príslušné ustanovenia Daňového poriadku zákona č. 563/2009 Z.z.
a to § 3 ods. 1, ods. 3, ods. 6, § 14 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, 4, § 165 ods. 4, ods. 5 a § 165b ods. 1.
Zároveň odvolací orgán sa vyjadril ku všetkým námietkam, ktoré boli uvedené daňovým subjektom v
odvolaní, pričom zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu E. C. s.r.o. daňovú kontrolu na

zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2010, pri
ktorej preveroval u daňového subjektu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a následne
vyrubovacie konanie, pri ktorých sa riadil právnym názorom odvolacieho orgánu vyslovený v rozhodnutí
FR SR č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX z 12.11.2012, ako aj rozhodnutia č. XXXXXXX/X/XXXXXX/
XXXX/XXXX zo dňa 09.06.2014, ktorými boli zrušené predchádzajúce dodatočné platobné výmery a to z

01.03.2010 a z 28.11.2013 a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane. Žalovaný
zároveň popísal postup pri zisťovaní skutkového stavu, z ktorého vyplynulo, že v rámci preverovania
dodania služieb zo strany odberateľov daňového subjektu títo uviedli, že spolupracovali so spoločnosťou
E. C. s.r.o. a to na základe zmlúv o poskytovaní reklamných služieb a faktúry od spoločnosti E. C. s.r.o.
majú zaúčtované vo svojom účtovníctve. Prijatie reklamných služieb preukázali záverečnými správami

vypracovanými spoločnosťou W. B. s.r.o., ktoré sú totožné so záverečnými správami predloženými
daňovým subjektov E. C. s.r.o.
Z výsledkov dokazovania správcu dane v rámci vyrubovacieho konania vyplývajú skutočnosti, ktoré
sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, pričom správca dane zdôraznil, že čo sa týka
uskutočnenia billboardovej kampane spoločnosťou euroP., spol. s r.o. A. sa medzi objednávateľom

reklamy a daňovým subjektom E. C. s.r.o., ako aj W. B., s.r.o. nenachádzajú akcie „Halloween party"
a „Módna show List" a v predložených výstupoch sa nevyskytujú. Daňový subjekt euroP. s.r.o. za rok
2010 neeviduje na tieto daňové subjekty žiadne odberateľské faktúry a opakovane poprel dodanie
služieb. Takisto zareagovala aj spoločnosť G. V. s.r.o. K.. Správca dane tieto skutočnosti vyhodnotil
tak, že billboardové kampane z celkového počtu 95 kusov billboardov sa vykonaným dokazovaním

podarilo stotožniť iba 3 ks billboardov, v prípade akcie Módna show List. Podľa správcu dane daňový
subjekt nepredložil správcovi dane okrem záverečných správ iné dôkazy o tom, aké konkrétne reklamné
služby a v akom rozsahu ponúkol a následne aj zabezpečil pre svojich odberateľov od dodávateľa
W. B. s.r.o. a je v rozpore s bežnou odbornou praxou, aby si odberateľ od dodávateľa záväzne
objednal akúkoľvek službu bez toho, aby bol rozsah služieb nejakým spôsobom špecifikovaný, t. j.

aby prakticky nevedel, za aké konkrétne služby sa zaväzuje zaplatiť dohodnutú cenu. Ďalej správca
dane uviedol, že nikdy nespochybnil, že uskutočnenie reklamných akcií došlo, avšak spoločnosť euroP.
s.r.o. opakovane poprela poskytnutie reklamnej služby, ktorá mala podľa fotodokumentácie predloženej
daňovým subjektom spočívať v umiestnení veľkoplošných plagátov na akciách Módna show R. a
Halloween party na reklamných paneloch uvedenej spoločnosti a zároveň v prípade spoločnosti T. s.r.o.,

ktorá mala zabezpečovať čas billboardovej kampane k obidvom reklamných akciám bolo opakovane
zistené, že základné fotografie pri podujatí „Módna show List", a čiastočne pri podujatí „Halloween
party" sa úplne zhodovali s fotografiami billboardov uvedenými v záverečných správach predložených
daňovým subjektom E. C. s.r.o. Správca dane odôvodnil neuznanie uplatneného odpočítania dane tým,
že podľa záverečných správ k obom reklamným akciám reklamné služby fakturované tak reklamnou

agentúrou W. B. s.r.o. a následne aj jednotlivým odberateľom daňového subjektu mali obsahovať aj
zabezpečenie billboardovej kampane v určených mestách v rámci Slovenska, že uvedené reklamné
služby boli fakturované ako komplex reklamných služieb vrátane billboardových kampaní.
Na základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že reklamné služby zo strany spoločnosti
W. B. s.r.o. neboli poskytnuté v rozsahu uvedenom v záverečných správach k akciám „Módna show

List" a „ Halloween party" predložených daňovým subjektom.
Poukazom na získané dôkazy správca dane vzal v úvahu skutočnosť, že na základe dokladov, ktoré mal
k dispozícii bolo preukázané dodanie časti reklamnej služby vo výške XXX,XX Eur, pričom vychádzal z
dôkazov,ktorýmibolifaktúryvystavenéjednotlivýmiposkytovateľmireklamnéhopriestorupreodberateľaW. B. s.r.o., ktoré správca dane získal preverovaním vykonaným formou dožiadania u jednotlivých
vysielateľov, vydavateľov, resp. billboardových spoločností, ktoré identifikoval na základe fotografií
billboardov predložených daňovým subjektom.

K jednotlivým námietkam daňového subjektu, ktoré boli uvedené v odvolaní žalovaný uviedol, že
podkladom na vydanie rozhodnutia boli výsledky dokazovania vykonané správcom dane v konaní vo
veci určenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010 a to na základe
rozhodnutia FR SR z 09.06.2014, ktorému predchádzalo odôvodnenie rozhodnutia zo dňa 12.11.2012.
Odôvodnenie rozhodnutia preto v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 obsahuje všetky skutočnosti, ktoré

boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili vyhodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
K námietke daňového subjektu, že v zmysle § 19 ods. 2 zápisnica o ústnom pojednávaní z 01.08.2014
nebola vykonaná v súlade s týmto ustanovením, iba bol opísaný priebeh celej daňovej kontroly a
celého vyrubovacieho konania žalovaný uviedol, že nepovažuje túto námietku za opodstatnenú, pretože
predmetom ústneho pojednávania o priebehu ktorého bola spísaná zápisnica zo dňa 01.08.2014 bolo

okrem iných skutočností aj vyjadrenie spoločnosti E. C. s.r.o. k poskytnutiu reklamných služieb.
K ďalšej námietke odvolací orgán uviedol, že správca dane vypočul konateľku spoločnosti W. B. s.r.o. Z.
A. v konaní vo veci určenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty vykonávanom na základe rozhodnutia FR
SR zo dňa 12.11.2012. Svedkyňa v čase uskutočnenia ústneho pojednávania dňa 29.04.2013 už nebola
konateľkou spoločnosti W. B. s.r.o. a teda nedisponovala dokladmi spoločnosti. Navyše jej tvrdenia,

že časť reklamnej služby spočívala v poskytnutí reklamného priestoru na billboardoch spoločnosti Z.P.
s.r.o. a T. s.r.o. bola uskutočnená sú nedôveryhodné, pretože ako je zrejmé z dokazovania spoločnosť
euroP.spol.sr.o.nasvojichbillboardochneposkytlareklamnýpriestorzaúčelompropagáciereklamných
akcií „Módna show List" a „ Halloween party" a spoločnosť T. s.r.o. iba čiastočne. Vychádzajúc z toho
správca dane nepripísal výpovedi bývalej konateľky spoločnosti W. B. s.r.o. hodnovernosť, dôkaznú silu,

pretože svedkyňa pri ústnom pojednávaní dňa 29.04.2013 na väčšinu otázok správcu dane uviedla,
že sa nepamätá. V spornej otázke billboardovej kampane sa jej vyjadrenia nezakladali na pravde a
nedisponovalažiadnymidokladmi,ktorébypreukazovalijejtvrdenia.Vtejtosúvislostipoukázal žalovaný
na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku 3Sžf/76/2013 ohľadom zásady objektívnej pravdy.
Podľa žalovaného správca dane na základe vykonaného dokazovania preukázal, že k dodaniu

reklamných služieb od dodávateľa W. B., s.r.o. a tým aj k vzniku daňovej povinnosti v rozsahu
uvedenom na vystavených faktúrach nedošlo a daňový subjekt nepreukázal opak. Správca dane pritom
vychádzal zo skutočností, že na uznanie nároku na odpočítanie dane nepostačuje iba deklarovanie dane
zdaniteľného obchodu dokladmi a to najmä vtedy, keď má správca dane pochybnosti o vierohodnosti
a pravdivosti predložených dokladov.

K námietke daňového subjektu, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nerešpektoval maximálnu
dĺžku konania daňovej kontroly, čím porušil nielen ustanovenia § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ale
ajzásaduprimeranostiazásaduzákonnostivdaňovomkonaníodvolacíorgánuviedol,žesavysporiadal
s touto otázkou už v rozhodnutí zo dňa 12.11.2012 a zo dňa 09.06.2014. Opätovne uviedol, že ako dôkaz
nemožno použiť v ďalšom konaní protokol, ktorý v dôsledku nedodržania lehoty na ukončenie daňovej

kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku (nález Ústavného súdu SR
č. III. ÚS 24/2010). Uvedené však zároveň nevylučuje, aby sa ďalšie konanie po rozhodnutí odvolacieho
orgánu vykonávalo ako vyrubovacie konanie, pretože dôkazy získané v čase výkonu daňovej kontroly od
19.01.2011 do 19.01.2012 (od jej začatia do zákonnej lehoty na jej ukončenie), boli získané zákonným
spôsobom a môžu byť v ďalšom konaní použité.

Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie a stotožnil sa so záverom správcu dane. Z dôvodu,
že reklamné služby zo strany spoločnosti W.O B., s.r.o. neboli poskytnuté v rozsahu uvedenom v
záverečných správach, teda, že neboli dodané v takom rozsahu, ako to vyplýva z faktúr od spoločnosti
W. s.r.o., z ktorých si daňový subjekt E. C.,s.r.o. uplatnil v celom rozsahu odpočítanie dane, priznal
správca dane napadnutým rozhodnutím v súlade so zákonom nárok na odpočítanie dane z časti služieb,

pri ktorých bolo jednoznačne preukázané, že boli dodané. Na základe týchto skutočností Finančné
riaditeľstvo SR po preskúmaní napadnutého rozhodnutia rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

Ako vyplýva z dôvodov žaloby a napokon aj z rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane,

žalobcasadomáhapreskúmaniazákonnostirozhodnutiaapostupužalovanéhopodľadruhejhlavypiatej
časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov.Z ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú nadobudlo právoplatnosť.

Ako vyplýva z ustanovenia 249 ods. 2 O.s.p., súd sa v tomto konaní riadi dispozičnou zásadou.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z
dôvodov uvedených v žalobe a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru

alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 2 ods. l Zákona o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane.

Podľa § 15 ods. l prvé dve vety citovaného zákona, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v

zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o
daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného
zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným
orgánom na predlženie lehoty
je ministerstvo.

Podľa § 15 ods. 18 citovaného zákona, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú
kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predlžená podľa odseku 17,
je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Podľa § 15 ods. 19 citovaného zákona, lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa odsekov 17 a 18
neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadame orgánov činných v trestnom konaní.Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne

záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo

najavo.

Podľa § 3 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo

vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Podľa § 14 ods. 1 citovaného zákona, povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa
§ 13 ods. 5 finančnej správe má
a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,
c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,

d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 165 ods. 4 citovaného zákona, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto
zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.Podľa § 165 ods. 5 citovaného zákona, vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej
pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Podľa § 165b ods. 1 citovaného zákona, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe je vada, ktorá bola spôsobená v konaní správcu
dane, ako aj žalovaného prekročením maximálnej dĺžky daňovej kontroly, ďalej nezákonnosť Protokolu
č. XXXX/XXX/XX-PD/XXXX/Rusn zo dňa 04.01.2012 ako dôkazu získaného nezákonným postupom
Daňového úradu W., ako aj nezákonné doplnenie dokazovania v rámci konania správcu dane po

zrušení predchádzajúcich rozhodnutím správcu dane a to Dodatočného platobného výmeru zo dňa
01.03.2010 rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR z 12.11.2012 a následne zrušenie Dodatočného
daňového výmeru Daňového úradu W. zo dňa 28.11.2013 rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR zo
dňa 09.06.2014 pod príslušnými číslami, v ktorých podľa žalobcu bol jednoznačne vyslovený právny
názor odvolacieho orgánu, že vykonaná daňová kontrola bola nezákonná a takisto bol nezákonný aj

dôkaz získaný z uvedenej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie október 2010 a tým bol protokol zo
dňa 04.01.2012. Z týchto dôvodov považuje žalobca rozhodnutie žalovaného vydané dňa 06.02.2015
č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX za nezákonné, v rozpore nielen z Ústavou SR, ale aj s príslušnými
ustanoveniami zákona o správe daní zákona č. 511/1992 Zb., konkrétne ustanovenia § 15 ods. 17
zákona č. 511/1992 Zb.

Preskúmaním veci súd zistil, že daňová kontrola vykonávaná u daňového subjektu spoločnosti E.O
C., s.r.o. bola začatá 19.01.2011. Správca dane následne požiadal žiadosťou zo dňa 04.07.2011
daňové riaditeľstvo o predĺženie daňovej kontroly do 19.01.2012. O vykonanej daňovej kontrole bol
spísanýProtokolč.XXXX/XXX/XX/PD/XXXX/Rusnzodňa04.01.2012,ktorýbolprerokovanýsdaňovým

subjektom dňa 27.02.2012 v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 22.02.2012.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu výzva na prerokovanie protokolu z 26.01.2012 bola
doručená daňovému subjektu 30.01.2012.

Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že protokol o výsledku daňovej kontroly mal byť prerokovaný
19.01.2012.

V tejto súvislosti poukazuje súd na správnu argumentáciu žalobcu čo sa týka plynutia lehôt na vykonanie
daňovej kontroly s poukazom na ustanovenie § 30a ods. 7 a § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.

účinného v čase vydania dodatočného platobného výmeru.

Súd poukazuje pritom na judikatúru Ústavného súdu SR nález č. III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010, ďalej
uznesenie č. IV. ÚS 405/09-28 z 10.12.2009, uznesenie č. II. ÚS 136/2010-32 z 24.03.2010, ako aj na
rozsudky Najvyššieho súdu SR 3Sžf/2/2009 z 29.01.2009, 3Sžf/76/2013 z 06.11.2013, 5Sžf/68/2012 zo

dňa 17.12.2013, ako aj 3Sžf/6/2014 zo dňa 03.03.2015. Z uvedenej judikatúry jednoznačne vyplýva,
že lehota, ktorá bola stanovená v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. je lehotou zákonnou a
pre správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť
uskutočňovanej daňovej kontroly. Ako vyplýva z obsahu citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu, ako
aj právneho názoru Ústavného súdu SR táto lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou

lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný trpieť
výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať
s lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Daňová kontrola ako
proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho
rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah

do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo
celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej
kontroly (§15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať
na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňujepožiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom,
ktoréupravujeustanovenie§2ods.2a§15ods.1druhávetazákonač.511/1992Zb. Tútopožiadavkuv
niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu.

Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u žalobcu, uvedené limity obmedzujúce dĺžku daňovej
kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 druhej vete a v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Z týchto
ustanovení vyplýva, že daňovú kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje citovaný
zákon, preto ani druhostupňový správny orgán nie je oprávnený túto lehotu nad zákonom stanovenú

hranicu predlžovať. Ak správca dane t. j. Daňový úrad W. nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania
daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., ale aj zásadu
primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní ustanovenú v § 2 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. Daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne
získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Túto skutočnosť napokon
deklarovalo aj Finančné riaditeľstvo SR v rozhodnutiach zo dňa 12.11.2012 pod č. XXXXXXX/X/

XXXXXXX/XXXX, ako aj v rozhodnutí zo dňa 09.06.2014 pod č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX. V
týchto rozhodnutiach odvolací orgán ako vyplýva z ich odôvodnenia konštatoval, že daňová kontrola
nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že takýto protokol ako
dôkazný prostriedok použitý bol je celé konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je

jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených
v protokole o takej kontrole je rovnako nezákonné. Ukončením daňovej kontroly dôjde k prerokovaniu
protokolu po uplynutí zákonnej lehoty, čím vzniká nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly a protokol
z nej nadobúda charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno v daňovom
konaní použiť. Zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí lehoty na jej vykonanie možno konvalidovať

súhlasom daňového subjektu. V predmetnej veci však k súhlasu žalobcu v pokračovaním daňovej
kontroly po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie nedošlo. Súd ďalej konštatoval, že
hoci sa daňové orgány vo svojich rozhodnutiach, ktorými rušili predchádzajúce dodatočné platobné
výmery správcu dane touto skutočnosťou zaoberali, poukázali na to, že daňová kontrola bola vykonaná
nezákonne a Protokol zo dňa 04.01.2012 bol získaný ako dôkaz nezákonne, správca dane aj napriek

týmto skutočnostiam pristúpil v rámci vyrubovacieho konania k vyrubeniu daňovej povinnosti na dani
z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie október 2010, pričom prekročenie maximálnej
dĺžky daňového konania stanovenej zákonom zdôvodnil tým, že po zrušení rozhodnutí správcu dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní na základe dokladov získaných tak v predchádzajúcich ako aj
vo vyrubovacom konaní, pričom sa riadil právnym názorom odvolacieho orgánu v rozhodnutí zo

dňa 09.06.2014. Tento záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu žalovaný v
preskúmavanom rozhodnutí je podľa názoru súdu nesprávny a v rozpore s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 511/1992 Z.z., na ktoré súd vyššie poukázal.

K ostatným námietkam žalobcu uvádzaných v žalobe sa preto súd s poukazom na rozhodujúcu námietku

žalobcu ohľadom prekročenia maximálnej dĺžky daňovej kontroly konkrétne nezaoberal, pretože v
danom prípade sú tieto námietky s tohto pohľadu bezpredmetné.

Prekročenie maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vypracovanie protokolu o výsledku daňovej kontroly
a jeho prerokovanie po uplynutí maximálnej dĺžky daňovej kontroly a samotné rozhodnutie Daňového

úradu W. a rozhodnutie žalovaného vydané na základe tohto nezákonne získaného dôkazu považuje
súd za takú vadu konania, následkom ktorej sú rozhodnutia daňových orgánov nezákonné. Na túto
vadu konania je súd povinný prihliadať v akomkoľvek štádiu konania. S poukazom na obsah nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010 súd konštatoval, že v danom prípade nemohol
správca dane vytýkať žalobcovi ani tú skutočnosť, že by neposkytoval potrebnú súčinnosť správcovi

dane v rozsahu, v akom správca dane požadoval, pretože táto nebola v konaní zistená.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. , daňová kontrola je ukončená
dňom prerokovania protokolu kontrolovaným daňovým subjektom, alebo jeho zástupcom. V danom
prípade protokol z daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný až 27.02.2012, teda až po

dátume 19.01.2012, t. j. po prekročení zákonom stanovenej dĺžky daňovej kontroly.

Správca dane prerokoval so žalobcom Protokol z daňovej kontroly číslo XXXX/XXX/XX-PD/XXXX/
Rusn zo 04.01.2012 dňa 27.02.2012 a následne vydal rozhodnutie zo dňa 01.03.2012 č. XXXXXXX/X/XXXXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október
2010 v sume XX XXX,XX Eur v rozpore so zákonom.

Zdôrazňujúc obsah nálezu Ústavného súdu SR č.k. III. US 24/2010-57 z 29.06.2010, ako aj zákonom
stanovenú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, ktorá zo strany správcu dane nebola dodržaná a
protokol z daňovej kontroly, ktorý bol prerokovaný až po uplynutí 12 mesačnej lehoty uvedenej v § 30a
ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku,
ktorý v daňovom konaní nebolo možné použiť.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia postupu žalovaného v medziach žaloby dospel jednohlasne
k záveru, že v konaní daňových orgánov bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06.02.2015 číslo:
XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

Zistenie vady konania spôsobenej prekročením maximálnej dĺžky daňovej kontroly aj napriek
skutočnosti, že vypracovanie protokolu o výsledku daňovej kontroly bolo v rámci plynutia maximálnej
dĺžky daňovej kontroly, avšak k samotnému prerokovaniu protokolu z daňovej kontroly došlo správcom
dane (Daňovým úradom W.) až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dňa 27.02.2012, čím

protokol nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Na základe takto nezákonne
získaného dôkazu je preto konanie zaťažené takou vadou, následkom ktorej je rozhodnutie žalovaného
nezákonné. Neobstojítvrdeniežalovanéhovrozhodnutí,žeprotokolzdaňovejkontrolynemožnopoužiť,
avšak dôkazy získané v čase výkonu daňovej kontroly od 19.01.2011 do 19.01.2012 môžu byť použité v
ďalšomkonaníakodôkazyzískanézákonnýmspôsobom.Podľanázorusúduuvedenétvrdeniepostráda

logiku.

V ďalšom konaní bude povinnosťou daňových orgánov postupovať v naznačenom smere dôsledne sa
vysporiadať s postupom správcu dane pri prekročení maximálnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly
a zvážiť vplyv tejto skutočnosti na záver takto vykonanej daňovej kontroly. V prípade preukázania

zákonnosti postupu správcu dane bude povinnosťou žalovaného zaoberať sa aj ďalšími žalobnými
námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo oporu v zákone aj v preukázaných
skutočnostiach.

Súd zdôrazňuje, že na túto vadu konania je povinný prihliadať v akomkoľvek štádiu konania.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70 Eur a náhrady trov
právneho zastúpenia vyčísleného právnym zástupcom podľa Vyhlášky č. 655/2004 vo výške XXX,XX
Eur a to za vykonané právne úkony:

- prevzatie a príprava zastúpenia XXX,XX Eur,
- písomné podanie vo veci samej z 01.04.2015 vo výške XXX,XX Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 29.01.2016 vo výške XXX,XX Eur,
- režijný paušál za rok 2015 X,XXx2 + za rok 2016 X,XX
- zaplatený súdny poplatok na základe výzvy vo výške 70,00 Eur, z 02.11.2015 ako to vyplýva z č.l. 73.

Náhrada trov právneho zastúpenia spolu s náhradou za súdny poplatok a režijný paušál vo výške
XXX,XX je povinný žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Martina Kirňáka, vedeného v L.
W., IBAN: B., SWIFT: UNCRCZPXXX do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.