Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/254/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612201822
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7612201822.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v občianskoprávnej veci navrhovateľa: R. F., X.. XX.XX.XXXX, bydliskom B. XX,
R., okres R. X. Y., zastúpeného JUDr. Štefanom Jordánom, advokátom so sídlom Čajakova 5, Košice,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z
27. septembra 2012 č. k. 4 C 3/2012 - 89

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem výroku o zastavení konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody v sume 2 060,50 € za nezákonné
trestné stíhanie, ktoré začalo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Spišskej Novej Vsi,
ÚJaKP zo 6.4.2006 ČVS: ORP-130/OVK-SN-2006 o vznesení obvinenia navrhovateľovi z trestného
činu znásilnenia podľa §241 ods. 1 a 2 písm. b) Tr. zák. v znení účinnom do 31.12.2005 a právoplatne
skončilo dňom 30.4.2009 oslobodením navrhovateľa spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý navrhovateľ bol trestne stíhaný (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
16.12.2008 sp. zn. 1T 93/2006). Navrhovateľa v trestnom konaní pred súdom na základe plnomocenstva
z 18.9.2006 obhajoval advokát JUDr. Štefan Jordán, ktorému za poskytnuté právne služby zaplatil
2 060,50 €. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu
spravodlivosti SR (ďalej aj len „ministerstvo spravodlivosti“) doručená 3.12.2010 bola postúpená na
Ministerstvo vnútra SR (ďalej aj len „ministerstvo vnútra“), odtiaľ naspäť na ministerstvo spravodlivosti
a potom znova na ministerstvo vnútra, ktoré síce trvajúc na právnom názore, že orgánom príslušným v
mene štátu prejednať žiadosť navrhovateľa je ministerstvo spravodlivosti, no predsa meritórne rozhodlo
o žiadosti navrhovateľa tak, že jej nevyhovelo.

Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvého stupňa (ďalej aj len „súd“) odporcu zaviazal
navrhovateľovi zaplatiť 2 060,50 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.5.2011 do
zaplatenia a konanie o úroky z omeškania nad tento rozsah pre čiastočné späťvzatie návrhu zastavil
(§96 OSP). S obranou odporcu, že trovy navrhovateľa v trestnom konaní vznikli až v štádiu konania
pred súdom, a preto orgánom oprávneným konať v mene štátu je ministerstvo spravodlivosti, sa
vysporiadal konštatovaním, že pre nárok navrhovateľa na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za
nezákonné rozhodnutie rozhodujúcou je skutočnosť, ktoré rozhodnutie, ktorého orgánu sa považuje za
nezákonné, a nie to, v ktorom štádiu trestného konania škoda vznikla. S prihliadnutím na uznesenie o
vznesení obvinenia proti navrhovateľovi ako obvinenému z určitého trestného činu a tiež s prihliadnutím
na výsledok trestného konania, v ktorom sa nepotvrdilo podozrenie zo spáchania trestného činu
navrhovateľom, dospel k záveru, že škoda primárne bola spôsobená uznesením vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia, a preto uzavrel, že v posudzovanom spore orgánom oprávneným konať za štát je
ministerstvo vnútra [§4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci; ďalej aj len „zákon“].

Hoci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, konštatoval splnenie zákonnej podmienky podania
riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu (§6 ods. 2 zákona). Vychádzal pritom
zo skutočnosti, že prokurátorka krajskej prokuratúry ako orgán v každom štádiu trestného stíhania
oprávnený zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, v uznesení o odmietnutí
oneskorene podanej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
deklarovala, že dôkazy v prípravnom konaní zakladajú zákonný postup prokurátora na vydanie pokynu
vyšetrovateľovi na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia navrhovateľovi a že v postupe
vyšetrovateľa a prokurátora okresnej prokuratúry nezistila žiadne pochybenia.

Napriek skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia pre nezákonnosť nebolo zrušené ani zmenené
príslušným orgánom konštatoval splnenie aj tejto zákonnej podmienky pre priznanie náhrady škody
(§6 ods. 1 zákona). Poukazujúc na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenia sp. zn. 4
M Cdo 15/2009, 4 Cdo 183/2009 a 1 Cdo 53/1993) nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a
vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením označil za špecifický prípad
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004, zmyslom ktorého je, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu voči občanovi bola
odčinená, pričom nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného rozhodnutia, ale že
splnenie tejto podmienky je potrebné vykladať extenzívne. Za ústavne konformný preto považoval
výklad, že v prípade posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím príslušných
štátnych orgánov o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia oslobodenie spod obžaloby z
dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Mal pritom
na zreteli, že štát, ktorý na jednej strane má povinnosť vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca a na druhej strane, že preto nemôže sa zbaviť zodpovednosti za postup svojich orgánov,
ak sa tento ukáže mylný. Za podstatné preto nepovažoval to, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ale to, že ich podozrenie v trestnom
konaní sa nepotvrdilo, nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bola preukázaná
právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku, vychádzajúc z ktorého sporné rozhodnutie je potrebné
považovať za zrušené.

S odôvodnením, že pokiaľ by nedošlo k vzneseniu obvinenia, nedošlo by ani k podaniu obžaloby a
následne k prejednaniu veci a vykonaniu dokazovania pred súdom, mal preukázanú aj príčinnú súvislosť
medzi uznesením o vznesení obvinenia a vznikom škody. Bez bližšieho odôvodnenia konštatoval, že po
preskúmaní jednotlivých položiek faktúry obhajcu zistil, že úkony za právne služby vykázané vo faktúre
z 1.10.2009 boli účtované v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), že
advokát sa zúčastnil na každom hlavnom pojednávaní a zúčastnil sa aj výsluchov na Okresnom súde v
Jablonci nad Nisou a že aj „hodnota jedného úkonu právnej služby“ pri obhajobe trestného činu, pre ktorý
navrhovateľ bol stíhaný, bola vypočítaná v súlade s §12 ods. 1 písm. c) vyhlášky podľa výpočtového
základu platného v rokoch 2006, 2007, 2008 a 2009.

Navrhovateľovi priznal úroky z omeškania (§517 ods. 2 Obč. zák., §3 ods. 1 NV č. 87/1995 Z. z.)
odo dňa, kedy navrhovateľ prevzal oznámenie ministerstva vnútra o zamietnutí žiadosti o predbežnom
prerokovaní nároku (16.5.2011).

Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov v sume 712,80 € pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia: a) odmena za 5 úkonov právnej služby po 91,25 € (1.6.2009 prevzatie a príprava zastúpenia,
25.1.2012 podanie návrhu na začatie konania na súd, 19.4.2012 písomné vyjadrenie a konanie pred
súdom na pojednávaniach 4.6. a 27.9.2012), b) režijný paušál (4 x 7,63 € v roku 2012 a 1 x 6,95 € v
roku 2009), c) náhrada za stratu času 101,68 € a d) náhrada cestovného 117,20 €.

Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku odporca (ďalej aj len „odvolateľ“) podal odvolanie a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zmenil a návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku
súdu prvého stupňa až na námietku nepreskúmateľnosti rozsudku ohľadom výšky priznaného nároku
(formalistické a arbitrárne odôvodnenie rozsudku, priznaná náhrada neopodstatnená, neodôvodnená,
v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom), namietal v podstate to isté, čo bolo
podstatou jeho obrany proti uplatnenému nároku už aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa: a)

nedostatok zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi pre nezákonnosť s poukazom
na to, že v občianskom súdnom konaní otázku nezákonnosti rozhodnutia súd nemôže posudzovať ako
predbežnú, pričom zdôraznil, že trestný súd nariadením hlavného pojednávania uznal a neformálne
potvrdil zákonnosť celého trestného konania, vrátane uznesenia o vznesení obvinenia, b) právny názor
súdu, že za štát v tomto spore má konať ministerstvo vnútra považuje za nesprávny aj preto, že
navrhovateľ obhajcu si zvolil až v konaní pred súdom, pričom aj neskoršia novela zákona č. 514/2003 Z.
z. účinná od 1.12.2012 podporuje tvrdenie odporcu, že štátnym orgánom konajúcim v mene štátu malo
byť ministerstvo spravodlivosti, c) súd sa vôbec nezaoberal absenciou riadneho opravného prostriedku,
pretože navrhovateľ sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal oneskorene, d) pre absenciu
rozhodnutia o peňažnej povinnosti odporcu plniť navrhovateľovi odporca s plnením sa nedostal do
omeškania, preto namietal tiež proti povinnosti platiť úroky z omeškania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na platnú judikatúru, z ktorej vychádzal aj súd prvého
stupňa, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia
pre nezákonnosť. Stotožnil sa s odôvodnením súdu aj ohľadom oprávnenia ministerstva vnútra
konať za štát v prejednávanom spore, ako aj s ostatným odôvodnením súdu, vrátane dostatočného
odôvodnenia ohľadom oneskorene podanej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia. Rozhodnutie súdu považuje za dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené. Navrhol
preto, aby odvolací súd rozsudok potvrdil. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a
po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávneným účastníkom konania (§201, 202 a 204 OSP),
bez potreby nariadiť odvolacie pojednávanie (§214 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že až na námietku nepreskúmateľnosti rozsudku v
rozsahu odôvodnenia výšky priznanej náhrady škody odvolanie neobstojí, pretože súd prvého stupňa
správne, zákonne a presvedčivo sa vysporiadal so všetkými vyššie pod ad/ a) až d) vymenovanými
námietkami odporcu.

Odvolanie nesmeruje proti výroku rozsudku, ktorým konanie v prevyšujúcej časti bolo zastavené, v tomto
rozsahu rozsudok v zmysle §206 OSP nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho
prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol len vyhovujúci výrok a od neho závislé výroky.

Z hľadiska skutkového stavu v posudzovanej veci bolo zistené, že rozsudkom Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo 16.12.2008 sp. zn. 1 T 93/2006, ktorý právoplatnosť nadobudol dňom 30.4.2009,
navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin znásilnenia preto, že nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný [§285 písm. a) Tr. por.]. Trestné stíhanie začalo
uznesením orgánov činných v trestnom konaní (OR PZ v Spišskej Novej Vsi, ÚJaKP) zo 6.4.2006
ČVS: ORP 130-OVK-SN-2006 o vznesení obvinenia. V priebehu trestného konania navrhovateľ na
základe plnomocenstva z 18.9.2006 bol obhajovaný advokátom JUDr. Štefanom Jordánom, ktorý listom
z 1.10.2009 vyfakturoval právne služby v trestnom konaní sumou 2 060,50 €, navrhovateľ k 2.5.2010
mu tieto zaplatil v plnej sume. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná
na ministerstvo spravodlivosti, odtiaľ postúpená na ministerstvo vnútra, ktoré jej napokon nevyhovelo.

Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. Ak k spôsobeniu škody navrhovateľovi ako obvinenému došlo takým
nezákonným uznesením o vznesení obvinenia, proti ktorému poškodený navrhovateľ využil možnosť
podať sťažnosť, štát za túto škodu zodpovedá, pričom tejto povinnosti sa nemôže zbaviť (§1 až 6
zákona). Zákon č. 514/2003 Z. z. pritom výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia odporcu spod obžaloby. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát však zodpovedá aj za
škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim
rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č.
58/1969 Zb., na podstate právnych záverov ktorých súdna prax zotrváva aj po prijatí zákona č. 514/2003
Z. z. Rozhodovanie súdov sa ustálilo o. i. na názore, že ten, proti komu trestné stíhanie bolo zastavené
alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, podľa relevantného zákona o zodpovednosti štátu zásadne
má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Takéto právo
má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so
zákonom, vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby.

Je potrebné mať pritom na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená.
Tento právny názor prvostupňového i odvolacieho súdu je podporený aj uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014 pod č. 37. Judikatúra dospela k záveru, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, t. j. úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť v tomto zmysle okrem zastavenia trestného stíhania má tiež
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestne
stíhanie na tom nič nemení, keďže podstata nároku na náhradu škody sa viaže jedine na výsledok
trestného stíhania.

Súd prvého stupňa rozhodol preto správne, pokiaľ priznal ochranu v tomto súdnom konaní uplatnenému
právu na náhradu škody napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako
nezákonné (§6 ods. 1 zákona). Zrušiť nezákonné rozhodnutie znamená zbaviť ho právoplatnosti.
Tým, že došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby, došlo k zbaveniu právoplatnosti uznesenia
o vznesení obvinenia. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie sa totiž končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V konaní o náhradu
škody pritom sa neposudzuje správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale rozhodujúcim je výsledok trestného stíhania. Výsledok trestného stíhania v podobe
oslobodzujúceho rozsudku znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla
tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, keďže (podľa
výsledku) je zjavné, že takéto konanie vôbec nemalo byť vedené, na navrhovateľa je potrebné hľadieť
ako na nevinného. Tieto skutočnosti svedčia o tom, že základ nároku na náhradu škody je daný, keďže
zákon sleduje jedine, aby bola odčinená každá ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi.

Z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ako vyplýva z výkladu nižšie, pre určenie orgánu
oprávneného v mene štátu konať nie je podstatné, v ktorom štádiu v danom prípade trestného konania
škoda vznikla. Preto sú neopodstatnené námietky odporcu, že navrhovateľ si obhajcu zvolil až v štádiu
trestného konania prebiehajúceho pred súdom. Pre zákaz spätnej účinnosti právnych predpisov rovnako
právne irelevantné v tomto smere je argumentovať novelou zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá nadobudla
účinnosť až v priebehu tohto súdneho konania o náhradu škody, keďže z tohto dôvodu nie je možné
vzťahovať ju na tu prejednávaný prípad.

Podľa §15 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
s príslušným orgánom podľa §4 a 11 zákona. Ak žiadosť bola podaná na nepríslušnom orgáne, tento
orgán je povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného s tým,
že účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Zákon v §4 pritom rozlišuje viaceré prípady spôsobenia
škôd orgánmi verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v
mene štátu. V zmysle §4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona v znení účinnom k 30.4.2009 (právoplatnosť
oslobodzujúceho rozsudku) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§3 ods. 1 v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v
občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanoví inak. V zmysle §4 ods.
1 písm. b) zákona vo veci náhrady škody koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. V zmysle §4 ods. 1 písm.
e) zákona vo veci náhrady škody koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu (§38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci,
ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, v zmysle §4 ods. 1 písm. k) zákona vo veci
náhrady škody koná orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné
prerokovanie nároku.

V danom prípade ku škode došlo v trestnom konaní. Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním
uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť
tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku
trestného stíhania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu, prichádza do úvahy
tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.3.2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Z hľadiska určenia, ktorý z
týchto orgánov v tom - ktorom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu, v zmysle citovaného
ustanovenia §4 ods. 1 písm. k) zákona potom je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže v posudzovanej veci žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná na nepríslušnom orgáne, ktorý bezodkladne ju
postúpil ministerstvu vnútra ako príslušnému orgánu (§15 ods. 2 zákona), orgánom príslušným konať v
mene štátu je ministerstvo vnútra, ktoré hoci neuznalo svoje oprávnenie konať v mene štátu, o žiadosti
navrhovateľa napokon meritórne rozhodlo tým, že jej ako nedôvodnej nevyhovelo. Z uvedeného výkladu
je zrejmé, že súd prvého stupňa správne právne uzavrel, že orgánom, do pôsobnosti ktorého patrí
uplatnený nárok, v danom prípade je Ministerstvo vnútra SR a takto zabezpečil, aby na strane odporcu
za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej zákonom č. 514/2003 Z. z.

Ohľadom obrany odporcu, že nebola splnená zákonná podmienka podania riadneho opravného
prostriedku (§6 ods. 2 zákona) odvolací súd zdôrazňuje, že zmyslom podania opravného prostriedku
je, aby v riadnom opravnom konaní došlo k preskúmaniu rozhodnutia orgánu štátu, o ktorom sa tvrdí,
že je nezákonné, s cieľom neposkytnúť ochranu takému poškodenému, ktorý v riadnom konaní sa
nedomáhal svojich práv. V posudzovanej veci napriek tomu, že obvinený sťažnosť podal oneskorene, k
takémuto preskúmaniu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia orgánom krajskej prokuratúry v
konečnom dôsledku došlo, a preto bol naplnený zmysel tejto právnej úpravy. Súd prvého stupňa týmito
skutočnosťami sa preukázane zaoberal, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku (strana 4 a 7) a v tejto
súvislosti vyhodnotil aj skutočnosť, že prokurátor krajskej prokuratúry nezistil nezákonnosť rozhodnutia
o vznesení obvinenia.

Pokiaľ ide o otázku, či štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
sa dostáva do omeškania, odvolací súd poukazuje na ustanovenie §16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., v zmysle ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde. To znamená, že pokiaľ štát si nesplní svoju povinnosť škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením tohto
dlhu od okamihu, kedy navrhovateľ si môže svoj nárok uplatniť na súde (t. j. po zmienených šiestich
mesiacoch, resp. v prípade negatívneho rozhodnutia o žiadosti aj od skončenia prejednania).

V zmysle §17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. V zmysle §18 ods. 1 a 3 zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané o. i. nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Súčasťou trov konania pritom sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným
predpisom, ktorým je vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že skutočnou škodou
môže byť aj ujma spočívajúca v poskytnutí finančných prostriedkov na úhradu trov konania pred štátnym
orgánom, ktoré v dôsledku jeho nezákonného rozhodnutia sa ukázali ako zbytočne vynaložené.

Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere bez ďalšieho konštatoval, že navrhovateľom zaplatená a v tomto
konaní uplatnená suma je v súlade s vyhláškou, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcu
je dôvodné, pokiaľ namieta formalistické, arbitrárne a neodôvodnené priznanie náhrady škody. Z tohto
hľadiska súd skutočne neodôvodnil v potrebnej miere svoje skutkové a právne závery v kľúčovej otázke,
t. j. konkrétne ako dospel k záveru o opodstatnenosti navrhovateľom vynaložených trov v trestnom
konaní za právne služby obhajcu JUDr. Štefana Jordána práve vo výške uplatnenej titulom náhrady
škody v tomto súdnom konaní. Strohé konštatovanie, že fakturované služby boli v súlade s vyhláškou MS
SR č. 655/2004 Z. z. je nepostačujúce, nespĺňa zákonnú požiadavku presvedčivosti a zrozumiteľnosti
dôvodov rozhodnutia. Nedáva totiž možnosť účastníkovi konania preskúmať správnosť, opodstatnenosť
a zákonnosť týchto záverov súdu. Hoci súd pred vyhlásením rozsudku oznámil obsah pripojeného
trestného spisu, jeho skutkové zistenia sa nepremietli do odôvodnenia rozsudku z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti výšky uplatneného nároku. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto nie je úplné.

Bez toho, aby v odôvodnení rozsudku bolo uvedené, ako súd konkrétne sa vysporiadal s
trovami obhajoby v trestnom konaní z hľadiska opodstatnenosti ich výšky, odôvodnenie rozsudku
je nedostatočné a nezrozumiteľné, čo má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku. Zákonom
požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§157 ods. 2 OSP) pritom nie
je len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť obsahovo neodôvodneným a nepresvedčivým
rozhodnutiam, ale v prvom rade má byť prameňom poznania úvah súdu. Z hľadiska zisťovania
skutkového stavu, ako i právneho posúdenia veci napadnutý rozsudok vo vytknutom rozsahu nevyhovuje
týmto požiadavkám. Z toho dôvodu prichádzalo do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie v naznačenom smere. Iné rozhodnutie za daných okolností by bolo
porušením práva účastníkov konania na spravodlivý proces.

Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
[§221 ods. 1 písm. f), ods. 2 OSP]. V tomto súd prvého stupňa konkrétne vysvetlí, či a ako zistil obsah
dohody o odmeňovaní medzi navrhovateľom ako klientom advokáta JUDr. Jordána pri uzatváraní zmluvy
o poskytnutí právnych služieb, resp. ako zistil, že k takejto dohode medzi nimi nedošlo (§1 ods. 2
vyhlášky), akými úvahami dospel k záveru o opodstatnenosti výšky navrhovateľom uplatneného nároku
na náhradu škody ako nevyhnutných a účelných trov navrhovateľom vynaložených v trestnom konaní
a následne posúdiť aj otázku príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou a takto
odstrániť vytknuté pochybenie. Svoje rozhodnutie odôvodní náležitým spôsobom tak, aby zodpovedalo
požiadavkám vyplývajúcim z §157 ods. 2 OSP. Vysporiada sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a svoj myšlienkový postup vo všetkých pre posúdenie veci významných otázkach dostatočne vysvetlí
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a na všetky rozhodujúce skutkové okolnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlí svoj postup a
dôvody svojho rozhodnutia tak, aby tieto preukazovali jeho správnosť. V novom rozhodnutí rozhodne aj
o trovách tohto odvolacieho konania (§224 ods. 3 OSP).

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.