Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/107/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206220253
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1206220253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: B.
I., E.. XX. XX. XXXX, I. I. Q.. Č.. XX, A., zastúpená: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS
s.r.o., Hlavná ul. č. 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: P E R E X, a. s., Trnavská cesta č.
39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., Sartorisova ul. č. 12,
Bratislava, IČO: 36 857 998, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. decembra 2015,
č. k. 9C/168/2006 - 404, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalobkyni spoločnosťou AVÍZO s.r.o., Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 35 800 130, listom zo dňa 03. 07.
2006 je neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1.259,49 eur

brutto, do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava
II súdny poplatok vo výške 175 eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zaplatiť žalobkyni náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 3.143,01 eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, vedený K. Q. I.,
W..S.., Š., Č.. Ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, U.: S., S. D.: Q., v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1,
§ 134 ods. 1, 2, 4, § 67, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, § 60 ods. 1, 2, 3, § 18, § 1 ods. 2 Zákonníka práce,
§ 43c, § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou nároku uplatneného žalobkyňou v

konaní, keď mal v konaní preukázaný nedostatok rozsahu a závažnosti porušenia pracovnej disciplíny
žalobkyne odôvodňujúceho nutnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným. Uviedol, že
v čase doručenia písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 06. 07. 2006 existoval
medzi žalobkyňou a spoločnosťou AVÍZO s.r.o. ako zamestnávateľom pracovný pomer, v rámci ktorého
žalobkyňapracovalanapozícii-pracovníknapreberanieinzercie,ktorejpovinnosťoubolo,akovyplynulo
zjejvýpovedeasvedkovD.,P.,B.,I.avkontextenáplnepráceschválenejzamestnávateľom,preberanie
inzercie od zákazníkov (inzerentov) na pobočke Tesco Zlaté Piesky, ktorá bola jej miestom výkonu práce,

keď po vyplnení inzerátu (žalobkyňou alebo zákazníkom) mala v kupóne skontrolovať povinné náležitosti
vrátane telefónneho čísla a ceny za zverejnenie inzerátu, prijať od zákazníka cenu za zverejnenie,
vystaviť príjmový doklad, nahodiť cenu do registračnej pokladnice, vyhotoviť dennú evidenciu tržieb
a na konci dňa zrátať celkovú sumu na príjmových dokladoch, ktorá sa musela zhodovať so sumouv registračnej pokladni a tržbu odniesť do banky. Poukázal na skutočnosť, že podľa opisu svedkov
ako zamestnancov spoločnosti AVÍZO s.r.o., sa podané inzeráty spolu s dennou evidenciou tržieb
následne zasielali faxom do sídla spoločnosti do tzv. oddelenia pisárok, kde boli inzeráty prepisované

a zapisované do vnútorného systému zamestnávateľa pod vlastným kódom pisárky, ktoré vykonávali aj
kontrolu práce žalobkyne, nakoľko pred prepisom inzerátu na uverejnenie museli skontrolovať, či kupón
má všetky obsahové náležitosti a či kupóny súhlasia s dennou evidenciou tržieb. Uviedol, že primárnou
úlohou žalobkyne preto bolo prijímanie inzerátov a plnení za ich zverejňovanie a zabezpečenie prvotnej
evidencie tržieb s tým, že práve v náplni práce pisárok bola nesporne kontrola kupónov a ich zápisu

do zoznamu tržieb, keď viacstupňovosť kontroly (pracovnej činnosti) bola zabezpečená aj finančným
oddelením zodpovedajúcim za evidenciu a odvádzanie tržieb, ako aj námatkovými kontrolami Š. Z.. O..
Poukázal na skutočnosť, že prácu žalobkyne mal kontrolovať aj Z.. D., ktorý vo výpovedi uviedol, že
tržby sa kontrolovali na základe pokladničných dokladov, ich čísla sa zapisovali do dennej evidencie
občianskej inzercie, na konci mesiaca sa urobila mesačná závierka, ktorá spočívala v tom, že každá
pobočka zaslala na centrálu všetky príjmové pokladničné doklady, ktoré sa skontrolovali opäť inými

zamestnancami (Z.. S., J.), spočítali a sumy na nich uvedené sa porovnali s dennou tržbou, pričom v
rámcitýchtomesačnýchkontrolsanezistiloneodvádzanietržiebzpobočkyTescoZlatéPiesky.Súdprvej
inštancieuviedol,ženazákladetýchtozisteníasvedeckýchtvrdenídospelkzáveru,žepracovnáčinnosť
u zamestnávateľa AVÍZO s.r.o, bola vykonávaná na viacerých úrovniach a bola značne dimenzovaná a
v podstate zameraná na zabezpečenie funkčnosti, ale aj kontroly celého systému vybavovania inzercie,

v ktorom bola žalobkyňa pomyselne na poslednom stupni hierarchie zamestnancov, keď prichádzala do
kontaktusozákazníkmiajejúlohoubolovprvomraderiadnevypĺňaniekupónovsinzerátmi,inkasovanie
ceny za ich uverejňovanie a ich zasielanie na prepis, s následnou kontrolou pisárky, či iných systémov
kontroly, a preto v prípade pochybenia spočívajúceho v zverejnení inzerátov, ktoré neboli riadne
vyplnené a zaplatené, možno hovoriť minimálne o delenej zodpovednosti, keď v spoločnosti AVÍZO s.r.o.

existovali ochranné mechanizmy (pisárky), ktoré mali zabrániť vzniku takejto chyby, pričom ak by bolo
nepochybne preukázané, že žalobkyňa odoslala nezaplatené inzeráty, nemožno za žiadnych okolností
pričítať zavinenie výlučne na jej ťarchu, nakoľko práve existencia iných pracovných pozícií, v rámci
ktorých mali zamestnanci jej prácu kontrolovať, znižuje intenzitu jej konania, ako aj mieru zavinenia.
Uviedol, že nebolo možné opomenúť ani skutočnosť, ktorá znižuje prípadnú mieru zodpovednosti

žalobkyne, nakoľko z výpovede S. I. mal preukázané, že pre množstvo práce, ktorú ako pisárka musela
vykonávať, nestíhala kontrolovať všetky inzeráty tak, ako by mala s tým, že k porušovaniu pravidiel
dochádzalo aj na iných pobočkách, pričom následné kontroly finančného oddelenia tieto problémy
neodhalili. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dané tvrdenia konfrontoval
s tvrdením S. O., ktorá potvrdila, že pri námatkových kontrolách sa občas zistilo, že do systému boli

zadané inzeráty, ktoré nefigurovali v zoznamoch, hoci nie v takom rozsahu ako v tomto prípade z
čoho vyplýva, že pochybenia obdobného charakteru sa u zamestnávateľa vyskytovali vo väčšej, či
menšej intenzite opakovane, keďže systém práce u žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu)
nebol nastavený optimálne, nakoľko ho neboli zamestnanci schopní dodržiavať a vedúci zamestnanci
pri kontrolách zisťovali viaceré pochybenia podriadených zamestnancov. Uviedol, že systém práce,

ktorý neumožňoval riadnu kontrolu nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni, naopak, bolo povinnosťou
zamestnávateľa zabezpečiť (zmenou systému, jeho zjednodušením, navýšením počtu zamestnancov
na kľúčových pozíciách a pod.) zoptimalizovanie pracovného postupu a v prípade, že tak neurobil,
je potrebné na túto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní závažnosti porušovania pracovnej disciplíny,
resp. porušovaní pracovných povinností zamestnancom. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ

ukončil pracovný pomer so žalobkyňou okamžite listom zo dňa 03. 07. 2006 z dôvodu neodvádzania
tržby z inzercie, prislúchajúcej inzerentom s určitými telefónnymi číslami, ktorých sa mala dopustiť
v predchádzajúcom období a napriek tomu, že v liste nie je presne vymedzené, kedy malo dôjsť k
porušovaniu,resp.kedymalzamestnávateľzistiť,žeksamotnémuporušeniudošlo,vkontexteostatných
dôkazov nemohol ustáliť neexistenciu skutkového vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru,

pretože sama žalobkyňa ešte pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru potvrdila, že
mala rozhovor s Z.. D., ktorý ju konfrontoval s celou situáciou a svedkovia P., D. W. O. zhodne uviedli,
že kontrola prebiehala v júni, približne dva týždne, z čoho možno vyvodiť, že práve v tomto mesiaci
boli zistené údajné pochybenia žalobkyne, táto s nimi bola konfrontovaná, a preto v čase doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru vedela, aké skutočnosti sú jej kladené za vinu a skutočnosť,

že v samotnej listine o skončení pracovného pomeru nie sú časovo špecifikované, nerobí tento právny
úkon neplatným. Uviedol, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne bolo
neodvedenie tržby za prijaté a zverejnené inzeráty, ktorých malo byť podľa svedkov vyše 600, pričom do
spisu založené kupóny, ktoré vykazovali znaky neúplnosti boli faxované z pobočky Tesco Zlaté Pieskyv dňoch (12. 06. a 16. 06. 2006), kedy sa žalobkyňa nachádzala v práci, avšak neboli zaradené do
dennej evidencie, ale do systému sa dostali, pretože boli do neho zaradené pisárkou U. I., čím nebola
preukázaná základná skutočnosť a to, že žalobkyňa skutočne aj prevzala cenu za zverejnenie inzerátov

a túto zamestnávateľovi neodviedla, keď žalobkyňa svoje konanie odôvodnila tým, že tieto inzeráty
nezadala do systému, nakoľko inzerent ich nezaplatil, pretože nemal pri sebe peňaženku a keďže ich
nezaplatil, nechala ich ležať na stole. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že žalobkyňa inkasovala peniaze za ich zverejnenie, pričom zároveň bolo
otázne, v akej výške by žalobkyňa peniaze získala, nakoľko cena na inzerátoch uvedená nebola a

len z niekoľkých desiatok kupónov založených v spise nebolo preukázané, že by boli uverejňované
vo väčšom množstve alebo vo viacerých vydaniach týždenníka. Uviedol, že dňa 16. 06. 2006 bola na
pobočke okrem žalobkyne prítomná aj iná zamestnankyňa, preto bol minimálne sporný dôvod, pre ktorý
žalovaný zverejnenie všetkých inzerátov bez platenia pripočítava iba konaniu žalobkyne, ktorá spolu
so S. I. uviedli, že sa bežne stávalo, že do systému sa zapisovali inzeráty aj v rozpore s dohodnutými
pravidlami, čím je spochybnená možnosť prijatia jednoznačného záveru o zadaní inzerátov v tak veľkom

množstve (vyše 600) žalobkyňou do systému, avšak ak by aj taký záver prijal, žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že žalobkyňa aj dostala od inzerenta peniaze a tieto si ponechala. Súd prvej
inštancie zároveň poukázal aj na výpoveď S. X., ktorá poprela tvrdenia S. P., že mala označiť žalobkyňu
ako osobu, ktorá sporné kupóny vypĺňala a taktiež svedkyňa Dvorská nemohla potvrdiť skutočnosť,
že žalobkyňa prijímala nezaplatené inzeráty, keď o tomto len počula. Uviedol, že síce z výpovede S.

D. vyplýva priznanie žalobkyne ku všetkému, avšak v konaní nebolo preukázané čo bolo predmetom
tohto priznania, resp. aký bol jeho rozsah a obsah, pričom ak žalobkyňa konfrontovaná svojim
nadriadeným,rovnakoakoajnapojednávanípriznala,ženiektoréspornékupónyvypĺňalaaniesúúplné,
nepostačuje to na prijatie záveru o závažnom porušení pracovnej disciplíny, nakoľko takéto porušenie
podlieha objektívnemu skúmaniu súdom a prípadné priznanie zamestnanca, môže predstavovať jednu

z okolností, ktorú vezme na vedomie. Uviedol, že na zreteľ vzal aj výpoveď žalobkyne, resp. zaslanie
návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru dňa 04. 07. 2006 s tým, že jej tvrdeniu,
že dôvodom boli zlé pracovné vzťahy na pracovisku neuveril, keď jej konanie bolo zjavne reakciou na
prebiehajúcu kontrolu, konfrontáciu s jej výsledkami nadriadenými, teda na situáciu, kedy bolo zrejmé,
že zamestnávateľ má záujem na skončení pracovného pomeru, avšak z toho nebolo možné vyvodzovať

záver, že týmto konaním žalobkyňa uznala dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Poukázal na skutočnosť, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o uzavretí dohody so žalobkyňou
o skončení pracovného pomeru datovanej dňa 03. 07. 2006, podpísanej nasledujúci deň po ukončení
kontroly, s ukončením pracovného pomeru ku dňu 30. 07. 2006, ktorá bola doručená žalobkyni dňa 13.
07. 2006 je logické, že jej konanie sám nepovažoval za natoľko závažné a nebezpečné, že by ju nebol

ochotný zamestnávať na dobu do konca mesiaca, teda jeho vnútorné rozpoloženie v rozhodnom čase
nesvedčilo v prospech existencie tak závažného konania žalobkyne, že okamžité skončenie pracovného
pomeru predstavovalo relevantný a dôvodný následok. Uviedol, že z uvedených záverov, kedy v konaní
nebolo jednoznačne preukázané, že by to bola výlučne a jedine žalobkyňa, ktorá prevzala kupóny
inzerátov v počte vyše 600 kusov a už vôbec nebolo preukázané, že by za tieto inkasovala peňažné

plnenie od inzerentov, nemožno ustáliť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v takom rozsahu a
intenzite, aby to odôvodňovalo nutnosť ukončenia pracovného pomeru okamžite, čomu nasvedčuje aj
naznačená existencia delenej zodpovednosti na pracovisku, kedy žalobkyňa predstavovala len prvý
článok reťazca a mala byť kontrolovaná aj ďalšími zodpovednými pracovníkmi, pričom prihliadol aj na
nedostatočne regulovaný pracovný postup žalovaného, aby sa zabezpečilo predchádzaniu podobným

chybám, zjavne sa vyskytujúcim častejšie a aj na iných pobočkách, a prihliadol aj na absenciu
dostatočného personálneho zázemia a hodnotenia žalobkyne zo strany nadriadených pracovníkov ako
bezproblémovej, s ktorej prácou boli spokojní. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť,
že v konaní nebol preukázaný úmysel žalobkyne obohatiť sa na úkor svojho zamestnávateľa, keď
pochybenie v podobe vyplnenia nesprávnych kupónov a ich zaslanie na centrálu síce vykazovalo

znakyporušeniapracovnýchpovinností,avšakabsentujepreukázanieprevzatiapeňazízazverejňované
inzeráty,pričomzávažnosťkonaniabolopotrebnéposudzovaťvkontextevšetkýchskutkovýchokolností,
z dôvodu ktorého nemohol konštatovať dôvodnosť a zákonnosť postupu žalovaného. Uviedol, že z
dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy od 10.
07. 2006, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do 30. 09. 2006, nakoľko

mal v konaní preukázané, že žalobkyňa dala žalovanému platnú výpoveď, spĺňajúcu všetky formálne
a materiálne náležitosti, doručenú mu dňa 04. 07. 2006 s uplynutím dvojmesačnej výpovednej lehoty
dňa 30. 09. 2006. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa zaslala spoločnosti AVÍZO s.r.o. list zo dňa 04.
07. 2006 (doručený dňa 04. 07. 2006), v prílohe ktorého bol aj návrh dohody o skončení pracovnéhopomerustým,ževňomurčilalehotunaakceptáciu10dníodjehodoručenia,keďvprípadeneakceptácie
návrhu dala žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru. Uviedol, že dohoda o skončení pracovného
pomeru je dvojstranný právny úkon, zahŕňajúci v sebe dva prejavy vôle jej účastníkov a to návrh

a jeho akceptáciu, pričom žalovaný predložil podpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru zo
dňa 04. 07. 2006, avšak neosvedčil, že by toto jej vyhotovenie aj v lehote 10 dní doručil do sféry
dispozície žalobkyne, z dôvodu ktorého neuveril tvrdeniu žalovaného o potrebe zachovania periodizácie
úkonov, nakoľko kontrola u zamestnávateľa prebehla v júni, kedy boli jej výsledky aj finalizované, preto
tvrdenie, že k ustáleniu výsledkov došlo až v čase od 04. 07. 2006 (kedy mala byť údajne podpísaná

dohoda) a 06. 07. 2006 (kedy bolo zaslané okamžité skončenie pracovného pomeru), sa javí ako
účelové a nepravdivé, nakoľko už na začiatku júla si mohol a mal vyhodnotiť závery kontroly, pričom
samotné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované dňom 03. 07. 2006, teda ešte pred
údajným podpisom dohody o skončení pracovného pomeru, preto je zarážajúce, ak žalovaný v prípade
okamžitého skončenia pracovného pomeru nedodržal časovú chronologizáciu, ale v prípade dohody
a jej následného zaslania dňa 13. 07. 2006 mal na jej zachovaní záujem. Uviedol, že ak žalovaný

doručil okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyni dňa 06. 07. 2006, javí sa minimálne ako
nelogické, že mal následne potrebu doručovať dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá už nebola
relevantná s tým, že odhliadnuc od týchto nepriamych indícií žalovaný nepreukázal, že by obsahom
zásielky doručovanej žalobkyni dňa 13. 07. 2006 bola aj dohoda o skončení pracovného pomeru, keďže
poukázanie iba na jej gramáž, je nepostačujúce. Poukázal aj na obsah listu spoločnosti AVÍZO s.r.o. zo

dňa25.07.2006,vktoromsaspomínavýpoveďžalobkyne,aleuzavretiedohodyoskončenípracovného
pomeru tam spomenuté nie je z čoho je zrejmé, že argumentácia žalovaného, ktorú predložil až v
záverečných fázach súdneho konania bola účelová s cieľom znížiť výšku náhrady mzdy, a preto súd
prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, keďže
včasné prijatie návrhu dohody neprišlo do sféry dispozície žalobkyne a tým prijatie návrhu nenadobudlo

účinnosť, z dôvodu ktorého jej vznikol nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku podľa ust.
§ 134 Zákonníka práce do ukončenia výpovednej doby dňa 30. 09. 2006, keď vychádzal zo mzdového
listu za rozhodné obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2006. Uviedol, že priemerný hodinový zárobok v
sume 90,0927,- Sk ustálil z výšky hrubej mzdy za rozhodné obdobie v sume 47.948,- Sk (18.288,- Sk +
19.210,- Sk + 10.450,- Sk), od ktorej odpočítal náhradu mzdy za dovolenku v dĺžke 4 dní v sume 3.232,-

Sk, keď žalobkyňa v rozhodnom období odpracovala 496 hodín. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu
pracovnej zmluvy vyplýva maximálna dĺžka pracovného času 36 hodín týždenne, teda 7,2 hodiny denne
a priemerne 21,74 dní v mesiaci, z čoho ustálil priemernú hrubú mesačnú mzdu vo výške 14.102,03,- Sk
(468,10 eur), a keďže žalobkyni v zmysle ust. § 79 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy
oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 10. 07. 2006 až do skončenia pracovného pomeru

dňa 30. 09. 2006 uplynutím výpovednej doby, priznal jej za mesiac júl krátenú časť náhrady mzdy za 16
dní(keďjúlmal21pracovnýchdní)vsume10.744,403,-Sk(356,65eur),zamesiaceaugustaseptember
plnú náhradu mzdy v sume 14.102,03,- Sk (468,10 eur), celkovo sumu 1.292,85 eur brutto, avšak z
dôvodu, že si v konaní uplatnila len sumu 1.259,49 eur brutto, viazaný rozsahom žalobného návrhu,
jej priznal náhradu mzdy vo výške vymedzenej petitom žaloby. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného

zaplatiť súdny poplatok v sume 175 eur odôvodnil právne ustanoveniami § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm.
d), § 5 ods. 1 písm. h) a položky 1 písm. a), b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods.
1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016) a vecne úspechom žalobkyne v konaní,
ktorej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú v zmysle ust. § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm.

a), b), § 13 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za prípravu a
prevzatie zastúpenia (41,82 eur + režijný paušál 5,44 eur), podanie návrhu na začatie konania (41,82
eur + režijný paušál 5,44 eur), účasť na pojednávaní dňa 21. 05. 2007 (45,51 eur + režijný paušál 5,91
eur), účasť na pojednávaní dňa 27. 06. 2007, ktoré bolo odročené bez prejednania veci (11,38 eur +
režijný paušál 5,91 eur), účasť na pojednávaní dňa 18. 02. 2008, ktoré bolo odročené bez prejednania

veci (12,16 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 31. 03. 2008 (48,63 eur + režijný
paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 21. 04. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na
pojednávaní dňa 02. 06. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 24. 09.
2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 03. 12. 2008, ktoré bolo odročené
bez prejednania veci (12,16 eur + režijný paušál 6,31 eur), podanie zo dňa 16. 02. 2009 (114,90 eur +

režijný paušál 6,95 eur), účasť na pojednávaní dňa 20. 04. 2009 (114,90 eur + režijný paušál 6,95 eur),
účasť na pojednávaní dňa 08. 06. 2009 (114,90 eur + režijný paušál 6,95 eur), účasť na pojednávaní dňa
30. 01. 2012, odročené bez prejednania veci (30,03 eur + režijný paušál 7,63 eur), účasť na pojednávaní
dňa 14. 01. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 29. 04. 2015 (125,94eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 29. 06. 2015 (125,94 eur + režijný paušál
8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 05. 10. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), spolu v sume
1.519,13 eur vrátane 20 % DPH. Uviedol, že nakoľko sídlo právnej zástupkyne žalobkyne je v Šali, bolo

uplatnenie si náhrady za stratu času v súvislosti s účasťou na pojednávaniach dôvodné, a preto jej v
zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. priznal náhradu za stratu času za účasť
na pojednávaniach dňa 21. 05. 2007, 27. 06. 2009, 18. 02. 2008, 31. 03. 2008, 21. 04. 2008, 02. 06.
2008, 24. 09. 2008, 03. 12. 2008, 20. 04. 2009, 08. 06. 2009, 30. 01. 2012, 14. 01. 2015, 29. 04. 2015,
29. 06. 2015, 05. 10. 2015, v rozsahu 6 polhodín za cestu zo Šale (sídlo advokátky) do Bratislavy a

späť, keď 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu bola roku 2007 v sume 9,86 eur, v roku
2008 v sume 10,52 eur, v roku 2009 v sume 11,59 eur, v roku 2012 v sume 12,71 eur, v roku 2015 v
sume 13,98 eur, spolu suma cestovných náhrad bola vo výške 1.047,90 eur s tým, že zároveň právnej
zástupkyni priznal v zmysle ust. § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a opatrenia
MPSVaR SR č. 632/2008 Z. z. náhradu cestovného za 1 km jazdy v sume 0,183 eur, keď dĺžka trasy na
pojednávanie a späť činila 138 km (138 km x 0,183 eur = 25,25 eur za každý úkon právnej služby, za

ktorý priznal aj náhradu za stratu času). Uviedol, že právnej zástupkyni patrí aj náhrada za spotrebované
pohonné hmoty pri priemernej spotrebe motorového vozidla 7,5 l/100 km za účasť na pojednávaní dňa
21. 05. 2007 (1,252 eur/l), 27. 06. 2007 (1,252 eur/l), 18. 02. 2008 (1,292 eur/l), 31. 03. 2008 (1,302 eur/
l), 21. 04. 2008 (1,310 eur/l), 02. 06. 2008 (1,353 eur/l), 24. 09. 2008 (1,309 eur/l), 08. 06. 2009 (1,127
eur/l), 30. 01. 2012 (1,489 eur/l), 14. 01. 2015 (1,289 eur/l), 29. 04. 2015 (1,352 eur/l), 29. 06. 2015

(1,392 eur/l), 05. 10. 2015 (1,238 eur/l), keď výšku náhrady za spotrebované látky pre jednotlivé úkony
právnej služby vypočítal ako 0,075 l/km x 138 km x priemerná cena pohonných hmôt, spolu v sume
575,98 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko náhradu trov môže priznať len v prípade účelnosti
ich vynaloženia, keď je povinný vždy prihliadať na okolnosti konania a či zo strany účastníka nedošlo
k jeho zbytočnému predlžovaniu, právnej zástupkyni nepriznal pre neúčelnosť a zbytočné predlžovanie

konania odmenu za úkon právnej služby, náhradu za stratu čas a náhradu cestovného za účasť na
pojednávaní dňa 18. 03. 2015 odročeného bez prejednania veci iba pre chorobu koncipientky právnej
zástupkyne Mgr. Lenky Šlahorovej, o ktorej bol rovnako ako právny zástupca žalovaného informovaný
až na samotnom pojednávaní, nakoľko akceptoval nemožnosť plnohodnotného zastupovania žalobkyne
prítomnou advokátskou koncipientkou, avšak bolo by v rozpore s účelnosťou, aby jej za tento úkon

patrila náhrada, keď k vykonaniu úkonu právnej služby z obsahovej stránky nedošlo. Poukázal na
skutočnosť, že z rovnakého dôvodu jej nepriznal náhradu za účasť na pojednávaní dňa 09. 12. 2015,
pre postoj právnej zástupkyne žalobkyne, ktorá si vo finálnej fáze 10 rokov trvajúceho konania uplatnila
nárok na zaplatenie nevyčerpanej dovolenky, ktorú na pojednávaní nevyčíslila a tým, že po písomnom
špecifikovaní uplatneného nároku rozšírenie petitu nepripustil, v podstate právna zástupkyňa zbytočne

predĺžila konanie, keďže na pojednávaní uplatnený nárok vyčísliť nevedela a jednak si ho uplatnila v
záverečnej fáze konania s tým, že jej nepriznal ani odmenu za úkon právnej služby, vyjadrenie zo dňa
18. 12. 2008, ktorého podanie nemal za osvedčené, nakoľko sa v spise nenachádza.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že na základe vykonaných
dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkových zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s.
p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a žalobkyňu zaviazať

na náhradu trov konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že rozhodoval v čase vyhlásenia napadnutého
rozsudku o subjekte (jeho úkonoch), ktorý neexistoval a neexistuje, nakoľko spoločnosť AVÍZO s.r.o.
zanikla zlúčením so spoločnosťou P E R E X, a. s., ktorá sa stala jej univerzálnym právnym nástupcom
v rozsahu všetkých práv a povinností, preto spoločnosť AVÍZO s.r.o. nie je účastníkom konania a
nemôže sa jej týkať ani výrok napadnutého rozsudku, ktorý sa mal týkať žalovaného označeného v

záhlaví rozsudku a v prípade, ak bol žalobný petit neaktuálny, resp. nereflektoval zmeny, ku ktorým
došlo v priebehu súdneho konania, mal súd prvej inštancie vyzvať žalobkyňu na jeho úpravu a ak by
upravený nebol, mal žalobu zamietnuť. Namietol neurčitosť výroku napadnutého rozsudku v označení
jeho úkonu, ktorým došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, nakoľko jej
neposlal žiadny list ale osobne jej doručil okamžité skončenie pracovného pomeru ako jednostranný

právny úkon datovaný dňom 03. 07. 2006. Namietol, že nemal možnosť sa relevantným spôsobom
pred rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej vyjadriť k tomu, čo je vlastne predmetom súdneho
konania (aj vzhľadom na zmeny petitu realizované žalobkyňou opakovane v priebehu roku 2015),
nakoľko zmenu petitu pripustil na základe písomného podania žalobkyne zo dňa 14. 10. 2015 napojednávaní dňa 09. 12. 2015, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku vo veci samej. Uviedol, že súd
prvejinštanciemalnávrhnapripusteniepetituakocelokbuďakceptovaťaleboodmietnuť,nakoľkojeako
ucelený výrok žalobného petitu formulovaný v návrhu žalobkyne zo dňa 14. 10. 2015, z dôvodu ktorého

nemal prvoinštančný súd priestor svojvoľne a účelovo rozdeliť petit na časť, ktorá mu „vyhovovala“ a tú
pripustiť a časť, ktorá mu „nevyhovovala“ nepripustiť, čím svojvoľne a neprimerane zasiahol do súdneho
konania a znenia žalobného petitu. Poukázal na skutočnosť, že riadne pripustené zmeny žalobného
petitu boli vykonané uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 14. 04. 2009, č. k. 9C/168/2006 - 248 a
na pojednávaní dňa 05. 10. 2015, preto mal rozhodovať len o žalobnom petite v znení pripustenom

na tomto pojednávaní, avšak v takom prípade nemohol rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku II.
napadnutého rozsudku, a nie nahrádzať právo a povinnosť žalobkyne ako dominus litis, pri formulovaní
zrozumiteľného a vykonateľného petitu v kontexte podanej žaloby a označených dôkazov akceptovať
„priechodné“ veci a zamietať „nepriechodné“, a nakoľko mala žalobkyňa právneho zástupcu, nemal ju
súd prvej inštancie poučovať o hmotnom práve ani o spôsobe uplatňovania nároku, resp. potreby zmeny
formulácie žalobného petitu, aby bol vykonateľný, čo namietal už na pojednávaní dňa 05. 10. 2015.

Uviedol, že súd prvej inštancie vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume
175 eur, nekonkretizoval číslo účtu ani ďalšie údaje potrebné na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti,
a preto je tento výrok neurčitý a nevykonateľný. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že akceptuje
skutočnosť, že nebola žalobkyni priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré boli zjavne
účelové, nehospodárne a zavinené stranou žalobkyne, avšak namietol priznanie náhrady za stratu času

a cestovné právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá má zriadené sídlo aj v Bratislave na Námestí SNP, čo
vyplýva z dokladov ňou predložených ako aj jej webovej stránky, preto náklady na stratu času a cestovné
boli vynaložené neúčelne a nehospodárne, keď v danom prípade mohla a mala právna zástupkyňa
vykonať svoj úkon v rámci Bratislavy, a nemali jej byť vôbec priznané. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a rozsiahlo zaoberal obsahom vykonaného dokazovania,

ktoré však nevyhodnotil správne a nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo ani vykonané dokazovanie
vo vzájomných súvislostiach, pretože inak by z obsahu vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že
žalobkyňa sa dopustila konania, ktoré vo svojich vyjadreniach popisoval a ktoré vyplynulo aj z obsahu
výpovedí S. P., D. W. O., ako aj z predložených listinných dôkazov s tým, že takéto konanie bolo a je
možnévzhľadomnavšetkyokolnostihodnotiťakozávažnéporušeniepracovnejdisciplínyodôvodňujúce

okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na vedomé, cielené
a opakované konanie, ako aj vzhľadom na obsah pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a
ním, s ňou súvisiacim opisom pracovných činností, nebolo možné od neho spravodlivo žiadať, aby
ukončil pracovný pomer so žalobkyňou iným spôsobom ako okamžitým skončením pracovného pomeru,
keď zotrvaním v pracovnom pomere so žalobkyňou by sa vystavoval hrozbe vzniku ešte väčších

škôd, ako boli zistené na pobočke Tesco Zlaté Piesky v mesiaci jún 2006. Uviedol, že argumentáciu
žalobkyne, že jej pohnútka na zaslanie návrhu na ukončenie pracovného pomeru dohodou spočívala
v tom, že nechcela mať v pracovnom životopise uvedené skončenie pracovného pomeru okamžite,
je účelová, zavádzajúca a jej prijatie súdom prvej inštancie je preto nesprávne, nakoľko vôbec nešlo
o to, čo bude mať žalobkyňa v životopise, ktorý si pripravuje sama a tak si do neho môže uviesť,

čo uzná za vhodné, ale o to, že vedela, že na základe kontroly vykonanej v pobočke Tesco Zlaté
Piesky bude zistené a preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že otázka prečo
žalobkyňa z vlastného podnetu doručila jeho právnemu predchodcovi dňa 04. 07. 2006 návrh na
uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, ak bolo všetko v poriadku a neexistovali v prípade
žalobkyne dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru je principiálna, nakoľko žiadny iný

zamestnanec z pobočky Tesco Zlaté Piesky ani inej pobočky v rámci Slovenskej republiky sa nesprával
spôsobom ako žalobkyňa, pričom bol názoru, že tak ako sa správala žalobkyňa v júli 2006, sa môže
správať jedine zamestnanec, ktorý pod tlakom okolností si je vedomý závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa bola jediná z pobočky Tesco Zlaté Piesky, ktorá
po kontrole vykonanej v júni 2006 sama iniciatívne podala návrh na skončenie pracovného pomeru

dohodou, resp. výpoveď zamestnanca z pracovného pomeru, čo preukazuje vedomosť žalobkyne o jej
závažnom porušení pracovnej disciplíny ešte pred spracovaním výsledkov kontroly na tejto pobočke,
ktoré spočívalo v umožnení zverejňovania inzerátov v jeho periodickej tlači bez toho, aby mu bola za
túto inzerciu zaplatená odplata. Uviedol, že v prípade žalobkyne nebolo možné konkretizovať každé
jednotlivé porušenie a teda preukázanie všetkých 601 prípadoch súvisiacich so žalobkyňou, avšak z

vykonanéhošetreniajezrejmé,ževšetkyprípadyinzerciezadanejbezodvedeniatržbysatýkalipobočky
Tesco Zlaté Piesky a práve len tých dní, kedy na tejto pobočke inzerciu a súvisiacu hotovosť za inzerciu
preberala žalobkyňa, pričom v niektorých dňoch bola na pobočke sama, čím je vylúčené, aby sa konania
mohol dopustiť iný jeho zamestnanec. Za irelevantné považoval žalovaný rozoberanie jeho hierarchie,kontrolných mechanizmov a správnosti ich fungovania súdom prvej inštancie, ako aj skutočnosť,
kedy prišiel na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, nakoľko predmetné súdne konanie nie je
konaním o určení funkčnosti jeho kontrolných mechanizmov, ale o tom, či konanie žalobkyne bolo

v súlade s pracovnou zmluvou, platnými právnymi predpismi, morálnymi pravidlami a či okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo platné, keď rozhodujúcim v danej situácii je to, že žalobkyňa sa
dopustila konania predstavujúceho tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že nebolo možné od
neho spravodlivo požadovať jej zotrvanie v pracovnom pomere, a preto s ňou musel okamžite ukončiť
pracovný pomer. Poukázal na skutočnosť, že konaniu žalobkyne nemohla zabrániť ani viacstupňová

kontrola z dôvodu, že „spolupracovala“ s inou Y. U. I. - Z., obe poznali kontrolný systém, ktorý obchádzali
spoločným koordinovaným konaním aj napriek námatkovým kontrolám zameraným na dodržiavanie
vnútorných predpisov a pravidiel. Uviedol, že ak by nebol prišiel generálnemu riaditeľovi spoločnosti
AVÍZO s.r.o. Z. P. podnet v súvislosti s pobočkou Tesco Zlaté Piesky, neboli by pravdepodobne tieto
porušenia zo strany žalobkyne pri bežných kontrolách vôbec odhalené, pričom z podnetu vyplynulo,
že sa inzercia na tejto pobočke zadáva inzerentmi za odplatu a spôsobom, ktorý popisoval v konaní.

Namietol, že zodpovednosť zamestnanca za plnenie pracovných úloh a povinností nemôže byť odvíjaná
od toho, kto a ako zamestnanca kontroloval, pretože tento zamestnanec nie je stroj, ktorý je potrebné
sústavne nastavovať a kontrolovať, ale je to právny subjekt s právami a povinnosťami vyplývajúcimi
z pracovnej zmluvy a právnych predpisov, a preto žalobkyňa nie je zodpovedná za systém kontroly
u svojho zamestnávateľa, ale zodpovedá za svoje vedomé a úmyselné konanie, ktorým mu vznikala

škoda a žalobkyni prospech. Uviedol, že povinnosťou žalobkyne ako zamestnanca bolo postupovať pri
výkone pracovnej činnosti v súlade s pracovnou zmluvou a platnými právnymi predpismi, k čomu však
v praxi nedošlo, nakoľko konanie žalobkyne bolo za hranicou morálky a predstavovalo vzhľadom na
rozsah a intenzitu týchto porušení závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď systém, ktorý s U. I.
využívali, bol pri bežných kontrolách neodhaliteľný a ani kontrolné mechanizmy by takýto zosúladený

postup zamestnancov neodhalili. Za zásadnú pre uplatnenie nároku žalobkyne považoval skutočnosť,
ktorá z vykonaného dokazovania vyplynula, a to priznanie žalobkyne v relevantnom čase S. D., ktorý
bol jej priamym nadriadeným ku konaniu, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru, keď túto skutočnosť svedok vo výpovedi potvrdil, ktorú mal súd prvej inštancie vyhodnotiť ako
kľúčový dôkaz preukazujúci existenciu dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný

vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že v konaní bolo dostatočným a relevantným spôsobom preukázané
akceptovanie návrhu žalobkyne na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 04. 07. 2006, ako aj
zaslanie tejto akceptácie návrhu listovou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006, pričom nie je v jeho silách po 9
rokoch preukazovať, čo bolo vložené do listovej zásielky, ktorá bola adresovaná žalobkyni dňa 13. 07.
2006 a túto skutočnosť by pre odstup času nevedel relevantným a „uveriteľným“ spôsobom preukázať

žiadny z bývalých zamestnancov spoločnosti AVÍZO s.r.o., ktorí túto zásielku balili a zasielali žalobkyni a
vytkolsúduprvejinštancie,žetietodôkazyodmietolakonedôveryhodnéaúčelové,hocipretakýtozáver,
okrem tvrdení žalobkyne, neexistuje žiaden dôkaz a bolo by naivné s odstupom času a vzhľadom na
podanú žalobu od žalobkyne očakávať, že potvrdí doručenie podpísanej dohody o skončení pracovného
pomeru k 31. 07. 2006, doručené písomnou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006. Namietol, že žalobkyni bola

postupom súdu prvej inštancie poskytnutá neprimeraná a nedôvodná ochrana v pozícii zamestnanca
konajúceho nečestne a nemorálne k zamestnávateľovi, z dôvodu ktorého nebolo v konaní potrebné
preukázať porušenie jej povinností všetkými 601 inzerátmi a každým osobitne, že došlo k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že dôvod skončenia pracovného pomeru bol dostatočne určito
a nezameniteľne definovaný spôsobom neumožňujúcim iný výklad, o čom svedčí aj postoj žalobkyne,

ktorá od okamihu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a podania žaloby vedela, na
základe akých dôvodov bol s ňou pracovný pomer ukončený, keď predložené dôkazy a K.Ý. S. P.,
D. W. O. detailne popisujú spôsob jej konania a dostatočným spôsobom preukazujú opodstatnenosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že v prípade žalobkyne nešlo
pri zadávaní inzercie o náhodu alebo omyl, ale o zosúladenú a koordinovanú činnosť spolu s ďalšou

Y. U. I., ktorá mala kontrolovať tieto kupóny doručované žalobkyňou s tým, že jedna bez druhej by
nemohli obísť kontrolné mechanizmy a práve tým mu spôsobili škodu neodvedením tržieb, preto s
obomi pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ukončil pracovný pomer. Žalovaný v dôvodoch svojho
odvolania uviedol, že nešlo o náhodu ani nepozornosť, ktorú by bolo možné akceptovať pri ojedinelých
prípadoch, ale nie v 601 prípadoch zistených len za kontrolovaný mesiac jún 2006, ako tomu bolo u

žalobkyne. Uviedol, že svedeckú výpoveď U. I. je potrebné vnímať ako výpoveď osoby, u ktorej existovali
rovnaké dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru ako u žalobkyne, vzájomne si svedčili v
súdnychkonaniachspôsobom,ktorýimbolvýhodný,hocisanezhodovalsrealitouavýsledkamikontroly,
nakoľko počet 601 odhalených prípadov za jún 2006 nemôže byť za žiadnych okolností považovaný zanáhodu a vypovedá sám za seba bez ohľadu na to, čo svedkyne v konaniach vypovedali. Poukázal na
skutočnosť, že nebolo v jeho možnostiach preukázať preberanie peňazí za inzerciu zo strany žalobkyne,
nakoľko pri preberaní peňazí nebol a nevie aká bola forma odplaty medzi ňou a osobami zadávajúcimi

inzerciu dohodnutá, navyše je irelevantné, či táto odplata bola naturálna alebo relutárna, keď inzertný
priestor v periodickej tlači bol zaplnený inzerátmi pochádzajúcimi od žalobkyne bez toho, aby mal za
to nejakú odplatu, teda uverejnil niečo, za čo si protihodnotu ponechala žalobkyňa, a ak by to bola
robila aj bezodplatne, poškodila ho, nakoľko umožnila v jeho periodickej tlači uverejniť niečo bez odplaty.
Žalovaný uviedol, že nakoľko žalobkyňa a U. I. konali organizovane a spoločne je možné predpokladať,

že S. (U. I.) by žalobkyňu nekryla a neriskovala by skončenie pracovného pomeru kvôli „košíku jabĺk“, ale
že predmetom ich vzájomného delenia (medzi žalobkyňou a U. I.) bola hotovosť vybratá od inzerentov
za jednotlivé takto zverejňované inzeráty, čo sa zhoduje s informáciami oznámenými generálnemu
riaditeľovi spoločnosti AVÍZO s.r.o. pred vykonaním kontroly, a vzhľadom na súkromnú povahu týchto
skutočností, nemôže mu byť kladená povinnosť preukázať niečo, o čom vedela len žalobkyňa a U.
I.. Poukázal na skutočnosť, že inzerentovi, ktorého inzerát bol takýmto spôsobom zverejnený, nebol

potrebný žiadny doklad o úhrade a bolo by naivné myslieť si, že by žalobkyňa samu seba usvedčovala
tým, že by vydávala potvrdenia o prevzatí hotovosti za inzeráty, ktoré boli v spolupráci s U. I. zverejnené
bez odvedenia tržby. Uviedol, že žalobkyňa bola spájaná s predmetnými nezaplatenými kupónmi, ktoré
boli zistené v júni 2006 v počte 601 kusov z dôvodu, že všetky boli do jeho centrály zaslané z pobočky
Tesco Zlaté Piesky v dňoch, kedy na tejto pobočke bola žalovaná (zrejme žalobkyňa, pozn. odvolacieho

súdu) a boli zasielané z faxov, ktoré sa nachádzali na tejto pobočke, pretože ak by boli tieto inzeráty
a kupóny na inzerciu zadávané a zasielané inými zamestnancami ako žalobkyňou, museli by byť
títo zamestnanci podľa evidencie v práci na tejto pobočke v dňoch, kedy boli tieto kupóny zasielané.
Poukázal na skutočnosť, že vylučovacou metódou bolo zistené, že tieto dni, kedy boli kupóny z pobočky
Tesco Zlaté Piesky zasielané, sa zhodovali práve a len s dňami, kedy tam bola žalobkyňa, a preto iní

zamestnanci tieto kupóny a inzerciu zadávať nemohli, nakoľko v práci neboli a k čomu sa žalobkyňa
priznala S. D. s tým, že ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o jeho rozhovore so žalobkyňou, mal ho
opätovnevypočuťadoplniťdokazovanie.Uviedol,želistinnýmidôkazmipreukázaldni,vktorýchbolitieto
kupóny a inzeráty z pobočky Tesco Zlaté Piesky zadávané a predložené, ako aj to, že týchto kupónov
a inzerátov bolo viacero a boli písané rukou žalobkyne, pričom preukázanie všetkých 601 prípadov

považoval za nadbytočné a s odstupom času aj nereálne, keď väčšiu váhu pripisuje svedeckej výpovedi
D., ktorému sa žalobkyňa k uvedenému konaniu priznala. Namietol, že závery súdu prvej inštancie
uvedené v napadnutom rozsudku nepovažuje za správne a vychádzajúce z vykonaného dokazovania,
keďževmesiacijún2006bolavpobočkeTescoZlatéPieskyvykonávanákontrolanazákladeoznámenia
generálnemu riaditeľovi spoločnosti AVÍZO s.r.o., že na tejto pobočke je možné zadávanie inzercie iným

a výhodnejším spôsobom, ako na iných pobočkách, ktorá bola fyzicky ukončená dňa 30. 06. 2006
(piatok) a dňa 03. 07. 2006 (pondelok) bol z dôvodu zistenia závažných pochybení na tejto pobočke
daný pokyn na spracovanie znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom už v priebehu
kontroly boli zistené závažné pochybenia odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak
nebol známy konkrétny zamestnanec pobočky, preto začiatkom júla 2006 bolo potrebné ustáliť, ktorý

zamestnanec sa dopustil konania, spracovať výsledky kontroly párovaním jednotlivých kupónov v počte
niekoľkých tisíc kusov s objednávkami inzercie, preveriť dátumy ich zasielania do centrály, čísla faxov
a skontrolovať dochádzku jednotlivých zamestnancov tak, aby bol určený konkrétny vinník zodpovedný
za popisované konania a tieto porušenia, k čomu došlo v dňoch 03. až 05. 07. 2006. Uviedol, že dňa 04.
07. 2006 mu žalobkyňa doručila návrh dohody o skončení pracovného pomeru a výpoveď z pracovného

pomeru pre prípad neakceptovania dohody, keď dohodu prijal a podpísal s tým, že pracovný pomer
žalobkyne sa mal skončiť ku dňu 31. 07. 2006, nakoľko nemal dôvod odmietnuť uzavretie tejto dohody
a v tom čase nemal ešte vedomosť o konkrétnom zamestnancovi zodpovednom za porušenia a v
prípade žalobkyne nemal preto obavu ani potrebu ukončiť s ňou pracovný pomer okamžite. Poukázal na
skutočnosť, že až dňa 06. 07. 2006 mu boli známe konkrétne osoby zodpovedné za zistené nedostatky

a porušenia interných predpisov a týmito osobami bola žalobkyňa a U. I., s ktorými okamžite skončil
pracovný pomer s tým, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 06. 07.
2006 a je irelevantné, že je datované dňa 03. 07. 2006, nakoľko rozhodujúci je čas doručenia a vzhľadom
na povahu a závažnosť zistených nedostatkov nebolo od neho možné spravodlivo požadovať ďalšie
zamestnávanie žalobkyne, pretože podľa pracovnej zmluvy a pracovnej náplne pracovala s hotovosťou

a preberala inzerciu. Uviedol, že tento postup považoval a považuje za logický a nijako si neodporujúci
napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie ho spochybňuje, pretože chcel mať istotu v tom, ktorý
konkrétny zamestnanec zodpovedá za tieto pochybenia a po ich zistení a opätovnom preverení ukončil
so žalobkyňou pracovný pomer okamžite, napriek skutočnosti, že dňa 04. 07. 2006 akceptoval jej návrhna ukončenie pracovného pomeru dohodou, nakoľko tento postup je možný a je v súlade s judikatúrou
súdov, o čom predložil dôkaz. Poukázal na skutočnosť, že žaloba je vykonštruovaná s cieľom získať
náhradu mzdy za mesiace júl až september 2006, pričom posúdenie a hodnotenie dôkazov súdom prvej

inštancie nemá v zmysle ust. § 132 O. s. p. oporu vo vykonanom dokazovaní s tým, že nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), ale aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03) je potrebné považovať za
porušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie.Uviedol,žepožiadavkanariadneodôvodnenierozsudku

je upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a odôvodnenia rozhodnutí súdov musia byť zrejmé, jasné
a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci (I.
ÚS 241/07), pričom právo na jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (IV. ÚS
115/03).Namietol,žesúdprvejinštanciesanevysporiadaldostatočnýmspôsobomsjehoargumentáciou

v súdnom konaní, jednostranne a neúplne vyhodnotil skutkový stav a neprihliadol na všetky dôkazy,
ktoré boli vykonané v súdnom konaní.

3.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 161,42 eur (úkon právnej služby á 125,94 eur + režijný paušál 8,58 + DPH). Uviedla, že výrok
(ako aj ostatné výroky rozhodnutia), ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru sa vzťahuje na žalovaného (spoločnosť PEREX, a. s.) a nie na jeho právneho

predchodcu, skutočnosť, ktorá vyplýva z označenia strán sporu v rozsudku, v ktorom je žalovaný
označený v súlade s jeho aktuálnym zápisom v Obchodnom registri SR, keď okolnosť, že v tomto
výroku pri identifikácii právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru ako pôvodcu tohto
úkonu označil súd prvej inštancie spoločnosť AVÍZO s.r.o. na jeho správnosti nič nemení a tomuto
právnemu predchodcovi žalovaného žiadne práva a povinnosti napadnutým rozsudkom nezaložil ani

nedeklaroval. Námietku žalovaného, že označenie okamžitého skončenia pracovného pomeru listom je
neurčité posúdila ako nedôvodnú, nakoľko tento právny úkon z formálneho hľadiska vyžaduje písomnú
formu, ktorá musí byť zachytená na nejakom hmotnom podklade, najčastejšie na liste papiera, pričom
vo výroku I. napadnutého rozsudku sa nič nehovorí o zasielaní listu, ako to uviedol žalovaný v odvolaní.
Poukázala na skutočnosť, že zmena petitu žaloby pripustená na pojednávaní dňa 09. 12. 2015 sa týkala

iba matematickej úpravy výslednej výšky náhrady mzdy za tri mesiace v sume 1.259,49 eur, keď už
návrhom z roku 2009 si voči žalovanému uplatnila náhradu mzdy vo výške 419,83 eur za mesiac a
námietka, že sa nemal možnosť vyjadriť k zmene návrhu vzhľadom na obsah zmeny neobstojí, keďže
bolapripustenánapojednávaní,naktorombolzastúpenýprávnymzástupcomavštádiupredukončením
dokazovania. Nestotožnila sa ani s námietkou, že súd prvej inštancie nemal jej právnemu zástupcovi

priznať náhradu za stratu času a cestovné, pretože má v Bratislave zriadené sídlo (pobočku), nakoľko
podľa výpisu z obchodného registra má sídlo v Šali a administratívne priestory v Bratislave využíva
príležitostne na stretnutia a konzultácie s klientmi, ktorým nevyhovuje absolvovať tieto úkony v mieste
sídla (Šali), pričom v zmysle ust. § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi náhrada
za stratu času a cestovné náhrady pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste mimo sídla

advokáta. Poukázala na skutočnosť, že žalovaným vytýkaná nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie
vyplýva iba z jeho vnútorného presvedčenia, že dlhodobo, úmyselne, systematicky a organizovane
v spolupráci s Z. U. I. ho okrádala, avšak toto jeho presvedčenie z vykonaného dokazovania nikdy
nevyplynulo, ani nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Stotožnila sa so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, že v konaní nebolo preukázané jej konanie, ktoré by

predstavovalo porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru,
keď súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti
(posudzujúc jej konanie, ako aj systém, hierarchiu práce a kontrolných mechanizmov žalovaného,
správanie a argumentáciu žalovaného po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru) a dospel
k záveru o neexistencii dôvodov umožňujúcich okamžité skončenie pracovného pomeru. Uviedla, že súd

prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zaoberal aj argumentáciou účastníkov
prezentovanou v konaní a vysvetlil, ktoré považuje za dôvodné, ktoré za nedôvodné a z akých dôvodov,
pretojenapadnutérozhodnutievyčerpávajúce,logické,vnútornekonzistentné,zrozumiteľnéaspĺňajúce
všetky náležitosti a požiadavky kladené zákonom.4.

Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že z jeho obsahu vyplývajú konkrétne a
zásadné nedostatky napadnutého rozsudku a neuvádzal v ňom svoje pocity, či vnútorné presvedčenie,
pričom žalobkyňa jeho skutkovú a právnu argumentáciu nevyvrátila žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi
zo súdneho spisu a vykonaného dokazovania, keď tvrdenia žalobkyne sú založené na účelových
tvrdeniach a subjektívnych domnienkach a jej predpokladoch. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu

spisu vyplýva, že sa žalobkyňa dopustila opakovaných, závažných porušení pracovnej disciplíny
a svojho konania, vrátane jeho následkov si bola vedomá, keď ako jediný zamestnanec pobočky
Tesco Zlaté Piesky podala v relevantnom čase výpoveď, resp. navrhla ukončenie pracovného pomeru
dohodou, ktorá skutočnosť sama o sebe preukazuje závažné porušenie pracovnej disciplíny a
dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že žalobkyňa sa ku konaniu, ktoré
bolo dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru so zamestnávateľom sama priznala vedúcemu

zamestnancovi D. W. jej konanie v súvislosti s uplatneným nárokom v tomto súdnom konaní je
nemorálne, zneužívajúce právo, a preto by nemalo požívať právnu ochranu. Žalovaný v tomto vyjadrení
opätovne poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o určení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru vo vzťahu k subjektu, ktorý v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval, napriek tomu,
že k zlúčeniu spoločnosti AVÍZO s.r.o. so žalovaným došlo ešte v roku 2011, a preto malo byť znenie

žalobného petitu upravené do podoby, ktorá by korešpondovala so skutkovým stavom v čase vyhlásenia
súdneho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že výrok rozsudku súdu musí byť dostatočne určitý a
musí zodpovedať obsahu vykonaného dokazovania, pričom v danom prípade žalobkyni žiaden list zo
dňa 03. 07. 2006 nezasielal a žalobkyňa žiaden list do konania ako dôkaz ani nepredložila. Uviedol, že
právny zástupca žalobkyne vo svojich písomnostiach deklaruje popri sídle v Šali aj existenciu pobočiek

advokátskej kancelárie (teda nie existenciu miestností na rokovanie) v Bratislave a Zvolene z čoho
vyplýva, že má sídlo (pobočku) aj v Bratislave, resp. disponuje kapacitami v meste Bratislava, ktoré
mohli a aj zabezpečovali právne zastupovanie žalobkyne na pojednávaniach, a preto neexistoval dôvod
pre zasielanie zástupcu zo sídla kancelárie v Šali ani z pobočky vo Zvolene, ale mali byť využité
kapacity pobočky v Bratislave, z dôvodu ktorého trovy právneho zástupcu boli vynaložené neúčelne a

nehospodárne a ich náhrada nemala byť žalobkyni priznaná. Namietol, že napriek tomu, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané opakované a dlhodobé konanie žalobkyne závažne porušujúce pracovnú
disciplínu, a bez ohľadu na to, či žalobkyňa konala za odplatu alebo nie, vznikla škoda, za ktorú
zodpovedá a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť v celom rozsahu.

5.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 16. 11. 2017,
nevyjadrila.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods.
l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a

nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2017 podľa § 378
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany
sporu upovedomené zákonným spôsobom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym

skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.
s. p.).

10.

K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

11.

Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie otázky, či boli splnené zákonné predpoklady pre
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ktoré je bolo dané právnym
predchodcom žalovaného (obchodná spoločnosť AVÍZO s.r.o., Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 35 800

130), listom zo dňa 03. 07. 2006.

12.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer

výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

13.

Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia citovaného zákonného ustanovenia je v
porovnaní so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce
výnimočným opatrením [a to aj napriek tomu, že v čase od 01. 07. 2003 (zákon č. 210/2003 Z. z.) do
07. 09. 2007 (zákon č. 348/2007 Z. z.) bolo slovo „výnimočne“ z ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka
práce dočasne vypustené]. Zamestnávateľ môže preto skončiť pracovný pomer so zamestnancom

okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno považovať (s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti) za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej
zamestnával. Výnimočnosť toho opatrenia zvýrazňuje aj to, že zamestnávateľ môže skončiť pracovný
pomer v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.

14.

Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, ktorý bol dôvodom zrušovacieho prejavu žalovaného,
napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, vychádzal odvolací súd z
toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca

vyplývajúcim z pracovného pomeru (ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení
povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník
práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jednýmzo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob

a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu
a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí
dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Iba závažné porušenie

pracovnej disciplíny je tak dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí
k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je teda vždy úlohou súdu, aby podľa svojho
uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil a posúdil, či sa zamestnanec
dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň
porušenia pracovnej disciplíny v tom - ktorom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný

žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahu iba špecifiká prejednávanej veci.

15.

V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporným, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol pracovnou
zmluvou zo dňa 01. 06. 2004 (v znení Dodatku zo dňa 01. 10. 2004 a 01. 10. 2005) založený
pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce žalobkyne v pobočke žalovaného
HM Tesco - Zlaté Piesky, druh práce, pracovník na preberanie inzercie, ktorej náplňou práce bolo

telefonické a osobné preberanie bezplatnej a platenej inzercie, evidencia platenej inzercie, zaraďovanie
inzerátov do príslušných rubrík, prepisovanie inzerátov do PC modulu a obsluha modemu, pravidelné
odosielanie odpovedí na značky, vybavovanie reklamácií, obstarávanie plošnej inzercie a fotoinzercie,
vedenie príručnej pokladne a denná evidencia tržieb strediska, pravidelné hlásenie týždenných tržieb
ústrediu, vedenie strediskovej agendy, pravidelné odvádzanie tržieb do banky, zasielanie mesačných

hlásení o hospodárení strediska po mesačnej uzávierke posledný deň v mesiaci, plniť úlohy a príkazy
uložené nadriadenými osobami.

16.

Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zároveň vyplýva, že medzi stranami nebol sporný
ani obsah úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce zo dňa 03. 07. 2006, doručeného žalobkyni dňa 06. 07. 2006, z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny s tým, že žalobkyňa svojim úmyselným konaním, spočívajúcom v
neodvádzaní tržby z inzercie prislúchajúcej inzerentom s telefónnymi číslami napr. 0910 602 302, 0907

069 121 a ďalších, ktorého sa dopustila žalobkyňa v predchádzajúcom období (jún 2006), pričom týmto
konaním dochádzalo k okrádaniu žalovaného a bola mu spôsobená škoda.

17.

V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôkaznou povinnosťou
zamestnávateľa, v tomto prípade žalovaného, preukázať (uniesť dôkazné bremeno tvrdenia), že dôvody
skončenia pracovného pomeru, spočívajúce v závažnom porušení pracovnej disciplíny v čase jeho
podania skutočne existovali, a preto sa nebolo možné stotožniť s argumentáciou žalovaného, že jeho
povinnosťou nebolo konkretizovať jednotlivé porušenia, ktorých sa žalobkyňa mala dopustiť a ktoré boli

dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru s ňou.

18.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný spolu s vyjadrením k žalobe predložil súdu prvej inštancie celkovo

19 fotokópií kupónov pre občiansku inzerciu (z toho 6 duplikátov), vykazujúcich znaky neúplnosti
(neuvedenácenainzerátu,kódokresupobočky,číslorubrikyalebomeno,priezviskoaadresainzerenta),
avšak iba pri 4 kupónoch (3 kupóny zo dňa 12. 06. 2006 a 1 kupón zo dňa 16. 06. 2006) bolo možné
z priradeného faxového čísla 0042144638362 a označenia „AVÍZO TESCO“ zistiť, že boli odoslané naústredie z pobočky Tesco Zlaté Piesky, keď podaním zo dňa 22. 05. 2008 predložil 31 kupónov pre
občiansku inzerciu (z toho 13 duplikátov), avšak iba pri 5 kupónoch bolo možné zistiť podľa faxového
čísla 042144638362, že boli odoslané z pobočky Tesco Zlaté piesky (3 kupóny zo dňa 12. 06. 2006, 2

kupóny zo dňa 16. 06. 2016), pričom porovnaním obsahu kupónov pre občiansku inzerciu predložených
žalovanýmuvedenýmipodaniami,kuktorýmjepriradenýdátumamiestoichodoslania,jemožnédospieť
k záveru, že žalovaný počas konania predložil súdu prvej inštancie iba 4 rozdielne kupóny pre občiansku
inzerciu (1 faxovaný kupón zo dňa 16. 06. 2006 o 12:26 hod., 3 faxované kupóny zo dňa 12. 06.
2006 o 11:14 hod.) s tým, že podľa evidencie dochádzky bola žalobkyňa sama v práci iba dňa 12. 06.

2006 (3 kupóny) a dňa 16. 06. 2006 vykonávala prácu spolu so zamestnankyňou B. (1 kupón) z čoho
jednoznačne vyplýva, že pochybenie žalobkyne preukázal iba v troch prípadoch.

19.

Súd prvej inštancie preto na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam,

že žalovaný predložením kupónov nepreukázal, že by tieto inzeráty boli zverejňované vo väčšom
množstve a už vôbec nie v ním tvrdených 601 prípadoch, keď dokonca dňa 16. 06. 2006 bola na
pobočke okrem žalobkyne prítomná aj iná zamestnankyňa, z dôvodu ktorého v konaní neuniesol
dôkazné bremeno skutkového tvrdenia o systematickom porušovaní pracovných postupov zo strany
žalobkyne, pričom zistené pochybenia, ktoré možno pričítať ako dôsledok konania žalobkyne (3 kupóny)

svojim rozsahom nemohli naplniť porušenie pracovnej disciplíny v takom rozsahu a intenzite, ktorá by
odôvodňovala nutnosť ukončenia pracovného pomeru okamžite.

20.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy a zároveň nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo ani vykonané dokazovanie
vovzájomnýchsúvislostiach,inakbydospelkomplexnýmvyhodnotenímdôkazovkzáveru,žežalobkyňa
sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňovalo okamžite skončiť pracovný
pomer so žalobkyňou.

21.

V žiadnom prípade sa nebolo možné stotožniť ani s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní,
že podanie návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 04. 07. 2006

zo strany žalobkyne, preukazuje jej vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny, keďže
takýmto spôsobom sa nesprával žiaden iný zamestnanec nielen na pobočke Tesco Zlaté Piesky,
ale ani v inej pobočky v rámci celej Slovenskej republiky, nakoľko zamestnávateľ nemôže z prejavu
autonómnej a slobodnej vôle zamestnanca vyjadrenej v návrhu na skončenie pracovného pomeru
dohodou,čivýpovede,preukazovaťexistenciuskutkovýchokolnostísvedčiacichpreokamžitéskončenie

pracovného pomeru v jeho neprospech, a to ani z údajného priznania žalobkyne S. U.. A. D., ktorý bol
jej nadriadeným, pretože z jeho výpovede vôbec predmet jej priznania nevyplýva, ale iba skutočnosť,
že po otázke, čo ju viedlo k takému konaniu (neodvádzanie tržieb za niektoré inzeráty) sa nebránila,
vyjadrila ľútosť a uvedomovala si, že konala v rozpore s pravidlami, dobrými mravmi a bola ochotná niesť
zodpovednosť, rozhovor ktorý síce žalobkyňa nepoprela, ale uviedla, že jeho predmetom boli inzeráty

nejakého pána z Pezinku, po ktorom bolo inzeráty potrebné prepisovať, ktoré však do tlače nedala,
nakoľko ich do záverečnej vyplatiť neprišiel.

22.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným opatrením;
zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie
zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca,

ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.23.

Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov
postupoval správne, keď prihliadol aj na osobu žalobkyne, s ktorej prácou vyjadril jej nadriadený U..
A. D. spokojnosť, keďže iné nedostatky do okamihu doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobkyni vytýkané neboli, pričom žalovaný v priebehu konania pred prvoinštančným súdom
neprodukoval žiadny dôkaz (nekonkretizoval) preukazujúci ním tvrdenú výšku škody (vyše 36.000,- Sk),

ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s tvrdeným rozsahom konania žalobkyne.

24.

Odvolací súd sa preto stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný v konaní
nepreukázal prijatie 601 kupónov inzerátov žalobkyňou, čím nebolo možné ustáliť závažnosť porušenia

pracovnej disciplíny v takom rozsahu a intenzite, ktorá by nevyhnutnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru odôvodňovala.

25.

K tvrdeniu žalovaného, že v konaní dostatočným a relevantným spôsobom preukázal akceptovanie
návrhu žalobkyne na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 04. 07. 2006 ku dňu 30. 07. 2006,
ako aj zaslanie tejto akceptácie listovou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006 považuje odvolací súd za nutné
uviesť, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože ak tento návrh žalobkyne akceptoval dňa 04.
07. 2006, bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky jej osobne doručovať dňa 06. 07. 2006 okamžité

skončenie pracovného pomeru, a zároveň v Potvrdení o zamestnaní zo dňa 13. 07. 2006 uvádzať
dobu zamestnania žalobkyne od 01. 06. 2004 do 06. 07. 2006, a napokon v liste zo dňa 25. 07. 2006
konštatovať, že mu bola zo strany žalobkyne daná výpoveď, a preto predložením podacieho lístku s
číslom R 14273835 zo dňa 13. 07. 2006, preukázal iba adresovanie listovej zásielky žalobkyni, keď jej
doručil Potvrdenie o zamestnaní a nie akceptovanú dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyne

ku dňu 30. 07. 2006.

26.

Z uvedeného preto vyplýva, že žalovaného právny úkon akceptácie návrhu dohody skončenia

pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 30. 07. 2006 nevyvolal predpokladané právne účinky a pracovný
pomer bol ukončený výpoveďou žalobkyne, keď dvojmesačná výpovedná doba uplynula dňa 30. 09.
2006.

27.

Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru rozhodol napadnutým rozsudkom vo vzťahu k neexistujúcemu subjektu (AVÍZO s.r.o.) uvádza,
že na určitosť a vykonateľnosť daného výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalobkyni spoločnosťou AVÍZO s.r.o. Seberíniho ul. č. 1, Bratislava, IČO: 35

800 130 nemala vplyv ani právna skutočnosť zlúčenia tejto spoločnosti od 01. 04. 2011 so žalovaným,
nakoľko v napadnutom výroku je správne uvedený právny subjekt, ktorého konanie voči žalobkyni
vyvolalo právne účinky, pričom v súlade s ust. § 69 ods. 3 Obchodného zákonníka, imanie zanikajúcich
spoločností prechádza na inú už jestvujúcu spoločnosť, ktorá sa tým stáva právnym nástupcom
zanikajúcich spoločností, a úplne právne irelevantnou je aj žalovaného námietka chybného označenia

úkonu, ktorým došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, pretože slovo list nevyjadruje len
zasielanú písomnú správu, ale v súdenej veci bolo použité iba na zdôraznenie písomnej formy tohto
úkonu zamestnávateľa.

28.

Nebolo možné sa stotožniť ani so žalovaného námietkou o nedostatočnej určitosti výroku napadnutého
rozsudku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava
II súdny poplatok v sume 175 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keď neuviedol číslo účtuani ďalšie údaje potrebné na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti, nakoľko táto skutočnosť nemá
vplyv na materiálnu vykonateľnosť rozhodnutia súdu o poplatkovej povinnosti, keď v čase vyhlásenia
napadnutého rozhodnutia bola v zmysle ust. § 9 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov, možnosť zaplatiť súdny poplatok, okrem prevodu na účet aj
kolkovými známkami, v hotovosti, platobnou kartou, poštovým poukazom a v súčasnosti má platobné
možnosti rozšírené aj o platbu prostredníctvom krátkej textovej správy, jednotného kontaktného
miesta, akreditovaného platiteľa, integrovaného obslužného miesta alebo prevádzkovateľa systému v
centrálnom systéme evidencie poplatkov.

29.

Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku žalobkyne na náhradu trov právneho zastúpenia, keď
jej právnej zástupkyni priznal náhradu hotových výdavkov za cestovné v zmysle ust. § 15 písm. a) a
náhradu za stratu času advokáta pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je jeho

sídlom podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., nakoľko advokátka JUDr. Renáta
Fardousová vykonávala svoju činnosť samostatne z adresy Hlavná ul. č. 6, Šaľa a od 18. 09. 2012 túto
činnosť vykonáva ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzením v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. e)
zákona č. 583/2006 Z. z. o advokácii, s totožným sídlom obchodnej spoločnosti na Hlavnej ul. č. 6 v Šali,
keď skutočnosť, že advokátka používa v písomnej komunikácii hlavičkový papier, na ktorom je uvedené

aj mesto Bratislava, či na webovom sídle advokátskej kancelárie má uvedenú adresu Námestie SNP
č. 14, Bratislava je právne irelevantná, pretože rozhodujúcim pre posúdenie oprávnenosti náhrady za
stratu času a cestovného je sídlo advokáta v zmysle ust. § 12 ods. 3 zákona č. 583/2006 Z. z.

30.

Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie občianskeho súdneho konania vyplýva, že návrh (žaloba
od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) môže meniť výlučne navrhovateľ, ktorý podal návrh na
začatie konania, príp. urobil v prebiehajúcom konaní určitý návrh spojený s požiadavkou, aby o ňom
súd rozhodol, alebo žalobca, ktorý podal žalobu. Žalovaný môže zmeniť len vzájomnú žalobu, lebo

v konaní o nej má právne postavenie žalobcu. K zmene návrhu môže dôjsť kedykoľvek za konania,
dokiaľ nebolo vyhlásené (vydané) rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Z dôvodu, že zmena návrhu
nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, Občiansky súdny poriadok stanovil, že k
tomuto procesnému úkonu je potrebný súhlas súdu, ktorý môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak
výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a na konanie o

zmenenom návrhu nie je vecne príslušný iný súd. Súd je povinný doručiť zmenený návrh (žalobu alebo
návrh na začatie konania) ostatným účastníkom do vlastných rúk spravidla ešte pred rozhodnutím o tom,
či zmenu pripustí; doručenie zmeneného návrhu nie je treba, ak ku zmene návrhu došlo na pojednávaní
a účastník, ktorému by mala byť zmena návrhu doručená, bol na tomto pojednávaní prítomný. O zmene
návrhu rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.

s. p.); ak bolo uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým
účastníkom, ktorí neboli prítomní pri jeho vyhlásení.

31.

Úvaha prvostupňového súdu (súd prvej inštancie od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu), či výsledky
konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom navrhovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť
podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a s vnútorným
presvedčením sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o

návrhu na pripustenie zmeny žaloby.

32.

Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 09. 12. 2015, na ktorom vyhlásil napadnutý rozsudok, oboznámil

prítomného právneho zástupcu žalovaného s návrhom zmeny žalobného petitu zo dňa 14. 10. 2005,
vyhlásením uznesenia pripustil zmenu žaloby v časti náhrady mzdy na sumu 1.259,49 eur a zmenu
petitu žaloby v časti náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 287,20 eur nepripustil z dôvodu,
že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, nakoľkonie je nárokom vyplývajúcim z neplatného skončenia pracovného pomeru. Z obsahu spisu vyplýva, že
žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za mesiace júl až september 2006 v sume 419,83 eur za každý
mesiac uplatnila návrhom na zmenu žaloby zo dňa 20. 02. 2009, pripustenú uznesením zo dňa 14.

apríla 2009, č. k. 9C/168/2006 - 248, ktorý bol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 05. 10. 2015
pripustený na sumu 1.257 eur.

33.

Neopodstatnenou preto bola nielen námietka žalovaného, že nemal možnosť sa relevantným spôsobom
vyjadriť k predmetu súdneho konania pred rozhodnutím vo veci samej, nakoľko zmena žalobného petitu
pripustená na pojednávaní dňa 09. 12. 2015 bola len spresnením celkového nároku žalobkyne na
náhradu mzdy v sume 1.259,49 eur (3 x 419,83 eur) uplatneného už podaním zo dňa 20. 02. 2009, ale
ani jeho námietka, že prvoinštančný súd na pojednávaní dňa 05. 10. 2015 žalobkyňu poučil o hmotnom
práve alebo o spôsobe uplatňovania nároku, nakoľko zo zápisnice o pojednávaní takýto postup vôbec

nevyplýva.

34.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym

záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto

odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

35.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262

ods. 2 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške z
dôvodu jej úspechu v odvolacom konaní s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).