Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/256/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219682
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219682.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní
navrhovateľa zo dňa 01. 08. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. júna 2014
č. k. 5C/578/2012-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od
odporcu zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 516,32 eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pričom odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd uviedol, že
navrhovateľ v podanom návrhu poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením

záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená u súdneho
exekútora pod sp. zn. EX 7028/2010. Majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 12Er/454/2010 (u súdneho exekútora pod vyššie uvedenou sp. zn., t. j. zn. EX
7028/2010).

Svoje rozhodnutie súd po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods.

1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods.
1, 2 písm. d/, ust. § 44 ods. 1, 2 v zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 45
ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia Európskej komisie,

spisu Okresného súdu Komárno zn. 12ErEr/454/10, žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu a ďalších a zistil tento skutkový a právny stav:
Dňa 02. 06. 2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme
zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o.,povinným R. A., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20. 01.
2010 zn. SR 17735/09 a predmetom exekúcie bolo vymoženie sumy 1.232,10 eur s príslušenstvom.
Dňa 15. 07. 2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené
oprávneným pre JUDr. Martina Máčaja, advokáta, výpis oprávneného z obchodného registra, ako aj
vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zmluva o úvere a Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Následne uznesením exekučného súdu č. k. 12Er/454/2010-12 zo dňa 28. 01.
2011, právoplatným dňa 16. 03. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu č. k.
12Er/454/2010-20 zo dňa 06. 02. 2012, právoplatným dňa 12. 07. 2012 bola exekúcia zastavená.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ požadoval od
odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 516,32
eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Súd prvého stupňa uviedol, že predpokladom zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je nesprávny úradný postup,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom
pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tieto predpoklady súčasne. V konkrétnej veci súd zistil,

že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 15. 07. 2010,
pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a exekučný súd o tejto žiadosti
súdneho exekútora rozhodol uznesením zo dňa 28. 01. 2011.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že nie každé nedodržanie

zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, pričom v tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR zo dňa
07. 05. 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Vo svojej rozhodovacej činnosti súd prihliada na zákonom

stanovené lehoty, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48
ods.2ÚstavySR,pretožeajvtýchtoprípadochsúrozhodujúcevšetkykonkrétneokolnostiposudzovanej
veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle vyššie uvedeného
článku Ústavy SR nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02).

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a
s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo

odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44
ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp.

zn. 6Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012) a vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania nie je možné
tento postup považovať za nesprávny úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu SR (vyššie uvedenej) vyplýva oprávnenie exekučného súdu skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy,priktorejsiexekučnýsúdvyhodnocujejejprípadnú
neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno zn. 12Er/454/2010 je aj zmluva o

úvere uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný súd bol oprávnený
skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa opätovne uviedol, že zákonom stanovená
lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia je mimoriadne krátka na to, aby exekučný
súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych

predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. V dôsledku uvedeného potom
konštatoval, že nie je splnený ani prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd už
ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup súdu zistený nebol. O trovách konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého
stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania

bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je podľa názoru navrhovateľa možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje
rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v
znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd
svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a

posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj
vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento

súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote“.Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru
navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny

dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 1.3.2013
a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité,

že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a vzhľadom
na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel výšku
škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ bol toho
názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to
vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou

a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §

201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 26.
06. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §

219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom naust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,

že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a
nemajetkovej ujmy v sume 516,32 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 12Er/454/2010.
Majetková škoda 125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,-
eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a
zosumy15,-eurvynaloženejnaadministratívnespracovanietextovurgenciíadresovanýchexekučnému

súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu.
Odvolací súd je toho názoru, že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno

považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom
nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu
Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/454/2010, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom
tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym
spôsobomnepreukázalvynaloženienímtvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovaním

textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na

poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na
OkresnomsúdeKomárnopodsp.zn.12Er/454/2010,ktorýjenevyhnutnýmpredpokladomvznikunároku
na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur.

Nemajetková ujma 516,32 eur podľa tvrdenia navrhovateľa má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu, pričom navrhovateľ tvrdil, že výpočet tejto sumy uskutočnil
alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v nečinnosti exekučného súdu s prihliadnutímna doktrínu Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po

veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného
konania, t. j. 02. 06. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak
išlo o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto
podstatnej skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Komárno

vedenompodsp.zn.12Er/454/2010jenepochybné,žežiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
bola doručená súdu dňa 15. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 20. 01. 2010 v
konaní pod sp. zn. SR 17735/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 28. 02.
2011 č. k. 12Er/454/2010-12 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený nepodal proti tomuto uzneseniu odvolanie a uznesenie potom
nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 03. 2011. Následne exekučný súd uznesením č. k. 12Er/454/2010-20,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 07. 2012, predmetné exekučné konanie zastavil.

Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné

zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky
považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu
žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho.
Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane
navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a
nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.
zn. 12Er/454/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si
navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo
len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva
na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 516,32 eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa
uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v

podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem
písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä
na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že
tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností
možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom
na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne i následného zastavenia exekučného konania

ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku
nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôveryv právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na
tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod

sp. zn. 12Er/454/2010 bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 07. 2010 a súd túto žiadosť zamietol
uznesením zo dňa 28. 01. 2011. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané
ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že

cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ
nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 28. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 20. 01. 2010, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 17735/09 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a R. A.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k

uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý by bol právne relevantným exekučným
titulom.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo

vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. V postupe súdu prvého stupňa nemožno konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa

rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu v predmetnej
veci. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu
Okresného súdu Komárno, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia
je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr.
nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom)
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Navrhovateľ ani
jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 26. 06. 2014 nezúčastnili

a svoju neúčasť na pojednávaní ani neospravedlnili a nepožiadali o jeho odročenie. Správne potom
postupoval súd prvého stupňa, keď vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 17. 06. 2014. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom
procesnom postupe splnil a mal dňa 26. 06. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na

prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Pokiaľ navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že sa neoboznámil so znaleckým posudkom č.
1/2014 o výške vzniknutej škody a nevykonal teda dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto
znaleckým posudkom, odvolací súd uvádza, že v predloženom súdnom spise sa takýto znalecký

posudok nenachádza a vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom
na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a
nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne aplikoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
12Er/454/2010 sa nenachádza žiadna žiadosť o pokračovanie v konaní, respektíve sťažnosť na prieťahy
v konaní alebo iná urgencia navrhovateľa a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie navrhovateľa v
podanom návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že za účelom posunu v exekučnom konaní
urobil sedem podaní. Naviac nie je zrejmé, akého konania by sa mohli týkať navrhovateľom označené

podania, nakoľko štyri z nich mali byť urobené v čase pred začatím exekučného konania (t. j. do 02. 06.
2010) vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 12Er/454/2010. Exekučný súd v prípade, ak
je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok, je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i
podklady, ktoré vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzali, a tak tomu bolo i v tomto prípade.Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací

súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody, napr. i oboznamovaním
sa so znaleckým posudkom č.o 1/2004. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani
vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd v exekučnom konaní
vedenom na základe návrhu oprávneného (navrhovateľa v tomto konaní), v ktorom zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, neporušil zákonom stanovenú lehotu,
nakoľko v prípade zamietnutia tejto žiadosti v súlade so zákonom, žiadna lehota nebola ani stanovená.
Exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej lehote, čo znamená, že nemohlo

dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybil a jeho konaním
nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja
svoj nárok, v dôsledku toho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom

preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho
hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla
vzniknúť. Naviac navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, z čoho

možno vyvodiť záver, že toto uznesenie akceptoval. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ

v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.