Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/689/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208303
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214208303.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. G., nar. XX.
XX. XXXX, bytom A., F. XXXX/XX, o zaplatenie 1.281,67 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 27. mája 2016 č. k. 6C/449/2014-100 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101

Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že dňa 29. 04.
2014 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť 1.281,67
eura, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1281,67 eura za čas od 28. 06. 2013
do zaplatenia a trovy konania, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu (Slovenská
sporiteľňa a. s.) uzatvoril dňa 16. 03. 2006 so žalovaným Zmluvu č. 211996442, na základe ktorej
poskytol žalovanému finančné prostriedky. Žalovaný sa zaviazal veriteľovi tieto vrátiť v dohodnutých

splátkach, ktoré splátky však nedodržal. Predmetnú pohľadávku žalobca nadobudol na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013. Je bezpochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný a
právny predchodca žalobcu treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ
a žalovaný ako spotrebiteľ. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou tejto spotrebiteľskej

zmluvy sa stali aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko
boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je bezpochybné, že právny predchodca žalobcu
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom tvrdené a
ani preukázané, že sporný úver bol poskytnutý žalovanému za účelom výkonu zamestnania, povolania
alebo podnikania. Táto zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania a ani nič nenasvedčuje na to, aké je povolanie žalovaného ako odberateľa

a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľov vôbec uzavretie tejto
zmluvy má. Na právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím na ust. §-u 52 ods. 2 vetu tretiu
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a
právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd preto predmetný právny vzťah považoval
za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to ajz hľadiska premlčania. Takýto záver o charaktere predmetného právneho vzťahu, ako aj o aplikácii
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na takýto právny vzťah je v súlade s rozhodnutím
NS SR zo dňa 21. 04. 2015 spisová značka 3MCdo 12/2014, ako aj 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26.

11. 2015. Žalovaný nevzniesol námietku premlčania uplatneného práva, v prejednávanej veci (keďže
ide o konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo spotrebiteľskej zmluvy) súd, plniac si svoju zákonnú
povinnosť podľa §-u 5b zákona č. 250/2007 Z. z. predovšetkým zisťoval, či uplatnené právo nie je
premlčané. Súd teda zisťoval, kedy nastala možnosť vykonania práva po prvý raz, teda od ktorého
dňa začala plynúť premlčacia doba veriteľovi na uplatnenie svojho práva z predmetnej zmluvy. Začiatok

plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia
záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na
plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je
objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle

od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť
prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu
na začatie konania. Na základe výzvy pôvodného veriteľa žalovaný mal sporný dlh zaplatiť do 10 dní
od doručenia listu zo dňa 16. 02. 2010. Prvý krát veriteľ svoje predmetné právo mohol uplatniť dňa 01.
04. 2010, pretože vtedy už uplynula lehota, ktorá bola daná na dobrovoľné plnenie (aj keď sa zohľadní

čas na poštovú prepravu). Takto potom veriteľovi od 01. 04. 2010 začala plynúť trojročná premlčacia
doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 04. 2013. Žaloba na súd bola
podaná dňa 29. 04. 2014, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že sporné právo je premlčané, preto ho žalobcovi priznať nemohol a
žalobu v celom rozsahu zamietol. Na podporenie správnosti záveru o tom, kedy sa právo môže prvýkrát

vykonať, súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spisová značka 4 MCdo 17/2014 zo dňa
26. 11. 2015, v ktorom sa uvádza: „Veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť
dlhu, a teda svoje právo aj vykonať. Napr. v prípade zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá
jej splatnosť, mohol veriteľ požiadať dlžníka o splátku dlhu už v deň nasledujúci po uzavretí zmluvy o
pôžičke. Ak plnenie spočíva v povinnosti niečoho sa zdržať, či niečo opomenúť, dostane sa právo do

štádia actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil túto svoju povinnosť, t. j. vykonal to, čo nemal,
resp. postavil sa na odpor správaniu, na ktoré bol inak povinný“. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože si
ich náhradu neuplatnil.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia v žiadnom prípade
nereflektuje zistený a preukázaný skutkový stav. Z obsahu výzvy zo dňa 16. 02. 2010 je zrejmé, že na
základe predmetného podania nedošlo k zosplatneniu dlhu. Postupca danú výzvu zaslal žalovanému

v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a to za účelom splnenia podmienok pre
platné postúpenie pohľadávky na žalobcu. K zosplatneniu dlhu pristúpil až žalobca, a to podaním zo
dňa 22. 07. 2013. Taktiež uviedol, že nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v
zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť
dňa 01. 05. 2014. Poukázal na Nález ÚS SR z 03. 03. 1996, PL. ÚS 36/95, ako i čl. 125 ods. 1 písm.

a/ a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k
značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu
diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy
SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR,

článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa
článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania
garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

Tiež uviedol, že aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne
konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a
k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánu verejnej moci azávažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním ustanovenia § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa okresný súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa
ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že okresný súd by tak spôsobil
žalobcovi škodu. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013-145 a sp. zn.
9Co/105/2013. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže si v konaní uplatnil nárok žalobou zo dňa 29.
04. 2014, pričom ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05.
2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím okresného súdu a právnym posúdením veci. Záverom poukázal

na rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 36C/117/2014, ktorým súd prerušil konanie až do
právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na
začatiekonaniaourčenie,žeustanovenie§5bzákonač.250/2007Z.z.jevnesúladesustanoveniamičl.
1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia
§ 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.281,67

eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.281,03 eura od 28. 06. 2013
do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 uzatvorenej medzi žalobcom a postupcom Slovenská sporiteľňa a. s.
nadobudol žalobca voči žalovanému pohľadávku, ktorá vznikla na základe Zmluvy č. 211996442/0900,
uzatvorenej dňa 16. 03. 2006. Pohľadávka žalobcu ku dňu jej postúpenia predstavovala sumu 1.476,58

eura, ktorá pozostávala z istiny 1.281,03 eura, riadneho úroku 0,64 eura, úroku z omeškania 194,91
eura,stým,žesumu194,41eurapredstavujúcuúrokzomeškaniasižalobcavtomtokonaníneuplatňuje.

6. Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa
16. 03. 2006 Zmluvu o bežnom účte č. 0211996442/0900, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu bankou

pre majiteľa účtu-žalovaného. Z podania žalobcu zo dňa 19. 02. 2015 vyplýva, že dňa 19. 10. 2006
mal pôvodný veriteľ uzatvoriť so žalovaným zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie povoleného
prečerpania k účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, táto zmluva však súčasťou spisu nie je. Listom zo dňa 16.
02. 2010 (č. l. 70 spisu) vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného na zaplatenie vzniknutého dlhu
vo výške 1.211,58 eura, s ktorým bol žalovaný v omeškaní ku dňu 31. 01. 2010, a to v lehote 10 dní

od doručenia výzvy.

7. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na požadované plnenie za premlčaný, majúc za to, že
žalobca prvý krát mohol svoje právo na plnenie uplatniť dňa 01. 04. 2010, pretože vtedy už uplynula
lehota, daná právnym predchodcom žalobcu žalovanému na dobrovoľné plnenie, v zmysle výzvy na

zaplatenie zo dňa 16. 02. 2010 (pri zohľadnení času na poštovú prepravu), pričom žaloba podaná
žalobcom na súd dňa 29. 04. 2014 bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak
nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že záver súdu prvej
inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy na súde začala plynúť najneskôr od 01. 04.
2010, teda uplynutím lehoty na plnenie v zmysle výzvy právneho predchodcu žalobcu na plnenie zo
dňa 16. 02. 2010 (so započítaním času na poštovú prepravu), ktorá márne uplynula dňa 01. 04. 2013,
nie je správny.

12. Tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie, výzvou zo dňa 16. 02. 2010 právny predchodca žalobcu -
Slovenská sporiteľňa a. s. oznámil žalovanému, že so splácaním pohľadávky zo Zmluvy č. 211996442
je v omeškaní ku dňu 31. 01. 2010 vo výške 1.211,58 eura a zároveň ho vyzval na zaplatenie tejto
dlžnej sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil taký právny záver, že po
uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie, podľa súdu dňom 01. 04. 2010, si žalobca mohol svoje právo na

súde uplatniť prvý krát vo vzťahu k žalobcom požadovanej sume, takýto záver súdu prvej inštancie nie
je správny. Z obsahu predmetnej výzvy právneho zástupcu žalobcu vyplýva len to, že tento ustálil výšku
dlhu žalovaného ku dňu 31. 01. 2010 v sume 1.211,58 eura a vyzval žalobcu na jeho zaplatenie v ním
stanovenej lehote, a to bez toho, že by tento úkon žalobcu súčasne smeroval k zosplatneniu celého dlhu
žalovaného z nepovoleného prečerpania. Naviac, výška dlhu žalovaného, tak ako ho právny predchodca

žalobcu vyčíslil ku dňu 31. 01. 2010, ani nekorešponduje s výškou žalobcom uplatnenej istiny a z
napadnutého rozhodnutia tak ani nie je zrejmé, akými skutkovými a právnymi závermi sa súd prvej
inštancie riadil, keď mal za to, že právo na plnenie vo vzťahu k celej žalovanej istine si žalobca mohol
prvýkrát uplatniť dňa 01. 04. 2010. Pokiaľ teda súd prvej inštancie ohraničil počiatok plynutia premlčacej
doby vo vzťahu k celej žalovanej sume dňom uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie na základe výzvy

na plnenie zo dňa 16. 02. 2010, ktorou veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 1.211,58
eura, takýto záver súdu prvej inštancie nie je správny, keď z tohto úkonu právneho predchodcu žalobcu
nemožno vyvodiť účinky zosplatnenia celej pohľadávky veriteľa voči žalovanému, ale len to, že žalovaný
bol ku dňu 31. 01. 2010 v omeškaní so zaplatením sumy 1.211,58 eura. Naviac je potrebné uviesť, že
pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaný

uzatvorili dňa 16. 03. 2005 (správne má byť 2006) Zmluvu o bežnom účte a úvere, z obsahu spisu
uzatvorenie takejto zmluvy nevyplýva, keď právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným Zmluvu
o bežnom účte (č. l. 5 spisu) bez toho, že by jej súčasťou boli ustanovenia o poskytnutí úveru. Rovnako,
pokiaľ súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca, resp. jeho právny predchodca poskytol žalovanému
úver vo forme povoleného prečerpania finančných prostriedkov, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akých

listinných dôkazov súd prvej inštancie tento záver ustálil, keď uvedená skutočnosť (uzatvorenie zmluvy o
povolenom prečerpaní) vyplýva len z písomného podania žalobcu, bez toho, že by súčasne predmetnú
zmluvu súdu predložil. Potom je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie doposiaľ nezistil skutkový
stav tak, aby bol podkladom pre vyvodenie právnych záverov posúdenia dôvodnosti, resp. nedôvodnosti
podanej žaloby žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/
CSP s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobcu na plnenie, primárne
i z hľadiska splatnosti dlhu žalovaného pre účely posúdenia prípadného premlčania nároku žalobcu na
plnenie a nové rozhodnutie riadne odôvodniť.

13. Bez ohľadu na vyššie uvedené, k námietke žalobcu na aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01. 05. 2014 a následné posúdenie premlčania
nároku žalobcu súdom prvej inštancie ex offo, odvolací súd udáva, že názor žalobcu ako odvolateľa, že
sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona a s tým
súvisiaceho zásahu do právnej istoty strán tohto sporu, nemožno považovať za správny.

14. Právna teória i prax rozlišuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí,
že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo
spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali
povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne

následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť), alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo, že sa modifikuje, ruší existujúce právne následky.15. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,

riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych
konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne

obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu
na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s

účinnosťou od 01. 05. 2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa ňou
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že

súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na
podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

17. Otázkou aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ako i
aplikáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2015) na právne vzťahy
vzniknuté pred jeho účinnosťou sa zaoberal i Najvyšší súd SR, pričom vo svojich rozhodnutiach pod sp.
zn. 3MCdo/12/2014, 2MCdo 5/2015, 4MCdo 4/2014, 8MCdo 13/2014 konštatoval, že prvostupňový súd
musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci

o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva,
poukazujúc na to, že právne predpisy, ktorých súčasťou sú tieto zákonné ustanovenia nemajú

prechodné ustanovenia a preto sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred nadobudnutím ich
účinnosti.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).