Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 2, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315216942
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4315216942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a
členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, právnej veci žalobcu: B. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., A. XXXX/X, v konaní zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO 36 613 843, proti žalovanému: AMOS - SERVICES, s.r.o., Hlavná 276, Horná Seč, IČO:
35 953 861, zastúpený Mgr. Martinom Alušicom, advokátom, so sídlom Madačova 1/A, Ružomberok,

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Levice zo dňa 31.05.2017, č.k. 7Cpr/4/2015-85, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorého
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru

realizovaná žalovaným žalobcovi listom z 27.03.2015 je neplatná (výrok I.). Ďalším výrokom (II.) určil,
že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou z 27.11.2003 naďalej
trvá. Výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Posledným výrokom (IV.) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet
Okresného súdu Levice súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 euro do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Rozsudok právne odôvodnil ust. § 60 ods. 1, 2, 3, § 1 ods. 4, § 15, § 18, § 79 ods.

1 Zákonníka práce, § 34 a § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol založený pracovný pomer zmluvou uzatvorenom
27.11.2003, so vznikom 01.12.2003. Listom z 27.03.2015 žalovaný doručil žalobcovi dohodu o skončení
pracovného pomeru v ktorej bolo uvedené, že na základe tejto dohody sa pracovný pomer končí dňom
31.07.2015. Od uvedeného dňa začala žalobcovi v zmysle § 77 Zákonníka práce plynúť prekluzívna
lehota dvoch mesiacov na uplatnenie nárokov na súde. Žalobu podal včas, 28.09.2015. Súd
ďalej konštatoval, že žalobca pracoval u žalovaného na pozícii obchodného zástupcu. Z dohody o

skončení pracovného pomeru vyplýva, že žalovaný prejavil vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobcom
dohodou ku dňu 31.07.2015, na čom nič nemení ani to, že žalovaný uviedol, že výpovedná doba začala
plynúť 01.04.2015 a mala skončiť uplynutím štvormesačnej výpovednej lehoty, 31.07.2015. Prejav
vôle žalovaného je formulovaný jednoznačne, smeruje k ukončeniu pracovného pomeru dohodou a
nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel týmto listom prejaviť. Nejednalo sa o výpoveď z jeho strany.
Žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísal a nesúhlasil s ňou, naopak podaním z

02.04.2015 oznámil žalovanému, že nemá vedomosť o uzatvorení dohody a pokiaľ by list z 27.03.2015
mal byť návrhom na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru, tak s ním nesúhlasí. Z
dokazovania vyplynulo, že žalobcovi bol zo strany žalovaného predložený návrh Dohody o skončenípracovného pomeru, ktorý neprijal a oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom prideľovaní práce v súlade
s pracovnou zmluvou. Z toho potom vyplýva, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako
zamestnávateľom nedošlo ku konsenzu o skončení pracovného pomeru dohodu, preto súd dospel k

záveru, že skončenie pracovného pomeru dohodou z 27.03.2015 je neplatné. Neprihliadol na tvrdenie
žalovaného,žedošlokdohodeoskončenípracovnéhopomeru,keďžedohodunevedelpredložiť. Dodal,
že o existencii dohody ani nemožno hovoriť ani s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa zamestnal
vo firme svojej manželky, pretože mu zo strany žalovaného nebola prideľovaná práca. To, že sa
následne zamestnal, bolo vyústením jeho snahy zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa,

keďže mu žalovaný neprideľoval prácu v súlade s uzatvorenou pracovnou zmluvou, ktorou bol založený
pracovný pomer hoci mu oznámil, že má naďalej záujem na tom, aby ho zamestnával. Žalovaný žiadal,
aby v prípade, ak súd dospeje k záveru, že rozviazanie pracovného pomeru dohodou je neplatné,
vyslovil, že nie je možno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Dôvodil
tým, že ho prevzala spoločnosť Euro-Mineral s pôvodne 20 obchodnými zástupcami, ktorý počet sa
postupne znižoval až do súčasného stavu, keď pracujú pre neho dvaja až traja pracovníci na pozícii

obchodného zástupcu. Množstvo práce mu totiž nedovoľuje zamestnávať viac zamestnancov. Uvedenej
požiadavke žalovaného súd nevyhovel nakoľko nemal nepreukázané dôvody, pre ktoré by nebolo
možné od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu.
Žalovaný nepreukázal, že došlo k znižovaniu stavu zamestnancov a že vzhľadom na nedostatok práce
nemal možnosť zamestnať viac zamestnancov a nepreukázal ani tvrdenie, že nemá možnosť žalobcu

ďalej zamestnávať. Vyhovenie návrhu by nebolo v žiadnom prípade spravodlivé pre žalobcu. Žalovaný
si musí uvedomiť, že vyslovením neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou je potrebné
na žalobcu hladiť ako na zamestnanca, s ktorým od uzatvorenia pracovnej zmluvy nebol rozviazaný
pracovný pomer, teda nie ako na osobu, ktorú nemôže prijať, t.j. zamestnať, pre nedostatok pracovných
miest. Za to, že v súčasnosti nemá dostatok práce nenesie zodpovednosť žalobca, preto nie je možné

takýto dôvod uplatniť a ani akceptovať argumentáciu žalovaného ohľadom zamestnania sa žalobcu
u manželky z dôvodov, ktoré boli uvedené vyššie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
1, § 262 ods. 1, 2 CSP, žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100%. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalovanému súd rozhodol podľa § 4 ods.
2 písm. d/ zák. č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch, žalobca bol v konaní od platenia súdneho poplatku

oslobodený, preto túto povinnosť s poukazom na ust. § 2 ods. 2 citovaného zákona uložil žalovanému.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne práve posúdenie
veci,nesprávneskutkovézisteniaanesprávnerozhodnutie.Poukázalnato,že obdivestranypovažovali
pracovný pomer za ukončený, čoho dôkazom je, že žalobca sa zamestnal v inej práci, preto je

dôvodné sa domnievať, že považoval pracovný pomer za ukončený. Prekážky, ktoré pri prepúšťaní
zamestnancov ustanovuje Zákonník práce, sú určené na ich ochranu pred nepriaznivou životnou
situáciou pre prepustení. Súd ale svojim rozhodnutím chránil zamestnanca nad potrebný rámec,
pretože bol zamestnaný a nepriaznivá situácia u neho nenastala. K záverom súdu, že nepreukázal,
že nemá možnosť žalobcu vzhľadom na nedostatok práce zamestnávať uviedol, že z pravidla, že

každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenie existuje výnimka spočívajúca v tom, že od nikoho
nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálu neexistenciu určitej skutočnosti, niečo čo sa
nestalo a neexistuje, pretože je to spravidla objektívne nemožné. V civilnej rétorike sa pre tento
termín používa negatívna dôkazná teória. Táto sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej
skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočnosti, ktoré vedú k záveru, že

určitá negatívna skutočnosť je daná. Dostatočný počet zmlúv, ktoré by zabezpečovali taký odber, ktorý
by dovoľoval zamestnávať ďalej žalobcu, nie je možné preukázať. Je vecou názoru zamestnávateľa, či
žalobcu zamestnať môže, alebo nie a ten bol jednoznačne vyjadrený výpoveďou zaslanou v roku 2015 a
postojom prezentovaným v konaní, preto rozhodnutie súdu nie je správne. Súd svojim rozhodnutím má
dbať aj na celkovú presvedčivosť svojho rozhodnutia a má poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, čo sa podľa
jeho názoru nestalo, a preto je rozhodnutie arbitrárne. Žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť.Tvrdeniažalovanéhopovažovalza účelové.Zospisujezrejmé,že nalistz27.03.2015,ktorým
žalovanýzamýšľalukončiťsním pracovnýpomerreagovallistomz02.04.2015,vktorommuoznámil,že
s obsahom listiny nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k žalovanému
jasne, zrozumiteľne a v súlade so Zákonníkom práce deklaroval, že trvá na tom, aby mu žalovaný akozamestnávateľ prideľoval prácu. Považuje za absurdný argument žalovaného, že považoval pracovný
pomer za ukončený, pretože sa zamestnal v inej práci. Bez ohľadu na túto skutočnosť ani jeho nové
zamestnanie nie je žiadnym dôkazom o tom, že považoval pracovný pomer za ukončený, pričom iba

pre úplnosť uvádza, že zo zápisnice z pojednávania z 03.05.2017 vyplýva, že sa zamestnal u svojej
manželky, ktorej pomáhal s administratívou, keďže mu žalovaný neprideľoval prácu, hoci mu oznámil,
že na prideľovaní trvá. Žalovaný spochybňoval aplikáciu ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce výkladom
negatívnej dôkaznej teórie. S tým výkladom však sa nestotožňuje. Žalovaný svojim výkladom zásadne
uvádza, že listinou z 27.03.2015 vyjadril názor, že ho nemôže zamestnávať. Za predpokladu, že ho

nemohol ďalej zamestnávať, mal rešpektovať právne predpisy a postupovať podľa Zákonníka práce.
Takto nepostupoval a to ani počas obdobia, keď mu prácu prideľoval a v rozpore so zákonom mu vôbec
neprispieval na stravovanie, ktoré nároky uplatnil v inom konaní. K ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce
uviedol, že zmyslom tohto ustanovenia je nutné rozumieť niečo, čo by za také mohli považovať obe
strany vzťahu. Podľa komentára k Zákonníku práce posúdiť možnosť uplatnenia výnimky je oprávnený
len súd. Zamestnávateľ by mal v takomto prípade preukázať, v čom spočíva ospravedlniteľný dôvod, na

základe ktorého by mal súd rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. Napríklad mohla by to byť situácia,
keď pracovný pomer na základe výpovede zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny sa skončil neplatne, alebo správanie zamestnanca je takej intenzity, že existenčne ohrozil
záujmy zamestnávateľa, narušil dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku a podobne. Vzhľadom
k uvedenému má za to, že v tomto smere odvolacie dôvody žalovaného nie sú dôvodné.

4. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojich vyjadreniach. Uviedol, že súd by mal
vyhodnotiť najmä otázku, či zamestnanec bol zamestnaný medzitým aj u iného zamestnávateľa, akú
prácu vykonával a aký zárobok dosahoval. K otázkam negatívnej dôkaznej teórie uviedol, že len
účelovým pokusom o jeho diskreditáciu. Môže len konštatovať, že neexistuje dôkaz, ktorý by mu umožnil

preukázať, že nepotrebuje obchodného zástupcu. Žalobca síce údajne poslal list, v ktorom trval na
prideľovanípráce,tenvšakposlalakoodpoveďnanávrhdohodyoskončenípracovnéhopomeru,pričom
nereagoval na návrh dohody z jeho strany, ale na iný právny úkon - návrh dohody, nie na úkon, ktorým
sa pracovný pomer končí.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,
362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože

nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z. z. a ktorý nadobudol účinnosť

dňa 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky
konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP,
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa § 471 ods. 1 CSP, predbežné opatrenia nariadené predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných
opatreniach a zabezpečovacích opatreniach.

9. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový
sta veci a vyvodil z neho správne právne závery. Nakoľko sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov, reagujúc na
odvolacie námietky žalovaného odvolací súd dodáva, že predmetom konania bola žaloba podaná na
súde prvej inštancie dňa 28.09.2015, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dohody o skončenípracovného pomeru realizovanej žalovaným listom z 27.03.2015 a určenia, že pracovný pomer založený
pracovnou zmluvou z 27.11.2013 naďalej trvá. Dôvodil tým, že so žalovaným uzatvorili 27.11.2003
pracovnú zmluvu, s nástupom do práce 01.12.2003, v ktorej bol dohodnutý druh práce špecifikovaný

ako obchodný zástupca s miestom výkonu práce SR, neskôr západné Slovensko. Žalovaný mu dňa
27.03.2015 doručil listinu označenú ako „Dohoda o skončení pracovného pomeru“, v ktorej mu oznámil,
že údajne uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru, podľa ktorej sa pracovný pomer končí
uplynutím štvormesačnej výpovednej lehoty dňom 31.07.2015, ktorá začala plynúť 01.04.2015. Na
výzvu reagoval podaním z 02.04.2015, v ktorom mu oznámil, že o uzatvorení dohody nemá vedomosť,

pokiaľ by malo ísť o návrh dohody o skončení pracovného pomeru, tak nesúhlasí a trvá na ďalšom
prideľovaní práce. Žalobca poukazoval na zmätočnosť listiny, keď na jednej strane malo ísť o dohodu a
na druhej strane je uvedené, že sa končí pracovný pomer uplynutím štvormesačnej výpovednej lehoty.
Nejde ale o výpoveď, keďže neboli splnené predpoklady výpovede. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel
po prijatí záveru, že listina označená ako dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, nebolo
preukázané, že došlo k dohode o skončení pracovného pomeru, tak ako to má na mysli ust. § 60 ods. 1,

2 Zákonníka práce. „Dohodu“ žalobca nepodpísal a ani so žiadnou inou formou s jej obsahom nesúhlasil.
10. Dohodaoskončenípracovnéhopomerujenajjednoduchšíspôsobskončeniapracovnéhopomeru,
keď sa pracovný pomer skončí v deň, ktorý si účastníci pracovného pomeru dohodli v dohode o skončení
pracovného pomeru. Keďže so skončením pracovného pomeru súhlasia obaja účastníci pracovného
pomeru, nie je potrebné, aby zákon príliš rigorózne upravoval podmienky uzatvorenia dohody o skončení

pracovného pomeru. Vzhľadom na to judikatúra radí medzi podstatné obsahové náležitosti dohody o
skončení pracovného pomeru minimálne vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný
pomer a určenie dňa, kedy pracovný pomer zaniká (R 27/1960). V prípade absencie týchto podstatných
obsahových náležitostí by účastníci právneho úkonu nedohodli skončenie pracovného pomeru.

11. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že „Dohoda“ je pre nesplnenie
zákonných náležitostí neplatná. Žalobca s obsahom dohody nesúhlasil ani ju nepodpísal, absentuje teda
jeho súhlasný prejav ukončiť pracovný pomer. Žalovaný nepreukázal, že došlo k uzatvoreniu platnej
dohody o skončení pracovného pomeru. Sám tvrdil, že k ukončeniu pracovného pomeru so žalovaným
malo dôjsť z dôvodu, že nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a znižoval stav zamestnancov,

čo zakladá výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (organizačné dôvody,
poznámka odvolacieho súdu). Ak potom z týchto dôvodov chcel ukončiť pracovný pomer dohodou, mal
tento výpovedný dôvod do zrušovacieho prejavu výslovne uviesť (§ 60 ods. 2 Zák. práce). Ide totiž
o obligatórnu náležitosť dohody o skončení pracovného pomeru, ktorá v spornej „Dohode“ absentuje.
Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci nebolo možné vyhovieť

návrhu žalovaného, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Ide
o výnimku zo zákonného pravidla, keď v prípade určenia neplatnosti skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa na základe žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pri
súčasnom oznámení zamestnávateľovi požiadavky ďalšieho zamestnávania a prideľovania práce,
končí povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi, alebo mu platiť náhradu mzdy.

Táto povinnosť je predčasne ukončená právoplatným rozhodnutím súdu. Uplatnenie tejto výnimky
prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým zamestnávateľ preukázal
tzv.ospravedlniteľnýdôvod,nazákladektoréhojevrozporesdobrýmimravmi,aleboinaknespravodlivé,
žiadať od neho, aby prideľoval prácu zamestnancovi, ktorý neplatne skončil pracovný pomer. Žalovaný
svoj návrh odôvodňoval tým, že pre žalovaného nemá pracovné miesto, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý

s ním chcel ukončiť pracovný pomer, pretože spoločnosť Euro - Mineral zamestnávajúca pôvodne
20 obchodných zástupcov ich počet postupne znížila až do súčasného stavu, kedy pracujú dvaja traja
pracovníci na pozícii obchodného zástupcu. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej
inštancie, že uvedené skutočnosti nie sú ospravedlniteľnými dôvodmi, ktoré môžu viesť k záveru, že
od žalovaného nie je možné spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Tieto skutočnosti

boli žalovanému známe už v čase, keď chcel ukončiť so žalobcom pracovný pomer a z tohto dôvodu
napokon zamýšľal pracovný pomer ukončiť. Išlo teda o organizačné dôvody, ktoré by v prípade
ukončenia pracovného pomeru výpoveďou zakladali žalobcovi právo na vyplatenie odstupného. Ani
podľa odvolacieho súdu by preto nebolo spravodlivé pre žalobcu vyhovieť takémuto návrhu, naopak
takýto postup by bol v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný mal možnosť z dôvodov, pre ktoré

chcel ukončiť pracovný pomer, postupovať zákonným spôsobom v zmysle Zákonníka práce a dosiahnuť
platné ukončenie pracovného pomeru so žalobcom.12. Keďževkonaníbolopreukázané,žedohodaoskončenípracovnéhopomerujeneplatnáažalobca
oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. prideľovaní práce v súlade s pracovnou
zmluvou listom z 02.04.2015, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, v
konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).