Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/258/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309211325
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4309211325.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o vymoženie sumy
709,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k.

11Er/701/2009 - 17 zo dňa 4. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 11Er/701/2009 - 17 zo dňa 4. marca 2015 v
časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 05.08.2009 vymoženia sumy 709,69 eura s príslušenstvom na podklade exekučného

titulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je však
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§ 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj názor súd prvej inštancie oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako
celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi

ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplývaabsolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko
oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť

nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. OZ a tiež smernice 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. OZ

ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský
súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve,
ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25
% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto
výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane
spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre

oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Keďže sa v konaní vyskytla prekážka
spôsobujúca neprípustnosť exekúcie, súd prvej inštancie exekúciu zastavil a trovách exekúcie rozhodol
tak, že ich nepriznal súdnemu exekútorovi, nakoľko si ich napriek výzve súdu neuplatnil.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

5. Namietol, že súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie na neplatnom ustanovení § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré bolo od 01.01.2015 zrušené. Ďalej uviedol, že neumožnil

účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje
stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S poukazom na rozsiahlu slovenskú,
českú a európsku judikatúru uviedol, že nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka
a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských
súdov ako komunitárnych súdov. Súd nenariadil ani pojednávanie, čo bol povinný tak urobiť. Ďalej

uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,

avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto
ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,
že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu

všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia
bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za

súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i

v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval
postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V

súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnémusúdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil,
že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.
Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že

povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6
VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v
zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší
zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov

z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto

prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004
zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa
zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení

zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený

v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si
moholdojednaťodplatu-vtomtoprípadepríslušnýpoplatok,ktorýpozostávalv1/3zdohodnutéhoúroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu
4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia

zmluvných podmienok sumu 1,99 eura ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou.
Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie
exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených

ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

6. Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,

k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len
„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal

v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.8. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 05.08.2009,
kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 16.09.2009 požiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 23.09.2009 udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stáleho
rozhodcovského súdu, č. k. SR 04171/09 zo dňa 03.06.2009. Následne súd prvej inštancie vydal
napadnuté uznesenie.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

12. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

13. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

14. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

15. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, 4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote
nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov

rozhodcovského konania zaväzovať.

16. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead), a ktoré neboli ukončené k

1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

17. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva
je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom

jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor nadojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

19. Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi
predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinná uzatvárala zmluvu ako
fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je možné konštatovať, že povinná je
spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť,
že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov,
z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú
spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

20. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana

najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez

ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

21. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s ustanoveniami §
44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014. V

zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd
musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom
konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o
rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora

zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil
neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací
súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov
na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na

vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z
dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak
môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti
správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011

súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval,
že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára

1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej“.

22. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra

2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomprípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkonrozhodnutianeprípustný“.Z
rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného
poriadku.

23. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo
veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia
§ 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V

tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

24. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konanívzneníúčinnomdo31.12.2014vspojenísustanoveniami§243dods.1a2Exekučnéhoporiadku

správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 4540433 zo dňa 14.04.2008 a to v súlade s
ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré
neprijateľné podmienky.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak, ako správne ustálil aj súd
prvej inštancie v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na
jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,

pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou

vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevbode17.Povinnátakrozhodcovskúdoložkunemohla
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohla zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

26. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 E
Cdo 253/2013 7CoE/85/2013 zo dňa 09.04.2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s

jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na
kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu
správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej
formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych
sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto

podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn.
C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať
a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci

Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo
výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať
účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnostidotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom
konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.

27. V zmysle § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského

konaniazaväzovať.Podľa §243dods.2Exekučnéhoporiadku,naexekučnékonaniazačatévsúlades
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k
1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne
rozhodol podľa predpisov účinných do 31.12.2014.

28. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní v spojení s § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú
doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté

rozhodnutie potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.

29. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd dáva oprávnenému do
pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po

skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný
poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, resp. CSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t. j. v
ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

30. Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky
podľa OSP, resp. CSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani

nerozhodoval.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej

sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods.
1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške
náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnej žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá

v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

32. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehotedvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo

v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí,

ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak
je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa
druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za

ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.