Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 29, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211229348
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211229348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: O. G., L..
XX.XX.XXXX, P. J. R. XX, J., zast. JUDr. Vladimírou Trvalovou, advokátkou, so sídlom Dr. Vladimíra
Clementisa 10, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom
Einsteinova 25, Bratislava, zast. SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava,
adresa pre doručovanie písomnosti: Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, a Škubla & Partneri
s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava (zástupca pre doručovanie písomnosti a pre
doručovaniedoelektronickejschránky),oochranuosobnostianáhradunemajetkovejujmy,naodvolanie

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. mája 2014, č.k. 8C 229/2011-203, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa po pripustení jej
zmeny voči právnemu predchodcovi súčasného žalovaného, spol. SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o.,
domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur z dôvodu, že došlo k porušeniu
jeho práva na ochranu osobnosti. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému, v tom čase spol. SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., náhradu trov konania vo výške 1.209,66
eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému (spoločnosti
SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o.) najskôr domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000
eurapozmenežalobypodanímzodňa11.06.2013(ktorúpripustil),náhradynemajetkovejujmyvovýške
40.000 Eur. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalovaný jednotlivými článkami uverejnenými v denníku

G. I. K. a) článok autora (meg) zo dňa 19.11.2010 s názvom „X. G.“, v ktorom žalovaný informoval širokú
verejnosť, že polícia zadržala muža podozrivého z vraždy v bratislavskej K. L. E., a v závere ktorého
bolo uvedené: „E. S. G. O. G.. (XX), T. S. G.“; b) článok zo dňa 26.11.2010 s názvom „G. G. A. C.“,
ktorým žalovaný informoval širokú verejnosť, cit. „A. I. za C. G. O. G. (XX) I. I.C. X. G. M. X. E. C. A.
E. S. E. J. K.L. L. E.. G. Y. X. T. P. S. E. L. G. O. za C.. G. G. X.Á. Š. V. D. C. P. E. G. D. S. D..“ „S.
D. L. G. X., O. G. I. M. X. M. X.Y. X. E. V. G..“ „G. G. E. S. J. G. J. podľa L. W. L. J. I.C. M. X. P. Y.
Č.“, v ktorom bola uverejnená jeho súkromná fotografia označená „G. O. G. (XX)“., získaná z fotografie

z maturitného večierka jeho syna, ktorú mal ako profilovú fotografiu na facebooku; c) článok zo dňa
08.12.2010 s názvom „C. Ď. E. X. K.Í.“; d) článok zo dňa 09.12.2010 s názvom „C. G. D. V.É. K.“, e)
článok zo dňa 04.01.2011 s názvom „J. G. M. J. A. C. E. K. L. E., za C. D. P. C.Ž.“; f) článok zo dňa
26.11.2010 zverejnený na internetovej stránke F..G..sk s názvom „G. G. G. A. C.S. E. K.“; g) článokzo dňa 04.01.2011 zverejnený na internetovej stránke F..G..sk s názvom „J. E.: Za C. D.W. P. C.“, v
ktorom bolo uvedené jeho meno, priezvisko, vek a fotografia; h) článok zo dňa 24.11.2010 s názvom
„A. C. E. K.. G.Q. C. G.“; i) článok zo dňa 27.10.2011 s názvom „A.Á. C. L. D. E. G.“ a j) článok zo dňa

09.03.2012 s názvom „E. na K. T.: X.C. C. L. S. X. Y. A.“, v ktorých uviedol jeho celé meno, vek, povolanie
a fotografiu so skreslenými a difamujúcimi skutkovými tvrdeniami, a ktorými informoval širokú verejnosť
o jeho osobe napriek tomu, že vyšetrovanie tohto zločinu nebolo ukončené, a za takýto trestný čin
nebol doposiaľ právoplatne odsúdený, mu výraznou mierou zasiahol do jeho osobnostnej sféry, poškodil
jeho česť, vážnosť, dôstojnosť a meno pred širokou verejnosťou. Nakoľko v dôsledku týchto článkov sa

narušili a rozpadli jeho rodinné, pracovné i spoločenské vzťahy, má problémy na verejnosti a súčasne
zažíva vážne existenčné problémy, vyhodnotil konanie žalovaného ako protiprávny zásah do jeho
práva na ochranu osobnosti, ktorý znižuje v značnej miere jeho vážnosť v spoločnosti. Argumentoval,
že žalovanému nikdy nedal privolenie na uverejnenie fotografie v článkoch, a tento fotografiu použil
neprimeraným spôsobom v rozpore s jeho oprávnenými záujmami, pričom vzhľadom na povahu denníka
G. I. K. zastával názor, že nešlo o použitie fotografie na účel tlačového spravodajstva. Vzhľadom

na skutočnosť, že bol obžalovaný zo zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom, konštatoval,
že informácie uvedené v napádaných článkoch nevychádzali zo všetkých skutočností uvedených v
príslušnom spise (t.j. z uznesenia KR PZ v Bratislave zo dňa 19.11.2010, z uznesenia Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 21.11.2010 a z obžaloby Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 12.12.2011). Tvrdil,
že žalovaný ako vydavateľ tým, že neposkytol verejnosti úplné a presné informácie, porušil novinársku

etiku (etický kódex novinárov) a súčasne závažným spôsobom neoprávnene zasiahol do jeho práva na
ochranu osobnosti. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Bladet Tromso a
Stensaas v. Nórsko), uznesenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Cdo 84/2011) a rozhodnutie Ústavného
súdu SR (III. ÚS 83/01), považoval za výroky nerešpektujúce prezumpciu neviny tieto výroky: „G. C.
G. E.K. E. K. L. E.. E. M. S. P. G. K. K. L. M. C. P.“, „C. Ď. E. X. K.“, „A. D. E. Q. O.J. G. (XX),

G. G. (XX) S. B. Š. D. C. C., T. G.S. G. D. za I. X. L. E. C. O.. E. G. L. P. X. Ž. D. L. C.“, ktoré
prejudikovalijehovinubezprávoplatnéhorozhodnutiasúdu,čímžalovanýneoprávnenezasiaholdojeho
práva na ochranu osobnosti. Z týchto dôvodov žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vo výške 40.000 eur. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že
ako vydavateľ periodickej tlače zverejnením žalovaných článkov vykonával len svoje ústavou zaručené

práva. Poukázal tiež na to, že žalobca v žalobe neoznačil konkrétne výroky obsahujúce nepravdivé,
či pravdu skresľujúce informácie, ktoré mal ako vydavateľ o žalobcovi zverejniť. Pokiaľ ide o použitie
podobizne žalobcu, uviedol, že táto bola použitá na účely spravodajstva v súlade so zákonnou licenciou
podľa ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a keďže žalobca je osobou verejného záujmu, musí
strpieť zverejnenie svojho mena a priezviska.

3.Vykonanýmdokazovanímsúdprvejinštanciezistil,ževdenníkuG.I.K.boldňa19.11.2010uverejnený
článok s titulkom: „X. Y.“, v ktorom boli uvedené všeobecné informácie o tom, že v aute na K. T. bolo
nájdené zhorené telo muža v krkolomnej polohe. Všetko malo nasvedčovať tomu, že išlo o brutálnu
vraždu. Tento čin mal byť zo zabitia prekvalifikovaný na vraždu. Auto malo patriť bratislavskému

podnikateľovi O. (XX), ktorého už polícia vypočula. Dňa 24.11.2010 bol uverejnený článok s titulkom:
„A. C. E. K.: G. C. G.“ Podtitulok článku znel: „G. C. G. E. E. K.L. L. E.. E. M. S. P. G. K. K. L. M. C.
P.. S. J. R. E. G.M., C. E. A. J. C.“ Podľa článku sa jeden z páchateľov tohto činu v obave o svoj život
prihlásil sám na polícii, a na základe jeho výpovede obvinili ďalšiu osobu. Dňa 25.11.2010 bol uverejnený
článok s titulkom: „X. G.. G. A. na G.G. J. E. E. K. L. E. R..“ Podtitulok článku znel: „A. Y. C. G. D.

X. L., L. L. D. G. X., Ž. X.S. C. G. X. E. E. J. K. L. E..“ Zavraždený mladík mal podľa výsledkov pitvy
uhorieť zaživa v Škode Fabia v K. L. E.. Policajti sa na stopu páchateľov dostali už pár hodín po vražde.
Vypočúvali aj podnikateľa O. G.. (XX), ktorému auto patrilo. Dňa 26.11.2010 bol uverejnený článok s
titulkom: „G. G.Y. G. A. C. E. K..“ Podtitulok článku znel: „A. I. za C. G. O. G. (XX) I. I. X. G. M. X. E.
C.Í. A. E. S. E. K. L. E.. G. Y. X. T. P. S. E. L.A. G. O. za C..“ V článku sa ďalej uvádza, že žalobcova

zelená Škoda Fabia sa stala autom smrti. Policajti ho krátko po nájdení obhoreného tela vo vraku auta
na K. T. zadržali a vypočuli. Mal byť obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy formou pomoci. Z
vyjadrenia hovorcu bratislavského súdu G. S. vyplývalo, že sudca rozhodol o vzatí žalobcu do väzby
z obavy, že by mohol na slobode ovplyvňovať svedkov. Mladík mal byť podľa výsledkov pitvy upálený
zaživa. Policajti prípad vyšetrovali a bratislavský podnikateľ podľa informácii autora pravdepodobne nie

je jediným obvineným z tohto činu. Súčasťou uvedeného článku bola fotografia žalobcu. Dňa 08.12.2010
bol uverejnený článok s titulkom: „C. Ď. E. X. K..“ Podtitulok článku znel: „G. G. (XX) I. po O. G. (XX)
K. C. M. X. J. A.B. C. E. K. L. E.. C., na T. J. E. R. X., X. Č. G. E. G..“ Článok v prvom rade upriamuje
pozornosť na zadržanie G. G.. Ďalej sa opätovne uvádzajú informácie o tom, že Fabia, v ktorej mladíkazaživa upálili, patrila bratislavskému podnikateľovi O. G., ktorého už týždeň po vražde polícia zadržala
a obvinila z vraždy formou pomoci. Sudca ho následne poslal do väzby. V závere článku sa uvádza,
že z vraždy sú podľa informácii autora obvinení traja muži. Mladíka vraj pred smrťou zbili železnou

tyčou. Na podnikateľovej zelenej Škode Fabia ho potom vyviezli do lesa nad bratislavskou K. L. E.. Tam
vraj zapadli, tak auto aj so zmláteným mladíkom podpálili. Súčasťou uvedeného článku bola fotografia
žalobcu. Dňa 09.12.2010 bol uverejnený článok s titulkom: „G. G. (XX) M. X. E. E. K. X. Č.Q. G.. C. G.
D. V. K..“ Článok sa opätovne primárne zameriava na zadržanie G. G. českou políciou. V súvislosti so
žalobcom bola v článku uvedená informácia, že polícia v krátkom čase z tejto vraždy obvinila a do väzby

posadila O. G. (XX), ktorému auto patrilo. Dňa 04.01.2011 bol uverejnený článok s titulkom: „J. E.K.: Za
C. D. P. C..“ Podtitulok článku znel: „A. D. E. Q. O. G. (XX), G. G. (XX) S. B. Š. D. C. C.Ž., T. podľa G.
D. za I. X. L. E. C.Y. O.. E. G. L. P. X. Ž. D. L. C..“ V článku boli ďalej uvedené skutočnosti týkajúce sa
žalobcu, konkrétne, že Fabia, v ktorej mladíka zaživa upálili, patrila bratislavskému podnikateľovi O. G..
Toho policajti už týždeň po vražde zadržali a obvinili z vraždy formou pomoci. Mladíka vraj pred smrťou
zbili železnou tyčou. Na podnikateľovej zelenej Škode Fabia ho potom vyviezli do lesa nad bratislavskou

K. L. E.. Tam vraj zapadli. Auto aj so zmláteným mladíkom preto podpálili. Súčasťou uvedeného článku
bola fotografia žalobcu. Dňa 27.10.2011 bol uverejnený článok s titulkom: „A. C. L. D. E. G.“ Článok
označuje za hlavného vykonávateľa vraždy G. G.. Ďalej sa uvádza opis priebehu udalostí, ktorými malo
dôjsť k spáchaniu uvedeného činu. V súvislosti so žalobcom sa uvádza informácia, že súd poslal do
väzby všetkých štyroch obvinených. V lete jedného z nich, majiteľa auta, podnikateľa O. G., prepustili a

stíhať ho budú na slobode. Motívom vraždy boli zrejme drogy. Dňa 09.03.2012 bol uverejnený článok s
titulkom: „E. na K. T.: X. C. L. S. X.W. Y. A..“. Podtitulok znel: „Y. Q.B. D. P. G. D. E. G. T.. E. P. X. D., T. M.
E. D. na J. D. E. G.G. E. na K. T.. X. T. G. D. M. G. G. (XX), B. Š., O. G. (XX) S. B. I. (XX).“ Autor uviedol,
že hlavným vykonávateľom bol podľa obžaloby G. G., ktorého prezývali Boxer. Obžaloba ďalej tvrdí, že
keď tam s autom zapadli, Petra v ňom zaživa upálili. Motívom vraždy boli zrejme drogy. G. a Š. odviezla

po pojednávaní policajná eskorta do väzby. I.M. S. G., ktorému auto smrti patrilo, sú stíhaní na slobode.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ďalej zistil, že na základe uznesenia vyšetrovateľa OR PZ
v Bratislave IV zo dňa 15.11.2010 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu zabitia podľa § 148 ods.
1 Tr. zák. neodkladným úkonom, ohliadkou miesta činu. Uznesením vyšetrovateľky KR PZ v Bratislave
zo dňa 19.11.2010 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa §

145 ods. 1 Tr. zák. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák.. Zo zápisnice o zadržaní a
obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zistil, že dňa 18.11.2010 bol zadržaný podozrivý žalobca z
dôvodovuvedenýchv§71ods.1písm.a),b)Tr.por..Podľazáznamuoodovzdaníosobynaumiestnenie
do cely policajného zaistenia bol žalobca dňa 19.11.2010 odovzdaný na umiestnenie do cely policajného
zaistenia. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0Tp 600/2010 zo dňa 21.11.2010 bol žalobca

vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom v odôvodnení uznesenia sa
uvádza,žeobvinenýjetrestnestíhanýpreobzvlášťzávažnýzločinvraždy.Dňa12.12.2011bolaKrajskou
prokuratúrouvBratislavenažalobcupodanáobžalobazazločinublíženianazdravíspolupáchateľstvom.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 81/2011 zo dňa 02.07.2013 bol žalobca uznaný
vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm.

a) Tr. zák.. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2To 117/2013 zo dňa 17.10.2013 rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ku dňu rozhodovania v danej veci nebolo
trestné konanie právoplatne skončené. Z článkov uverejnených v denníku L. Č. v dňoch 16.11.2010,
18.11.2010, 20.11.2010, 25.11.2010 a na portáli XXhod.sk dňa 24.11.2010, predložených žalovaným
dňa 28.11.2013 zistil, že informujú o prípade len vo všeobecnej rovine a neuvádzajú mená, ani fotografie

zainteresovaných osôb. Článok denníka L. Č. zo dňa 08.12.2010 s titulkom: „Q. Y. pre T. E. K.“ ako jediný
uvádza meno, priezvisko a vek žalobcu, pričom informoval len o tom, že žalobcovi patrilo zhorené auto
a z dôvodu obavy, že mu ublíži jeho kumpán, sa radšej sám dobrovoľne prihlásil.

4. Skonštatoval, že žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 28.10.2013 uviedol, že intenzita

zásahu jednotlivých článkov sa prejavila v jeho pracovnom aj osobnom živote. V pracovnej sfére, v
ktorej podniká pod menom O. G. - COLORIUM v oblasti výroby reklamy, sa zásah týchto článkov
podľa jeho vyjadrenia prejavil v tom smere, že stratil klienta (spoločnosť MULTIEXPO, v rámci ktorej
komunikoval so zamestnancom K. D.) a v osobnej sfére takým spôsobom, že s ním úplne prestali
komunikovať spolužiaci z O., kde žije, odcudzili sa s bratom, matke sa zhoršil zdravotný stav, syn

mal problém sa zamestnať a zároveň došlo v trestnom konaní k mediálnemu ovplyvneniu výpovede
svedkyne (susedy), na ktorej meno si nevedel spomenúť. Z dôvodu, že polícia uvalila na poskytovanie
informácií týkajúcich sa uvedenej trestnej veci embargo, popieral oficiálnosť informácií autora článkov
od hovorcu. Za skresľujúce tvrdenia uverejnené v článku zo dňa 25.11.2010 považoval tie, podľa ktorýchpolícia zadržala muža podozrivého z vraždy v K. L. E. a vypočúvala podnikateľa, ktorému auto patrilo, a
v článku zo dňa 26.11.2010 tie, podľa ktorých žalobca pomáhal pri upálení muža a polícia ho zadržala
koncom týždňa. Za skresľujúce tvrdenia označil aj nasledovné: „C.C. Ď. E. X. K..., ...I. po O. G. K.

C. (X. Č.L. X. K. XX.XX.XXXX, X. Č. podľa I. L. E., Ž. J. M.R. za E.), „....Y. X. A. S. G. D. Y. J. Ž.
P.M.. P. S. X., P. S. S. D. X. C. G., „....X. P. E.K. M. S. K. E. G. O. G. (X. Č. X. K. XX.XX.XXXX),
„....A. D. E. Q., G., G., Š. D. C., T. D. za I. X. L. E. C. O....“., „.... V., E. T. C. X.W. A..., C. G. D. X.
Ž. P...., S. D. X.P. C. G....“ (v článku zo dňa 04.01.2011) a tiež tvrdenie, podľa ktorého ho policajti
už týždeň po vražde zadržali a obvinili ho z vraždy formou pomoci, s ktorým nesúhlasil z dôvodu,

že pred vyšetrovateľa predstúpil sám a dobrovoľne. Z daňových priznaní daňového subjektu O. G. -
COLORIUM za roky 2009 až 2012 zistil, že príjmy menovaného daňového subjektu boli nasledovné: v
roku 2009 vo výške 5.814 eur, v roku 2010 vo výške 12.763 eur, v roku 2011 vo výške 2.435 eur a v
roku 2012 vo výške 12.638 eur. Skonštatoval, že svedok W. C., autor predmetných článkov, vo svojej
výpovedi na pojednávaní dňa 13.01.2014 uviedol, že okrem prvotného článku o nájdení zhoreného
auta na K. T., ktorý spracoval jeho kolega, prevzal danú tému a písal jednotlivé články vychádzajúc z

informácii zistených z vlastných overených zdrojov z prostredia orgánov činných v trestnom konaní. O
spracovanie danej témy mal len profesionálny záujem. Žalobcu pred rozhodným časom nepoznal. Pri
spracovávaní tém, týkajúcich sa závažných trestných činov, sa uverejňuje celé meno dotknutého takmer
vždy z dôvodu informovanosti čitateľa a z dôvodu, že existuje predpoklad, že konanie bude trvať dlhší
čas. Pritom sa dbá na presné označenie procesného postavenia dotknutej osoby. V prípade, že osoba

identifikovaná celým menom je napokon nevinná, je nepísanou povinnosťou žalovaného uverejniť aj
informáciu o oslobodzujúcom rozhodnutí, zastavení trestného stíhania a pod.. Zdroje, z ktorých čerpal,
odmietol špecifikovať, uviedol však, že išlo o zdroje, ktoré mal z minulosti overené a zároveň zdôraznil,
že poskytnuté informácie, ako vždy, overoval aj z iného zdroja, konkrétne z prokuratúry. Odmietol sa
vyjadriť k otázke, či mal k dispozícii na nahliadnutie uznesenie o vznesení obvinenia. Uznesenie o vzatí

do väzby nemal k dispozícii. O embargu o zverejňovaní informácii nevedel. Informácie zverejnené v
článku zo dňa 26.11.2010 a v článku z pojednávania zo dňa 09.03.2012 (ktorého sa osobne zúčastnil)
považoval za pravdivé a neskresľujúce. S obsahom etického kódexu SSN bol oboznámený. Fotografiu
žalobcu získal z internetu, na ktorom bola verejne prístupná. Denník G. I. K. považoval vzhľadom na
spravodajský charakter jeho článkov za spravodajské periodikum. Svedkyňa M. G., matka žalobcu, vo

svojej výpovedi vo vzťahu k predmetným článkom uviedla, že ich brala od začiatku s rezervou, nakoľko
vedela, že publikované informácie nemôžu byť pravdivé. So žalobcom bola v kontakte aj počas jeho
väzobného stíhania, dokonca ho bola vo väzení viackrát navštíviť. Uviedla, že na základe týchto článkov
sa o situácii žalobcu dozvedeli aj ostatní jeho rodinní príslušníci, pričom jeho vzťah s bratom ochladol.
Taktiež uviedla, že daná situácia a medializácia prípadu žalobcu pôsobila nepriaznivo aj na jej zdravotný

stav. Svedok O. G., syn žalobcu, vo svojej výpovedi uviedol, že v dôsledku medializácie žalobcovho
prípadu mal problém sa zamestnať, často sa hádal s priateľkou, pri stretnutiach so známymi cítil hanbu,
a z dôvodu rovnakého mena so žalobcom bol ľahko identifikovateľný. Svedok K. D., žalobcov známy
z pracovnej oblasti, vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 24.02.2014 uviedol, že žalobcu pozná z
obchodného styku. Dozvedel sa o ňom na základe odporúčaní svojich zákazníkov. Žalobcu hodnotil ako

veľmiperspektívneho.Plánovalsnímzačaťspolupracovať,avšakzdôvodumedializácievraždy,sktorou
bolo spájané jeho meno a fotografia, mu telefonicky oznámil, že spolupráca medzi nimi je vylúčená.
Svedkyňa C. G., spolužiačka žalobcu zo základnej školy, na pojednávaní dňa 26.02.2014 uviedla, že na
základe medializácie prípadu žalobcu si najskôr myslela, že žalobca je vrah, avšak po osobnom stretnutí
s ním, na ktorom jej žalobca danú situáciu vysvetlil, svoj názor prehodnotila, pričom uviedla, že niektorí

obyvatelia O. sú až dodnes presvedčení o tom, že žalobca je vrah. So žalobcom bola v kamarátskom
vzťahu a považovala ho za dobrého otca, rozhodne nie za agresívneho, a človeka, ktorý by dokázal
niekoho zavraždiť. Svedok E. G., žalobcov známy, ktorý vo svojej výpovedi nazval vzťah so žalobcom
pracovným, uviedol, že žalobcu považuje za veľkého odborníka a svoj názor na žalobcu v súvislosti s
medializovanou vraždou zmenil až po osobnom stretnutí, na ktorom mu žalobca vysvetlil celú situáciu,

týkajúcu sa jeho spojenia s vraždou. Na záver uviedol, že oceňuje postoj žalobcu k životu po prepustení
z väzby a jeho snahu opäť sa doň začleniť. Žalobcu považuje za nevinného.

5. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ust. § 11, § 12 ods. 3, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 3, § 4 ods. 1, 3, § 5 ods. 1 zákona č.
167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(tlačový zákon), vychádzajúc pri tom z ustálenej judikatúry (rozhodnutia sp. zn.: IV. ÚS 362/09, PL. ÚS
22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07, PL. ÚS 7/96, II. ÚS 340/09, rozsudok ESĽP vo veci Nilsen a Johnsenv. Nórsko zo dňa 25.11.1999, nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.03.2010, č. k. II. ÚS 326/09-37, nález
Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, č.k. II. ÚS 340/09-93) dospel k záveru, že žaloba žalobcu je
nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol. V prvom rade konštatoval, že uverejnením dotknutých

článkovtýkajúcichsaspáchaniazávažnéhotrestnéhočinuvperiodikuG.I.K.,došloknaplneniujedného
z účelov tlače, a to informovať verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu. V tejto súvislosti s
poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.03.2010, č. k. II. ÚS 326/09-37 uviedol, že novinárom
je umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie, keď zároveň poukázal na skutočnosť, že
samotný Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom v porovnaní s inými

subjektmi zvýšenú mieru ochrany slobody prejavu. Po oboznámení sa s obsahom dotknutých článkov,
pokiaľ ide o články zo dňa 19.11.2010, zo dňa 24.11.2010 a zo dňa 25.11.2010, konštatoval, že sa v
nich uvádzajú len všeobecné informácie o nájdení zhoreného tela v aute v K. L. E. a v súvislosti so
žalobcombolauverejnenáleninformácia,žeautopatrilopodnikateľoviO.(XX),resp.O.G..(XX),ktorého
už vypočula polícia. Uvedené tvrdenia preto z dôvodu, že žalobcu priamo neidentifikovali, vyhodnotil
ako nespôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Pokiaľ ide o článok uverejnený dňa

26.11.2010 s titulkom: „G. G.Y. G. A. C. E. K.“, v ktorom sa uvádzajú informácie o vznesení obvinenia
voči žalobcovi za obzvlášť závažný zločin vraždy formou pomoci, o jeho zadržaní a vzatí do väzby,
konštatoval pravdivosť týchto skutočností, nakoľko ju preukazujú: uznesenie o vznesení obvinenia zo
dňa 19.11.2010, uznesenie o vzatí žalobcu do väzby sp. zn. 0Tp 600/2010 zo dňa zo dňa 21.11.2010 a
zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 18.11.2010. V súvislosti s

tvrdením žalobcu, podľa ktorého bola informácia o jeho zadržaní skresľujúca, pretože pred vyšetrovateľa
predstúpil dobrovoľne, uviedol, že zadržanie je zákonné označenie procesného úkonu podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, ktorý sa realizuje, a v danom prípade sa aj realizoval, bez ohľadu na to,
či sa zadržaná osoba prihlásila u orgánov činných v trestnom konaní dobrovoľne, preto nejde o pravdu
skresľujúce informácie. Pokiaľ ide o článok zo dňa 08.12.2010 s titulkom: „C. Ď. E. X. K.L.“, ktorým došlo

podľa vyjadrenia žalobcu k porušeniu zásady prezumpcie neviny, s poukazom na nález Ústavného súdu
SR zo dňa 18.09.2012, č.k. II. ÚS 340/09-93 konštatoval, že titulok nemožno posudzovať samostatne,
ale len v kontexte s obsahom celého článku. Predmetný článok sa však vo svojom texte primárne
venuje zadržaniu G. G.S. českou políciou a následne len opäť informuje o tom, že zhorené auto patrilo
žalobcovi a o jeho zadržaní a vzatí do väzby, pričom tieto skutočnosti boli nesporne pravdivé. Pokiaľ ide

o informácie uvedené v opise skutku („C.T. E. G. D. X. Ž. P.. Na G. X. Š. V. Y. G. E. K. B. L. J. K.L. L. E.. P.
E. X., P. S. S. D. X. C. G....“), ktoré majú podklad vo vyšetrovacom spise, vyhodnotil, že tieto informácie
nemožno považovať za nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal aj na článok zo dňa 09.12.2010, ktorý
obsahoval informácie s obdobným obsahom. Pokiaľ ide o článok zo dňa 04.01.2011 s názvom „A. D.
E. Q. O. G. (XX), G. G. (XX) S. B. Š. D. C. C., T. podľa G. D. za I. X. L. E.Á. C. O.. E. G. L. P. X. Ž.

D. L. C..“, ktorý žalobca označil za porušujúci zásadu prezumpcie neviny, konštatoval, že okrem toho,
že je nesporné, že v čase uverejnenia článku boli menovaní traja muži obvinení z obzvlášť závažného
zločinu vraždy a boli väzobne stíhaní, z kontextu článku zároveň vôbec nevyplýva, že by boli obvinené
osoby uznané vinnými zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy, a že by trestné konanie bolo
právoplatne skončené. Keďže každé tvrdenie je nutné posudzovať v súvislosti s celým obsahom článku,

vyslovil názor, že ani uverejnením tohto článku nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady
prezumpcie neviny. V súvislosti s článkom zo dňa 27.10.2011 s titulkom „A. C. L. D. E. G.“, v ktorom bola
upriamená pozornosť na G. G. a o žalobcovi bola uverejnená len informácia o jeho prepustení z väzby,
ktorá bola pravdivá, konštatoval, že táto informácia nebola taktiež spôsobilá zasiahnuť do práva žalobcu
na ochranu osobnosti. Vo vzťahu k poslednému dotknutému článku zo dňa 09.03.2012 s titulkom: „E. na

K. T.: X. C. L. S. X.W. Y. A..“, v ktorom bolo uverejnené, že z T. popravy sú obžalovaní G. G. (XX), B. Š., O.
G. (XX) S. B. I. (XX), uviedol, že aj keď zo strany autora použitím pojmu „poprava“ došlo k preháňaniu a
provokácii,rozhodovaciapraxEurópskehosúdupreľudsképrávavšaktakýtospôsobrealizácieprávana
slobodu prejavu dovoľuje. Nakoľko pozornosť autora nebola v danom článku opäť primárne upriamená
na žalobcu, mal za to, že ani tieto tvrdenia nemožno považovať za spôsobilé zasiahnuť do práva

žalobcu na ochranu osobnosti. Keďže prvým oficiálnym dokumentom, na základe ktorého bol trestný
čin, za ktorý bol žalobca stíhaný, prekvalifikovaný na ublíženie na zdraví, bola až obžaloba Krajskej
prokuratúry v Bratislave zo dňa 12.12.2011 a všetky články s výnimkou posledného zo dňa 09.03.2012
boli publikované ešte pred podaním obžaloby, vyslovil záver, že uverejnené tvrdenia, ktoré spájali
žalobcu s vraždou, nemožno považovať za skresľujúce, pretože vychádzali z oficiálnych zdrojov a teda v

čase publikovania článkov boli aktuálne. Objasňovanie závažnej trestnej činnosti (o akú išlo aj v prípade
žalobcu) považoval za otázku verejného záujmu, s ktorou sa spája i zvýšený záujem verejnosti o priebeh
vyšetrovania spáchaného skutku a dotknuté články, informujúce o procese objasňovania závažného
trestného činu, vyhodnotil vzhľadom na ich obsah ako články majúce spravodajský charakter. Taktiežpoužitie fotografie žalobcu v článkoch (zo dňa 26.11.2010, zo dňa 08.12.2010 a zo dňa 04.01.2011)
vyhodnotil ako primerané a súladné s ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čiže vykonané v rámci
zákonnej spravodajskej licencie. Vychádzajúc z uvedeného potom vyslovil záver, že autor dotknutých

článkov zverejnením mena, priezviska a fotografie žalobcu neporušil príslušné ustanovenia Etického
kódexu novinára (čl. IV bod 2), Občianskeho zákonníka (§ 12 ods. 3) a ani nezasiahol do práv žalobcu,
preto na strane žalovaného ako osoby zodpovednej za obsah periodickej tlače, nevznikla zodpovednosť
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedi
konštatoval, že nimi nebolo preukázané, že sa v dôsledku uverejnených článkov narušili, či dokonca

rozpadli žalobcove rodinné, pracovné a spoločenské vzťahy, a pokiaľ ide o jeho podnikateľské aktivity,
z daňového priznania subjektu O. G. - COLORIUM za rok 2012 nepochybne vyplývalo, že jeho príjmy
boli vo výške 12.638 eur, čo predstavuje oproti predchádzajúcemu roku 2011, v ktorom dosiahli jeho
príjmy výšku 2.435 eur, značný nárast. Na základe týchto skutočností potom dospel k záveru, že pre
vznik zodpovednosti žalovaného za porušenie žalobcovho práva na ochranu osobnosti nebol splnený
ani ďalší predpoklad, a to vznik ujmy na strane žalobcu. Nakoľko neboli kumulatívne splnené základné

podmienky úspešnosti žalobcovej satisfakčnej žaloby, teda nebola preukázaná existencia zásahu do
jeho práva na ochranu osobnosti, ani vznik nemajetkovej ujmy spočívajúcej v narušení jeho rodinných,
pracovných a sociálnych vzťahov, splnenie ďalších podmienok potrebných pre uplatnený nárok súd prvej
inštancie už neskúmal, nakoľko to považoval za bezpredmetné a žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, priznal proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.209,66 eur
z titulu trov právneho zastúpenia za 12 úkonov právnej služby vychádzajúc z vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“),
nasledovne: 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia v roku 2012 - 91,29 eur, 2. vyjadrenie k žalobe

zo dňa 15.02.2013 - 91,29 eur, 3. účasť na pojednávaní dňa 24.04.2013 - 22,82 eur, 4. účasť na
pojednávaní dňa 28.10.2013 - 91,29 eur, 5. písomné podanie zo dňa 26.11.2013 - 91,29 eur, 6. účasť
na pojednávaní dňa 13.01.2014 - 91,29 eur, 7. účasť na pojednávaní dňa 24.02.2014 - 91,29 eur, 8.
záverečné zhrnutie zo dňa 26.02.2014 - 91,29 eur, 9. účasť na pojednávaní dňa 24.03.2014 - 22,82
eur, 10. účasť na pojednávaní dňa 28.04.2014 - 91,29 eur, 11. účasť na pojednávaní dňa 12.05.2014

- 45,65 eur, 12. písomné podanie, záverečná reč zo dňa 20.03.2014 - 91,29 eur, režijné paušály: 1
x 7,63 eur (za rok 2012), 4 x 7,81 eur (za rok 2013), 7 x 8,04 eur (za rok 2014) + 20% DPH, spolu
1.209,66 eur. Za úkony právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 24.04.2013, dňa 24.03.2014 a dňa
12.05.2014 žalovanému nepriznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia, z dôvodu, že zo zápisníc z
týchto pojednávaní vyplynulo, že pojednávania zo dňa 24.04.2013 a dňa 24.03.2014 boli odročené bez

prejednania veci, a teda žalovanému patrí za tieto úkony v zmysle ust. § 13a ods. 4 vyhlášky iba náhrada
vo výške jednej štvrtiny tarifnej odmeny a za účasť na pojednávaní zo dňa 12.05.2014, na ktorom došlo
iba k vyhláseniu rozhodnutia, mu v zmysle ust. § 13a ods. 4 vyhlášky patrí iba náhrada vo výške jednej
polovice tarifnej odmeny.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie
a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť a
jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Mal za to, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že tvrdenia uvedené v článku zo dňa
24.11.2010, z dôvodu, že žalobcu priamo neidentifikujú, sú nespôsobilé zasiahnuť do jeho práva na
ochranu osobnosti. Tvrdenie „G. C. G. E.K. E. K. L. E.“ treba podľa jeho názoru posudzovať nielen
v rámci samotného článku, ale aj v súvislosti s neskoršími článkami, v ktorých bolo uverejnené jeho
meno, nakoľko čitateľ si môže dať jednotlivé informácie do súvislosti a vytvoriť si názor, že polícia má

páchateľa vraždy O. G., ktorý je v konečnom dôsledku spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na ochranu
osobnosti. Nesúhlasil so záverom, že tvrdenia uvedené v článku zo dňa 08.12.2010 „C. E. G. D. X. Ž.
P.M.. Na G. X. Š. V. Y. G. E. K. B. L. J. K. L. E.. P. E. X., P. S. S. D. X.C. C. G..“ spolu s fotografiami G.
a jeho osoby nie sú spôsobilé zasiahnuť do jeho práv, ani so záverom, že opis skutku, v časti týkajúcej
sa jeho osoby, má podklad vo vyšetrovacom spise. Tvrdenia uvedené v článku zo dňa 04.01.2011 s

podtitulom „O. G. (XX), G. G. (XX) S. B. Š. D. C. C., T. G.S. G. D. za I. X. L. E. C. O.. E. G. L. P. X.
Ž.W. D. L. C..“ so znením: „C. E. G. D.M. X. Ž. P.. Na G. X. Š. V. Y. G. E. K. B. L. J. K.L. L. E.. P. E.
X.. S. S. D. X. C. preto G.. K. C. J. V.É. L....“ a súčasným zverejnením jeho fotografie, možno podľa
jeho názoru s vysokou pravdepodobnosťou chápať ako prezentovanie jeho viny. Taktiež tvrdenia, ženiekto podpálil auto s mladíkom, zobral mladíkovi život, so súčasným uverejnením jeho celého mena a
fotografie, možno chápať len tak, že niekto niekoho zabil a je vinný z vraždy, a nie, že niekto je z takého
činu len obvinený. Preto uvedené tvrdenia považoval za pravdu skresľujúce, nemajúce oporu v spise a

spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti formou porušenia zásady prezumpcie neviny
a nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetným článkom nedošlo k porušeniu zásady
prezumpcie neviny. Nestotožňoval sa ani so záverom prijatým súdom prvej inštancie vo vzťahu k článku
zo dňa 09.03.2012 s textom „X. T. G. D. M. G. G. (XX), B. Š., O. G. (XX) S. B. I. (XX). E. na K. T. M.
D. E. G. L. XXXX. E. S. E. X. A. G. T...., M. Ď. P., Ž. T. P. D. S. X., G. E. Ň. X.W. A..“, že uvedený

článokupriamovalpozornosťnaG.,ktoréhooznačilzahlavnéhovykonávateľaskutku.Tvrdeniavčlánku,
ktoré sa týkajú jeho osoby, vyhodnotil ako nepravdivé a nemajúce oporu v spise, ani v uzneseniach
orgánov činných v trestnom konaní. Ďalej nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých
sú všetky publikované informácie pravdivé a vychádzajú z dokumentov obsiahnutých vo vyšetrovacom
spise,ktorýchpravdivosťautorW.C.dôsledneprostredníctvomsvojichzdrojovoveroval,apodľaktorých
zverejnením jeho celého mena a fotografie nedošlo k porušeniu etického kódexu novinárov. V tejto

súvislosti odkázal na svoje vyjadrenia, uvedené už v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktorých
naďalej zotrváva. S poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu Tonsbergs Blad AS a Haukom v. Nórsko
a v ňom uvádzané skutočnosti, ktoré citoval nasledovne: „Súd posúdi správu uverejnenú v novinách
ako celok a osobitne zohľadní formulácie použité v sporných častiach správy a kontext, v ktorom boli
publikované,akoajspôsob,ktorýmbolasprávapripravená...arovnakosúdmusípreskúmaťčivydavateľ

alebo autor splnili obvyklú povinnosť novinára preveriť pravdivosť skutkových tvrdení. Táto povinnosť
vyžadovala, že sa mali spoľahnúť na dostatočne presný a spoľahlivý skutkový (faktický) základ, ktorý
mohol byť považovaný za primeraný povahe a miere závažnosti ich tvrdení, pričom čím sú tvrdenia
závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ spoľahlivejší (dôveryhodnejší)...“ namietal, že súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní na tieto skutočnosti dostatočne neprihliadol. Postup súdu prvej

inštancie pri hodnotení dôkazov podľa ust.§ 132 O.s.p. považoval za nedôsledný a nedostatočný a
právny záver, podľa ktorého konanie žalovaného nepredstavovalo neoprávnený zásah do jeho práva
na ochranu osobnosti, za nesprávny. Nesúhlasil s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, pričom
uviedol, že z predložených listinných dôkazov a z výpovedí svedkov (ktorí poukázali na zníženie jeho
dôstojnosti, spoločenskej vážnosti a spoločenského uplatnenia) bolo preukázané, že mu vznikla ujma v

súkromnom,rodinnom,pracovnomaspoločenskomživote.Namietal,žesúdprvejinštancievychádzajúc
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatočne posúdil právo na ochranu osobnosti,
nakoľko napadnutý rozsudok neprimerane preferuje právo žalovaného na slobodu informácií, čím pri
posudzovaní práva na slobodu informácii a práva na ochranu osobnosti porušil princíp proporcionality.
Taktiež namietal, že v dotknutých článkoch absentuje akákoľvek informácia o tom, že jeho postavenie

niejevrovinepáchateľabrutálnejvraždy,ažedoposiaľnebolprávoplatneodsúdený.Vzávereodvolania
poukázal na ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalovaný mu zásahom do jeho
osobnostných práv spôsobil mimoriadne závažné následky, ktoré pôsobia dodnes.

8. Žalovaný odvolanie nepodal a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12.Vzmysleprechodnéhoustanovenia§470C.s.p.,podľaktoréhoprávneúčinkyúkonov,ktorévkonaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na
skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako i odvolanie žalobcu spadajú pod režim procesných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, pričom vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu preskúmal, či je

napadnuté rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a či konanie, na základe ktorého bolo vydané,
spĺňa zákonné procesné predpoklady ustanovené Občianskym súdnym poriadkom, a rozhodol podľa
aktuálnej zákonnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016.

13. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho

spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje
s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovaného domáhal nemajetkovej ujmy v žalovanej výške titulom
ochrany osobnosti. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom
uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite a v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132

O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157
ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
zaoberal so všetkými žalobcom namietanými článkami uverejnenými žalovaným, ako i s ich obsahom,
ktorý podrobne vyhodnotil, možno teda konštatovať, že sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na

ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa
zaoberal tiež tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané,
a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov na
strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových

strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Všetky závery súdu prvej inštancie sú logické, pričom v odôvodnení
rozhodnutia ním uvedené argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného
nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery,

ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto
prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, poukazuje na ne, a vyjadrí sa len k odvolacím
námietkam žalobcu.

14. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom, že konanie žalovaného nepredstavovalo neoprávnený
zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, keď zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom
prvej inštancie ohľadom jednotlivých článkov, pričom mal za to, že súd prvej inštancie postupoval
pri hodnotení dôkazov nedostatočne a nedôsledne. Z jeho odvolania je teda zrejmé, že namieta

hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prijatých záverov za to,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iný záver, a to ten, ktorý on tvrdí. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 rozhodoval súd prvej
inštancie na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán
(§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k

rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súd prvej
inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil, a správne vyhodnotil stret medzi ústavou a
dohovorom garantovanou slobodou prejavu žalovaného a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré
je taktiež garantované tak ústavou ako aj dohovorom. Odvolací súd sa vyhodnotením produkovaných
dôkazov, a závermi prijatými z hodnotenia obsahu jednotlivých článkov súdom prvej inštancie stotožnil

(a nepovažoval za potrebné vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu k hodnoteniu niektorých článkov
tieto správne závery opakovať), keď dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že uverejnením
vyššieuvedenýchčlánkov(ajsmenomafotografioužalobcu)vperiodikuG.I.K.,týkajúcichsaspáchania
závažného trestného činu, došlo k naplneniu jedného z účelov tlače, a to informovať verejnosť ootázkach legitímneho verejného záujmu a zároveň nedošlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu
osobnosti, keďže práve v posudzovanej veci bolo potrebné uprednostniť právo na slobodu prejavu
žalovaného a právo verejnosti na informácie pred právom žalobcu na ochranu osobnosti. Spravodajstvo

o uskutočnenej závažnej trestnej činnosti a o s tým súvisiacej činnosti orgánov činných v trestnom
konaní, je prinášaním informácií o otázkach verejného záujmu, a teda realizáciou slobody prejavu a
práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, pričom, ako správne vyhodnotil súd
prvej inštancie, všetky sporné články sú vzhľadom na ich obsah nepochybne spravodajskými a informujú
o veci dôležitého verejného záujmu a ich autor zverejnením mena, priezviska a fotografie žalobcu

neporušil ani príslušné ustanovenie Etického kódexu novinára, Občianskeho zákonníka a ani nezasiahol
do práv žalobcu, keď použitie jeho fotografie (v článkoch zo dňa 26.11.2010, 08.12.2010 a 04.01.2011)
bolo primerané a vykonané v rámci zákonnej spravodajskej licencie (ust. § 12 ods. 3 Obč. zák.).
Napokon, niektoré informácie (ktoré opisovali skutkové okolnosti), ktoré žalovaný verejnosti priniesol,
boli len polemického charakteru za použitia polemických slov napr. „vraj“, a teda taktiež chránené
právom na slobodu prejavu, keďže autor článkov disponoval dostatkom overených informácií na to,

aby veril v pravdivosť svojich tvrdení, pričom uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo
reálne existujúcim skutočnostiam. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že novinárom a masmédiám patrí
z hľadiska ochrany slobody prejavu privilegované postavenie, a to zvlášť pri informovaní o veciach
verejného záujmu. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa
všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je

dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. V posudzovanej veci nepochybne
išlo v uvedených článkoch o vec dôležitého verejného záujmu, keďže verejnosť bola informovaná o
závažnej trestnej činnosti, o procese jej objasňovania orgánmi činnými v trestnom konaní a boli v
nich sprostredkované informácie o poznatkoch získaných orgánmi činnými v trestnom konaní (polície).
Činnosť orgánov činných v trestnom konaní je nesporne vecou verejnou, a preto existuje verejný záujem

na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Ak overené zdroje z prostredia
orgánov činných v trestnom konaní poskytnú novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo
dostať a úlohou novinárov (vydavateľa) je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak
nie je úlohou novinárov informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t. j. rozhodovať o tom,
ktoré informácie verejnosť môže, alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na úplne, presné

a aktuálne informácie. Žalovaného nie je možné sankcionovať za to, že verejnosti sprostredkoval
informácie založené na konkrétnych informáciách od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré si autor
článkov riadne overil, a ktoré majú podklad vo vyšetrovacom spise a rozhodnutiach orgánov činných
v trestnom konaní. Uverejnené informácie ani nemožno považovať za nepravdivé, keďže v danom
relevantnom čase zodpovedali aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaného

nemožno sankcionovať ani expresívnejšie výrazy zo strany autora článkov, keďže ich použitím došlo
k preháňaniu a provokácii, pričom aj rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva takýto
spôsob realizácie práva na slobodu prejavu dovoľuje. Uvedené sa vzťahuje aj na titulky a podtitulky
jednotlivých článkov, ktoré mali čitateľa zaujať, aby si článok prečítal, pričom ako správne vysvetlil už
súd prvej inštancie, titulok nemožno posudzovať samostatne, ale len v kontexte s obsahom celého

článku. Uvedenými článkami nedošlo ani k porušeniu zásady prezumpcie neviny žalobcu, pretože
žalobca nebol v článkoch prezentovaný ako vinný, ani označený ako uznaný za vinného zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu vraždy súdom a odsúdený, ale vždy bol označený jeho aktuálnym statusom
vyplývajúcim z trestného konania, teda ako podozrivý, obvinený, vzatý do väzby, prepustený z väzby,
obžalovaný, pričom zo žiadneho článku nevyplýva, že by trestné konanie bolo právoplatne skončené,

a tento dojem nemohol ich čitateľ vzhľadom na obsah článkov ani nadobudnúť. Správny je aj záver
súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel na základe vykonaného dokazovania a správneho vyhodnotenia
produkovaných dôkazov, že nebol splnený ani ďalší predpoklad pre vznik zodpovednosti žalovaného za
porušenie žalobcovho práva na ochranu osobnosti, a to vznik ujmy na strane žalobcu.

15. K odvolaniu žalobcu potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov,
vrátanenesprávnychskutkovýchaprávnychzáverov,niejeopodstatnené.Pripomínatiež,žehodnotenie
dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania, vyhodnotenia dôkazov, ako aj okolností rozhodných pre posúdeniedôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto aj správne právne posúdil a dospel k
správnemu rozhodnutiu, že žaloba nie je dôvodná.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom

sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie
aj riadil, a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a riadne vysvetlil jednak hodnotenie dôkazov ako i
svoje právne úvahy, a to i s poukazom na k veci sa vzťahujúcu judikatúru a rozhodnutia najvyšších
súdnych autorít. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zbytočné sa
v odvolacom konaní zaoberať identickými tvrdeniami žalobcu, keď skutkové, a na ich základe prijaté
právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na ďalšie

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá už odvolací súd okrem vyššie uvedeného viac
čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a hodnotenia dôkazov, a na ich
podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie.

17. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému ich náhradu vo výške 1.209,66 eur z titulu trov právneho zastúpenia za
12 úkonov právnej služby vychádzajúc z vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto
časti správny. Ak súd prvej inštancie pri plnom úspechu žalovaného v spore o trovách konania rozhodol
podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vec posúdil po právnej stránke správne

a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Nakoľko žalobca ohľadom výroku, ktorým bol zaviazaný
na zaplatenie náhrady trov konania žalovanému, v odvolaní ničím neargumentoval, a nenamietal ani
právne posúdenie ani výšku žalobcovi priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol podľa v čase
rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalovaného v spore, vec posúdil po

právnej stránke správne, pričom výška priznaných trov je v súlade so žalovaným účelne vynaloženými
trovami na jeho právne zastúpenie.

18. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a je aj náležite odôvodnený, a preto ho
odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).