Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Scud/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200091
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Margdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcov 1/ B. E. - F., so sídlom N. XXX/
X, M., 2/ G. D. B.U., bytom N. N., B. republika 3/ V. J. B., bytom B. M. XXXX/, D., B. republika, 4/ W.
L. bytom M. XX, Y., B. republika, 5/ V. N., bytom M. XX/XX, D., B. republika, právne zastúpených JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masaryková 2, Prešov proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústredie so sídlom Bratislava, 29. augusta č. 8 a 10 o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra 2013, č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra
2013, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra 2013 a č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25.novembra

2013 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcom v 2.,4. a 5. rade konanie z a s t a v u j e.

Vo vzťahu k žalobe žalobcu v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej číslo XXXXX-X / XXXX -
BA zo dňa 18. decembra 2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. č. XXXXX -

XX/XXXX - B. zo dňa 14. augusta 2013 podľa § 250j ods.2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia žalovanej
na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 3. rade nahradiť trovy konania vo výške 426,12 Eur, ktoré
je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu
v 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

Vo vzťahu k žalobcom v 1., 2.,4 a 5 rade náhradu trov konania účastníkom n e- p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 žalovaná podľa § 179 ods.
1 písm. b) zákona č. 461 /2003 Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len „ zákon o sociálnom poistení“ )
vo veci odvolania žalobcu v 1. a 2.. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka B. ( ďalej len
„prvostupňový správny orgán“ ) č.XXXXX - XX/XXXX -B. zo dňa 14.8.2013 vo veci vzniku sociálneho
poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán
príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni
o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v
2.rade ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie,povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 1.12.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1.rade v zákonom
stanovenej lehote odvolanie , v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia. Poukázal na neúplné
zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie zo strany prvostupňového správneho
orgánu. Odvolával sa na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES ) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. 4. 2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona číslo

311/2001 Z.z. Zákonníka práce a zákona o sociálnom poistení. Namietal porušenie princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči týmto zamestnancom, ktorí sú
občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok
a vo vzťahu, ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci,
kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej..
Zamestnanec vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca, jeho náplňou je distribúcia

reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu
orgánupredloženápracovnázmluva,mzdovýlist,výplatnépáskyaevidenciadochádzky.Tietopodklady,
hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia: Prvostupňový správny orgán vychádzal
len z irelevantných skutočností. Uviedol, že všetky povinnosti zamestnávateľa si riadne plní. Ďalej
poukazuje na skutočnosť, že na základe zákona nepatrí do kompetencie prvostupňového správneho

orgánu vykonať kontrolu výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto vlasti je kompetentný
Inšpektorát práce, ktorý kontrolu aj vykonal a nezistil žiadne pochybenia alebo nedostatky. Na základe
týchto skutočností prvostupňový správny orgán vo veci konal v rozpore s nariadením a sú zákonom.

Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2.

rade, ktorý sa v zmysle § 173 ods. 1 zákona o sociálnom poistení tiež považuje za účastníka konania. V
podanom odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1 rade a žiadal, aby žalovaná rozhodnutie
ako odvolací orgán zrušila.

Žalovaná konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a

dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

Citovala ustanovenia § 4 ods.1, § 7 ods. 1 písm. c) bod prvý, § 3 ods.1 písm. a) , § 14 ods. 1 písm. a), §
15 ods.1 písm. a) , § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a dôvodila, že žalobca v 1.rade vykonáva
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. T.-Z/XXXX/XXXXX -

XXXXX zo dňa 21. 1. 2011. V živnostenskom registri Okresného úradu M. je zapísaný pod číslom XXX-
XXXXX . Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu v 1.rade XXX
XX M., H. XXX/X ( do 18. 11. 2013 XXX XX M., N. XXX/X, do 3. 9. 2013 XX XX B. . XX. I. XXX ). V
registri zamestnávateľov je vedený od 1. 2. 2011. Žalobca v 2.rade - zamestnanec je vedený v registri
poistencov Slovenskej poisťovne od 1. 2. 2011.

Ďalejdôvodila,žeodvstupuSlovenskejrepublikydoEurópskejúniesa od1.5.2004voblastisociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. 6.
1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo
činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a

doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady ( EHS) č. 574/1972 zo dňa 21. 3. 1972. Od 1. 5.
2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia. Nariadenie ( ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 zo dňa 29. 4. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. 9. 2009 ( ďalej len „základné nariadenie“) a
vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES ) č. 987/2009 zo dňa 16. 9. 2009, ktorým sa

vykonáva nariadenie číslo 883/2004 ( ďalej len „vykonávacie nariadenia“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,
resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Citovala článok 11 (3) (a) základného nariadenia , podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16
osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom
štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala, že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje,ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činností dvoch alebo viacerých členských
štátov. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6.2012 osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha

právnym predpisom členského štátu bydliska ak podstatnú časť svojej činnosti vykonávala v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3 ) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského žalobu, v, ktorom vykonáva činnosti ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom

určeným v súlade so článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú
fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne
zabezpečenie.

Argumentovala, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia

z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.
3. 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylov v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva,žeorgányainštitúciečlenskýchštátovspolupracujúvoblastibojaprotipodvodomaomylom.Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských

štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa

na inštitúciu iného členského štátu ( v danom prípade miesta výkonu práce ).

Poukázala na skutočnosť že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava, v ktorej sa uvádza, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre
poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých

prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej
činností, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za
účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúciách sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy

súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území
Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu
v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú
legislatívu , v danom prípade Sociálna poisťovňa .

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú Sociálna poisťovňa nevykonáva podľa zákona
o sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na uplatňovanie uplatniteľnej
legislatívy. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činností zamestnancov na území
Slovenskej republiky v období od 1. 2. 2011 do 11. 3. 2013 vykonala dňa 7. 3. 2013 Sociálna

poisťovňa, pobočka B. a dňa 11. 3. 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka M., z dôvodov, že miesto
podnikania žalobcu v 1. rade sa od 4. 9. 2013 nachádza vo M.. Jedným z rozhodujúcich faktorov na
určenie miesta výkonu činností a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z
praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii ,Európskom

hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom
tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na
realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám,
zamestnávateľom alebo občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy, ktorého členského
štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva

podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje mnohousmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý
osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C - 73/06
termíny na základe, ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.

Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov medzi, ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné
faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správny a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa

môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste
bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte,
kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných
skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od
zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, kde je

uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitostí, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a
pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Uviedla, že v rámci vykonávanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka B. zistila, že v registrovanom
sídle spoločnosti B., XX. I. XXX neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Nachádza
sa tam len poštová stránka patriaca súkromnej osobe na, ktorej je uvedené meno B. E.- F.. Majiteľ
poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len stránku na

doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu M., N. X. Zamestnanci Sociálnej
poisťovne, pobočka M. poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese M. , N. X, je súkromný byt,
v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia
so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy , v priestoroch hotela
L., H. ulica, M.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné

zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi žalobca v 1,rade z
adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike . Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancov
žalobcu v 1.rade nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojím zamestnancom telefonicky podľa
potreby pričom výkonu práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet
zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.

Argumentovala, že z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise zo
živnostenského registra nespĺňa základné kritériá pre registrovaného sídla spoločnosti alebo miesta
podnikania. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej
na reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností,

ako skutočnosti rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia
základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento
účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy t.j. Sociálna poisťovňa.

Ďalej uviedla, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu
v 2.rade sa od 1.12.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ síce
predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky,

nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený
deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán ,
v ktorého registru je žalobca v 2.rade vedený, rozhodol tak, že žalobcovi v 2. Rade nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od

1.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má deklaratórne
účinky, nemôže však deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie.Žalovaná na základe uvedených skutočností ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancovi
žalobcu v 1.rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti na zemí Slovenskej republiky v období od 1.12.2012 nevzniklo podľa slovenskej

legislatívy. Ďalej uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2.rade
bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svojej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba a ktorá získala celý svoj príjem v členskom štáte ktorého legislatíva bola určená
v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením t.j. v Poľskej republike. Sociálna
poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na

posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnakou vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných
členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie
uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je
osobitné konanie upravené v § 172 a nasledujúcich ustanoveniach zákona o sociálnom poistení.
Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadov je nedávkové
konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z

podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení
konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď
príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon
o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj
doručenie rozhodnutia pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi

pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 7 Sžso 20/2010. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej
iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je
oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetkých dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou
organizačnejzložkySociálnejpoisťovne,čiurčitúskutočnosťpovažujezadokázanú,čivykonanédôkazy
postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie alebo či treba obstarať ešte iné poklady pre rozhodnutie.
Z uvedených dôvodov žalovaná rozhodla tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1.rade domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil to, že podľa najnovších
požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na
princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti
právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah

rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo
k zneužívaniu voľnej úvahy. Patrila tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a
objektivity proporcionality ( hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a
právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity , princíp
konaniaavprimeranejlehote (povinnosťsprávnychorgánovkonaťsvedomito,zodpovednesazaoberať

každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov ), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto
princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutia žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania,
rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí

pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho
argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového
stavuzamietlajehoodvolaniezdôvodovaskutočností,ktorémubolipoprvýkrátoznámenéažžalovanou
vnapadnutomrozhodnutí.Týmbolojemuajehozamestnancoviodňatéprávobrániťsaprotirozhodnutiu

orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na
podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup
zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti,
ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore sú zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy
vykonané ( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 12/2009 ).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. 7. 2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS ) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalšíchvybranýchzamestnávateľovnepodliehajúslovenskýmprávnympredpisomaotom,ževprípadepodania
odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich
organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už

vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci
u a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby
vzala do úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na

skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom
poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky
zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12. 3. 2013) , ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto
prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého
úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od
začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o
60 dní, čo sa však nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia

žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem
zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k

iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie
prvostupňového správneho práva bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho
zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné
svedčí aj to, že príslušným poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS), vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku

13 bod 3 základného nariadenia. V tomto ponímaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla
o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutím tiež poprela právny
názor poľského úpravu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa
odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu,
že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne

rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet
žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať

ako podklady pre svoje rozhodnutie . Žalobca v 1.rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala
organizačná zložka žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej
práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky . Poukázal aj na
skutočnosť že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené

žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania
v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol , že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej
legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodnéhoprocesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.
„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.

„Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované
sídlo alebo miesto podnikania:
-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,
-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmluvu s klientmi,
-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,
-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov
v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

-miesto náboru zamestnancov .

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože

sa na tomto území nachádza jeho registrované miestom podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutie
žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na
ďalšie konanie.

V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde sú vedené aj ďalšie konania vo veci žalobcu v 1.rade proti

žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie po spisovou značkou 15Scud 2/2014, 15Scud 3/2014, 15Scud
4/2014, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a vo veci skutkovo súvisia. Z dôvodov hospodárnosti
konania preto súd na pojednávaní dňa 17. 12. 2014 spojil tieto veci na spoločné konanie podľa § 112
ods. 1 O.s.p. s tým, že veci budú vedené bol spoločnou spisovou značkou 15Scud 1/2014.

Ďalším rozhodnutím č. XXXXX -X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 žalovaná zamietla odvolanie žalobcu
v 1. a 3. rade a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho právnu č. XXXXX -XX/XXXX-B. zo
dňa 14.8. 2013 ktorým podľa § 178 odsek 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol,
že žalobcovi v 3.rade ako zamestnancovi žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1.4.2011 do 30.4.2011 podľa

slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 zamietla žalovaná odvolanie žalobcu v 1.
a 4. rade a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa
14.8. 2013, ktorým podľa § 178 ods.1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol,

že žalobcovi v 4.rade ako zamestnancovi žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. 5. 2012 do 31.12.2012 podľa
slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25.11.2013 žalovaná odvolanie žalobcu v 1. a 5.rade

a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 12.8. 2013
ktorým podľa § 178 ods.1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol že žalobcovi v 5.rade
ako zamestnancovi žalobcu v1.rade nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 1.11. 2011 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutia žalovaná odôvodnila totožnými skutkovými a právnymi skutočnosťami ako vo vyššie
citovanom rozhodnutí č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.12.2013.Právny zástupca žalobcu podal dňa 3. 11. 2014 návrh na vstup žalobcu v 2.rade ,žalobcu v 3.rade ,
žalobcu v 4.rade a žalobcu v 5.rade do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň
predložil súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom .

Súd uznesením zo dňa 26.11.2014 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa
§ 92 ods.1 O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 O.s.p..

Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 28. 2. 2014 a 4.3.2014, v ktorých

poukázala na tie isté dôvody ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla
žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Podľa § 244 ods.1,2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods.1 a 2. O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods.1 a 2 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem
všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods.1.O.s.p.účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods.2 O.s.p. Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník

správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ustanovenia § 250 ods.2 O.s.p. nesporne vyplýva že žalobcom je fyzická alebo právnická

osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a
teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená,
že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1.rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný
postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na
vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že
napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty , tieto procesné pochybenia však podľa
názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri

preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušenísubjektívnych práv žalobcu v 1.rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca
v 1.rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 a upravuje,

že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu .

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej
Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení je súd toho názoru, že
rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohol byť zasiahnuté do majetkovej
sféry žalobcu v 1.rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1.rade je zrejme, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky
alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne
vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1.rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto
námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravený v tretej časti zákona o sociálnom poistení v
ustanoveniach § 172 až 255 citovaného zákona .

Podľa § 172 ods.2 zákona o sociálnom poistení v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ods.3 konanie vo veciach podľa odseku 1je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods.5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,

príspevkunastarobnédôchodkovésporenie1)vspornýchprípadoch,opokute,penále,povolenísplátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty, penále a o zaradení
zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods.1 zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa § 195 ods.1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním

rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará
potrebnépodkladynarozhodnutie.(2)Podkladomnarozhodnutiesúnajmäpodania,návrhyavyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.Podľa § 196 ods.1 zákona o sociálnom poistení dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a
objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania

a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických
osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe
z činnosti Sociálnej poisťovne. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže

ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, 96a) ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre
rozhodnutie potrebný znalecký posudok. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať
v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci

dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.
Preto nie je zálohovú vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelovú zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní
nerozhodla.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania . Túto námietku súd
považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok . Podľa § 218 ods.1 zákona o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie

v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218
ods.1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods.1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne

sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom
konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami § 209 zákona o sociálnom poistení. Zároveň v odôvodnení rozhodnutí je
zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.
1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade subjektívne práva neboli porušené a
preto žalobu žalobcu v 1.rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť .

Vo vzťahu k žalobcov 2,3,4 a 5 rade súd skúmal či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba

podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2,3,4 a 5 rade
sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení súdu zo dňa 26.11.2014 ,
ktorými pripustil ich vstup do toho konania podľa § 92 ods.1 O.s.p. na strane žalobcu. Uznesenie súdu
o pripustení vstupu do konania nadobudlo právoplatnosť 18.12. 2014.Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej žalobca v 2.rade prevzal rozhodnutie žalovanej

dňa 7.1.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 7.3.2014.

Žalobca v 3.rade rozhodnutie žalovanej osobne neprevzal, čo vyplýva z doručenky pripojenej k
rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá dňa 30.1.2014 inou osobou ako adresátom.

Podľa§212ods.1zákonaosociálnompoistenírozhodnutiesaúčastníkovikonaniaoznamujedoručením
rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia.
Podľa odseku 3 rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk
alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Do vlastných rúk
sa doručujú rozhodnutia

a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,

b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,

c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) o uložení pokuty a penále,

d) o prerušení konania,

e) o zastavení konania.

Zcitovanéhoustanovenia§212jetedanesporné,žedoručenierozhodnutie,ktoréjeurčenédovlastných
rúk, a ktoré je prevzaté inou osobou ako adresátom je právne neúčinné.

Žalobca v 4.rade si rozhodnutie žalovanej prevzal osobne čo vyplýva z doručenky priloženej k
rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá dňa 7. 1. 2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 7.3.2014.

Žalobca v 5.rade prevzal rozhodnutie žalovanej dňa 10. 12. 2013 osobne . Lehota na podanie žaloby
žalobcovi 5. rade uplynula dňa 10.2. 2014.

Podľa §250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju

podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôžu byť predmetom preskúmavania
súdom, ale žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo, ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250 a alebo, ak žaloba bola vzatá späť
( § 250h ods. 2 ).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcom v 2.,4. a 5. rade konanie zastavil
podľa § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že žaloby boli podané oneskorene.

V prípade žalobcu v 3.rade, ako bolo uvedené vyššie rozhodnutie žalovanej adresované žalobcovi v
3.rade bolo prevzaté inou osobou akou adresátom. Súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby

ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 3.rade ktorý sa síce nie zákonom
stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedel a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval
žalobu žalobcu v 3. rade za podanú včas.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom po zistení,

ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť
uplatniteľnúlegislatívumajúzaúlohuzabezpečiť,abysanazamestnancaasamostatnezárobkovočinnú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné
nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v

dvoch alebo viacerých členských štátov. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovou činná osoba v
odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosťakozamestnanecalebo,akvykonávatakútočinnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátochprávnym
predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia .

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ( ZUS Varšava ) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania v prípade pochybností z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných

podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú v Poľskej
republike.
Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcovi v 3.rade
nevzniklo dňom 1.11.2011 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou B. v
dňoch 7. 3. 2013 a 11. 3. 2013 a Sociálnou poisťovňou, pobočkou M. mala zistené, že žalobca v
1.rade ako zamestnávateľ žalobcu v 4.radenemá v mieste sídla XX. I. XXX, B. zriadenú žiadnu
kanceláriu resp. prevádzku používa len predmetnú poštovú schránku patriacu súkromnej osobe,
občanovi Slovenskej republiky a že využíva na spracovanie personálnej účtovnej a mzdovej agendy

zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so sídlom
vo M. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 3.rade reálne vykonáva činnosť
ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym
predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového
správnehoorgánu,sktorýmsastotožnilaajžalovanábolrealizovanýnazákladenedostatočnezisteného

skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom
bolo preukázané, že žalobca v 3.rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1.rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať

pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou
atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.

Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca

činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha

právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v

súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli L.,
M. nebolo ďalej preukázané, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané

hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod. Taktiež nebolo v
dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcu v 3.rade ako
zamestnanca.

Z doteraz vykonaného dokazovania , ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné preto, aby bol vyslovený

objektívny záver, že žalobca v 3.rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca
nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením

§ 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladala povinnosti správnemu orgánu v
odôvodnení rozhodnutia uviesť , ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami
bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k
záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. navrhnuté
rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby
nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1.rade a rovnako vykonať dokazovanie na
objektívne preukázanie, že žalobca v 3.rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a žalobcovi v 3.rade ako úspešnému
účastníkovi priznal náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené právnym zástupcom
žalobcu písomným zo dňa 17.12.2014 podľa § 11 ods.4 a §13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 3
úkony právnej služby - príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby a účasť na pojednávaní, jeden
úkon po 134 Eur a 3x režijný paušál po 8,04 Eur ,celkom v sume 426,12 Eur.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.