Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 24, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 19C/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313203285
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2014:1313203285.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beatou Farkašovou v právnej veci

navrhovateľov: 1. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, I., 2. U. K., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XX, I., obaja zastúpení JUDr. Barborou Roštárovou, advokátkou, Radničné nám. č. 1, Pezinok, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej neprávnym postupom pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľov 1,2 v celom rozsahu z a m i e t a.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia 1,2 sa návrhom zo dňa 25.2.2013, došlým súdu dňa 4.3.2013, domáhali zaviazania

odporcu titulom náhrady škody spôsobenej im pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.
v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
pred Okresným súdom Bratislava III č.k. V-2 13C 3/1989 a to konkrétne navrhovateľovi 1 sumu 1.416
eur ako ušlé zročné výživné a sumu 70.000 eur ako nemajetkovej ujmy; navrhovateľke 2 sumu 83.500
eur ako ušlé zročné výživné na maloletého navrhovateľa 1 a sumu 50.000 eur ako nemajetkovej ujmy.
Navrhovatelia 1,2 svoj návrh odôvodnili tým, že návrhom zo dňa 19.12.1988, doručeným Okresnému
súdu Bratislava vidiek dňa 7.1.1989 sa navrhovateľka 2 domáhala v konaní č.k. V-2 13C 3/89

určenia otcovstva a úpravy práv a povinností k maloletému navrhovateľovi 1 proti odporcovi N. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W.. Po nadobudnutí plnoletosti navrhovateľom 1 bol tento v konaní č.k. 13C 3/89
v postavení vedľajšieho účastníka a navrhovateľka 2 v postavení navrhovateľky. V uvedenom konaní,
ktoré ku dňu podania návrhu na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. č.k. 19C 32/13, konanie
V-2 13C 3/89 nebolo právoplatne skončené a z dôvodu, že v konaní bola v priamej príčinnej súvislosti s
prieťahmi spôsobenými Okresným súdom Bratislava III v konaní č.k. V-2 13C 3/89 obom navrhovateľom
škoda, túto si podaným návrhom uplatňujú. Podľa navrhovateľov 1,2 Okresný súd v predmetnom konaní

nevykonal dostatok úkonov, úkony nevykonal včas a riadne podľa OSP a Ústavy SR. K vyneseniu
rozsudku súdom prvého stupňa došlo až 12.7.2007, pričom tento rozsudok bol v časti výživného
odvolacímsúdomzrušenýdňa30.6.2009avčastiurčeniaotcovstvanenadobudolprávoplatnosť(kudňu
4.3.2013) z dôvodu nemožnosti jeho doručenia N. I., ktorý v roku 2002 zomrel a o ktorej skutočnosti sa
tunajší súd dozvedel až v roku 2011. Okresný súd mal dostatok času vo veci V-2 13C 3/89 rozhodnúť do
dobyúmrtiaN.I.(odporcuvkonaníV-213C3/89).Postupomtunajšiehosúdupovažujúnavrhovatelia1,2
zapreukázané,žedošlounichkvznikuškodypráveprieťahmivkonaníč.V-213C3/89, apredovšetkým

prieťahmi v rokoch 1989 - 2001. Za najvážnejšiu ujmu spôsobenú im prieťahmi v konaní považovali
navrhovatelia 1,2 najmä to, že napriek k ich všetkému úsiliu, riadnej súčinnosti v konaní so súdom a
využití nimi všetkých dostupných prostriedkov do doby podania návrhu o náhradu škody (19C 32/2013)
nebol rozsudok zo dňa 12.7.2007 v časti určenia otcovstva k navrhovateľovi 1 právoplatný, nakoľkorozsudok nemohol byť odporcovi v konaní V-2 13C 3/89 N. I. z dôvodu jeho úmrtia v r. 2002 doručený.
Porušovanie základných práv a vznik ujmy v konaní V-2 13C 3/89 voči navrhovateľom konštatoval aj
Ústavný súd SR v nálezoch týkajúcich sa navrhovateľov 1,2 č.k. IV.ÚS 381/2011 zo dňa 13.12.2011 a

č.k. IV.ÚS 268/2012 zo dňa 15.08.2012, ktorý priznal navrhovateľom 1,2 každému 15.000 eur, čo však
nemôže byť považované za náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu pri výkone verejnej moci v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z.. Uplatnenú škodu vzniknutú
navrhovateľom 1,2 v priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní V-2 13C 3/89 v súlade s § 16 ods. 4
Zák.č.514/2003Z.z.vyčíslilinavrhovatelianasledovne: 1.

navrhovateľovi 1 vznikla majetková ujma vo výške 1.416 eur v podobe ušlého zročného výživného za
dobu od 24.6.2001 t.j. odo dňa dovŕšenia plnoletosti navrhovateľa 1 do 30.6.2002 t.j. do dňa ukončenia
štúdia na strednej škole. Toto výživné mu odporca v konaní V-2 13C 3/89 N. I., ktorého otcovstvo voči
navrhovateľovi 1 bolo súdom určené, z dôvodu úmrtia v r. 2002 nikdy nezaplatí, pričom keby predmetné
konanie prebiehalo riadne bez prieťahov, bol by odôvodnený predpoklad, žeby N.. I. takúto sumu bol
zaviazaný zaplatiť. 2.

navrhovateľovi 1 vznikla nemajetková ujma vo výške 70.000 eur spočívajúca v tom, že spôsob
a kvalita súdnej ochrany poskytnutá navrhovateľovi 1 v predmetnom konaní bola na tak nízkej
úrovni, že spôsobila v časti nezvrátiteľný jav, kedy navrhovateľ 1 bez vlastného pričinenia stratil
reálnu možnosť domôcť sa platby výživného a v časti určenia otcovstva možnosť domôcť sa
zistenia skutkového stavu zodpovedajúce právoplatnému rozsudku je značne sťažená. Celková

životná úroveň navrhovateľa 1, jeho spoločenské postavenie, prístup k vzdelaniu, sociálnemu a
kultúrnemu rozvoju boli znížené v dôsledku neprávoplatného rozhodnutia, kto je otcom navrhovateľa
1 3. navrhovateľke 2 vznikla majetková ujma
83.500 eur v podobe ušlého zročného výživného, ktoré mal otec navrhovateľa 1 N. I. uhradiť k jej rukám
za dobu od narodenia navrhovateľa 1 do dovŕšenia jeho plnoletosti

4. navrhovateľke 2 vznikla nemajetková ujma 50.000 eur spočívajúca v tom, že spôsob a kvalita súdnej
ochranyvpredmetnomkonaníbolanataknízkejúrovni,žepriamospôsobilazávažnýnásledokpopísaný
v oboch nálezoch Ústavného súdu SR a to, že 23 rokov súdneho sporu nebola svojmu synovi -
navrhovateľovi 1 - schopná preukázať, kto je jeho otcom. Navrhovatelia
1,2 poukázali na to, že celé konanie č.k. V-2 13C 3/89 bolo poznačené neefektívnosťou, ktorú

zrejme N. I. využil a napriek tomu, že sa jednalo o finančne dobre zabezpečeného človeka s VŠ
vzdelaním, prezentoval sa počas súdneho konania inak s cieľom vyhýbať sa vyživovacej povinnosti. Štát
navrhovateľom 1,2 nikdy neposkytol náhradné výživné z dôvodu, že navrhovateľ 1 nemal určeného otca,
preto sa ani nepodieľal na životnej úrovni N.. I.. Po ukončení strednej školy bol odkázaný nastúpiť do
práce, nemohol ďalej z finančných dôvodov študovať a tratil rôzne výhody spojené s tým, že N. I. (otec

navrhovateľa 1) bol Rakúsky štátny občan. V minulosti, ako i v dobe podania návrhu na náhradu škody
chcel pracovať v Rakúsku, pričom ako syn Rakúskeho štátneho občana by mohol žiadať o udelenie
Rakúskeho štátneho občianstva a následne jednoduchšie získať dobre platenú prácu. Dňa 9.5.2012
sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnené touto žalobou obrátili
navrhovatelia 1,2 na odporcu, ktorý ich žiadosti nevyhovel a plnenie odmietol z dôvodu nepreukázania

ich nárokov.

Odporca s návrhom navrhovateľov 1,2 nesúhlasil, návrh žiadal zamietnuť z dôvodov uvedených v
Oznámení o výsledku predbežného prerokovania nárokov navrhovateľov 1,2 stým, že Ústavný súd SR
v nálezoch č.k. IV ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 a č.k. IV ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.8.2012, z

ktorých vyplýva, že právo navrhovateľov 1,2 na prerokovanie veci v konaní pred tunajším súdom č.k. V-2
13C 3/89 bez zbytočných prieťahov porušené bolo a každému z navrhovateľov bolo priznané finančné
odškodnenie - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch 15.000 eur spôsobenej za postup tunajšieho
súdu totožným ako navrhovatelia označujú v tomto konaní č.k. 19C 32/2013 označený ako nesprávny
úradný postup a má predstavovať základ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak

Ústavný súd SR považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy každému navrhovateľovi vo výške
15.000 eur za dostačujúce, podľa odporcu, nie je prípustné, aby všeobecný súd v konaní o náhrade
škody podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. tento stav reparoval a priznal opätovne náhradu nemajetkovej ujmy
vo vyššej výške. Keďže v konaní pred Ústavným súdom SR i v konaní č.k. 19C 32/2013 si navrhovatelia
uplatňovali a jedná sa o totožný predmet konania, jedná sa o litispendenciu pre vec právoplatne

skončenú. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je vylúčená, keďže u navrhovateľov 1,2 nie sú splnené podmienky § 17 ods. 2 Zák. č.
514/2003Z.z..Nároknavrhovateľovtýkajúcisanáhradymajetkovejujmyspočívajúcejvušlomvýživnom,
nároky nie sú preukázané, že nebyť namietaného nesprávneho úradného postupu, by sa ich majetokzvýšil o výživné práve vo výške požadovanej náhrady, čo musí byť preukázané. Rovnako nedôvodný je
i nárok navrhovateľov 1,2 na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s listinnými dokladmi:
Žiadosťami navrhovateľov 1,2 o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 9.5.2012 a odpoveďami
odporcu zo dňa 26.10.2012; Nálezmi Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011 a IV. ÚS 268/2012;
vysvedčeniami navrhovateľa 1 zo Základnej školy I., K. XX, zo strednej školy SOU elektrotechnické a
vysvedčením o maturitnej skúške; 3 ks ftk. fotografií N. I., ako i celým obsahom spisu tunajšieho súdu

č.k. V-2 13C 3/89, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

Z obsahu spisu tunajšieho súdu č.k. V-2 13C 3/89 súd zistil, že navrhovateľ 1 ako maloletý v zastúpení
zákonnej zástupkyne navrhovateľky 2 podali dňa 04.01.1989 na býv. Okresný súd Bratislava-vidiek
žalobu proti N. I., bytom W., Q., D.. Xb, o určenie otcovstva N. I. voči maloletému navrhovateľovi 1
narodenému z matky - navrhovateľky 2, ktorá bola zastúpená advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou.

Z výsluchu N. I. zo dňa 22.01.1992 vykonaného prostredníctvom dožiadaného súdu v Innsbrucku súd
zistil, že tento potvrdil intímnu známosť s navrhovateľkou 2 od roku 1982 do februára 1983, kedy bola už
tehotná. Z počutia od jednej obyvateľky domu, v ktorom bývala navrhovateľka 2 počul, že navrhovateľka
2 počas trvania ich intímnej známosti mala i iné intímne známosti s inými mužmi, na čo navrhovateľku
2 upozornil. N. I. bol ochotný sa podrobiť krvnej skúške v Rakúsku, nakoľko otcovstvo k navrhovateľovi

1 spochybnil z dôvodu, že do úvahy prichádzajú aj iní muži a ak by skutočne bol otcom navrhovateľa 1,
navrhovateľka 2 by od februára 1983 sa nesnažila odmlčať a nereagovať na jeho listy. N. I. ďalej uviedol,
že nie je schopný platiť na navrhovateľa 1 /v tom čase maloletého/ žiadne výživné, lebo je zadĺžený do
výšky existenčného minima, je dvakrát rozvedený a má dlhy vo výške 2 mil. šilingov. V čase výsluchu
bol zamestnaný vo firme Innerebner Mayer v Halle ako stavebný technik, platí na deti 18 a 13 ročné

výživné 6.000 šilingov mesačne a rozvedenej manželke 2.220 šilingov mesačne. Majetok nemal žiadny.
Býval v čase výsluchu v ubytovni zamestnávateľa a niekedy u známej.
Z podania navrhovateľky 2 zo dňa 30.11.1995 súd zistil, že pôvodné priezvisko navrhovateľa 1 C. bolo
zmenené na K., čo bolo osvedčené rodným listom navrhovateľa 1 zo dňa 03.01.1989.
Podaním došlým súdu dňa 16.02.2006 oznámila pôvodná právna zástupkyňa navrhovateľky 2 JUDr.

Čechová v konaní č.k. V-2 13C 3/89 zánik svojho plnomocenstva a na pojednávaní dňa 07.03.2006
založila navrhovateľka do spisu plnomocenstvo na konanie udelené ňou a navrhovateľom 1 /v tom čase
plnoletom/ JUDr. Jurajovi Hadrbulcovi, advokátovi na zastupovanie v predmetnom konaní datované
06.03.2006.
Z výsluchu navrhovateľky 2 na pojednávaní dňa 03.07.2007 súd zistil, že 6 mesiacov po narodení

navrhovateľa 1 nastúpila do zamestnania ako účtovníčka s priemerným príjmom 1.500 Sk mesačne.
V roku 1986 uzavrela manželstvo s A.Š. K., nar. XX.XX.XXXX, z ktorého manželstva sa narodil Q. K.,
nar. XX.XX.XXXX. Od narodenia navrhovateľa 1 bývala navrhovateľka 2 v rodičovskom dome, ktorého
je podielovou spoluvlastníčkou a býva v ňom i s manželom a spoločným synom. Navrhovateľ 1 do
predškolských zariadení nechodil pre zdravotné problémy, navštevoval len posledný ročník MŠ. Od

01.09.1989 začal navštevovať ZŠ v Senci, ktorú ukončil 30.06.1997, následne začal študovať na SOU
elektrotechnické, ktoré ukončil 19.09.2001 maturitnou skúškou. Následne 1,3 roka bol na náhradnej
vojenskej službe a po jej návrate sa zamestnal. Aktívne počas štúdií sa nevenoval športu ani iným
činnostiam, mal problémy s prieduškami až do jeho puberty.
Z výpovede navrhovateľa 1 na pojednávaní dňa 03.07.2007 súd zistil, že od skončenia SOU poberal

sociálne dávky do nástupu na náhradnú vojenskú službu, a po 15. mesiacoch od jej skončenia sa
zamestnal v počítačovej firme, býva v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou 2.
Rozsudkom č.k. V-2 13C 3/89-311 zo dňa 12.07.2007 súd určil otcovstvo N. I., nar. XX.XX.XXXX voči
navrhovateľovi 1 narodeného z navrhovateľky 2 a zaviazal N. I. na platenie výživného na navrhovateľa 1
za dobu od 24.06.1983, ako i zaplatenia zročného výživného. Uznesením Krajského súdu v Bratislave

č.k. 3Co 467/07-330 zo dňa 30.06.2009 z dôvodu odvolania podaného navrhovateľmi 1,2 odvolací súd
rozsudok prvého stupňa zo dňa 12.07.2007 v časti o výchove a výžive zrušil a vec vrátil tunajšiemu
súdu na ďalšie konanie.
Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. V-2 13C/3/1989-574 zo dňa 14.11.2013, právopl. 15.01.2014 určil
otcovstvo nebohého N. F. E. I., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX voči navrhovateľovi 1 narodeného

z navrhovateľky 2. Súčasne súd zaviazal nebohého N. I. platiť na výživu navrhovateľa výživné od
24.06.1983 do 31.08.1989 vo výške 300 eur mesačne, od 01.09.1989 do 31.08.1997 vo výške 400
eur mesačne a od 01.09.1997 do 19.09.2001 vo výške 500 eur mesačne. Ku dňu smrti zaviazal súdnebohého zaplatiť navrhovateľke 2 vystupujúcej v konaní ako vedľajšej účastníčke zročné výživné
83.500 eur a k rukám navrhovateľa 1 zročné výživné 1.416 eur.

Z Nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 súd zistil, že v konaní o sťažnosti
navrhovateľa 1, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v
konaní č.k. V-2 13C 3/89 bolo rozhodnuté, že základné práva navrhovateľa 1 podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené boli. Okresnému súdu bolo prikázané konať v konaní
č.k. V-2 13C 3/89 bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľovi 1 bolo priznané finančné zadosťučinenie
v sume 15.000 eur. Z odôvodnenia toho Nálezu bolo z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu č.k.
V-2 13C 3/89 ustálené, že navrhovateľ 1 /sťažovateľ/ sa v konaní č.k. V-2 13C 3/89 ako maloletý
v zastúpení matkou - navrhovateľkou 2 návrhom zo dňa 19.12.1988, doručeným Okresnému súdu
Bratislava - vidiek domáhal určenia otcovstva, zverenia do výchovy matky a priznania výživného,

pričom označeným odporcom bol rakúsky štátny občan N. I.. Po vykonaní informatívneho výsluchu
zákonnej zástupkyne navrhovateľa 1 18.01.1989 súd v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával
procesné úkony spojené so zisťovaním miesta pobytu N.. I. /odporcu v konaní V-2 13C 3/89/, zasielaním
predvolaní na nariadené pojednávania, ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemčiny na
preklady požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené pojednávania sa súdu

nepodarilo doručiť N.. I., neuskutočnili sa pojednávania nariadené na 29.08.1991 a 24.10.1991. K
výsluchu N.. I. došlo 22.01.1992 na dožiadanom súde C. X.. Okresný súd v ďalšom období nariadil
pojednávania až na 23.01.1995, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť N.. I. a kolízneho opatrovníka
a na deň 29.11.199, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z
odboru zdravotníctva a hematológie. Okresný súd Bratislava - vidiek zanikol 22.11.1996 na základe

Zákona NR SR č. 328/1996 Z.z. zlúčením s Okresným súdom Bratislava III, ktorý dňa 13.06.1997
požiadal o právnu pomoc Ministerstvo spravodlivosti SR o sprostredkovanie doručenia prostredníctvom
príslušného súdu v Rakúsku N. I. príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky, ktorého výsledok
vybavenia bol Okresnému súdu Bratislava III doručený 18.08.1998. V ďalšom priebehu tunajší súd
uznesením z 04.10.1999 ustanovená tlmočníčka z nemeckého jazyka na preklad znaleckého posudku

týkajúci sa krvnej skúšky N.. I. vykonanej v Rakúsku a uznesením z 28.02.2001 súd priznal znalečné
za tento úkon. Keďže následne platba priznaného znalečného nebola do Rakúska zrealizovaná, tunajší
súd uznesením z 27.02.2003 upozornil účtareň na realizáciu príslušnej platby. Tunajší súd uznesením
z 03.04.2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemčiny na preklad do slovenčiny znaleckého posudku
vypracovaného v Rakúsku ešte v roku 1997, ktorý preklad bol súdu predložený 24.09.2003. Dňa

06.08.2004 bol tunajšiemu súdu predložený aj znalecký posudok znalkyne z odboru zdravotníctva
a hematológie MUDr. Evy Silvanovej, PhD.,k ktorý po preložení do nemčiny bol N. I. opakovanie
bezúspešne doručovaný. Z tohto dôvodu súd uznesením z 13.01.2006 ustanovil opatrovníčku na
konanie N. I., tajomníčku tunajšieho súdu. Na pojednávaní dňa 07.03.2006 vzal tunajší súd na vedomie,
že navrhovateľ 1 nadobudol plnoletosť s tým, že predloží písomne návrh na úpravu výživného, pričom

na nasledujúcom pojednávaní 30.05.2006 obaja navrhovatelia 1,2 vyhlásili, že sa pokúsia svojimi
dostupnými prostriedkami zistiť adresu N. I. a v prípade neúspechu požiadajú o pomoc Okresný súd.
Navrhovateľ 1 listom doručeným súdu dňa 31.08.2006 oznámil, že adresu N.. I. nezistil a nemá inú
možnosť jej zistenia. Tunajší súd na pojednávaní dňa 12.07.2007 vyhlásil rozsudok , ktorým určil
otcovstvo N. I., nar. XX.XX.XXXX voči navrhovateľovi 1 narodeného z matky - navrhovateľky 2. Zároveň

v rozsudku zaviazal N.. I. na úhradu výživného, zročného výživného, poplatku za návrh a náhradu trov
konania. Navrhovateľ 1 doručil 08.10.2007 voči uvedenému rozsudku v časti priznaného výživného
odvolanie, spis bol Krajskému súdu v Bratislave predložený po vyjadrení sa kolízneho opatrovníka
k odvolaniu, dňa 13.11.2007, pričom odvolací súd uznesením zo dňa 30.06.2009 v napadnutej časti
rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením zo dňa 15.12.2009 tunajší súd pripustil zmenu návrhu navrhovateľa 1 o výchove a výžive.
Prostredníctvom zamestnávateľa N.. I. v W. chcel súd zistil dožiadaným súdom informácie o príjme, čo
dožiadaný rakúsky súd odmietol poskytnúť bez súhlasu N.. I.. Prípisom zo dňa 07.11.2010 dožiadaný
rakúsky súd oznámil tunajšiemu súdu, že N. I. dňa XX.XX.XXXX zomrel v Q., pričom tunajší súd vyzval
navrhovateľov1,2výzvouz31.01.2011,čížiadajúoustanovenieopatrovníkasupozornenímnamožnosť

zastavenia konania. Navrhovatelia 1,2 listom doručeným súdu dňa 11.03.2011 žiadali o ustanovenie
opatrovníka N.. I. v konaní č.k. V-2 13C 3/89. Tunajší súd uznesením z 22.03.2011 konanie vo veci
zastavil z dôvodu, že navrhovatelia neoznačili konkrétnu osobu opatrovníka. Krajský súd Bratislava toto
uznesenie zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že anivýrok rozsudku zo dňa 12.07.2007 v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť pre
jeho riadne nedoručenie. Uznesením zo dňa 24.06.2011 tunajší súd prerušil konanie do právoplatnosti
uznesenia o procesnom nástupníctve N. I..

Navrhovateľ 1 v sťažnosti predovšetkým zdôrazňoval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku postupu okresného súdu s poukázaním
na to, že za 23 rokov trvania konania V-2 13C 3/89 súd nevykonal dostatok úkonov a spôsobil,
že prieťahmi boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti navrhovateľa 1 namietajúceho porušenie práva na prejednanie

záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods, 1 Dohovoru pri zohľadnení troch
základných kritérií : 1./ právnej a faktickej zložitosti veci; 2./ správaní sa účastníka konania; 3./ postup
samotného súdu, dospel k záveru, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k
mal. dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité, no na druhej strane možno vzhľadom
na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité,
čo však nemôže ospravedlniť, že po 23 rokoch trvania konania nebolo toto právoplatne skončené.

Správanie sa navrhovateľa 1 ako účastníka konania, ani navrhovateľky 2 ako jeho zákonnej zástupkyne
do nadobudnutia jeho plnoletosti, nezistil, čo by sa v súvislosti s prieťahmi v konaní mohlo pripísať na
ťarchu navrhovateľov 1,2. Postup okresného súdu v posudzovanom konaní s prihliadnutím na § 100
ods. 1 veta prvá O.s.p. vyhodnotil Ústavný súd tak, že postup súdu v prevažnej časti trvania súdneho
konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť, ktorá bola charakteristická pre takmer celý priebeh

napadnutého konania. Keďže konanie č.k. V-2 13C 3/89 nebolo skončené ani po takmer 23 rokoch
od jeho začatia, Ústavný súd uzavrel, že postupom Okresného súdu bolo porušené právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, ktoré svojou intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Navrhovateľ 1 sa domáhal i priznania finančného zadosťučinenia 36.800 eur z dôvodu, že jeho právna

neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch, pričom Ústavný súd SR s prihliadnutím na dĺžku konania
č.k. V- 2 13C 3/89 berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo
veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, priznal navrhovateľovi 1 primerané
finančné zadosťučinenie 15.000 eur.

Z Nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.08.2012 súd zistil, že v konaní o sťažnosti
navrhovateľky 2, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v
konaní č.k. V-2 13C 3/89 bolo rozhodnuté, že základné práva navrhovateľky 2 podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené boli. okresnému súdu bolo prikázané konať v konaní č.k. V-2
13C 3/89 bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľke 2 bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
15.000 eur.
Z odôvodnenia toho Nálezu boli z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu č.k. V-2 13C 3/89 ustálené
totožné závery ako v Náleze Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 týkajúce sa

sťažnosti navrhovateľa 1, pričom pri posudzovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom a porušeniu
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru pri zohľadnení troch základných kritérií ústavný súd dospel k záveru,
že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu vo všeobecnosti nie
sú po právnej stránke zložité, no vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania hodnotiť
preskúmavané konanie ako fakticky zložité, čo však nemôže ospravedlniť, že po 23 rokoch trvania

konania nebolo toto právoplatne skončené, zvlášť sa jedná o vec týkajúcu sa osobného statusu s
potrebou prikladania jej mimoriadneho významu aj z hľadiska zabezpečenia jeho základných životných
potrieb a sociálneho štandartu maloletého navrhovateľa 1. Vzhľadom na cudzí prvok na strane odporcu
v konaní N. I. ústavný súd pripustil i určitú mieru skutkovej zložitosti veci. Správanie sa navrhovateľky 2
ako účastníčky nezistil, čo by sa v súvislosti s prieťahmi v konaní mohlo pripísať na jej ťarchu. Postupom

Okresného súdu tým, že po 23 rokoch od začatia konania nebolo toto právoplatne skončené, bolo
porušené právo navrhovateľky 2 podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré svojou intenzitou nadobudlo aj
charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Navrhovateľka 2 sa domáhala i priznania finančného zadosťučinenia 83.500 eur z dôvodu, že jeho
právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch, pričom Ústavný súd SR s prihliadnutím na dĺžku

konania č.k. V- 2 13C 3/89 berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo
veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, priznal navrhovateľke 2 primerané
finančné zadosťučinenie 15.000 eur vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Z výpovede a vyjadrení navrhovateľa 1 súd zistil, že Ústavný súd v Náleze o Ústavnej sťažnosti na
prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod č.k. V-2 13C 3/89 rozhodol len o porušení základných
práv navrhovateľov 1,2, ale nie o výške škody, ktorú toto porušenie spôsobilo. Bolo zasiahnuté konaním
Okresného súdu Bratislava III do jeho práva na výživné ako dieťaťa, zdieľanie rovnakej životnej úrovne

ako rodič N. I. a nemožnosť zúčastniť sa dedičského konania po neb. N.. I.. Počas 24 rokov podstúpil
psychické a fyzické útrapy, ktoré spôsobili aj to, že v detstve trpel astmou, nemohla mu byť poskytnutá
taká zdravotná starostivosť, akú by si zaslúžil. Čo sa týka jeho spoločenského postavenia, v detstve
a počas puberty sa navrhovateľ 1 cítil menejcenný a neakceptovaný spoločnosťou, nakoľko v 90-tych
rokoch sa rodinný súdny spor vnímal ako rarita.
Navrhovateľ 1 vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že od narodenia býval s navrhovateľkou 2 v rodinnom

dome v Senci so starou matkou a súrodencami navrhovateľky 2 s rodinami. Do MŠ nechodil, do ZŠ
nastúpil v roku 1989, kde mal dobrý prospech, avšak v roku 1995 sa mu prospech začal zhoršovať
z dôvodu vyhrotenej situácie v domácnosti, kedy mu nevlastný otec, terajší manžel navrhovateľky 2,
vyčítal, že kvôli konaniu č.k. V2 13C 3/89 uberá rodine financie. Terajší manžel navrhovateľky od roku
1995-1996 prestal pracovať z dôvodu, že odmietol prispievať finančne na navrhovateľa 1 a podporovať

platenie advokáta v konaní V-2 13C. Kvôli výčitkám nevlastného otca mával navrhovateľ 1 depresie,
vyhýbal sa spoločnosti, kamarátom, pričom keby N. I. platil na jeho výživu riadne a súd by o tomto
rozhodol, nevlastný otec navrhovateľa 1 A. K. by mu nič nevyčítal a mohol bývať v Rakúsku. V roku
1986 došlo k zmene priezviska navrhovateľa 1 z C. na K. /podľa manžela navrhovateľky 2/ a v rokoch
2004-2005 z dôvodu nedobrých vzťahov medzi ním a manželom navrhovateľky 2 si navrhovateľ 1

zmenil priezvisko opätovne na C.. Po nástupe na SOU elektrotechnické v roku 1997 sa prejavil jeho
zhoršený prospech následkom aj konania č.k. V-2 13C 3/89, o ktoré sa navrhovateľ 1 začal zaujímať,
prebiehalo znalecké dokazovanie odberom krvi. Keby v tomto čase bolo konanie skončené, možno
by prospech navrhovateľa 1 nebol taký zlý, mohol ísť na inú SŠ, neskôr na VŠ, na ktorú vzhľadom
na nedostatok financií nemohol nastúpiť. Po dosiahnutí plnoletosti navrhovateľ 1 hradil on odmenu

advokátovi v konaní č.k. V-2 13C 3/89, čo by si bez pomoci navrhovateľky 2 nemohol dovoliť. Aj
po nástupe po náhradnej vojenskej službe do zamestnania ako montážnik počítačových sietí nemal
dostatok financií a za platenie advokáta t.j. JUDr. Čechovú, následne JUDr. Hadrbulca a od r. 2011-2012
JUDr. Kováča, mohol finančne vynaložiť na prípadné zlepšenie nemčiny, zamestnanie v Rakúsku. Trovy
advokátovi začal platiť navrhovateľ 1 od roku 2003-2004 formou prispievania čiastky navrhovateľke 2

a neskôr ich platil výlučne on v období, keď bol zamestnaný. Od marca 2012 je navrhovateľ 1 riadne v
Rakúsku do dnešného dňa zamestnaný ako odborný pracovník.
Ako ďalej navrhovateľ uviedol, kvôli nesprávnemu postupu okresného súdu tým, že nevykonával určité
dôkazy a nastali prieťahy v konaní, bolo mu upreté právo dediť po otcovi N. I. , zomr. XX.XX.XXXX
a starom otcovi F. I.. Keby súd konal efektívne a bez prieťahov a v primeranej lehote by rozhodol,

mohol si navrhovateľ uplatnil všetky práva dediča a mohol si overiť, či majetok N.. I. bol skutočne
predĺžený. Konaním Okresného súdu bolo porušené aj právo navrhovateľa 1 na výživu a zdieľanie
rovnakej životnej úrovne akú mal jeho otec N. I., keďže sa jednalo o VŠ vzdelaného človeka, ktorý podľa
názoru navrhovateľa 1 nemal problém platiť výživné, ako i právo vedieť, kto je jeho otcom. Následky
dlhodobej právnej neistoty spôsobovali navrhovateľovi stresy, depresie, zlosti, bolesti a obťažovania zo

strany súdu, ktoré musel trpieť počas celého života tým, že až v roku 1995 súd nariadil krvnú skúšku N.. I.
a hoci vedel o problémoch pri doručovaní písomnosti menovanému boli nariadené viaceré pojednávania
v rokoch 1989 - 1991, na ktorých sa meritórne nepojednávalo. Ani vykonávanie krvnej skúšky N.. I. od
roku 1996 a následne aj u navrhovateľov 1,2 neúmerne zaťažovalo navrhovateľa 1 v bežnom živote a
sústavne s navrhovateľkou 2 vyčleňovali financie na právne zastúpenie. V roku 2002 N. I. zomrel, o čom

sa súd i navrhovatelia 1,2 dozvedeli až v roku 2006, pričom v roku 2004 súd nariadil krvnú skúšku, v
dôsledku čoho 9 rokov sa viedlo konanie voči mŕtvemu otcovi navrhovateľa 1, platili právne služby a žili
v nádeji, že po zhode krvných zložiek sa navrhovatelia 1,2 domôžu právoplatného rozhodnutia vo veci.
Navrhovateľ 1 uviedol, že s N. I. sa nikdy nesnažil skontaktovať, ani s jeho potomkami. Jedného z
potomkov kontaktoval až v roku 2013 prostredníctvom facebooku a neskôr raz osobne, kde sa dozvedel

výlučne to, že N.. I. spáchal samovraždu a skôr sa bavili o navrhovateľovi 1. Tento sa dotazoval na
dedičstvo, na čo bol odkázaný na závet. O životnej úrovni N.. I. navrhovateľ nemá žiadnu vedomosť, ani
to, či bol zamestnaný. O starom otcovi F. I. má len vedomosť od potomka N. I. nadobudnutú v roku 2012,
že tento zomrel, o zanechanom majetku, ani dedičskom konaní vedomosť žiadnu nemá. Majetnosť N.I. však preukazovali spoločne s navrhovateľkou 2 fotografiami svedčiacimi o vlastníctve vozidla BMW
a súťažiacom v konských dostihoch.
Výšku majetkovej ujmy odvodzoval navrhovateľ 1 od priznaného zročného výživného v rozsudku tun.

súdu č.k. V-2 13C 3/1989-574 zo dňa 14.11.2013 a výšku požadovanej nemajetkovej ujmy 70.000 eur
odvodzoval od toho, že zásah odporcu do jeho práv trval od jeho narodenia, čo pociťoval hlavne v
období štúdií na ZŠ a SŠ v rokoch 1991 - 2001, v nasledujúcom období túto ujmu tak nepociťoval.
Pri odvodzovaní požadovanej výšky vychádzal navrhovateľ 1 z ustálenej judikatúry a porovnávaním
nemajetkových kompenzácií v prípadoch napr. smrti, ublíženia na zdraví. Výšku nemajetkovej ujmy

navrhovateľ 1 odvodzoval od porušenia práva: a/ dediť; b/ práva na výživu; c/ práva vedieť, kto je jeho
otcom; d/ následkov dlhodobej právnej neistoty.
Od narodenia navrhovateľa 1 nikto okrem navrhovateľky 2 neprispieval na jeho výživu, teda ani N.
I. ani štát / podľa Vyhl. č. 149/1988 mali navrhovatelia právo žiadať od štátu príspevok na výživu
dieťaťa podľa §§ 107, 139,140/ z dôvodu, že nebolo súdom určené otcovstvo, čo sa nezmenilo ani
do jeho plnoletosti. Zadosťučinením nebol ani fakt, že po 24 rokoch súd rozhodol o výživnom, avšak

rozsudok je nevymožiteľný z dôvodu úmrtia povinného pred 11 rokmi, čo obaja navrhovatelia vnímajú
ako nespravodlivé a diskriminačné.

Z výpovede a vyjadrení navrhovateľky 2 súd zistil, že konanie č.k. V- 13C 3/89 poznačil jej celý život po
dobu 30 rokov. Krátko po narodení navrhovateľa 1 v roku 1988 sa dostavila na Okresný súd Bratislava-

vidiek, kde bola vypočutá a v roku 1989 podala žalobu o určenie otcovstva k navrhovateľovi 1. Počas
nasledujúcich rokov bola odkázaná na výživu navrhovateľa 1 sama, nedostávala pomoc od štátu z
dôvodu,žeourčeníotcovstvaknavrhovateľovi1nebolorozhodnuté,vroku1992vypovedalvkonaníč.k.
13C 3/89 N. I. /otec navrhovateľa 1/ tak, že uviedol, že v čase kritickom pre splodenie dieťaťa sa stýkala
s viacerými mužmi a zrejme navrhovateľ 1 nie je jeho synom. Tieto vyjadrenia znášala navrhovateľka 2

veľmi ťažko, cítila sa ponížená, nakoľko aj jej blízkemu okoliu bolo toto vyjadrenie N.. I. známe. Vydaním
rozsudku v predmetnej veci navrhovateľka pociťuje, že jej povesť bola aspoň čiastočne očistená.
Navrhovateľka 2 ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že navrhovateľ od narodenia trpel astmatickou
bronchitídou,malchodiťkmoru,avšakznedostatkufinanciítotomunemohlaposkytnúť;po6mesiacoch
od jeho narodenia musela nastúpiť do zamestnania za účelom uživenia rodiny, preto jej najväčším

úsilím bolo čo najrýchlejšie ukončenie konania č.k. V-2 13C 3/89, počas ktorého sa snažila byť súdu
podľa možností nápomocná. Výpoveď N. I. v konaní v roku 1992, že sa v kritickom čase pre splodenie
navrhovateľa 1 stýkala i s inými mužmi a poprel otcovstvo, znášala navrhovateľka 2 veľmi zle, od
navrhovateľky 2 sa o výpovedi N.. I. dozvedela jej rodina, známi, za čo však pociťovala hanbu, prestala
sa s nimi stretávať a mala psychické problémy. Mala i krízu v novom manželstve, nakoľko jej manžel

vyčítal, že musí živiť navrhovateľa 1 a prečo súd nerozhodne vo veci. V súčasnej dobe je toto manželstvo
od roku 1992 nefunkčné, avšak s terajším manželom žijú v spoločnej domácnosti, nakoľko majú ďalšieho
syna, nar. XXXX. N. I. bol od roku 1983 rozvedený, platil výživné na dve deti; následne od tohto obdobia
nemá navrhovateľka 2 o ňom žiadne informácie, nakoľko sa o neho nezaujímala. Dedičské konanie po
N.. I. je ukončené, pričom tento zomrel ako nemajetný. K preukázaniu otcovstva N. I. voči navrhovateľovi

bolo v roku 2004. Po rozhodnutí Ústavného súdu o Ústavnej sťažnosti navrhovateľky 2 sa konanie č.k .V
-2 13C 3/89 urýchlilo a vo veci bolo vydané rozhodnutie. V priebehu konania v roku XXXX N. I. zomrel,
pričom podľa navrhovateľky 2, keby súd rozhodol počas jeho života, mohla výživné vymôcť od neho,
nakoľko bol VŠ vzdelaný architekt; v čase, keď ho navrhovateľka 2 poznala, mal svoju firmu; bol finančne
zabezpečený.

Čo sa týka uplatňovanej majetkovej škody, toto predstavuje zročné výživné na navrhovateľa 1 vo výške
83.500 eur od jeho narodenia do doby dovŕšenia plnoletosti, ktorú sumu ustálil vo svojom rozhodnutí
tunajší súd zo dňa 14.11.2013vychádzajúc pri stanovení výšky výživného aj zo schopností a možností
otca navrhovateľa - neb. N. I.. Príčinnú súvislosť navrhovateľka 2 videla v tom, že ak by v primeranej
lehote bolo súdom vydané rozhodnutie o výživnom na navrhovateľa, tohto výživného by sa u N.. I.

domohla. To, že tunajší súd 24 rokov trvajúceho sporu nerozhodol vo veci je zásadnou príčinou toho, že
obaja navrhovatelia 1,2 sa nemôžu domôcť priznaného výživného.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy 50.000 eur, tento nárok odvodzovala navrhovateľka od skutočnosti, že
nepriaznivý zásah do jej práv trval len časť jej života, a to od narodenia navrhovateľa 1, kedy bola sama
odkázaná na jeho výživu a starostlivosť a nedostatok financií pociťovala od narodenia navrhovateľa 1 do

roku 2001, do doby ukončenia strednej školy. Dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v požadovanej
výške bol aj zásah do jej povesti a cti, za ktorý bol zodpovedný N. I., s ktorým pocitom žila navrhovateľka
2 až do rozhodnutia súdu o určení otcovstva.Z výpovede a vyjadrení zástupcu odporcu súd zistil, že žalobou si navrhovatelia 1,2 uplatnili náhradu
škody majetkovej predstavujúcej ušlé zročné výživné, ktoré by im bolo vyplatené na základe rozsudku
tunajšieho súdu č.k. V-2 13C 3/89 od otca navrhovateľa N. I. vo výške určenej týmto rozsudkom, keby

súd konal bez prieťahov a vo veci by vydal rozhodnutie do úmrtia N.. I. do roku XXXX, nemajetkovú
ujmu si uplatnili z dôvodu prieťahov v konaní č.k. V-2 13C 3/89.
K nemajetkovej ujme zástupca odporcu uviedol, že táto bola navrhovateľom 1,2 vyplatená v súvislosti
s Nálezmi Ústavného súdu SR, preto snaha o reparáciu priznaného zadosťučinenia nemôže byť v
tomto konaní č.k. 19C32/2013 úspešná. Nálezy mali urýchľujúci účinok skončenia konania V-2 13C

3/89, a ako vyplynulo i z výsluchu navrhovateľov, bola to významná forma satisfakcie. V podaní zo
dňa 14.03.2014 poukázali navrhovatelia na to, že priznanie zadosťučinenia Ústavným súdom SR
predstavuje voči nim len dovŕšenie ochrany ich porušeného práva na prerokovanie veci bez prieťahov a
nezohľadňovalo útrapy za 24 rokov a nepriaznivé následky na detstvo, psychiku zdravie navrhovateľa
1. Podľa odporcu však prvotnou príčinou vzniku týchto zásahov bol postoj N. I. k svojmu otcovstvu,
rodičovským povinnostiam a navrhovateľke 2, teda nie prieťahy v konaní.

Čo sa týka tvrdených následkov:
- k výraznému zníženiu životnej úrovni navrhovateľa 1, jeho prístupu k vzdelaniu, kultúrnemu a
sociálnemu vývoju, podľa odporcu tento následok nebol preukázaný, žeby ho zapríčinili prieťahy v
konaní č.k. V- 2 13C 3/89
-nemožnosťnavrhovateľa1akosynaRakúskehoobčanazamestnaťsavRakúsku,tunebolpreukázaný

takýto úmysel navrhovateľa 1 v relevantnom období, navyše vzťah príčiny a následku nemôže smerovať
až tak ďaleko dobudúcna, navyše je v rozpore s tvrdeným zámerom navrhovateľa 1 študovať na VŠ
- nemožnosť sledovať životnú úroveň svojho otca N.. I. navrhovateľom 1odporca namietol z dôvodu, že
rozhodujúcou príčinou bol postoj otca navrhovateľa 1 k svojmu otcovstvu
- o smrti N. I. sa navrhovatelia 1,2 dozvedeli až niekoľko rokov po jeho smrti, táto skutočnosť nemôže

byť pripočítaná na vrub prieťahov v konaní v-2 13C 3/89, nakoľko je zrejmé že rozhodujúcou príčinou
tejto skutočnosti bola neexistencia žiadneho kontaktu navrhovateľov 1,2 s N.. I.
- nemožnosť dediť po N. I. a F. I. v konaní nebolo preukázané, žeby ktorýkoľvek z nich zanechal nejaký
majetok, navyše táto skutočnosť nemôže zakladať vznik nemajetkovej škody, ale len majetkovej.
Zástupca odporcu ďalej vo svojej výpovedi poprel, žeby v 90-tych rokoch bol rodinnoprávny spor

chápaný ako rarita, v dôsledku čoho sa navrhovateľ 1 cítil neisto a menejcenný. Skutočnosti, že
navrhovateľka 2 krátko po narodení navrhovateľa 1 musela nastúpiť do zamestnania z dôvodu
nedostatku financií, pričom navrhovateľ 1 ochorel na astmu, neboli zapríčinené prieťahmi v predmetnom
konaní, ale mohli byť zapríčinené faktom, že navrhovateľka 2 mala dieťa s rakúskym štátnym občanom
popierajúcim všemožne svoje otcovstvo, ktorý nejavil žiaden záujem o syna, vyhýbal sa kontaktu i svojim

rodičovským povinnostiam. Aj skutočnosť spočívajúca v zhoršenom zdravotnom stave navrhovateľa
1, rodinná atmosféra a vzťah navrhovateľa 1 s terajším manželom navrhovateľky 2 nie sú v príčinnej
súvislosti s prieťahmi v konaní.
K majetkovej škode zástupca odporcu namietol nepreukázanie ušlého zisku, pričom poukázal na to,
že výška určeného výživného na navrhovateľa s povinnosťou jeho úhrady N. I. rozsudkom zo dňa

14.11.2013 bola určená a ovplyvnená tým, že N.. I. - povinný bol v konaní zastúpený opatrovníkom a
sám sa nemohol brániť. Vzhľadom na výpoveď N.. I. v roku 1992, jeho postoj k otcovstvu navrhovateľa
1 svedčí o tom, že súd vychádzal z nepreskúmateľných životných pomerov N.. I., jeho príjmov, ktoré boli
len predpokladané. Neexistujú preto dôvody, pre ktoré je možné predpokladať, žeby určené výživné aj
počas života N.. I. platil navrhovateľom, keďže za života sa vyživovacej povinnosti vyhýbal a bránil.

Z vysvedčení navrhovateľa 1 súd zistil, že tento navštevoval ZŠ v Senci, Mlynská 50 v období od 1989-
1997, pričom jeho študijný priemer bol od 5. ročníka na úrovni dobrý - dostatočný, od 2. do 4. ročníka
na úrovni známok 2 - 3.
Z vysvedčení navrhovateľa 1 zo SOU elektrotechnické, Rybničná 59, Bratislava, súd zistil, že toto

absolvoval v rokoch 1997-2001 s priemerom dobrý-dostatočný. Z vysvedčenia o maturitnej skúške súd
zistil, že maturitnú skúšku v šk. roku 200/2001 dňa 19.09.2001 vykonal s prospechom z troch predmetov
dostatočným a z jedného predmetu dobrým. Výučný list obdržal v odbore mechanik elektronik so
zameraním na číslicovú a riadiacu techniku.

Z fotografií predložených navrhovateľmi so zachytením N. I. na dostihoch sediaceho na koni a opretého
o motorové vozidlo BMW súd zistil, že sa jedná o fotografie, na ktorých je muž vo veku okolo 35-40 rokov.Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, účinný od 1.7.2004; štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,

pri výkone verejnej moci
a / nezákonným rozhodnutím
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c/ cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda
vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za

nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôv.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť

do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 27 ods. 1 cit. zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa§27ods.2,cit. zákonač.514/2003Z.z.,zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktoré

boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 28 zákona č. 514/2003 Z.z., zrušuje sa zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov (...). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009 : „ Akouvádza Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 10. marca 2005 I. ÚS 221/04 účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci

na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára
právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán
vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02). Z uvedeného tak možno podľa názoru dovolacieho súdu

vyvodiť, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom (až do právoplatnosti rozhodnutia vo
veci) a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t.j.
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy).Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ teda žalobcovi bola spôsobená
škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. bolo
potrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona.“

Navrhovatelia 1,2 sa podaným návrhom domáhali náhrady škody - majetkovej i nemajetkovej ujmy v
peniazoch titulom Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov z dôvodu, že v konaní na tunajšom súde č.k. V-2 13C 3/1989 v dôsledku
nezákonného postupu Okresného súdu v tomto konaní, predovšetkým však prieťahmi za obdobie rokov

1989 až 2001 a skutočnosťou, že vo veci nerozhodol do roku 2002 /do doby úmrtia otca navrhovateľa 1
N. I./, im bola spôsobená škoda, ktorú si žalobou uplatňovali, pričom výšku materiálnej ujmy odvodzovali
od priznaného zročného výživného na navrhovateľa 1 zo strany povinného - otca neb. N. I. v zmysle
rozsudku tunajšieho súdu č.k. V-2 13C 3/2989-574 zo dňa 14.11.2013 a výšku nemateriálnej ujmy
odvodzoval navrhovateľ 1 od porušení povinnosti odporcom jeho práva dieťaťa na výživu, práva dieťaťa

na zdieľanie rovnakej životnej úrovne rodiča, práva dieťaťa vedieť, kto je jeho rodičom, práva dediť a
následky dlhodobej právnej neistoty. Navrhovateľka 2 priznanie nemajetkovej ujmy odôvodňovala tým,
že jej právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch, nedostatok financií pociťovala do roku 2001
s potrebou uhrádzať náklady navrhovateľa 1, pričom dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy bol aj
zásah do jej povesti a cti v dôsledku vyjadrení N. I. v konaní.

Pri posúdení otázky aplikácie právnej úpravy, ktorú bolo na predmetný nárok potrebné aplikovať, súd
s prihliadnutím na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009 a Náleze
Ústavného súdu SR z 10. marca 2005 I. ÚS 221/04 dospel k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahuje
Zák. č. 514/2003 Z.z. účinný od 01.07.2004.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že uplatnené právo náhrady škody vymedzené v žalobe
titulom majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy nebolo v rámci predbežného prerokovania vôbec
uspokojené zo strany odporcu.
Zodpovednosť štátu za majetkovú, resp. nemajetkovú ujmu, upravená v zákone č.514/2004 Z.z. je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá za škodu

podľa oboch citovaných zákonov za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1./
existencia škody (majetkovej príp. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch),
2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu alebo nesprávne rozhodnutie a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom alebo nesprávnym rozhodnutím.

Uvedenýzákonrovnakoako ajzákonč.58/1969Zb.bližšienedefinujeanipojemškody aanineupravuje
rozsah jej náhrady. Preto je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§
442 a nasl.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Pretože zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady,

treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 a nasl. Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá
a) nastala v majetkovej sfére navrhovateľa ako poškodeného,
b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch
c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Náhrada škody má predstavovať počínajúc účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. celkom „spravodlivé
zadosťučinenie“ a zahŕňať za podmienok vymedzených v tomto zákone aj peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy. Táto peňažná náhrada má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti,ujmu spôsobenú poškodením dobrej povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia alebo
inú preukázanú nemajetkovú ujmu, ak ju nemožno napraviť inak.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti
stavupredškodnouudalosťouaktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenie
veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Skutočnou škodou môže byť aj ujma, spočívajúca v
poskytnutí finančných prostriedkov na úkony štátneho orgánu alebo na úhradu trov konania pred ním,

ktoré sa v dôsledku jeho nesprávneho postupu ukázali ako zbytočne vynaložené. Ušlý zisk predstavuje
zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý
bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej
udalosti (v prejednávanej veci v dôsledku nesprávneho úradného postupu zbytočnými prieťahmi v
konaní.)
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len vtedy, ak škoda

vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi
vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo k
vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda.
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou Zákon
č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a škodou
vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o
skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto

nemožno uložiť ani znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní
skutkovéhostavuvecivychádza).Právnymposúdenímjevymedzenie,medziakouujmou(akýnásledok)
a akou skutočnosťou (aká príčina) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu štátu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(nemajetková ujma), za ktorú je náhrada navrhovateľom v prejednávanej veci požadovaná.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou navrhovateľa ako poškodeného a konkrétnym konaním súdu
v súvislosti s rozhodnutiami odporcu v disciplinárnom konaní voči navrhovateľovi zo dňa 25.1.2005
a 16.3.21007, ako aj namietaným nesprávnym úradným postupom sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová

súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede
javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok
sa stáva príčinou ďalšieho javu. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 04.01.1989 na bývalý Okresný súd
Bratislava - vidiek v tom čase maloletý navrhovateľ, zast. matkou - navrhovateľkou 2 podal návrh na

určenie otcovstva, zverenie a určenie výživného voči N. I., nar. XX.XX.XXXX, W. štátnemu občanovi.
Priebeh celého konania a realizovaných úkonov je v súlade s úkonmi špecifikovanými navrhovateľmi v
návrhu. Dňa 12.07.2007 došlo k vyhláseniu rozsudku vo veci, ktorý však pre nemožnosť doručenia ho
N. I. a zrušeniu odvolacím súdom v časti výživného, s konečnou právoplatnosťou 15.01.2014 bolo vo
veci rozhodnuté rozsudkom č.k. V- 2 13C 3/1989-574 dňa 14.11.2013. V priebehu konania č.k. V-2 13 C

3/89 obaja navrhovatelia 1,2 podali sťažnosť na prieťahy v konaní na Ústavný súd SR, pričom tento na
základe Nálezu č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 priznal navrhovateľovi 1 a na základe Nálezu
č. IV. ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.08.2012 priznal navrhovateľke 2 finančné zadosťučinenie každému
vo výške 15.000 eur; konštatoval porušenie práv navrhovateľov 1,2 na prejednanie veci v primeranej
lehote a porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a zároveň bolo prikázané tunajšiemu

súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR ustálil v citovaných Nálezoch, že v konaní č.k. V-2 13 C 3/89 skutočne došlo k prieťahom
v konaní, po 23 rokoch od začatia súdneho konania nebolo toto právoplatne ukončené, čím došlo kporušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR práva na súdnu ochranu a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obdobie nečinnosti
a neefektívneho konania Okresného súdu Ústavný súd vyhodnotil po dobu trvania celého konania /do
dňa rozhodnutia ÚS SR/. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery vyhodnotené Ústavným súdom SR mal

súd preukázané, že zo strany odporcu /okresného súdu / v konaní č.k. V-2 13C 3/89 došlo za obdobie
rokov 1989-2012 k prieťahom v konaní spôsobeným nečinnosťou a neefektívnosťou tunajšieho súdu a
nerozhodnutie právoplatne vo veci určenia otcovstva po dobu viac ako 23 rokov, čím mal súd splnenú
prvú podmienku § 9 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z., keďže prieťahy v konaní je potrebné subsumovať pod
nesprávny úradný postup.

Ako druhý predpoklad úspešnosti nároku navrhovateľov 1.2 je preukázanie existencie škody, ktorú
navrhovatelia preukazovali ako
a/ škodu majetkovú v zmysle definície § 442 ods. 1 Obč. zák., t.j. ušlý zisk / v požadovanom nároku ušlé
zročné výživné/ predstavujúci majetkový prospech - prekazené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku
poškodených, ktoré bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a ktoré nenastalo

v dôsledku škodnej udalosti, t.j. v prejednávanej veci v dôsledku nesprávneho úradnému postupu
zbytočnými prieťahmi v konaní č.k. V- 13C 3/89. Navrhovatelia 1.2 si žalobou uplatňovali náhradu škody
- majetkovej ujmy predstavujúcej ušlé zročné výživné, ktoré im bolo priznané rozsudkom tunajšieho súdu
č.k. V-2 13C 3/1989-574 zo dňa 14.11.2013 a na ktorú povinnosť bol zaviazaný nebohý N. I., zomr.
XX.XX.XXXX, konkrétne navrhovateľ 1 vo výške 1.416 eur a navrhovateľka 2 vo výške 83.500 eur, avšak

po smrti povinného.
Reálna /majetková/ hodnota pohľadávky, ktorá bola navrhovateľom priznaná od N. I. titulom zročného
výživného na navrhovateľa 1 rozsudkom súdu č.k. V-2 13C 3/2989-574 zo dňa 14.11.2013 bola
ustálená z určeného výživného N. I. bez preukázania akýchkoľvek zárobkových a majetkových pomerov
menovaného, len na základe tvrdení navrhovateľov, že bol občanom Rakúska pracujúci v oblasti

stavebníctva, a bez akéhokoľvek odôvodnenia a ustálenia možnosti platenia výživného ustálil povinnosť
platiť výživné na navrhovateľa od jeho narodenia do plnoletosti v čiastkach 300 eur až 500 eur.
Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť
štátu za ňu je daná, ak sa právo oprávneného proti povinnému stalo nevymožiteľným v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť

inak. V prejednávanej veci navrhovatelia 1,2 nepreukázali, žeby N. I. počas svojho života vôbec
prispieval nejakou finančnou či materiálnou čiastkou na navrhovateľa 1 a v podstate ani navrhovatelia
1,2 nepreukázali v konaní žiadne skutočnosti o osobe N. I.. Uvádzali len chabé údaje preukazovaním
fotografií jeho účasti na dostihoch a opierajúceho sa o BMW, čo však nesvedčí o jeho majetkových
pomeroch, zvlášť, keď v roku 2002 zomrel ako nemajetný, bol rozvedený s povinnosťou platenia

výživného na dve deti a bývalú manželku / v r. 1992/. Taktiež súd nemal preukázané ani to, žeby N.
I. prípadne dobrovoľne platil na navrhovateľa výživné s prihliadnutím na jeho popieranie otcovstva a
nezáujem o kontakt s navrhovateľmi1,2.
b/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Navrhovateľ 1, ktorý požadovanú ujmu v sume 70.000 eur pociťoval prevažne v období do roku 2001,

odvodzoval ju od porušenia jeho práva na výživu; práva na zdieľanie rovnakej životnej úrovne ako rodič /
N.. I./; práva ako dieťaťa vedieť, kto je jeho rodičom a práva dediť.
Následky prieťahov v konaní č.k. V- 13C 3/89 navrhovateľ preukazoval jeho zníženou životnou úrovňou;
zníženým prístupom k vzdelaniu, kultúrnemu a sociálnemu rozvoju z dôvodu nedostatku financií na
výživnom od N. I.; znemožnením študovať po ukončení SOU na VŠ; nemožnosť zamestnať sa v

Rakúsku, príp. žiť v Rakúsku, čo by mal uľahčené z dôvodu, že otec N. I. bol rakúsky štátny občan
bývajúci v Rakúsku; nemožnosť zdieľať rovnakú životnú úroveň ako N. I.; nemožnosť dediť po N. I. a
starom otcovi navrhovateľa 1 F. I., ako aj prežívanie v detstve pocitov menejcennosti, neakceptovanie
v spoločnosti, keďže v 90-tych rokoch sa rodinnoprávny spor vnímal ako rarita; zdravotné problémy -
astma od detstva; zhoršenie prospechu v roku 1997 na SOU a nezhody s nevlastným otcom A. K. od

roku 1995 a následné depresie, vyhýbanie sa kamarátom; vynakladanie financií od roku 2003-2004 na
advokátov v konaní č.k. V-2 13C 3/89.
Navrhovateľka 2 požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy 50.000 eur odvodzovala od vzniku ujmy
ponížením jej osoby zo strany N. I. pri jeho výsluchu v konaní v roku 1992, ktoré skutočnosti oznámila
rodine a známym, čo jej spôsobovalo pocit hanby, poníženosti; od narodenia navrhovateľa jeho výživu

hradila sama a nemohla si z finančného hľadiska pre zdravotné problémy navrhovateľa 1 /astma od
detstva/ dovoliť pobyty pri mori; nemohla od štátu poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa Vyhl.
č. 149/1988 Z.z; kvôli neukončenému konaniu č.k. V-2 13C 3/89 mala krízu v novom manželstve a
vyjadrenie N. I. pri jeho výsluchu v roku 1992 zasiahlo jej česť a dobrú povesť.V prvom rade je potrebné uviesť, že za prieťahy v konaní č.k. V-2 13C 3/89 boli navrhovatelia 1,2
odškodnení každý vo výške priznanej nemajetkovej ujmy 15.000 eur v zmysle Nálezov Ústavného súdu
z roku 2011 a 2012, ktorú výšku odškodnenia za tieto prieťahy počas celého konania Ústavný súd

považoval za primeranú. Navrhovatelia 1,2 si navyše z rovnakého dôvodu porušenia čl. 46 ods.1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uplatňujú v tomto konaní č.k. 19C 32/2013 náhradu nemajetkovej ujmy vo
vyššej výške 70.000 eur navrhovateľ 1 a 50.000 eur navrhovateľka 2. Ako však potvrdili navrhovatelia
1,2 Nálezy Ústavného súdu SR / konštatovanie porušenia práv a povinností navrhovateľov 1,2 tunajším
súdom+uloženiepovinnostisúdukonaťbezprieťahov+odškodneniakaždéhonavrhovateľazaprieťahy

v konaní 15.000 eur/ mali pre nich urýchľujúci účinok skončenia konania č.k. V-2 13C 3/89, čo bolo
pre nich významnou satisfakciou. Je preto potrebné posúdiť, či v zmysle § 17 ods. 2 Zák. č. 514/2003
Z.z. nepostačuje pre navrhovateľov s prihliadnutím už na vyplatenú nemajetkovú ujmu za prieťahy v
konaní za dostačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva, ktoré však bolo taktiež v Nálezoch
vyslovené.
Súdpoukazujenato,žekeďžesinavrhovatelia1,2 nárokvtomtokonaníuplatňujúpodľainéhoprávneho

titulu ako Ústavnou sťažnosťou, a to podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. a účastníkmi sú iné subjekty, nejedná
sa tu o prekážku rozhodnutej veci.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že tvrdenia navrhovateľov 1,2 o ich fyzických
a psychických útrapách počas trvania sporu č.k. V - 2 13C 3/89 od roku 1989, zdravotných
problémoch navrhovateľa trpiaceho astmou, pocitom menejcennosti v spoločnosti, depresií, hanby,

kríza v manželstve navrhovateľky 2, nezhody navrhovateľa 1 s nevlastným otcom A.. K., nemožnosť
navrhovateľa 1 študovať na VŠ z dôvodu nedostatku financií a nemožnosť pracovať v Rakúsku po
ukončeníSOUaabsolvovanínáhradnejvojenskejslužby, bolinepreukazovanévýlučnevrovinetvrdení/
prevažne navrhovateľa 1/.

Posledným predpokladom úspešnosti vyhovenia žalobe navrhovateľa je preukázanie príčinnej súvislosti
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd z vykonaného dokazovania nemal preukázanú
existenciu akejkoľvek škody vzniknutej v dôsledku prieťahov v konaní prebiehajúcom na tunajšom súde
č.k. V-2 13C 3/89 od roku 1989. V tejto súvislosti sa súd plne stotožňuje s vyjadrením k príčinnej
súvislosti so zástupcom odporcu zo dňa 03.10.2014. Súd v konaní teda vôbec nemal preukázané

skutočnosti, žeby v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní:
-v90-tychrokochzdôvodusporuourčenieotcovstvovnímanéhospoločnosťouakoraritasanavrhovateľ
1 mal cítiť ako menejcenný a neistý, zvlášť keď v tom čase navrhovateľ 1 bol žiakom ZŠ, navyše s
priezviskom K. a žijúci v kompletnej rodine s manželom navrhovateľky 2 /nevlastným otcom/ a mladším
bratom

- žeby navrhovateľka 2 nastúpila do zamestnania pol roka po narodení navrhovateľa 1 v roku 1984
z dôvodu nedostatku financií, keďže návrh na súd bol podaný až v roku 1989, kedy žila v spoločnej
domácnosti už s terajším manželom a zároveň ani tvrdenie, že od štátu v dôsledku nerozhodnutia o
určení otcovstva na navrhovateľa 1 nemohla od štátu poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa
Vyhl. č. 149/1988 Z.z. navrhovateľka nepreukázala, žeby navrhovateľ 1 spĺňal vôbec, s prihliadnutím

na uzavreté manželstvo navrhovateľky 2 s A.. K. v roku 1986, s ktorými navrhovateľ 1 žil v spoločnej
domácnosti, podmienky na jeho priznanie.
- skutočnosť, že zdravotný stav navrhovateľa trpiaceho od detstva astmou a nemožnosť z finančných
dôvodov absolvovať pobyty pri mori, nemožnosť poskytnutia mu adekvátnej zdravotnej starostlivosti bol
v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní

- skutočnosť, že v dôsledku prieťahov v konaní č.k .V -2 13C 3/89 nastala v rodine navrhovateľky
2 s manželom v roku 1992, odkedy sa tento dozvedel o skutočnostiach vypovedaných N. I., kríza,
za nepreukázané zvlášť, keď do dnešného dňa žije navrhovateľka 2 s manželom i mladším synom v
spoločnej domácnosti v manželstve
- skutočnosť, že navrhovateľ 1 v dôsledku neskončeného konania o určenie otcovstva a vyčítaním zo

strany nevlastného otca A. K. od roku 1995-1996, že nemieni navrhovateľa 1 živiť a skutočne aj od tejto
doby A.. K. prestal pracovať. Tieto tvrdenia navrhovateľ taktiež ničím nepreukázal s prihliadnutím aj na
tvrdenie navrhovateľa 1, že jeho vzťah s nevlastným otcom nie je dobrý ani v súčasnosti /po vydaní
rozsudku/, ako i s prihliadnutím na žiadosť navrhovateľa 1 v roku 2004-2005 na zmenu priezviska z K.
na C.

- skutočnosť, žeby sa študijný prospech navrhovateľa 1 zhoršil v dôsledku neskončeného konania o
určenie otcovstva k nemu a prieťahov v tomto konaní, nakoľko z vysvedčení navrhovateľa 1 počas
štúdií mal súd preukázané, že vždy patril k priemerným žiakom, zmaturoval na dostatočné, preto aj jeho
tvrdenie, že ak by nedošlo k prieťahom v konaní mohol študovať na VŠ, je len hypotetické- skutočnosť, že počas trvania konania č.k. V- 2 13C 3/89 musel platiť advokátov v tomto konaní a
následky dlhodobej právnej neistoty mu spôsobovali stresy, depresie, zlosť, bolesť a obťažovanie zo
strany súdu tým, že súd až v roku 1995 nariadil krvnú skúšku N.. I. za účelom preukázania jeho otcovstva

voči navrhovateľovi 1, Je nepochybné, že v roku 1995 mal navrhovateľ 12 rokov, preto súd neuveril
jeho tvrdeniam o nepriaznivých fyzických a fyzických stavoch v dôsledku nariadenej krvnej skúšky a
pojednávaniam od roku 1995, a už vôbec nie o jeho výdavkoch na advokáta v tomto konaní. Navrhovateľ
1 nadobudol plnoletosť v roku 2001, pričom ako vyplýva zo spisu č.k. V-2 13C 3/89, ako plnoletý si zvolil
advokáta v konaní JUDr. Hadrbulca až 07.03.2006 /!/

- skutočnosť, že po skončení náhradnej vojenskej služby sa nemohol zamestnať v W., toto tvrdenie
je popreté vyjadrením navrhovateľa 1, že po skončení SOU chcel študovať VŠ. Avšak aj napriek tejto
skutočnosti,navrhovateľ1ničímnepreukázaljehozáujemanemožnosťzamestnaniasavRakúsku;jeho
tvrdenia, že zamestnať by mu bolo uľahčené v prípade existencie rozhodnutia o určení otcovstva voči
N.. I., ktorý bol rakúskym štátnym občanom, príp. by mohol bývať v Rakúsku trvale, súd vyhodnotil ako
tvrdenia hypotetické a ničím nepreukázané. Navrhovateľ sa predsa po ukončení náhradnej vojenskej

služby zamestnal v počítačovej firme a od roku 2012 je v Rakúsku riadne zamestnaný.
- akú životnú úroveň mal počas svojho života do roku 2002 N. I., od ktorej odvíjal navrhovateľ svoj
nárok jeho právom mať rovnakú životnú úroveň ako rodič. Obaja navrhovatelia 1,2 sa s N.. I. vôbec
nekontaktovali a až prostredníctvom zistenia súdu v roku 2006 sa navrhovatelia dozvedeli o jeho úmrtí
v roku 2002, preto príčinou, že navrhovateľ 1 ani nemohol sledovať životnú úroveň N.. I. neboli prieťahy

v konaní, ale skutočnosť, že N.. I. do jeho smrti 2002 nemal žiaden záujem , avšak ani navrhovatelia 1,2
nemali s ním záujem udržiavať akýkoľvek vzájomný kontakt.
- skutočnosť, že nemohol navrhovateľ 1 dediť po N. I. a starom otcovi F. I.. V konaní bolo preukázané,
že N. I. zomrel ako nemajetný a dedičské konanie po ňom bolo zastavené pre nemajetnosť. Existenciu
dedičskéhokonania,zanechaniamajetku,príp.úmrtiaF.I.,resp.akýchkoľvekdokladov,žeF..I.jestarým

otcom navrhovateľa 1, tento vôbec nepreukázal, dokonca ani nevedel, kedy F.. I. zomrel, uviedol, že mu
to v roku 2013 spomínala dcéra N.. I. O.. Avšak žiadne iné skutočnosti o menovaných neuvádzala. Teda
tvrdenia navrhovateľa 1 i týmto skutočnostiam súd vyhodnotil ako nepreukázané a hypotetické.
- skutočnosť, že navrhovateľka 2 od narodenia navrhovateľa 1počiťovala až do jeho ukončenia strednej
školy nedostatok financií, pričom súd poukazuje na to, že návrh na súd podala až v roku 1989, preto

prieťahy v konaní nemohli byť tohto príčinou, keď sám N. I. sa plneniu vyživovacej povinnosti voči
navrhovateľovi 1 dobrovoľne vyhýbal, dokonca popieral svoje otcovstvo
- skutočnosť, že jej bolo zasiahnuté do dobrej povesti a cti vyjadrením N. I. pri výsluchu v roku 1992,
s ktorým pocitom žila až do rozhodnutia súdu v roku 2007 . Sama navrhovateľka potvrdila, že za tento
zásah je zodpovedný N.. I., preto súd nemôže v konaní niesť zodpovednosť za vyjadrenia účastníkov.

Ako mal teda súd preukázané, k nesprávnemu úradnému postupu odporcu voči navrhovateľom 1,2
prieťahmipočasceléhokonanívedeného natunajšomsúdepodč.k.V-213C3/89,akotoskonštatovalaj
Ústavný súd SR v Nálezoch zo dňa 15.08.2012 a 13.12.2011 voči navrhovateľom 1,2 síce došlo, avšak
navrhovatelia 1,2 , na ktorých je dôkazné bremeno nepreukázali existenciu akejkoľvek škody vo forme

nemajetkovej ujmy, a už vôbec nie existenciu príčinnej súvislosti škôd majetkových či nemajetkových,
ktoré by vznikli v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom - prieťahmi v konaní, čím
neboli naplnené podmienky vzniku požadovaného nároku na náhradu majetkovej i nemajetkovej ujmy
v zmysle vyššie cit. ustanovení Zák. č. 514/2004 Z.z. Súd súčasne poukazuje s prihliadnutím na
§ 17 ods. 2 Zák. č. 514/2004 Z.z., kedy vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch len v prípade, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovatelia 1,2 ani v
tomto prípade nepreukázali, z akého dôvodu sa nedomáhali prvotne konštatovania porušenia práva /
hoci vzhľadom na nepreukázanie existencie škody je posúdenie tejto otázky nadbytočné/, resp. z akého
dôvodu im nepostačovala priznaná nemajetková ujma za prieťahy v konaní č.k. V-2 13C 3/89 každému

vo výške 15.000 eur, ktoré Ústavný súd považoval za primerané. Preto súd aj s prihliadnutím na túto
skutočnosť ani nezistil dôvod, pre ktorý by priznal navrhovateľom 1,2 opätovne náhradu nemajetkovej
ujmy za totožné porušenie povinnosti, za ktoré už boli navrhovatelia 1,2 odškodnení.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia 1,2 nepreukázali v zmysle vyššie uvedených zákonných
ustanovení splnenie súčasne všetkých predpokladov na priznanie im náhrady škody spôsobenej

orgánom štátu prieťahmi v konaní, a to tak majetkovej ako i nemajetkovej ujmy, preto s prihliadnutím na
dôkazné bremeno na ich strane a hypotetické tvrdenia predovšetkým navrhovateľa 1, súd návrh voči
obom navrhovateľom 1,2 ako nedôvodný zamietol.O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému odporcovi
nepriznal ich náhradu, nakoľko tento žiadne trovy nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v
dvoch vyhotoveniach na Krajský súd v Bratislave prostredníctvom podpísaného súdu.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.