Rozsudok Judgement was issued on Friday, December 12, 2014

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7C/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814201108
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8814201108.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Martinou Melníkovou v právnej veci

navrhovateľky: C. I., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX, Š.P. M. D. O., právne zastúpená:
JUDr. Miroslavom Gogom, advokátom, Advokátska kancelária Štúrova 129, 093 01 Vranov nad
Topľou proti odporcom: 1/ I. E., na neznámom mieste, 2/ C. E., rod. D., na neznámom mieste,
zastúpení Slovenským pozemkovým fondom v Bratislave, Budková 36, 817 47 Bratislava, SR o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t a k t o

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, ž e navrhovateľka je vlastníčkou nehnuteľnosti parcely registra R., parcela číslo XXXX
orná pôda vo výmere XXXX C. zapísané na liste vlastníctva č. XXX k.ú. J..

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala vydania rozhodnutia tak ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Svoj návrh odôvodnila tým, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností, výpisu z LV č. XXX,
k.ú. J., je nehnuteľnosť parcela registra „. parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX C. zapísaná ako
podielové spoluvlastníctvo odporcu v prvom rade v pomere 1 a odporkyne a v druhom rade v pomere
1. Predmetnú nehnuteľnosť parc. č. XXXX nadobudla darom mimo pozemkovej knihy ako veno ešte
pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov - odporcov v prvom a druhom rade jej mama S. J.,

ktorú nehnuteľnosť nerušene držala a poľnohospodársky využívala. V roku 1952 uzavrela manželstvo,
pričom od mamy S. J. titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla predmetnú nehnuteľnosť, ktorú
osobne obhospodarovala a drží ju nerušne až doposiaľ. Podľa § 854 Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení noviel, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté pred 01.04.1964. Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred
01.04.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú pokiaľ nie je ustanovené ďalej inak i právne

pomery vzniknuté pred 01.01.1951. Do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.
Vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene a nepretržite tri roky; ak ide o
nehnuteľnú vec je potrebná vydržacia doba 10 ročná. Lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951 sa
skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej od
dňa 01.01.1951. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. (§ 116 ods. 1, § 566 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb.). Pretože stav evidovaný v katastri nehnuteľností nie je v súlade s právnym
stavom ohľadne vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti, z dôvodu usporiadania majetkovo-právnych

vzťahov má právny záujem na podaní tohto návrh (§ 80 písm. c) OSP), ktoré vlastnícke právo nadobudla
ex lege na základe vydržania dňom 02.01.1961 podľa ustanovení občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb., titulom daru mimo pozemkovej knihy od matky S. J. a následkom nerušenou a dobromyseľnou
držbou so započítaním vydržacej doby právne predchodkyne.Zástupca odporcov s podanou žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že v
podanom návrhu navrhovateľka nepreukázala, že odporcovia sú právni predchodcovia jej matky S. J..

Zároveň navrhovateľka nepreukázala, že sporný pozemok jej predchodkyňa nadobudla titulom daru
ani to, že sama navrhovateľka v roku 1952 mala spornú nehnuteľnosť nadobudnúť darom. Samotné
užívanie cudzej veci nie je splnením podmienky vydržania, oprávnenosti vstupu do dražby, okolnosťami
ktoré mu môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery. Okolnosti svedčanie existencii dobrej
viery sú okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčanie poctivosti nadobudnutia.

Oprávnená držba zahŕňa aj omyl držiteľa, ktorý sa oprávnené domnieva, že je vlastníkom držanej
veci. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej
opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. V danom prípade, ak by sa navrhovateľka
opierala o oprávnenú držbu o niektorý právny úkon, ktorý by svedčil podctivosti nadobudnutia spornej
parcely, musela držba spočívať v ospravedlniteľnom omyle. Ak by aj k nadobudnutiu sporného pozemku
došlo, tak na základe žaloby predpokladaný vstup navrhovateľky do držby by mohol byť niekedy v

roku 1952. Ani u právnej predchodkyne navrhovateľky, ani u navrhovateľky nie je nepreukázané, že
sporný pozemok mali v oprávnenej držbe. Zákon č. 141 z roku 1950 Zb. ako aj zákon č. 40/1964, ktorý
nahradil tento zákon jednoznačne upravoval podmienku, že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať
písomnú formu a pre účinnosť sa vyžadovala registrácia štátnym notárstvom a od 01.01.1993 zápis
prevodu do katastra. Obidve právne normy sú dostatočne určité a zrozumiteľne a nerešpektovanie

týchto zákonných požiadaviek má za následok vznik právneho omylu, ktorý nie je so zreteľom na všetky
okolnosti ospravedlniteľný. Zároveň poukázal na rozhodnutie o Ro NS SR č. 5 Cdo 49/2010, Ro NS Č
sp. zn. Cdo 490/2001, Ro NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1330/2006.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, listom vlastníctva č. XXX, správou obce J.,

sobášnym listom a rodným listom, ako aj výpisom z matriky, výsluchom navrhovateľky, jej právneho
zástupcu, zástupkyne odporcov, správou Poľnohospodárskeho družstva, výsluchom svedkov a zistil
tento skutkový stav veci:

Navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu uviedla, že jej mama sa volala S. J., rod. C.

a mala ešte jednu mladšiu sestru. Aj keď jej rodičia sa volali E. a E., jej mama sa volala C. C.. Keď
sa na tento nesúlad pýtala svojich rodičov, títo jej povedali, že v čase, keď sa narodila jej matka S. C.,
v tom čase bol jej otec v Amerike a keďže dieťa bolo treba pokrstiť, prišiel niekto z rodiny ku krstu a
preto sa volala jej mama S. C. a nie E.. Súdu však ešte upresnila, že jej správne meno má byť S. C.
a nie S. C., pretože ona si pamätá, že ju takto volali. V roku 1952 kedy sa vydala, jej jej mama dala

do užívania parcelu č. XXXX, ktorú od vtedy užívala až dodnes. Pravidelne každý rok na tejto parcele
sadila. Až tento rok prestala ju obhospodárovať. Pred ňou túto parcelu obhospodarovala jej mama. Má
5 súrodencov, pričom nikdy počas tejto držby jej v tejto držba ani užívaní tejto parcely nikto nebránil.
sporná parcela nikdy nebola v užívaní družstva.

Právny zástupca navrhovateľky súdu uviedol, že odporcovi v 1.a 2.rade mali dve dcéry a to S. J., matku
navrhovateľky a C. E., pričom ich rodičia boli odcestovaní v Amerike, ale ich deti ostali na Slovensku.
Ich matka sa vrátila po tieto deti a chcela ich vziať so sebou do Ameriky, ale keďže staršia dcéra C. E.Á.
mala zdravotné problémy, nedostala povolenie na vycestovanie a keďže jedna zo sestier nechcela odísť
bez druhej, obe dievčatá ostali na Slovensku a staral sa o nich ich ujo Š., ktorý bol bratom ich matky

C.O. E., rod. Š.. Keďže sestra S. J. C. E. po 2. svetovej vojne sa odsťahovala do Českej republiky a iba
S. J. ostala bývať v J., jej bola odovzdaná do držby parcela č. XXXX, pričom táto držba bola vykonaná
mimo tradičných pozemkových postupov. Rozdielnosť priezvísk C. a C. tej istej osoby boli spôsobené
chybou na matrike pri prepise.

Svedkyňa Y. Y., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedla, že na odporcov v 1.a 2. rade sa
nepamätá. Pozná iba rodičov navrhovateľky. V roku 1959 sa vydala do obci J. a pochádza z obci C..
Parcela, ktorá patrí jej dcére a sporná parcela, sú susediace parcely. Navrhovateľka predmetnú parcelu
využívala na siatie obilnín a užíva ju až doteraz. Až tento rok ju dala iba pokosiť. Nevedela s určitosťou
uviesť, či v minulosti spornú parcelu malo užívať družstvo .

Svedok C. G., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedol, že narodil sa a žije v obci J.. Je ženatý
40 rokov a sporná parcela a parcela, ktorá patrila jeho svokrovi, ktorý ju neskôr daroval jeho manželke,nie sú v bezprostrednom susedstve, ale susedia blízko seba. Nevie o tom že pri o spornú parcelu boli
niekedy spory, na predmetnej parcele navrhovateľka siala až do minulého roka.

Zo správy obce J. zo dňa 30.01.2014 vyplýva, že obec J. na základe miestneho šetrenia a znalosti
miestnych pomerov potvrdila, že odporcovia 1.a 2.rade, ktorí uzavreli manželstvo dňa 15.06.1908 v
Č., sa po 1. svetovej vojne presťahovali z obce J. za prácou do USA, pričom sa do obce nevrátili a
nie je známe miesto ich posledného pobytu. Predmetnú nehnuteľnosť od roku 1952 poľnohospodársky
využívala navrhovateľka, pričom počas celej doby držby nebola nikým obmedzovaná ani rušená a je v

obci považovaná za oprávnenú držiteľku a vlastníčku.

Na liste vlastníctva č. XXX k.ú. je ako vlastník parcely č. XXXX a XXXX/X orná pôda zapísaný I. E.
č. domu XXX/XXXX a C. E., rod. Š., obaja v spoluvlastníckom podiele 1. Ako titul nadobudnutia tohto
vlastníctva je uvedené rozhodnutie Správy katastra Vranov nad Topľou o schválení registra obnovenej
registra obnovenej evidencie pozemkov číslo spisu X. XXXX/XXXX zo dňa 26.09.2011-89/11. Zároveň

ako účastník právneho vzťahu ako správca je uvedený Slovenský pozemkový fond, Budkova cesta 36,
817 15 Bratislava 11.

Z dôvodu neznámeho miesta pobytu zastupoval v konaní odporcov v 1.a 2.rade Slovenský pozemkový
fond ako to vyplýva aj z listu vlastníctva vyššie uvedeného.

Zástupkyňuodporcovvosvojejvýpovedisúduuviedla,ženavrhovateľkavosvojomnávrhunepreukázala
listinnými dôkazmi svoje nástupníctvo, ani skutkový stav.

V záverečnom návrhu zástupca navrhovateľky uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že navrhovateľka nadobudla predmetnú nehnuteľnosť ešte začiatkom roka 1952 darom od svojej
predchodkyne, pričom zároveň bolo aj preukázané, že jej predchodkyňa nadobudla tieto nehnuteľnosti
taktiež od svojich predchodcov. Túto nehnuteľnosť navrhovateľka využíva nepretržite 60 rokov, ktorú
využíva, obhospodáruje. Počas tohto užívania nikým nebola obmedzovaná, ani vyrušovaná. Skutočný
stav a to užívanie parcely a jej vlastníctvo sa nezhoduje so stavom, ako je zapísaný na liste vlastníctva.

Vlastníctvo mala navrhovateľka nadobudnúť vydržaním v zmysle stredného občianskeho zákonníka.

Zástupkyňa odporcov v záverečnom návrhu uviedla, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
že by navrhovateľka nadobudla predmetnú nehnuteľnosť od predchodcov I. E. a jeho manželky.
Tým nebolo preukázané, že by oprávnene vstúpila do držby. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani

žiadnymi listinným dôkazom ani výpoveďou svedkov. Dlhodobé a nerušené užívanie pozemku bez
preukázaniaoprávnenostivstupudodržbyvšaknemôžezakladaťsplneniepodmienokprenadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

Podľa sobášneho listu I. E., nar. XX.XX.XXXX a C. Š., nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že ich manželstvo

bolo uzavreté dňa 15.06.1908 v Č.. Podľa rodného listu S. C., nar. XX.XX.XXXX jej otcom je I. C. a
matka C. C., rod. Š..

Z originálu sobášneho listu, na doloženie ktorého bola vyzvaná Matrika mesta Vranov nad Topľou
vyplýva, že C. J., nar. XX.XX.XXXX a I. I., nar. XX.XX.XXXX uzavreli manželstvo dňa 04.10.1952 v obci

Č., pričom ako rodičia sú uvedení C. J. a S. J., rod. C., teda je tu uvedené iné rodné priezvisko, ako bolo
uvedené v sobášnom liste, ktorý bol predložený k žalobnému návrhu.

Súd šetrením v Obchodnom registri zistil, že v obci Vechec existuje Agrodružstvo Vechec odo dňa
30.12.2004, Poľnohospodárstvo obchodné družstvo Vechec odo dňa 10.10. 1995, ktoré bolo založené a

vzniklo rozdelením Poľnohospodárskeho družstva Agrokombinát Vranov so sídlom vo Vechci. Na dotaz
súdu na Poľnohospodárske družstvo Vechec či parcela č. XXXX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva
XXX k.ú. J. bola niekedy vložená do družstva a akou formou. Družstvo uviedlo, že predmetnú parcelu
družstvo nevyužíva.

Z výpisu z Obchodného registra Poľnohospodárske družstvo Agrokombinát Vranov so sídlom vo Vechci
vyplýva, že toto družstvo bolo založené dňa 26.11.1975 a zaniklo výmazom ku dňu 10.10.1995.Podľa § 80c Občianskeho súdneho poriadku, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobru troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa ust. § 868 Občianskeho zákonníka pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj
nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa ust. § 115 zák. č. 141/1590 Zb. Občianskeho zákonníka (tzv. stredný Obč. zák.) vydržaním možno
nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Podľa
§ 116 ods. 1 zák. č. 141/1590 Zb. Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne,
kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba
desaťročná.

Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964), vlastnícke právo
k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3
rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so
zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. V

pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný
od 01.04.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vlastníckeho práva vôbec
neumožňoval, len v podstate rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.03.1964. Novelou
tohto právneho predpisu vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. sa opätovne zaviedol inštitút vydržania
(§ 135a) a súčasne sa v ustanovení § 507a ods. 3 - teraz § 865 ods. 3 umožnilo pre vydržanie započítať

aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas
neskončí skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Pokiaľ ide o dĺžku
vydržacej doby, aj v tomto prípade išlo o tri roky u hnuteľných a 10 rokov u nehnuteľných vecí. Predmety
z majetku v bývalom socialistickom vlastníctve nemohol občan nadobudnúť vydržaním a pokiaľ išlo o
predmet súkromného vlastníctva, výnimku tvorili pozemky, resp. ich časti, ku ktorým sa mohlo zriadiť

právo osobného užívania. Tu však vydržanie nemalo za následok nadobudnutie vlastníctva občanom,
ale iba vznik práva na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku.

Ďalšia novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.01.1992 (zákon č. 509/1991 Zb.) podstatne rozšírila
spôsobilosť predmetu vydržania, umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (nie štátu),

Základným predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je splnenie
troch zákonom stanovených podmienok, a to 1/ spôsobilosť predmetu vydržania, 2/ existencia držby
veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolností
dobromyseľný, že mu vec patrí, 3/ uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe

( desaťročná pri nehnuteľnostiach).

Spôsobilý predmet vydržania, 10 ročná lehota od roku 1952 a nakladanie veci navrhovateľkou ako
so svojou bolo preukázané. Zástupkyňa odporcov však namietala oprávnenosť titulu nadobudnutia -
písomná zmluva a dobromyseľnosť držby.

Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, pričom samotná detencia k vydržaniu nepostačuje.
Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne presvedčenie, že mu vec
patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne

nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s
ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré môžu nasvedčovať
záveruoexistenciidobrejviery,súspravidlaokolnostitýkajúcesaprávnehodôvodunadobudnutiapráva,ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo.

Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne presvedčenie, že mu vec
patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne
nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s

ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré môžu nasvedčovať
záveruoexistenciidobrejviery,súspravidlaokolnostitýkajúcesaprávnehodôvodunadobudnutiapráva,
ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo.

V predmetnej veci je rozhodná subjektívna dobrá viera. Definičnými znakmi subjektívnej dobrej
viery je subjektívne chybné presvedčenie konajúcej osoby o existencii alebo neexistencii práva,
právneho stavu alebo skutkového stavu a zároveň objektívna ospravedlniteľnosť takéhoto chybného
presvedčenia. Chybné presvedčenie konajúcej osoby je subjektívnym kritériom, ktoré sa vyskytuje iba

v psychickej sfére tejto osoby, a preto ho nie je možné skúmať, poznať alebo dokazovať priamo, ale len
prostredníctvom vonkajších objektívnych skutočností nasvedčujúcich existencii alebo neexistencii tohto
subjektívneho presvedčenia. Objektívnym kritériom, ktoré slúži na preukázanie existencie subjektívneho
presvedčenia, je ospravedlniteľnosť takéhoto presvedčenia. Objektívne kritérium síce nie vždy umožní
preukázať skutočné subjektívne presvedčenie osoby, ale umožní ho objektivizovať a určiť, či táto osoba

objektívne mohla byť v dobrej viere. Posudzuje sa teda, či by priemerná osoba v rovnakom postavení
vzhľadom na objektívne okolnosti mohla mať toto subjektívne presvedčenie.

Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne presvedčenie,
že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom

na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo
nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Subjektívne (osobné) presvedčenie
osoby teda ešte nezakladá dobrú vieru, ktorá sa posudzuje objektívne (ako objektívna vedomosť alebo
nevedomosť).

Navrhovateľka mohla mať subjektívne presvedčenie, že nadobudla vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti, a to darovacou zmluvou od svojej matky pri uzavretí sobáša v roku 1952. Navrhovateľka
v tom čase mala 19 rokov, a vzhľadom na vtedajšie právne povedomie ako aj skutočnosť, že zmeny
právnych vzťahov k nehnuteľnostiam často neboli zapísané do pozemkovej knihy, a teda vlastnícke
vzťahy boli často neprehľadné, súd mal za to, že navrhovateľka bola dobromyseľná pokiaľ ide o titul

nadobudnutia. Zvlášť, ak malo ísť o darovanie nehnuteľnosti pri uzavretí manželstva ako dar od rodičov.

Zároveň súd mal za preukázané, že po zákonom stanovenú dobu, ako aj dodnes navrhovateľka
nakladala s predmetnou ako s vlastnou ako je podložené výpoveďami svedkov, z ktorých možno vyvodiť
presvedčenie navrhovateľky, že jej vlastníctvo bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

Naviac sa javí nutne poukázať na to, že oprávnená držba teda nemusí nevyhnutne opierať o existujúci
právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ
bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu taký právny titul prináleží. V danom prípade
malo ísť o darovaciu zmluvu. Ak by v danej právnej veci existovala perfektná darovacia zmluva, potom

by nebol ani podaný návrh na určenie vlastníckeho práva z titulu vydržania.

Súd okrem iného sa zaoberal aj oprávnenosťou matky navrhovateľky darovať navrhovateľke predmetnú
nehnuteľnosť.

Predmetná nehnuteľnosť a to parcela registra R. parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX C., ktorá
je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX kú. J., je podľa tohto listu vlastníctva vo vlastníctve odporcov I.
E., a C. E., rod. Š., v podiele 1, s titulom nadobudnutia rozhodnutie Správy katastra o schválení registra
obnovenej evidencie pozemkov č. sp. X. XXXX/XXXX zo dňa 26.9.2001 - 89/11, Kúpa 26.01.1912.Obec J. vo svojej správe potvrdila, že obaja odporcovia sa po prvej svetovej vojne odsťahovali do USA
na neznáme miesto a do obce sa nevrátili. Odporcovia mali dve dcéry a to S. C., vydatá J., matku

navrhovateľky, a C. E.. S. J. mala darovať predmetnú nehnuteľnosť svojej dcére navrhovateľke, ktorá
ako vlastníčka na liste vlastníctve nebola zapísaná. Keďže údajne C. E. po druhej svetovej vojne odišla
do Českej republiky, a opak preukázaný nebol, jediná osoba, ktorá spornú nehnuteľnosť držala ako svoju
vlastnú bola práve S. J., a teda vystupovala dobromyseľne ako oprávnená držiteľka, ktorá odovzdala
svojudržbuďalšejosobeatosvojejdcére,tedanavrhovateľke.Týmmalsúdzapreukázanéoprávnenosť

a dobromyseľnosť vlastníctva, resp. držby. Súdu taktiež nebolo preukázané, že by počas celej doby
držby bola navrhovateľka rušená svojej držbe a preto súd návrhu vyhovel.

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.