Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 3, 2017

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7C/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814201108
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2017:8814201108.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Martinou Melníkovou v právnej veci žalobkyne:

C. I., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J.É. XXX, Š. M. D. O., právne zastúpená: JUDr. Miroslavom
Gogom, advokátom, Advokátska kancelária Štúrova 129, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovaným : 1/
I. E., na neznámom mieste, 2/ C. E., rod. D., na neznámom mieste, zastúpení Slovenským pozemkovým
fondomvBratislave,Budková36,81747Bratislava,SRourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,
t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovaným v 1. a 2.rade trovy konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňasapodanoužaloboudomáhalaurčenia,žejevlastníčkounehnuteľnostiatoparcelaregistra
„R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná ako podielové spoluvlastníctvo žalovaných na LV
č. XXX, k.ú. J.. Svoju žalobou odôvodnila tým, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností, výpisu z LV č.
XXX, k.ú. J., je nehnuteľnosť parcela registra „R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná ako
podielové spoluvlastníctvo žalovaného v prvom rade v pomere 1 a žalovanej a v druhom rade v pomere
1. Predmetnú nehnuteľnosť parc. č. XXXX nadobudla darom mimo pozemkovej knihy ako veno ešte
pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov - žalovaných v prvom a druhom rade jej mama S. J.,

ktorú nehnuteľnosť nerušene držala a poľnohospodársky využívala. V roku 1952 uzavrela manželstvo,
pričom od mamy S. J.Á. titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla predmetnú nehnuteľnosť, ktorú
osobne obhospodarovala a drží ju nerušne až doposiaľ. Podľa § 854 Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení noviel, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté pred 01.04.1964. Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred
01.04.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú pokiaľ nie je ustanovené ďalej inak i právne

pomery vzniknuté pred 01.01.1951. Do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.
Vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene a nepretržite tri roky; ak ide o
nehnuteľnú vec je potrebná vydržacia doba 10 ročná. Lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951 sa
skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej od
dňa 01.01.1951. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. (§ 116 ods. 1, § 566 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb.). Pretože stav evidovaný v katastri nehnuteľností nie je v súlade s právnym
stavom ohľadne vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti, z dôvodu usporiadania majetkovo-právnych

vzťahov má právny záujem na podaní tohto návrh (§ 80 písm. c) OSP), ktoré vlastnícke právo nadobudla
ex lege na základe vydržania dňom 02.01.1961 podľa ustanovení občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb., titulom daru mimo pozemkovej knihy od matky S. J. a následkom nerušenou a dobromyseľnou
držbou so započítaním vydržacej doby právne predchodkyne.2. Zástupca o žalovaných s podanou žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol,
že v podanom návrhu žalobkyňa nepreukázala, že žalovaní sú právni predchodcovia jej matky S. J..

Zároveň žalobkyňa nepreukázala, že sporný pozemok jej predchodkyňa nadobudla titulom daru ani
to, že sama žalobkyňa v roku 1952 mala spornú nehnuteľnosť nadobudnúť darom. Samotné užívanie
cudzej veci nie je splnením podmienky vydržania, oprávnenosti vstupu do dražby, okolnosťami ktoré mu
môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery. Okolnosti svedčanie existencii dobrej viery sú okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčanie poctivosti nadobudnutia. Oprávnená držba

zahŕňa aj omyl držiteľa, ktorý sa oprávnené domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Oprávnená držba
nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl
držiteľa musí byť ospravedlniteľný. V danom prípade, ak by sa žalobkyňa opierala o oprávnenú držbu o
niektorý právny úkon, ktorý by svedčil poctivosti nadobudnutia spornej parcely, musela držba spočívať
v ospravedlniteľnom omyle. Ak by aj k nadobudnutiu sporného pozemku došlo, tak na základe žaloby
predpokladaný vstup žalobkyne do držby by mohol byť niekedy v roku 1952. Ani u právnej predchodkyne

žalobkyne, ani u žalobkyne nie je nepreukázané, že sporný pozemok mali v oprávnenej držbe. Zákon
č. 141 z roku 1950 Zb. ako aj zákon č. 40/1964, ktorý nahradil tento zákon jednoznačne upravoval
podmienku, že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu a pre účinnosť sa vyžadovala
registrácia štátnym notárstvom a od 01.01.1993 zápis prevodu do katastra. Obidve právne normy sú
dostatočneurčitéazrozumiteľneanerešpektovanietýchtozákonnýchpožiadaviekmázanásledokvznik

právneho omylu, ktorý nie je so zreteľom na všetky okolnosti ospravedlniteľný. Zároveň poukázal na
rozhodnutie o Ro NS SR č. 5 Cdo 49/2010, Ro NS Č sp. zn. Cdo 490/2001, Ro NS ČR sp. zn. 22 Cdo
1330/2006.

3. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu uviedla, že jej mama sa volala S. J., rod. C. a

mala ešte jednu mladšiu sestru. Aj keď jej rodičia sa volali Vargová a Varga, jej mama sa volala C. C..
Keď sa na tento nesúlad pýtala svojich rodičov, títo jej povedali, že v čase, keď sa narodila jej matka S.
C., v tom čase bol jej otec v Amerike a keďže dieťa bolo treba pokrstiť, prišiel niekto z rodiny ku krstu
a preto sa volala jej mama S. C. a nie E.. Súdu však ešte upresnila, že jej správne meno má byť S. C.
a nie S. C., pretože ona si pamätá, že ju takto volali. V roku 1952 kedy sa vydala, jej jej mama dala

do užívania parcelu č. XXXX, ktorú od vtedy užívala až dodnes. Pravidelne každý rok na tejto parcele
sadila. Až tento rok prestala ju obhospodárovať. Pred ňou túto parcelu obhospodarovala jej mama. Má
5 súrodencov, pričom nikdy počas tejto držby jej v tejto držba ani užívaní tejto parcely nikto nebránil.
sporná parcela nikdy nebola v užívaní družstva.

4. Právny zástupca žalobkyne súdu uviedol, že odporcovi v 1.a 2.rade mali dve dcéry a to S. J., matku
žalobkyne a C. E., pričom ich rodičia boli odcestovaní v Amerike, ale ich deti ostali na Slovensku. Ich
matka sa vrátila po tieto deti a chcela ich vziať so sebou do Ameriky, ale keďže staršia dcéra C. E.Á.
mala zdravotné problémy, nedostala povolenie na vycestovanie a keďže jedna zo sestier nechcela odísť
bez druhej, obe dievčatá ostali na Slovensku a staral sa o nich ich ujo Š., ktorý bol bratom ich matky

C.O. E., rod. Š.. Keďže sestra S. J. C. E. po 2. svetovej vojne sa odsťahovala do Českej republiky a iba
S. J. ostala bývať v J., jej bola odovzdaná do držby parcela č. XXXX, pričom táto držba bola vykonaná
mimo tradičných pozemkových postupov. Rozdielnosť priezvísk C. a C. tej istej osoby boli spôsobené
chybou na matrike pri prepise.

5. Svedkyňa Y. Y., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedla, že nažalovanýchv 1.a 2. rade sa
nepamätá. Pozná iba rodičov žalobykne. V roku 1959 sa vydala do obci J. a pochádza z obci C.. Parcela,
ktorá patrí jej dcére a sporná parcela, sú susediace parcely. Žalobkyňa predmetnú parcelu využívala na
siatie obilnín a užíva ju až doteraz. Až tento rok ju dala iba pokosiť. Nevedela s určitosťou uviesť, či v
minulosti spornú parcelu malo užívať družstvo .

6. Svedok C. G., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedol, že narodil sa a žije v obci J.. Je
ženatý 40 rokov a sporná parcela a parcela, ktorá patrila jeho svokrovi, ktorý ju neskôr daroval jeho
manželke, nie sú v bezprostrednom susedstve, ale susedia blízko seba. Nevie o tom že pri o spornú
parcelu boli niekedy spory, na predmetnej parcele žalobkyňa siala až do minulého roka.

7. Zo správy obce J. zo dňa 30.01.2014 vyplýva, že obec J. na základe miestneho šetrenia a znalosti
miestnych pomerov potvrdila, že žalovaní 1.a 2.rade, ktorí uzavreli manželstvo dňa 15.06.1908 v Č.,
sa po 1. svetovej vojne presťahovali z obce J. za prácou do USA, pričom sa do obce nevrátili a nieje známe miesto ich posledného pobytu. Predmetnú nehnuteľnosť od roku 1952 poľnohospodársky
využívala žalobkyňa, pričom počas celej doby držby nebola nikým obmedzovaná ani rušená a je v obci
považovaná za oprávnenú držiteľku a vlastníčku.

8. Na liste vlastníctva č. XXX k.ú. je ako vlastník parcely č. XXXX a XXXX/X M. G. zapísaný I. E. č.
domu XXX/XXXX a C. E., rod. Š., obaja v spoluvlastníckom podiele 1. Ako titul nadobudnutia tohto
vlastníctva je uvedené rozhodnutie Správy katastra E. L. P. o schválení registra obnovenej registra
obnovenej evidencie pozemkov číslo spisu X. XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX-XX/XX. Zároveň ako

účastník právneho vzťahu ako správca je uvedený Slovenský pozemkový fond, Budkova cesta 36, 817
15 Bratislava 11.

9. Z dôvodu neznámeho miesta pobytu zastupoval v konaní žalovaných v 1.a 2.rade Slovenský
pozemkový fond ako to vyplýva aj z listu vlastníctva vyššie uvedeného.

10. Zástupkyňa žalovaných vo svojej výpovedi súdu uviedla, že žalobkyňa vo svojom návrhu
nepreukázala listinnými dôkazmi svoje nástupníctvo, ani skutkový stav.

11. V záverečnom návrhu zástupca žalobykne uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že žalobkyňa nadobudla predmetnú nehnuteľnosť ešte začiatkom roka 1952 darom od svojej

predchodkyne, pričom zároveň bolo aj preukázané, že jej predchodkyňa nadobudla tieto nehnuteľnosti
taktiežodsvojichpredchodcov.Tútonehnuteľnosťžalobkyňavyužívanepretržite60rokov,ktorúvyužíva,
obhospodáruje. Počas tohto užívania nikým nebola obmedzovaná, ani vyrušovaná. Skutočný stav a
to užívanie parcely a jej vlastníctvo sa nezhoduje so stavom, ako je zapísaný na liste vlastníctva.
Vlastníctvo mala žalobkyňa nadobudnúť vydržaním v zmysle stredného občianskeho zákonníka.

12. Zástupkyňa žalovaných v záverečnom návrhu uviedla, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané,žebyžalobkyňa nadobudlapredmetnúnehnuteľnosťodpredchodcovI.E.ajehomanželky.
Tým nebolo preukázané, že by oprávnene vstúpila do držby. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani
žiadnymi listinným dôkazom ani výpoveďou svedkov. Dlhodobé a nerušené užívanie pozemku bez

preukázaniaoprávnenostivstupudodržbyvšaknemôžezakladaťsplneniepodmienokprenadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

13. Podľa sobášneho listu I. E., nar. XX.XX.XXXX a C. Š., nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že ich manželstvo
bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX E. Č.. Podľa rodného listu S. C., nar. XX.XX.XXXX jej otcom je I. C.

a matka C. C., rod. Š..

14. Z originálu sobášneho listu, na doloženie ktorého bola vyzvaná Matrika mesta Vranov nad Topľou
vyplýva, že C.O. J., nar. XX.XX.XXXX a I. I., nar. XX.XX.XXXX uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX
E. M. Č., pričom ako rodičia sú uvedení C. J. a S. J., rod. C., teda je tu uvedené iné rodné priezvisko,

ako bolo uvedené v sobášnom liste, ktorý bol predložený k žalobnému návrhu.

15. Súd šetrením v Obchodnom registri zistil, že v obci E. existuje S. E. odo dňa 30.12.2004, G.O. M.
K. E. odo dňa 10.10. 1995, ktoré bolo založené a vzniklo rozdelením G.Á. K. S. E. D. D. E. E.. Na dotaz
súdu na G. K. E. či parcela č. XXXX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva XXX k.ú. J. bola niekedy

vložená do družstva a akou formou. Družstvo uviedlo, že predmetnú parcelu družstvo nevyužíva.

16. Z výpisu z Obchodného registra Poľnohospodárske družstvo Agrokombinát Vranov so sídlom vo E.
vyplýva, že toto družstvo bolo založené dňa 26.11.1975 a zaniklo výmazom ku dňu 10.10.1995.

17. O tejto podanej žalobe rozhodol prvoinštančný súd a to tak, že určil, že žalobkyňa je vlastníčkou
nehnuteľnosti parcela registra „R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná na LV č. XXX k.ú.
J.nakoľkomalsúdzapreukázanésprávnosťadobromyseľnosťvlastníctva,resp.držbyžalobkyne.Súdu
taktiež nebolo preukázané, že by počas celej doby držby bola žalobkyňa rušená vo svojej držbe. Proti
tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní zastúpení Slovenským pozemkovým fondom a v podanom

odvolaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh žalobkyne zamietol eventuálne
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem ďalších skutočností
žalovaní v odvolaní uviedli, že skutočnosti tvrdené žalobkyňou neboli ničím preukázané ani potvrdené,
žiadnym predloženými listinnými dôkazmi ani výpoveďami navrhovaných svedkov. Závery konaniana súde prvého stupňa sú tak založené na nepodložených tvrdeniach žalobkyne. Napriek tomu, že
právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti a z hľadiska dôležitosti
pre rozhodnutie, odvolateľ má za to, že súd v tomto konaní nezhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej

súvislosti a rozhodol na základe tvrdení žalobkyne.

18. O tomto odvolaní rozhodol druhoinštančný súd, ktorý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil. Vo
svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ust. § 79 ods. 1 O.s.p.
okrem iného ukladá žalobcovi, aby pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti a ponúkol súdu dôkazy.

Samotné opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu na začatie konania však nie je dôkazom. O tom,
či nžalobca hovorí pravdu, súd musí získať poznatky vykonaním dôkazov. Zo žaloby je zrejmé tvrdenie
žalobkyne, že „predmetnú nehnuteľnosť parc. č. XXXX nadobudla darom mimo pozemkovej knihy ako
veno ešte pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov -žalovaných v 1/ a 2/ rade mama žalobykne
S. J., ktorú nehnuteľnosť nerušenie držala a poľnohospodársky využívala. V roku XXXX žalobkyňa
uzavrela manželstvo, pričom od mamy S. J. titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla predmetnú

nehnuteľnosť, ktorú osobne drží ju nerušene až doposiaľ. Ako dôkaz poskytla súdu výsluch strán sporu,
sobášny list žalobkyne, potvrdenie obce J. zo dňa 30.1.2014. súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania zistil skutkový stav, na základe ktorého predmetná nehnuteľnosť a to parcela R. parc. č.
XXXX - M. G. vo výmere XXXX C., ktorá je zapísaná na LV č. XXX k.ú. J., je podľa tohto listu vlastníctva
vo vlastníctve žalovaných I. E. a C. E., rodená Š., v podiele 1 s titulom nadobudnutie správy katastra o

schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. D..X. z o dňa XX.X.XXXX-XX/XX, kúpa 26.01.1912.
Obec J. vo svojej správe potvrdila, že obaja žalovaní sa po prvej svetovej vojne odsťahovali do USA na
neznáme miesto a do obce sa nevrátili. Žalovaní mali dve dcéry a to S. C., vydatá J., matku žalobkyne a
C. E.. S. J. mala darovať predmetnú nehnuteľnosť svojej dcére - žalobkyne, ktorá ako vlastníčka na liste
vlastníctva nebola zapísaná. Keďže údajne C. E. po druhej svetovej vojne odišla do Českej republiky a

opak preukázaný nebol, jediná osoba, ktorá spornú nehnuteľnosť držala ako svoju vlastnú, bola práve
S. J.. Druhoinštančný súd sa stotožnil odvolacími námietkami žalovaných a považuje za potrebné ďalej
uviesť,žepožiadavkynariadneodôvodnenierozsudkusúduvovnútroštátnychpodmienkachSlovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. treba dospieť k záveru, že s tam uvedeným požiadavkami je v
rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale aj všeobecné súhrnné

zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danom
prípade vôbec neboli vyhodnotené vykonané dôkazy vo vzťahu k zisteniu tvrdení žalobkyne, že spornú
nehnuteľnosť nenadobudla jej mama mimo pozemkovej knihy ako veno pred druhou svetovou vojnou od
svojich rodičov - žalovaných ako aj tvrdenie, že žalobkyňa v roku 1952 nadobudla nehnuteľnosť titulom
daru od mamy. Žalovaní tak nemali možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu týkajúcej sa

vyhodnotenia dôkazov, čím im bola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní správnosť
vydaného rozhodnutia.

19. V zmysle týchto záverov súd ďalej vo veci konal.

20. Svedkyňa S. Š., sestra žalobkyne, vo svojej výpovedi súdu uviedla, že spornú parcelu nazývajú L.
Y., ktorú ich mama začala užívať od jej piatich rokov z dôvodu, keď jej stará mam odišla do Ameriky. Keď
sa vydala, bývala iba o tri domy ďalej od jej rodného domu a preto, keď bolo treba niektoré veci vybaviť,
stále sa obrátili na ňu. Tak to bolo aj v prípade, keď prišiel list od jej starej mamy z Ameriky, v ktorom
písala, aby jej mama si dala do poriadku a vybavila všetky veci, ktoré sú potrebné ohľadne predmetnej

parcely. Tento list sa nezachoval. Avšak oni si nič nevybavili, pretože oni túto parcelu užívali. Avšak o
dva mesiace na to prišiel z Ameriky list s oznámením, že ich stará matka zomrela a preto si nestihli dať
tieto veci ani do poriadku. Nikdy medzi sebou nemali spory ohľadne držby predmetného pozemku, ktorý
žalobkyňa užíva o jari 1953, potom, čo sa v jeseni vydala a ako jej to dovolila ich matka.

21. Zástupkyňa žalovaných na pojednávaní uviedla, že žalovaní sú subjekty bez právnej subjektivity.
Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné nahradiť konanie o určenie že sporná nehnuteľnosť
má patriť do dedičstva a to po nebohých žalovaných. Má za to, že žalovaní nemajú procesnú subjektivitu
podľa Civilného sporového poriadku.22. V záverečnom návrhu právny zástupca žalobcu uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobkyňa v minulosti mimo oficiálneho registračného postupu a to pozemkovej knihy

nadobudla darom od svojej matky S. J. predmetnú nehnuteľnosť v roku 1952. Od uvedenej doby až
doposiaľ túto nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne držala, poľnohospodársky využívala a počas celej
doby držby nebola nikým obmedzovaná, ani rušená vo výkone svojho práva. Podľa intertemporálnych
ustanovení stredného občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951, ak plynula vydržacia lehota,
táto uplynula uplynutím 10.ročnej lehoty t.j. 01.01.1961, ak tá vydržiavacia lehota neuplynula skôr.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že išlo o typický prechod vlastníckych vzťahov k
poľnohospodárskej nehnuteľnosti, ktorá sa v tom čase tradovala a užívala medzi fyzickými osobami. Išlo
oblízkepríbuzenskévzťahy,ktorédosvedčovaliprechoduzjednéhodržiteľa,resp.vlastníkanaďalšieho,
pričom žiadna z blízkych osôb za 65 rokov užívania predmetnej nehnuteľnosti nerušil žalobkyňu vo
výkone oprávnenej držby, ani neviedla súdne spory. Z ustanovení stredného občianskeho zákonníka
vyplýva, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak držba nie je oprávnená

tento opak musí protistrana preukázať. Z doterajších dôkazov nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali tú skutočnosť, že zo strany žalobkyne držba nebola oprávnená.

23. Zástupkyňa žalovaných v záverečnom návrhu uviedla, že opätovne poukazuje na to, že žalovaný v
prvom a druhom rade nemajú procesnú subjektivitu podľa § 61 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa

opiera oprávnenosť vstupu do držby jej matkou z titulu nejakého prechodu žalovaného v prvom a druhom
rade a oprávnenosť vstupu do držby samotnej žalobkyne titulom darovacej zmluvy v roku 1952. Zákon
č. 141/50 Zb., ktorý platil v období, kedy malo dôjsť k darovacej zmluve v roku 1952, ako a aj nasledujúci
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. boli natoľko zrozumiteľné, že na prechod alebo prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiach je nevyhnutní písomná forma a preto žalobkyňa bola v neospravedlniteľnom

právnom omyle. Nepopiera užívací stav žalobkyne, ale vzhľadom k tomu, že Slovenský pozemkový
fond zastupuje žalovaných v prvom a druhom rade a nepozná užívacie pomery v obci, nevie sa k tomu
vyjadriť, avšak nebol preukázaný samotný vstup, oprávnenosť vstupu do držby, a to jednak aj zo strany
predchodkyne žalobkyne a takisto aj žalobkyne v roku 1952 roku na základe darovacej zmluvy.

24. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a)splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

26. Podľa § 67 CSP, každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na

právne úkony.

27. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobru troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

28.Podľaust.§868Občianskehozákonníkapokiaľďalejniejeuvedenéinak,spravujúsaustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj

nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

29. Podľa ust. § 115 zák. č. 141/1590 Zb. Občianskeho zákonníka (tzv. stredný Obč. zák.) vydržaním
možnonadobudnúťvlastníckeprávo,aknejdeonescudziteľnéveci,ktorésúvsocialistickomvlastníctve.
Podľa § 116 ods. 1 zák. č. 141/1590 Zb. Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci

nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná
vydržacia doba desaťročná.30. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964), vlastnícke
právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po
dobu 3 rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten,

kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu
dobu. V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. účinný od 01.04.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vlastníckeho práva
vôbec neumožňoval, len v podstate rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.03.1964.
Novelou tohto právneho predpisu vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. sa opätovne zaviedol inštitút

vydržania (§ 135a) a súčasne sa v ustanovení § 507a ods. 3 - teraz § 865 ods. 3 umožnilo pre vydržanie
započítať aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým,
že tento čas neskončí skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Pokiaľ
ide o dĺžku vydržacej doby, aj v tomto prípade išlo o tri roky u hnuteľných a 10 rokov u nehnuteľných
vecí. Predmety z majetku v bývalom socialistickom vlastníctve nemohol občan nadobudnúť vydržaním
a pokiaľ išlo o predmet súkromného vlastníctva, výnimku tvorili pozemky, resp. ich časti, ku ktorým sa

mohlozriadiťprávoosobnéhoužívania.Tuvšakvydržanienemalozanásledoknadobudnutievlastníctva
občanom, ale iba vznik práva na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku.

31. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti a to parcela
registra „R.“ parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX C. zapísaná ako podielové spoluvlastníctvo

žalovaných na LV č. XXX, k.ú. J. z dôvodu, že túto nehnuteľnosť nadobudla darom mimo pozemkovej
knihy ako veno ešte pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov - žalovaných v prvom a druhom
rade jej mama S. J., ktorú nehnuteľnosť nerušene držala a poľnohospodársky využívala a následne
ona v roku 1952 ju pri vydaji titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla od svojej mamy, ktorú
osobneobhospodarovalaadržíjunerušneaždoposiaľ.Vlastníckeprávoktejtonehnuteľnostinadobudla

vydržaním. Na preukázanie dôvodnosti nevedela predložiť žiadne písomné dôkazy, navrhla iba výsluch
svedkov, ktorí iba potvrdili, že je pravdou, že žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť užíva minimálne 10
rokov.

32. Zástupkyňa žalovaných žiadala žalobu zamietnúť z dôvodu, že týmto konaním nie je možné určiť

vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Vlastníctvo k danej nehnuteľnosti sa má určiť v dedičskom
konaní po nebohých žalovaných. Okrem toho žalobkyňa nepredložila žiaden právny titul, na základe
ktorého ona, alebo jej mama predmetnú nehnuteľnosť mala nadobudnúť, či už do držby alebo vlastníctva
a nebola preukázaná ani oprávnenosť držby. Dlhodobé a nerušené užívanie pozemkov bez preukázania
oprávnenosti vstupu do držby nemôže zakladať splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníctva

vydržaním.

33. Základným predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je splnenie troch
zákonom stanovených podmienok, a to 1/ spôsobilosť predmetu vydržania, 2/ existencia držby veci
z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolností

dobromyseľný, že mu vec patrí, 3/ uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe
( desaťročná pri nehnuteľnostiach).

34. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, pričom samotná detencia k vydržaniu
nepostačuje. Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne

presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať
alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu
vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré

môžu nasvedčovať záveru o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva, ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá
je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého
mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.

35. Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne presvedčenie, že
mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal,
prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a žes ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré môžu nasvedčovať
záveruoexistenciidobrejviery,súspravidlaokolnostitýkajúcesaprávnehodôvodunadobudnutiapráva,

ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo.

36. V predmetnej veci je rozhodná subjektívna dobrá viera. Definičnými znakmi subjektívnej dobrej

viery je subjektívne chybné presvedčenie konajúcej osoby o existencii alebo neexistencii práva,
právneho stavu alebo skutkového stavu a zároveň objektívna ospravedlniteľnosť takéhoto chybného
presvedčenia. Chybné presvedčenie konajúcej osoby je subjektívnym kritériom, ktoré sa vyskytuje iba
v psychickej sfére tejto osoby, a preto ho nie je možné skúmať, poznať alebo dokazovať priamo, ale len
prostredníctvom vonkajších objektívnych skutočností nasvedčujúcich existencii alebo neexistencii tohto
subjektívneho presvedčenia. Objektívnym kritériom, ktoré slúži na preukázanie existencie subjektívneho

presvedčenia, je ospravedlniteľnosť takéhoto presvedčenia. Objektívne kritérium síce nie vždy umožní
preukázať skutočné subjektívne presvedčenie osoby, ale umožní ho objektivizovať a určiť, či táto osoba
objektívne mohla byť v dobrej viere. Posudzuje sa teda, či by priemerná osoba v rovnakom postavení
vzhľadom na objektívne okolnosti mohla mať toto subjektívne presvedčenie.

37. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne
presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol
mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Subjektívne (osobné)
presvedčenie osoby teda ešte nezakladá dobrú vieru, ktorá sa posudzuje objektívne (ako objektívna

vedomosť alebo nevedomosť).

38. Na základe vykonaného dokazovania súd má za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre
nadobudnutie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti žalobkyňou vydržaním. Žalobkyňa nepredložila
žiaden dôkaz o tom, že by do držby vstúpila oprávnene, že by jej držba bola dobromyseľná a že by došlo

k skutočnostiam ako ich uvádza v žalobe, teda že by došlo k právnym titulom ako ich uviedla v žalobe /
zmluvy o prevode nehnuteľnosti/. Nebolo jednoznačne preukázané, že by najprv žalovaní spornú
nehnuteľnosť odovzdali matke žalobkyne a že takto následne mohla žalobkyňa bez písomnej zmluvy
vstúpiť do oprávnenej držby nehnuteľnosti pri vydaji. Svoje tvrdenia v žalobe nepodoprela žiadnymi
dôkazmi. Sporná nehnuteľnosť je podľa listu vlastníctva vo vlastníctve dvoch osôb - žalovaných. Aj

svedkyňa, sestra žalovanej vo výpovedi uviedla, že stará mama, teda žalovaná v 2.rade údajne poslala
z Ameriky matke žalobkyne list, v ktorom žiadala, aby sa dali do poriadku vlastnícke práva k spornej
nehnuteľnosti. Tentolistsanezachoval,atedaniejeznámesúdu,akožiadalavlastníčka,abysanaložilo
s nehnuteľnosťou.
39. Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní, sporové konanie,

kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobcu a žalovaného, je ovládané prejednacou zásadou.
Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú
význam pre rozhodnutie vo veci samej (t.j. povinnosť tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať
dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t.j. dôkazná povinnosť) je záležitosťou účastníkov
konania. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia,

vedie k uneseniu dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena, t.j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý
postihuje tohto účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze,
t.j. neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre
výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v

sporovom konaní má za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby.

40. Pre neunesenie dôkazného bremena preto súd žabu zamietol ako nedôvodnú.

41. Ďalej súd dodáva, že predmetná nehnuteľnosť a to parcela registra R. parc. č. XXXX M.rná pôda

vo výmere XXXX C., ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX kú. J., je podľa tohto listu vlastníctva
vo vlastníctve žalovaných I. E., a C. E., rod. Š., v podiele 1, s titulom nadobudnutia rozhodnutie Správy
katastra o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. sp. X. XXXX/XXXX zo dňa 26.9.2001
- XX/XX, Kúpa 26.01.1912.42. Obec J. vo svojej správe potvrdila, že obaja žalovaní sa po prvej svetovej vojne odsťahovali do
USA na neznáme miesto a do obce sa nevrátili. Vzhľadom na rok, kedy žalovaní mali nehnuteľnosť

nadobudnúť, je vysoko pravdepodobné, že žalovaní zomreli. Preto možno jednoznačne povedať, že
sporná nehnuteľnosť nie je vo vlastníctve neznámych vlastníkov. Je vo vlastníctve osôb, ktorí však
pravdepodobne už nežijú. Preto nie je ani dôvodná žaloba voči žalovaným. Žalovaní svojou smrťou,
ktorej dátum nie je známy, stratili procesnú subjektivitu. Žalovaní mali dve dcéry a to S. C., vydatá J.
a C.O. E.. Keďže zmena vlastníctva k spornej nehnuteľnosti nebola preukázaná vydržaním, vlastníka

spornej nehnuteľnosti je možné určiť iba v dedičskom konaní po nebohých žalovaných po zabezpečení
úmrtných listov, kedy bude jednoznačne preukázané, kedy žalovaní zomreli. Bez tohto presného
dátumu súd nemôže rozhodnúť, či je potrebné konanie zastaviť pre nedostatok procesnej spôsobilosti
u žalovaných.

43. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

44. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu plného úspechu na strane žalovaných, patrí im náhrada trov
konania a súd im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o konečnej výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

45. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia písomne na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody )

a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.