Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 7, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/259/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616215558
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616215558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: X.. W. Q., S.. XX. XX. XXXX, M.
W. V. S. W., U. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Krivá
23, proti žalovanému: Mesto Spišská Nová Ves, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Radničné námestie 7,
zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 93, o
nemajetkovú ujmu v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne a
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduSpišskáNováVeszodňa23.03.2017č.k.8C/268/2016-523
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 19. 04. 2017 č.k 8C/268/2016-546 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

N e p r i z n á v a stranám právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom výrokom I. rozhodol, že
žalovaný sa svojím konaním dopustil vo vzťahu k žalobkyni porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
z dôvodu jej etnickej príslušnosti. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku zaslať doporučene žalobkyni na adresu jej trvalého pobytu list v tomto znení:
"Vážená pani X.. Q., týmto sa Vám ospravedlňujeme za diskriminačné konanie Mesta Spišská Nová Ves

v súvislosti s priebehom a výsledkami výberového konania zo dňa XX. XX. XXXX, kedy ste rozhodnutím
výberovej komisie napriek tomu, že ste spĺňali nami vyhlásené a požadované kritéria neboli zaradená
medzi úspešné uchádzačky a následne ste neboli prijatá na uvedenú pracovnú pozíciu. Takýto zásah
do Vašich práv bol protiprávny a ja sa Vám v mene Mesta Spišská Nová Ves zaň touto cestou hlboko
ospravedlňujem". Výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo
výške 2.500,- eur, ktorá jej vznikla v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri
prístupe k zamestnaniu, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Výrokom V. rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť nahradiť Slovenskej republike na účet Okresného
súdu Spišská Nová Ves trovy konania v rozsahu 50 %. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej
republike na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok vo výške 141 eur do 36 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle článku 12 ods.

1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 - 4, ods. 11 písm. b/, § 6 ods. 2 písm.
a/, § 9 ods. 2 - 4, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 365/2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon), (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z.z.“) vzal za preukázané, že na základe výzvy na predkladaniežiadosti o nenávratný finančný príspevok OP ZaSI-FSR-2009/2.1/09, zverejnenej dňa 23. 12. 2009
Fondom sociálneho rozvoja v rámci operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia sa dňa
19. 10. 2011 uskutočnilo výberové konanie na dve pracovné pozície a to konkrétne na obsadenie

troch miest sociálneho pracovníka a jedného miesta asistenta sociálneho pracovníka. Výberové konanie
bolo vyhlásené a organizačne zabezpečované žalovaným, ako oprávneným prijímateľom nenávratného
finančného príspevku, pričom postup pri jeho realizácii, náležitosti, ktoré má obsahovať oznam, zloženie
a postup výberovej komisie, jej rozhodovanie, zápis z konania, ale i kritéria pre výber sociálneho
pracovníka a to kvalifikačné predpoklady, ďalšie kritéria a niektoré výhody boli upravené v externom

pokyne FSR č. 6/2010 - Príručka pre prijímateľa. V bode 3.1.4 externého pokynu bolo uvedené,
že výberová komisia uskutoční osobný pohovor s uchádzačmi, ktorí spĺňajú predpoklady, ktorým
overí ich spôsobilosť na vykonávanie daných funkcií a na základe tohto zostaví poradie úspešných
uchádzačov. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný síce kritéria pre výber sociálneho pracovníka
prevzal z uvedeného pokynu, avšak výhody zúžil z piatich príkladmo uvedených na dve, pričom vylúčil
napriek tomu, že išlo o prácu takmer výlučne s marginalizovanou rómskou komunitou, príslušnosť

uchádzačov k rómskemu etniku, účasť na predchádzajúcich vzdelávacích a komunitných aktivitách a
znalosť jazyka cieľovej skupiny. Ako samostatne hodnotenú časť výberového konania žalovaný zaradil
písomný test. Už z uvedeného zúženia "výhod uchádzačov " výberového konania Mestom Spišská
Nová Ves oproti "výhodám" uvedeným v externom pokyne FSR č. 6/2010 možno podľa názoru súdu
prvejinštancie dôvodneusudzovať,(tedaniebezpochybnostíustáliť),žekporušeniuzásadyrovnakého

zaobchádzania mohlo dôjsť, už v štádiu prípravy výberového konania.

3. Keďže predmetom konania je spor, týkajúci sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
žalovaným vo vzťahu k žalobkyni, následne súd prvej inštancie zameral dokazovanie na skúmanie
zákonnosti priebehu samotného výberového konania. Do výberového konania na pozíciu sociálneho

pracovníka sa prihlásilo 10 uchádzačov, pričom niektorí z nich pracovali u žalovaného v
predchádzajúcom projekte, ďalší mali skúsenosti z rovnakých projektov z iných miest a obcí. Výberová
komisia bola trojčlenná, zložená zo zástupcu prijímateľa - E.. Q., úradu práce, soc. vecí a rodiny - F..
W. a úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity - E.. Z., ako strategických partnerov, a podľa
pokynu Fondu sociálneho rozvoja iba títo mali právo rozhodovať. Prítomné však boli i ďalšie osoby a to

E.. Q., ako zapisovateľ a Q.. V., ako prísediaci. Z predložených listinných dôkazov, najmä zo stanoviska
E.. Z. ku sťažnosti žalobkyne zo dňa 1.12.2010 (čl. 70), jej svedeckej výpovede na pojednávaní dňa
14.3.2012, svedeckej výpovede zástupcu primátora žalovaného Q.. V., ako aj z výpovede samotného
E.. Q. z toho istého dňa vyplynulo, že napriek tomu, že E.. Q. ako zapisovateľ nemal právo hlasovať
a zasahovať do výberového konania, v jeho priebehu odpovedal na otázky členov komisie týkajúce

sa uchádzačov, ktorých poznal, adresoval im hodnotiace úsudky. Podľa vyjadrenia E.. Z.Z. na adresu
žalobkyne uviedol, "že za akýchkoľvek podmienok (prijatia či neprijatia) budú s p. Z. problémy". Toto
zasahovanie do výberového konania zo strany štvrtej osoby taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie
evokuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, najmä v situácii, keď osobnostné predpoklady
uchádzačov na výkon funkcie boli bodované samostatne, jednotlivými členmi komisie, ktorých názor

mohol byť týmto spôsobom výrazne ovplyvnený. Rovnako možno za konanie v príkrom rozpore so
zásadou rovnakého zaobchádzania považovať konanie vo vzťahu k neúspešnej uchádzačke L. M.,
ktorej bolo ešte umožnené pred výberovým konaním vybrať si preferovanú pracovnú pozíciu (uchádzala
sa o pozíciu sociálneho pracovníka i asistenta sociálneho pracovníka) a po neúspechu vo výberovom
konaní jej bolo žalovaným ponúknuté pracovné miesto "referent sociálnych vecí" s totožnou pracovnou

náplňou, ako sa obsadzovalo v rámci vyhláseného projektu, čo potvrdila i ona samotná vo svojej
výpovedi.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa splnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z ust. §11 ods. 1
zák. č. 365/204 Z.z., keď uniesla dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne

usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania týkajúceho
sa jej osoby, a to už v štádiu určovania kritérií a výhod výberového konania, následne transparentnosti
samotného výberového konania, resp. i konaním žalovaného bezprostredne po ňom. Týmto sa v
súlade s ust. § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. presunula povinnosť dôkazného bremena na žalovaného.
Žalovaný v konaní neprodukoval žiadne nové dôkazy na preukázanie tvrdení, nevyvrátil pochybnosti

o tom, že žalobkyňu nediskriminoval a neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Racionálnymi
argumentmi nevysvetlil zúženie výhod výberového konania, ani existenciu preukázaných zásahov iných
osôb, konkrétne E.. Q. na rozhodnutie výberovej komisie, ktoré malo negatívny dopad na osobu
žalobkyne, napriek tomu, že táto mala preukázateľne vyššie vzdelanie, ako dve úspešné uchádzačky idlhšiu prax. Skutočnosť, že žalobkyňa je príslušníčkou rómskeho etnika a ovláda rómsky jazyk ako jazyk
materinský,bybolaveľkoudevízouprisociálnejprácitakmervýlučnesrómskoukomunitou.Tútovýhodu
však žalovaný do vypísaného výberového konania bez racionálneho vysvetlenia nezaradil. Žalovaný

presvedčilo nevysvetlil preferenčné zaobchádzanie s L. M., ktorú aj po neúspechu vo výberovom konaní
uprednostnil pred žalobkyňou. Žalobkyňu napriek jej umiestneniu na 4. mieste vo výberovom konaní
do pracovného pomeru neprijal. L. M. mala preukázateľne nižšie vzdelanie i kratšiu prax ako žalobkyňa.
Vzhľadom k týmto zisteniam konštatoval, že žalovaný neuniesol svoju časť dôkazného bremena, preto
žalobe vyhovel. Výrokom I. a II. preto vyslovil, že žalovaný sa svojím konaním dopustil vo vzťahu

k žalobkyni porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jej etnickej príslušnosti a uložil
žalovanému zaslať žalobkyni doporučene na adresu jej trvalého pobytu list v znení uvedenom vo výroku
II. rozsudku.

5. Pokiaľ ide o dôvodnosť peňažného zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
uplatnila žalobkyňa podľa § 9 ods. 2, 3 zák. č. 365/2004 Z.z. súd prvej inštancie vychádzal z toho, že

prípadné priznanie finančného zadosťučinenia nemá kompenzovať škodu, ktorá žalobkyni neúspechom
vo výberovom konaní vznikla, ale zmierniť nedôvodný zásah do jej osobnostných práv garantovaných
zákonnouúpravou,predovšetkýmústavouavnútroštátnymizákonmi,akoajmedzinárodnýmidohodami,
predovšetkým Dohovorom o odstránení diskriminácie. Iba samotné konštatovanie, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania týkajúcej sa osoby žalobkyne a následné ospravedlnenie podľa

názoru súdu prvej inštancie nie je dostačujúcim a adekvátnym, pretože konaním žalovaného došlo k
zásahu do ľudskej dôstojnosti žalobkyne. Akákoľvek diskriminácia je pre dotknutú osobu objektívne
ponižujúca a bolestná. Peňažné zadosťučinenie má plniť nielen kompenzačnú a satisfakčnú funkciu,
ale aj funkciu sankčnú a zároveň má pôsobiť na povinný subjekt preventívne, aby sa do budúcna
diskriminačnému konaniu vystríhal a nedopúšťal, pretože ide o konanie obzvlášť nebezpečné a

spoločenskyneprípustné.Potýchtoúvaháchsúdprvejinštanciepriznalžalobkyni náhradunemajetkovej
ujmy vo výške 2.500 eur, ktorá je adekvátnu na zmiernenie následkov spôsobených žalobkyni a zároveň
dostatočne sankčne bude pôsobiť na žalovaného. V prevyšujúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 2 C.s.p. vychádzajúc z čiastočného úspechu
strán sporu. Vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu 50 % z trov konania. Žalobkyňa v žalobe
uplatnila nárok na určenie, že sa k nej žalovaný dopustil diskriminačného konania, uplatnila nárok
na písomné ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur. Úspešnou bola čo
do určovacieho výroku a výroku o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa, rovnako ako aj v polovici

uplatnenej nemajetkovej ujmy. Úspech žalobkyne tak predstavuje 75 %, preto pri zohľadnení jej
neúspechu vo výške 25 % má nárok na náhradu trov vo výške 50 % (75 % mínus 25 %).

7. Proti tomuto rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a to (len) voči jeho zamietavej časti a
voči výroku o trovách konania v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil
tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur a prizná
žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila náhradu
trov odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania poukázala na to, že peňažné zadosťučinenie za

diskrimináciu má plniť nielen kompenzačnú funkciu, ale aj funkciu sankčnú, resp. preventívnu, keďže
zásah do osobnostných práv je občianskoprávnym deliktom. Má odrádzať porušovateľov chránených
práv a ich možných nasledovníkov od protiprávneho správania v budúcnosti. Toto vyžaduje, aby sa
jednalo o sankciu dôraznú a dostačujúcu. Podľa ustálenej judikatúry najmä českých súdov je zrejmé,
že diskriminačné konanie v značnej miere znižuje ľudskú dôstojnosť dotknutej osoby, preto sú splnené

predpoklady aj pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. S poukazom na čl. 15 Smernice Rady
2000/43/ES zo dňa 29. 6. 2000 stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce, čo
v prípade žalobkyne spĺňa priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. Žalobkyňa sa v
plnej miere stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že akákoľvek diskriminácia je pre dotknutú
osobu objektívne ponižujúca a bolestná, že v danej veci boli splnené zákonné predpoklady na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestotožňuje sa však so záverom, že adekvátnou náhradou je suma
nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur. Súdom použité ust. § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. bolo
potrebné vykladať širšie, v spojení so Smernicou Rady 2000/43/ES zo dňa 29. 06. 2000 a ktorá bola
zákonom č. 365/2004 Z.z. aproximovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Medzinárodnédokumenty a Smernice Európskej únie, ktorými je Slovenská republika viazaná vyžadujú, aby sankcie
za diskriminačné konanie boli účinné, primerané a odstrašujúce. Súd prvej inštancie však európske a
vnútroštátne normy aplikoval nedostatočne. Pri určení výšky bolo potrebné prihliadnuť na závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo. Odôvodnenie súdu
ohľadom zníženia výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je vágne a nedostatočné. Úvaha súdu
v tomto smere nie je dostatočne zdôvodnená. Z tejto úvahy nie je možné vyvodiť, či súd prvej inštancie
uplatnil zásady primeranosti zadosťučinenia z hľadiska jeho účelu, zásadu individualizácie sankcie a
v neposlednej rade zásadu preventívnosti. V danom prípade nie je možné konštatovať, že by súdom

priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavovala sumu, ktorá by dostatočne
odrádzala či žalovaného alebo iné diskriminujúce osoby od opakovania diskriminačného konania v
budúcnosti. Súd neprihliadol ani na tú skutočnosť, že išlo o diskriminačné konanie v oblasti prístupu k
zamestnaniu zo strany orgánov samosprávy. Nezohľadnil, že nejde v našej spoločnosti o jav ojedinelý,
že Rómovia a Rómky sa často stretávajú s diskriminačným zaobchádzaním v prístupe k zamestnaniu.
Je preto nevyhnutné, aby uložená sankcia bola dôrazná a zohľadňovala aj tieto osobitosti. Pokiaľ ide o

výrok o trovách konania má za to, že ak súd vyhovel žalobe, čo do základu jej nároku, bolo potrebné
priznať žalobkyni plnú náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom, okrem výroku v zamietavej časti podal v
zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. a odvolaciemu

súdu navrhol, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
alebo rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 01. 12. 2015 nebol vyslovený právny názor ohľadom merita sporu, t.j. v otázke, či je žaloba
dôvodná. Išlo len o otázku posudzovania dôkazov v prospech a neprospech oboch strán sporu.

Len týmito právnymi názormi bol preto súd prvej inštancie viazaný. V otázke dôvodnosti žaloby, teda
či došlo k diskriminácii žalobkyne alebo nie nebol zrušujúcim rozhodnutím vyslovený žiaden právny
názor. Súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil názorom odvolacieho a ústavného súdu, keď tentoraz
vyhodnotil len dôkazy v prospech žalobkyne a dôkazmi v prospech žalovaného sa nezaoberal. Súd
sa nevyporiadal s obranou žalovaného uvádzanou v priebehu konania, osobitne vo vyjadrení zo dňa

23. 01. 2017 a na pojednávaní dňa 23. 03. 2017. Žalovaný uviedol, že znalosť rómskeho jazyka
nebola povinným kritériom určeným Fondom sociálneho rozvoja, preto žalovaný nebol povinný toto
kritérium aplikovať. Znalosť rómskeho jazyka je rasovo a národnostne neutrálnym kritériom, pričom
rómštinu ovládajú nielen rómski, ale aj nerómski uchádzači. Pokiaľ ide o p. L. M., táto bola prijatá
do pracovného pomeru na úplne inú pozíciu, než pred predmetným výberovým konaním. Testové

otázky boli rovnaké pre všetkých uchádzačov. Výberové konanie neobsahovalo priamy ani nepriamy
diskriminačný prvok, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním, a to výsluchom svedkov Q., V.,
W., Z., Q. a samotnej žalobkyne. Konanie E.. Q. nenesie žiadne známky diskriminácie pre etnický
pôvod a mohlo byť len dôvodom pre určenie neplatnosti výberového konania. Žalovaný sa bránil aj
tým, že zameraním terénneho pracovníka nemala byť len práca s rómskou menšinou, ale aj s inými

znevýhodnenými občanmi, a teda znalosť jazyka nebola nevyhnutnou podmienkou pre túto prácu. Súd
prvejinštanciesavšakstýmitonámietkamižalovanéhonevyporiadal.Odôvodnenietakniejedostatočne
presvedčivé. Je pravdou, že dôkazné bremeno v tomto druhu konania spočíva na žalovanom, ktorý
túto povinnosť aj splnil. Táto povinnosť však nezbavuje žalobkyňu povinnosti tvrdenia. Žalobkyňa
je pre úspech v spore povinná zrozumiteľne uviesť, ktorá súťažná podmienka spôsobila nepriamo

diskrimináciu vo vzťahu k jej príslušnosti k rómskemu etniku. Poukázal na to, že žalobkyňa dôvody
diskriminácie neustále menila, pričom žiaden konkrétny dôvod neuviedla. Osobná antipatia členov
komisia, zameranie testových otázok, postoj svedka Q. a neskoršie zamestnanie p. M. nemôžu byť
dôvodom diskriminácie pre príslušnosť k rómskeho etniku. Tieto môžu byť dôvodom len pre určenie
neplatnosti výberového konania. Súd prvej inštancie nepochopil princíp diskriminácie pri výberovom

konaní, kde určitý skrytý diskriminačný prvok je zámerne stanovený tak, aby určitým uchádzačom
znemožnil uspieť. Znalosť alebo neznalosť rómštiny preukázateľne nebola prekážkou na úspech v
konaní. Žalobkyňa sa len sťažuje na to, že nebola vybraná, i keď mala na danú prácu podľa nej lepšie
predpoklady, ako iní uchádzači. Uvádza tiež, že na danú prácu je vhodnejší róm ako neróm.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na svojej odvolacej argumentácii a poukázala
na to, že odvolanie podané žalovaným nespĺňa zákonom dané náležitosti v z mysle ust. § 363
C.s.p., keď v ňom nie je uvedené, v akom rozsahu napáda rozsudok. Stotožnila sa s právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie. Podľa jej názoru dospel k správnemu záveru, že žalovaný svojouobranou nevyvrátil pochybnosti o tom, že žalobkyňu nediskriminoval. Nevysvetlil ani svoje preferenčné
zaobchádzanie s L. M.. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak v konaní posudzoval aj porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania vo forme priamej diskriminácie. K porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania pri výberovom konaní vo forme priamej diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona
ide aj v prípadoch, ak v rámci výberového konania došlo zo strany potenciálneho zamestnávateľa ku
konaniu, pri ktorom sa s osobou zaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inou osobou
v porovnateľnej situácii. Išlo o znevýhodňujúce zaobchádzanie so žalobkyňou zo strany žalovaného
na základe ňou tvrdeného diskriminačného dôvodu, pričom žalovaný svoju časť dôkazného bremena

neuniesol, keď presvedčivo logickými argumentmi tento svoj výber nezdôvodnil.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zotrval na svojej odvolacej argumentácii, že žalobkyňa
nebola z jeho strany diskriminovaná. Žalobkyňa pre prípadný úspech v spore bola povinná uviesť, ktorá
súťažná podmienka pôsobila nepriamo diskrimináciu vo vzťahu k jej príslušnosti k rómskemu etniku. V
tomto smere zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len "C.s.p.") v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a ani odvolanie žalovaného, nie sú opodstatnené.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 07. 02. 2018 o 10.00 hod. v poj.
miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa
01. 02. 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

13. Odvolatelia podľa obsahu odvolania namietajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/
C.s.p., teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležite zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom nedošlo ani k porušeniu procesných práv strán sporu, preto
odvolací súd rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom, potvrdil.

16. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v spojení s

dopĺňacím rozsudkom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387
ods. 2 C.s.p.).

17. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané
odvolateľmi. Títo pritom uvádzajú skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a

s ktorými sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Preto odvolacie námietky
žalobkyne a ani žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza
nasledovné:

19. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by pochybil v procese hodnotenia vykonaných dôkazov,
vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov ustanovenej v § 191 ods. 1 C.s.p. V tomto smere
nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia, keď výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
pravidlám logického myslenia, pričom súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania

vyplynuli alebo ktoré v priebehu konania vyšli najavo. Niet pochýb ani o správnosti skutkových záverov,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie.20. Pri zisťovaní skutkového stavu a hodnotení dôkazov súd prvej inštancie vychádzal zo špecifickej
dôkaznej situácie v antidiskriminačných sporoch, ktorá je typická tým, že požiadavka, aby žalujúca
strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne pre svoj rasový (etnický pôvod) a nie

z iného dôvodu, je celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany je
z povahy veci vylúčené. Vychádzajúc z § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. postačuje oznámiť zo strany
žalujúceho subjektu konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 12.
2015 č.k. III.ÚS 90/2015-41).

21.Súdprvejinštancie vdanejvecivychádzalzošpecifickéhorozdeleniadôkaznéhobremenaasprávne
uzavrel, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a preukázala, že zo strany žalovaného došlo voči nej k
diskriminačnémuzaobchádzaniu tým,žepoukázalanaskutočnosti,oktorésvojetvrdeniaodiskriminácii
opiera, a tieto v konaní boli aj preukázané.

22. Žalobkyňa svoju žalobu opierala o tvrdenie, že napriek tomu, že spĺňala všetky predpoklady a
výhody stanovené externým pokynom Fondu sociálneho rozvoja ako uchádzačka o pozíciu terénnej
sociálnej pracovníčky bola vo výberovom konaní neúspešná. Namietala tiež priebeh výberového
konania, keď vznikli pochybnosti o jeho objektivite z dôvodu, že sa ho zúčastnili osoby, ktoré neboli
členmi hodnotiacej komisie a mali vplyv na jej rozhodovanie. Pochybnosti o transparentnosti výberového

konania vyvoláva podľa žalobkyne aj prijatie L. M., neúspešnej kandidátky vo výberovom konaní na
asistenta sociálneho pracovníka na pracovnú pozíciu referentky sociálnych vecí u žalovaného, ktoré
skutočnosti svedčia podľa názoru žalobkyne o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, pričom
pohnútkou diskriminačného konania bola podľa nej jej etnická príslušnosť.

23. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že z výsledkov dokazovania vykonaného pred ním možno
dospieť k záveru, že skutočnosti tvrdené žalobkyňou a ktoré majú svedčiť o diskriminačnom konaní
zo strany žalovaného, vedeného pohnútkou etnickej príslušnosti žalobkyne, možno považovať za
preukázané.

24. Súd prvej inštancie v tej súvislosti uzavrel, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalovaný kritériá pre výber sociálneho pracovníka prevzal z externého pokynu Fondu sociálneho
rozvoja, avšak výhody zúžil z piatich príkladmo uvedených na dve, pričom vylúčil napriek tomu, že išlo
o prácu takmer výlučne s marginalizovanou rómskou komunitou, príslušnosť uchádzačky k rómskemu
etniku, účasť na predchádzajúcich vzdelávacích a komunitných aktivitách a znalosť jazyka cieľovej

skupiny, z čoho možno dôvodne usudzovať, že tým došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
už v štádiu prípravy výberového konania. Rovnako mal za preukázanú aj ďalšiu skutočnosť tvrdenú
žalobkyňou, že v priebehu samotného výberového konania došlo zo strany E. Q. k zásahu do
výsledkov výberového konania prezentáciou hodnotiacich úsudkov, čím taktiež došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania. Takýmto spôsobom bol názor komisie výrazne ovplyvnený. Správne

súd prvej inštancie tiež uzavrel, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno o preukázaní skutočnosti, že
došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania aj bezprostredne po ukončení výberového konania,
keď na pozíciu referenta sociálnych vecí s totožnou pracovnou náplňou, aká bola prezentovaná vo
výberovom konaní bola uzavretá pracovná zmluva s neúspešnou uchádzačkou L. M..

25. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa tak predložila dostatočné
dôkazy preukazujúce skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť záver o diskriminačnom konaní zo strany
žalovaného vo vzťahu k nej, pričom žalovaný v konaní neprodukoval relevantné dôkazy svedčiace o
tom, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, z dôvodov uvedených žalobkyňou, nedošlo.

26. Počiatočné bremeno preukazovania dôvodnosti nároku, ako bolo už vyššie uvedené, spočívalo na
žalobkyni, aby predložila dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že došlo k diskriminácii a žalobkyňa o tvrdených
skutočnostiach, ktoré spôsobili jej diskrimináciu aj dôkazné bremeno uniesla. Dôkazné bremeno sa
následne presunulo na žalovaného, ktorý mal v konaní preukázať, že k diskriminácii nedošlo, teda že
menej priaznivé zaobchádzanie so žalobkyňou nebolo založené na jej etnickej príslušnosti.

27. Žalovaný síce v priebehu konania spochybňoval tvrdenia žalobkyne v naznačenom smere, avšak
neprodukovalžiadnedôkazy,zktorýchbybolomožnévyvodiť,žeuniesoldôkaznébremenoapreukázal,
že k diskriminačnému konaniu z jeho strany nedošlo.28. Odvolací súd považuje úvahy súdu prvej inštancie ohľadom neunesenia dôkazného bremena
žalovaným za správne, pričom ani odvolacie námietky v tomto smere nemôžu zmeniť rozhodnutie v

prospech žalovaného. Žalovaný totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprodukoval
žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že k diskriminácii žalobkyne nedošlo.

29. Odvolací súd v tej súvislosti dodáva, že predmetom konania nebolo rozhodovanie o platnosti alebo
neplatnosti výberového konania, teda súd nerozhodoval o tom, či výberové konanie prebehlo podľa

zásad tam stanovených. Žalovaný v priebehu konania nevysvetlil, z akého dôvodu umožnil, aby na
priebeh a výsledky výberového konania mali vplyv aj iné osoby, ktoré neboli členmi komisie a prečo
nepostupovalvzmyslepokynuFondusociálnehorozvojaadovýberovýchkritériínezaradilajpodmienku
ovládania rómskeho jazyka. Tiež nevysvetlil, z akého dôvodu neponúkol žalobkyni zamestnať sa na
pozíciu referentky sociálnych vecí tak, ako to urobil v prípade L. M.. Nevyvrátil tak pochybnosti o
diskriminačnom konaní vo vzťahu k žalobkyni.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade došlo k
diskriminácii žalobkyne z dôvodu jej etnickej príslušnosti, žalobkyňa má preto právo domáhať sa toho,
aby súdnym výrokom bolo určené, že žalovaný sa dopustil vo vzťahu k nej porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodu jej etnickej príslušnosti a súčasne požadovať od neho ospravedlnenie, ako

správne rozhodol súd prvej inštancie.

31. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, o ktoré oprel svoje rozhodnutie pri
stanovení primeraného zadosťučinenia žalobkyni.

32. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné predovšetkým prihliadať na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Žalovaný sa dopustil diskriminácie
vo vzťahu k žalobkyni, a tým bola nepochybne znížená dôstojnosť žalobkyne, pričom sa tak stalo
počas výberového konania za účasti iných osôb. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu
nepostačuje uvedenie nápravy formou písomného ospravedlnenia, ale žalobkyňa má právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

33. V danom prípade bolo konaním žalovaného znemožnené žalobkyni uzavrieť pracovný pomer a živiť
sa výkonom práce, pričom došlo aj k výraznému zásahu do jej osobnostných práv. Práve s prihliadnutím
na tieto okolnosti má odvolací súd za to, že čiastka 2.500 eur, ktorá bola žalobkyni priznaná, je úmerná

a adekvátna.

34. Odvolacie námietky žalobkyne, ktorá vytýka súdu prvej inštancie, že nezohľadnil všetky skutočnosti
rozhodné pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nemožno považovať za opodstatnené. Aspekty, na
ktoré poukazuje žalobkyňa v odvolaní, a ktoré sú podstatné pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy boli

súdom prvej inštancie zohľadnené, tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s dopĺňacím
rozsudkom, ako vecne správny.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. Strany sporu mali v odvolacom konaní (len) čiastočný úspech, preto odvolací súd rozhodol
tak, že nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).